Jaroslav Klus: Jasný letný deň

 

„Vaša káva.”

Čašníčka položila na stôl horúcu šálku, pohár minerálky, malú nádobu s mliekom, prázdny popolník, pod malým keksíkom tanierik, pod vrecúškami s cukrom ďalší tanierik a na treťom kávovú lyžičku.

Niečo teplé sa mi obtrelo o nohu. Pes. Inštinkt prudko nadhodil moje sediace telo. Stôl zacengal. Nápoje v nádobách sa rozhojdali.

„Prepáčte, môj pes je zvyknutý na toto miesto. Vždy si tu po predstavení sadneme. Nehnevajte sa.” Pes si ľahol pod stôl, neznáma žena čakala na moju reakciu.

„Nič sa nestalo.”

„Preľakli ste sa. Počujem, ako sa chvejete.”

Obzrel som si dlaň. Triasla sa.

„Pokojne si presadnem, to nie je problém,” ubezpečil som ženu.

„Nemusíte, ak vám nebudem prekážať.”

Prisadla si. Rýchlo som si ponaprával vlasy.

„Určite mi nebudete prekážať.”

Usmiala sa. Čašníčka jej automaticky priniesla džús, iba džús.

„To máte dobré.”

„Čo?”

„Jeden nápoj, jeden pohár. Ja som si objednal jednu kávu a priniesli mi celú zvonkohru.”

Opäť sa usmiala. Chvíľku mlčala. Po chvíľke si povzdychla, napila sa z pohára, ruku si položila na voľnú polovičku stola, zahľadela sa z okna a peknými prstami niečo mäkko vyklopkávala na stôl.

„Mám kamaráta a raz mi rozprával, že sa mu snívalo, ako bol so svojím zajacom v Paríži. Zajac naňho naliehal, nech sa mrknú do nejakého starinárstva. Chcel si kúpiť obraz od impresionistu. Na mene mu vraj nezáleží, iba na impresionizme. Kamarát mu povedal, aby sa pozrel do kalendára. V dvadsiatom prvom storočí sú všetci impresionisti nedosiahnuteľne slávni. Zajac však stále dobiedzal.”

Ruka mojej novej spoločníčky ustrnula. Pes zvedavo vytrčil spod stola hlavu a venoval mi pohľad. Klopkajúca žena otázku.

„Čo na to váš kamarát?”

„Neviem, či je to dôležité. Nechcel som len tak mlčať a snom kamaráta sa predsa nedá nič pokaziť. Čo som mal povedať, že sme sa už určite niekde videli?”

„To sotva.”

„No vidíte.”

„Mohli ste mlčať a vypiť si kávu.”

„Mohol.”

„Takže ste si to všetko vymysleli?”

„Kamaráta. Nechcel som vás vystrašiť.”

„Nerozumiem.”

„Bol to môj sen. Bál som sa, aby ste si nemysleli, že som niečo podobné ako ten sen.”

„Nemám si čo myslieť, pretože neviem, ako skončil.”

„Veľmi sme sa so zajacom pohádali. Rozčuľovalo ho, že nemôže vlastniť ani jedno plátno, na ktorom impresionistický maliar naoko nedbalými dotykmi štetca zobrazil chvenie vzduchu a svetla. Čo, sama uznáte, je bezbrehá fráza, a ešte k tomu od zajaca. Vysmial som ho. Na dôvažok som mu poradil, nech si odfaklí ucho a bude mať impresionizmu vyše hlavy.”

Žene vyprsklo z úst zopár kvapiek džúsu a úprimne sa rozosmiala. Mala pekné biele zuby. Povzbudený jej rozžiarenou tvárou som pokračoval.

„Zajac vybehol z hotelovej izby a vykrikoval, že on už ďalej také ponižovanie a ústrky neznesie. Vraj si ide niečo vypiť. Vybehol som za ním, bol to ešte stále môj priateľ. Mal som čo robiť, aby som sa zajacovi udržal v pätách. Bez zaváhania, akoby v žil Paríži od nepamäti, našiel obrovské trhovisko so zeleninou. Predavačovi zeleniny labkou niečo náhlivo pokynul a ten mu bez okolkov nalial veľký pohár orosenej kapustnice. Netušil som, že kapustnica je pre zajace ako pre nás víno.

