„Žijeme v presile a pod intenzívnym tlakom ťažkého slovného delostrelectva,“
tvrdí Peter Cabadaj – terchovský rodák, básnik, filmár, publicista, dramaturg, scenárista, režisér, organizátor, milovník piva, života…
Výpočet publikácií, výstav, projektov a iných bohumilých činností, ktoré nesú odtlačok energie, entuziazmu, lásky, umu, fortieľu a ľudskosti Petra Cabadaja by zabral nie málo miesta a času, a preto radšej zvolím rozumnejšie riešenie. Nechám Petra Veľkého, aby sám poodkryl viac z toho, čo sa skrýva za jeho prácou, za jeho vášňami, ale i boliestkami a tŕpnutiami…
-mag-
V oblasti slovenskej exilovej literatúry a jej prezentácie doma a v zahraničí sa „pohybuješ“ už nejaký ten piatok. Organizoval a manažoval si vznik nie jedného katalógu, výstavy, či inej propagačnej činnosti. V čom podľa teba spočíva, tkvie podstata, alebo (ak môžeme byť trochu patetickí..) i odkaz literatúry, a vôbec umenia, ktoré bolo vytvorené v exile? Má napríklad slovenská exilová literatúra dnes možnosť aktuálnej a bezprostrednej interakcie s pozorovateľom, čitateľom, či tvorcom, ktorý žije na Slovensku? Nespočíva napokon význam a opodstatnenie takejto literatúry skôr (či iba?) v jej dokumentačnej, dokumentárnej polohe, a priamo už so súčasnou tvorbou nemá skoro žiadne väzby?
Peter Cabadaj: Niekedy na jeseň 2008 vyjde zásluhou Literárneho informačného centra reprezentačná antológia slovenskej poézie vo svete V cudzích domovoch, do ktorej som spracoval časť o exilovej básnickej produkcii. Po dlhšom čase som si teda opätovne prečítal všetky významnejšie diela tejto proveniencie a môžem konštatovať, že niektoré básnické zbierky znesú porovnanie s domácim kontextom (Leopold Lahola, Karol Strmeň, Jozef Milučký). V každom prípade ale platí, že exilová spisba je už uzavretým fenoménom a predstavuje súčasť našej literárnej histórie. Mňa osobne teší, že sa integrálne začlenila do slovenskej literatúry, čo dokumentuje viacero najnovších syntéz a slovníkových diel. Taktiež treba oceniť skutočnosť, že v uplynulých rokoch vyšli všetky významnejšie knihy exilových tvorcov, a tak má domáci čitateľ možnosť urobiť si vlastný úsudok o úrovni tejto spisby. Naposledy vyšlo zásluhou Matice slovenskej monumentálne prekladateľské dielo polyglota Karola Strmeňa – antológia svetovej lyriky Návštevy. Antológia obsahuje 226 preložených básní; od kráľa Dávida cez Villona, Verlaina až po modernú poéziu prvej polovice 20. storočia (Ungaretti, Blok, Lorca, Achmatovová a mnohí ďalší). Práve Strmeňovou prekladateľskou činnosťou sa zvýraznilo medzinárodné renomé a tradícia slovenskej prekladateľskej školy v kontexte našej literatúry a kultúry vôbec.
V Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine sa zásluhou koncentrovaného úsilia podarilo zhromaždiť rukopisnú pozostalosť popredných protagonistov nášho literárneho exilu. Najbližšou úlohou v tomto smere bude jej postupné spracovanie a sprístupnenie širšej bádateľskej verejnosti, čím sa definitívne naplní môj pôvodný (takmer dvadsaťročný) zámer ohľadom výskumu a prezentácie slovenskej exilovej spisby.
Ako manažér a autor si sa prezentoval viacerými výstavami, publikáciami v súvislosti s exilovou literatúrou. Môžeš čitateľom Dotykov bližšie predstaviť niektoré z týchto projektov? Ako vnímajú takéto akcie návštevníci v zahraničí a s akými reakciami sa poväčšine stretávaš doma, na Slovensku? Ktorá aktivita v súvislosti s propagáciou slovenského exilového umenia bola podľa teba v poslednom čase hodná toho, aby sa osobitne pripomenula?
