Moderátor im pripomenul, koľko času majú na jednotlivé témy, a požiadal ich, aby neodpíjali z minerálky, keď je ich mikrofón aktívny, ale len vtedy, keď má slovo oponent. Obaja súhlasne prikývli.
„O tridsať sekúnd ideme naživo,” povedal moderátor, na čo mladší z dvojice politikov zareagoval otázkou, či by reláciu nemohol zo žartu uviesť on, veď je tu už štvrtý raz. „Pán predseda, budete mať ešte dosť priestoru,” odvetil mu moderátor. Vzápätí sa na kamere rozsvietilo červené svetlo a moderátor privítal divákov v štúdiu a pri televíznych obrazovkách. „Takisto je mi cťou pozdraviť dnešných vzácnych hostí. Vitajte, páni…” vyslovil mená politikov a k nim priradil ich súčasné stranícke, parlamentné, u staršieho politika aj vládne funkcie. „Takže ešte raz všetkých pekne vítam, tento politický duel moderuje Dano Král! Nech sa páči, tu je prvá téma…”
„Neboj sa. Uvidíš, že ho sfúkne,” položí Dalibor na stôl dve rozvoniavajúce kávy a chytro si sadá vedľa Márie. Jeho priateľka iba mykne plecami, čím mu chce naznačiť, že jej je to fuk, čo tamtí dvaja… Mária si už zvykla na napudrovanú tvár svojho otca, ktorý – ako občas sama vravieva kamarátkam na fakulte – iba šaškuje a predvádza sa pred kamerami. A je takmer isté, že keby u nej teraz nebol na návšteve Dalibor, čítala by radšej knihu, alebo len tak zízala do stropu.
Dalibor a Mária popíjajú kávu. Dalibor si usrkne z kávy, potom z ničoho nič pohladí frajerke vlasy, alebo niečo povie na margo relácie. Máriu trochu štve, že jej milý je duchom neprítomný; na druhej strane jej umožňuje, aby ho zboku nenápadne pozorovala.
Hneď prvá téma – zlá ekonomická situácia a bieda na východnom Slovensku – Daliborovi dvíha adrenalín. Veď ešte donedávna sa uťahovanie opaskov týkalo aj jeho.
Dalibor má široké ramená, husté tmavé vlasy. Dalibor je pekný chlapec a Mária má vždy radosť, keď sa naňho smie takto pozerať.
„Koho hľadá človek?” opýta sa Mária nahlas.
„Čo vravíš, zlatko?” otočí k nej Dalibor hlavu.
„Nič, drahý…”
„Tvoj ocko vedie už o tisíc hlasov,” oznámi jej Dalibor nadšene.
„Fakt? Kde to vidíš?”
„Tam, v dolnom rohu… Nevidíš?”
„Už áno,” zaklame Mária. Dalibor sa oprie o brucho širokánskeho kresla a vydýchne z pľúc vzduch, ktorý sa mu nahromadil, keď pri prvej téme zatajoval dych. Pravou rukou Máriu silno objíme a nežne ju pobozká na líce.
Ale predsa – koho hľadá človek? Hľadá azda toho, koho by miloval, alebo toho, kto bude milovať jeho? Mária vie, že na úplnú lásku nestačí vášeň len z jednej strany. Veď niet nijakých záruk – ani v tom najlepšom vzťahu. Ani v gigantickom milovaní, ako niekedy pre seba, trocha zveličene a humorne, nazýva pravú lásku.
„Cha, vôbec ho nešetrí…” rozradostí sa Dalibor a rýchlo dodá, že by nechcel byť na mieste toho ministra. Znova sa predkloní.
„Demokracia je mŕtva, pán minister,” pozmení vetu slávneho filozofa opozičný politik a svojmu protivníkovi nedá šancu reagovať. „A nie my, ale vy ste ju zabili! Zabila ju vláda, v ktorej sedíte! Vláda, ktorá každým svojím krokom ide proti obyčajnému človeku! Mali by ste sa hanbiť, pán minister!”
„Hanbiť? Za čo?” usmeje sa starší pán vo funkcii ministra.
„Kým vy, vážený pán minister, sedíte na teplej a dobre platenej ministerskej stoličke, tak životná úroveň sa znížila a nezamestnanosť stúpla! Obrovské množstvo veľkých firiem za posledné dva roky skrachovalo a ich subdodávatelia prišli na mizinu! Ale za to sa asi máme hanbiť my v opozícii, však?!”
