Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.
Miesto a význam práva v myslení Ľudovíta Štúra
1. Štúrova filozofia práva
Podobne ako pri probléme štátu možno aj v oblasti názorov na právo konštatovať, že Ľ Štúr sa nimi teoreticky v celej šírke nezaoberal, alebo im venoval pozornosť len v obmedzenej miere, a to predovšetkým v niektorých aktuálnych súvislostiach štátu a práva, o ktorých sa vyjadruje a ktoré aspoň v tomto zmysle naznačujú jeho názory na podstatu a úlohu práva v spoločnosti.
Ak Štúr niektoré náhľady vyslovil, urobil tak spravidla vždy v spätosti s konkrétnymi problémami slovenskej a uhorskej skutočnosti, predovšetkým v spojitosti s kritikou niektorých dôležitých uhorských zákonov týkajúcich sa v prvom rade zrušenia urbára a otázok s tým spojených. Okrem toho časť svojich myšlienok o práve vyslovuje Štúr v súvislosti s kritikou platného uhorského práva vôbec, s kritikou súdnictva a aplikácie práva v Uhorsku a špeciálne na Slovensku.
Aj v jednom aj v druhom prípade je v kritike uhorských zákonov vždy premietnutý aj národný, sociálno-politický a hospodársky obsah Štúrových názorov a zreteľne sa v nich Štúr prejavuje ako Slovák, demokrat a reprezentant mladého formujúceho sa slovenského meštianstva a národnej inteligencie. Aj túto stránku Štúrovej činnosti treba považovať za neoddeliteľnú súčasť jeho všestranného boja za samobytnosť slovenského národa a proti feudalizmu v Uhorsku. Ba z rozboru jeho názorov na pozitívne uhorské právo, ako ďalej uvádzame, sa ukazuje, že v tejto oblasti Štúr veľmi dôsledne, niekedy priam zanietene a radikálne presadzoval objektívne progresívne demokratické premeny, pravda, vždy iba na báze legality a len v rámci nedotknuteľnosti štátu.
Pokiaľ ide o vlastnú teóriu, resp. filozofiu práva vôbec, v názoroch na jeho podstatu a úlohu v spoločnosti a v zásade aj v práve videl objektivizovanie absolútnej idey, a preto aj verí štátu a jeho zákonom a iba takú spoločenskú zmenu považuje za trvalú, ktorá je zakotvená v štátnom zákonníku.[i]
Takmer neohraničená viera vo všemocnosť a spravodlivosť zákona bola logickým dôsledkom jeho absolutizácie štátu, čo sa prejavovalo nielen v jeho ustavičnom naliehaní na zákonnú fixáciu požadovaných reforiem, v ktorej videl hlavnú a jedinú trvalú záruku ich vyriešenia, ale napríklad aj v tom, že „po zákonnom zrušení poddanstva 13. marca 1848 úprimne verí, že po sociálnej stránke nastalo konečne očakávané zlepšenie“.[ii]
Sila viery v zákonné reformy ako dôsledok Štúrovho chápania významu práva iste v mnohom otupila jeho radikálnosť. Napríklad v najpálčivejšej otázke doby, t. j. v otázke zrušenia poddanstva, jednoznačne zotrvával na báze riešenia legálnym spôsobom, reformou zhora, hoci ďalšiu neudržateľnosť poddanstva plne chápal, videl v ňom dobový anachronizmus a prekážku ďalšieho rozvoja: „… poddanosť a služobnosť urbárska, čo by ju kto ako bránil a zastával, na dlho sa viac držať nedá“,[iii] preto žiada „… zrušiť poddanosť a služobnosť urbársku, nie na násilný, mocovitý spôsob, ale cestou zákonnou miernou, pokojnou“.[iv]
Pravda, Štúrov dôraz na legálnu formu boja za uskutočnenie programu slovenského národného hnutia v najširšom zmysle a osobitne programu demokratických premien v celouhorskom meradle bol v niektorých prípadoch vynútený aj konkrétnou situáciou, v akej sa mali jednotlivé prvky programu realizovať, a z tohto hľadiska tvoril aj súčasť Štúrovej bojovej taktiky, ktorú musel danej konkrétnej situácii prispôsobovať. Tento aspekt jeho názorov však lepšie vynikne po priblížení Štúrovho teoretického pohľadu na právo a zákony.
V práve, v zákonoch štátu videl stelesnenie skutočnej a objektívnej vôle, cieľov spoločnosti, podstatu duchovného života a jeho produkt. Ak štát považoval za najdokonalejšie uskutočnenie slobody, mala sa prejavovať práve v zákonoch – v slobode a rozumnosti. Právo chápe Štúr súhlasne s Hegelom ako „podstatu slobodnej vôle“, ako prejav objektívneho ducha, t. j. slobody a rozumnosti. Sloboda znamená rozumnosť a rozumnosť slobodu; rozumnosť je však objektívum, to sú ciele, poslanie štátu, to je všeobecne a jeho vyjadrenie v práve. „Zákon jest objektívnost ducha a vůle pravdivá a jedine vůle ta, jenž zákonem sa řídí čili mu poslouchá, jest pravdivá čili svobodná, nebo ona poslouchá sobě, jest pri sobě a se sebou…”[v]; „i řídíš li se zákonem, řídíš se svobodně, t. j. rozumně, a poněvádž jest rozum podstatou tvou a jen rozumem jsi tím, čím jsi, řídíš se sám sebou, nejsi v porobě nikoho, ale jsi sám pánem svým“.[vi]
V súlade s Heglovým ponímaním práva si Štúr neosvojil základný princíp prirodzenoprávnej školy o protiklade feudálneho prirodzeného a pozitívneho práva. Právo ako také je aj u Štúra „podstatou slobodnej vôle“. Z toho logicky vyplynul záver o nemožnosti uplatnenia slobody mimo sféry práva, ktorý Štúr prijal, a chápanie slobody ako podriadenia sa jednotlivca záujmom celku vyjadrených v práve, iba prostredníctvom práva a zákonov môže teda dôjsť k uplatneniu subjektívnej vôle.
Kolíziu medzi subjektívnou a objektívnou vôľou rieši Štúr jednoznačne v prospech zákona, pretože objektívna vôľa vyjadrená v zákonoch má prvenstvo a naopak, „vůle subjektivní náruživosti obecnými se řídící jest závislá zámery rozumnosti a rozumnosti této dovedení jest jejím záměřem. Podstatná táto rozumnost jest spojení subjektívní a rozumné vůle…”[vii] Rozum, teda objektívna rozumná všeobecnosť, môže byť vyjadrený iba v zákone, zákon je preto vyjadrením pravdivosti a rozumnosti, ktorá je v ňom objektivizovaná. Právo poníma ako podstatu slobody a rozumnosti a mimo neho niet ani jedného ani druhého.
