Radovan Brenkus: Smäd

            Radovan Brenkus sa narodil 30. 1. 1974 v Bardejove. Na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ absolvoval štúdium matematiky a fyziky. V Košiciach pôsobí ako pedagóg. Jeho literárna tvorba sa prezentuje v Slovenskom rozhlase, publikuje sa časopisecky. Dosiaľ vydal básnické zbierky Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002) a Romanca s bludičkou (2005). Ukážka textu je jednou z desiatich poviedok knihy Návraty pekla, ktorá práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.

 

 

 

Radovan Brenkus

 

Smäd

 

            Oddialil som pery od jej krku a nechal ju ležať na posteli. Na líci mala materské znamienko. Z vypleštených očí jej sršal detský smiech, prsné purpurové púčiky bledli a ja s nimi, hoci som bol plný presladkej panenskej krvi. Už ma nemoria výčitky svedomia, ale ľahostajnosť prístupu k tomu, čo nechcem, no nespočetne ráz vykonám, k tomu, s čím som sa otupený z toľkých vrážd vyrovnal ako so zvykom. Bola mladučká, vyzývavá, až dotieravo sa predvádzala, premáhala sa, aby zahrala zrelú ženu. Očividne jej to nešlo a ja som ju schválne balamutil chválami, ktorým prostoducho uverila. Aby mi podľahla. Tento typ nezrelých dievčat si nič iné nezaslúži. A možno som ju zachránil od značne zdĺhavejšieho utrpenia, od pomalého umierania na hranici, kde by ju v tejto hroznej dobe temna upálili ako čarodejnicu. Čo ju zlákalo na mne? Veď som mohol byť jej otcom. Popritom, čo hrala, v hĺbke duše bola zraniteľná, citlivá. Potrebovala, aby ju viedol ktosi skúsenejší, kto ju bezpečne pritúli náručím namiesto prístrešia teplého domova, aby cítila pokoj bez premýšľania nad tým, čo bude. Keď som sa nad ňu nahol, mala pocit, že sa jej dotkla múdrosť vesmíru, ktorú podvedome obdivovala. Odhodlane by ju celunkú nechala vstúpiť do svojho vnútra, aby sa o ňu ustavične opierala. V nej nachádzala istotu, riešila všetky jej problémy. A tak ma strhla na seba, celučičká sa chvela od nedočkavosti po ilúzii, o ktorej som vedel, že ak aj prináša narastajúcu múdrosť, vlečie sa s ňou o to väčšia bezmocnosť. Preto ju vzrušovalo viac naplnenie zo zvedavosti ako samotné telesné spojenie, to, čo prináša ukojenie, predtým, než sa uskutoční akoby prvý raz.

            Prostredníctvom tohto druhu rozkoše ma úprimne milovala. Keby to tak nebolo, vyhol by som sa jej zabitiu. Ide o to, že keď sa dlhšie nenasýtim krvou, chradnem, mením sa na starca a nesmrteľný život zo mňa vyprcháva. Túžba po krvi narastá, zaľahne mi v ušiach a zahmlí sa pred očami. Keď je môj mučivý stav silnejší ako ja, strácam kontrolu nad sebou, vôľa nefunguje. Nemôžem však prijať hocijakú krv. Musí pochádzať od ženy, ktorá ma nezištne ľúbi. Jej ľudská láska ku mne mení zloženie krvi tak, že ma nezabije. Iná krv by ma znútra spálila, akákoľvek pochybnosť voči mne zničila. Aj keď mi často temnie mozog od hladu po večnosti, po tisícročiach odhadnem bez problémov, či dotyčná bude obeťou. Rád spomínam na sesternicu egyptského faraóna, rovnako krásnu ako dievča, čo tu leží na posteli. Bolo to omnoho skôr, ako prišiel na svet ten, ktorého volali Kristus.

            Pohŕdala svetom, plná uštipačného hnevu, nepríčetnej zlosti. Mučila otrokyne a nútila ich s otrokmi do milostného divadelného predstavenia, aby sa na nich posadnuto dívala. Keď sa jej predstavenie znepáčilo, tesne pred záverom rozkázala hodiť účinkujúcich dravcom, na čo sa pozerala s ešte zaujatejším pôžitkom. Vedel som o jej tajných chorých záľubách, no bola zbláznená aj do mňa. Hodlala spraviť hocičo, aby ma zviedla. Odolával som, kým som nemal istotu, že ma ľúbi a že to ostatné je predstieraná hra. „Zmláť ma, ušliap k smrti,” bozkávala mi so slzami na krajíčku nohy, „no miluj ma ako ja teba. Prestaň sa pretvarovať a prejav city. Zaslúžim si ich. Vrav mi tie najväčšie ohavnosti a ja ti splním čokoľvek.” Nemo som hľadel, vyzliekal ju zo šiat. Rozvalená na kožušinách v miestnosti faraónovho paláca bola dôkazom, akého poníženia je schopná ľudská rasa. Znížila sa na zviera, aby si nevdojak očistila dušu. Podľa toho, čo žiadala, si ju mienila vykúpiť trýzňou, akú sama napáchala činmi. Človek sa nepoučí, cudziu bolesť, keď ju už neunesie, zavŕši vlastnou, s tou istou podobou. Choré odčinenie krivdy dáva schopnosť milovať aj tým, čo navonok vplývajú na iných krutou nenávisťou. „Zahryzni sa mi do krku a vysaj všetko,” dýchavične šuškala, keď som perami blúdil okolo jej kľúčnej kosti. „Chcem zomrieť v tvojom náručí. Viem, zahryznutie zabolí. Ale bude to krásna pomalá smrť, sladké upadanie do spánku z vyčerpania síl,” dodala tónom, akoby zubatej neverila. Viac nebolo treba vravieť, dielo podľa želania som dokonal. Trošku kopala nohami, no myslím, že silným zovretím som jej prechod do bezvedomia spríjemnil ako matka uspávajúca dieťa.