Po štvrtom pohári začal spievať akúsi starú francúzsku odrhovačku. Po ôsmom mali krajšie predavačky problémy s jeho chúťkami na francúzsku lásku. Začal na ne vyplazovať jazyk ako had, avšak oveľa rýchlejšie, čo si tamojšie ženy vysvetlili ako nerestný návrh a začali po ňom hádzať hnijúcu zeleninu. Na záver, vypil už hádam desiaty pohár, sa v jeho pravej labke objavil revolver. Rozhodol som sa utiecť. Zaznel výstrel. Guľka preletela ľavým vreckom môjho saka. Bežal som rovno na vlak. Na hranici mi povedali, že ma nemôžu pustiť, pretože mám neplatný pas. Bol prestrelený presne na tom mieste, kde býva nalepená fotografia. Musel som vystúpiť. Stopom som sa dostal do Marseille, odkiaľ ma ako čierneho pasažiera jedna nákladná loď odviezla až na Tahiti.”

Pár dúškov minerálky mi po dlhom rozprávaní prišlo vhod.

„A ďalej?”

„Nijaké ďalej, zobudil som sa.”

„Bohvie, čo sa stalo so zajacom?”

„Netuším. Odvtedy sa mi o ňom nesnívalo.”

Pes stál vedľa stola a nervózne vrtel chvostom.

„Nezvykneme tu tak dlho vysedávať. Mali by sme ísť. Aj Vincent je už nepokojný.”

„Kto?!” zneistel som.

„Vincent. Prepáčte, toľko ste mi toho povedali a ja som vám ani nepredstavila svojho psa.”

„Už viem, Vincent. Pekné meno pre psa. Dúfam, že vy nie ste Olympia?”

„Nie, Dana.”

„Šimon.”

Podali sme si ruky. Na bozk som si netrúfol.

„Nestretneme sa ešte niekedy?”

„V nedeľu som tu vždy od druhej a v stredu, tak ako dnes, po opere.”

Odišla. Trošku som sa za svoje výmysly zahanbil. Keď však môže byť žena so psom v opere, prečo by som si ja nemohol vymyslieť sen o zajacovi s osudovou posadnutosťou výtvarným umením. Za kávu a malú výstavu úžitkového umenia som zaplatil sto korún.

Naše stretnutia trvali vyše roka a za ten čas sme si na seba zvykli. Nikde okrem kaviarne sme spolu neboli. Dana bola od narodenia slepá, nuž som ju do ničoho nenútil.

Každú stredu mi rozprávala obsah opery, ktorú práve navštívila, a v nedeľu som jej na oplátku ja opisoval jeden zo svojich snov. Pochopiteľne, že z mojej strany išlo o trvalý podvod, pretože som spával ako drúk a nikdy som si nepamätal, či sa mi v noci niečo snívalo. Aj napriek mojej nečestnosti si myslím, že viac sa zabávala Dana. Opery boli buď pochmúrne a hlavného hrdinu zakaždým zahlušili, alebo boli neznesiteľne hrdinské a víťazstvo tých dobrých bolo vopred jasné.

Naopak, v mojich príbehoch som ani ja sám nevedel, kto ako pochodí. Improvizoval som podľa Daniných prstov. Keď ich mala nepohnute položené na stole, vedel som, že  rozprávanie má napätie a všetko je v poriadku. Ak však nimi klopkala, čo znamenalo, že sa nudí, prihodil som novú postavu, ktorá vykonala niečo absurdné, prípadne som zvrtol dej nečakaným smerom. Jej prsty boli lakmusovým papierikom mojich snov. Rozumeli sme si. Bolo len otázkou času, kedy prejdeme od slov k činom.

Nemýlil som sa. Danin smiech bolo v tú nedeľu počuť už od dverí. Na mojom mieste sedel šedivý muž a úlisne do nej niečo húdol. Ona mu neostávala nič dlžná, hneď, keď sa odmlčal, rapotala ako kačka.   

„V Španielsku v pätnástom storočí upaľovali bosorky. Vždy im sadol na rameno kanárik. Boli to obetné kanáriky. Inkvizítori ich vycvičili špeciálne pre akt upálenia. Nechceli, aby poblúdené ženy vydesili prizerajúci sa ľud svojím neznesiteľným vrieskaním. Hriešnicu malý vtáčik natoľko prekvapil, že úplne zabudla na oheň a v nemom úžase počúvala, ako malý operenec šteboce nacvičené rekviem. Keď bolo po všetkom, kanárik sa ako prvý posmrtný chod skotúľal do spáleného torza ženy. Jedna žena, jeden vtáčik. Koncom pätnásteho storočia bolo Španielsko najtichšou krajinou v Európe. Krajinou bez vtáčieho spevu.”

Spoznal som svoj sen o španielskom vtáčikovi. Nemohol som uveriť, že Dana takto na počkanie rozpráva cudziemu mužovi moje výmysly. 

„To sa mu naozaj sníva?”

„Tvrdí, že áno.”

Opatrne, neveriac vlastným ušiam, približoval som sa k stolu. Vincent sa postavil a ticho zakňučal. Dana sa otočila ku mne a skúmavo zavetrila nozdrami.

„Šimon?”