Z tejto pozície Štúr vystupuje proti každému pokusu o oslabenie výsostnosti práva, jeho posvätnosti a objektívnej všeobecnosti či rozumnosti. Preto podľa Štúrovej mienky akákoľvek sloboda mimo sféry práva je slobodou iba domnelou, nepravou a neskutočnou. Za takúto považuje napríklad slobodu existujúcu v tzv. prirodzenom stave, v ktorom „… by byl člověk ouplné, neohraničené slobody požíval: avšak stávalo li kdy takového stavu, nebyl stavem slobody, nýbrž přímym odporem jeho, t. j. zvůle, nevázanosti a bezuzdnosti“.[viii] Takáto sloboda nemá so skutočnou slobodou nič spoločné, a preto musí prísť štát, ktorý ju nahradí slobodou založenou na práve, t. j. slobodou rozumnou, opravdivou. Štúr teda odmieta tzv. prirodzený stav tak v súvislosti s výkladom o vzniku štátu, ako aj z hľadiska vývoja a existencie pravej slobody.
Rovnako odmieta idealizovanie tzv. patriarchálneho stavu, ktorého obrancovia dokazovali jeho prednosti pred stavom štátnym najmä pre vraj existujúcu slobodu v ňom. „Druhé takovéto rozšírené mínění,” píše v tejto súvislosti, „bojuje proti právu, vyslovenému a ustálenému zákony, a smýšlí se vůbec, jakoby stav patriarchální byl mnohem dokonalejším, v němž nebylo těch domnělých nutných zákonů, ale tož všecko konalo se z lásky, důvěry, zbožnosti, dobrovolnosti.”[ix]
Štúr posudzuje význam práva ako objektivizovania slobody a rozumnosti v demokracii, kde sa podľa jeho názoru právo a sloboda často chápu čisto v zmysle subjektívnom, t. j. že jednotlivci majú k všetkému, čo sa v štáte robí, vysloviť svoj súhlas, a podľa toho iba to môže byť uznané za zákon, s čím všetci jednotlivci súhlasia.[x] Takýto prístup k slobode a právu Štúr odmieta, pretože zavrhoval jasne sa v ňom zračiaci princíp suverenity ľudu podľa J. J. Rousseaua.
O slobode a jej právnom objektivizovaní možno podľa Štúra hovoriť až vtedy, keď „duch sám sebe v svobodě a někonečnosti se pojme, vůli svou předmětem myšlení svého učiní a rozumem seznanou zjevnou udělá, kteráž jest zákony dané nařízené, jenž jsou vůle pravá, sama sebe chtící, již ale každý subjekt sebevedomý rovne chce a chtíti musí“.[xi]
Už na prvý pohľad je zrejmé, že Štúr v prednáškach o histórii, z ktorých sme prevzali uvádzané citáty a ktoré obsahujú najviac jeho myšlienok o filozofii práva, takmer bezo zmeny nasleduje či preberá Hegla. Vyplýva to i z ďalšieho uvažovania o slobode, práve a štáte, ktoré napokon vyúsťuje do vyzdvihovania monarchie ako ideálnej štátnej formy, schopnej zaistiť maximum slobody; jej právo je vrcholom práva vôbec.
Štúrovo teoretické chápanie úlohy práva v živote spoločnosti je späté s jeho nazeraním na štát. Štúr aj právo absolutizuje, posväcuje. Možno tiež konštatovať, že aj odtiaľto čiastočne pramení jeho ostych pred revolučným násilím hnutia orientovaným na riešenie hlavných problémov národného a sociálno-politického či hospodárskeho pokroku, násilne a umelo udržovaných okrem iného aj právnou ochranou zo strany feudálneho štátu. Vystupovanie proti zákonom vyjadrenej všeobecnosti má podľa Štúra nedozerne škodlivé následky, a preto každá zmena či náprava existujúcich pomerov je mysliteľná iba na báze zákonnosti a práva. Z tohto poznatku, ktorý je v literatúre pertraktovaný ako nesporný, sa dedukuje ako jedna z príčin, prečo Štúr v podstate nehlásal revolučné násilie ako metódu boja za národné a sociálno-politické práva Slovákov a poddaného ľudu, i keď k týmto problémom, a to aj ak mali spojitosť s právom, mal priamo životný vzťah. Niektoré jeho state, články a reči ukazujú zanietený a statočný boj za nápravu cestou zákonov, odhaľujú nielen dobrú znalosť pozitívneho práva vtedajšieho Uhorska, ale aj veľmi ostrý, kritický postoj k nemu, ktorý z pozície tribúna slovenského ľudu vyjadroval predovšetkým na stránkach Slovenských národných novín a v rečiach na uhorskom sneme.
S kritickým postojom Štúra k uhorskému štátu a najmä jeho právu sa bezprostredne viaže problematika Štúra ako revolucionára a Štúra ako radikála, Štúra reformátora a obrancu legality.
Rozbor jeho kritických pohľadov na uhorské právo ukazuje, že v tomto smere zašiel ďalej než vo vzťahu k štátu. Aj keď evidentne považoval právo za imanentnú súčasť vývoja objektívneho ducha, prejav a objektivizáciu slobodnej vôle a cieľov spoločnosti do práva vložených, právo ako ducha štátu a pospolitosti, dostal sa v radikálnosti kritiky práva rozhodne ďalej než v kritike štátu ako takého.
Táto otázka má pre pochopenie osobnosti Ľudovíta Štúra značný význam a nemožno ju podceňovať či znevažovať argumentom, že Štúr nebol právnikom.
Pokiaľ ide o Štúrove akcentovanie „legality“, zdá sa byť správne, že vychádzala z jeho filozofie štátu a práva, z chápania ich významu a poslania v živote spoločnosti a národov. Avšak Štúrov kritický pohľad na uhorské právo by sme bez ďalších súvislostí sotva dostatočne mohli pochopiť. Veď práve v jeho návrhoch zákonov, resp. návrhoch na zmeny a doplnky v nich, najdôraznejšie presadzuje demokratické premeny. Naproti tomu vo vzťahu k štátu, jeho inštitúciám a predstaviteľom je Štúr legitimistom; štát je posvätný, nedotknuteľný. Túto nedotknuteľnosť vzťahoval aj na zákony a právo vôbec, a napriek tomu boli neustále v popredí jeho kritických vystúpení. Možno povedať, že práve v tejto oblasti sa preukázal okrem iného aj ako vyspelý taktik a volil menšie nebezpečie a riziko pri dosiahnutí toho istého cieľa.