            Predieram sa svetom, ktorý mi prichodí, akoby sa zrodil z najväčšieho splínu. Voľakedy ma tešili maličkosti, považoval som ich za zázrak. Chápem prístup k svetu, aký mávajú starci s detskou dušou, hoci mne nevraví nič. Vychutnával som nevyspytateľné plody radovánok, kým ostatní okolo mňa umierali. Smial som sa ich starostiam, a teraz tajne závidím, ako si každý naplnil život zapadnutím do náležitej doby. Ľudia sa s epochami menia, ale určité črty ich podstaty zostávajú rovnaké. Prichádzam do styku s ich triumfom i slabosťami, a protiví sa mi to sledovať. Tak sa osudy opakujú, až sa strácajú v jednotvárnom virvare. Čím viac zovšedneli zvyky spoločnosti, tým viac ma zunujú i ľudské bytosti. Cítim sa ako nevítaný prišelec, čo sa medzi ne nevedome votrel a mal by sa utiahnuť do ústrania. Všetko prechádza do vzďaľujúceho sa sna, do ktorého fádnosti sa vnáram ako súčasť prenesmiernej nudy.

            Pre mnohých býva nešťastím, že raz zomrú, ešte väčšia tragédia sa odohráva, keď sa niektorým nedarí umrieť. Aj v mojom prípade ide o frašku upozorňujúcu na dôležitosť, priebojnosť a jedinečnosť bytostnej existencie, ale v inom, tmavšom svetle, ktoré je černejšie ako to, čo neustále živým samovrahom lepí smolu na päty.

            Neraz som si prial smrť, no nevydržateľné muky smädu po krvi ma prinútili znášať strasti večného života. Hoci žijem tento druh smrti, radšej by som si zvolil smrť, čo cez zabudnutie prináša ničotu spred počatia. Beztak mi pamäť nevstrebáva toľko prežitých udalostí, mnohé spomienky prekrývajú staré, už vymazané. Ľahko sa to vraví, keď dievča s materským znamienkom pred chvíľou zahnalo príšerný stav ubíjajúci ma smädom. Nedá sa to. Túžba po smrti môže byť mocnejšia ako pud sebazáchovy, no smäd premôže jedno aj druhé. Na druhej strane, keď pozerám na telo dievčaťa, na pôvabne vytvarovaný prach bez života, som rád, že sa mi myseľ nerozplynula v prázdne. No nie je moje prázdno oveľa horšie, keď sa navyše prežíva?

            Tej dileme sa nevyhne ani človek. Raz baží po krátkom živote ochotný prijať spasenie skonom a raz po večnom pri preklínaní zániku. Nepretržite sa zmieta medzi voľbou prázdnej ničoty – smrti a plnej ničoty – nesmrteľnosti. Jeho skaza však rozhodne za neho.

            Odpusť mi, moja drahá, že som ťa zabil. Pohladil som dievča po vlasoch a lepšie ho prikryl. Sama si to vyprovokovala, nezvládol som to. Sedím na posteli, ani neviem koľký raz sa pýtam: Čaká ma ešte veľa zbytočných obetí? Nech si pekelné muky zoberú mňa! Som slaboch a obete mi umožňujú žiť ako sebcovi. Zavše som si vylieval srdce a ty si ma počúvala ako obetný baránok. Nesťažoval som sa pred nikým, no po siahodlhom čase sa mi žiadalo. Keď som sa spovedal, odbila si ma frázou: „Čas všetko zahojí.” Aj tá fráza mi pomáhala. Azda si mala dojem, že ťa milujem. Bral som ťa však ako ďalšiu obeť v poradí.

            Lásku považujem za ľudský výmysel. Nie je nijaká osudovosť. Ani prst, čo by ukázal, že on a ona sa narodili pre seba, ani ústa, čo by povedali, že budú do smrti spolu. Nikto nie je stvorený pre nikoho. Nie je nič, čo by určilo, že oni prináležia k sebe. Hociktorý z nich mohol stretnúť iného človeka a bol by tej istej mienky. Nič by sa nezmenilo na jeho vzťahu k nemu. Karty miešajú ruky náhody. Jedine to, že si dvaja vyhovujú, že medzi nimi funguje porozumenie a sympatia, zapríčiní, že vydržia bok po boku do konca života. A vrúcny vzťah, mimo ktorého nedokážu byť sami a potrebujú jeden druhého, pokladajú za lásku. Na základe dôvery, tolerancie, odpúšťania, očarenia, obdivu a ostatných záležitostí sa mylne domnievajú o jej skutočnej existencii. No láska je ľudský klam, jeden z dokonalých dôvodov na zachovanie rodu, lebo dobré dôvody pro et contra sa nájdu na všetko. Výlučne v tom zmysle ju uznávam, hovorím o nej ja, nehanebný zvodník, lámač krehkých sŕdc. A s rovnakým odstupom rešpektujem obete, keď mi ju vyznávajú, keď vravia, že ma ľúbia.

            Navštívil som mnohé krajiny, spoznal najodľahlejšie kúty. V časoch vrcholu Kristovej slávy som sa s ním stretával na okraji púšte, kde sa utrápený ukrýval pred svetom. Chodieval na jedno obľúbené miesto, keď mu bolo najhoršie. Pre mňa tie roky znamenali bezstarostné obdobie. Naoko pôsobil vyrovnane, jeho zdanlivá neotrasiteľnosť mi balzamovala vnútro.

            „Priateľ môj, čoskoro ma ukrižujú,” šíril neopísateľnú zádumčivosť.

            „Si nepohodlný pre farizejov, čo sú pri moci. Tak to bolo odjakživa. Každý, kto sa vzprieči a poruší zaužívané pravidlá davu, stane sa podozrivým a osamoteným štvancom. Tí, čo ho prijali a milovali, odsúdia ho na smrť. Aj ty plačeš z nepochopenia, chcel si im len pomôcť. A oni ani netušia, čo urobia.” Postrehmi pripomínal stoikov, či už o tom vedel alebo nie. Starý zákon poprel tak, že ho zachoval na vyššej úrovni. Masy sa úplne prirodzene ujali jeho učenia, lebo dával odpovede na základné otázky. Nebolo na tom nič nezvyčajné.

