Jedna hlava Ameriky: Allen Ginsberg

V júli by sa dožil 80 rokov americký básnik Allen Ginsberg…

 

AMERIKA

Amerika, dal som ti všetko a teraz som nič.

Amerika, dva doláre a dvadsaťsedem centov 17. januára 1956.

Nemôžem vystáť vlastný rozum.

Amerika, kedy skončíme tú ľudskú vojnu?

Choď sa vypchať aj so svojou atómovou bombou.

Necítim sa dobre, nechaj ma.

Nenapíšem báseň, kým nie som v tom pravom stave.

Amerika, kedy budeš anjelská?

Kedy si vyzlečieš šaty?

Kedy sa pozrieš na seba cez hrob?

Kedy budeš hodna svojho milióna trockistov?

Amerika, prečo sú tvoje knižnice plné sĺz?

Amerika, kedy pošleš svoje vajcia do Indie?

Je mi nanič z tvojich strelených požiadaviek.

Kedy budem môcť vliezť do supermarketu a kúpiť si,

čo potrebujem, za svoje pekné oči?

Amerika, napokon len ty a ja sme dokonalí, nie ten budúci svet.

Tvoja mašinéria je na mňa priveľa.

Naučila si ma chcieť byť svätcom.

Ale musí existovať iný spôsob, ako urovnať tento spor.

Burroughs je v Tangere, nemyslím, že sa vráti je to zlovestné.

Si zlovestná, alebo si len zo mňa strieľaš?

Usilujem sa pristúpiť k veci.

Odmietam vzdať sa svojej posadnutosti.

Amerika, prestaň naliehať, viem, čo robím.

Amerika, zo sliviek kvety padajú.

Amerika, nečítal som noviny celé mesiace, každý deň ide niekto

pred súd za vraždu.

Amerika, som sentimentálne rozclivený z tých odborárov.

Amerika, býval som komunistom ešte ako šrac, neľutujem.

Fajčím marihuanu, kedy len môžem.

Sedím doma celé dni a čumákujem na tie ruže v záchode.

Keď zájdem do čínskej štvrte, opijem sa a nikto ma nepretiahne.

Rozhodol som sa, budú ťažkosti.

Mala si ma vidieť, ako čítam Marxa.

Môj psychoanalytik myslí, že som celkom fit.

Nebudem sa modliť Otčenáš.

Mám mystické videnia a kozmické triašky.

Amerika, stále som ti nepovedal, čo si urobila strýkovi

Maxovi, keď prišiel z Ruska.

 

***

Začiatkom júna 2006 by sa americký básnik Allen Ginsberg dožil 80 rokov. Ginsberg však nebol „len” básnikom. I keď práve toto označenie, či životný údel, mu bol počas jeho bohatého života najbližším. Michael Schumacher o Ginsbergovi v januári 2002 napísal, že to bol významný poet, cestovateľ, hľadač tajomna, zakladajúci člen významného literárneho hnutia, obhajca ľudských práv, fotograf a skladateľ piesní, politický štvanec, učiteľ a priekopník školy novej poetiky… Tým všetkým skutočne bol. Ginsberg sa však azda väčšmi javil ako nezaraditeľný element. Poeticky bol nesporne svojskou a plnohodnotnou osobnosťou. Ginsbergovo kreatívne dedičstvo dnes predstavuje jeden z najpôsobivejších a najzávažnejších prínosov k americkému, ale i svetovému literárnemu a kultúrnemu bohatstvu vôbec. Ako člen literárnej skupiny, označovanej ako „Bítnická generácia”, pôsobil Allen Ginsberg v pozícii akéhosi guru, ktorý pomáhal nezlomnou energiou propagovať nielen svoje texty, ale i literárne práce svojich súputníkov, Jacka Kerouaca, Williama Burroughsa, Gregoryho Corsa, Garyho Snydera, Michaela McClurea, Neala Cassadyho a mnohých ďalších. Americká „beat generation” bolo hnutie vnútorne tak rôznorodé, že akýkoľvek pokus o jeho celkovú charakteristiku je už vopred odsúdený na neúspech. Už samotné slovo „beat” predstavuje istý idióm, pretože má dva základné významy: jednak znamená „zbitý”, „unavený životom”, „vyčerpaný”, „opotrebovaný”, zároveň však i „blažený”, oblažujúci” (beatific). Tento výraz teda vystihuje jednak stav životnej frustrácie, a zároveň naznačuje mystický únik z tohto stavu. Martin Hilský v predslove k českému vydaniu Kerouacovej knihy Na ceste z roku 1978 hovorí, že beatnicky protest sa vždy hojdá medzi „zbitosťou” a blakeovskou víziou nevinnosti, čistoty, šťastia, pričom v diele každého spisovateľa či básnika „beat generation” sú tieto dva významy namiešané v inom pomere. Zaujímavé je, že termín „beat generation” prvýkrát použil predchodca a propagátor bítnikov John Cellon Holmes koncom štyridsiatych rokov minulého storočia a názov „bítnik” si vymyslel stĺpkar zo San Francisca Herb Caen v roku 1958 a prípona „nik”, prevzatá v jazyka jidiš, mala viac-menej pejoratívny význam. Nech už však názov tejto generácie, či skupiny literátov vznikol akokoľvek, isté je, že označuje radikálne literárne hnutie, ale tiež spoločenský protest namierený predovšetkým proti meštiackemu spôsobu života. Tým sa do istej miery „spríbuzňuje” so skupinou takzvaných prekliatych básnikov, ktorí žili a tvorili v 19. storočí vo Francúzsku.