Situácia v Uhorsku nebola ani pre Ľ. Štúra taká priaznivá, aby mohol, či už na stránkach svojich novín alebo iným spôsobom, napísať alebo povedať, čo si myslí, najmä keď boli jeho názory v rozpore s oficiálnymi. Štúrova pozícia bola o to horšia, že bol príslušníkom a zároveň vodcom neuznávaného národa, čím sa logicky každé jeho napísané alebo povedané slovo posudzovalo oveľa zaujatejšie a kritickejšie než u činiteľov maďarských. Stačí si pripomenúť, koľko častí v Štúrových článkoch cenzúra vyškrtala a koľko článkov do tlače nebolo pripustených vôbec. Štúr, pochopiteľne, musel s takýmito eventualitami rátať a do značnej miery prispôsobovať svoje zverejňované názory požiadavkám cenzúry. Zdá sa, že túto nevyhnutnosť veľmi dobre chápal, čo nemožno tak jednoznačne povedať o všetkých jeho priateľoch a spolupracovníkoch. Ľ. Bakoš o tom napríklad píše: „Na dráhe politickej, aby nebol hneď zrazený k zemi protivníkmi, musel občas voliť taktiku politického boja, ktorého cesta býva málokedy priama a otvorená. Je pochopiteľné, že s jeho taktikou mnohí radikáli neboli spokojní, pravdepodobne tí, ktorí nevideli do ťažkostí, s ktorými musel i na tomto poli zápasiť.”[xii] Štúrove listy obsahujú mnoho sťažností na cenzúru. V liste Ctibohovi Zochovi[xiii], ktorému píše o nemožnosti vytlačiť jeho článok aj po vymazaní určitých miest cenzúrou, medziiným uvádza: „I dusia človeka, i nesmie dať čuť, že ho dusia. Takto zo všetkých článkov rezké veci sa povytierajú, a onehdá mi práve sedem článkov za jeden týždeň cenzor odhodil; rob čo chceš človeče boží.” A o päť dní znovu Ctibohovi Zochovi píše: „Počty tatrínske nám tiež tunajšia žiadna cenzúra prepustiť nechcela, a tak sme ich poslali do Viedne, kde sú dosiaľ. Či ich tam prepustia, neviem.”[xiv] Na druhej strane niektorí radikálnejší Štúrovi spolubojovníci, najmä Ján Francisci, žiadali, aby Slovenské národné noviny písali o sociálnych a národných problémoch ostrejšie. Predmetom kritiky u predstaviteľov maďarskej liberálnej opozície stala sa napríklad stať Petra Hostinského Pohľady na naše národné hospodárstvo[xv] napísaná v relatívne umiernenom tóne aj v porovnaní s názormi na riešenie roľníckej otázky, ktorou sa Hostinský najviac zaoberal. Osobitne ostrú kritiku Slovenských národných novín podal Ján Francisci v liste Hroboňovi[xvi], v ktorom kritizuje redakciu i Štúra ako správcu a vydavateľa novín. Vyčíta mu zasahovanie do príspevkov a obmedzovanie samostatnosti pisateľov a prispievateľov. Žiada ďalej, aby noviny mali svoj vlastný demokratický princíp, „priblížili sa k slovenskému ľudu a tlmočili jeho požiadavky“. Vyčíta Štúrovi konzervativizmus: „Mladý konzervativizmus, čo sa bojí životom vykupovať… parlamentné debaty – nechže budú, keď sa užijú, môžu tiež pomôcť, ale ja ich za slabé a zdĺhavé držím. Bojím sa, že nám sám ľud ukáže cestu ešte skôr, ako by sme boli pripravení.”[xvii] Štúr, prirodzene, nemohol na takéto námietky a pripomienky odpovedať verejne v novinách, ani vysvetľovať každému z autorov opodstatnenosť a príčiny umierneného tónu novín. Odvolával sa predovšetkým na cenzúru a nazdával sa, že tam aj bol hlavný dôvod.[xviii]
Pravda, Slovenské národné noviny a sám Ľ. Štúr svoj demokratický a kritický postoj k pomerom v Uhorsku neustále stupňovali. V prvých obdobiach vydávania novín však stupeň demokratickosti a kritickosti nepriamo určovala, t. j. v skutočnosti obmedzovala, cenzúra a obava pred zrušením novín v prípade publikovania ostrejších článkov proti vláde.
Štúrove články, ktoré obsahujú kritiku uhorského práva a niektorých najdôležitejších uhorských zákonov však aj napriek tomu treba považovať z demokratizačného hľadiska za pomerne radikálne, a to tak v porovnaní s kritikou maďarskej šľachtickej opozície, ako aj so Štúrovou kritikou štátu.
V otázke štátu a jeho inštitúcií Štúr síce pripúšťa umiernenú kritiku, sám však nie je v tomto smere osobitne produktívny. V podstate možno spomenúť jeho kritické námety týkajúce sa zloženia niektorých štátnych orgánov, ich činnosti, nikdy však nie námety, ktoré by ohrozovali podstatu štátu, jeho integritu, ba ani nie formu. Sem možno zaradiť Štúrovo naliehanie na zvýšenie práv kráľovských miest, pripustenie nešľachticov do krajinských úradov vrátane uhorského snemu, kritiku justičného aparátu atď.
V oblasti bezprostrednej kritiky práva je Štúr podstatne produktívnejší a dôslednejší. Na túto skutočnosť pôsobila nielen jeho viera v silu práva a z nej plynúca nevyhnutnosť zákonného zakotvenia každej premeny, ak má byť stálou a garantovanou, ale aj vedomie priamej súvislosti zákonov so štátom a jeho politikou.
Úlohou štátu bolo predovšetkým vydávať dobré zákony.[xix] Je prirodzené, že takto postavená závislosť charakteru a kvality zákonov od štátu a vlády mohla Štúrovi poskytnúť oveľa väčšie pole na posudzovanie vlády prostredníctvom kritiky jej zákonov a politiky v nich zakotvenej. Bezprostredné vystúpenie proti vláde mohlo podľa Štúra viesť z jednej strany k zákazu vydávania novín i ďalšej činnosti, z druhej strany k strate hlavného prostriedku boja za zjednotenie síl a počiatočné uskutočňovanie programu, čoho sa Štúr najväčšmi obával. Avšak posudzovanie vlády prostredníctvom kritiky jej zákonov z pozície uhorského vlastenca a hlásateľa pokrokového európskeho prúdu, bola prípustná; Štúr ju aj dokonale uplatnil. Okrem toho vystúpenie proti niektorým zákonom a návrhy na ich novelizáciu či zmeny umožňoval Štúrovi aj poslanecký mandát za mesto Zvolen, keďže v rámci úprav mestskej rady Zvolena svojmu poslancovi mohol predniesť aj vlastné názory a návrhy, čo aj robil.[xx]
Štúrov prístup k uhorskému právu bol teda podmienený nielen filozofiou, ale aj taktikou a možnosťami, ktoré mu konkrétna dobová situácia dávala a diktovala. Treba však hodnotiť ako výrazne pozitívny fakt, že Štúr napriek vlastnému “filozofickému”, ale najmä vonkajšiemu praktickému obmedzeniu vedel aj tu jednoznačne vyjadriť demokratizmus, oddanosť slovenskému ľudu a jeho právam, svoj jasný protifeudálny profil.
Pokiaľ ide o Štúrov apologetický prístup k legálnosti na jednej strane a organizovanie ozbrojeného boja proti maďarskej národnej revolúcii na druhej strane možno analogicky prijať na vysvetlenie tie argumenty, ktoré zdôvodňujú jeho ozbrojený boj z hľadiska vzťahu k štátu. Štúr totiž až do bezprostredného uvedomenia si nevyhnutnosti ozbrojeného boja neustále presadzoval bázu legality. Okrem toho chápal ozbrojený boj iba ako nevyhnutný medzistupeň na ceste k zakotveniu národných a sociálnych požiadaviek v zákonoch štátu, ktoré jediné im zaručujú stálosť, trvalosť a nezmeniteľnosť.
