Juraj Bakoš: Obraz v zahalenom tvare
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005)
Juraj Bakoš dnes klope na dvere literárneho povedomia v poradí už druhou básnickou zbierkou. Obraz v zahalenom tvare prichádza po autorovej dvojročnej (hoci tvorivej) odmlke. V porovnaní s jeho prvotinou sa zdá byť druhá Bakošova zbierka dielom s mierne provokujúcou tvorbou, pretože v nej autor predstavuje súčasnému kritickému svetu básne plné moralizácie a nekonečného filozofovania. Kým Posledné augustové dni boli prevažne reflexívne, verše v nich priam kypeli básnickými ozdobami a z celej zbierky sršala radosť zo života, tentoraz sa autor vybral presne opačnou cestou. Nielen texty, ale aj názvy jeho básní nesú v sebe posolstvo viny, pocit melanchólie a upozorňujú na pesimistický podtón, ktorý v diele Juraja Bakoša pretrváva takmer do konca zbierky (napr. Smútiace vetvičky imela, Zabúdaš na bolesť, Neschopnosť pochopiť, Nad priepasťami previnenia,…). Predovšetkým získané poznatky zo štúdií ovplyvnili autorov pohľad na svet a inšpirovali ho pustiť sa pri písaní zbierky cestou kritického momentu. Už názov zbierky Obraz v zahalenom tvare napovedá, že sa Juraj Bakoš pokúša pasovať s exkurzmi do filozofie, ba miestami si dovolí aj skutočné filozofické šialenstvá. Prílišné prefilozofovanie textov niekedy až nedovolí čitateľovi naplno precítiť jeho verše a pôsobí ako veľký kŕč: „Rúž prejavených sympatií, milosti a neukončených skúšok / zanechal svoju krv, osamotený pozdrav / ideál, vidinu optimálnej metódy, dosiahnutú strednú cestu / zanechal mnohovýznamové podoby svetla a hliny / na bránkach odkrývajúcich poznanie; konanie zla / neutralita a mimoriadnosť sebaobetovania a altruizmu.” Z niektorých básní je jasne cítiť, ako sa autor pokúša vymaniť z filozofického zovretia. Veľmi sa mu to však nedarí.
Poézia Juraja Bakoša je plná kázní a spovedí splietajúcich sa v teologických reťaziach. Medzi riadkami sa autor snaží vzkriesiť vieru, pokúša sa chápať svoje okolie i obraz dnešného sveta, čo sa mu väčšinou nepodarí a zostáva zatrpknutý. Po nevydarenom zážitku sa pokúša o útek do bezpečia, medzi steny vlastnej slobody, viery, osobnostnej nezávislosti a návratov k prírode. Bakoš sa rád opiera aj o duchový svet. Vyššie formy bytia sú preňho barlami, ktoré ho podoprú vždy, keď cíti neistotu pod nohami. Skepticky hľadí i na rozumové vyspievanie, ktoré súčasného človeka nabáda viac sa vzdelávať, či už vedecky alebo biologicky, pričom ho túžba po poznaní zvádza z chodníka slepo veriaceho. Je nešťastný, lebo cíti, že cesta k viere zo dňa na deň zaniká. A tak sa aspoň pokúša apelovať na človeka, že sa stáva prázdnou schránkou, akýmsi zrobotizovaným strojom v rukách doby. Vadí mu, že ľudia zabúdajú na posolstvo dejín, ktoré netrpezlivo klope na ich dvere. Juraj Bakoš svojou poéziou často vyzýva čitateľa, aby sa z minulosti poučil a začal rozlišovať okamihy, ktoré ľudstvo pozdvihli, nie zahubili.
