Za rána krúpky
Za rána krúpky,
na raňajky rozpaky,
či bude chrupký
sneh, či dážď len do klaky
pre dni a týždne smolivé
a vážne,
keď v stálom odlive
i trpkosť vlažnie.
Naveľa zasa
o jeden krok navoľno,
ako sa hlása
hanboslávou hlahoľnou,
a pritom o dva kroky späť
v tom kŕči
pretia sa o kýpeť,
čo z kĺčov trčí.
Maj na pamäti:
časy sú dnes vrtkavé
a víria smeti
v peknošpatnej úprave
aj v hlave, no len dovtedy,
kým v krúpkach
nespršia koledy
raz náhle, sprudka.
Podvečer preslncovatenie
Podvečer
má dnes krátke trvanie.
No zato
dvojnásobne presvetlené.
V javoroch
v lístí preslncovatenie.
Padaním lístia
vidno vsúvané.
Zlato je
vynáhradou za súmrak.
Ten tu už veru
veľmi dĺži tiene.
A svit je
plavnou uzáverou pre ne.
Čakania
bez závratu zamrú tak.
A večne
môžu pritom trvať sny.
Prinajmenšom ten
z podvečernej siene.
Ten, čo si pýta
preslncovatenie.
Ten, čo je
od koreňa trvácny.
Ani havran nezakráka
Ani hláska, ani pípnutia.
Iba z kraja za obzorom
v priezrak snov
hádže očkom túžba minutá.
Serafínskym družným zborom
bola nôtou prekrásnou,
ale celá je už mimo sna,
minutá a zakríknutá
naveľa.
Už je veru skromná, pripôstna.
Prosbu samu súmrak spútal.
Skrpatela, skľavela.
Kde sú vrabce, kde sú hrdlice?
Ani havran nezakráka.
Veruže.
Iba ticho dúcha z ulice.
Nieto struny, nieto sláka
na husliciach bez duše.