Milí čitatelia, pokračujeme v našej rubrike, v ktorej oslovujeme renomovaných spisovateľov s otázkou: „Ako si spomínate na svoj časopisecký a knižný debut?”

V tomto čísle sa vám predstaví spisovateľ a prekladateľ Otakar Kořínek, ktorý sa okrem písania vlastných prozaických kníh venuje najmä umeleckému prekladu, do slovenčiny preložil napríklad slávneho J. R. R. Tolkiena a jeho ospevovaného Hobbita, či Pána Prsteňov. A vám prinášame ukážku z jeho najnovšej knihy. Takže príjemný čit!

 

 

Ako si spomínate na svoj časopisecký a knižný debut?

 

Sú to v skutočnosti štyri debuty, lebo som začínal ako prekladateľ. Bolo to roku 1969 – bože, to už je tak dlho? Zaujímala ma literatúra a jazyky a je jasné, že študent má vždy o desať korún menej, ako práve potrebuje. Akosi sa to všetko spojilo, a tak som si povedal, že by sa možno dalo niečo privyrobiť prekladom. Preložil som z Reader´s Digestu asi 50-stránkový životopis Marka Twaina. V literárnej obci som nikoho nepoznal, tak som ho vzal do aktovky a ponúkol som ho vo vtedajšej Smene. Pridlhé, povedali mi. Odniesol som ho do Slovenských pohľadov. Tam nemali o túto tému záujem. Odniesol som ho do Revue svetovej literatúry. Šéfredaktorom bol vtedy Vincent Šabík. Zavolal: „Slavo, poď si niečo pozrieť!” A zo susednej miestnosti sa vykolísal Blahoslav Hečko. Tak som sa s ním spoznal, stali sme sa blízkymi priateľmi a nekonečne dlho sme potom debatovávali o literatúre, prekladaní, o živote o filozofii a o všetkom, o čom sa už vo vieche pri víne debatuje. Slavo povedal, aby som to tam nechal, že si to pozrie. V tej istej budove na Štefánikovej ulici bola vtedy aj redakcia Expresu. Mal som dva exempláre rukopisu, tak som sa zastavil cestou z budovy aj tam. Vravel som si totiž, že v Revue to aj tak nevezmú, tak skúsim aj inde, keď som už tu. V Exprese vzali, ale povedali: „Skrátiť z 50 strán na maximálne desať.” Nastala krvopotná robota – čo vyhodiť, čo nie, ale napokon to bolo hotové a v Exprese to vyšlo. Keď som sa prišiel spýtať do Revue, či to vezmú, Slavo Hečko povedal, že áno. A ja som povedal, že už je to v Exprese. Na čo ma Slavo poučil, že je neetické dávať rukopis zároveň na dve miesta. Bol som vtedy totiž také ucho zelené, že ani to som nevedel. V Revue to napokon nevyšlo, lebo celú redakciu potom vymenili, aby sa RSL uberala cestami socializmu a neprinášala literárnu „dekadenciu” západu.

Je prirodzené, že s jedlom rástla chuť. Po časopisoch mi toho vyšlo dosť, ale chcel som preložiť aj knihu. Vravel som si: „Dobre, prídem do nejakého vydavateľstva a poviem, viem po anglicky a dajte mi preložiť knihu.” A oni povedia: „Fajn, no a čo?” Uvažoval som, že takých je veľa. Ale ak prídem už s niečím konkrétnym preloženým, možno sa na mňa budú dívať inak. Tak som si zohnal jednu detektívku od Agathy Christie v origináli – vtedy to nebolo také ľahké ako dnes – a celú som ju preložil, vôbec nevediac, či už vyšla. Odniesol som ju do Slovenského spisovateľa. Agathu nevzali, ale dali mi niečo iné – detektívku Ross Macdonalda Barbarské pobrežie. To bol môj knižný prekladateľský debut.

Pri tejto príležitosti si veľmi rád spomínam na Magdu Žáryovú, ktorá bola mojou prvou redaktorkou. Všetky zásahy – ani v prvotine ich nebolo veľa – mi vysvetlila. Na redaktorských zásahoch som sa učil remeslo – slovenskú štylistiku. Vypisoval som si ich, učil som sa ich naspamäť. Postupne som prišiel na to, že niektoré sú naozaj „písmom svätým” štylistiky, iné boli len vkusom redaktora alebo vydavateľským úzom. Ale bola to neoceniteľná škola a každému radím, aby to robil rovnako. Umelcom sa môžeme stať až vtedy, keď ovládame remeslo.

