Postava Sörena Kierkegaarda ako človeka a mysliteľa už vo svojom zárodku nesie prvky rozpornosti. Tá má pravdepodobne pôvod v jeho genetickej a sociálnej výbave (danostiach). Už ako malé dieťa totiž absorboval ťažkú atmosféru domova, poznačeného náboženskou prepiatosťou a hlbokou vnútornou traumou. Jeho otec už v mladosti preklial Boha, čo ho trvale poznačilo neznesiteľným pocitom metafyzickej viny, ktorý neskôr kompenzoval svojou prepiatou náboženskou aktivitou.
Všetky tieto okolnosti formovali mladého Kierkegaarda a nepochybne mali značný vplyv na jeho osobnosť i tvorbu. Na jednej strane vystupoval ako duchaplný ironický bonviván – lev kodanských salónov, naoko suverénny a patrične sebaistý, v skutočnosti sa za touto maskou skrývala neurotická, nevyrovnaná osobnosť úpenlivo hľadajúca stratenú rovnováhu vo viere, pritom ale pochybujúca a tápajúca v sebe samom. Táto jeho snaha o čisto osobné, individuálne prežívanie viery ho úplne prirodzene priviedla k zásadnému sporu s oficiálnou dánskou reformovanou cirkvou.
Sören Kierkegaard bol samotár, individualista, heroický vo svojom zúfalstve a hrdý na svoje slabosti. Zrejme práve trúchlivé, depresívne pocity, ktoré ho sprevádzali v detstve, a možno aj jeho v podstate nešťastný život bez lásky, naplnený tichým zúfalstvom, spôsobili jeho veľkú túžbu po extatickom okamžiku subjektívneho poznania božskej pravdy. Práve jeho skutočné autentické prežívanie najvnútornejších vecí ho prirodzene postavilo do opozície voči inštitúcii cirkvi. Je typické, že práve myslitelia najhlbšie prežívajúci (vo svojom vnútornom mikrokozme) vzťah k Bohu a bolestne si uvedomujúci jeho pozemské deformácie sa nakoniec väčšinou ocitli v opozícii voči všetkým inštitúciám zastupujúcim Boha na Zemi. Podobne ako Pascal alebo Dostojevský i Kierkegaard patril k ľuďom, ktorí trpeli pre falzifikát a umierali pre originál. Na pozadí tohto curriculum vitae sa môže zdať, akoby dielo Zvodcov denník nepatrilo do kontextu Kierkegaardovej tvorby. Je to ale len povrchný dojem. Cieľom tejto knihy je totiž akousi okľukou priviesť čitateľov k veciam hlbším a zásadnejším.
Zvodcov denník je jednou z častí, podmnožinou celku zvaného Buď – alebo. Práve v tomto diele autor konštatuje svoje predstavy o zásadných otázkach šťastia, nešťastia, úzkosti, zmyslu života a vývoja človeka vo svojom osobnostnom kontexte. Kierkegaard odmieta možnosť bezprostredného zážitku šťastia. Základnou ideou diela Buď – alebo je izolovanosť, samota a duševná prázdnota človeka v spoločnosti. Kierkegaard ako človek veľmi senzitívny až precitlivený si hlboko uvedomoval a veľmi intenzívne prežíval prílišnú povrchnosť a hlbokú prázdnotu, ktorú spoločnosť okolo neho hromadne produkovala. Človeka v nej vidí v celej jeho ťažkej rozorvanosti (roztrieštenosti), neistote a úzkosti, ktorá vedie k rezignácii pri hľadaní skutočných hodnôt a šťastia. Tento nesprávny životný štýl tu nazýva estetickým alebo donchuanským. Taký životný štýl však nemôže uspokojiť bohatý duševný rozmer vnímavého človeka a zákonite vedie ku krachu – rozpadu hodnôt, prejaví sa bytostnou nudou, človek začne hľadať niečo nové, a tak nuda prechádza do úzkosti, ktorá zase vedie k zúfalstvu a beznádeji.
Posledne menované stavy ľudskej psychiky sú ústrednou témou jeho filozofie. Zúfalstvo a beznádej sú však v Kierkegaardovej tvorbe hybnou silou prerodu človeka. Vďaka nim sa človek oslobodzuje z jedného stavu (estetického životného štýlu) a prechádza do tzv. „etického životného štýlu”. Náhly prerod, skok alebo životný obrat je možný len vďaka „existenciálnym životným situáciám”, ktoré polarizujú hodnotovú orientáciu indivídua. Prechod medzi estetickým a etickým alebo etickým a konečným, t. j. náboženským spôsobom života je možný len náhle. Rozvrat, skok a obrat – to sú základné zložky vývinu osobnosti. Beznádej a zúfalstvo sa radikalizujú a prechádzajú do pozitívneho akcentu – prerod osobnosti na vyšší stupeň.
Zvodcov denník je, aj keď možno nie v prvom rade (pláne), práve o tom. Na vzťahu Johannesa a Cordelie rozohráva Kierkegaard príbeh estetického alebo donchuanského životného štýlu. Na pozadí tohto vzťahu odhaľuje prázdnotu a neplnohodnotnosť neautentického prístupu k životu. Tento príbeh má silný autobiografický podtext. Johannes ruší zasnúbenie s Cordeliou, ako Kierkegaard zrušil svoje zasnúbenie s Reginou Olsenovou. Postava Johannesa je v mnohom schizofrenická. Dochádza tu k stretu dvoch zložiek jeho osobnosti – prvá je autentická, viac-menej skrytá, ktorú je treba hľadať v hlbších podtónoch, medzi riadkami, a druhá je neautentická, akési Kierkegaardovo alter ego, ktoré prepožičal Johannesovi a ktoré mu slúžilo ako maska v každodennej spoločnosti. Z textu je cítiť istú rozpornosť, vnútorné pochybnosti, neistotu či frustráciu, ktorú sa Johannes snaží (skutočne snaží?!?) zamaskovať hranou suverenitou i nadhľadom až cynizmom. Vnímavému čitateľovi určite neunikne, že sa jedná o pomerne priehľadnú (transparentnú) masku, ktorú si Johannes (Kierkegaard) nasadzoval pred tvárou spoločnosti a odhalí obe zložky tejto zložitej a rozpornej osobnosti.
Toto dielko má okrem filozofickej i silnú psychologickú dimenziu. Kierkegaard je tu vylíčený ako veľmi vnímavý pozorovateľ ženskej psychiky. Reflektuje a analyzuje jemné poryvy vedomia Cordelie a so značnou dávkou spisovateľskej zručnosti rozohráva pútavý príbeh vývoja citových vzťahov, pričom nekĺže po povrchu, ale často sa i ponorí do utajených zákutí mladej dievčenskej duše. Vyvrcholením deja (zrušením zásnub) v diele, rovnako ako i v živote, akoby chcel dokázať neschopnosť „neautentickej cesty životom”. Jeho rezignácia mala iste mnohé dôvody, hlavným však zostáva jeho zjavná neschopnosť žiť v permanentnej rozpoltenosti. Zvodcov denník môže byť vnímaný v dvoch rovinách – vo filozofickej a literárnej. Každá z nich umožňuje čitateľovi vlastný zážitok, ale iba syntézou oboch rozmerov vzniká kvalitatívne nová úroveň a až táto umožní plnohodnotný zážitok z celého diela.
Roman F. Michelko