Zložité myšlienky sú typické pre Obraz v zahalenom tvare. Pôsobia dosť unavujúco a miestami vyznievajú ako znásilnené intelektualizovanie. Občas autor čitateľovi vyrazí dych aj nečakaným úsečným konštatovaním, ktoré text znenazdania pretne a zmäteného respondenta vyvrhne do chladnej reality. Bakoš v svojej druhej básnickej zbierke rád vytvára obrazy a občas načrie aj do studnice vlastných zážitkov (objaví sa téma detstva, lásky a rodičovskej podpory). Spomienky na vlastnú minulosť v autorovi otvárajú emócie a vďaka nim jeho boj s dobou mierne ochabne. Následne precitlivie, zanevrie na okolie a zatúži po dokonalosti. Aj napriek tomu, že rád spoznáva, jeho zistenia mu prinášajú najmä smútok. Juraj Bakoš niekedy spája myšlienkovo veľmi vzdialené veci, ktoré medzi sebou skratujú a na ploche textu pôsobia chaoticky. Čitateľ občas natrafí aj na verše presýtené zbytočnou „vatou”, ktoré spôsobuje autorove opakované strácanie sa v nekonečne filozofických ideí. Zbierke však bytostne chýba aj priestor a čas, aby si respondent sám vedel vytvoriť zmysluplný obraz o predstavách, ktoré by mu Bakošovu poéziu pomohli viac precítiť.
Výber z autorových pozorovaní je zaujímavý, no čím viac sa snaží slovne zaujať, tým viac krása jeho myšlienky na riadkoch zaniká. „Život je hazardný hráč / pripravuje kruté poradia, ktoré nemôžu byť opäť dané / spomienky vystupňované v nekonečnom rade prežitého / bezmocná cudzia krv rozhodila osudnú následnosť.” Bakoš vkladá do svojej poézie aj kúsok seba, odhaľuje vlastné utrpenie, cíti krivdu, je podozrievavý. Práve táto úzkosť robí z jeho vyjadrení zahustené blúzniace frázy, z ktorých sa miestami úplne vyparí fantázia.
Vo svojej poézii využíva veľmi pestrú lexiku. Často vsádza do myšlienky cudzie slová aj odborné názvy ( napr. tyranida, altruizmus, imanentné objekty, megalománia, reprodukovanie, extatické krivky, …), ktoré text zexpresivizujú. V porovnaní s prvou autorovou zbierkou však absentujú niektoré básnické ozdoby, ktoré museli ustúpiť na úkor filozofických a vecných vyjadrení. Občas sa objaví perzonifikácia, prirovnanie a zdrobneniny, no texty skrášľujú najmä metafory a metonymia. Pri exkurzoch do histórie autor vyberá aj z tradičných historických názvov a pomenovaní, ktoré už dnes nabrali punc archaickosti (napr. lučištník). Pomáha si citoslovcami, opytovacími aj zvolacími vetnými konštrukciami a neraz siaha aj po apoziopézach.
Druhá zbierka Juraja Bakoša má predsa len niečo spoločné s jeho prvotinou. Dominantou jeho vnemov aj naďalej zostal človek a jeho životné pózy. Teraz však popri ústrednej téme otvára aj duchovnú zložku, vieru a vyššie formy bytia, vlastnú skúsenosť, predstavy a pocity, čím vytvára zvláštnu symbiózu prvkov, ústiacu až do revolty.
Juraj Bakoš je absolventom prešovskej Pedagogickej fakulty v odbore matematika a základy techniky. Túžbu po vzdelaní si potvrdil aj štúdiami anglického jazyka a neskôr na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave vyštudoval aj predmet katechetika. Svoj básnický debut – Posledné augustové dni, priviedol na svet v roku 2003.
Libuša Vikorová
Lucia Eggenhofferová : MEDZIRIADKY
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005)
Jestvuje niečo čo sa ukrýva za slovami, pocit, ktorý sa nimi nedá celkom presne vyjadriť, no napriek tomu slová potrebujeme na to, aby sme na ne mohli ten pocit „zavesiť”, aby sme ho mali o čo zachytiť, aspoň na tú chvíľu, v ktorej slová rastú.
Lucia Eggenhofferová so slovami narába šikovne, hrá sa s nimi bez toho, aby ich napínala, bez toho, aby slovné zvraty dostávala do príliš „tuhej” podoby. Je to poetka, ktorá pozná mäkkosť aj tvrdosť slova a napriek tomu sa nikdy nedostáva až k týmto extrémnym pólom, a využíva skôr širokú škálu podoby slova medzi nimi.
