Led Zeppelin

 

            Jedna z najvýznamnejších svetových skupín rockovej hudobnej scény, ktorá prostredníctvom svojho geniálneho gitaristu Jimmy Pagea a speváka Roberta Planta vytvorila originálny zvuk a prelomový nosný systém moderného rocku. Jimmy Page si urobil meno ako jeden z najtalentovanejších gitaristov Veľkej Británie už dávno predtým, ako v ňom vôbec skrsla myšlienka na Led Zeppelin. V atmosfére rocku a popu deväťdesiatych rokov, kde panoval zákon „dnes tu a zajtra inde”, sa zdá byť nepredstaviteľné, aby hráč na hudobný nástroj strávil ponajprv tri roky v štúdiách a až potom skúsil šťastie v samostatnom nahrávaní a vystupovaní. Ale práve tak postupoval na začiatku šesťdesiatych rokov James Patrick Page. Čiastočne to spôsobilo Jimmyho oslabené zdravie – pracovať v štúdiu je vždy o niečo zdravšie ako byť stále na cestách – a čiastočne to, že si rýchlo uvedomil, že ako žiadaný štúdiový gitarista je lepšie platený za svoju prácu ako väčšina hudobníkov, ktorí bodujú v rebríčkoch skupín, napriek tomu, že sa občas objavia na obálke časopisu Melody Maker.

         Hra Jimmyho Pagea na gitaru nadchýna a inšpiruje poslucháčov na celom svete (a to nielen fanúšikov hard rocku) už viac ako štvrťstoročie. Pageova hra na elektrickú a akustickú gitaru v celom tomto období ustavične prekračovala hranice virtuozity. Spô­sob, akým spájal rôzne štýly, či pô­vodný rock’n’roll inšpirovaný Scottym Mooreom alebo Jamesom Burtonom, či čisté blues v štýle Roberta Johnsona, alebo folk inšpirovaný Bertom Janschom a Johnom Renbournom – vytvoril podmanivý zvuk rockovej gitary, ktorý prinášal fantastické výsledky.

Ako príklad by som uviedol jednu z ich najznámejších skladieb – pieseň Whole Lotta Love. Táto raná hymna, ktorá otvára album Led Zeppelin II. (1969) – prináša priekopníckych päť minút a tridsaťtri sekúnd! Je to katalyzátor, majstrovská Pageova a Kramerova produkcia. Táto pieseň je od Plantovho zakašľania povedľa mikrofónu cez výkriky “Keep a coolin’ baby” sluchovým a sexuál­nym pôžitkom. Pieseň sa pôvodne vy­kryštalizovala okolo Pageovho neodo­lateľného trojtonového riffu a zostupnej akordovej štruktúry, využívajúcej efekty spätného echa, ktoré Jimmy prvý raz použil na nahrávaní s Mickiem Mostom. Pieseň nemá vlastné slová. Plant prevzal text z piesne Willieho Dixona You Need Love, ale keďže skupina neuviedla Dixona v zozname spoluautorov, tento ich zaža­loval a dal pred súd.

Ale najpôsobivejšia časť piesne Whole Lotta Love nemá nič spoločné s Williem Dixonom. Je to práve tá apokalyptická stredná časť, v ktorej Page zmiešal všetky efekty excentrických zvukov – bojové hú­kanie, výkriky, sirény a rachot demolácie so zvukmi nápadne podobnými Robertov­mu jačaniu v orgastickej blaženosti, akoby vychá­dzajúcej z hĺbok uhoľných baní – až do halucinačnej sekvencie, ktorá ho divoko hnala od reproduktora k reproduktoru a ktorou naznačoval svoje naprosté „sebazničenie”.

Práve táto časť nevyhnutne chýbala, keď pieseň upravili, aby sa dostala ako hit do amerického rebríčka singlov Top Five. Prvé miesto dosiahla aj v Belgicku a v Nemecku. Firma Atlantic chcela sama vydať túto upravenú verziu vo Veľkej Británii a vylisovala prvé kópie k 5. decembru 1969. Peter Grant však prehlásil, že stratégiou skupiny Led Zeppelin je nevydávať single z albumov a zastavil ich výrobu. Nasledovalo oficiál­ne vyhlásenie, že napísali špeciálnu sklad­bu, z ktorej chcú spraviť prvý britský singel. Nikdy však k tomu nedošlo a napriek veľkému tlaku spoločnos­ti odmietali oficiálne vydávať vo Veľkej Británii single počas celej svojej kariéry.

Skladba Whole Lotta Love sa stala z mnohých hľadísk mlynským kameňom na krku samotných Led Zeppelin. Inštrumentálna verzia tejto piesne (od veľkej rockovej skupiny CCS, ktorú založil Alexis Korner) sa stala znelkou pre britskú týždennú televíznu show Top Of The Pops a dostala sa tak do povedomia každého fanúšika pop music v tejto krajine, či už uznával, alebo neuznával Led Zeppelin.

Whole Lotta Love začali považovať aj za definitívne vyjadrenie heavy metalu. Tento termín sa začal bežne používať, keď vydali album Led Zeppelin II. Dôsled­kom toho sa Led Zeppelin stali nakoniec známymi ako heavy metalová skupina. Tohto pejoratívneho pomenovania, ktoré si určite nezaslúžili, sa desili, ale nikdy ho nevedeli zo seba striasť. Nedalo sa odhadnúť, koľko tisíc nastupujúcich sku­pín ukradlo v nasledujúcich rokoch myš­lienku piesne Whole Lotta Love – priamočiarosť opakovaného vlnivého riffu v echu – a koľko skupín prevzalo ich štýl a vzhľad, zjednodušilo ho na abso­lútny základ a nazvalo ho heavy metal. Hudobný eklekticizmus bol skutočným znakom Led Zeppelin a zahrňoval oveľa viac, než iba jednoduchý, i keď explozívny „hluk”, akým bola skladba Whole Lotta Love.