            „Verím, že moja smrť vykúpi ľudstvo. Ale čo ak nie? Najhoršie je, že mi do úst vložia nezmysly a v mojom mene sa bude zabíjať.”

            „Tvoje videnie srdcom zmení mnohé stratené životy. Dejiny ti to nezabudnú. Hoci prídu iné náboženstvá, budú rozvíjať jedno a to isté. O tom nepochybuj. Tak ako sa učené teórie zjednocujú pre tú istú potrebu, ktorá je v každej z nich, tak i ty si dal spoločný základ predošlým náboženstvám.”

            „Nosím najťažšie bremeno a bez útechy sa cítim najopustenejší na svete. Som unavený. Liečim chorých, zachraňujem mrzákov, ale bezmocných je priveľa. Nedokážem pomôcť všetkým. Zahrdúseným deťom, znásilneným ženám, pomäteným matkám a slabomyseľným mužom. Vyčerpal som sily. Ukonaný prosím Boha, aby moja obeť nebola zbytočná, aby ma neopúšťal, kým nedokončím poslanie.”

            „To je plač z nepochopenia. Nevedomosť a biedu neodstrániš, človek sa jednostaj dovoláva ochrany, ktorá mu uľahčí život. Venoval si však ľudstvu oveľa dôležitejšiu záležitosť, vďaka ktorej tvoje učenie pretrvá veky, ovplyvní celé národy. Pocit zázemia. Vidím mnohých bezvládne kľačať, aj mne je do plaču, že sa ich volaniu o pomoc nevyhovie. Potrebujú, aby sa ich prosiacim rukám podala iná ruka. A práve pocitom domova dávaš človeku prostý zmysel jeho existencii. Po tebe prídu ďalší, ale základný problém zázemia už neobídu, budú sa k nemu vracať.”

            „Reč hodná môjho ducha… O dieťa sa s láskou starajú rodičia. Domov mu uštedruje pocit tepla a istoty, bezpečné miesto, kam patrí. Keď odbehne od rodiny, má sa kam vrátiť. Má trvalé miesto, kde môže skloniť hlavu v pokojnom spánku. Napĺňa ho, ponúka zmysel jeho bytiu. Človek pod nejasným prístreším sveta stratí domov, hoci ho poskytne deťom. A tak bez opatery, odsúdený na nemilosť neprestajne pátra po rodičovskej ruke, ktorá by ho pritúlila.”

            „Domov si mu zastrešil kráľovstvom nebeského otca. Ťažko mu ho nahradí čosi iné. Preto sa predlho bude obracať k tebe, ľudstvo sa bude dovolávať Boha až do skonania.”

            „Hm, si čudný muž. Desí ma, čo vravíš. Ja verím, že sa k Bohu nebude utiekať len pre pocit zázemia. Ja verím, že Boh existuje… Vari je moje vnuknutie omyl? Určite nie, hoci ma trápi, či som vyvolený… Priznávam však, že ma pričasto ubíja. Možno som daroval človeku útechu, ktorá nie je.”

            „Na tom nezáleží, ak mu to pomôže.”

            „Záleží, s touto pochybnosťou sa nezmierim nikdy. No neviem ju zdôvodniť. Je ako môj vzťah k Magdaléne. Chápem, čo cíti. Som človek a rád by som ju spravil šťastnou. Podozrievajú ma z bočných úmyslov, ale ako zástupca Boha ju nezachránim. Nemôžem opätovať jej lásku. Moje poslanie je silnejšie ako ja. Preto tú pochybnosť neprijmem, keby ma neviem ako trýznila. Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré nevysvetlím.”

            Ako môj smäd, pomyslel som si. Mal som mu o ňom povedať? Nepochopil by ma, ako som nechápal ja jeho. Jeho neistota nad existenciou Boha ho zožierala ako mňa smäd. Hoci som ho zneistil, rozpaky nedal najavo. V istom ohľade sme boli v rovnakej situácii, jeho ustatosť mi pripomínala moju. Obidvaja sme poskytovali tú istú útechu. On duchovnú, ja zmyselnú. Ani ja som neodplácal obetiam ich lásku ako on Magdaléne, vždy ma premohol ohavný smäd. A s ním som sa nezmieril doteraz. Kristus však rozsieval život a ja smrť. Zviedol som reč inam bez úmyslu uraziť ho.

            „Viem si predstaviť nemohúcnosť Boha. Ak chráni všetko, jeho nechráni nič. Ľudská bezmocnosť je taká nepatrná…”

            „Nepotrebuje to.”

            „To je smutné, tuším najsmutnejšie v jeho podivnej osamelosti. Je mi ho úprimne ľúto.”

            „Vidím, že si bledý. Akoby si nespal celý život. Raz uveríš aj ty. Čas zahojí tvoju bolesť. Veď čo znamená pozemský život proti večnému, ktorý ti ponúkam v raji?”

            „Večný život je nezmyselný.”

            Kristus na mňa nechápavo pozrel. Hoci som sa cez krvilačný smäd vžil do jeho utrpenia, nespoznal som všetky zákutia jeho zmýšľania. Viaceré Kristove pocity zastrelo tajomstvo. A hoci som obdivoval Kristovu vieru, že to, čo robí, je správne, vtedy nevedel, o čom vravím.

            Nie, už sa mi v tejto izbe nechce toľko premýšľať. Nad tým, čo bolo. Nechal som mŕtve dievča s materským znamienkom ležať na posteli a pobral sa do dennej vravy, aby som sa odpútal od nežičlivého skormútenia.