Štúrovo teoretické chápanie práva a jeho významu v spoločenskom živote bolo teda veľmi príbuzné filozofii štátu, ktorá, ako sme v danej súvislosti zdôraznili, bola silne ovplyvnená Heglom. Pod jej vplyvom a v intenciách nerozvinutosti slovenského národného a sociálneho pohybu ešte nemohol dostatočne rozpoznať napríklad obmedzenosť sociálnych reforiem z roku 1848 a dlho v nich videl nástup „nového veku“. Takisto nevedel pochopiť, že reformami možno dosiahnuť iba čiastkové ústupky, pritom ústupky spravidla vynútené a dočasné a jedine revolúcia môže priniesť úplné uskutočnenie jeho národných i sociálno-politických požiadaviek.
Napriek tomu je v Štúrovom postoji k pozitívnemu uhorskému právu zreteľná úprimná snaha o demokratickú premenu spoločnosti, národné a sociálne pozdvihnutie slovenského ľudu, k čomu viedla podľa neho cesta evolučného vývinu, reforiem zhora na báze zákonnosti a práva.
2. Kritika uhorského práva a pokrokové prvky Štúrových návrhov de lege ferenda
Ľudovít Štúr dobre poznal platné uhorské právo, keďže sa s ním dosť často dostával do bezprostredného styku.[xxi] Sám sa odvažoval zasvätene hovoriť a polemizovať o uhorských zákonoch nielen ako novinár, ale aj ako poslanec, teda bezprostredný účastník ich tvorby. Potvrdzuje to v liste mestskej rade Zvolena, v ktorom sa uchádza o vymenovanie za poslanca na budúci snem a kde okrem iného píše: „Hlas sebavedomia mi nahovára, že budem schopný zadosťučiniť a dostáť tejto dôležitej úlohe a zároveň vo mne skladanej dôvere ako niekto, čo sa už za pol treťa roka, ako pôsobím na tomto poli zaiste nie bez úspechu (ako redaktor Slovenských národných novín), dostatočne – ako verím – oboznámil so zákonmi a pomermi vlasti a s politickými vedami.”[xxii] Ďalším prameňom Štúrových vedomostí o pozitívnom uhorskom práve bolo prekladanie zákonov z nemčiny a maďarčiny do slovenčiny.[xxiii] Napokon Štúr ako redaktor a vydavateľ Slovenských národných novín a neskôr poslanec krajinského snemu musel aj z hľadiska svojej redaktorskej a poslaneckej činnosti zákony bezprostredne poznať, a je teda zrejmé, že ich svedomite študoval, čo preukazuje pri každej príležitosti, keď sa uhorským právom zaoberá.
* * *
Bez zveličovania možno povedať, že z hľadiska de lege ferenda bol pre Štúra primárnym a kardinálnym problém zákonnej úpravy zrušenia poddanstva. Ako už bolo spomínané, Štúr považoval poddanstvo za dobový anachronizmus, jeho odstránenie však v súlade so svojimi názormi na uskutočňovanie spoločenských premien ponecháva či očakáva na báze zákonných reforiem a odškodnenia šľachty.
V článku Slovo na čase hodnotiac najnovš vývoj v Európe vyzdvihuje ako jeden z výsledkov „… rozvíjania sa života národov naučenie, ktoré poskytla história, pokrok dobrý, potrebný a nevyhnutný“,[xxiv] t. j. zrušenie poddanstva zákonnou, pokojnou cestou, ktorú mal podľa Štúra realizovať zákon o práve vykúpenia sa poddaných od urbárskych robôt, daní a iných povinností. „Dosiaľ sme pokračovali na ceste zákonnej a môžeme povedať,” polemizuje Štúr s prívržencami násilného riešenia, „vodilo sa nám dobre, pokračujme teda i naďalej na tejto ceste a za nazdávaný zisk neprotivme sa pokrokom dobrým, nespúšťajme oči z dobra pospolitosti.”[xxv]
Štúr natoľko veril v účinnosť zákonov stavovského snemu z roku 1836 a 1840, že ich označil za novú epochu vo vývoji riešenia poddanskej otázky.[xxvi] Dokazuje, že pokiaľ ide o poddanstvo a urbár, vidieť stály, síce mierny a pzovoľný pokrok, ale predsa len postup k lepšiemu. Ako sa však zakrátko ukázalo, a to už po schválení zákona z roku 1840, jeho uvádzanie do praxe Štúrove nádeje rýchlo pochovalo. Preto vehementne žiada, odvolávajúc sa aj na nevyhnutnosť pokračovať v pozvoľnom pokroku pri riešení poddanskej otázky, doplnenie zákona o povinný výkup a úradné ocenenie poddanských usadlostí.[xxvii] Požaduje zároveň zákonné zakotvenie možnosti individuálneho výkupu, ak jednotlivý poddaný má možnosť splniť podmienky výkupu. Individuálny výkup umožňuje aspoň lepšie situovaným poddaným zbaviť sa svojej závislosti, keďže nie vždy je celá obec či usadlosť ochotná a schopná vykúpiť sa. Okrem toho vykúpení jednotlivci by pozitívne pôsobili na ostatných poddaných.
Štúrov dôraz na zákonnú fixáciu povinného výkupu zo strany šľachty, individuálneho výkupu a úradného ocenenia poddanských usadlostí bol nielen dôsledkom presvedčenia o možnej realizácii výkupu po zakotvení v zákone, ale vyplýval aj z poznatku, že možnosť výkupu nie je dostatočne účinným riešením, pretože zemepáni ju až na malé výnimky odmietajú, čiže ani v tomto prípade neveril šľachte a aj tu sa prejavil zreteľne protifeudálne.
Súčasne si Štúr kladie otázku, či má krajina právo donútiť šľachtu, aby sa zriekla svojich majetkov. Odpovedá jednoznačne kladne a podopiera toto právo príkladom Francúzska a Nemecka, kde k takémuto výkupu taktiež došlo „sprostredkovaním vyššej moci“. Ďalším argumentom v prospech práva štátu nariadiť povinný výkup je význam výkupu. „Vec, ktorá sa tak hlboko dobrostania krajiny, dobrostania mnohých stotisícov týka, ktorá s pokojom vo vlasti tak úzko je spojená, musí padať pod právo rozhodnutia krajinského.”[xxviii] Z citátu vyplýva, že Štúrovi tu nešlo iba o dokázanie oprávnenia štátu nariadiť povinný výkup, ale že už vtedy videl dôležitosť riešenia roľníckej otázky pre ďalší vývoj krajiny, a preto upozorňuje na možné následky jej podceňovania. Tento správny postreh rozvíja aj v ďalších vystúpeniach za zrušenie poddanstva, resp. urbára.
V článku Nárady ku zlepšeniu stavu našej krajiny[xxix] Štúr kladie urbár ako prvý a hlavný nedostatok, ktorý treba odstrániť, a žiada jeho zrušenie zákonnou cestou, pričom alternatívne uvádza aj spôsoby výkupu navrhujúc, aby „odkúpenie nielen ako dosiaľ zákonom sa dovoľovalo, ale aby krajina zákonnou cestou do tohoto vstúpila, vyberúc prostriedky, ktoré by chytrejšie k cieľu doviedli a všeobecne pôsobili. Takéto prostriedky vidia sa nám byť hlavne tri: a/ všeobecnou pôžičkou krajinskou; b/ vymenením urbárskych povinností za jednotlivé zeme urbárske; c/ splácaním urbára, ktorý by sa v tejto prípadnosti ako istina peňažitá v rukách majiteľov zemí urbárskych považoval.”[xxx] Opätovne aj tu zdôrazňuje, že bez zásahu štátu do celej záležitosti sa nebude napredovať pre odpor zemepánov.