Ďalšia z novátorských skladieb No Quarter z albumu The Song Remains The Same (1976) je jednou z najodvážnejších štúdiových nahrávok Led Zeppelin, ktorá na koncertoch získavala zvlášt­ny rozmer, lebo sa pre Johna Paula Jonesa a Jimmyho Pagea stávala nielen prostriedkom pre rozvíjanie ich vše­stranného talentu, ale ich aj vzájomne inšpirovala k spoločnému splietaniu melódií. Jimmy v tejto verzii, ktorú hrali na koncerte v Madison Square Garden v roku 1973, vychádza z dymu zo suchého ľadu a po Jonesovom úvode hrá sólo. Obmieňa a krúti v ňom všet­ky základné miesta a potom improvi­zuje v jazzovom štýle popri Bonzovom shufflovom beate a elektrickom klavíri Johna Paula. Nasleduje krok na wah-wah pedál a návrat k základnej meló­dii s Róbertom pri kormidle.

         Skladba Kashmir z albumu Physical Graffiti (1975)  je jasnou ukážkou schopností Led Zeppe­lin – a živou pamiatkou na Pageovo efektívne podhrávanie Johna Bonha­ma. Bonham majstrovsky udáva hyp­notické tempo v základnom metre piesne Kashmir a necháva presný priestor medzi malým a basovým bub­nom pre Jimmyho strhujúce riffy, ktoré ladia s Jonesovou arabskou sláčiko­vou symfóniou. Pridáme expresív­nosť Roberta Planta a ostane nám veľký opus, skladba Kashmir… Plant často hovoríl, že Kashmir je jeho najobľúbenejšia pieseň zo všet­kých skladieb Led Zeppelin a zvláštne zložité taktové označenie, nezvyčajná akordová štruktúra a nádych Východu určite tento jeho názor plne podporujú.

 

Toto špeciálne epické dielo vzniklo vlastne z pracovnej nahrávky Pagea a Bonhama zhotovenej koncom roka 1973. Robert napísal slová na prázdninách v južnom Maroku ihneď po turné v Amerike v roku 1973. Na začiatku roka 1974 došlo k nahrávaniu a Jones vytvoril veľmi úspešnú sláčikovú úpravu v štýle hudby z Východu. Ale pravé čaro piesne Kashmir spočíva práve v Pageovom maurskom akordovom riffe, ktorý nesie pieseň „až” k tým nehostinným pustatinám. V tejto hudbe je takmer nadpozemská, mierne disharmo­nická a trochu až tajuplná kvalita, ktorá približuje tajomný Východ a zdá sa, že je odvodená od hudobných znakov, ktoré nenájdeme bežne v štandardnej západnej škále. Page priznal, že pozvali externých štúdiových hráčov na sláčikové nástroje a dychy, čo je nebývalý jav na nahráva­niach Led Zeppelin.

Kashmir, ktorá je nepochybne najprekvapivejšiou a najpôsobivejšou nahrávkou v albume Physical Graffiti, prešla dlhú cestu, kým si získala dôveru u skeptických rockových kritikov. Mnohí z nich považovali túto nahrávku za najdokonalejšiu ukážku skutočného majestátu skupiny Led Zeppelin.

         A na záver tohoto magického výpočtu – Stairway To Heaven. Page začal opäť koncertovať na jeseň v roku 1983, keď spolu s Ericom Claptonom, Jeffom Beckom, Steve Winwoodom a konferencierom programu a za bohatej asistencie ďalších pamätníkov šesťdesiatych ro­kov vystúpil na dvoch show v londýn­skej Royal Albert Hall na podporu výzvy Ronnieho Laneho A.R.M.S. Jeho vystúpenie malo trvať iba dvadsať minút. Jimmy začal skladbami z filmu Death Wish 2, potom si zavesil dvojhmatníkovú Gibsonku a mohla nasle­dovať iba jediná skladba na svete… Bola to naozaj veľmi dojímavá uda­losť. Jimmy pôvabne odmietol vokály a nervózny z pochopiteľných príčin skú­sil úvodnú časť. Ale neprítomnosť Jeffa Becka – mal mu pôvodne pomôcť s melodickými linkami – mu veľmi nedodala na sebadô­vere. Medzičasom sa však ozval Simon Phillips intenzitou svojich perkusií. Page nadobúda energiu k sólu, v kto­rom ukázal ešte veľa zo svojho štýlu a ele­gantnosti z predchádzajúceho obdobia. Obraz jedného zo štvorčlennej sku­piny Led Zeppelin, ktorý po prvý raz stojí sám v žiare reflektorov a vzdáva poctu ich najslávnejšej piesni, ostane v mysliach všetkých, ktorí v ten jesenný večer boli svedkami jeho veľkého návratu.

 

Genéza vzniku superskupiny Led Zeppelin

 

         Zatiaľ čo sa Jimmy Page uplatňoval ako štúdiový hráč a gitarista s určitou repu­táciou, mladý Robert Antony Plant si brúsil svoje  muzikantské zuby v zastrčenom „čiernom kraji” v strednej časti An­glicka, sústredeného okolo miest Wolverhampton, Worcester a Warwick. Tento školák zo Stourbridge už ako pätnásťročný v sebe objavil vášeň pre blues a túžil spievať tento štýl hudby i na pódiu. Stredné Anglicko v tom čase prekypovalo veľkou hudobnou aktivitou, a keď mladý Plant v roku 1964 odišiel zo školy, trvalo mu iba tri týždne, kým si uvedomil, že život začínajúceho účtovníka sa asi nebude dať zlúčiť s jeho záujmom obnoviť bluesové muzicírovanie takých veľmajstrov, ako bol Robert Johnson, Tommy McClelland a Otis Clay.

