Andy Turan: Svetlonos

Andy TURAN

SVETLONOS

(Slnko – síra – soľ)

 

Motto:

Prišli. šlo to príliš dobre. Zabudol som sa, stratil. To nie je pravda. Šlo to. Bol som mimo. Trpel niekto iný. Takže prišli. Aby mi pripomenuli, že som v agónii. Ak ich to baví. Fakt je, že nevedia, ani ja neviem, ale oni si myslia, že vedia.

Samuel Beckett

 

Niečo nehybné ma zobudilo. Stojím celkom pri okne, odtlačok dychu na skle. Musím myslieť na recept. Neviem si spomenúť, kto mi ho nadiktoval. Papier je už starý, zažltnutý, písmo asi bude moje. Ale mohol ho aj ktosi napodobniť. Čo by ale z toho mal? Aký prospech? Obyčajný zdrap papiera s receptom.

Vezmi dvadsať semien durmanu, dvadsať povoje fialovej, šesť kvapiek výpotku ropuchy, dve štipky muškátového orecha, tri lyžice čistého oleja. Rozdrv v kamennom mažiari na jemnú kašu a desať minút miešaj. Zjedz po malých lyžičkách, nalačno, keď si sa predtým tri dni postil. Zmes je čierna, mastná, jemne štipľavá, vôňou po muškáte. Mažiarik som vyčistil dosucha naslineným prstom. Až vtedy ma napadlo pozrieť si recept aj z druhej strany. Kresba. Veľmi jednoduchá, temer detská. Z kotúča slnka vychádza mesiac. Na štyroch svetových stranách dvanásť nerovnakých hviezd. Nad obzorom znak cesty, ohňa a svetla. Bolo mi jasné, že v zajatí stien nemôžem ani na chvíľu zostať.

Les sa len prebúdzal. Prechádzal som vysokou pŕhľavou. Rosa ma zmáčala až po pás. Stromy stáli celkom nehybne. Napäto načúvali. Ako armáda čakajúca signál k útoku. Necítil som ale žiadne nebezpečie, i keď mi bolo jasné, že cestu len tak ľahko nenájdem. Zatiaľ pôjdem po stálych, sotva viditeľných chodníčkoch, čo vyšľapali v samote lesa srny. Pre mňa boli ich cesty zreteľne značenými diaľnicami. presne som vedel, prečo sa stretávajú, križujú a zas rozvetvujú. Nie, nebol to tichý poriadok šachovnice. Presný počet ohraničených políčok, kde hráme hru. Biela a čierna, nemožnosť uniknúť. Labyrint srnčích ciest mal presne stanovený, starý zmysel. Pripomínal poriadok abstraktných malieb. Musel som dávať dobrý pozor, aby som našľapoval len zľahka. Ani o krok povedľa. Hlavne nezanechať žiadne stopy. Aj tá najmenšia zlomená vetvička mohla znamenať katastrofu, ktorej dosah som nevedel domyslieť. Krokom pavúka vo vodnej hladine! Stále silnejúci vtáčí spev mi znemožňoval sústrediť sa.

Nohy sa mi vbárali až po členky do lístia mäkšieho než núka. Potom po kolená, bedrá, hlavu, vyše ústa a bolo ozaj ťažké nestratiť nádej a smer, ktorý som skôr tušil ako poznal, keď svetlo presvitalo už len pár lúčmi lámajúcimi sa v kalužiach, čo mi stáli vysoko nad hlavou. už som vedel, že kráčať pod zemou je skoro nemožné, pretože stromy si stavajú svoje koruny naopak v koreňoch a jagavé drúzy drahých kameňov spiacich storočia v naplaveninách, ti nedovolia odísť, bez toho, aby si sa navždy nezastavil.