 

***

Literárny kritik Jozef Bžoch o Ginsbergovej poézii v súvislosti s posledným vydaním jeho básní v slovenčine napísal: „Ginsbergova poézia je zväčša autobiografická, čo sa osobitne prejavilo v nádhernej básni za mŕtvou matkou Kadiš. Do tohto žalmu vplietol autor osudy celej Ginsbergovej rodiny, no sila básne spočíva v tom, s akou prenikavosťou zaznamenáva vízie, halucinácie a pocity choromyseľnej a zároveň svoje vlastné utrpenie, ktorého sa nezbavil po celé roky. V Ginsbergových zúfalstvách sú výrazné aj náboženské vytrženia, artikulované ako možné východisko, ale rovnako beznádejné. Najvýraznejším znakom jeho poetiky je refrénovitosť, ktorá každý motív zosilňuje a pripomína, že texty boli určené aj na verejný prednes. Ginsbergove apely a posolstvá nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani po toľkých rokoch; naliehavo upozorňujú, že ani ľudstvo, ani spoločnosť sa nepoučili doteraz. Je to hlas volajúceho na púšti.”  

Ako básnik je, a pravdepodobne i naďalej bude, Ginsberg známy predovšetkým svojou majstrovskou poetickou skladbou Vytie, ktorá začína legendárnym veršom „Videl som najlepšie hlavy svojej generácie zničené šialenstvom…”, či priam litanickým textom Kadiš, v ktorom sa vracia k svojej matke Naomi, ktorá väčšinu svojho života strávila v ústave pre choromyseľných. Báseň Kadiš patrí nesporne k najkrajším a najpôsobivejším elégiám v modernej poézii. Kritik John Tytell bol prekvapený paradoxom tejto skladby, v ktorej Ginsberg i napriek zobrazenej hrôze a vytrvalosti, s akou skúmal trýznenú pamäť svojej matky, dosiahol napokon účinok estetickej vznešenosti. Hĺbka a zložitosť citu našli výraz v podivnej kráse verša a ešte v roku 1983 pridáva básnik k svojmu elegickému spevu „snový epilóg” nazva­ný Biely rubáš. Josef Jeřab v doslove jedného z českých vydaní Ginsbergových básní napísal o poéme Kadiš, že je to báseň veľmi osobná, ale faktická vecnosť naratívnych pasáží, citová exaltovanosť i zvláštne formálne výrazové prostriedky z nej robia jeden zo skutočných skvostov americkej etnicky motivovanej literatúry.

 

***

 KADIŠ

Za Naomi Ginsbergovou (1894 – 1956)

(úryvok)

 

Je čudné myslieť teraz na teba, ktorá si odišla bez korzetov  & očí,  keď kráčam po slnečnom chodníku Greenwich Village.