         Robert prešiel množstvom rozlič­ných miestnych skupín s takými vzletný­mi menami, ako boli New Memphis Bluesbreakers, Black Snake Moan, Del­ta Blues Band a Crawling King Snakes. V poslednej z nich hral „Bonzo” Bon-ham, mladý bubeník, ktorý si svoju statnú postavu zdokonaľoval prácou na stavbách domov so svojím otcom. Bonham mal vraj takú silu, že skupiny a obecenstvo sa často sťažovali, že udiera na svoje bubny tak silno a energicky, že to je až nepríjemné.

         Róbertov neobyčajný hlasový rozsah sa stal veľmi rýchlo žiadaný. Písal sa vtedy rok 1966 a veľkí magnáti gramofónových spoločností začali po­stupne odvracať svoju   pozornosť od Liverpoolu a Londýna a hľadali čerstvé, ničím nepoznamenané beatové talenty. Skupina Spencer Davis Group na čele so Steve Winwoodom útočila na reb­ríčky v strednom Anglicku a ďalší, ako napr. Move a Moody Blues ich nasledovali. Robert Plant zaznamenal svoj prvý úspech práve v tomto období. Skupina Listen, ktorá hrala regionálny blues a soul pod vplyvom Wilsona Picketta, Otisa Reddinga a výborných štúdiových hudobníkov Stax Records, upútala po­zornosť spoločnosti CBS Records. Ob­zvlášť ich nadchol Plantov hlasový rozsah a navrhli im zmluvu na nahranie singla.

         Band Of Joy, ďalšia skupina, v ktorej ostal dlhší čas, prechá­dzala rozličnými zmenami zostavy a hudobných štýlov vrátane blue beat a ska. Robert sa koncom roka 1967 dostal do čela najstálejšej zostavy, v ktorej hral John Bonham na bubny, Kevin Gammond na gitaru, Chris Brown na klávesové nástroje a Paul Locky na basovú gitaru. Začiatkom roka 1968 sa už skupina tešila z pravidelných vystúpení v londýnskych kluboch Middle Earth a Marquee.

 

XXX

 

         Ďalšia kapitola Plantovho príbehu je už dnes vlastne súčasťou rockového folklóru. Róbert popri spolupráci s Alexisom Kornerom vystupoval v okolí Birminghamu so skupinou Hobbstweedle, čo bolo ďalšou príležito­sťou pre jeho náklonnosť k blues západ­ného pobrežia. V tom istom čase opustili Jimmyho Pagea kolegovia zo skupiny Yardbirds v záverečnej fáze jej jestvovania, a tak dá­val dohromady novú skupinu s tým istým menom, aby nemusel odvolávať vystúpe­nia v Škandinávii. Page najprv ponúkol úlohu speváka Terrymu Reidovi zo skupiny Peter Jay And The Jay Walkers. Reid bude asi naveky ľutovať, že musel túto ponuku odmietnuť, pretože práve podpísal sólovú zmluvu s Mickiem Mostom. Reid odporúčal Pageovi Roberta Plan­ta, ktorého si pamätal zo skupiny The Band Of Joy. Jimmy sa spolu s Petrom Grantom, manažérom skupi­ny Yardbirds, išiel pozrieť na Roberta, ktorý práve vtedy vystupoval so skupinou Hobbst­weedle na učiteľskej akadémii za Birminghamom. Page a Grant ani nechceli uveriť svojmu šťastiu: Plant pre nich znamenal ideálnu voľbu.

         Keď Jimmy Page videl v ten večer Roberta a vypočul si skúšobnú nahráv­ku skupiny Band Of Joy zo štúdia Regent Sound, pozval ho rovno do svojho domu v Pangbourne, aby pod­robne predebatovali plány New Yard­birds. Plantovo štvorročné obdobie hľadania pravej hudobnej identity sa blížilo ku koncu. Robert si s Pageom veľmi dobre porozumeli, a keď ho Page požiadal, aby vybral nejaké albumy zo svojej rozsiahlej zbierky, ukázalo sa, že majú veľa spoločného aj v hudobnom vkuse. Robert prijal Jimmyho ponuku a pri­pojil sa k Yardbirds – na uvoľnenú bubenícku stoličku doporučil svojho starého partnera Johna Bonhama. Bonza bolo treba chvíľu presviedčať – z Grantovej kancelárie mu poslali nie­koľko telegramov, kým sa pridal k sku­pine. V tom čase sa tešil stále dobre plateným vystúpeniam s Timom Roseom a dostával ponuky od Chrisa Farlowa a Joea Cockera. Našťastie nakoniec poslúchol Plantovu radu, najmä preto, že mu Page ponúkol možnosť zájazdu do USA. Zostava New Yardbirds bola kompletná po doplnení o Johna Paula Jonesa (známeho aj ako Johna Baldwina), hráča na basovú gitaru a klávesové nástroje. Jones bol veľmi vyhľadávaným štúdiovým hráčom a hudobným aranžé­rom a s Pageom už predtým pracoval. Keď sa dozvedel o Jimmyho zámere založiť novú skupinu, okamžite sa uvoľ­nil.

         Títo štyria muzikanti mali v septembri v roku 1968 svoju prvú skúšku v Londýne v zapadnutej miestnosti kdesi na ulici Gerard. Plant a Bonham sa tu stretli s Jonesom prvý raz. Skúšali to so skladbami I´m Confused, ktorú neskôr premenovali na Dazed And Confused, so starou obľúbenou koncertnou piesňou skupiny Yardbirds Train Kept A Rollin spolu s pesničkami skupiny Band Of Joy, ako boli napr. As Long As I Have You od Garnetta Mimmsa a bluesovými skladbami T Can’t Quit You Baby. Účinok bol okamžitý!