Pohyb po povrchu nebol o nič ľahší ako krtie hemženie, kdesi hlboko v mokrých, hnijúcich zvyškoch popola, po požiari dávneho leta. Celkom mokré šaty ma chladili ako ľadový krunier. Ich váha neustále narastala, až sa mi zdalo, že sú z liateho olova. Neviem prečo ma nenapadlo zbaviť sa ich skôr. Topánky zviazané šnúrkami som zavesil na viditeľné miesto, uprostred prežiarenej čistinky. Boli nové, mohli sa niekomu hodiť. Teraz mi už chôdza nerobila najmenší problém. Ak by neprišli prudké poryvy vetra, mohol som na telo celkom zabudnúť. Stál som práve pri práchnivom pni starého smreka, z ktorého vo výške ďateľ vyberal drevokazov, keď závany vetra zosilneli, meniac sa na zvuk pripomínajúci kvapky dažďa čo padajú do veľkej pahreby. Mám vykríknuť, niečo neznáme zvolať? Všetky vety i stručné slová mi ale pripadali celkom rovnaké. nedávali ani najmenší zmysel. Označovali mŕtve, neživé, alebo dávno stratené veci, na ktoré som už roky chcel zabudnúť. Kráčal som obozretne ďalej, po žltkastom koberci veľkých gaštanových listov. Stráň končiaca korytom vyschnutého potoka bola nimi dokonale prekrytá a tak aj lúče slnka, akoby vybledli, meniac sa na sotva viditeľné biele vlákna, ktoré mohli byť aj prvými poslami pavúčieho babieho leta.

Len chvíľku som ležal zahrabaný v chladnom lístí, kde mi trčala len tvár. Nemôžem zas zastať, oddýchnuť si, treba pokračovať ďalej, preč od známych zvukov, pachov, farieb a svetiel. Idem správne, kráčam rýchlo, spievam si svoju pieseň? stačilo si len spomenúť na oblohu  moje nohy narástli ako borovské chápadlá chobotníc, čo žijú v temných prepadliskách oceánov, zem zmizla hlboko dole a v očiach som pocítil tlak – vysoký vtáči pohľad, čo mi umožňoval vidieť všetko na stovky metrov ďaleko.

Nechám sa kráčať pri zemi. Nie väčší ako dva – tri metre. Zvuk zatiaľ nie je rozpoznateľný. Cítim ho ako slabý tlak, kdesi pod srdcom. Len chvíľami mi prináša pocity slasti. Akoby ma ktosi zapájal na generátor.

V tom šero, ticho, žiadny pohyb, ani konkrétny, zrakom obsiahnuteľný priestor. Ocitol som sa vo fotografii reality. Podobne si predstavujem sen. Nie niečo živé, len nová nehybnosť s ostro ohraničenými, akoby do skla zatavenými kontúrami. jediný rozmer. Všetko trvalo len pár minút. Alebo rok? Obrazy, farby i zvuky sa zrýchlili, ako keď pretáčate pásku na videu a nič, naozaj nič nemôžete zmeniť, ani zastaviť. Jediné, čo som neustále držal v pamäti a zároveň i to posledné bolo – nemať strach.

Inak sa dlhá tenká niť, svetlosled stôp pretrhne a navždy stratí. strach sa snúbi so smrťou, je slepým bratom spánku. Keď som si spomenul na tieto slová, krv ktorá mi dovtedy vytekala váhavo z rán na rukách i nohách, okamžite zaschla. Chrasta prekrývajúca otvory v koži mala farbu zašlého striebra. zvuk, ktorý ma dovtedy stále (i keď občas celkom nebadane) viedol a určoval počas celej cesty, už neexistoval. Čakal som znamenie.

Ticho bolo tentoraz tak obrovské, že som ho vnímal ako hukot približujúceho sa vlaku, alebo skôr ako obrovské biele bralo, čo mi leží celou váhou na chrbte. Z brala trčia zo všetkých strán syčiace knôty náloží, ktoré ho už-už rozmetajú na milióny úlomkov.

Výbuch môže byť aj celkom tichý. Videl som len biele svetlo. Najprv malý jagavý bod – diamant, potom prudký posun strieborného svitu, ako keď otočíte obrie zrkadlo.

Hneď pri mojich nohách sa spopod lístia vyhrabal čierny roháč. Okolo hlavy mi preletel tieň a na mieste roháča stál havran, ktorému zo zobáka ešte trčala krovka. Havran však ani nestačil prehltnúť, keď sa mu do hlavy zaťali pazúry morského orla, ktorý mu ju jediným prudkým škubnutím oddelil od tela. Potom roztiahol krídla, že aj s korisťou odletí, ale už bol pribitý k zemi váhou veľkého bieleho vlka, čo sa dovtedy skrýval v malinčí za mojim chrbtom. Nechcel som sa pozerať ako šelma trhá na kusy ešte živého vtáka, ale čosi ma prinútilo otvoriť oči.