„Šimon,” potvrdil som Danino zistenie. 

Pohladila ma rukou po tvári. Pozdrav.

„Otec, toto je Šimon, Šimon, dovoľ, aby som ti predstavila môjho otca.”

Podali sme si ruky. Na bozk som si netrúfol.

 „Aby sme sa zbytočne nezdržiavali,” prekvapil ma Danin otec rýchlym výpadom, „bude dobré, keď si vyjasníme všetko hneď na začiatku. Predpokladám, že Danku naozaj chcete. Podľa toho, čo sa vám pre ňu sníva, s ňou máte vážne úmysly. Potrebujem však počuť nejaký váš sen o láske, nech mám istotu, že bude v dobrých rukách.”

„O láske?”

„Poznám všetky vaše sny, ale ani jeden nebol o láske. Pochopte, mám obavy. Chcem sa presvedčiť, či viete snívať aj o láske. V opačnom prípade sotva dokážete ľúbiť naozaj, takpovediac v bežnom civilnom živote.”

„Ty si mu povedala všetko, čo som ti narozprával?” začudovane som sa obrátil na Danu.

„Som jej otec.” 

„Je môj otec,” Dana zahanbene sklopila zrak.

„Všetko?! Bolo toho toľko.”

„Ale o láske sa vám, mladý muž, nesnívalo ani raz!”

„Zaujímavé.” Zarazilo ma, že som ani raz nevymyslel nič o láske, aspoň naoko ma to zarazilo, v skutočnosti som príbehy o láske nenávidel. Všetky končili rozchodom alebo súložou, alebo súložou, po ktorej nasledoval rozchod. Pomedzi to nejaké kvety a zadýchaná poézia. Len vo výnimočných prípadoch sa niečo podobné skončilo svadbou, lenže to už nebolo o láske.

„Chýba ti sen o láske?” prekvapene som sa opýtal Dany.

„Ak nijaký nemáte, zbytočne strácame čas. Poď Danka, určite sa nájde niekto, komu ľudský cit ako láska nie je neznámy!”

Dana s otcom sa naozaj chystali odísť.

„Mnohokrát sa mi snívalo o láske!” snažil som sa zachrániť situáciu. 

„Tak prečo ste to nepovedali skôr a hlavne, prečo ste o láske nikdy neporozprávali mojej dcére?! Vôbec nemuselo dôjsť k tejto trápnej situácii. Pokojne ste sa mohli zblížiť aj bez mojej prítomnosti.”

„Myslel som, že láska je prirodzenejšia bez zbytočných rečí,” zaklamal som.

„Tak hovorte! Stačí jeden sen. Chcem si byť istý, že moja rodina sa nestane korisťou bezcitného monštra.”

„Chcete naznačiť, že ak vám poviem sen o láske, dáte mi Danu za ženu?!”

„A nielen to, dostanete aj polovičku nášho majetku.” Daninmu otcovi sa v rukách  objavila fotografia veľkého domu, ktorý pretínala tenká červená čiara. Čiara rozdeľovala dom na dve polovice, jedna z nich mala byť moja. Boli na mňa pripravení.    

„Dúfam, že nakoniec nebudem musieť zaklať deväťhlavého draka.”

„Ak sa vám to zdá smiešne, môžeme odísť!”

„Jeden chlapík miloval jednu ženu.”

„Šimon, to nemyslíte vážne?! Čakal som niečo bizarné, nie banálnu historku, ktorú na počkanie vysúka každý priemerný muž.”

„Tá žena bola od narodenia slepá.”

„Naozaj sa nezmôžete na nič lepšie, ako len na kopírovanie reality?!” Danin otec neprestával vyrývať, pričom ľútostivo pohladil svoju dcéru.

„Chcete sen o láske alebo nie?! Ak hej, neprerušujte ma! Ten chlapík zistil, že Boh nie je nijaký ťuťmák a jeho drahú neposlal na svet bez zraku len tak. Spolu s ňou poslal aj psa, do ktorého uložil časť jej duše. Taký slepec, aby bol úplný, potrebuje ešte jednu bytosť. Summa summarum, žena slepá od narodenia sa vždy narodí na dvakrát. Najprv v podobe ľudskej bytosti, avšak aby bol jej pôrod kompletný, musí sa niekde v okolí narodiť pes, ktorý sa k nej okamžite, keď to okolnosti dovolia, pripojí.”

„Aj malé decko vie, že Vincent mi nahrádza oči,” Dana podráždene zareagovala na začiatok môjho príbehu o láske.