A pôvodný debut?

Bola to knižka o Ludwigovi van Beethovenovi „Človek a múza” a vyšla roku 1999. Písal som ju v rokoch 1980 – 1982 viac-menej pre seba, lebo som si chcel ozrejmiť určité veci. Potom ležala takmer osemnásť rokov, lebo vydavatelia o ňu nemali záujme. Napokon mi ju vydal Vaško Šuplata vo svojom vydavateľstve Illusion. To už neexistuje, čo je škoda. A časopisecký debut pôvodnej veci? Bol to úryvok z mojej knižky o Spojených štátoch „Sedem rokov v centre moci”, ktorý vyšiel, myslím, roku 2000 v Literárnom týždenníku.

 

 

Otakar Kořínek

„Natura, signore, natura!”

 

     Akosi sa tisne do pera, že Vezuv, il Vesuvio, pôvodca katastrofy Pompejí a Herculanea, sa týči hrozivo. Nuž, je to tak asi len preto, že človeka trocha zamrazí, keď si predstaví, čo sa s ním spája. Je to oblý vrch a jeho skromných tisícdvesto metrov sa zdá dosť len preto, lebo  vyrastajú od mora, čo by kameňom dohodil. Keby pred vyše dvetisíc rokmi Vezuv nebol narobil takú skazu, ostal by iba jednou z nespočetných vypuklín zemského povrchu.

     „Natura, signore, natura!” zaznie mi v ušiach zakaždým, keď si na il Vesuvio spomeniem. Ale o tom až potom, lebo s Vezuvom sa spája aj všeličo iné.

     Vybrali sme si na jeho návštevu deň ako každý iný. Že to nebol deň ako každý iný, to v nás heglo vo chvíli, keď sa nám v jednej serpentíne, ktorou sme stúpali hore, postavil do cesty carabinier. Usmernil nás na širokú krajnicu, kde sa pred kapotu postavil druhý so samopalom, ktorý síce na nás nedržal namierený, ale ani nenamierený. Stál trocha rozkročený, pohotový. No čo, nevinnému všetko nevinné, zaparafrázoval som si.

   Prvý carabiniere medzitým prišiel k okienku, ktoré som stiahol, a už aj som lovil doklady. Podal som mu pas a vodičák. Z jeho ďalšej požiadavky som vyrozumel slová documento a automobile. Podal som mu techničák. Pozrel naň, priložil si ho k pasu a vodičáku. Insurancia, vyrozumel som z ďalšej požiadavky. Dal som mu zelenú kartu. Pozorne si ju prezrel a ja som medzitým vystúpil z auta.

     „Non valido,” skonštatoval.

     Ale čoby to bolo neplatné. Ukázal som mu na príslušný riadok. Pochopil. V poriadku. Znova čosi povedal a ja mu na to, či by nemohol trocha ingelese, lebo som nerozumel, čo ešte chce, veď už má všetky doklady. Lámane zo seba vytisol po anglicky čosi, z čoho som pochopil, že by chcel ešte doklad s presnou adresou, kde bývam. Dobre, aj taký máme, a podal som mu občiansky preukaz a ukázal som mu na riadok so svojou adresou.

     „Personal documento,” zalámal som po taliansky.

     Spokojne prikývol. Už to hádam bude všetko, pomyslel som si.

     Nebolo. Aj od Petra chcel pas a personal documento. To už bolo trocha čudné. Tu v Taliansku kontrolujú aj spolucestujúcich?

     Kým spolucestujúci lovil dokumenty, na mňa padla úľava ako hrom. Bože, ešte že si ma osvietil! vzdychol som v duchu vďačne.

     Keď sme totiž zavčas rána odchádzali, už som mal jednu nohu za prahom, keď som si spomenul na doklady.

     „Ale načo!” ozvalo sa moje nonšalantné ja. „Veď sme v cudzine, nikto nás tu nepozná, kto by po nás mohol čo chcieť!”

     „Vezmi si ich,” nabádal ma môj dobrý duch.