            Neúrekom sa toho zomelie v hostinci. Výstredné hýrenie, aj keď ma v mnohých okolnostiach nudí, umožňuje pozorovať ľudí, spoznávať ich komplikovanú povahu. Ešte sa mu dokážem prispôsobiť. Po svete sa túla veľa podivínov a občas sa vypláca ich oťukávať. Objednám prísediacim pálenku alebo pivo a nato sa vyhovorím na zdravotný stav, pre ktorý akože nepijem. Neprekáža mi denné svetlo. Cesnak a kríž? Báchorky starej matere. Dávam si pozor na zrkadlá a na najzávažnejšie nebezpečenstvo – na krv ženy, ktorá by mohla zapochybovať nad túžbou po mne.

            Nielen v hostinci, ale všade, kde som viedol rozhovory, sa mi opakovane prihodilo, že som v zápale reči zmĺkol. „Pane… Pane, čo vám je?” zamykal mnou dotyčný. Ja som sčista-jasna zízal do prázdna a on si nevedel zdôvodniť náhly stav, čo ma opanoval. „Nič… nič,” prinavrátilo sa mi vedomie. Povedal som, že mi prišlo nevoľno, a v rozhovore som pokračoval. Čoraz častejšie sa mi stávalo, že som duchom uletel do tajomného sveta s temnou pustatinou, hrôzostrašnými tieňmi a mátožným krákaním vrán. Prisudzovali to mojej roztržitosti a ja som vedel, že výpadky vedomia mi spôsobuje až pridlho neznesiteľný pobyt na zemi. Známi, čo sa pritmolili, nazývali chôdzu, pri ktorej som nenápadne pokrivkával, chodením bez duše. Tak ako sa človek, čo osamelo strávi roky v zapadnutom dome, stane svojím tieňom, tak i mne sa zjavoval desivý svet plný pôrodov tmy a úmrtí svetla, prázdnejší, trúchlivejší a bolestivejší.

            Do tohto hostinca prichádzala nižšia šľachta. Urodzené panstvo ma prijalo, i keď si ho vyhradilo pre potreby súkromných zábaviek a spoločenských podujatí. Pravdaže, nepoznal som každého. Usadil som sa za voľný stôl. Tlačil mi na zmysly, akoby na ňom niekto zanechal nesplnený sen. Po chvíli som si spomenul, že za stolom približne pred sto rokmi vysedával starček bafkajúci z fajky. Bakuľa opretá o stehno a hodovníci pri druhých stoloch ho podpichovali.

            „A čo tak sám za stolom? Popíjaš akosi opustený.”

            „Čakám na priateľov, ktorí tu sedeli so mnou.”

            „Ale oni už neprídu.”

            „Nie, hádam sa vrátia.”

            Jeho nesplnené želanie nepríjemne zabŕdalo. Objavil sa závan dymu, vzduchom sa niesla vôňa tabaku a pivové škvrny na stole sa menili na tmavé fľaky. Dobiedzanie ma donútilo odsadnúť si k chlapíkovi, čo si pripíjal so zjašeným zármutkom. Šípil som, čo ma čaká. Na rozdiel od Krista vzýval Boha osvietením bez pochybností. Výraz mužskej tváre vyvolával viac odpor ako ľútosť. Prihovoril som sa.

            „Pane, čosi vás trápi. Môžem vám voľajako pomôcť?”

            „Meditujem a akurát som myseľ pohrúžil do neznámeho rozmeru sveta. Do takého, čo vysiela vlny nadpriestoru metafyzického bytia modifikované jeho podčasom. Ten transformuje látku do iných rozmerov, aby vibrácia ďalších vĺn skoncentrovala predošlé do môjho ducha ako zvláštneho stavu ich formy zhromažďovanej látkou. Meditáciou sa tak oslobodzujem od hraníc vedomia. Cítite ich?”

            „Čo?”

            „Tie vlny.”

            „Pane, chcete obsadiť stred vesmíru. Ani do súdneho dňa sa vám to nepodarí. Stačí, keď si nájdete miesto hocikde inde. Ináč sa vám problémy sveta zosypú na hlavu a zavalia vás.”

            Odsadol som si k spoločnosti, čo splna hodovala, prekypovala chuťou po živote. Hociktorý z tých bláznov mal starosti väčšie ako ten, čo sa meditáciou utápal v sebaľútosti, no skrátka potreboval na ne zabudnúť. Nemám rád uplakaných rojkov zahľadených do zrkadla, akoby všetka tragédia sveta spočívala na ich pleciach. Ani sebavedomé ženy neznášajú ufňukancov, ak sa o nich nemôžu oprieť a hrajú im matky. Z času na čas sa im dvíha žalúdok pri pomyslení, že ak im ukážu prsník, odpadnú. Nečudo, že sa takých padaviek stránia. I ja s obľubou vyhľadávam spoločnosť umierajúcu smiechom a odsadnutie som tentoraz neoľutoval.

            Medzi búrlivákmi sa o stôl opierala dáma. Rukolapne vyžitá, s dvoma spoločníčkami. Medzi nami preskočila iskra, hltala ma ostrým pohľadom. Vpadnuté okáne podliate únavou sa trblietali, vráskavá, vekom trochu stečená, vosková pleť ružovela a vlasy upravené do drdola prezrádzali, že čas ich nepoznačil. Kučeravé pramienky sa dotýkali spánkov. Ako vdova síce nosila smútok, no zapôsobila dojmom mladučkej kontesy. Bez zábran hádzala úsmev. Kvôli nej som sem hojnejšie zavítal, až kým ma nezachvátila istota, že bezo mňa nemôže žiť. Ohúrilo ju moje bravúrne vystupovanie – vtipkovanie, výstižné poznámky i vážne úvahy. Tváril som sa, akoby som poznal každé tajomstvo.