Každý, kto trávi „medziriadkové” chvíle hrou so slovami sa dostane občas k zvratom, ktoré chápe iba on sám a sú výsledkom nekonečného tanca na hudbu slova („ keby si len mama vedela, ako ma bolí ráno v ktorom nezapadá slnko”…), Lucia E. vie slová postaviť tak, že vyjadrujú veľmi výstižne a prekvapivo pocit zrozumiteľný každému, o koho sa podobná nálada už obtrela („ je krik ako keď v internáte vracia utorok”) Keďže je to autorka skúsená a vypísaná, v jej poézii je rytmus samozrejmý a prirodzený.
Obraz a pocit. Cítenie toho, čo vidíme. Hneď na začiatok ma prvá báseň zaplavila silným pocitom leta, aj keď autorka patrí skôr k tým, ktorí vnímajú svet a aj vlastné emócie skôr vizuálne a aj slová používa skôr obrazovo.
Lucia vie zachytiť zdanlivo nenápadný obraz, opísať ho, vraziť do neho všetky emócie, ktoré v nej vyvoláva , a zosobní si ho natoľko, že sa zdá, že patrí už len jej. Je to jej vlastný obraz. ( desať električiek stálo v jednom rade a dom oproti namaľovali naružovo…) Rada sa hrá so scénami z bežného života a hľadá v nich ďalší rozmer, psychoanalýzu okamihu založenú na jej vlastnom vnútornom svete. Pohybuje sa od úplnej detskosti (Nebu preletela lastovička hlavou, bude z toho teplo teplo horí Nášmu domu narastú pod pazuchami hniezda záhrada mu opäť začne dvoriť) cez veľmi spontánne zachytenie okamihu (…autobus plný popraskaných piesní a dym uniká vodičovi z okna, ja som ten dym…) až po osobné výpovede (nechce sa nám dobýjať k sebe ako do cudzieho bytu) a naozaj citlivé a vyzreté premeny skutočnosti na jedinečný a iba jej vlastný svet ( zvony dnes zvonia akoby niekomu chceli akoby chceli byť husle mať struny a nakoniec len prasknú v ostrom vetre), (ráno je moje leto a večer tvoj sneh padá ako z potrhaného neba)
Napriek tomu sa Lucia neotvára celkom. Básne osobné sú určené konkrétnym osobám a pri tých ostatných si necháva intimitu skôr pre seba, pre nás naozaj len medzi riadkami. Lucia sa vo svojich básňach nevyzlieka, skôr sa zahaľuje do závoja spoločných pocitov, takže človek skôr nachádza súvis s vlastným svetom, rozpomína sa na známe veci, spriateľuje sa s jej obrazmi, pretože ich sám dôverne pozná, a je rád, že mu ich niekto pripomenul. Nechce sa od čitateľa dištancovať, odlišovať sa od neho ale sa k nemu približovať a hľadať spoločné ostrovy. Nefilozofuje, nezasahuje do metafyziky, ( a ak tak veľmi nenápadne) chce sa so svetom spriateliť a nie ho meniť.
Napriek tomu všetkému, alebo možno práve kvôli tomu, sa občas zaoberá tým, čo je natoľko známe a každodenné, že ani jej prebúdzanie zmyslov nepomôže k tomu, aby mal človek tendenciu niektoré jej obrazy prehliadať ( v nočnom čaji pláva na kúsky roztrhané ovocie)
Jej svet je homogénny a jednotlivé básne sa stretajú, prelínajú, dotýkajú.
„Jedného dňa ma pozdravia všetci len ja sa nespoznám” Dostať do poézie niečo, na základe čoho sa spoznávame by pre Luciu Eggenhofferovú nemalo byť ťažké, myslím že v každej svojej básni zdraví seba a svet v ktorom žije. A nachádza v ňom krásu aj v tom piatom období. Takže …zdravím…
Lucia Hasbach
Ticho pred búrkou?