         Turné po Škandinávii, ohlásené ako turné skupiny New Yardbirds, rýchlo nasledovalo a v októbri už nahrávali v štúdiu Olympie svoj prvý album. Page si spomenul na frázu, ktorú pred mno­hými mesiacmi zo žartu povedal na jednom nahrávaní bubeník Keith Moon (The Who) a premenovali sa na Led Zeppelin. Slovo Lead (olo­vený) písali „Led”, aby si nikto nemohol pomýliť jeho výslovnosť.

         20. augusta mal Robert Plant dvadsať rokov a tento dátum sa stal navždy medzníkom jeho slávy. Hudobná púť ho priviedla zo Stourbridge až na hranicu svetového úspechu. Cestou prežil veľmi veľa skúšania a súženia a absorboval množstvo vplyvov. Od raného rhythm and blues Muddyho Watersa, Howlin’ Wolfa a Sonny Boy Williamsona, cez Mod Staxa a obdobie ska po štýl západoamerického pobrežia konca šesťdesiatych rokov… Robert Plant si zobral zo všetkého niečo. Jeho sólové single na značke CBS možno nezachvátili celý svet, skupine Band Of Joy sa možno nikdy ne­dostalo takého uznania, aké by si zaslúžila, ale práca tých troch rokov mala byť odmenená. Plahočenie sa po kluboch stredného Anglicka a neskôr londýnskeho „prízemia” bolo čoskoro vecou minulosti. Učňovské roky si už odslúžil. Led Zeppelin sa chystali vzlietnuť…

 

„Rozfofrujeme to Jimmy…!?”

(Led Zeppelin v štúdiu)

 

         Tvorivý proces nahrávania desiatich albumov Led Zeppelin začal v októbri v roku 1968 iba tridsiatimi hodinami strávenými v štúdiu Olympie v Barnes blízko rieky Temže v západnom Lon­dýne.

         V atmosfére špičkovej techniky de­väťdesiatych rokov, v období, keď skupiny s podobnou slávou alebo skúsenosťami, aké mali začínajúci Led Zeppelin, strávia veľmi často viac ako rok (a minú 100 000 libier) pri výrobe albumu, sa zdá byť absurdné, že Jimmy Page a technik Glyn Johns potrebovali na výrobu albumu Led Zeppelin tak málo času. Ale Led Zeppelin (alebo aspoň dvaja z nich a ich manažér Peter Grant) boli ostrieľaní štúdioví profesionáli. V tom období nemali ešte zmluvu na platňu, a preto Jimmy Page a Grant museli platiť za čas strávený v štúdiu. Na rozdiel od situácie mnohých dnešných márnotratných „hviezd” vtedy neexi­stovala nijaká gramofónová spoloč­nosť, ktorá by investovala do ďalšieho času stráveného v štúdiu. Zeppelin, ktorí sa riadili neoficiálnym krédom, že časom sa zmení tvár rockového priemyslu, boli na každom kroku, ktorý podnikli, sebestační.

         Piesne, ktoré nahrali iba za deväť dní a údajne za 1 782 libier, odskúšali a zaranžovali na škandinávskom tur­né, ktoré podnikli ako New Yardbirds. Všetci sa mohli spoľahnúť na to, že starí harcovníci, akými Page a John Paul Jones boli, vyťažia maximum z kaž­dej hodiny (a aj libry) strávenej v štú­diu Olympie. Čas v štúdiu ešte asi nikto ekonomickejšie nevyužil – okrem Beatles, ktorí vraj nahrali svoj prvý album za dvanásť hodín! Debutový album Led Zeppelin však priniesol zisk viac ako 3,5 milióna libier.

         Glyn Johns si spomína na bezpro­strednosť nahrávania prvého albumu: „Než prišli do štúdia, veľmi usilovne skúšali a platňa, ktorú nahrávali, bola veľmi vzrušujúca. Nikdy predtým som nepočul takú úpravu a určite som predtým nepočul nijakú skupinu hrať takýmto jedinečným spôsobom. Bolo to jednoducho neuveriteľné. Keď ste spolu v štúdiu s niekým takým tvorivým, nemôžete si pomôcť, pohltí vás to.”

         Skúsenosti Glyna Johnsa boli pre Jimmyho v jeho ranej úlohe producen­ta určite neoceniteľné. Johns, pravda­že, rozpráva príbeh o tom, ako naivne nadšený Page vzal pásky do New Yorku a tam pridal všetky druhy zbytočných korekcií do pôvodných mixov. Jimmy však dostal dobrý zá­klad vo výrobných technikách za celé tie roky, čo sa pohyboval po štúdiách ako štúdiový hráč.

 

XXX

 

         Iba veľmi málo času prebehlo od nahrávania debutového albumu po nahranie ich druhej platne. Ale to už Page dávno obdivo­val prácu producenta Eddieho Kramera s Jimim Hendrixom. Skupina sa mu prvý raz predstavila až albumom Led Zeppelin II. Štúdiový čas museli totiž vtesnať medzi mesiace strávené na turné, hlavne v USA. S Kramerom a asistentmi Andym Johnsonom a Georgeom Chkiantzom dokončili základné nahrávky v ďalšom kole nahrávania v londýnskych štú­diách Olympie a Morgan a Page a Krammer ich za jeden víkend v New Yorku zmixovali. A ako poznamenal Kramer: „Keď sme spolu niečo robili, napríklad, keď sme mixovali slávnu pieseň Whole Lotta Love, kde všetko má svoj vlastný priestor a všetko je krížom-krážom poprepájané – poletovali sme s Jimmym okolo malého režijného stola a hrali sme sa s každým tlači­dlom, aké nám vtedy  len prišlo pod ruku!”

