Skala je mŕtva
Vyčnieva zo zeme
Ako ty
Studená
Na dotyk
Ako ty
Bičovaná
Pálená
Tesaná ako ty
Myslíš si
Skala je mŕtva
Len ona vie
Koľko je v nej
Života
Kto diktuje?
Kto mnou dýcha?
Keď vdychujem dym
Do bránice!
Stojím na prahu
Počujem – cítim
prievan keď udrie zvon
Zľahka vkĺzne
Hlboko vo mne
obráti sa na tón
bronzových diel
čo zazvonia
aby už ušlo
zopár
duší
Koho hľadáš?
Keď sa placho obzeráš
Strateného priateľa?
Skrývaš sa
za bojazlivými šlukmi
a
neistými výdychmi
… prší
Schovaná v dlaniach
Odpočívaš?
Čakáš?
Kým ťa niekto odvezie?
Do slnečných krajín?
Muž ktorý prešiel popri mne
Kráčal akoby bol sám vietor
Naťahoval kroky
Všetkých chcel prekročiť…
… rozfúkať mávaním rúk
Po kamennom námestí
Naklonený
O jeden krok dopredu
Kam sa náhlil?
Do krajín kde sú ťažké mraky
… aby sa jedným pohľadom naňho
na chvíľu stratili
Keď ťa objímam
Začneš plakať
a silno ma stisneš
akoby si chcela
aby si zo mňa vyšla
(vyžmýkaná duša)
v podobe slzy
zápalka
keď škrtneš o mňa
zápalkou z nenávratna
zhoria ti dlane
keď doznie ona
nádherná hudba raja
niečo sa stane
zaznie len život
v podobe v ktorej nie sme
platňou a ihlou na nej
tak prosím hrajme
nech prejdú nami tóny
tie poškrabané
zápalka vzplanie
horiaca až po brušká
zachráň nás Pane
braško je to dobré, prekvapuješ ma, segra