(Anna Gajdošová: Jaskynné kresby,
Vydavateľstvo Interart, Košice 2004)
Autorkin debut je zbierkou dvanástich poviedok rôzneho druhu. Poviedky od klasickej formy po postmoderné experimentovanie majú priemernú i nadpriemernú úroveň. Viacero z nich má toľko výnimočných prvkov aj podstatných nedostatkov, že v konečnom dôsledku ich možno zaradiť do bežného prozaického štandardu. Ak už nič iné, určite sa aspoň pútavo čítajú.
Na jednej strane slabý odvar poviedok Dom bláznov (zdôrazňuje sa len potreba snívania), List (azda sa upozorňuje na nevhodnosť cynického prístupu k samovrahom), Návšteva (tu je nápadito vyjadrená ohromná túžba po živote) a Rolničky, rolničky (výstižná reportáž vianočnej atmosféry so všetkými trápnymi neduhmi), na druhej strane silný vývar ako Kristína (nezabudnuteľný magickorealistický záver), Sen (pokusy s riadením sna vyvrcholia až narážkou na poslanie človeka, presne a mnohoznačne), Sestry (nedôsledná kompozícia, miestami nejasne poprepájané magickorealistické prvky, no výrazná pointa v symbolistickej rovine, ktorá okrem iného predstavuje zadosťučinenie voči hladu malého chlapca jednej zo sestier, nádejné vykúpenie ich biedy a potupy) a Úmrtie pána K. (husársky kúsok, kde v komickom opise samovraždy otca na základe zmätku v hlave je paradoxne viac citlivosti jeho dcéry vo vzťahu k nemu než v tragédii samej osebe). Ostatné poviedky Gajdošovej sa nachádzajú v rôznych kontroverzných polohách medzi uvedenými dvoma pólmi. Obvykle nedosahujú úroveň klasickej poviedky v realistickom duchu. Bez prekvapivého záveru často ich pasáže predbiehajú celok, prípadne naznačená pointa je myšlienkovou úvahou akoby umelo dotvorená v nadväznosti na úvodný text.
Z autorkinej prózy cítiť úsilie niečo riešiť, nielen vypovedať. To treba vskutku oceniť. Škoda, že Gajdošová neprekročila vlastný kruh aj do realizácie tejto snahy (z kruhu sa ako tak vykláňa poviedka Anjel s pôsobivou mystickou atmosférou). Pohla síce stojatými vodami prózy, ale nerozvírila ich do búrky nad morom.
Radovan Brenkus
Na dne vznešeného bahna
(Marián Grupač: Noblesa,Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2005)
Básnická zbierka pozostáva z dvoch častí – Rozkvitnutá krv a Farebné vraždy. Jej lyrika má vážny surrealistický podtón s viacnásobným využívaním paradoxov. Väčšina básní analyzuje vzťah zmäteného, nikdy nespokojného, no hĺbavého muža k podivným ženám. S tým súvisí kruté poznanie, čím musíme zaplatiť, keď v milostnom ošiali zabudneme na všetko (Drahá epizóda). Grupač udržiava zvláštnu formu napätia – na viacerých miestach pointuje text tak, že sa báseň nekončí. Obraz sa ďalej posúva k vyššej forme myšlienkového výrazu, ktorý balansuje na ostrí noža.
Kým druhá časť zbierky sa vyznačuje akousi kombináciou farebne náladového expresionizmu a v menšej miere hravého konkretizmu, prvá je zmesou rôznych variácií krvi. Autor si uvedomuje, že keď pučia príbehy, rozkvitá z nich ako zo semien krv. Azda preto „sú všetky príšernosti skvostné”. Veď čo iné ostáva človeku, ak sa preje svetabôľu? Môže ho premknúť len neopísateľná únava. Grupač tak vie o zvrátenom potešení z bolesti i o elegantnom odolávaní voči nej. Napriek tomu šalie z toho, čo môže prísť, strach sa mu stáva jedinou istotou. Výlučne takto sa zrkadlí on sám a výstižne zobrazuje zmietanie nášho vnútra, chaos života, prejavy pokoja i bolestného tranzu. A to nielen v ľúbostných opojeniach, keď nenávisť býva iba pretvárkou náruživého priťahovania k nežným bytostiam, vraždou toho najmilšieho.