Nedostatky a obmedzenosť poddanských reforiem, ktoré sa prejavili v praktickom živote, položil Štúr na prvé miesto Vašich nádejí žiadostí k nastávajúcemu snemu v roku 1848; navrhuje doplniť zákon o vykúpení o ďalšie ustanovenia, považujúc ho za neukončený. Spravodlivosť žiada vysloviť na sneme: „… všeobecné a večité vykúpenie ľudu z urbárskej poddanosti, a síce spôsobom od samej krajiny podujatým, a to spôsobom najľahším, obecnému ľudu na najmenšiu mieru byť majúcim. Doterajší zákon o vykúpení je neúplný, bo tu sa len sloboda dáva poddaným vykúpiť sa vlastnou ich silou a vlastnými prostriedkami, koľko je ale pánov, ktorí by vykúpenie ľudu i jednotlivým z ľudu dovoľovať chceli, a koľko je obcí alebo jednotlivých hospodárov, ktorí by k tomuto vykúpeniu dostatočné peňažité prostriedky mali? Z príčiny tejto teda sama krajina toto vykúpenie podujať má a to spôsobom, ktorý ľudu obecnému najmenej bude na ťarchu. Takýto spôsob by bol iste bankový, čo sa všelijak vykonať dá.”[xxxi]
V predvečer zasadania krajinského snemu Štúr teda prekonáva ďalší radikalizačný stupeň v boji za zrušenie urbára, keď žiada pre ľud najmenej bolestný spôsob, t. j. za štátnu náhradu. Tým sa zbližuje „so stanoviskom najpokrokovejšieho krídla v uhorskom liberálnom hnutí, ktoré tiež bojovalo za všeobecné povinné vykúpenie za štátnu náhradu”, a jeho „vystúpenia v boji za zrušenie poddanstva významne posilnili celouhorský protifeudálny front…”[xxxii]
Ako je známe, uhorský krajinský snem zákonmi z marca 1848 poddanstvo zrušil a súčasne zabezpečil zemepánom finančnú náhradu od štátu. V podstate teda akceptoval Štúrove návrhy; to bol tiež jeden z dôvodov nadšenia, ktoré Štúr po schválení zákona prejavil. Celá prvá časť jeho článku Nový vek[xxxiii] je totiž doslova oslavou víťazstva veľkých premien, ktoré marcový snem uzákonil, i keď Štúrovo nadšenie nad výsledkami jeho zasadania oslabil fakt, že snem nesplnil jeho nádeje v národných požiadavkach Slovákov.
Priebeh revolučných udalostí však spolu s hnutím roľníckych más, ktoré s riešením agrárnej otázky neboli celkom spokojné, stupňoval, resp. prehlboval demokratický obsah Štúrovho pohľadu na toto riešenie. Vyvrcholil v Žiadostiach slovenského národa z mája 1848, v ktorých Štúr a celé slovenské národné hnutie vytýčili najpokrokovejšie programové požiadavky riešenia roľníckej otázky zo všetkých hlavných protifeudálnych prúdov v Uhorsku.
Štúrov boj za zrušenie urbára a riešenie tzv. agrárnej otázky slovenského roľníctva ukazuje, že správne pochopil a ocenil spätosť sebauvedomovacieho procesu slovenského národa a pozdvihnutia jeho najzákladnejšej, ale aj najzaostalejšej vrstvy, že iba vtedy bude môcť s roľníctvom v plnom rozsahu rátať ako s národnou slovenskou silou, ak národný boj spojí s bojom za oslobodenie roľníctva z poddanstva, zbaví ho urbára a umožní mu plný rozvoj. Zároveň videl v existujúcej podmanenosti slovenského roľníctva prekážku každého hospodárskeho napredovania, prekážku, ktorá sa prieči „terajšiemu duchu priemyselnému“[xxxiv], čiže správne spájal a cieľavedome orientoval boj za pozdvihnutie slovenského roľníctva s bojom za demokratické premeny, čím sa taktiež zaradil na popredné miesto plejády protifeudálnych bojovníkov v Uhorsku.
* * *
Svojim požiadavkám a návrhom zameraným na zrušenie poddanstva dáva Štúr popri sociálnom a národnom aj aktuálny politický obsah, hlásajúc napríklad rovnosť všetkých pred zákonom, zrušenie šľachtických výsad, slobodu podnikania, slobodu tlače a pod.; tu sa prejavuje ako stúpenec liberalizmu a obranca demokratických práv a slobôd.
Sem patrí aj ďalšia požiadavka, resp. návrh podaný na uhorský snem vyplývajúci zo zrušenia urbára, v ktorom Štúr presadzuje zrušenie tzv. patrimoniálneho súdu, t. j. faktického spojenia hospodárskej a verejnosúdnej moci v rukách zemepánov, keďže ešte aj v Štúrovej dobe v Uhorsku mal zemepán v prvej stolici nad svojimi poddanými aj súdnu právomoc, a to aj po vykúpení sa poddaného z poddanstva.
Existencia patrimoniálneho súdu bola podľa Štúra opodstatnená v minulosti, keď zemepán vlastnil usadlosti a poddaný sedliak bol iba jeho nájomníkom. Len čo však táto základná podmienka, toto hlavné spojivo, t. j. zemepánovo vlastníctvo pôdy, ktorú poddaný užíval, zaniká, stráca akékoľvek opodstatnenie i patrimoniálne súdnictvo, pretože vykúpený poddaný „nie je viac v žiadnom ohľade majetnosť pánova, ale je tak dobre ako ktorýkoľvek druhý obyvateľom a občanom krajiny, bo čiastku zo zeme vlasti slobodne vládze a tak so všetkými svojimi pravotami, ktoré sa tejto osoby, jeho majetnosti týkajú, patrí samojedine pod súd stoličný, krajinský“.[xxxv] Vymanenie sa vykúpeného poddaného spod súdnej právomoci zemepána, svojho bývalého nadriadeného, znamenalo nielen pretrhnutie puta medzi nimi, ale by znamenalo aj získanie formálnej rovnosti pred súdmi, čo by v konečnom dôsledku viedlo k oslabeniu politickej pozície šľachty. Z tohto hľadiska bol teda návrh na zrušenie patrimoniálneho súdnictva zreteľne protifeudálny a pokrokový.
Ďalším dôsledkom zrušenia poddanstva je poskytnutie príslušných politicko-občianskych práv vykúpeným poddaným, a to najmä práva zastúpenia vo verejných krajinských úradoch a záležitostiach. O spôsobe tohto zastúpenia sa Štúr jednoznačne nevyjadruje, i keď uvádza niektoré možnosti diskutované vo verejnosti, ako napríklad zastupovanie podľa stavu, zastupovanie podľa majetkového cenzu, podľa obcí ako určitých jednotiek a pod. Konečné rozhodnutie ponecháva na úvahu krajinskému snemu. Za dôležitý treba však označiť už sám fakt nastolenia problému, ktorým sa Štúr taktiež zaradil do tábora protišľachtických a protifeudálnych síl v Uhorsku.
