Prostitúcia ako rýchlokurz geniality
Paulo Coelho – Jedenásť minút – Vydavateľstvo Sofa 2003
Brazílčan Coelho, autor známych románových hitov ako Alchymista, Pútnik z Compostely, Piata hora, Démon a slečna Prymová, či Na brehu Rio Pedra som si sadla a plakala, je bývalým textárom piesní, dramatikom, novinárom a autorom televíznych scenárov, dnes prekladaný v 150 krajinách, do 56 jazykov, spisovateľ, o ktorom sa hromadne hovorí. To však neznamená, že aj majster tesár nemôže urobiť stôl, stojaci celkom krivo. Kniha Jedenásť minút je presne tým nepodarkom, čo sa môže vydariť každému snaživcovi, chrličovi písmeniek, ktorý cíti ako nutkavú potrebu obšťastniť svojho čitateľa ročne aspoň jednou knihou.
Coelho spracoval závažnú tému prostitúcie spôsobom televízneho scenáristu, príliš sa netrápiaceho reálnosťou sujetu svojej telenovelky.
Jednoduchá Mária, dievčinka z brazílskeho vidieka, prichádza do Ria rozhádzať svoje ťažko zarobené peniaze. Na pláži si jej súmernú postavičku všimne švajčiarsky impresário, ktorý je tak unesený jej jednoduchosťou a krásou, že okamžite ponúka zmluvu našej nádejnej tanečnici. Milá Mária otáľa tak päť minút, potom zbalí kufríček a odlieta za šťastným osudom.. V ženevskej tančiarni je však okrádaná o väčšinu peňazí, preto sa vzbúri, pohrozí prstíkom šéfovi, on sa zľakne, zlomí v páse a hneď jej vyplatí pekné odstupné. Mária si nafotí modelingový book a čaká, kedy konečne sa ozve niekto s ponukou do veľkého sveta. Nikto nikde, peniažky sa mučivo míňajú. Podnikavá Mária preto príliš neváha a po noci s arabom, od ktorého za sex zinkasuje tisíc frankov, nastupuje v najlepšom ženevskom bare kariéru kurvičky. Potiaľto je príbeh uveriteľný a vlastne celkom obyčajný.
Zrazu sa však stane čosi ako intelektuálne osvietenie. Hrdinka Mária získava Coelhov rozum. Pochopí, že keď chce zarobiť poriadne peniažky, musí byť iná ako ostatné štetky, nielen pekná, ale aj múdra. Vrhne sa na vzdelávanie a píše si denník. Aj keď doma vyrastala na telenovelách a sotva dokončila školu, pochopí, že len vzdelanosť má budúcnosť. Hravo zvládne za pár dní francúzštinu a číta ako strhaná romány, knihy o psychológii, ekonómii, partnerských problémoch a veľmi ju bavia ekonomické a burzové správy, keďže veľa jej amantov sú bohatí obchodníci. Máriina samovýuka má kvalitu súkromného Oxfordu, hneď je najobľúbenejšou z lokálu, zákazníci sa len tak hrnú. Už intelektuálka Mária chápe, že jej osud je len dočasný, zarobí franky na kúpu farmy a hajde domov, má vlastne fajnovú robotu, chlapa odbaví za jedenásť minút a zvyšný čas vedú intelektuálske debaty. Za noc nezdanená tisícka, kto by nebral taký fajnový džob, veď chlapi majú na momentík len jej telo, no do duše sa nedostanú, tá zostane čistá, ešte vždy je správna katolíčka… Prirodzene, príbeh bez zápletky by bol nudným, a tak sa skúsený scenárista Coelho rozhodne Máriu za prežité utrpenie odmeniť.
Pri prechádzke mestom stretne svojho vyvoleného, bohatého, talentovaného, pekného a tajuplného maliara Ralfa, ktorý okamžite pochopí (uvidí z Márie vyžarovať akési svetlo – zrejme čosi na spôsob svätožiary), že ona je tá pravá a po určitých eroticko-psychologicko-mystických hrách a kozmickej súloži sa obaja šťastne stretnú na letisku v meste milencov – Paríži, kde ako huspenina rozochvený Ralf čaká s obrovskou kyticou ruží, pretože nemôže predsa dopustiť, aby mu Mária unikla.
GÝČ AKO RUŽOVÉ PORCELÁNOVÉ PRASA!
Keby len to, ale Coelho vytvára nebezpečnú ilúziu, že vlastne prostitúcia ani nie je nič nenormálneho, nemorálneho, ide o obyčajné osobné rozhodnutie na krátky čas, s dobrým a dostupným cieľom zarobiť si peniaze na kúpu farmy a dosť, ide sa domov, žiť statočným životom dedinského dievčaťa, mužíček, dom, strom, syn, kostol, a hlavne tá rodina, základ štátu, včelia bunka veľkého úľa katolicizmu. Akoby nebol žiaden obchod so ženami a všetky tie zločinné hrôzy, čo k tomu patria. Mladé, pekné, zdravé prostitútky len čakajú kdesi v peknom bare na fajnového chlapa, čo si ich onedlho vezme za ženu. No a naša jednoduchá Mária predsa našla úplné šťastie a trvalo to len deväť mesiacov, intelektuálno-osobnostné dozrenie ako sa patrí, totálne osvietené tehotenstvo rozumu.