Peter Cabadaj: Jednoznačne najväčšou výstavou, ktorú sme v nedávnej minulosti spolu s priateľmi, kolegami a partnermi (z domova aj zo zahraničia) zrealizovali, bol Slovenský exil 20. storočia. Výstava sa postupne predstavila v Brne, Martine, Prahe, Budapešti, Krakove a Ríme. Išlo o komplexný pohľad na všetky relevantné súvislosti reflektujúce fenomén slovenského života v zahraničí, pričom osobitný akcent bol kladený na vizuálnu stránku stvárnenia projektového zámeru. Práve pôsobivú harmonickú líniu, ktorá spájala a prepájala dokumentačnú časť s výtvarnou (vrátane reprezentačných katalógov), vysoko ocenili zahraniční návštevníci. Na Slovensku sme túto, ako aj ďalšie väčšie výstavy (Slovenské cesty k slobode Dominika Tatarku, Milan Hodža – osobnosť európskeho formátu, Slovenský spisovateľ a výtvarník Jozef Cíger Hronský…) predstavili v pôvodnom „balení“ iba v Martine. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že sa orientujeme len na prezentácie v zahraničí. Nie je to ale úplne tak, pretože skromnejšie verzie našich výstavných projektov pravidelne putujú po slovenských knižniciach, múzeách, kultúrnych strediskách i školách, kde nezastupiteľne prispievajú k prehlbovaniu poznania o našej literatúre a kultúre vôbec. Jedinou výnimkou bola výstava Slovenský spisovateľ Jozef Cíger Hronský, špeciálne pripravená pre talianske publikum. V priebehu roka 2007 sa s úspechom postupne predstavila v Ríme, Oriolo Romano a Assisi, čiže v mestách, kde náš významný umelec prežil prvé roky svojho exilu. Opätovne sa ukázalo a potvrdilo, že keď sa zámer pripraví dôkladne (ergo profesionálne, čo, žiaľ, ešte stále nebýva v našich končinách samozrejmosťou), veľkorysejšie a vizuálne atraktívne, svet to vie oceniť. V tejto súvislosti musím vyzdvihnúť zásadný podiel martinských múzejníkov a výtvarníkov na úspechoch uvedených medzinárodných prezentácií.
Pôsobíš o. i. aj ako hlavný dramaturg a manažér Martinskej literárnej jari. Toto (bez pátosu a falošného megalomanstva) veľkolepé literárne podujatie dokazuje skutočnosť, ktorá sa často v médiách popiera – na Slovensku je stále záujem o literatúru, o knihy, o spisovateľov. Osobne si pamätám na jeden z raných ročníkov Martinskej literárnej jari, ktorý takmer paralelne prebiehal s obdobnou akciou nazvanou Slovesná jar, ktorú „organizovala“ Matica slovenská. Na druhé menované podujatie boli nahnaní zamestnanci MS, z ktorých jeden mi cez prestávku pošepky oznámil, že dostali od nadriadených direktívu, aby sa na podujatí zúčastnili v rámci svojho osobného voľna a mladí vojaci (v tom čase povinne slúžiaci základnú prezenčnú službu)… O niekoľko dní (nielen) martinská verejnosť zaplnila sálu kina Strojár, kde mnohí spisovatelia absolvovali svoje autorské čítania. Ako si ty zdôvodňuješ takéto diametrálne rozdiely v tej istej oblasti? Ako vznikala Martinská literárna jar, pamätáš si nejaké kuriózne situácie z tohto podujatia, a ako bude existovať ďalej?