Manhattan, jasné zimné poludnie, a ja som celú noc bol hore,  a hovoril som, hovoril, čítal som nahlas kadiš a počúval  blues

Raya Charlesa, kričiaceho slepo z gramofónu rytmus, rytmus  a po troch rokoch v mojej hlave spomienky na teba.

A čítal som nahlas posledné triumfujúce strofy  Adonaiove,

plakal som, keď som si uvedomil, ako trpíme  A že smrť je tým liekom, o ktorom všetci speváci snívajú,

spievajú, spomínajú, prorokujú ako v hebrejskej hymne

alebo buddhistickej Knihe odpovedí a moja vlastná  predstavivosť

ako zvädnutý list na úsvite  prechádza v sne opäť životom, tvojím časom

i mojím, zrýchľujúcim sa k Apokalypse, poslednej chvíli,  ku kvetu, ktorý vzplanie toho Dňa, čo príde potom, obzerá sa späť na vlastné svedomie, ktoré videlo americké  veľkomesto  vzdialené v záblesku a veľký sen o sebe, alebo o Číne, alebo

tebe a o priezračnom Rusku, alebo o skrkvanej posteli, ktorá nikdy neexistovala –

ako báseň v tme, stratená zase v Zabudnutí.

Niet viac čo povedať, niet prečo plakať, iba ak pre Bytosti v Sne, chytené do pasce, keď sa rozplynuli,  vzdychajúce, vykrikujúce s ním, kupujúce a predávajúce kúsky prízraku, uctievajúce sa navzájom,  uctievajúce Boha, ktorý je v tom všetkom zahrnutý – túžba alebo nevyhnutnosť?

 

***

Irwin Allen Ginsberg bol najmladší zo skupiny bítnikov. Narodil sa 3. júla 1926 v Newarku v New Jersey v židovskej rodine. Jeho otec Louis Ginsberg bol stredoškolský učiteľ a básnik. Ich štýl písania bol síce až príliš odlišný, ale i tak bol Louis pre Allena istým hnacím motorom, rovnako ako jeho matka. Naomi Levy Ginsbergová, ruská emigrantka ľavicového zmýšľania, skoro po svadbe začala trpieť duševnými poruchami. Jej neustále pocity prenasledovania rôznymi špiónmi ju napokon dohnali až do psychiatrických liečební. Po absolvovaní strednej školy v Patersone odišiel Allen na Kolumbijskú univerzitu, kde chcel študovať právo, ale postupne sa preorientoval na štúdium anglistiky. Tu na univerzite sa aj prvýkrát stretol s Kerouacom, Burroughsom a ďalšími budúcimi bítnikmi. Na istý čas bol z univerzity i vylúčený, keď napísal obscénne výroky na okná internátnej izby, ale v roku 1948 napokon bakalársky titul získal. Počas štúdia sa stretával s problémami prijatia svojej homosexuality. Allen nadväzoval kontakty s muži, ale i ženami. Zamiloval sa do živelného Neala Cassadyho, ktorý ho však odmietol, čo ho dlhodobo poznamenalo. O pár rokov neskôr sa zoznámil s Petrom Orlovskym, ktorý sa stal jeho celoživotným partnerom v oblasti intímnej, ale i duchovnej a umeleckej. 7. októbra 1955 zorganizoval spisovateľ Kenneth Rexroth v Six Gallery v San Franciscu autorské čítanie „šiestich anjelov na jednom javisku”. Happeningu sa zúčastnili okrem Ginsberga i Lamantia, McClure, Whalen, Snyder. Kerouac sa k čítaniu vlastných textov napokon neodhodlal, ale pomáhal vytvoriť príjemnú atmosféru a povzbudzoval svojich kolegov. Allen sa tu predstavil so svojou novou básňou Kvílenie a od tohto večera začala jeho básnická hviezda jasne žiariť. O rok neskôr túto báseň spoločne s ďalšími vydalo vydavateľstvo City Lights, ktorého majiteľom bol Lawrence Ferlinghetti. Vydavateľ aj autor boli obvinení zo šírenia „nemravnej literatúry”. Neskôr boli obvinenia stiahnuté. Allen Ginsberg písal básne až do svojej smrti, ktorá ho dobehla 5. apríla 1997. Zomrel vo svojom newyorskom byte a v prítomnosti svojich priateľov.