         V často absurdných štúdiových pod­mienkach pri nahrávaní druhého albu­mu sa skupina usilovala zmeniť celé tempo ďalšieho nahrávania. Ich stratégia sebestačnosti sa im našťastie veľmi oplatila a bolo nepravdepodobné, aby ešte niekedy mali nahrávať pod takým tlakom a tak unáhlene ako v roku 1969. Osud však napokon všetko zmenil a oni mohli zatiaľ pristúpiť k svojmu tretiemu albumu v oveľa voľnejšom tempe.

 

XXX

 

Page a Plant roztočili spoluprácu až výletom do Bron-Y-Aur, o ktorom sa tak veľa popísalo, do domu na svahu Snowdonie, kde do noci hrali a kom­ponovali pri sviečke a teplej žiare ohňa z krbu. Je celkom prirodzené, že toto prostredie bez elektrického svetla spôsobilo väčší dôraz na akustickú úpravu. Keď si pripravili materiál pre album Led Zeppelin III., začali skúšať piesne v opustenom dome v Hampshire. Napokon sa ukázalo, že to bol významný krok. Headley Grange bol so svojou uvoľne­nou atmosférou a dedinským prostre­dím vhodnou alternatívou k disciplíne tradičného štúdia.

         Tretí album nahrávali v máji a júni striedavo v Headley Grange a v štúdiu Olympie s technikom Andym Johnsom. V júli ešte trochu pracovali v novo­otvorenom štúdiu Island. Počas svojho šiesteho turné v Amerike v auguste roku 1970 zmixovali všetky nahrávky v štúdiách Ardent v Memphise. Vy­danie tohoto albumu bolo medzníkom nielen po obsahovej a konštrukčnej stránke, ale aj z hľadiska kompozície. Úloha Pagea bola na prvých dvoch albumoch dominantná, avšak platňa Led Zeppelin III. je demokratickejšia. Keďže mali viac času na skúšanie, všetci štyria členovia skupiny prispeli vlastnou kompozíciou, tvorivou atmosférou a nápadmi. Tento spôsob nahrávania sa nezmenil ani na ďalších stretnutiach.

         Keď sa Led Zeppelin začiatkom roka 1971 vrátili do štúdia Headley Grange, aby pracovali na svojom štvrtom albume, vzali si so sebou na nahráva­nie mobilné štúdio skupiny Rolling Stones. „Potrebovali sme miesto, kde by sme si mohli dať šálku čaju, poprechádzali sa po záhrade a potom sa pustili do práce a spravili to, čo treba,” povedal Page.

 

XXX

 

Tým že sa presťahovali do Headley Grange na celé obdobie nahrávania, mnohé skladby skomponovali a zazna­menali na pásku priamo na mieste. „V nahrávacom štúdiu človek cíti bez­prostredný tlak v porovnaní s posedávaním pri ohni a brnkaním,” povedal raz Robert Plant. „Keď v Headley Grange niečo napíšeme, okamžite po­čujeme výsledok.” Prvé nahrávky štvrtého albumu začali v nových štúdiách Island v decembri v roku 1970, ale naozajstná práca počkala až na Headley Grange. V prie­strannej miestnosti domu im ich myšlienky prúdili voľnejšie. Práve tu prišiel Page na ten monštruózny zvuk malého a basového bubna úplne nových Bonzových bicích, vytvorený umiestnením mikrofónov v priestore. Dohrávky k základným nahrávkam, z ktorých boli mnohé naživo, pridali v štúdiách Island. Na radu technika Andrewa Johnsa vzali kompletné originálne pásky do štúdií Sunset Sound v Los Angeles a tam ich zmixovali. Mix však bol nesmiernym sklamaním a zapríčinil oneskorenie vo vydaní albumu. Dúfali, že album sa objaví na trhu koncom leta pred ich turné do USA, ale ďalším mixovaním v Londýne sa termín posunul a album sa nakoniec objavil až v novembri v roku 1971. Album Led Zeppelin IV. alebo „Four Symbols”, ako ho často volajú, sa napriek oneskoreniu stal najlepšie predávajúcou LP platňou z celého zoznamu Led Zeppelin.

XXX

 

Page a Plant sa tesne pred začatím piateho albumu zastavili na ceste z turné po Austrálii a Ázii v Bombaji. Experimentálne tu nahrali dve piesne, Friends z tretieho albumu a Four Sticks z albumu Led Zeppelin IV., s viacerými miestnymi hudobníkmi vrátane členov Bombajského symfo­nického orchestra. Tieto skladby nikdy nevyšli, i keď určite musia byť u nie­koho v archíve. Eddie Kramer sa vrátil k režijnému pultu na nahrávaniach, pri ktorých vznikol album Houses Of The Holy. Tentoraz zobrali mobilné štúdio na vidiecke sídlo Micka Jaggera do Stargroves. Na jar roku 1972 boli Led Zeppelin pripravení nahrať materiál, ktorý sa pomaly formoval počas ich ciest okolo sveta.

Jimmy a John Paul Jones si zariadili vlastné domáce štúdiá, kde mohli nahrávať pracovné snímky svojich piesní. Jimmy tak mohol predložiť skupine v Stargroves napr. kompletnú úpra­vu piesne The Rain Song s jej zvlášt­nym ladením a s úpravami chiaroscuro (tónové „prisvietenie” – pozn.) a ďalšiu gitarovú extravaganciu, vtedy známu ako Over The Hills. Jones medzitým vybrúsil nahrávku No Quarter, pieseň, ktorú skúšali prvýkrát pred rokom v Headley Grange. Spravil z nej hĺbavú, rozochvenú, synteticky skrášlenú mantru. Keď sa v Stargroves usadili, ostatné piesne vznikli   už pri spoločnom skúšaní. Tieto prirodzené nahrávky spolu s ďalším nahrávaním v štúdiách Olympie v máji boli také produktívne, že sa niektoré čísla ani nevošli do konečnej zostavy albumu Houses Of The Holy. Nahrávky ako Black Country Woman, Walters Talk, The Rover a dokonca zamýšľaná titulná pieseň sa objavili až na neskorších albumoch Led Zeppelin. Avšak pieseň nazvaná Slush ostáva stále doteraz v trezore.