Vlk mi dýchal do tváre. Spomedzi vycerených žltkastých zubov mu vychádzala sladká vôňa jazmínu. Oči mal modré a jasné ak o dobre najedené dieťa, čo oddelíte od matkinho prsníka. Pomaly a váhavo sa mi zahryzol o ruky, trhajúc z nej veľké kusy mäsa. Za chvíľku mi ju zožral po plece. Žiadnu bolesť som necítil. Rany nekrvácali. Keď mi začal kmásať druhú, tá prvá dorástla a bola ešte krajšia ako predtým. Ušľachtilá, snehobiela s dlhými pákovými nechtami a ružovkastými končekmi prstov.

S novými rukami som sa cítil oveľa istejšie. Vlk chlípal vodu z kaluže. Potom sa mňa zadíval dlhým, skúmavým pohľadom a niekde hlboko v jeho očiach som zazrel čosi ako iskričky smiechu, plamienky porozumenia. Keď sa dvoma dlhými skokmi stratil v húštine, zdalo sa mi akoby pri mne ani nikdy nebol, ale zároveň som vedel, že strácam dobrého priateľa.

Ešte stále som čakal. Keď z krovia náhle vystúpil muž, z tela mi spadla obrovská tisícročná ťarcha. Vlastne ani nie muž, skôr tvor. Postavou pripomína človeka, bol aj nahý ako ja, ale keď pristúpil bližšie, všimol som si, že nemá žiadne pohlavné orgány. Ani žena, ani muž. žiadne ochlpenie, bradavky, prsia, penis, nič. Tvor podľa očí. Sivé s tenkou, nemilosrdnou zrenicou hada. Namiesto pokožky jemné, sotva viditeľné šupiny. Ako úhor, alebo lieň. Šľapaj len s dvoma k sebe zahnutými prstami. Na dlani mal prstov sedem. Všetky rovnakej dĺžky. Tvor vyžaroval kľud a zároveň absolútny panický nepokoj. Pred tvárou mal svetlo, za sebou čierňavu. Čímsi pripomínal portrét z dielne starých majstrov. Ak by som sa postavil kdekoľvek, mám pocit, že hľadí priamo na mňa. Posunkom mi naznačil aby som si sadol. Zopakoval moje pohyby a kolenami sme sa temer dotýkali. Nemuseli sme hovoriť, aj keď ja som naše dokonalé dorozumievanie stále vnímal ako reč. Držal ma za nechty hlboko vryté v mojich dlaniach.

– Kto si?

– Netvár sa ,že nevieš!

– Chcem to počuť od teba.

– Som anjel čierneho svetla, Svetlonos.

– Kde to sme, v pekle?

– Nebuď smiešny, peklo neexistuje, tak ako nebo.

– Žijeme od narodenia súčasne v nebi i pekle?

– Nie, som tu na to, aby som ti odpovedal na hlúpe otázky…

– Tak prečo si prišiel?

– Ja som neprišiel, ty si prišiel!

– Tak inak, prečo som sem ja prišiel?

– Už dávno ma hľadáš, obchádzaš opustené miesta, studne sily, kde počuť plač vlčíc a cítiť pach horiacich hostií.

– Nehľadám ťa.

– Ale hľadáš, kvôli sile, myslíš si, že ti pomôže.

– A nepomôže?

– Áno, ale zároveň ti odčíta čas života.

– Vtedy ma vedieš a ovládaš?

– Nie celom, iba sa zabávam. Vkladám ti do úst slová, čo nechceš nikdy počuť. Robíš veci, ktoré by si inak neurobil.

– Takže ja za ne vlastne nezodpovedám.

– Chyba, nie som tebou, nevstupujem, iba neurčito našepkávam.

– Vybral si si ma ako obeť, hľadáš silných, alebo slabých?

– Si zbytočne zvedavý, je len málo činov, ktoré môžeš vykonať slobodne. Skoro všetko je už dané, si len zrnko piesku v mori.

– A pomáhaš mi vôbec?…

– Párkrát som ťa preniesol priestorom, dostal si krídla, neviditeľnosť, silu sťahovať bolesť, nestačí?…

– Ale ako ti platím…?

– Vieš, nepýta sa!

– Zabil a odohnal si ľudí, na ktorých mi najviac záležalo.

– Kdeže, spravil som to ja, ty a určite aj oni, týmová práca, ha ha ha.

– Ako spoznám, keď si vo mne?

– Vieš o chvíľkach, keď si nič nepamätáš?

– Totálne okná?