            Ach, aká márna je sláva. Ani výtvory najznámejších vedcov a umelcov neprekabátia čas. Keby ma prežili, temné ústa sveta ich zomelú s vyhynutím ľudského rodu. I na vyvolených sa zabudne, ľudstvo si ich zapamätá o voľačo dlhšie ako zatratencov. Všetko, čo vzniklo, podlieha vývinu a zániku, hoci doba temna nie je naklonená tomu názoru. Chodím ako encyklopédia najdôležitejších kníh, ktoré som prečítal, a predsa ma bohatstvo ducha, čo mi ponúkli, neteší. Uznávam, že život je neopakovateľný dar, ale neviem mať radosť zo zázraku obyčajného kvetu ako bežný smrteľník. Závidím tým, čo sa na jar tešia snežienkam. Získať rozsiahly prehľad poznatkov po toľkých tisícročiach je pekné, hodné najväčšieho obdivu, ktorého sa mi dostalo takisto od dievčaťa s materským znamienkom, no celá záležitosť ma nivočí, zabíja ako smäd. Nevedomosť príšerne oslobodzuje. Akýkoľvek nadhľad tak či tak nevyčerpá všetku múdrosť, učí ma skromnosti. O to viac hypnoticky priťahuje ženy osobitnou aurou.

            Vdova, ktorej som mohol byť synom, zabrala na hranú múdrosť ako ryba na návnadu.

            „Ukáž, že si chlap,” zvalila sa na mňa v spálni jej osamelého kaštieľa. S diabolskou nedočkavosťou mi strhávala šaty, tichu sa od rýchleho dýchania rozviazal jazyk. „Potrebujem to. Už dávno som to nemala.”

            „A čo manžel?” trepotalo mi srdce. Kým jej srdce malo iné dôvody na tlkot, moje jej odzváňalo do hrobu roztúžením po krvi. Odtiahol som sa.

            „Odišiel na druhý svet, ani sa ma neopýtal,” zmeravela i ona, či priveľmi nenalieha. „A ty máš niekoho?”

            „Blúdim krajinami a…”

            „Čo ti je?” štuchla ma.

            „Nič… Nič, zatočila sa mi hlava. Čo som hovoril?”

            „Vraj blúdiš krajinami.”

            „Aha, viem. Blúdim krajinami a pozorujem ľudí. Príležitostne ma obohatia, či už je to dobrá, alebo zlá skúsenosť. Ináč som sám. Sám s mysľou a predstavami, sám so svojím srdcom, sám so svetom.” Prepych navôkol ma ubíjal ako ju. Čo z neho má, keď sa trbliece a neužíva si ho ani jediná duša?

            „Taký krásny chlapček… a nikoho nemá?” pohladila ma.

            Zozbieral sa vo mne všetok napáchaný hriech. A keď som si predstavil, že vdova zakrátko zomrie, rozplakal som sa. Naposledy som vzlykal zhruba pred päťsto rokmi, ale momentálne sa úzkosť nedala zniesť. Hoci mnohé ženy nenávidia zbabelcov, v najhlbšom jadre som najväčší slaboch na svete. Priznávam, že sa usilujem úlohu zvodcu zahrať čo najdôkladnejšie, aby vlastnili opačný dojem, aby mi napokon podľahli. Vdova pochopila slabosť podľa seba, prijala ju a dokonca jej vyhovovala.

            „To níííč,” zatiahla utišujúcim hlasom. Nevedela o pravej príčine sĺz, v scestnom presvedčení utešovala osamelosť, čo ma dlávila. „Skloň si hlávku do teplého lona, dieťatko moje. Pritúľ sa k mamke, tá sa o teba postará… Čas všetko zahojí,” utierala mi slzy.

            Privinula si ma, jej bozk spustil lavínu udalostí. Vo vyhrnutej sukni na mne kvočala rozkročmo, rozpustila si vlasy, naklonila hlavu a kučery nadhodila dozadu, že niektoré sčasti odhalili mierne ovisnuté prsia. Zastonali sme vo voňavom závane, ovzdušie posmrtne stuhlo. Postaršie dámy vychutnajú slasť, akoby sa už nikdy nemala vrátiť. Priam sa vcítia do roly nezrelej ženy, ako keď sa v agónii rekapituluje život. Vrcholnú rozkoš prežívajú nanovo, akoby sa práve udiala po prvý raz. Vdova sa vlasmi podobala na nepoškvrnené dievča s materským znamienkom. V polohe pod ňou sa mi vybavilo Kristovo rozprávanie o pocite zázemia, závidel som mu nezlomnú vieru v najvyššiu bytosť. Jeho márna fikcia sa totiž v ľudských hlavách tvorí následkom nepopierateľnej potreby domova. Tak mi chýbal domov, až som sa ocitol v situácii dievčaťa i vdovy. Na vdove ma zlákalo, čo zvábilo dievča na mne. Keďže som si celú skutočnosť uvedomil, na rozdiel od nich som nemohol uveriť a jakživ som neuveril v Boha.

            Aj vdova, ako naznačila voňavým závanom vlasov, potrebovala domov. Preto som ju prevrátil na chrbát, aby pritúlením v náručí došlo k zadosťučineniu. Všetci sa dožadujú domova. Nuž, nielen muži, ale i ženy sa pre tú istú potrebu utiekajú raz k zrelým, raz k nezrelým partnerom. Vdova sa rozohnila, vzlykavým vzdychaním rozbíjala posmrtne stuhnutý vzduch na črepy. Počas vyvrcholenia klokotala v nej krv zo samotných horúcich pekiel, žily jej navreli na prasknutie. Neodolal som smädu, vášeň porazila jej lásku. Zahryzol som jej do krku, nenechal ani kvapku. Iba raz vykríkla, krátko a prenikavo ako orol pred strmhlavým pádom, a zaspala. Obkrútená v krvavých plachtách vyzerala ako zabité dievča. Bez materského znamienka.

            Dívam sa na telo, ktorému strata životodarnej tekutiny prinavrátila mladosť. Hoci ignorujem svedomie, prenasledujú ma rovnaké otázky. Gniavi ma samota, ale nie ľudská. Obludná, s útrapami smädu, taká, čo sa stala trvalým vnútorným stavom, taká, akou trpel Kristus. Zvykám si na ňu neustále. A čím viac ľudí ma obklopuje, tým viac ju nezvládam. Som slaboch, najmä keď ide o zdravú ženskú krv. Možno čas raz zahojí všetko.