„Vláda predsa rozbehla dobrú daňovú reformu,” oponuje minister. „Pripravili sme tiež množstvo ozdravujúcich zákonov… Čo dobré ste urobili vy?” pokojne sa pýta koaličný politik opozičného dravca, nervózneho štyridsiatnika. Ministrovu tvár pomaly opúšťa úsmev.
„Teraz hovoríme o vás a o vláde! Bezdôvodne šliapete ľuďom na krk! A tých, ktorých by mala vláda priškrtiť, tých si radšej nevšíma!” rozohní sa Máriin otec. Skúsený minister sa začne brániť dosiahnutými výsledkami a číslami zo štatistického úradu, no jeho politický rival mu odsekne:
„Z čísel sa ľudia nenajedia!”
„Prejdime na ďalšiu tému,” rozhodne moderátor, kým minister neveriacky krúti hlavou. Predseda opozičnej strany si odpije z minerálky.
„Je skvelý, však?” nakloní sa Dalibor k Márii a na čelo jej dá pusu. Druhou témou je Boh.
„Štát má vytvoriť podmienky, rovnaké pre každého! To sa týka aj vierovyznania,” natiahne opozičný politik ruku a ukazovák drží zdvihnutý, akoby zisťoval smer vetra. Na ministrov argument, že „Európa ja založená na kresťanských hodnotách a tradíciách”, reaguje Máriin otec myšlienkou osvietenstva: „Sloboda, rovnosť, bratstvo.”
„Ale bratstvo potrebuje otcovstvo…” pohotovo odvetí minister.
„Čo potom islamské štáty?” opýta sa opozičný líder okázalo a namiesto toho, aby povedal argument, alebo dal priestor súperovi, spomenie si na Voltaira: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale až do smrti budem hájiť vaše právo hovoriť to!” vysloví víťazne a na tvári sa mu objaví úsmev ako banán. O slovo sa prihlási divák z publika:
„Dobrý večer! Podľa mňa Boh existuje, a preto môže, ale nemusí byť spomenutý v európskej ústavnej zmluve. Nemyslíte, páni politici?” Politici sa okamžite vrhnú do odpovedí, obaja súčasne, a tak ich moderátor preruší, dá slovo najprv staršiemu ministrovi. Minister čosi hovorí, a čo sa týka moderátora, ten iba v duchu ďakuje Bohu, že dnes večer politici po sebe nekričia, aj keď sa už mierne prekrikujú. Potom vyhlási tretiu tému.
Reproduktory televízora majú v izbe hlasitosť stiahnutú na minimum. Dalibor vášnivo a dlho bozkáva svoju lásku na ústa, potom sa sústredí na oblasť krku. Mária sa naňho šikovne vyhupne a s rozkročenými nohami mu sedí na stehnách. Sú vzrušení, dievča priviera oči, keď jej chlapec silnejšie stláča lýtko a rukou postupuje smerom hore. Čoskoro dámska blúzka a pánska košeľa zatrepocú vo vzduchu ako zástavy dvoch spriatelených štátov. To, čo sa deje potom, sa postupne vzďaľuje od milostnej predohry. Nahý Adam prenáša Evu cez prah spálne a milenci sa milujú bez obáv, že by ich niekto mohol vyrušiť. Máriina matka je na služobnej ceste, otec „šaškuje” v priamom prenose a sestru Mária nemá.
Diskutéri sa medzitým bez ujmy na zdraví prepracovali k záverečnej téme večera. Moderátor Dano Král pokračuje: „Dnes večer ste tu hovorili o Bohu a o zmienke Boha v pripravovanom ústavnom zákone európskej dvadsaťpäťky. Môžeme podľa vás prispieť do zjednotenej Európy svojou vierou a dodržiavaním Božích prikázaní?”
„Isteže,” ujme sa slova minister.
„No vy určite…” skočí mu do reči Máriin otec.
„Vy si dovoľujete spochybňovať, že dodržiavam desatoro?”
“Povedal som niečo také?” zasmeje sa politik.
„A ako ste to mysleli?”
„No, nebudem tajiť svoj názor, pán minister, že vo vašej strane by Pán Boh nemal prácu, lebo nepreferuje osobné záujmy tak ako vy. Nebol by teda podpredsedom,” povie Máriin otec, čo niektorých divákov rozosmeje.