     Chvíľu som váhal, s jednou nohou za prahom, s druhou pred prahom. Dobrý duch nakoniec prevládol. Pred čím nás môj dobrý duch uchránil, to mi bolo čoraz jasnejšie z nasledujúceho konania policajtov. Ten s hrsťou našich dokladov sadol do carabinierskeho auta a zapol vysielačku. Druhý so samopalom, mladší, pristúpil bližšie a jeho samopal bol o poznanie sklonenejší k zemi. Už usúdili, že nie sme nijakí ťažkí zločinci. Prvý zatiaľ kamsi hláskoval, zrejme do ústredia, naše mená, čísla pasov a potom adresy, čo mu dalo zabrať, ale poctivo to dotiahol do konca aj s ulicami a popisnými číslami.

     Vystúpil.

     Po štvrťhodine zavládla – mám povedať to sprofanované slovo “družba”? Hádam nie, ale rozhodne uvoľnenejšia atmosféra. A akási nitka porozumenia, či skôr obyčajnej ľudskej pospolitosti. Ono naozaj sprofanované “veď sme ľudia,” zrazu kdesi hlboko celkom zreteľne pulzovalo. Lenže celkom prirodzene. Vy si musíte konať, čo vám nariadili, a konáte si to dôsledne, ale pritom korektne. Dobre. A nás predsa nemôže rozhádzať, že sa zdržíme o dvadsať minút.

     Mladý sklonil ústie samopalu o poznanie nižšie. A starší, ktorý vystúpil z auta, je tiež o poznanie uvoľnenejší. Doklady nám síce nevracia, ale nadväzuje konverzáciu.

     „Čím ste, čo robíte?” vyrozumel som z jeho otázky.

     „Scrittore,” odvetím. Spisovateľ. V tej chvíli si uvedomím, že pre nás to má v taliančine neomylne názvuk slova škrabák. No ale čo už…

     „E il college?” spýta sa ma.

     „Judice,” odvetím. Sudca.

     Mladý očividne spozornel. Z jeho otázky som pochopil, či má il college o tom dajaký preukaz. Samozrejme, má a ukázal mu ho.

     „Mio padre é judice,” povedal.

     No prosím. Jeho otec je sudca, môj kamarát je sudca. Nitka družnosti zmocnela. 

     Z auta karabinierov sa ozval akýsi signál. Starší doň zasadol, vzal vysielačku a v jej chrčaní mu zrejme oznámili, že je s nami všetko v poriadku. Vystúpil, vrátil nám doklady, zaželal všetko dobré.

     Šli sme ďalej.

     „Počuj, ale aj tak sa mi to zdá zvláštne,” vravím. „Taká dôkladná kontrola. To nemôže byť pravidlom!”

     Peter chvíľu mlčal. Po chvíli sa udrel do čela. „No, panebože, veď je to jasné!”

     „Tebe je tu niečo jasné? Osvieť ma, prosím ťa!”

     „Dnes je jedenásteho septembra. Rok po… rozumieš?”

     „Hm, to je fakt,” prisvedčil som múdro. „Ale že by Al-Kaidá behala direkt po úpätí Vezuvu?” dumal som nahlas.

     Šli sme ďalej. Ale ešte sme neboli hore. Pred policajtmi boli ešte psi. Takmer nás na Vezuv nepustili.

     To musela byť cesta, povieš si, čitateľ! Nuž, bola, to áno. A asociatívnejší čitateľ si dá dokopy – policajti a psi a ťukne sa do čela: Veď je to jasné! Ešte biele myši a ružový slon.

     Nie veru, v takej pohode sme ešte neboli.

     Vôbec to nie je jasné, asociatívnejší čitateľ!

     Sme v južnom Taliansku. Psi tu nadobúdajú akýsi iný rozmer. A zvieratá vôbec. V maličkom supermarkete nám spod nôh vybehnú dve mačky, ale nebežia ďaleko, len k dverám. Veď tu je ich prirodzené prostredie, tá prenádherná paleta vôní, ktorá im dráždi chuťové kanáliky. Tu sa im môže niečo ujsť pod zúbok. A šéf, či majiteľ, či kto je to – ten nám bez problémov reže prosciutto rukami, ktoré si predtým utrel do nohavíc, a kým nám zráta nákup, celkom samozrejme si zapáli cigaretu a odklepáva ju pri rátaní do popolníka na pulte.

     „Bene, signori, cinque…” a tak ďalej, zadrmolí a je dobre, že cifra sa ukáže na elektronickej pokladnici.

