báseň je ticho duše
púšťanie slov
na slobodu
aby ma vzali
do stratena
kde nie sú pojmy
a žiadne mená
len hry lásky
medzi tónmi
snenia
nežné klamstvo
to je báseň
a rozpúšťanie
kúskov ega
až napokon nič neostane
ani zo mňa
ani z Teba
objatie
je skrýšou
a mojou modlitbou
sú tvoje pery
milujem
a Boh vo mňa
verí
zbožňujem vrtochy
tvojej lásky
ako vtedy ráno
keď si mi chodník
do práce
pokryla kobercom
pastelového lístia
svojou bláznivou nehou
si ma zviedla
priamo na ulici
milujem jeseň
si môj nepriateľ
a moje bojisko
pred útokom
mapujem
tvoje telo
perami
zapaľujem oheň
a počúvam
tvoje srdce
bije na poplach
strácaš dych
a s ním ostatok
ženskej rozvahy
sama otváraš bránu
svojej pevnosti
víťaz si ťa berie
celú
bláznivo miluješ
túto hru
rada prehrávaš
prechádzam pomedzi
piliere stromov
pozerám na
korunné klenby
a obdivujem
fresky jesenného lístia
najkrajšie
aké som v živote videl
chrám živého Boha
nič si nehovorila
o láske
len si mi otvorila
svoje bezbrehé srdce
a keď som vstúpil
pochopil som
že moja samota
nikde nekončí