Ide o nápadité verše s množstvom novotvarov (Ľútosť je ornament smútku; čítanie z erbov). V takýchto okolnostiach možno vyplaziť nielen jazyk, ale aj stopy po ranách, keď ich necháme odísť prikrčené k zemi. Nebodaj odtiaľto vyviera zrnenie utrpenia, lebo ak žena pochádza z rebra, podľa Grupača má mužova hlava pôvod v jej boku.
Grupačova poézia sa vyslovuje o vznešenom bahne, na dne ktorého mlčí „kráľ s poslednou korunou/ v deravom vrecku”. Spojenie kráľa a žobráka v prípade jednej z jeho básní predstavuje jednu z najlepších charakteristík básnika, aká v slovenskej poézii vyšla. Ozrejmuje priam cieľ súčasného básnenia.
Treba zdôrazniť, že v zbierke sa okrem silných myšlienkových obrazov vyskytujú aj nadbytočné slabiny, štylisticky síce vycibrené, no zaostávajúce za smerodajným básnickým obsahom, ktorý by mal byť primárny. Tieto miesta pripomínajú jazykové cvičenia, akoby sa zabúdalo, že poézia nie je o vybrúsenom spájaní slov, že na samotných slovách až tak nezáleží. Hoci Grupač urobil mierny krok vpred, aby vlastnú tvorbu posunul už niekam inam, do iných zaujímavejších sfér, aby prišiel s niečím zásadne novým, stále sa nachádza v zajatí opakujúcej sa poetiky z predošlých kníh.
Radovan Brenkus
Igor Gallo: Publicisti bez masky
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2004)
Igor Gallo, známy slovenský básnik, prozaik a publicista, nám v edícii Publicisti bez masky odhaľuje svoju „pravú tvár” a necháva nás vstúpiť do svojho súkromného sveta spomienok a zážitkov, a to vo forme pútavých a humoristicky ladených príbehov zo života vynikajúcich slovenských novinárov. Tieto pramenia z jeho vlastnej skúsenosti a zjavne v ňom zarezonovali takým silným spôsobom, že sa ich rozhodol sprostredkovať čitateľovi.
Zámerom autora nebol len akýsi osobný spomienkový exkurz, ale aj pripomenúť si takýmto spôsobom svojich priateľov publicistov, žurnalistov a predstaviteľov kultúry, umenia a spoločenských vied. Vo svojej knihe príbehov sa ich snaží ukázať iným spôsobom ako ich poznáme z kníh, novín či časopisov; chce nám poskytnúť neoficiálny, osobne podfarbený spôsob pohľadu na niektoré známe osobnosti zo spomínaného prostredia. Ako píše sám autor, ide „skôr o pohľad z nadhľadu, humoristicky podfarbený, o akési poodkrytie „chybičiek krásy“”.
Spôsobom sebe vlastným sa snaží o prekonanie zavádzajúceho a možno aj trochu falošného „oficiálneho portrétizmu”. Pretože podľa Galla aj tie „chybičky krásy” sú dôležité pre celkové videnie toho ktorého človeka, „pretože aj ony sú súčasťou profilu každej osobnosti, poľudšťujú ju, strhávajú z nej nimbus nedotknuteľnosti“. Porušením tejto zdanlivej dokonalosti, ich strhnutím z piedestálu a poľudštením sa aj pre nás stávajú bližšími. Uvedomujeme si, že sú to v mnohom ľudia ako my a nie nejaké ideálne a dokonalé sochy na podstavci, a tým aj ich diela a ich tvorba sú pre nás prístupnejšie a čitateľnejšie.