Po dohrávkach v štúdiách Olympie sa Led Zeppelin vydali na ďalšie veľké turné po Amerike. Eddie Kramer im rezervoval cestou viac času na ich prácu v štúdiách Elektric Lady v newyorskej Greenwich Village, kde kedysi kraľo­val Jimi Hendrix. Hovorí sa, že počas tohto nahrávania sa skupina rozhodla nahrať celú sériu rock’n’rollovej klasiky vrátane väčšiny nahrávok z albumu Elvis Gold Records Volume One, pretože ich veľmi radi hrávali pred koncer­tom na zvukových skúškach. A ešte posledný postreh z nahrávania albumu Houses Of The Holy: sviežosť a čistota speváckeho výkonu Roberta Planta je na ňom asi najvyššia zo všetkých nahraných albumov Led Zep­pelin.

 

XXX

 

Magnetofóny sa pre Led Zeppelin opäť oficiálne roz­točili, keď sa v roku 1973 rozhodli nafilmovať niekoľko posledných predstavení zo svojho turné po Amerike. Filmový štáb Joea Massota zachytil vystúpenia v divadle Baltimore Civic, na pittsburghskom štadióne Three Rivers a tri večery v Madison Square Garden v New Yorku. Iba newyorské vystúpenia nahral a mixo­val Eddie Kramer. Koncerty v Madison Square Garden slúžili ako základný materiál pre film The Song Remains The Same, ale Kramera zavolali až dva roky po koncerte, aby nahrávky zmi­xoval a pripravil na vydanie.

Do ďalšieho nahrávania sa však už veľmi neponáhľali. Prenajali si mobil­né štúdio Ronnieho Lanea a vrátili sa do Headley Grange, aby ich nahrávky boli viacej prirodzené. Šiesty album začali nahrávať v novembri 1973 s niekoľkými načrtnutými myšlienkami. Avšak túto prácu pomerne rýchlo prerušili a štú­diový čas dostala skupina Bad Company na natočenie svojho debutového albumu. Vtedy uviedli ako dôvod prerušenia nahrávania chorobu Johna Paula Jonesa. O niekoľko rokov však Peter Grant prezradil, že ho Jones vtedy navštívil a oznámil mu svoj odchod zo skupiny. Bol totiž už unavený po stále viac náročných turné a cítil, že potrebuje zmenu.

Keď sa v Headley Grange znovu stretli, išlo o to, ako sa Page vyjadril „Čo každý priniesol?” A väčšinou mali, podľa Roberta, „trhák”. „Zimprovizovali sme osem nahrávok,” vy­svetlil na jar v roku 1974. „Mnohé z nich sú plné sexu. Urobili sme niekoľko podobných piesní so živými vokálmi, bol to nezvyčajný materiál, ktorý na­ozaj vyšiel veľmi pekne.”

 

XXX

 

Osem piesní, ktoré nahrali s techni­kom Ronom Nevisonom, presiahlo však dĺžku tradičného albumu, čo ich inšpirovalo k zostaveniu dvojalbumu. Prehodnotili aj materiál nahraný k prvým albumom a pridali z neho sedem piesní. Keith Harwood v štúdiu Olympie všetko zmixoval a album vyšiel na začiatku roka 1975 pod názvom Physical Graffiti. Bol impo­zantnou ukážkou hudby Led Zeppelin a definitívnym súhrnom ich štúdiových schopností.

Led Zeppelin už potom nemali nikdy mož­nosť pristupovať k albumu tak uvoľne­ne a prirodzene ako v období rokov 1971 – 1974. Rôzne neočakávané a nešťastné okolnosti začali diktovať tempo všetkých ich ďalších štúdiových projektov, počnúc nešťastím, ktoré sa stalo v pondelok 4. augusta 1975.

V ten deň Róbert Plánt utrpel mnohonásobné zranenia pri automo­bilovej nehode. Auto, v ktorom sa viezol, vybehlo z jazdnej dráhy na kopci gréckeho rajského ostrova Rodos. Kvôli tejto nehode museli okam­žite zrušiť plánované svetové turné, ktoré sa malo začať ten istý mesiac v Kalifornii. Padli aj plány natočiť viac filmového materiálu z koncertov tohto turné v prostredí Južnej Ameriky a Malej Ázie a Pageove plány na koncertnú chronologickú sadu albumov. Led Zeppelin mali tri týždne na písanie a skúšanie v prenajatom dome v Los Angeles, keď sa Plant na vozíku zotavoval zo svojich zranení. Predpo­kladalo sa, že tu vznikne ich prvý celoamerický album, ale kvôli daňo­vým problémom sa museli presťahovať do Európy.

 

XXX

 

V novembri roku 1975 sa všetci štyria stretli v štúdiách Music-landu v Mníchove opäť s technikom Keithom Harwoodom a o necelých osemnásť dní prišli s albumom Presence. Tieto náhle a neočakávané udalosti, do ktorých sa dostali, mali hlboký vplyv na hudbu, ktorá sa zrodila v Mníchove. „Myslím, že album bol odrazom totálnej úzkosti a emócií toho obdobia. Je nesmierne spontánny. Išli sme do toho prakticky bez ničoho a všetko to z nás jednoducho vytrysk­lo,” poznamenal Jimmy.