     Mačky v jeho obchode, cigareta v jeho ruke, ruky utreté do nohavíc… Ešte dobre, že Peter ani ja nevieme natoľko po taliansky, aby sme sa ho spýtali, čo hovorí na normy EÚ. Dobre aj preto, že ešte uňho chceme nakupovať.

     Ale späť k psom. Keď sme sa šplhali serpentínami a dedinkami k Vezuvu, pobiehali akosi cieľavedome po chodníkoch, hoci bolo ešte včasné ráno, pred siedmou. Psi všetkých druhov, sort, veľkí, malí, bieli, čierni, hnedí, fľakatí, na prvý pohľad všetko kríženci, bastardi, pouličné zmesky. Bolo vidieť, že toto pobratimstvo sa stará samo o seba. Ani jeden čistokrvný šľachtic. Toho by toto spoločenstvo bolo spomedzi seba odvrhlo ako pária.

     Cieľavedome kráčali, drobčili, pobiehali.

     „Počuj, mne to pripadá, akoby šli niekam na rannú poradu,” prehodil som Petrovi.

     Ešte asi pospával, lebo len zamrmlal: „No asi…” Alebo presnejšie, už zasa pospával. Ako spoľahlivý navigátor ma vyviedol z diaľnice na Neapol na správnu odbočku a zrejme si povedal, že spať už možno, tu už ten nezorientovaný turisto nezablúdi. Navigoval spoľahlivo, to je fakt, aj keď raz aj do jednosmerky v protismere.

     Vystúpali sme do ďalšej dedinky. Prešli sme zákrutou a tu zrazu oproti nám na hradskej stojí pes. Nie malý, nie obrovitý, taký akurát, jedno ucho postavené, druhé zvesené, farby neurčitej. V očiach taký akurát bezočivý pohľad, ktorý hovoril: „Neustúpim, ale keby predsa len… prečo nie!” Pohľad vycvičený ulicou a životom.

     Zastal som. Pes nič. Zatrúbil som. Pes nič. Trocha som sa pohol. Pes nič. Stál.

     „Canino Vesuvio!” ozvalo sa zo sedadla vedľa mňa. Takže on, Peter, ten canino Vesuvio, pes vezuvský, predsa len nespal. Všetko sledoval bystrým zrakom. Len sa mu predtým nechcelo reagovať na moje reči.

     Canino Vesuvio stál, aj keď som sa k nemu pomaličky priblížil hrozivým autom na dva metre. Znova som zatrúbil. Pes nič. Ani sa nepohol. Múdrejší obíde, povedal som si. Veď druhá polovica cesty je voľná. Tak som aj urobil. Pes vezuvský si svoje ustál. Tak trocha som mu to aj želal. Veď on je tu doma, nie? Čo dajakí i turisti, ktorí si sem prídu len tak? Len dodnes neviem, kto tu bol múdrejší…

     V bájnom Sorente boli psi o čosi civilizovanejší, už nie bezprizorné svorky. Sedeli sme v pouličnej kaviarničke, kávu popíjali, pofajčievali, keď si to jeden šinul po náprotivnom chodníku. Sorty o poznanie čistokrvnejšej ako jeho príbuzní spod Vezuvu. Prebehol krížom cez ulicu, a keď bežal okolo nás, vidím, že má obojok a z neho za sebou ťahá po zemi dlhý remeň. Zabehol do blízkej uličky, zvažujúcej sa k moru.

     No nič. Bola príjemná deviata hodina ranná a káva s horiacim tabakom chutila náramne. Oproti nám sedela pri stole podľa prízvuku írska rodinka. Otec stredných rokov si zapálil cigaru, mama ťahala cigaretu, dve malé dcérky sa hostili na talianskych ranných dobrotách. Na psa sme zabudli.

     Keď tu zrazu asi po dvadsiatich minútach ten istý, hnedý, asi čistokrvný – beží si z uličky naspäť. Znova za sebou ťahá remeň obojka. Ako odišiel, tak prišiel – prebehol zasa šikmo cez ulicu presne po vlastných stopách a nebolo ho.

     Ktovie, čo je to s tými juhotalianskymi psami, že sú vždy ráno také cieľavedomé? Aj tento vyzeral, že si ráno potreboval tam dolu v uličkách niečo vybaviť. Ako tí spod Vezuvu.

     Čo je to za spoločenstvo? Zistíš to niekedy, turista zďaleka? Asi nie. Domácich sa nepýtaj, tým je to všedné, vôbec sa nad tým nezamýšľajú, a ty – nechaj na tom rúšku tajomstva. Potom s tebou ten pôvab zostane dlhšie.