Vníma skutočnosť, že publicistom sa v porovnaní s inými známymi osobnosťami dostáva málo pozornosti a touto knihou chce spraviť malý krôčik k tomu, aby nám predstavil zopár publicistov telom a dušou, ktorí boli vždy na tej správnej strane, ako hovorí sám autor a pre ktorých pojem novinárskej etiky a morálky nebol prázdny. Jeho výber je v porovnaní s podobne zameranou knihou Slava Kalného Páni novinári trochu subjektívne podfarbený, figurujú v ňom mená, ako Rudolf Fabry, Július Gašparík, Alexander Karšay, Iva Kerná, Viktor Kochol, Viera Millerová-Husáková, Ľudovít Petránsky, Jaroslav Rezník, Ján Stanislav, Štefan Žáry.
Kniha je vo svojom žánri hodnotným príspevkom, ktorý nás necháva nahliadnuť do neznámych zákutí spomínaných osobností slovenského publicistického neba. Treba oceniť autorovo osobné svedectvo, vykreslenie dobových spoločenských pomerov, práce publicistov a žurnalistov, ako aj každodenných problémov vtedajšieho novinárčenia. Okrem dobrého čítania a humoru kniha nepochybne poskytuje množstvo cenných poznatkov literárnohistorického charakteru..
Michaela Geisbacherová
M. R. Štefánik: Ekvádorský zápisník (z roku 1913)
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003)
Áno, národní hrdinovia sú od čias Štúra stále a stále bez váhania konajú záslužnú činnosť pre národ, v prípade potreby za národ i efektne trpia… Najmä keď nám o takýchto ľuďoch rozprávajú historici a vedátori, v čase i priestore značne vzdialení od všetkých našich hrdinov, keď vydávajú akademické zborníky o ich živote a diele, neraz sa pred verejnosť dostane vždy nadšený, neomylný, obetavý a neskutočne neznesiteľný národný hrdina. Môže vzniknúť dojem, že náš najzáslužnejší hvezdár Milan Rastislav Štefánik precestoval svet, aby si všade mohol nainštalovať teleskop a usilovne doňho čumieť mysliac na národ…
Lenže toto nie je akademický zborník, toto je denník. Čosi priamo z prvej ruky, celkom osobitné a súkromné, čo nám nedovoľuje Štefánika len tak strčiť do veľkej sivej škatule národných hrdinov. Denník spraví z neznesiteľne nudné národného hrdinu národného hrdinu ľudskou tvárou, možne i so skutočnou príťažlivosťou…
Namiesto neskutočne hrdinského inštalovania teleskopov je tu skutočný život plný napätia: astronóm pôsobiaci vo Francúzku odchádza pod francúzkou vlajkou do Ekvádora a na Galapágy, aby tam zakladal a viedol hvezdárne. Musí sa pritom orientovať v miestnej politike, musí pre svoju misiu získať vplyvných priaznivcov a patrične ju reprezentovať na večierkoch. A zopár kamarátov musí získať i pre seba: najčastejšie sa baví so šikovným a organizačne zdatným vedcom Tufiňom, a s dekadentným umelcom Alvarézom. Najopatrnejšie sa baví s darebným intrigánom, doktorom Reinbourgom.