Page vzal na seba celú zodpovednosť za dokončenie   albumu, keďže jeho partner nebol ešte v poriadku. Album Presence patrí určite medzi jeho najlepšie výkony. Jeho hra a produkcia dominuje v siedmich skladbách. Den­ne pracovali intenzívne osemnásť ho­dín, čo bolo vo výraznom kontraste k uvoľnenej atmosfére predchádzajú­cich štúdiových nahrávok. Dohodnutý štúdiový čas však uplynul a Page si musel požičať ešte dva dni od Rolling Stones, ktorí mali nahrávať po nich, a dokončil všetky dohrávky albu­mu. Keď Page zdvorilo požiadal Micka Jaggera o nejaký čas navyše, uctievaný spevák zo Stones bol vraj prekvapený, že Led Zeppelin dali dokopy album tak rýchlo a že Jimmy žiadal iba ďalšie dva dni na dohráv­ky. Výroba albumov Rolling Stones sa vždy natiahla na niekoľko me­siacov.

 

XXX

 

Prešli celé dva roky, kým všetci štyria opäť spolu vstúpili do nahrávacích štúdií. Koncom roka 1978 sa Led Zeppelin stretli v Londýne a začali písať a skúšať materiál pre nový štúdiový album. John Paul Jones znamenal po hudob­nej stránke najväčší prínos pre album, rafinovane nazvaný In Through The Out Door. Podľa jeho vlastných slov mal veľký vplyv na postup nahrávania preto, lebo prichádzal do štúdia skôr ako jeho kolegovia. Jeho podiel bol obrovský, keďže zo siedmich piesní vybraných do albumu skomponoval všetky okrem jednej.

Na Vianoce v decembri 1978, keď sa skončili prvé nahrávky, začal Jimmy pracovať na výrobe pásov vo svojom plumptonskom štúdiu. Celý projekt ukončili začiatkom roka 1979 posled­ným mixovaním opäť vo Švédsku. Led Zeppelin vyšli zo štúdia Polar, tak ako aj pri predchádzajúcich nahrávkach, s takým množstvom materiálu, ktoré sa nezmestilo na jeden album. Roz­hodli sa vydať dve piesne, Wearing And Tearing a Darlene ako špeciál­ny spomienkový singel, ktorý bol dostupný na vystúpeniach v Knebworthe. Žiaľ, tento plán im časovo ne­vyšiel, ale obidve skladby spolu s piesňou Ozone Baby, ktorá tiež vznikla na tých istých nahrávaniach, sa napokon objavili na albume Coda.

Skladba Darlene stelesňovala zmysel pre zábavu, ktorý prevládal počas nahrávania albumu In Through The Out Door a skladbu plnú nadšenia Wearing And Tearing chceli začať skúšať a zahrnúť do koncertného programu turné po USA v roku 1980, nebyť tragickej smrti Johna Bonhama 25. septembra 1980. Plant a Page oživili túto skladbu až o desať rokov neskôr, na reunion koncerte v Knebworthe na festivale Silver Clef.

 

XXX

 

Po ich odchode zo scény vyšiel ešte posledný album Coda. Objavil sa v novembri 1982 ako posledný z pia­tich albumov, ktoré zmluvne dohodli s firmou Atlantic v roku 1974. Album zostavil a zmixoval Jimmy Page na začiatku toho roku vo svojom nahráva­com komplexe Sol s technikom Stuartom Eppsom. Obsahuje (podobne ako album Physical Graffiti) deväť predtým nevydaných piesní, čím pred­stavuje konečný súhrn ich štúdiového vývoja v období rokov 1969 -1978. Jimmy a Robert začiatkom roka 1982 urobili podklady v štúdiu Sol pre nahrávky najmenej dvoch piesní (We’re Gonna Groove a Ozóne Baby). Medzi skladby, ktoré vybrali pre album Coda, zahrnuli tri zo štúdia Polar (pravdepodobne ešte jedna, The Hook, ostáva v archíve), skladbu Bena E. Kinga We’re Gonna Groove z polovice roka 1969, Poor Tom, ktorá sa nedostala na album Led Zeppelin III, pieseň z vystúpenia v Albert Hall v roku 1970 –  T Can’t Quit You Baby, Walter’s Walk, fantastickú spomienku na Stargroves a Eddieho Kramera, a často vychvaľované číslo Bonhama a Pagea z Montreux pozo­stávajúce iba z bicích.

 

Led Zeppelin naživo!

 

Veľkú vážnosť, ktorú Led Zeppelin dosiahli počas svojho dvanásťročného kraľovania, získali svojimi stále príťažlivejšími koncertmi. Jimmy, Robert, John Paul a Bonzo využívali koncertné pódiá už od svojho prvého turné v USA na začiatku roka 1969 až po obrovské vystúpenia na štadiónoch koncom sedemdesiatych rokov na rozvíjanie intenzity pôsobivosti, v ktorej im mohli konkurovať iba máloktorí hudobníci. Koncert Led Zeppelin nebol nikdy iba obyčajným predstavením, ale ukážkou akejsi „hudobnej” telepatie, pretože aktéri tejto show boli nadmieru obdarení nespochybniteľnou schopnosťou improvizovať a rozvíjať akúkoľvek hudobnú štruktúru, takže koncertné stvárnenie ich albumových nahrávok naberalo vždy nové rozmery.

Skladby ako No Quarter, Dazed And Confuse, Over The Hills And Far Away a Kashmir získali vždy vyššiu úroveň, keď ich interpretovali v uvoľne­nej atmosfére koncertného prostredia. Vystúpenia Led Zeppelin neboli ani jeden večer rovnaké. Plantove improvizácie, Jonesove inová­cie, Bonzovo odklonenie od rytmu a spät­ný návrat k nemu, Pageovo zatúlanie sa do neprebádaných území hry na gitare obohatili a zmenili ich koncert na kaleidoskop spontánneho vzrušenia. Je preto škoda, že jediným oficiálnym záznamom z koncertného vystúpenia Led Zeppelin je zvukový záznam k filmu The Remains The Same, kde je ich výkon priemerný, čo napokon aj sami nakoniec pripustili. Ale ani to už nie je pravda, nakoľko v dnešnej dobe – stále viac gradujúcej digitalizácie hudby, filmu a iných virtualít súčasného sveta – je už na trhu  už aj dvoj-DVD nosič z ich živých koncertov: Live At The Royal Albert Hall (1970), Immigrant Song (1972), Madison Square Garden (1973), Earls  Court (1975) a Knebworth (1979) – pod spoločným názvom Led Zeppelin (pozn. autora). Na obale je zobrazená  arizonská púšť,  nad ktorou sa v pozadí vypína skamenená „katedrála” akoby večný symbol pominuteľnosti a súčasne večnosti tohto sveta. Tým sa splnil aj dávny sen Jimmyho Pagea o vydaní prierezu koncertných vystúpení Led Zeppelin na samostatných albumoch.