Peter Cabadaj: Vznik Martinskej literárnej jari súvisel s procesom odčlenenia Slovenskej národnej knižnice od Matice slovenskej (2000). Matica chcela pokračovať v organizovaní Slovesnej jari a my sme túžili po podujatí, ktoré by sa na pôvodnú literárnu tvorbu pozrelo diametrálne odlišnou optikou – moderne, atraktívne, v širších súvislostiach a s medzinárodným presahom. Postupne sa tak vyprofilovala programová línia, v rámci ktorej je literatúra umocňovaná a tvorivo konfrontovaná s ďalšími žánrami (hudba, výtvarné umenie, divadlo, film). Nechýba, prirodzene, ani odborná reflexia, literárne a recitačné súťaže, programy pre deti. Osobitnú kategóriu predstavuje systematické približovanie slovenského literárneho života v zahraničí; od roku 2005 sa v Martine predstavili naši autori z Českej republiky, Srbska, Rumunska, Maďarska, na budúci rok pripravujeme stretnutie s predstaviteľmi krajanskej spisby v Chorvátsku.
Pýtaš sa na nejakú kurióznu situáciu z tohto podujatia. Pred piatimi rokmi sme mali na Martinskej literárnej jari silné zastúpenie špičkových českých autorov. Program sa konal v kine Strojár a ja som bol smutný, že hľadisko nebolo plné. O to väčšmi ma zaskočilo, keď mi českí literáti (už pri pive) povedali, že boli šokovaní takým záujmom ľudí. Oni si v Čechách už zvykli, že 30 ľudí v hľadisku je veľký usporiadateľský úspech…
Mne osobne sa s obcou Terchová automaticky spájajú dve asociácie – Jánošík a Peter Cabadaj. Ako to bolo, keď si pomáhal v Terchovej budovať kapitalizmus?
Peter Cabadaj: Živo si pamätám, ako isté české noviny niekedy na jar 1990 zaregistrovali nízku vekovú skladbu nových funkcionárov Miestneho národného výboru (MNV) v Terchovej. Dozvedel som sa tak, že vo veku necelých 24 rokov som bol najmladším funkcionárom vo vtedajšej federácii! Spolu s kolegami z terchovského MNV, ktorí boli starší len o niekoľko rokov, sme na rôznych fórach pôsobili doslova ako exoti. Mne sa to často stávalo najmä počas (vtedy ešte povinných civilných) svadobných obradov, ktoré som mal ako jediný slobodný z novej vrchnosti „pod palcom“. Keď sa moja maličkosť v dlhých vlasoch a s úradnými insigniami na hrudi vynorila z prípravnej miestnosti spolu s matrikárkou (vo veku mojej mamy) pred snúbencami, najmä nevesty – vrstovníčky veľmi ťažko premáhali silné nutkanie sa smiať. Niekedy sa schuti zarehotali aj cezpoľní svadobní hostia… Po slávnostnom akte, už pri poháriku odporne teplého karpatského brandy, zas starší z ľudu vyslovili obavu, či mnou zúradovaný sobášny akt bude vôbec platný. Zrejme sa im nepozdával autorský príhovor adresovaný snúbencom, ktorý bol diametrálne odlišný od tých, aké sa za „totáča“ roky–rokúce čítavali pri rôznych príležitostiach a obradoch. Ja som si pripravil svoje verzie, ktoré som pod vplyvom nových skúseností a zážitkov často dopĺňal (a pritom sa v duchu do popuku smial). No a v záverečnej fáze pôsobenia vo funkcii tajomníka MNV som si už ako rutinér dovoľoval priam psie kusy. Napríklad po oficiálnom akte bolo treba urobiť prvé manželské foto. Vďačne som sa ujal úlohy „navigátora“ a mladých adeptov spoločnej cesty životom sme spolu s fotografom-sprisahancom usmernili tak, že na snímke mladoženíchovi ešte pred svadobnou nocou trčali parohy ako hrom. Fašiangové bytosti s rohami od Vladimíra Kompánka, ktoré zdobili interiér svadobnej miestnosti, teda plnili aj úlohu, o ktorej sa majstrovi ani nesnívalo… Čoskoro však prišiel čas, ktorý definitívne odzvonil môjmu nezabudnuteľnému pôsobeniu na terchovskom úrade.