 

***

Slzy

 

Plačem teraz celé dni.

Plakal som po uliciach, keď som opustil Seattle Wobbly Hall.

Plakal som pri Bachovej hudbe.

Plakal som a pozoroval tie šťastné kvety na mojom dvore,

    plakal som nad smútkom stromov v strednom veku.

 

Šťastie existuje, cítim to.

Plakal som nad svojou dušou, plakal som nad dušou sveta.

Svet má krásnu dušu,

Boh sa zjavuje, aby ho uzreli a oplakali. Prekypuje srdce

Patersonu.

 

***

Allen Ginsberg bol rodeným Američanom, no vďaka svojej cestovateľskej vášni a neposednosti získal akési globálne vedomie, ktoré do značnej miery ovplyvnilo jeho tvorbu a pohľad na svet. Strávil dlhé obdobia v Mexiku, Južnej Amerike, Európe či v Indii. Navštívil každý kontinent na Zemi a každý jeden štát v USA. Jeho literárne dielo organicky potom odráža vlastné a bezprostredné zážitky a poznania z týchto ciest. Jeho intenzívny záujem o východné umenia, kultúry a náboženstvá boli podmienené do nezanedbateľnej miery Ginsbergovým priateľstvom s Jackom Keroucaom, Garym Snyderom a Phillipom Whalenom. Svoje básne čítaval a roznášal odkaz poézie po celom svete. Raz odišiel do Číny, potom zase do Indie, kde sa vzdelával s miestnymi guru a zenovými majstrami, a potom sa objavil vo Venice, kde navštívil svoj básnický vzor Ezru Pounda. V komunistickej Prahe sa stal Kráľom Majálesu a bol vyhostený. Braňo Hochel  v doslove k predposlednému slovenskému vydaniu zbierky Vytie k tejto udalosti poznamenal: „Jedno z piatich či šiestich slov českého pôvodu importoval do anglič­tiny Allen Ginsberg. Slovo „majáles” dnes pozná a pomerne korektne „po česky” vyslovuje takmer každý humanitne vzdelaný Angličan a Američan. Báseň Kral Majáles (v niektorých výberoch pod hybridným názvom King Majáles) napísal Ginsberg 7. mája 1965 po tom, čo ho československé úrady označili za persona non grata a príslušníci Štátnej bezpečnosti ho odprevadili do lietadla, ktoré o dve hodiny  pristálo v Londýne. Vypovedali ho z republiky, nikdy ho však nevy­ povedali z nášho kultúrneho vedomia, o čom svedčia rozličné ginsbergovské reminiscencie a ilúzie v tvorbe našej strednej a najmladšej básnickej generácie.” S policajnou silou však Ginsberg mal často problémy i doma v Amerike. Stál v čele hnutia sexuálnej revolúcie a drogovej kultúry šesťdesiatych rokov, aktívne sa zúčastňoval demonštrácií proti vojne vo Vietname, či neskôr proti praktikám CIA a politike amerického prezidenta Ronalda Reagana v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1967 bol zatknutý v New Yorku za účasť na protivojnovej demonštrácii a rok neskôr z toho istého dôvodu v Chicagu.

 

***

Dospelosť

 

Keď som bol mladý pil som pivo & zvracal zelenú žlč

Keď som už bol starší pil som víno a zvracal červenú krv

Teraz vraciam vzduch

 