– Presne, vtedy ťa vediem ako veľkú, drevenú bábku. Trochu sa aj bavím, ale väčšinou si otravný. Stále melieš dookola to isté, bla-bal-bla, drísty, chlapácke reči, staré historky, nič neodtiahneš do konca.

– Chceš, aby som ubližoval ľuďom, čo ma majú ešte radi?

– Samozrejme, ľudia sú na svete hlavne preto, aby si ubližovali, nie aby boli šťastní. Šťastie jedného je najväčším nešťastím druhého. Ani potkany sa nechovajú k sebe tak zle ako ľudia. Nezaslúžite si ani najmenšie zľutovanie, ste druh určený na rýchly zánik. Zem si bez vás zhlboka vydýchne.

– Práve ty mi budeš kázať morálku…

– Vôbec nie, ako človek ma nezaujímaš. Si len prázdny pohár, do ktorého niekto na chvíľu nalial život a ten ti beznádejne rýchlo uniká, vyparuje sa ako kvapka vody na horúcom asfalte.

– Tak čo vlastne odo mňa chceš?

– No dovoľ, ty mi nemôžeš predsa nič dať, na zemi som už vyše dvetisíc rokov neobmedzeným vládcom.

– Tak inak, prečo si sa mi zjavil?

– Chcem ti ničo ukázať.

– Čo ak nie som zvedavý?

– Ale si, len sa tak trasieš od nedočkavosti. Asi ako často sa máš možnosť so mnou stretnúť…?

– Som samé oko a ucho.

– Hlavne pamätaj na svoje heslo. Žiaden strach, lebo sa už nevrátiš späť.

– Nezdržuj…

 

Zrazu som bol sám. Jediný na svete, ale akoby ma sledovalo tisíce dobiedzavých, na všetko zvedavých očí. Zo všetkých strán ma obklopili neviditeľní špehovia, strašní šialení sliediči. Ani jeden čin som nemohol pred nimi skryť, čítali vo mne ako v roztrhanej knihe. Bolo mi jasné, že nemôžem pred nimi nikam uniknúť. Nepriatelia boli silnejší a v početnej prevahe, trocha ma ale miatlo, že nechceli za žiadnu cenu odhaliť svoje plány. Ich pohľady ma trhali na kúsky. Za stotinu sekundy prenikli do každej časti môjho tela a vyplnili ju všadeprítomnou oslepujúcou bolesťou. Ako uniknúť neviditeľným nepriateľom? Zachránil ma smiech. Niečím nepodložený hurónsky rehot podobný len vodopádu. Keď mi v jednom zázračnom okamihu vypenil z úst, predo mnou sa zjavilo okno a sliediči o krok zaostali, akoby im náhle došli sily.

Na otvorenie dvojkrídlového skleneného zázraku rozmerov päť krát päť metrov som nemusel vynaložiť temer žiadnu námahu. stačilo si len pomyslieť, sklo sa rozostúpilo, ako keď do vody hodíte kameň a aj som žil inde, vnútri izby. Nepriatelia? Dávno zabudnutá minulosť, strašná spomienka, bolestivá trieska pod nechtom.

Prvým prekvapením bol chlad, modrasté svetlo a ohlušujúca ozvena obrovskej podzemnej jaskyne, kde aj pád špendlíka zaznie ako úder kladiva o kovadlinu. Dlážku izby, vlastne veľkej sály ktosi vyložil mozaikou vo všetkých odtieňoch modrej, fialovej a zelenej. Zložitý vzor perzská práca, žiadne postavičky ľudí, len na seba nadväzujúci nekonečný ornament z kvetov, špirál, neznámych zvierat a v strede čierny znak, šesť do seba navzájom zahryznutých hadov. V dokonalom kruhu. Mozaika bola len optickým klamom. V skutočnosti celí izba a najmä dlážka žila a neustále sa pretvárala. Ornamenty, kvety, špirály i znaky sa miesili, prekárali, nadväzne množili a vytrácali, aby zas vystúpili na inom mieste, v ešte väčšom množstve a pestrosti, farebnejšie, výraznejšie, akoby obtiahnuté tenkou čiernou linkou. Ich tajný život napĺňal sálu zvukom, ktorý pripomínal šuchot lístia v je sennom parku. Márne som hľadal akýkoľvek význam môjho pobytu v miestnosti, ktorá mi pripadala fádna až ľahostajná. Keď mi prebleskla hlavou táto myšlienka, zjavili sa tiene. Možno ani nie tiene, ale skôr holografické obrazy. Presné kópie ľudí, ktorých som už niekedy stretol alebo dobre spoznal. Všetci mali jedno spoločné. Už roky boli mŕtvi. Tieňmi ich nazývam preto, lebo som z nich cítil čudný ľadový chlad, nezúčastnený nezáujem, až opovrhnutie. Hľadeli na mňa široko otvorenými očami, kráčajúc slimačím tempom, bezcieľne raz ľavo, potom vpravo, dozadu, či dopredu a zas späť. Keď som sa pozornejšie zadíval na niektorého z nich, zastal, zrozpačitel, zpriezračnel, zachvel sa a roztvoril náruč akoby ma vítal, alebo chcel blahoželať k sviatku, ponúkam priateľské, vrelé objatie. Jeho náruč ale znamenala okamžitú smrť. Tiene ma volali medzi seba, do ríše tmy, ktorá je rovnako jasná a neuchopiteľná ako svetlo.