Coelho napísal knihu, pri čítaní ktorej neviete, či sa smiať, alebo zaplakať nad zbytočne potlačeným papierom. Ružová knižnica zalepená fóliou s intelektuálskymi rečičkami a pochybnými poučeniami, ktoré by boli novinkou tak pred polstoročím. Pán spisovateľ objavil ďalšiu Ameriku: žena má aj klitoris, bod G, existujú sadisti i masochisti, alebo ak žena sedí na chlapovi, cíti ho lepšie.
Ako osnovu k paródii o prostitúcii by som knihu bral, ako vážna vec je to prepadák, nekultúrna katastrofa, čo sa temer nedá čítať.
Samota, smäd, sex
Bystrík Šikula – Vôňa santalového dreva – Matica slovenská 2004
Bystríka Šikulu poznajú mnohí zapredanci literatúry ako skúseného redaktora, kedysi Smeny, Mladých liet, dnes Slovenských Pohľadov, kde keď môže, poradí a pomôže. Do literatúry vstúpil ako recenzent dvoma pozoruhodnými zväzkami generačných portrétov (spolu s B. Bodaczom – Premeny ohňa, 1997 a Skrytá galéria, 1998), potom románovou novelou Objatia mŕtvych otcov, 2000.
Jeho nová kniha je knihou skúmania spomienok, času nedávno minulého, keď sa hrdina a rozprávač, ľahko stotožniteľný s autorom, trápi s ukončením vysokej školy, čo v temnotách reálneho socializmu nemusela byť vždy sranda. Zároveň, ako to už na výške býva, prežíva peripetie a radosti nachádzania a hľadania lásky, či niečoho, čo by sa na lásku mohlo podobať. Hrdina žije pod tlakom a v určitej schizofrenickej situácii. Študuje v Bratislave, ale vracia sa domov do Mestečka, kde sídli možno tá lepšia polovička jeho duše, kde vyrastal, má ľudí, na ktorých mu záleží, ktorí ho formovali už od detstva. Pobláznená, uponáhľaná Bratislava a ešte napoly idylické vidiecke vinohradnícke Mestečko s rázovitými postavičkami, spomedzi ktorých vysoko prečnieva svojrázna babička, múdra od prírody, od boha. Bystrík sa vracia aj do detstva, smutnokrásne spomína na ľudí a čas, ktorý je nezabudnuteľný, aj keby sme chceli. Dedina žije svoj ešte tradičný život, od zvonenia k zvoneniu, práca, modlitba, práca a až potom, neskôr, navyše, unavená zábava. Internát je iný – samostatný svet, študentský život sa neriadi nijakými pravidlami, okrem termínov skúšok. Alkohol, žúry, nekonečné rozhovory, nezáväzný sex, vzťahy premenlivé, chvíľkové ako počasie. Hrdina prežíva trápenie rozchodu, trápenie so skúškami, povinnými brigádami, problém s recenziou, ktorá pohne žlčou profesorovi, poloblbcovi vo večných zasratých komunistických trenírkach. Nie je divu, že problémy sa tu riešia alkoholom, chce a nedá sa zabudnúť, pretože nie je nič zaujímavejšie, ako sa depresívne rýpať vo vlastnej otvorenej rane. Najmä keď ide o city. Bystrík je skúsený prieskumník a pozorovateľ, ten čo si pamätá a nezabúda. Prózu možno až príliš zaľudnil postavami, pretože píše prežité, tak ako si to pamätá, tak ako to bolo a bolelo. Nesnaží sa niečo vynechať, aby nestratil kontinuitu, aby vypovedal a znovu prežul a prežil raz zažité a možno sa tak navždy zbavil niektorých frustrácií z onej doby. Kniha však rozhodne nie je nejakým depresívnym plačlivým textom, zakopávaním truhly spomienok, pochovávaním tých, ktorí boli a už nebudú.
Je aj oslavou neviazanosti a slobody jednotlivca, študenta, čo nežije práve v šťastnej dobe, vraví taktiež o krásach a pádoch nachádzania a strácania lásky, o nepochopiteľnej krehkosti vzťahov, o sladkej sviežosti sexu, o húsenkovej dráhe osudu. Bystrík spomína na ľudí, ktorí sa už teraz možno ani nerodia, rázovití, zemití, zviazaní s vlastným krajom, zemou, povolaním. Pravdiví ľudia, čo na duši, to na jazyku. Mimoriadne potešia exkurzy do nárečia, ktoré dávajú knihe šarm a šťavu a sú ako perlivý vínny mušt.
