Veronika Hodúlová: Variácie na farebné prázdno

 

Dievčatko so zápalkami

 

Malé dievčatko so zápalkami

si chcelo vziať troch z nášho sveta.

Bolo mu zima, chcelo si vyššie vytiahnuť

ponožky, ale boli krátke.

Chcelo iba troch z chladného sveta.

Zamrzlo.

 

 

 

Cesta do neba

 

Na konci slnka, popri ceste rastú kvety.

Vlečieme sa v starom autobuse,

po mokrých cestách.

Uličkami holých stromov.

Na konci slnka popri ceste rastú kvety.

Bude jar.

Všetci zaspali, anjeli už lietajú okolo autobusu,

ešte nie sme v nebi.

Na konci slnka popri ceste rastú kvety.

 

 

 

xxx

 

Jedného dňa, keď už nebudú ľudia,

na zemi začnú rásť kvety.

Neviem, ako tie kvety budú vyzerať.

 

 

 

Vločky I

 

Tohto roku na Vianoce

spadla iba jedna snehová vločka.

Keď som bola malá, padalo ich viac.

Aspoň štyri alebo päť.

Vážené osoby hovoria, že treba šetriť.

 

 

 

Vločky II

 

Smiešni ľudia chceli vločky chytiť

a odložiť ich do sklenej skrinky.

Akí hlúpi. Akoby nevedeli,

že ich treba odložiť

do papierovej škatule.

 

 

 

xxx

 

Jablkový sad, slnko svieti na okraji cesty.

Sadom k slnku prejdeš len bosý a nahý

a tam už nebudeš iba snívať svoj sen.

 

 

 

 

 

xxx

 

Ajhľa, Zem, pozri,

tam kdesi v diaľke nahí ľudia

zbierajú z polí tvoju poslednú úrodu,

ruky zašpinené od čiernej hliny.

Vyhlbujú do teba diery

a ty len ticho počúvaš vlastný plač.

 

 

 

xxx

 

Stekáš hustým dymom

ako po stene bez života,

ako po opadanom lístí

zo stromu poznania v raji.

Zazrieš červeného páva na nebi – zaspieva,

osoba za zrkadlom – hľadá ťa,

potom zazrieš a začuješ dotyk,

zrkadlo sa zachveje,

z kvetu opadajú lupene.

Už ju nenájdeš.

 

 

 

Variácie na farebné prázdno

 

Počuješ šepkať steny. Kvapky stekajú po stene, aj tie počuješ. Počuješ slová, lietať myšlienky, počuješ dotyky, šťastie a smútok, ako stekajú po stene, stekáš s nimi. Si prázdny, sivou vodou prázdny, všetko sa mihá okolo teba. Počuješ to, vidíš, cítiš a nevládzeš, nevládzeš sa dotknúť slov. (Potom začuješ čas, ako tiká, plynie, uvidíš ho na chvíľku plynúť vo svojej izbe, všimneš si svetlo za oknom, iba sa pousmeješ, ako sú ľudia imitáciou pravého svetla, ktoré už dávno neexistuje.) Pozrieš sa do zrkadla – tvoj odraz ešte nezmizol, ale oči, oči už tam nie sú, stratili sa. Ideš von, cez záhradu prejdeš k rieke. Hľadáš sám seba, hľadáš svoje oči, na okamih vzlietneš k nebu. Pod tebou sú ľudia sivovodní ako ty, vyhýbajú sa dotykom. Je zima, ale z úst im nevychádza para, para sa vznáša nad riekou. Preletíš cez trojuholník, ktorý sa zjavil pred tebou, ktorý tu bol odjakživa, no všetci už naň zabudli. V trojuholníku sú tri ďalšie farby: špinavočervená, špinavozelená a špinavomodrá. Nič viac vo vnútri nie je, vyletíš von, opäť do sivovodného sveta. Ako ostatným vysvetlíš možnú existenciu ďalších troch farieb? Nijako, neveria ani na trojuholník.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.