Holografickí priatelia sa postupne strácali, niektorí tak rýchlo, ako keď praskne bublina, iní sa stali súčasťou stien, zliali svoje prchavé telá s ornamentami a jediným znakom ich nedávnej prítomnosti boli len kvapky vody stekajúce po stenách na dlážku, veľké vodné zrkadlo.

Keď som spravil neopatrný krok vpred, váha vlastného tela ma stiahla do bezodnej priepasti, vodného víru, skrytej brány ďalších priestorov. Neznáma izba nemala ani pevný tvar. Aj keby som sa snažil sústrediť, spomenúť si na zákonitosti geometrie, rozmery, umiestnenie stien, ich farbu, veľkosť, tvar alebo materiál, miestnosť nepatrila do spoznateľného sveta. Bola neohraničeným, ale zároveň ako správne vybrúsený diamant presne vymedzeným miestom, ktoré vytvárali a ovládali svetlá, rodiace sa i zanikajúce s rýchlosťou svitu stroboskopu. Svetlá mali farbu, určitú žiarivosť, ale aj vôňu, chuť a tónový rozsah. Akoby som zároveň privoňal ku kvetu, oblizol jeho nektár a kdesi v diaľke začul cinkot zvonkohry. Farby svetiel sa miesili v bohatých, žiarivých, teplých akordoch, vytvárajúc tónové plochy, čo ma neustále privádzali do vytrženia.

Akoby ma ktosi kŕmil neznámou potravou, ohromným ovocím z inej planéty, čo je potravou pre telo i ducha. Keď som sa celkom oddal svetlám, ponorený do ich tepajúcich tiel, ktoré mi teraz pripomenuli podmorský živý svet koralov, intenzita svetelnej prehliadky začala vyhasínať, blednúť, akoby celá žiarivá oslava už splnila svoju úlohu, akoby nastal čas zabúdania.

Netrvalo dlho a všetko vôkol mňa zahalila tam a čierne prázdno. Ak existuje veľa odtieňov čiernej, jeden z nich musí byť najtmavší, najdesivejší, pohlcujúci priestor svetla. Nedovoľuje dýchať, vnímať, žiť, je príšernou čiernou dierou, cez ktorú sa prepadnete do neznáma. Vedel som, že letím obrovskou rýchlosťou, ale môj presun prebehol tak okamžite a nečakane, že by sa časovo vošiel do jediného žmurknutia.

Izba ma prekvapila čítankovou priehľadnosťou. Krémové steny i koberec, tlmené, decentné osvetlenie ,ticho. Na koberci ledabolo rozložených niekoľko veľkých válovov, ktorých drevo ešte voňalo sviežosťou. Priestorom prechádzali deti a čierne ovce. Všetky deti vyzerali ako súrodenci, či skôr nepodarené klony.

Pripomínali ideál severana.