Svoje argumenty na podporu práva vysielať do príslušných inštitúcií vlastných zástupcov poddaných po ich oslobodení Štúr buduje v podstate na zásade vlastníckeho práva. „Kto inému patrí, toho iný predstavuje, pod svojou ochranou a opaterou drží, zaňho kde treba, hovorí, jeho záležitosti koná a vedie a podľa tejto zásady i zemianstvo uhorské, ako sa to aj v zákonoch spomína, svoje poddanstvo zastupovalo a jeho majetnosťou, ktorá sa vlastne za majetnosť zemianstva považovala nakladalo, povoľujúc a určujúc dane, ktoré poddanstvo vyplácať malo.”[xxxvi] Zmena vzťahu medzi pánom a poddaným má po vykúpení sa z poddanstva za následok, že bývalí poddaní sa stávajú plnoprávnymi občanmi štátu a ako takí musia mať možnosť vyjadrovať sa prostredníctvom svojich zástupcov k otázkam, ktoré sa ich týkajú, predovšetkým k daňovým otázkam. Namiesto prv platného sine me, de me musí podľa Štúra nastúpiť de me, mecum.
V presadzovaní tejto požiadavky sa Štúr mimoriadne zreteľne prezentuje ako predstaviteľ slovenského meštianstva, ktoré si tak ako meštianstvo iných krajín nárokovalo na reprezentáciu ľudu ako celku a ktoré sa okrem iného aj prostredníctvom zastupovania ľudu usilovalo o uchopenie politickej moci. U Štúra mala táto tendencia preraziť cestou dokázania potreby zastúpenia tzv. hospodárskeho stavu, t. j. produktívnych vrstiev – roľníctva a podnikateľov, ktorých záujmy považoval za potrebné obraňovať a prebojovávať aj na najvyšších krajinských fórach, kam zatiaľ mali len obmedzený prístup. Štúr je presvedčený, že obyvateľstvo by si „… z ľudí vzdelaných a učených, ktorých už ani u nás nechýba a ktorých počet sa každý deň množí, ľahko takých, do krajinských vecí sa rozumejúcich, povyberalo, ktorí by zasluhovali jeho dôveru“.[xxxvii] Je celkom nesporné, že tieto funkcie si nárokovala slovenská inteligencia, ktorá v tejto ceste videla jednu z najúčinnejších ciest posilnenia, resp. získania politických pozícií v slovenskom živote, a Štúr ako jej vedúci činiteľ tomu nemohol všestranne nenapomáhať.
S postupne sa radikalizujúcou líniou Štúrových názorov korešpondujú aj mnohé ďalšie jeho kritické pripomienky k zákonom a najmä konkrétne námety na pripravujúci sa uhorský snem. Tak je to napríklad v otázke šľachtických privilégií, z ktorých väčšinu označuje za nespravodlivú ťarchu a krivdu pre nešľachticov. Ide mu predovšetkým o odstránenie nerovnosti pred súdom a právom; Štúr pevne verí, že snem „úplnú rovnosť pred právom všetkých obyvateľov krajinských vysloví a upevní“.[xxxviii]
Problematika spravodlivosti a súdnictva tvorí podstatnú časť záujmov, či kritických vystúpení proti feudalizmu a jeho štátnemu aparátu. Najviac pozornosti im venuje v článkoch Nárady ku zlepšeniu stavu našej krajiny a Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu.
Ľ. Štúr charakterizuje a hodnotí uhorské zákony ako nedôsledné, často si navzájom odporujúce, pričom táto kontradiktórnosť otvára dvere ľubovôli sudcov. Zdôrazňuje význam dodržiavania zákonov a ochranu práv ako dôležitý moment dôvery občana v štát: „Na dobrom nestrannom, skoro prisluhovaní spravodlivosti samej krajine najviacej záleží, bo ničím sa tak dôvera k verejným poriadkom neupevňuje ako tým, keď je každý o tom presvedčený, že k svojmu dobrému právu iste a skoro príde.”[xxxix] Požiadavka posilnenia právnej istoty občana bola logickým odrazom nedostatkov uhorského feudálneho práva a justičného aparátu, ktorý bol podľa Štúra skorumpovaný.
Za základný nedostatok z hľadiska prisluhovania spravodlivosti považuje Štúr kontradiktórnosť a neusporiadanosť zákonov, čo spôsobuje chaos a nemožnosť orientácie u mnohých sudcov, ktorí často sami nevedia, podľa ktorého zákona majú k tomu alebo onomu konkrétnemu prípadu pristupovať, „a keď nie sú svedomití, podľa svojej vôle zákony natiahnuť môžu“.[xl] Keďže sudcovia sú okrem toho aj slabo platení, vytvára sa živná pôda pre korupciu a spravodlivosť sa stáva priekupnou; korupciu využívajú, samozrejme, predovšetkým tí, ktorí majú na to prostriedky, t. j. šľachta. Štúr v záujme podpory nezávislosti sudcov, a teda aj väčšej záruky objektívnosti rozhodovania, žiada dať im také platy, aby sa nemuseli znižovať k poberaniu úplatkov.
Podľa Štúra vyplýva z neúplnosti, medzerovitosti, rozpornosti a neusporiadanosti uhorských zákonov platnosť a používanie súdneho precedensu, formy práva, ktorá sa prejavuje v tom, že súdne rozhodnutia kráľovskej kúrie[xli] museli byť vydané ako vzor pre súdenie; rozhodovanie súdov je určené súdnymi rozkazmi krajinských sudcov a nimi sa musí v podstate riadiť. K tomu pristupuje nestálosť, dlhé prázdniny, ktoré spôsobujú odďaľovanie riešenia sporov a ich zdĺhavosť, čo všetko značne oslabuje dosah spravodlivosti na jednotlivca. Na základe tejto kritiky Štúr apeluje na povolaných, aby urobili nápravu. „Nech sa zriadi a do poriadku uvedie prisluhovanie spravodlivosti, aby bol každý, bez ohľadu a prijímania osôb, istý svojho života, svojej cti a majetnosti, aby sa každý súdil len ako človek a obyvateľ krajinský, a nie ako vybranec, ktorému len práve preto viac práva ako druhému prislúcha.”[xlii] Pravda, nastolenie spravodlivosti znamenalo nevyhnutné odstránenie aj ďalších nedostatkov, z ktorých Štúr zdôrazňuje najmä absenciu trestného zákona. Neexistencia trestného zákona negatívne ovplyvnila celý trestný proces, pretože uznanie o vine i rozsudok v mnohom závisel od ľubovôle sudcu.[xliii] Roztrieštenosť a neprehľadnosť trestného zákonodarstva spôsobovala tiež preťaženosť súdov a z toho plynúce odďaľovanie riešenia prípadov. Okrem toho niektoré prípady postupovali viacerými odvolacími inštanciami, čo bolo z hľadiska právnej istoty taktiež neúnosné a postihovalo v prvom rade najchudobnejších, pretože procesy boli veľmi nákladné a súdy vo vedomí ťažkej vymáhateľnosti poplatkov od nemajetných odkladali riešenie ich pravôt do nekonečna.