„Chyba! Oči sú len naoko, aby na to nikto neprišiel. Vo vesmíre sa premnožili duše a je im tam tesno. Občas sa stane, že niektorá zaletí inde, než má, a roztrhne si na hrote hviezdy košeľu. Lenže to nie je košeľa, je to kúsok duše. Košeľu som spomenul len pre názornosť.  A čo myslíte, načo sú im tam hore bezcenné zdrapy duší, ktoré tu na zemi niekomu chýbajú? Na nič! Treba ju k dotyčnému nejako dopraviť. Nuž si Boh vymyslel slepých od narodenia. Pes prišiel na svet kvôli tebe. Je časťou tvojej duše. Nenarodili ste sa síce jednej matke, ale jedno je isté, tvoj pes sa narodil kvôli tebe.”

„Na sen príliš logické,” neveriacky krútil hlavou Danin otec.

„Možno spočiatku. Neskôr chlapík zistil, že ženin útržok duše, inštalovaný v jej psovi, obsahuje asi päť alebo šesť vlastností: prívetivosť, priateľskosť, dobrosrdečnosť, vernosť, prítulnosť…”

„Čo ostalo  žene?” opýtali sa ma unizomo moji spolusediaci.

„Všetko ostatné: závisť, žiarlivosť, prostorekosť, poverčivosť, škoda hovoriť.”

„Čo sa nám to tu, Šimon, snažíte narozprávať?! Chcete povedať, že slepeckí psi sú preto dobrosrdeční, priateľskí, prívetiví, verní a neviem akí, lebo im Boh nadelil dobré vlastnosti slepých žien?” Danin otec v rukách pevne zovrel fotku svojho honosného príbytku.

„Hovorím iba svoj sen, o ničom vás nepresviedčam. Chlapík to všetko zistil čírou náhodou. Jedného dňa pes jeho vyvolenej ochorel a žena sa na schôdzku musela nechať priviesť taxíkom. Celý čas bola rozhorčená, zatrpknutá, hašterivá a čo bolo najhoršie, povedala mu, že musela byť naozaj slepá, keď sa dala dohromady s takým idiotom, ako je on. A to len preto, že náš hrdina nemal svoj deň.”

„Pre takú hlúposť?!” začudovala sa Dana.

„Naozaj nemal svoj deň. Najskôr žene nechtiac vylial na nohy horúcu polievku a potom jej zle nastaveným zapaľovačom podpálil ofinu.”

„Pane Bože, Šimon, kde je v tomto sne láska?!” Daninmu otcovi evidentne  dohádzala trpezlivosť.

„U veterinára.”

„Tak to by stačilo!!!” Danin otec zovrel päsť a fotografia aj s mojou polovičkou domu ticho zapraskala.

„Mal som na mysli psa. Chlapík si uvedomil, že on s tou ženou chodí iba kvôli jej psovi.”

„Ti preskočilo?!” skríkla Dana.

„Asi som sa nepresne vyjadril a neporozumeli ste mi,” príbeh sa mi začal vymykať spod kontroly. Zapálil som si cigaretu. Dúfal som, že karcinogénny time-out ma opäť dostane do sedla. „Čo on?!” pokračoval som. „Na sebe mu až tak nezáležalo. Určite by si na zlú ženu zvykol, ale bál sa o budúcnosť ich detí. Presne tak, deti! Vy by ste chceli takú negatívnu matku?! Tu je pes nanič! Už ste počuli spievať psa uspávanku alebo čítať rozprávku?”         

„Ako to skončilo?” dal mi poslednú šancu Danin otec.

„Ako, ako!!!” vybuchol som rozhorčený jeho nenásytnosťou.

„No ako?” pridala sa Dana.

„Takto!!!”

Zapaľovačom som zapálil Danine šaty. Vzbĺkla. V kaviarni sa rozjasnilo. Moja milá ako slnko vyšla na ulicu. Vincent zmätený zmenou jej pachu ostal sedieť pod stolom. Dana  sa objavila pri okne kaviarne a horela.

V pravej ruke Daninho otca sa objavila striekacia pištoľ.  Namieril na mňa a snažil sa ma utopiť. Lapajúc po dychu, pokúšal som sa mu naznačiť, nech otvorí okno a strieka na svoju dcéru. Dana horela stále jasnejšie.

* * *

Prebudil som sa. Do okna spálne sa nepríjemne opieralo slnko. Uľavilo sa mi. Spotený som si uvedomil, že vari prvýkrát sa mi naozaj niečo snívalo. Bolo mi jasné, že tento sen nemôžem Dane povedať ani omylom. Bolo mi jasné, že nedokážem milovať psa. Bolo mi jasné aj to, že už nikdy nepôjdem za Danou do kaviarne. Každému som pokojne mohol povedať, že som ju viac nechcel klamať. V skutočnosti som sa zľakol jej tmy a na to, aby som ju jedného dňa podpálil, som ju mal príliš rád. Všetko bolo také jasné. Bol jasný letný deň.