            Tempo doby sa zrýchlilo, novovek nastolil modernú éru internetu, počítačových a informačných technológií. Vytlačenie pracovných síl robotmi by malo priniesť vyššiu formu spoločnosti, akou je táto, ktorá sa pochová ako kedysi feudálna. Vývoj civilizácie devastuje životné prostredie. Odvšadiaľ ma bombardujú katastrofické správy o živelných pohromách, teroristických a vojenských útokoch. Oproti stredoveku ide o prehnane hlučné časy. O to väčšmi ma nudia, všeličo zovšednelo. Aspoň výzor mením s módou.

            Čím promptnejšie doba postupuje, tým zdĺhavejšie plynie čas. Muky smädu sú neznesiteľnejšie, stupňujú želanie smrti. Popri ohromnej túžbe žiť zabúdam byť a tam, kde sa stratilo potešenie zo snežienok čarovne kvitnúcich na jar, nemajú význam ani morálne zásady. Večnosť, v ktorej sa prepadne rozdiel medzi dobrom a zlom, pripúšťa zabitie i záchranu človeka.

            Nie, ja nie som slaboch. Veď sa nedá zrátať, koľkým som pomohol, poradil prekonať zásadné problémy. Nezriedka som sa dostal do neúnosných pomerov, ktoré bolo nutné riešiť. Neraz som našiel prácu neborákovi, čo s povrazom kráčal z krčmy do lesa, zariadil strechu nad hlavou matke, čo sa kvôli násilníkovi ocitla s deťmi pod holým nebom, dal najesť a zabezpečil náhradných rodičov sirote, čo sa mi prihovorila na ulici. Robil som to len tak. Pre občasnú radosť, nech som osožný. Keď vybuchnem, že som zbabelec, má to inú príčinu. Nespočíva v zdanlivej ľahostajnosti, ale v depresívnom stave mojej apatie. A najstrašnejšie je, že nejde o apatiu prostých smrteľníkov, ale o mŕtvolnú otupenosť získanú toľkým ubehnutým časom, že sa mi zunovalo všetko. Svoje psychické problémy teda nepokladám za neschopnosť riešiť vlastné problémy. Darmo mám pocit, že by som mal problémy zvládnuť sám, pretromfnúť výčitky zlyhania, ktoré sa dostavia i pri suverénnom riešení situácie, viem, že tieto problémy sú iného druhu, nesúvisia s nimi. Stoja mimo mňa a mimo vôle ma ovládajú ako smäd. Výhradne z tohto hľadiska vravím, že som zbabelec. Áno, som slaboch. Nie však iba preto neprichádza do úvahy, aby som sa obrátil na moderných prorokov duše, ktorí sa v súčasnosti nazývajú psychiatrami. Čo vyriešia? V mojom prípade nič. Ani oni, ani ja. Chorobný nezáujem o pozemské veci, čo ma drví, totiž vyplýva z ubíjajúceho stereotypu nadobudnutého dlhodobou existenciou. Ako mám vybočiť zo zabehaných koľají? Nie je skoro nič, čo by som neskúsil. Mám bojovať? Nevzdávať sa? O viaceré malicherné činnosti som odpradávna stratil záujem. A boj, vopred prehratý, nemá zmysel.

            Mojej pozornosti sa ako-tak zalieča čítanie kníh napriek skúsenosti, že neznalosť zbavuje vzdelanca duchovnej poroby. A vážna hudba, ktorej nespútaná príťažlivosť ma dosiaľ neznudila. Je v nej čosi, čo zostáva i vo mne, čo pretrváva zásluhou nových a nových pocitov vznikajúcich ich zmietaním aj pri tej istej skladbe. Vyjadruje to najhlbšiu potrebu ducha realizovať sa v spoznaných pocitoch, vdychuje nepremožiteľnú silu celému umeniu.

            Dnes si nikto nespomenie na nebohú sesternicu egyptského faraóna, vedci lúštia záhadnú smrť jej bratranca. A pritom išlo o nehodu zinscenovanú jeho najbližším dôverníkom, kňazom. Mňa v poslednom období zhrýzajú nočné mory, odkedy žijem v tomto prímorskom meste. O to väčšmi, že počas bezsenných nocí neviem, čo je spánok.

            Stojím v šere pustej miestnosti, uprostred pec. Pôsobí čudne. Akoby som mal po vychladnutí pahreby zistiť, či ide o popol z ľudských tiel. Desí ma, túžim utiecť, a nikde žiadne dvere. Viem, že musím udržiavať oheň pálením fotografií. V miestnosti sa objaví holohlavá žena, jej temeno sa zrkadlí ako po oskalpovaní. Mlčky mi podá fotografiu, aby som ju spálil, a zmizne. Po nej sa ukáže ďalšia a ďalšia, prikladám do ohňa. Nesmiem sa na fotografie pozrieť, ináč sa stane to, čo je na nich. Necítim zvedavosť a v strachu ich čo najrýchlejšie pálim. Medzi ženami spoznávam zabité obete.

            Keď ma táto vidina prestala obháňať, svitlo na lepšie časy.

            Na pláži som sa zoznámil s roztomilou slečnou.

            Vošiel som do kaviarne na rušnej ulici. Oproti mne sedela konkubína stratených rajov. Nájdením zabudnutých svetov prinavracia raje na zem, aby tu niečo malo význam. Baletný pohyb galaxií, svetelná hudba hviezdnych sfér a farebné obrazce hmlovín, to tajomné vesmírne čaro jej spočívalo v očiach. Pohľadom do neznáma zabíjala moje nočné mory. Čoho sa dotkla, rozkvitlo, a keď kráčala, v jej stopách rástli kvety. Zbieral som ich a privoniaval. Bozkával som zem, po ktorej chodila, a lietal vo vzduchu, ktorý dýchala. Vlasy po plecia čierne ako uhoľ, tmavá pokožka a útla postavička na zjedenie. S úsmevom z detských rokov fajčí a srká kávu.