     Konečne sme došli pod Vezuv.

     Parkovisko je prázdne. Je ráno pred ôsmou. Vybrali sme sa k bráne, ale dedo, ktorý tam stružlikal akési palice, povedal, že sa otvára až o deviatej.

     Nuž čo, je tu nádherne, ľudoprázdno, svieži vzduch, svieti talianske slnko, strie sa nad nami azúr, hore sa vypína úbočie bájneho Vezuvu. Čo viac si môžeme želať?

     Pomalým krokom sme sa vrátili k autu, a keďže na mňa prišli driemoty, sadol som za volant, otvoril som okno, spustil som si sedadlo a dal som sa ukolísať tou krásnou vlahosťou.

     Lenže príroda, tá zákerná obluda, nikdy nespí. Vyburcovala ma neuveriteľne prudkým nutkaním. Nie malým, ale veľkým! Vyletel som z auta a zúfalo som sa poobzeral. Nikde nikoho, naokolo zalesnený svah. Ale zablikalo varovné svetielko – môžeš? To varovné svetielko žilo ešte z môjho dlhodobého amerického pobytu. Tam sa podvoliť prírode, hoci aj na odľahlom mieste a len na malé odľahčenie, mohlo znamenať, že tadiaľ náhodou niekto pôjde, spozoruje ma a udá policajtom – zvrhlík, exhibicionista, podozrivý živel! Nechcite si predstaviť, čo za vytriasačky s mocou zákona by boli ďalej.

     So zúfalo vytreštenými očami som sa hnal k dedovi za bránou a zvestoval som mu – neviem, akou rečou, ale pochopil – že na mňa prišla ťažká chvíľa.

     „Toalety sa otvárajú až o desiatej!” zašveholil.

     „Ale ja už…” To som si skôr len myslel, asi som to zo seba nedostal.

     Dedo z môjho výzoru zrejme pochopil, že situácia je kritická, lebo otvoril bráničku a s krásnym, širokým gestom rukou povedal:

     „Natura, signore, natura!” A ukázal mi na cestičku, vedúcu poniže medzi stromy a kríky.

     Vletel som tam ako divý a v postupnej úľave som blahorečil normálnym Talianom a tej nádhernej melódii výroku: „Natura, signore, natura!”

     Keď som vyšiel s uspokojeným úsmevom, čakal ma za bráničkou Peter.

     „No? Podarilo sa?” privítal ma.

     „Hm. A uvedomuješ si, čo sa mi vlastne podarilo?”

     „Čo také?”

     „Niečo, s čím sa nemôže pochváliť len tak hocikto. Vysrať sa na Vezuv!”

     Medzitým sa na parkovisko nahrnuli autobusy s turistami. Otvorili a hrnuli sme sa hore. Dedo pri bráničke podal každému palicu, aby sa mu dobre kráčalo do kopca. Na Vezuv to z parkoviska trvá čosi vyše pol hodiny.

     S Petrom sme kráčali bystrým krokom a na Vezuv sme prišli toho dňa prví. Partia postarších francúzskych turistov zaostala. Na niekoľko minút sme mali celý Vezuv pre seba.

     Vľavo od cestičky vybiehal dohora skalistý briežok a za ním – strmina, priepasť, hrozivý kráter! Zjazvený hnedočiernymi skaliskami. A na jednom mieste stúpal z pukliny dym. Čo ak by teraz… vírila nám obom v hlavách nevyslovená myšlienka.

     Naposledy vybuchol Vezuv roku 1944. A predtým roku 1631. A ešte predtým sa na úsvite kresťanskej éry privalila kataklizma Pompejí. Celkom pokojný však nebol odvtedy nikdy.

     Jeho svahy boli mimoriadne úrodné a starí Rimania ich hojne a radostne obrábali. Prečo nie, keď sa tu rodilo také skvelé víno. Na pompejských džbánoch nezriedka nachádzame nápis Vesuvinum. Dnes má tamojšie víno názov Lacrima Christi – Kristove slzy.

     O blahodarných účinkoch vína sa netreba rozširovať. O tom, že môže aj zachrániť život, sa už toľko nehovorí, ale je to tak. Život zachránilo bájnemu Spartakovi. Roku 73 pred Kristom ho zaskočil a obľahol hore v skalistej úžľabine Vezuvu prétor Claudius. Spartakus si uplietol z viniča laná a spustil sa po nich po nestrážených puklinách v skalách. Vtedy ušiel, ale smrť si ho našla po dvoch rokoch. Darmo, aj účinky vína sú pominuteľné.