Alebo prípravku anjelov, spolok snívajúcich. Boli by bezcitní aj v detských šatičkách a teraz v sivastých uniformách vyzerali zlovestne. Mali blond vlasy, modré oči, štíhle, súmerné postavy. Nesmiali sa, nerozprávali, nebehali, premýšľali sústredne nad nejakou neznámou myšlienkou, po očku sledujúc pohyb ovcí. Celá, temer idylická scénka sa zmenila ako šibnutím čarovného prútika. Deti priskočili k ovciam, v rukách sa im zjavili ukryté nože, nervalo dlho a väčšina ovcí bola bez hláv, deti sa smiali a dlhými štíhlymi prstami vytrhávali z ešte metajúcich sa tiel pružné tepny a žily, ruky až po lakte vnorené do krkov zomierajúcich zvierat. V tom čudesnom pohanskom rituáli som počul len tlmený smiech detí, ich zrýchlené, vzrušené dýchanie a zmätený, bublajúci bekot podrezávaných ovcí, ktoré zachvátil totálny zmätok. Deti prestali tak rýchlo ako začali. Sedeli nezúčastnene na koberci, ako špongia nasiaknutá krvou a hľadeli na hlavy, trčiace z válovov. Až vtedy som si uvedomil, aké je v izbe teplo a že horúčava stúpa. Krv sa menila na drobné červené kvietky, tie sa začali okamžite rozkladať, príšerne zapáchajúc. Puch naplnil izby tak, že som mal pocit akoby ma obalil studený slimačí sliz.

Izba sa začala nakláňať, potom točiť, stále väčšou rýchlosťou, sedel som na čudesnom kolotoči, čo sa roztáčal stále viac a viac, až tempo dosiahlo bod zlomu. Začul som zvuk, ako keď sa rozbíja riad, čosi povolilo, prasklo, celým telom mi prebehla studená, sivastá triaška, cítil som, že letím, stúpam do výšky, naozaj nezastaviteľný. Zem sa vzdialila a moje oči sa stali okulárom teleskopu. Zvyšok tela sa mi roztrieštil na atómy.

Pravým okom som vnímal južnú hviezdnu oblohu, ľavým severnú. Cez pravé oko som putoval ako atomický roj k súhvezdiu Orla, potom cez chvost Hada, Hanoso? Hlavu Hada nižšie k súhvezdiu Hydry, Južný Kríž, Južný trojuholník až k súhvezdiu Rajky. Po celý čas ma sprevádzali anjeli Aiel, Aguiel, Magabriel, Spaiel a Matuvel.

Ľavým okom som však putoval po severnej oblohe a tam ma zas viedli Habudiel, Machsiel, Eharsiel, Eriel a Naromiel. Bola nedeľa a tak všetko riadil a sledoval hlavný anjel Michael. Nevedel som meno štvrtého neba a preto ma anjeli vnímali ako votrelca. Nevidel som vesmír, ani svit hviezd, ktorý je jemný ako páperie púpav.

Moje telo bolo chladným prázdnom, cez ktoré občas preletel meteorit. Oči ostali celé a neustále vnímali oblohu, pretože práve na nej som mal napísaný odkaz neznámeho, čo som potreboval dešifrovať. Už ma napadlo, že správa bude nejako súvisieť s lietaním, či oblohou, krídlami a smrťou. Okamžite ako mi prešla hlavou táto myšlienka, telo sa mi scelilo do pôvodného stavu, ale nie celkom rovnaké ako pred tým, pred hodinami, či rokmi. Bolo neprirodzene bledé a jasno zeleno svetielkovalo.

Môj pád z oblohy bol príjemným žuchnutím zeleného jablka do trávy. Vnímal som dusnú horúčavu pralesa, upokojujúce palety zelenej a všadeprítomný ohlušujúci spev exotických vtákov, ktorými sa les hemžil. Papagáje, kolibríky, rajky, pávy, holuby, všetky krotké a hravé. Nikdy nespoznali človeka.

Nechcel som tých nevinných tvorov zabíjať, ale musel som počúvnuť príkaz detí. Zabiješ! Jedine zločin ma mohol vrátiť späť, do sveta, ktorému som rozumel. Nemilosrdne som zrážal vtáky palicou, škrtil ich krehké hrdlá uprostred spevu, trhal ich na kusy, a jedol, stále hladnejší a nenásytnejší. Neopanovala ma nenávisť, ani chlad, len ľahostajný nezáujem. Keď dobre vykonám svoj zločin, budem odmenený časom života, čo som predtým stratil. Stál som v horiacom kruhu deviatich vatier, do ktorých som striedavo hádzal perie vtákov. Vždy vzbĺklo ako pušný prach. Keď som mal celé telo zalepené od krvi a podchvíľou som dávil zle rozžuté páperie, všetko sa skončilo.

Ozval sa sipľavý starecký škodoradostný smiech, stál som nahý vo svojom prázdnom dome, cez okno ma pozorovali veľké žlté oči, potom neznámy ustúpil do tmy a mne zostala vo váze iba kytica krvavého pávieho peria na a stene vypálený nápis MENE TEKEL!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.