            „Chcem ťa. Hneď teraz, alebo nikdy. Najskôr som zošalel, ale stojíš mi za to. Záleží od teba, čo cítiš. Rozhodni sa, ako chceš, len už niečo urob, lebo sa zbláznim,” odrapotal som.

            „Taľafatky. Koľkým si to vravel?” riekla razantne.

            „To je o inom. Máš pohľad, s akým som sa nestretol.”

            „Poznám chlapov tvojho druhu. Ty nedokážeš milovať jedinú ženu.”

            „Myslíš?”

            „Pozriem a vidím. Si nervózny. Ako ja.”

            „Nevieš, kto som. Daj mi…”

            „Je ti zle? Nejako si zbledol.”

            „Nie… Nie, pichlo ma pri srdci. Čo som hovoril? Jaj, daj mi šancu. Ja už kašlem na minulosť, skúsim čosi nové.”

            „A bola hrozná? Bóóóže, všetci sa iba sťažujú.”

            „Ani nie. Zriedkavo sa stalo, že som mal sprostý pocit.”

            „Aký?”

            „Že cesta je môj domov a domovom mi je rakva,” zasmial som sa.

            „Tak to nebolo až také hrozné,” mädlila mi ruku.

            Nepravidelne som dýchal, sťažka prehĺtal sliny, niečo šteklilo pri srdci a nohy sa podlamovali slabosťou. Žeby láska, ako sa vraví tomu omdlievaniu? Hoci som ju považoval za ľudský výmysel, za týchto okolností to bolo iné. Jej aura vniesla svetlo do večných krušných temnôt. A ja v ňom môžem pokojne zhasnúť. Ak toto je láska, zaľúbil som sa. Azda sa vyhnem smädu, aby som jej neublížil. Moje vyznania pokladala za balamutenie, no nemienil som ju pripraviť o život. Prinajhoršom si nájdem takú obeť, aby konkubína stratených rajov o ničom netušila. Po nespočetných schôdzkach sme sa zblížili ako morská vlna s penou.

            Zašli sme k miestnej zátoke a od rybárov si požičali čln. Nasadla doň, potlačil som ho a nastúpil. Na záveternej strane kníšu loďku umiernené vlnky, mesiac v splne osvetľuje vzdialené končiny a jeho dvojča utopené pod hladinou pláva popri nás. Ona sa rozhovorila.

            „Natešení sa objímame a priateľsky usmievame, ale čím je nás viac, tým menej vidíme jeden druhého. Sme ako bezdomovci. Vyhrievame sa na slnku a pomätení úpalom pozeráme do prázdna. Každý na osobitnej lavičke… Čo myslíš, treba pátrať po zmysle života? Ošúchaná otázka, čo?”

            „Nemá význam, nijaký nie je,” veslujem. „Ak, tak v obyčajnej pozemskej láske.”

            „Potom mi jedno nie je jasné,” prehltla kúsok jablka, na ktorom si pochutnávala.

            „A čo také?”

            „Prečo sa na to pýtame?” figliarsky sa usmiala. Huncútskym úsmevom ma zdanlivo dostala, zanechala vo mne stopu mesačného splnu. Mal som povedať, že aj v tomto prípade smrteľníci schovávajú daromným obrazom Boha ľudskú bezprizornosť? Keby som podotkol, že každý hľadá domov, vyznelo by to tak jednoducho mimo všetkého, čo s tým súvisí, že by tomu vari neuverila. A ja neverím v Boha, lebo človek bude v neho veriť až do záhuby zásadne preto, že citová potreba domova je silnejšia než akékoľvek dôkazy o jeho neexistencii. „Kedysi som si rozumela s jedným dobráčiskom. Boli sme priatelia na život a na smrť. ‚Pýtal som sa stromu, čo je zmyslom života,‘ vravel mi raz mimochodom. ‚A dozvedel si sa to?‘ opýtala som sa. ‚Nie,‘ odpovedal. ‚A čo si urobil potom?‘ ‚Vyrúbal som ho,‘ smial sa.”

            Pripomenutá príhoda ju rozosmiala. Rozkošne sa chichúňala a ja s ňou. V smiechu sme sa zliali akoby natretí medom.

            „Si taká pochabá… Zbožňujem tvoju bezprostrednosť,” nezmohol som sa na viac.

            „Zahryzni do jablka,” razom zmĺkla, tvár jej smrteľne zvážnela. „Ľúbim ťa. Viem, tieto slová neznačia nič. Preto som týždne váhala, či ich vysloviť. Neviem však ináč vyznať lásku.”

            „Ja teba rovnako, hádam aj viac,” pobozkal som ju.

            Dlhočizným bozkom sme spoločne jedli kúsok jablka, ktorý mi ostal v ústach.

            Väčšinu času sme trávili pri mori. Až v jeden osudný večer…

            Lebedíme si na brehu, pozorujeme západ slnka. V cudzej krajine ho isto sledujú iní milenci, prežívajú v tej chvíli to isté. Plachetnica mieri ku karmínovému obzoru, čajky prekrikujú šum morskej vody a my si močíme nohy. Sem-tam nás až po pás zaleje spenená vlna.

            „Chcem ti voľačo povedať,” nevedela, čo so sebou. „Potrebujem to dostať von, aby mi to nedusilo dušu. Bojím sa však, že ťa raním.”

            „Vrav. Vypočujem si ťa,” upadol som do rozpakov.

            „Súvisí to s mojou minulosťou.”

            „Hovor, nech sa ti uľaví.”