Prepáč, že som si takto odskočil od tvojej otázky, ale má to svoju súvislosť s budovaním kapitalizmu v Terchovej. Dnes pri pohľade na vývin a mohutný všestranný rozvoj rodnej obce môžem len neskromne podotknúť, že sme zrejme položili dobré základy, pretože kapitalizmu sa v Jánošíkovom kraji naozaj darí.
Jeden môj známy – majiteľ firmy na predaj výpočtovej techniky, kedysi (polo)žartom utrúsil, že sa cíti ako novodobý Jánošík, pretože bohatým berie a chudobným (krčmárom) dáva… Bol podľa teba teda Jánošík zlodej, alebo mu právom náleží pomyselný „titul“ – národný hrdina?
Peter Cabadaj: „Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná.“ Tento slogan z plagátu nezabudnuteľného filmu Jánošík z roku 1935 (v titulnej úlohe s Paľom Bielikom), myslím si, výstižne charakterizuje výsostné postavenie jánošíkovského fenoménu v našich národných dejinách. Napriek tomu, že historický Jánošík žil 25 rokov a zbíjal iba jeden a pol roka, legendárny Jánošík žije už tri storočia. Zároveň ale platí, že pre každého Slováka je Jánošík niečím iným, a zároveň vždy tým istým. Pre jedného symbol boja proti nespravodlivosti, pre druhého vychýrený zbojnícky kapitán, pre tretieho bezvýznamná historická figúrka zo začiatku 18. storočia, pre štvrtého… Netreba ďalej pokračovať. Jedna skutočnosť je však nad slnko jasná. Ide o súčet uvedených i neuvedených individuálnych pohľadov na osobnosť a osudy terchovského rodáka. Práve v nich sa odráža jeho nezastupiteľné miesto v slovenskej histórii. Miesto, ktoré azda v dejinách nijakého národa nemôže mať bielu farbu. Veď práve pre tento historických „detail“ majú Angličania svojho Robina Hooda, Škóti Roba Roya, Švajčiari Wiliama Tella, Francúzi Mandrina či Cartouchea, Rusi Stenku Razina, Španieli Diega Correntesa, Bulhari Panajota Cjitova, Česi Babinského, Rakúšania Grasela, Brazílčania Lampiaa… a Slováci, samozrejme, Juraja Jánošíka. Už Pavol Jozef pred 194 rokmi považoval z pohľadu slovanského sveta za ideál zbojnícku, teda jánošíkovskú slobodu, ktorá vyvolávala pocity národnej hrdosti (básnická zbierka Tatranská múza s lýrou slovanskou, 1814). A tak si mnoho generácií obľúbilo mladého nespútaného revolťáka, ktorý ignoruje všeobecné normy a zároveň prísne rešpektuje vlastné – romantické. Preto sa dobrovoľne nechávame unášať legendou šviháka s neodmysliteľným opaskom a valaškou; s charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných – bráni slabých a zlých trestá. Navyše, keď všetko, čo činil, robil frajersky, so šarmom a zľahka. Mňa spája s Jánošíkom najmä to, že obaja pochádzame z doliny Struháreň; akurát nás oddeľujú (vzdušnou čiarou) štyri osady a priepasť takmer troch storočí. A či je pre mňa ako Terchovca legendárny zbojnícky kapitán národným hrdinom? Jasné, že je! Veď dokáže robiť psie kusy aj tristo rokov po smrti. Dôkaz? Terchovský „štátny sviatok“, nazývaný tiež Jánošíkove dni, bol v roku 2004 vyhlásený za divácky najväčšie kultúrne podujatie na Slovensku. (Jestvuje o tom oficiálny certifikát.) Kto neverí, nech sa príde presvedčiť.