Ani Štefánikove postoje nie sú celkom nudnými, patetickými a večne nadšenými postojmi bežného národného hrdinu. Naopak, je schopný skepsy i tvrdej kritiky. Dokáže do svojich šľahov vniesť drsný ironický paradox („Som presvedčený o jeho cti ako o jeho lenivosti.” str.103). Až na tajomnú slečnu Isabell, s ktorou sa stretáva zásadne bez komentára, nemá vo zvyku šetriť ani neodolateľné účastníčky večierkov. („Milé, driečne dievčatká. Ale nič hlbšie som dosiaľ nespozoroval.” str. 111) Nadšený pátos nevenuje ani svojej spriaznenej duši – efektnému dekadentnému umelcovi. („Má talent, ale je príliš lyricky naladený. /Juhoamerický bombastizmus./” str.82)
Pretože v skutočnosti je i pre národného hrdinu dôležitá schopnosť postrehnúť temné stránky ľudstva a orientovať sa v nich. Boj o hvezdáreň totiž zvádza v drsnom svete neveľmi transparentnej ekvádorskej politiky a záludnej diplomacie, vo svete sprisahaní a intríg. Uniká nebezpečným nočným tieňom a bráni sa voči rafinovaným intrigánom ich vlastnými zbraňami. Občas treba zistiť viac a prezradiť menej, než sa na takú neskutočne čistú hrdinskú dušu patrí….(„Neriekol som ani jemu, ani nikomu, s kým som v spojení. Zachovávam absolútnu diskrétnosť” str.133)
Drsnosť a temnota ekvádorského sveta však zďaleka nespočíva iba v intrigách najvyšších. Niekoľkými cestovateľskými postrehmi totiž Štefánik zaznamenáva každodenný život ekvádorského ľudu – tiež neznesiteľne drsná skutočnosť. ( „Ulica je strmá, zle dláždená, končí sa v ozajstnom hnojisku. Zápach ukrutný, a ľudia tam bývajú.” str.102, „Smrad, špina /uprostred ulice pred katedrálou sa ľudia…/ str. 92. )
Hoci je tento exotický divý svet občas zaznamenaný so záujmom výskumníka („Na prahu sedí malebne ošklivá baba s rozstrapatenými šedivými vlasmi, ňadrá pootvorené, ruky vyschnuté, poloodetá červeným šálom – vedľa nej polonahé vnúča s vážnou tvárou a so šikovnou rýchlosťou jej vyhľadáva vši” str.81), je predsa príliš drsný, aby sa európskemu vedcovi naozaj páčil. Každá hrdinská duša tu pociťuje iba smútok za vzdialeným a čistým domovom, za vzdialenými či mŕtvymi príbuznými, cíti duševnú i fyzickú bolesť zo všetkých ekvádorských brutalít. A svoje trápenia si Štefánik zhrnie dojímavo nenápadne a vecne. Nad fyzickou bolesťou nezúfa, radšej ju presne vymedzí v čase či priestore. („V noci okolo 1-2 hod. smrteľné bolesti.” str. 74, „Cítil som bolesti, našťastie o 23,00 je koniec predstavenia” str.105) Trpí, samozrejme, i duša – Štefánik je od svojich najbližších vzdialený stále viac. No lamenty na smrťou otca tu vlastne nenájdeme vôbec, na túto skutočnosť nás v úvode musí upozorniť editor. Iba poznámku, že dnes večer sa spomínalo na apenka… Toto sú zjavne zápisky skutočnosti: tu teda náš národný hrdina nemusí trpieť veľkolepo, rozvláčne a pre efekt. Hoci to občas prežíva tak chlapsky statočne, že je to aj tak efektné…
Je vlastne niečo efektnejšie, než múdry cestovateľ, ktorý vlastným perom zaznamená svoj príbeh plný drsnej exotiky, tajomných intríg a dojímavého utrpenia. No napokon sa zdá – najmä v porovnaní so všetkými legendami o národných hrdinoch – že skutočná príťažlivosť je v jeho skutočnosti…
Iveta Laurincová
F I L M
Úsmevná a inteligentná dráma
Na Slovensku už dlhší čas pozorujeme mimoriadne zaujímavý úkaz. Takzvanej verejnoprávnej Slovenskej televízii patria dve žalostné prvenstvá – vo svojej programovej ponuke má na slovenskom trhu najnižší až nulový podiel naozaj kvalitných filmových diel a v prevzatých zahraničných snímkach má zároveň najnižší až nulový podiel slovenského dabingu, vrátane hlavného vysielacieho času, ktorému sa dnes módne vraví prime time.
V tomto zmysle by povinné koncesionárske poplatky a iné štátne zvýhodnenia skutočne väčšmi patrili kľúčovým úspešným slovenským komerčným televíziám ako STV, ktorá v mediálnej oblasti uskutočňuje prax vedúcej úlohy jednej politickej strany (KDH) a inak je plná úbohých filmov s prevažne českým dabingom na zväčša mizernej (ne)profesionálnej úrovni.