     Horšie pochodil neskôr Plínius starší. Toho zadusili sírnaté výpary z erupcie Vezuvu. Lenže v tých chvíľach už vinice na vezuvských úbočiach neexistovali.

     Kráčali sme po cestičke, vinúcej sa po okraji krátera, chvíľami sme doň nazerali a takto sme došli až na koniec. Ďalej už cestička neviedla.

     Vracali sme sa a stretali sme turistov, ktorých sme za sebou cestou hore zanechali. Také zaľudnené to už nebolo ono. No my sme už mali svoje, vnútrom sme si objímali Vezuv bez ľudí, taký, aký bol od vekov. To nám už nikto nevezme.

     Pri domčeku so suvenírmi sme si sadli na kávu. Ešte nemali otvorené, no dve ochotné Talianky nám povedali, aby mali signori chvíľočku strpenie. A naozaj, po chvíľočke priniesli Petrovi jeho tradičné capuccino a mne moje tradičné café americano. Hoci ešte nemali otvorené.

     Sedeli sme, upierali sme pohľady do diaľky. Mlčky, nádherne, slov tu vysoko nad Neapolským zálivom nebolo treba. V diaľke sa hmlisto črtalo Capri. A vpravo v ľahkom opare Neapol. A takto sme dumali, rozjímali, skôr o ničom ako o niečom.

     „Už vieš, prečo bola dolu taká policajná kontrola?” ozval sa zrazu Peter.

     Neochotne som sa vytrhol z toho krásne malátneho rozpoloženia. „Veď si mi to už povedal, nie?”

     „No ale konkrétne – prečo práve tu?”

     „No prečo?”

     „Odtiaľto by mohol dajaký kretén celkom pokojne vypáliť raketu. Povedzme na neapolský prístav.”

     Dal som mu za pravdu. Páli mu to. Predsa len, tvrdá ruka zákona, má so zločincami svoje skúsenosti.

     A má šťastie, že som jeho kamarát, a nie zločinec. Cestou dolu sme zbierali vezuvské kamene a kusy lávy, keď sa ho zrazu zmocnila túžba dať sa vyfotografovať – čo uňho nie je bežná vec. (Muži, čo majú niečo spoločné so zákonom, či už z tej alebo onej strany, zvyčajne nie sú radi, keď sa ich podobizeň kdekade šíri. Tak si jeho neochotu vysvetľujem.) Chytil som sa jeho návrhu, štelujem si aparát, a keď naňho pozriem, prichystaný cvaknúť ho – zamrazilo ma!

     Stál na samom okraji zrázu, ktorý padal hlboko, hlbočizno dolu z Vezuvu. Je pravda, že sa na ňom kde-tu zelenela trávička, lenže taká trávička padajúce, kotúľajúce sa telo nezachytí. Už som ho tam videl, tmilo sa mi pred očami, a hlavou sa mi mihla predstava, ako u nich doma oznamujem jeho tragické úmrtie.

     „Pozor! Nehýb sa!” vyhŕkol som.

     A on, duša úprimná, v prírode neskúsená, si to vysvetlil tak, že mi ide o dokonalý záber. Chvalabohu aspoň za to! Priskočil som k nemu a chytil som ho za ruku o zlomok sekundy nato, ako sa mu trocha pošmykla noha. Pritiahol som si ho k sebe.

     „Čo… čo blázniš?” oboril sa na mňa.

     „Ja som sa na Vezuv len vysral, ale ty si sa z neho mohol zosrať!” povedal som mu a ukázal som dolu.

     „Ale čoby…” vyjachtal po chvíli o poznanie bledší.

     Šťastne sme došli dolu. Kameňov z Vezuvu sme mali toľko, že Petrovi plecniak krivil chrbát.

      A dolu pri bráne nás očakával dedo, ktorý nám dával palice. Desať metrov pred ním stála na zemi podopretá lepenková tabuľa, na ktorej bolo dedovým neumelým rukopisom načmárané, že uvíta, keď mu turisti za palicu prispejú, koľko uznajú za vhodné.

     Dal som mu celé euro. Za to nádherné, veľkorysé: „Natura,

  signore, natura!” si to zaslúžil.