Hnus ako životný pocit

hnus ako životný pocit

A Cudzinec  vo svete ľudí

(Na margo diel J. P. Sartra Nevolnost a A. Camusa – Cudzinec)

Po druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď sa v čase kultúrneho a politického odmäku u nás (prevažne v Čechách) vydávali diela existencialistických autorov (prevažne francúzskych), môžeme v posledných troch rokoch pozorovať akúsi renesanciu existencializmu. Je to pozitívny jav a podstatne uľahčený kontakt mladej generácie s ideálmi, ktoré tak silno rezonovali na Západe po 2. svetovej vojne.

Od roku 1990 môžeme v edičných plánoch vydavateľstiev s potešením registrovať mnoho zaujímavých titulov z tejto oblasti. Po Jaspersovej Otázke viny, odeonskej zbierke Zeď (v šesťdesiatych rokoch vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Múr), Camusových dielach Cudzinec, More, Vyhnanstvo a Kráľovstvo, ktoré vyšli v Slovenskom spisovateľovi, a po Prvom a druhom zošite o existencializme od Václava Černého, prišlo vydavateľstvo Odeon s druhou Sartrovou knihou, románom Nevoľnosť. Na túto renesanciu existencializmu reaguje aj dramaturgia divadiel zaraďovaním významných diel francúzskej existencialistickej drámy (A. Camus – ­Calligula, J. P. Sartre – S vylúčením verejnosti).

Román Nevoľnosť (Odeon. Praha 1993. 184 s.) je Sartrova beletristická prvotina. Vyšla v roku 1938 a hneď spôsobila vo francúzskej literárnej a filozofickej societe rozruch. Prvý raz sa totiž podarilo pretransformovať existenciálne idey z úzkeho kruhu filozofických odborníkov do širokej čitateľskej obce. Pre Sartrove literárne diela (romány, poviedky, ale predovšetkým hry) je typické, že ich základnú ideu je možné skoncentrovať do jednej, zväčša zdrvujúcej myšlienky. V hre S vylúčením verejnosti je to veta „Peklo sú tí druhí”.

V hre Diabol a pánboh je to monológ „Ak prijmeš svet taký, aký je, spoluvinník – ak ho zmeníš, si kat”. V románe Nevoľnosť je ústrednou témou, koncentrovanou ideou, okolo ktorej sa všetko odohráva, hnus. Hnus nad sebou samým, nad svetom, nad existenciou ako takou. „Lidé. Je třeba milovat lidi. Lidi jsou obdivuhodni. Je mi na zvracení – a náhle je to tu: Nevolnost.” (Hnus)

Spoločným znakom existencialistických próz je hrdina zbavený akýchkoľvek ľudských citov a emócií. Aj povrchný čitateľ si preto musí všimnúť istú podobnosť medzi Camusovým „cudzincom” Raymondom Mersaultom a Sartrovým hrdinom z Nevoľnosti Antoinom Roquentinom. Obaja žijú vo svete, od ktorého už nič nečakajú. Sú v stave, keď uvedomenie si absurdity svojej existencie v nich nevyvoláva žiadnu reakciu. Berú ju ako niečo samozrejmé, pevne vtlačené v najhlbšom vedomí svojho vnútra. Rozdiel je v tom, že kým Raymond Mersault už vôbec vnútorne nepociťuje potrebu chápania zmyslu svojej existencie a je teda úplným „cudzincom” vo svete klasického chápania postavenia človeka v ňom, Antoin Roquentin si ešte v hlbokom podvedomí kladie otázky, ktoré sú pre Raymonda dávno mŕtve. A práve dôsledkom rozporu medzi sebou a svetom je „nevoľnosť” (hnus). Antoin sa snaží vidieť svet z akéhosi nadhľadu. Svojím pohľadom je tiež cudzinec, aj keď jeho väzby so svetom ľudí nie sú spretrhané definitívne.