Bystrík Šikula nás zasväcuje do svojej súkromnej histórie, ktorá je však aj súčasťou tej našej. Podobných príbehov sú stovky a vyzerajú, akoby boli úplne všedné. Ony však obyčajné nie sú, pretože dejiny národa nevytvárajú len historické zlomy, vojny, vojvodcovia, politici, vedci, katastrofy a športové triumfy. Sú hlavne a predovšetkým súhrnom spomienok – zážitkov obyčajných ľudí, ktorí si všímajú neobyčajnosť každodenného boja s problémom menom život a majú tú odvahu o nich hovoriť. Tých ľudí, ktorí sa radi nechajú životom zašpiniť, ponoriť do bahna a bláznovstva, existujú často pre jediný zázračný moment, extatickú chvíľku. Aj keby ich to stálo priveľa. Sú šťastní, stoja vo svetle, tu a teraz.
Človek, na druhý pokus
Antonio Lobo Antunes – Hra o prekliatych – Vydavateľstvo SSS 2005
A. L. Antunes, portugalský prozaik i lekár, autor temer dvadsiatky románov a zbierok poviedok (z najvýznamnejších: Slonia pamäť, Poznanie pekla, Alexandrínske fado, Príručka inkvizítorov, či Judášova diera) je dnes priraďovaný k takým spisovateľským velikánom, akými sú Fernando Pessoa a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru José Saramago.
Román Hra o prekliatych vychádza z konkrétnych portugalských reáliií, keď sa krajina v roku 1974 dostáva po páde diktatúry do stavu dezilúzie a chaosu, ktorý sa snažia využiť komunisti, aby sa chopili moci. Na tomto pozadí Antunes rozohráva svoju hru, obraz úplného úpadku bývalej buržoáznej rodiny, čo sa stretáva pri posteli zomierajúceho, aby prerozdelila neexistujúce dedičstvo. Hrdinovia knihy sú prinajmenšom čudáci. Jeden posadnutý osobnou mocou, sexom, druhý šialenec, čo riadi neviditeľné vlaky. Potom pochybná hipisáčka, mladík schovávajúci sa večne kdesi pod stolom, debilná mongoloidka, lekár nenávidiaci svoju prácu i pacientov, vyhasnuté, roky svojimi mužmi znásilňované ženy.
Všetci vyzerajú a myslia tak, že je jasné, že žiaden z nich už dávno neprežil skutočnú radosť, žijú v lži, frustrujúcej falši, strachu, príšernej povinnej pretvárke. Pochopili, že prehrali, ale ich arogancia a veľkopanské spôsoby im nedovoľujú zmeniť zabehané zvyky, žijú na dlh, i keď sú na mizine, morálne a finančne. Zmenou režimu sa cítia bytostne ohrození, a tak môže vystúpiť na povrch všetko zlo a kal, čo sa v nich za roky nahromadili. Chtiac-nechtiac sa stretávajú v dome, prízračnom, hnijúcom hrade, aby o čokoľvek speňažiteľné obrali ešte živého.
Antunes nám prerozpráva pomerne príšerný príbeh. Je plný pachov, zvláštnych zatmení mysle i svetla, zla a podivných obrazov. Spisovateľova vnímavosť a obraznosť je snová, halucinačná. Deje sa prelínajú a splývajú, minulosť, prítomnosť, predstava, posadnutá túžba, bľabot a bes. Román ako zložitá záležitosť, prerozprávaná zo stále iných pohľadov, inými očami, ušami, uslintanými ústami.
Aj keď autor cez svojho hrdinu už v druhej vete vraví, že ho nikdy nezaujímali básne a podobné somariny, nijako nezaprie vo svojich vetách dušu básnika. Jeho prekrásne prirovnania, Baudelairovsky drsné a presvedčivé, by mu závidel nejeden súčasný surrealista. Antunes je krutým a presným rytcom reality. Ak boh stvoril človeka podľa svojho obrazu, musel sa pozerať do zrkadla po poriadnej opici. Antunesov človek je totiž človekom často len podľa živočíšneho druhu. Viac animálnym zvieraťom, ako osobnosťou rozumu, iskrivého intelektu. Spisovateľ nám berie akékoľvek ilúzie. Nič sa neskončí happyendom, zlé sa pokazí ešte viac. Život sprevádza všadeprítomné násilie a nešťastie. Krutá kataklizma vzťahov, ktoré by sme nikdy nechceli zažiť, no vieme, že podobné určite jestvujú. Možno kdesi blízko. Alebo najbližšie. Niekde hlboko v nás, za zle zavretými dverami štrnástej komnaty.
Antunes napísal knihu, ktorá poteší najmä tých, čo si vedia vychutnať zážitok so stavby vety. Krásne košatej ako plodmi posiaty figovník, rozsiahlej a rozbúrenej ako more, z ktorého sme všetci vyšli. A to nie je málo.
A N D Y T U R A N v. r.