„Toto si vyprosím!” očervenie minister.
„Tak proste…” Z publika opäť počuť smiech. Moderátor ešte nezasiahne.
„Podám na vás trestné oznámenie, vy grobian!” povolí ministrovi uzlík nervov.
„Vyhrážate sa? Nech sa páči! Aspoň občania vidia, aký je váš štýl…”
„Páni, páni! Upokojte sa, prosím!” vyzve ich moderátor a dá priestor otázkam z publika. O mikrofón požiada muž, ktorý sa pýtal aj pri druhej téme.
„Dovoľte mi, keďže bola reč o tom, čím do EÚ prispejeme, trochu iný uhol pohľadu. Vstup do spoločenstva vyspelých európskych štátov, to môžu byť akési zásnuby s bohyňou. Je to tak? Či ide o bohyňu obchodu a špekulácií, alebo prosperity a spolupatričnosti, to ukáže čas. Avšak bohyniam sa prinášajú obete. Čo budeme musieť obetovať my? Ďakujem,” vráti mikrofón šarmantnej asistentke.
„Nech sa páči, reagujte,” povie moderátor ministrovi.
„Určite svoju lenivosť,” stručne odpovedá minister, ktorý sa bledý upokojil.
„Pán predseda…” osloví Dano Král opozičného politika.
„Ja si dovolím byť obšírnejší. Zaznelo tu slovo obetovať. Tiež slovo bohyňa. Pán z publika použil zaujímavú paralelu, no neodvážil sa, bez urážky, dokončiť ju. Bohyňou čoho môže byť zoskupenie štátov vzniknutých Maastrichtskou zmluvou spred tucta rokov? Božechráň, aby sme paktovali s nejakým obchodným žralokom, čo sa chce len a len nasýtiť. Alebo aby sme mali, obrazne povedané, na krku byrokratickú gorilu. Ani my, Slováci, by sme však nemali byť na niekom závislí, či zbierať cudzie špaky. Prastará bohyňa obrábaného poľa mala meno Tellus Mater, čiže Matka Zem,” odmlčí sa na pár sekúnd, “a ak je spoločná Európa bohyňou, tak potom práve touto. Ona prijíma zrno z rúk rozsievača a dovoľuje mu vyklíčiť v pôde…”
„To znamená, že čo Európskej únii dáme, to nám z nej vyklíči,” pokúsi sa Dano Král doplniť politika.
„Správne. Rimania ju oslovovali Dea Dia – Božská Bohyňa. Ja si to dovolím trošku pozmeniť a to na Dea Europa, Bohyňa Európy. A čo jej obetujeme? Trebárs podobne ako Rimania – víno. Máme ho na Slovensku požehnane a kvalita je európska. Dúfam, ctený divák, že vám bude moja odpoveď postačujúca, ak nie, tak ešte dodám, že pre sviatok Božskej Bohyne, pripadajúci na koniec mája, boli charakteristické tance, spev a hostiny. Myslím, že v spoločnej Európe sa máme na čo tešiť.”
Milenci pricupkajú naspäť do obývačky a spokojne sa vyvalia na gauč. Mária použije chlapcovo stehno ako vankúš, Dalibor si vezme na starosť diaľkový ovládač. Počujú, ako moderátor ďakuje obom politikom za účasť v relácii.
„Dovidenia o týždeň v rovnakom čase…”
„Pomaly pôjdem, zlatko,” nevšimne si Dalibor, že Mária sa tvári ako mačka, s ktorou sa treba ešte chvíľu maznať. Vstáva a dvihne si z koberca košeľu. „Idem na intrák,” zapína si gombíky, „chcel by som dnes napísať ešte jeden článok…”
„Ako chceš…” posunie sa na gauči Mária a ovládačom vypne televízor.
„Nehneváš sa, však?”
„Mala by som sa?”
„Keď príde tvoj otec, povedz mu, že bol fantastický,” urobí Dalibor krok k Márii a pobozká ju. „Aj ty si bola skvelá… Odprevadíš ma?”
„Ahoj!”
„Tak ahoj! Trafím aj sám. A vieš čo…?”
“Čo?”
„Milujem ťa,” povie Dalibor vážne, usmeje sa a nohy mu zmiznú v klesaní schodov.