Pri čítaní Sartrovho románu som mal niekedy pocit nutnosti čítať medzi riadkami. Toto dielo totiž nezaujme silnými obrazmi, pátosom či sladkosťou – grafomanskou rétorikou. Na prvý pohľad sa dokonca môže zdať nevýrazné, až nudné, bez vnútornej dynamiky, živých dialógov, či hlbokých a invenčných monológov. Navonok dielo nepôsobí dojmom exaltovanosti vypätého zúfalstva či krajných psychologických stavov. O to výraznejšie rezonujú hlbšie podtóny skrytých zmyslov. Interakcia románového hrdinu so svetom je Hnus. Jeho zúfalstvo, beznádej, celkový životný pocit nie je jednoznačný, je akoby skrytý, zakódovaný v bezodných hlbinách svojho podvedomia. Antoin stelesňuje životné pocity malého rentiera ­intelektuála, ktorého existencia nedokáže získať náplň. Toto poznanie ho vedie k akémusi nadhľadu, pocitu nezúčastnenosti, ktorý sa môže javiť ako póza. Postavenie intelektuála je totiž vždy zložité. Ak množstvo otázok, ktoré si človek kladie, je podstatne väčšie ako počet odpovedí na ne – vzniká rozpor. Akási vnútorná tenzia, pretlak Z toho pramení i postavenie nášho hrdinu. Pod maskou vyrovnanosti, ba priam prázdnoty v hlbinách presakuje zakamuflované duševné zúfalstvo. Jeho nezúčastnenosť, až cudzota okolitého sveta je vyjadrená slovami „Chvilku jsem uvažoval, jestli nezačnu mít rád lidi. Ale konečně je to jejich neděle, nikoliv moje”. Tento jeho nadhľad sa príkro zviditeľňuje v jednom z vrcholov diela, v jeho rozhovore s Autodidaktom. Autodidakt predstavuje typickú postavu outsidera živiaceho v sebe mŕtve a prázdne idey, vyvolávajúceho v čitateľovi zmiešané pocity a trocha súcitu. Ten je umocnený konečnou katastrofou – odhalením jeho homosexuálnej orientácie, ale predovšetkým doživotným vykázaním zo sveta jeho ilúzií (možnosti vzdelávať sa). Táto katastrofa existenčného významu uzatvára jednu kapitolu v jeho živote, rovnako nezmyselnú ako celý jeho život.

Do logiky deja románu zapadá vzťah Antoina k jeho dávnej priateľke Anne. Keď sa po štyroch rokoch znovu stretnú, výsledkom následného poznania je koncentrovaná frustrácia, ktorú vystrieda definitívne vedomie svojej neschopnosti nájsť zmysel v živote s niekým. Postava Anny je veľmi zložitá a zároveň rozporná. Ich kontakt je v prevažnej miere intelektuálny a hodnotovo neštandardný, ­nenachádza východisko. Je v slepej uličke, končí sa len bolestným tušením vlastnej negácie. Hlavným hrdinom diela nie sú osoby, ale výsledok ich obcovania so svetom – Hnus.

Hnus – ako dôsledok uvedomenia si „koncentrovanej absurdity bytia” a zároveň Hnus ako živočíšna (fyziologická) odpoveď tela na útočné fakty skutočnosti. Gradovanou polarizáciou sa môžeme dostať k základnému problému existencializmu – otázke samovraždy. Sartrova suicidalita je len veľmi skrytá – absurdita života ešte vôbec nemusí znamenať snahu o zbavenie sa jej. Znamená len, že život nemá zmysel, čo je neutrálny termín. Sartre na rozdiel od Camusa nepokladá otázku samovraždy za ústredný motív filozofie a priamo sa ňou nezaoberá. Skôr vychádza z premisy, že ani smrťou sa človek nezachráni, respektíve boj o záchranu nemá zmysel. Človek nemá pred kým a kam ujsť. Jeho východisko je zúfalstvo a utrpenie života transformovať do abstraktných a metafyzických rovín vnímania. Snáď chcel dokázať, že aj s nevoľnosťou (hnusom) sa dá naučiť žiť.

Na záver hádam môžem dodať, že koho to dosiaľ neodradilo, iste si toto dielo rád prečíta.

 

                                                                                                                  Roman F. Michelko

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.