***

Aj napriek častým problémom so zákonmi a poťahovačkami s políciou si Ginsberg budoval úspešnú literárnu kariéru. V roku 1973 získal Národnú knižnú cenu (National Book Award), v roku 1986 bol vyznamenaný Radom Roberta Frosta (Robert Frost Medal) za významný prínos v poézii a v roku 1990 Allen Ginsberg prevzal Americkú knižnú cenu (American Book Award). V roku 1985 vyšla vo vydavateľstve Harper & Row kniha Ginsbergových zobraných básní, ktorú tvorila kolekcia jeho najvýznamnejších a najznámejších textov. Práve touto knihou sa oficiálne zaradil do hlavnej a relevantnej časti americkej literatúry. Absolvoval množstvo ciest, poskytoval rozhovory, objavoval sa v televíznych šou, a tak zrazu v obleku a s kravatou pod krkom predstavoval svoje životné dielo. V tom čase v jednom interview povedal: „Ľudia sa ma pýtajú, či som už konečne vážený človek. Odpovedám im, že ja som bol predsa vždy vážený…” Ginsberg tiež prezradil, že jeho písanie priamo ovplyvnila tvorba Williama Blakea, Walta Whitmana, Ezra Poudna a Carlosa Williamsa. Prehlásil dokonca, že objavil novú metódu písania, tvorby poézie. „Všetko, čo musím urobiť, je myslieť na to, čo prichádza do mojej hlavy, usporiadať to do riadkov z dvoch, troch alebo štyroch slov a vôbec sa nezaoberať, či veta bude v dvoch, troch alebo viacerých veršoch.” Jeho metóda písania však bola proti srsti mnohým vtedajším kritikom. James Dickey sa raz kdesi posťažoval, že problém s Ginsbergom tkvie v tom, že jeho poézia vyzerá tak, že by ju mohol napísať ktokoľvek. V roku 1993 Allen Ginsberg v rámci kurzu profesora Josefa Jeřaba America Open Poetics prednášal štyri dni na katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v českom Olomouci. Do Európy zavítal na štyri mesiace ako hosťujúci profesor z Univerzity Brooklyn College v New Yorku. Pre médiá vtedy vyhlásil, že do Európy prišiel učiť, poznávať krajinu, stretávať sa s ľuďmi, milovať sa. Jednoducho robiť to, čo sa mu zachce. Podotkol, že chce taktiež vedieť, čo sa deje mimo Ameriky. Štyri roky pre vlastnou smrťou sa v Olomouci Ginsberg vyznal aj zo svojho pohľadu na smrť, keď odkryl svoj pocit z ľudskej pominuteľnosti, o. i.  povedal: „Už v roku 1960 som písal o smrti, v básni Kadiš. O smrti mojej matky. Ale aj teraz píšem o smrti, lebo o tom premýšľam. A nakoniec, kto nie?! Možno ja o trochu viac, lebo som starý. Rozmýšľať o smrti je celkom normálne. Tí, čo o smrti nerozmýšľajú, sú hlúpi. Alebo nie sú živí. Áno, ak o smrti nerozmýšľate, nie ste živí. Ani si život nevážite, ak je vám jedno, že raz odídete. Treba si uvedomovať, že tu nebudeme večne. Možno to nie je hlúposť, ale skôr ignorancia, ak si to niekto neuvedomuje.” …

 

***

Proroctvo

 

Už dosť dlho nie som mladý

a zdá sa mi že

tešiť sa už nie je na čo

Je šťastie byť slobodný

písať o autách a vojnách o pravdách epoch

a zahodiť staré obnosené

kravaty a nohavice keď sa už na nič  nehodia

 

 

***

6. apríla 1997 priniesli noviny New York Times rozsiahly článok Wilborna Hamptona pod názvom: „Allen Ginsberg, 70-ročný, Majster básnik bítnickej generácie”. Článok začínal slovami: „Allen Ginsberg, významný básnik bítnickej generácie, ktorého báseň Vytie sa stala manifestom sexuálnej revolúcie a oslavou slobody slova v päťdesiatych rokoch a ktorá svojho autora vyniesla na americký literárny Panteón, v sobotu ráno skonal. Mal sedemdesiat rokov a žil na Manhattane.”   Priateľ Allena Ginsberga a kronikár jeho diela Bill Morgan pre médiá prezradil, že básnik zomrel na následky rakoviny pečene. Morgan tiež prezradil, že Ginsberg v poslednom čase pracoval na veľkom množstve básní, mnoho času venoval rozhovorom so svojimi priateľmi. Do poslednej chvíle bol duševne čulý a chcel so svojím životom dovŕšiť zároveň i svoje dielo. William Burroughs pre New York Times vtedy povedal: „Smrť Allena Ginsberga je nesporne veľká strata pre každého. Boli sme priatelia viac ako 50 rokov. Allen bol veľká osobnosť, ktorá ovplyvnila celý svet. Bol priekopníkom v otvorenosti a celoživotnej úprimnosti. Dokázal mnohých ovplyvniť, mal na nás veľký vplyv, lebo hovoril to, čomu veril. Bude mi chýbať.”