Ťažkosti vyplývajúce z vysokých súdnych poplatkov niekedy spôsobovali dokonca stratu záujmu na rozhodnutí o práve, pretože bolo drahšie, než hodnota sporného práva či veci. Štúr ironicky spomína medzi ľudom rozšírenú mienku, že je lepšie dohodnúť sa s odporcom na tretine nárokovaného práva, než ísť pred súd.
Drahota procesov a ich zdĺhavosť bola zavinená aj veľkým počtom advokátov, „… ktorí, aby sa vyživili, pravoty schválené preťahujú, ľudí k pravoteniu zvádzajú a pri neurčitosti našich zákonov vec sem i tam, každý na svoje kopyto, naťahujú“.[xliv] Z toho dôvodu Štúr navrhoval stanoviť v Uhorsku maximálny počet advokátov podľa príkladu rakúskych dedičných krajín a dosiahnuť tak aj v tomto smere aspoň relatívnu nápravu. Svoje úvahy o uhorskom súdnictve a možnostiach jeho skvalitnenia uzatvára: „Ak by sa teda chcelo naše súdobníctvo usporiadať, museli by sa zákony prezrieť, odporné zákony zrovnať, nedostatočné doplniť, pochybné určiť, mnohé prázdniny pri súdoch skrátiť alebo vonkoncom zrušiť a týmto, ako ešte aj inými spôsobmi beh súdov prináhliť a naposledok trestný zákonník do života uviesť.”[xlv]
Ako vidno, aj v úvahách o súdnictve, spravodlivosti a zákonoch jasne vystupuje Štúrova protifeudálna orientácia vyjadrená najmä odsudzovaním spoločenskej nerovnosti v mimomajetkovej sfére. Bez ohľadu na to, že Štúr azda až preceňoval význam a silu práva, resp. zákonov, že účinnosť zákonov feudálneho štátu chápal ako nástroj zmeny a zavádzania vývinových premien, je to práve oblasť jeho kritiky zákonov, kde jednoznačne vyjadruje dobovo progresívne tendencie vývoja v oblasti spoločensko-občianskej, sociálnej, politickej i hospodárskej.
Tejto tendencii zodpovedajú aj jeho názory na šľachtické privilégiá, zastúpenie miest v sneme, zrušenie tzv. starootcovského práva, ktoré bránilo scudzovaniu dedičných majetkov, oddanenie zemianstva a i.
* * *
Štúrovmu názoru na šľachtu ako oporu feudalizmu a hlavnú prekážku každého ďalšieho rozvoja sme sa už venovali. Tento názor plne premietol aj do myšlienok o právnej úprave postavenia šľachty, jej práv a výsad, ktoré konfrontoval s právami ostatného obyvateľstva, v prvom rade mladej buržoázie, ale aj oslobodeného drobného ľudu, a z takejto pozície najmä proti šľachte aj vystupoval.
Štúr si v tejto rovine bezvýhradne osvojil jedno zo základných hesiel demokratickej revolúcie vôbec, t. j. heslo rovnosti všetkých pred zákonom, a v jeho realizácii správne videl dôležitý krok na ceste k odbúravaniu prežitých feudálnych spoločenských zábran. V reči na uhorskom sneme 21. decembra 1847 zdôvodňujúc naliehavosť zavedenia slobody a rovnosti povedal: „Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človeku povolia a nasúdia. Buďme teda na tom, aby sme za tým neostali, čo už inde svitá a čo je požadovaným nášho stoletia.”[xlvi]
Popri už spomínaných obmedzeniach šľachtických výsad Štúr v mene pokroku a spravodlivosti žiadal zrušenie tzv. starootcovského práva šľachty, jej oddanenie a ďalšie zásahy zo strany štátu na uvoľnenie cesty národnému a sociálno-politickému progresu, industrializácie, vytvárania národného trhu, rozvoja obchodu a podnikania, teda opatrení hospodársky protifeudálnych, buržoáznych.
Tzv. starootcovské právo alebo avicita, proti ktorej Štúr brojil, bola inštitúciou feudálneho uhorského práva, ktorá vznikla z dávnejšieho právneho pomeru príslušníkov rodinného podielu a slúžila na zabezpečenie šľachtického dedičného majetku budúcim pokoleniam. Podľa jej zásad avicitný majetok nebol vlastníctvom toho, kto ho mal v držbe, ale patril celému rodu, ako živým tak i budúcim potomkom. Držiteľ nemohol takýto majetok scudziť.
Zrušenie tejto tradičnej zábezpeky zachovania dedičných majetkov v šľachtických rodinách bolo podľa Štúra jednak logickým dôsledkom zrušenia urbára, jednak si ho vynucoval rozvoj hospodársko-priemyselného a obchodného podnikania.[xlvii] Urbárske odkúpenie znamená u Štúra pre avicitu stratu akéhokoľvek základu jej ďalšej existencie. Odkúpené zeme sa stávajú slobodným majetkom s plným rozsahom dispozičného práva, kým majetky šľachty s výlučnými právami šľachtickej rodiny ako celku by v skutočnosti zostali aj naďalej nedotknuté, neslobodné, keďže by sa nemohli voľne scudzovať; to by viedlo jednak k rozporu medzi zemanmi a nezemanmi, jednak by znamenalo škodu pre samo zemianstvo „nielen v hospodárskom, ale napospol v priemyselnom a právnom ohľade.”[xlviii]
Existencia avicity oslabovala bezpečnosť nezemanov, ktorí mali v držbe šľachtické statky, čo ich, prirodzene, odrádzalo od kúpy, ale aj držby. Cena takýchto statkov bola v dôsledku toho veľmi nízka, a teda nevýhodná pre ich šľachtických majiteľov či držiteľov. Nezemania preto neradi poskytovali na takéto majetky úvery, čím sa brzdí rozvoj priemyslu a hospodárstva, v podstate teda avicita prekážala uskutočňovaniu hospodárskeho programu buržoázie. Štúr preto žiada „pre právo všetkých obyvateľov krajinských, pre rozkvit hospodárstva, priemyslu našej vlasti i pre dobro samých zemanov…, aby sa právo starootcovské alebo dedičnosti majetku na budúcom sneme zrušilo, a tým slobodné predávanie a kupovanie statkov zemských, bez všetkých záprek, konečne do života dostalo.”[xlix]
Ďalšou demokratickou a progresívnou požiadavkou Štúra bol návrh na zdanenie šľachty. Privilégium „daneprostosti” šľachty patrilo medzi jej najvýznamnejšie výsady, ale zároveň aj medzi výsady, ktoré opozícia najčastejšie napádala. V Uhorsku sa k zdaneniu šľachty chystala už Mária Terézia a pred snemom roku 1764 boli už vypracované aj konkrétne návrhy, ktoré však snem neprijal. Podobne pochodil aj Jozef II. a šľachta si zachovala oslobodenie od platenia daní až do revolúcie 1848.[l]
Nespravodlivosť daňovej politiky uhorského štátu Štúr napadol predovšetkým v Náradách ku zlepšeniu stavu našej krajiny, kde skutočnosť „daneprostosti” šľachty uvádza na druhom mieste základných nedostatkov v krajine.