V Terchovej stále aktívne pôsobíš aj dnes, hoci domicil máš v Martine. Aké akcie ťa v súvislosti s Terchovou zamestnávajú dnes? A ešte prezraď, čím je Terchová iná, osobitá, svojská a odlišná od iných slovenských miest a obcí?
Peter Cabadaj: O svojej rodnej obci som už toho popísal toľko, že sa mi už akosi nežiada pridávať nič. Ale voľačo predsa len. Terchová má viacero neodškriepiteľných domácich aj svetových prvenstiev. O niektorých sa vie viac, o iných zas menej. Vie sa napríklad, že obec je sídlom najstaršieho kraja na území Slovenska (Jánošíkov kraj), ktorý nikdy nepodliehal všakovakým územno-správnym reorganizáciám, zmenám a reformám. Mnohí zas možno počuli, že na teritóriu obce bola v minulosti vyhlásená Terchovská republika. (Nuž povedz, ktorá dedina na svete sa môže pochváliť tým, že mala svoju vlastnú republiku?!) Alebo renomovaní znalci folklóru s plnou vážnosťou tváre tvrdia, že v tejto obci žije v prepočte na meter štvorcový najviac muzikantov na svete. Spomínané prvenstvá sú však všeobecne známe. Menej sa už ale vie, že Terchová je aj kolískou džezu. Terchovskí muzikanti sa totiž nepretržite od konca 19. storočia vyznačujú tým, že do poslednej chvíle nevedia, koľkí budú hrať, na čom budú hrať, kde budú hrať, v čom budú hrať, čo budú hrať a za čo budú hrať…
V posledných rokoch sa už toľko v Terchovej neangažujem. Ponechal som si redigovanie dedinských novín, ktoré som v marci 1990 založil (išlo o prvé obecné noviny vo vtedajšej federácii!) a, samozrejme, Jánošíkove dni. Ako ich dlhoročný šéfdramaturg zodpovedám nielen za program, ale aj celkový mediálny obraz tohto veľkého festivalu.
Spolupodieľal si sa aj na tvorbe Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia. V spomenutej publikácii majú svoje „heslá“ osobnosti, literáti, ktorým zostavovateľ príbuzného diela (Slovník slovenských spisovateľov) Valér Mikula nemôže prísť na meno. V čom je podľa teba hlavný dôvod tohto odlišného prístupu pri zostavovaní a realizácii toho istého projektu? Je potom takáto dokumentácia objektívna, relevantná? Prečo sa (ešte i dnes – takmer 19 rokov po Nežnej revolúcii…) v literatúre na autora nazerá cez prizmu pokrivenej politickej optiky a v súvislostiach s jeho umeleckou činnosťou?
Peter Cabadaj: Zásadné pripomienky, výhrady a návrhy, ktoré som mal v súvislosti s druhým rozšíreným vydaním Mikulovho Slovníka slovenských spisovateľov, pred časom publikoval Literárny (dvoj)týždenník. Preto už necítim potrebu vracať sa k tejto téme. Pripomeniem len, že ma mrzí neochota (a možno i neschopnosť) komunikovať partnersky a kolegiálne na úrovni inštitúcií, ktoré pripravujú významné syntetické práce. Výsledkom je potom neúplný pohľad, chýbajúce bio-bibliografické údaje, absencia novej literatúry a iné pokrivenia, ktorými trpí výsledná podoba konkrétneho diela.
Spolu s kolegami zo Slovenskej národnej knižnice Augustínom Maťovčíkom a Pavlom Pareničkom finišujeme v týchto týždňoch s prípravou druhého doplneného, rozšíreného a upraveného vydania Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia. Až tento slovník (vyjde do konca roka 2008) bude podľa môjho názoru najkompletnejšou bio-bibliografickou a literárnohistorickou reflexiou našej umeleckej spisby v minulom storočí.