Allen Ginsberg by sa dnes dožil 80 rokov. Jeho poézia je oveľa staršia a bude tu ešte veľmi dlho. Z diaľky počuť kvílenie vetra a hladných vlkov. Lov sa začína. Poézia je predsa živená krvou, bolesťou. Možno preto je tak étericky čistá a priezračná…

 

 

***

VYTIE

(úryvok)

pre Carla Solomona

Videl som najlepšie hlavy svojej generácie zničené šialenstvom,

v hlade hystericky obnažené, vlečúce sa černošskými ulicami na svitaní a hľadajúce dávku

drogy hipsterov s anjelskými hlavami, túžiacich po prastarom nebeskom

spojení s hviezdnym dynamom v mašinérii noci, ktorí v chudobe a handrách, s prázdnymi očami,

spití sedávali a fajčili v nadprirodzenej tme bytov so studenou

vodou, vznášali sa nad vrcholkami veľkomiest a rozjímali o džeze, ktorí obnažili svoje mozgy Nebesám pod nadzemnou železnicou

a uzreli mohamedánskych anjelov, v žiare balansujúcich po

strechách činžiakov, ktorí prechádzali univerzitami so žiariacimi chladnými očami,

halucinujúc o Arkansase a tragédií Blakeovho svetla medzi

vojnovými špecialistami,

ktorí boli vylúčení z akadémií pre bláznovstvo & publikovanie

obscénnych ód na oknách lebky, ktorí sa krčili strachom v neoholených izbách iba v bielizni, spaľovali

peniaze v odpadkových košoch a cez stenu načúvali Hrôze, ktorých nakopali do brady na ohanbí, keď sa vracali cez Laredo

s opaskom marihuany pre New York, ktorí hltali oheň v špinavých hoteloch alebo pili terpentín v Rajskej

uličke, smrť, alebo noc čo noc ponárali svoje trupy do očistca snov, drog, nočných môr za bieleho dňa, alkoholu a vlastného vtáka

a nekonečných gulí neporovnateľne slepých uličiek desných mračien a bleskov v duši,

letiacich v ústrety pólom Kanady & Patersonu a osvetľujúcich

celý nehybný svet Času medzi nimi, peyotovú pevnosť hál, cintorínové úsvity pod zeleným stromom na

zadnom dvorčeku, opojenosť vínom nad hrebeňmi striech,

obchodné štvrte narkotizovaných čundrov, neónové blikanie

dopravných svetiel, vibrovanie slnka a mesiaca a stromov

v búrlivých zimných súmrakoch Brooklynu…

 

 

                                                             spracoval:  Marián GRUPAČ

Zoznam použitej literatúry

 

Jack Kerouac – Na cestě; Odeon Praha 1978, Preložil: Jiří Josek, Predslov: Martin Hilský

Allen Ginsberg – Vytie; Slovenský Spisovateľ Bratislava 1991, V jazykovej spolupráci so Zuzanou Hegedüsovou preložil Ján Buzássy, Doslov: Braňo Hochel a Ján Buzássy

Allen Ginsberg – Vylízanej mozek; Vokno Praha 1991, Preložili: František Vašek, Jiří Josek a Luboš Snížek

Allen Ginsberg – Kvílení; Odeon Praha 1990, Preložil: Jan Zábrana, Doslov: Josef Jeřab

Allen Ginsberg – Vytie; Slovenský Spisovateľ Ltd, Bratislava 2005, Preložili: Ján Buzássy a Zuzana Hegedüsová

New York Times, 6. apríl 1997,

www.nytimes.com/library/national/ginsberg-obit.html