 

Peter Grant – piaty člen Led Zeppelin

 

Možno by sa našlo veľa uchádza­čov o titul piateho člena skupi­ny Beatles…, ale iba jeden človek si môže nárokovať prá­vo na titul piateho člena Led Zeppelin. Bol to preslávený manažér, muž, ktorý ich viedol – Peter Grant. Peter Grant, muž mohutnej postavy, bol manažérom, akého hľadá každý umelec – nesmierne čestný, veľkorysý vo svojom úsilí pomôcť záujmom svojich klientov a zároveň stále pripravený riešiť problémy všetkými prostriedkami. Takýto prístup zabezpečil Led Zeppelin to, že zarobili a udržali si omnoho viac peňazí, ako ktorákoľvek iná skupina pred nimi. Vďaka Petrovi nikto nikdy zle nezaobchádzal s Led Zeppelin. Grant, ktorého vychovala matka, sa netajil chudobou, v akej vyrastal v lon­dýnskej štvrti East End. Počas vojny museli evakuovať, a preto sa mu nedostalo formálneho vzdelania. Jeho zamest­nania – pomocník v divadle, doručovateľ londýnskych denníkov na Fleet Street, armádny desiatnik, estrádny manažér, vyhadzovač, filmový štatista, zájazdový mana­žér, ktorý sa stretával s americkými rockovými hviezdami – ho vyškolili tak, ako by to nedokázal nijaký učiteľ. Keď sa začal starať o skupinu Led Zeppelin, bol už taký skúsený v odbo­roch hudobného priemyslu ako ktorý­koľvek iný manažér v Londýne. Tak isto húževnato, bez odkladu a v plnej čiastke vymáhal aj peniaze, ktoré mu boli ľudia dlžní.

Grantov štýl správania bol vždy v roz­pore s výnimočným úspechom Led Zeppelin. Nikdy nevlastnil oblek a vždy mal na sebe iba texasky a košeľu s rozhalenkou. Pracoval v nenáročných kan­celáriách s minimálnym počtom zamestnancov a so skromným nábytkom. „Myslím si, že ľudia míňajú príliš veľa peňazí a času na to, aby si honosne zariadili kancelárie,“ povedal raz. „Prečo by som sa mal namáhať, aby som vyzeral ako snob. Dôležitý je osobný kontakt.“ Napriek všetkému, čo sa povrávalo o fyzickom či inom spôsobe, akým riadil záujmy skupiny, je jasné, že bez jeho vedenia by Led Zeppelin veľmi pravde­podobne nedosiahli taký fenomenálny úspech. Kľúčovým momentom takmer okamžitého úspechu Led Zeppelin, kto­rému sa tešili už od svojho prvého turné, bolo jeho dôverne poznanie americkej zájazdovej scény, ktoré získal na vlastnej koži, keď ešte v polovici šesťdesiatych rokov sprevádzal skupiny Animals a Yardbirds. Vďaka Grantovej schopnosti rozvinúť tajupl­nosť Led Zeppelin stali sa ešte príťažli­vejšími medzi svojimi stále viac oddanými fanúšikmi, keď dosiahli zlatú platňu.

To, že skupina nevystupovala v televízii, že nevydali nijaké single, že celé mesiace ku koncu svojho pôsobenia nemali turné, že ich nikdy netlačil k tomu, aby neustále tvorili, to všetko boli starostlivo merané rozhodnutia manažéra, ktoré zabezpečili pre Led Zeppelin trvanie popularity počas celého ich dvanásťročného účinkovania na scéne svetového rocku.

Po rozpade skupiny boli osemdesiate roky pre Granta pomerne tichým obdo­bím. I keď dohováral prvú sólovú zmluvu pre Roberta Planta, po zatvorení firmy Swang Song sa vzdal svojich manažér­skych záväzkov a odišiel do čiastočného dôchodku. V nečinnosti ho držali aj problémy so srdcom, ale začiatkom deväťdesiatych rokov sa objavil zdravší ako kedy­koľvek predtým.

Peter Grant je nesmierne hrdý na to, čo dosiahol s Led Zeppelin. Jimmy Page, Róbert Plant a John Paul Jones sú kedykoľvek ochotní si priznať dlh za jeho šikovné vedenie ich kariér počas éry Led Zeppelin ako prejav úcty, ktorú si vyslúžil počas tých často búrlivých rokov.

Robert Plant sa raz z pódia arény Earls Court prihováral osemnásťtisícovému davu prívržencov Led Zeppelin. „Nechcem dnes večer zabiehať do dlhých rečí, pretože obyčajne všetko to „kecanie” na nášho manažéra pána Granta, ktorý je tam bokom… svetlo na pána Granta! Svetlo na pána Granta vľavo na pódiu… muž, ktorý nám toto všetko umožnil! Dovoľte mi preto prezradiť, že nikdy sa nechce s nami fotografovať… nerád s nami hrá futbal… ale aký je to manažér… aký naozajstný člen skupiny!”

 

 

Spracované podľa:

 

Dancing in the Street (dokument BBC)

CH. Sandford: Rock & Roll

R. Cole, R. Trubo: Led Zeppelin