Vo svojej básni Stratený deň o. i. píšeš: „Pozerať/ bez mihnutia oka/ vstať a mlčať“. Mlčanie ako postoj, vzdor, absolútne vyjadrenie? Či rezignácia, strata ilúzií? Byť ticho zrejme nie vždy znamená nevedieť, či nechcieť… O čom nevieš, nechceš mlčať?
Peter Cabadaj: Žijeme v presile a pod intenzívnym tlakom ťažkého slovného delostrelectva. Slovo akoby stratilo svoju hodnotu a pôvodný význam. Jeho skutočná cena sa zredukovala na lacné mediálne bubliny, ktoré neúprosne a so železnou pravidelnosťou zamorujú náš svet. O to viac sa preto snažím vychutnávať ticho, mlčanie, keď sa v krátkom katarznom okamihu intimity nechávam unášať pocitom pokory pred majestátom času, ktorý vystavuje účet našim strateným dňom. V popise mojej letory dominuje prevaha optimistických tónov a pozitívnejšieho pohľadu na dianie vôkol. Preto ani nemám čas i chuť na rezignáciu, stratu ilúzií. Svojím príležitostným tichom a mlčaním sa len snažím vnútorne povzniesť nad všetkým, čo ma v priebehu dňa ohlušuje, vyrušuje, demotivuje a oberá o energiu.
Sleduješ súčasnú slovenskú pôvodnú literárnu tvorbu? Ako vnímaš dnešnú situáciu v umení, v možnostiach prezentácie diel napríklad mladých autorov?
Peter Cabadaj: Ako som už uviedol na inom mieste, do konca roka 2008 by malo vyjsť druhé doplnené, rozšírené a upravené vydanie Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia. Okrem iného som sa podujal na to, že do neho spracujem stručné profily autorov, ktorí výraznejšie vstúpili do nášho literárneho kontextu po roku 2000 (vrátane vstupnej štúdie do tejto časti). Doposiaľ mám spracovaných takmer 80 takýchto tvorcov – básnikov, prozaikov, esejistov, dramatikov, autorov literatúry faktu, spisovateľov pre deti a mládež… Spomenutá práca si teda zákonite vyžadovala dôkladnejšie zoznámenie sa s tvorbou nových spisovateľov. Aby som bol úprimný, nebolo toho veľa, čo ma zaujalo. Na druhej strane treba oceniť skutočnosť, že mladí autori si vedia v zložitých podmienkach a pomeroch nájsť publikačný priestor. Dôkazom je napríklad pravidelný každoročný príliv nových debutantov.
Literárne podhubie u nás existuje, máme viacero slušných literárnych festivalov, pulzuje klubový život, knižky vychádzajú a je len otázkou času, kedy sa z kvantity vydestiluje niečo kvalitné, dobré a možno i medzinárodne úspešné. Niektoré mená z mladšej generácie už k tomu nemajú ďaleko.
Čo momentálne čítaš? Máš svojich obľúbených autorov?
Peter Cabadaj: Už takmer osem rokov mám svoju pravidelnú recenznú rubriku na stránkach mesačníka Knižnica, ktorá ma v tom dobrom slova zmysle permanentne núti pozorne čítať vybrané texty rôznorodej žánrovej povahy (poézia, próza, esej, literatúra faktu, film, fotografia, duchovný život, národopis, memoáre, hudba, kreslený humor…). Niekedy sú to aj tri-štyri knihy do mesiaca, pretože ide o veľkoryso ponúknutý publikačný priestor.