            „Odjakživa som si myslela, že život obetujem jedinému mužovi, ktorého budem ľúbiť nadovšetko. Skutočnosť nie je rozprávková, nezmierim sa s ňou. Ťaží ma ako najväčšie bremeno sveta, a pritom si uvedomujem, že ma napĺňa. Aj keď na mužov, ktorých som dosiaľ mala, nadávam, že mi ublížili a nechali ma, nedokážem sa zbaviť spomienok na najkrajšie chvíle. Každý bol výnimočný, fascinoval ma, obohatil niečím iným. Oddala som sa im naplno a celá. Verila som, že on je ten pravý, hoci som sa v ňom zmýlila. Preto nezabudnem ani na jedného. Nemôžem na nich spomínať v zlom, veď ma v najintímnejších okamihoch nežne hladili. Som vinná a hriešna, ak milujem každého z nich? Pre mnohých som špinavá pobehlica. Nemyslím si. Mám pocit, že ma skúša Boh, že musím riešiť neznámy rébus, aby som odhalila záhadu, ktorá vedie k pochopeniu mužov. A vlastne to som ti chcela povedať: ľúbim všetkých mužov. Na jednej strane ma teší, že mi bola daná taká úloha, na druhej ma zadúša a ničí. Nezvládam to. Stále som presvedčená, že skutočnosť je rozprávková, že patrím jedinému mužovi, ktorého som doteraz asi nestretla. Rozdávam lásku, ktorá by sa nemala deliť. A v tom spočíva moja bezmocnosť.”

            Zuhoľnatel som, akoby do mňa udrel blesk.

            Vystihla dilemu lásky, ktorou sa človek týra odnepamäti: žiada ju pre seba, nechce sa s ňou deliť, a sám ju rozdáva, jej nevyčerpateľnosť umožňuje deliť ju. V bludnom kolobehu je verný v nevere, podvádza v presvedčení čistého svedomia. Podvádza a hromží, že je podvádzaný. Niekedy muž oddaný jednej žene podľahne klamstvu zvodnej kokety a ohromený vášňou príde na to, že nebol jediný. Jeho podvod mu vráti facku.

            Ani ona, ak miluje všetkých, nemiluje nikoho. Nečestné sebectvo ju núti k sebaobetovaniu v mužoch, aby ho prekonávala a znova sa k nemu vracala. V začarovanom kruhu sa ustavične motá – kde som? Dočasná spaľujúca náruživosť navonok drancuje lásku preto, že láska je mocnejšia. Tak je to i so smädom, ktorý ma strháva. Pripadám si ako Kristus, čo sa díva na Magdalénu.

            Puknutie srdca mi nedovolilo dýchať, postaviť sa na nohy. Namiesto mňa prehovorilo stratené svedomie. Mám právo jej to vyčítať? Veď ja som dokonca zabíjal. Až tak som nechcel zraňovať, že som smrteľne ubližoval. Zaľúbil som sa do ženy, ktorá patrí mnohým, a otrasné je, že im prináleží dušou a nie telom. Jej čudná láska nie je o hľadaní rozkoše. A práve to bolí a bolí! Dá sa pochopiť rozumom, ale nie srdcom. Ó, nie. Prekliate zavrhnutie! Najradšej by som ju zniesol zo sveta. Pochytila ma nie nenávisť, ale hnev, aký driemal v sesternici egyptského faraóna. Nech je prekliaty pocit viny! Mám právo ju zabiť? Nemohol som. Láska, ktorou sa na hladinu vyplaví neobmedzená zlosť z najspodnejších hlbín vnútra, je chorá. A ja som ju miloval na tento spôsob.

            „Ľúbim ťa,” zašepotala skľúčene. Vypovedané slová vyzneli čudesne. Určite ju mrzí, že vo mne vyvolala nevľúdne pocity. Hoci sa rozhodla, že už o tom neprehovorí, aby ma neranila, povedala všetko. Nikdy mi nebude patriť celá, neuvidím, ako sa na jar teší snežienkam. V bludisku jej minulosti som vtákom v zlatej klietke jej srdca. Sotva som vyriekol: „Aj ja teba.”

            Počas života som sa v zrkadle nezazrel. Až ona sa mi stala zrkadlom. Zočil som príšerný obraz, zohavil sa sám sebe. Pripadám si ako Magdaléna, ktorá nemala Krista.

            V jej očiach, čo ma liečili pohľadom, som zbadal dievčatko, ako lúkou uteká pred otcom ku kraju lesa, aby sa schovalo pred jeho drsným zrakom a tvrdými rukami, ktoré ho spravidla udreli a zhodili na dlážku. Opitý otec ho chcel znásilniť, kričal: „Kde si?! Ukáž sa!” Nemalo kam ujsť, ukrylo sa medzi vysokými kvetmi. Predtým, ako ho našiel, pozeralo sa nahor a modlilo na kolenách: „Anjeliček strážniček, premeň ma na motýlika, nech odtiaľto odletím. Alebo na vodičku, nech sa vpijem do zeme.” Bola to ona, ešte ako dieťa.

            Bozkávam ju so zámerom uchlácholiť jej bolesť, objímam ju a hladkám. Na krku jej výrazne pulzovala tepna, od vzrušenia sa nadúvala podľa rytmu srdca. Dunelo mi hlboko v hlave. Zachvátila ma omnoho mohutnejšia žiadostivosť, ktorá prebudila smäd. A tak som urobil, čo som najväčšmi nechcel. Ukojil som bezhraničnú zúrivosť voči očarujúcej bytosti. Bojovali v nej anjel a diabol, priveľmi pochybovala o vlastnej sile. Jej skazená krv znamenala pre mňa to, čím bola Magdaléna pre Krista. Vedel som, že ma znútra spáli, že telesná schránka, ktorú som vláčil, vzápätí zostarne a vyschne a že moja kostra sa zmení na popol, v ktorom nezostane ani spomienka.

            Vedel som však, že ma vnútorný požiar vykúpi. More zmylo popol z jej mŕtveho tela a ja som sa od nej na brehu vzdialil viac ako Boh od človeka. I pocity mi zhoreli za všetkých samovrahov, čo sa upálili. Môj popol sa nezmiešal s jej popolom, ako sme si to raz sľúbili, aby sme porazili večnosť. A pritom som prežil len okamih z nej.

            Na nijakú ozvenu si už nepamätám, ale do prímorského vzduchu som stihol zakričať: „Ak čas je liek, večnosť je jed!”

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.