V súťaži o divácku priazeň pred časom patrilo dominantné postavenie televízii Markíza, pretože bola dlho jedinou komerčnou televíznou stanicou na Slovensku. Medzitým sa však spolu s neskôr nastupujúcou televíziou JOJ obe stanice vyprofilovali do pozícií rovnocenných lídrov televízneho vysielania.
Flagrantným príkladom toho, že Markíza už nemá monopol na aktuálne vrcholky svetovej kinematografie, je uvedenie globálneho megahitu najlepšieho filmového režiséra všetkých čias Stevena Spielberga (presvedčivá réžia slovenského znenia Oľga Janíková) Chyť ma, ak to dokážeš (Catch Me If You Can) v nedeľu 4. júna 2006 o 21. hod. na stanici JOJ v hlavných úlohách s brilantným Leonardom DiCapriom (v sugestívnom slovenskom znení Marián Miezga) a s legendárnym Tomom Hanksom (ktorému už tradične dal adekvátny slovenský hlas Dušan Cinkota). Ďalšie herecky vďačné a vnútorne plastické postavy excelentne stvárňujú Christopher Walken (Štefan Skrúcaný), Martin Sheen (Peter Rúfus), Nathalie Bayeová (Katarína Križanová), Amy Adamsová (Kristína Turjanková), James Brolin (Eduard Vitek), Frank John Hughes (Tomáš Maštalír).
Po kasovom akčnom trháku Minority Report prichádza Steven Spielberg s explozívnou snímkou, ktorá je vydarenou žánrovou fúziou komédie a drámy. Opäť nechýbajú hollywoodske superhviezdy, celosvetová reklamná kampaň a dosiahnuté vysoké profesionálne ašpirácie nakrútiť hodnotné, nezvyčajné, nezabudnuteľné a zároveň divácky atraktívne dielo.
Film je inšpirovaný autobiografickou knihou, prinášajúcou reálny príbeh Franka Williama Abagnalea Jr., ktorý pred desaťročiami po celej planéte neuveriteľne vynaliezavo unikal FBI a prostredníctvom podvodov podporovaných falšovanými dokumentmi nezákonne získal milióny amerických dolárov, aby sa neskôr sám stal prvotriednym expertom americkej tajnej polície na odhaľovanie sofistikovaných ekonomických zločinov. Významným predpokladom úspešného filmového prepisu je skvelý scenár z pera skúseného Jeffa Nathansona. Na podmanivej obrazovej stránke filmu sa rozhodujúcou mierou podieľa Spielbergov dlhodobý blízky spolupracovník – kameraman Janusz Kaminski (držiteľ Oscara za Schindlerov zoznam). Autorom originálnej hudby je famózny John Williams, ale nostalgickú atmosféru Ameriky 60. rokov približujú aj súdobé populárne skladby – napríklad One Note Samba, Body and Soul či Take the A Train.
Titul mal pôvodne režírovať Mexičan Gore Verbinski, ktorému však termín nevyhovoval vzhľadom na iné projekty. A tak sa scenár dostal do rúk virtuóza, ktorý má výnimočný zmysel pre krehkú rovnováhu duchaplnosti a emocionality, dôvtipu a umeleckej náročnosti, racionálnej dokonalosti a hlbokej ľudskosti. Vďaka tomu počas vyše dvojhodinového filmu ani na okamih neochabne pozornosť divákov, ktorí popri ustavičnej úsmevnosti i príležitostnej výbušnej humoristickosti prirodzene prežívajú dramatickú a psychologickú mágiu myšlienkovo a esteticky seriózneho posolstva. Steven Spielberg opäť potvrdzuje svoje exkluzívne miesto v dejinách svetovej kinematografie. A slovenský divák je pri tom vďaka snímke, ktorej slovenské znenie pre vysielateľa televíznej stanice JOJ (spoločnosť MAC TV) pripravila renomovaná umelecká agentúra EKA.
Pavol Janík