V čase písania odpovedí na tvoje otázky ma zastihla smutná správa o úmrtí prozaika Jána Johanidesa, ktorého považujem za azda najosobitejšieho slovenského spisovateľa. Už svojou debutovou zbierkou poviedok Súkromie (1963), poznačenou vplyvmi francúzskeho existencializmu a antirománu („nového románu“), významne zasiahol do nášho literárneho vývinu. Vnímal som ho ako osamelého vlka slovenskej literatúry, ktorý vedno s Albertom Camusom cítil, že „radosť je ustavične ohrozená“. Prečo to však spomínam? Pýtaš sa ma na mojich obľúbených autorov a na to, čo momentálne čítam. Jeden z mojich najobľúbenejších spisovateľov, Ján Johanides (vskutku európsky formát!), zomrel a ja viem, že sa čoskoro vrátim k nejakej jeho knižke. Asi začnem novelou Nie, ktorá vyšla v roku môjho narodenia (1966)…
Si obdivuhodne agilný a kreatívny človek. To, čo stihneš za doobedie ty, sa niekomu nepodarí ani za týždeň. Aký je tvoj najväčší zdroj energie? Vnímaš neúspechy ako stimuly k ďalšej činnosti, alebo ťa dokážu na čas paralyzovať, znechutiť?
Peter Cabadaj: Vždy a všade sa snažím napĺňať zásadu Karla Čapka, že keď nemáš čo robiť, tak pracuj. Dokonca aj v krčme pri pive, ktoré mám veľmi rád, sa často pristihnem pri tom, že mi pod vplyvom nejakej zaujímavej debaty začínajú víriť v hlave kontúry potenciálneho nového zámeru. Ak sa mi takýto zámer alebo predstava usadí v hlave, potom už niet sily, ktorá by zabránila postupnému profilovaniu a realizácii projektu. Takto ich vzniklo za tie roky už dobrá kôpka. Neúspechy, samozrejme, sú rizikom každého tvorivého podnikania, ale ja ich neberiem tragicky. Nedokážu ma na dlhšie znechutiť ani paralyzovať, pretože v mojom prípade s každým novým ránom prichádzajú nové impulzy a nápady – teda životodarná energia, ktorá ma zvykne so železnou pravidelnosťou a bez straty súdnosti prenášať z témy na tému, z projektu do projektu, alebo z Terchovej do Martina, z Martina do sveta… a späť.
Čím sa zaoberáš v týchto dňoch, čo pripravuješ?
Peter Cabadaj: Ako predseda Komisie pre kandidatúru Martina na titul Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) 2013 už vyše roka intenzívne „makám“ na tom, aby metropola Turca získala tento vysoko prestížny titul. V decembri 2007 nás medzinárodná komisia spolu s Nitrou, Košicami a Prešovom posunula do druhého kola a v priebehu septembra tohto roku sa definitívne rozhodne, ktoré zo spomínaných slovenských miest získa ako prvé u nás titul EHMK 2013. Vzhľadom na centrálny význam kultúry a umenia v dejinách Martina sme projekt kandidatúry nazvali M ART IN. V tomto názve je symbolicky vyjadrená skutočnosť, že rôzne formy a žánre umenia tvoria významný rozmer mesta, že umenie je v Martine „IN“, a že moderný Martin má opäť ambíciu byť „IN“ v umení. Pevne verím, že náš projekt siedmich umení (Umenie slova, Umenie obrazu, Umenie akcie, Umenie zvuku, Umenie médií, Umenie reflexie, Umenie života) budeme môcť v roku 2013 realizovať ako víťazné slovenské mesto.
Keďže sa ma pýtaš na to, čím sa zaoberám a čo pripravujem v týchto dňoch, nemôžem obísť
finálne práce na výstave Cesty slovenskej knihy (Od Proglasu k postmoderne).
Výstavný projekt modernými formami priblíži dejinný vývin i súčasnosť našej knižnej kultúry a umeleckej literatúry. Vernisáž sa uskutoční 25. 9. 2008 v historických priestoroch Galerie Klementinum v Prahe (Národní knihovna ČR), hneď vedľa Karlovho mosta, pričom samotná výstava bude zrejme najvýznamnejším príspevkom Slovenska k jesennému 90. výročiu vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vzhľadom na jedinečnosť výstavy dúfam, že ju budeme môcť v dohľadnom čase odprezentovať aj doma. Naša široká kultúrna verejnosť si bezpochyby zaslúži, aby sa tento naznačený zámer naplnil. Uvidíme…
otázky nakládol a za rozhovor poďakoval: Marián Grupač