Podľa jeho odhadu sú ¾ pôdy v krajine oslobodené od dane, a tak daňová ťarcha spočíva na poddaných a mestách. Šľachta, ktorá najviac užíva z bohatstva krajiny, platí v skutočnosti iba na krajinské snemy a inak je od dane oslobodená. Takáto očividná nerovnosť podľa Štúra škodí dobrej povesti krajiny v celej Európe a je tiež jednou z hlavných príčin mnohých ďalších nedostatkov. „Toto je istotne najväčšia nespravodlivosť, ktorá sa v našich pospolných poriadkoch nachodí, je to najväčšia škoda našej krajine, bo preto nemáme súdy tak, ako by to bolo treba, dobre zriadené, máme nedostatok v školách a školy najmä nižšie, biedne a zle usporiadané, preto máme na mnohých miestach zlé cesty atď.”[li] Štúr argumentuje aj všeobecnou verejnou mienkou, ktorá zdanenie zemianstva vyžaduje a očakáva, aby zemianstvo platilo „… daň podľa síl svojich, platilo v tom pomere a od toho ako druhí obyvatelia a od čoho tí platia“.[lii] Okrem toho však z hodnôt, ktoré patria iba šľachte, a luxusnú daň, respektíve daň z prepychu.
Predovšetkým musí šľachta platiť daň z pôdy a statkov, tiež daň z mýta a daň za poštové služby a služobníctvo. Výhoda zdanenia zemianstva z jeho pôdy je podľa Štúra okrem iného aj v tom, že by sa konečne určila, respektíve sprehľadnila výmera zemepánskej pôdy a získal by sa prehľad o rozlohe pôdneho bohatstva krajiny i jednotlivcov.
Štúr navrhuje, aby šľachta platila daň z pálenia liehu, ktorá je odôvodnená nielen hospodársky, ale aj mravne, pretože z pálenia liehu má šľachta veľké príjmy a pritom pálenkou zbytočne otravuje ľud. Ďalej je nevyhnutné, aby šľachta platila daň za užívanie ciest a pošty, keďže tieto verejné prostriedky a zariadenia užíva rovnako alebo v ešte väčšej miere ako ostatní obyvatelia, čo by prispelo aj zlepšeniu veľmi zlého stavu ciest. Ďalšou daňou šľachty by mala byť daň za služobníctvo, ktoré svedčí o dostatočnom majetku. Zdaniť sa mali krčmy, sklady, jatky a vôbec tzv. regálie. Štúr je presvedčený, že zdanenie šľachty prinesie krajine veľký osoh a bude v plnom súlade so „spravodlivosťou, ktorá je základom štátov“.
Jednou z dôležitých súčastí Štúrovho protifeudálneho programu bol boj za zastupiteľské a hlasovacie právo miest na sneme a vôbec boj za ich väčší a rozhodujúcejší podiel na určovaní politického života krajiny. Aj v tomto ohľade, ako to vyplýva z jeho argumentácie, stojí jednoznačne na platforme meštianstva a podnikateľstva; najmä pre jej nižšiu vrstvu presadzuje väčší vplyv v mestských správach, ale aj väčší vplyv na politiku miest vôbec. Mestá boli v konečnom dôsledku svojím zložením obyvateľstva boli nielen Štúrovým potenciálnym spojencom, ale aj v konkrétnostiach mali už v tom čase so Štúrom niektoré spoločné či podobné programové body, čiže boli do určitej miery samy protifeudálnou silou a materiálnou základňou Štúrovho programu a reforiem. Bolo by preto nesprávne chápať a vysvetľovať Štúrovo vystupovanie za zvýšenie politických práv miest iba ako povinnosť vyplývajúcu z jeho funkcie poslanca za mesto Zvolen.
Tzv. slobodné kráľovské mestá, medzi ktoré patril aj Zvolen, si udržali až do roku 1848 istú autonómiu a spolu s banskými mestami stáli pod právomocou panovníka ako majetok koruny. Ich zástupcovia sa zúčastňovali na zasadnutiach stavovského snemu, pričom každé mesto malo jeden hlas. Neskoršie však v dôsledku tlaku stavov na panovníka sa vytvorila taká prax, podľa ktorej mali mestá pri hlasovaní bez ohľadu na ich počet iba jeden hlas. Práve túto skutočnosť mal Štúr na zreteli, keď v Našich nádejach a žiadostiach k nastávajúcemu snemu konštatoval stratu pôvodných snemovných práv miest, ich faktické vylúčenie z vplyvu na zákonodarnú činnosť snemu a tým i vylúčenie z tohto vplyvu zástupcov meštianstva.
V obnovení práv jednotlivých slobodných kráľovských miest vidí Štúr veľmi správne aj zvýšenie vplyvu priemyselných kruhov, t. j. vzmáhajúcej sa buržoázie na krajinské záležitosti a protiváhu šľachty, ktorej by sa podľa jeho mienky za dostatočného zastúpenia miest v sneme nikdy nebolo podarilo získať toľko práv a výhod na úkor iných stavov, ako k tomu v skutočnosti došlo.
Skutočné využitie práv miest na sneme však Štúr podmieňuje reorganizáciou ich správy predovšetkým z hľadiska väčšieho podielu drobného meštianstva na rozhodovaní o mestských otázkach a z hľadiska oslabenia hospodárskej závislosti miest od komory a stolice.[liii]
Ako sme už uviedli, Štúrova obrana práv slobodných kráľovských miest nevyplývala len z jeho poslaneckej funkcie, ale bola aj súčasťou, a to imanentnou, jeho programu ako celku. Z úprav mestskej rady Zvolena Štúrovi ako poslancovi za Zvolen na snem zvolaný do Bratislavy na 7. novembra 1847 vyplýva, že v mnohom sa aj bez tejto závislosti zhodovali so Štúrovými názormi.[liv] Poslanecký mandát umožnil však Štúrovi predovšetkým vystúpiť priamo pred zákonodarným orgánom a predniesť aj vlastné návrhy a návrhy. Jeho prejavy na uhorskom sneme totiž ukazujú, že úpravy mestskej rady Zvolena značne prekračoval a využíval tribúnu snemu aj na prednesenie tých vlastných návrhov, ktoré mu úpravy neprikazovali a svojím obsahovým zameraním prekonávali úpravy aj z hľadiska revolučnosti.
Úpravy mestskej rady obsahovali 15 bodov, ktoré mal Štúr na sneme tlmočiť. Prvé štyri body sa v podstate dotýkali iba oficialít: vyslovenia povinného oficiálneho holdu panovníkovi a jeho rodine, zosnulému arcikniežaťu Jozefovi, voľby arcikniežaťa Štefana za uhorského palatína, prednostného rokovania o kráľovských návrhoch a podaniach.
Štúr mal v zmysle úprav predovšetkým pokračovať v presadzovaní starých zákonných práv slobodných kráľovských miest, najmä ich práva na hlasovanie. Okrem toho mal 1/ hlasovať za to, aby sa slobodné kráľovské mestá zriadili bez prijatia dozorcov, čiže aby sa tým nezaťažili pokladnice miest, 2/ bojovať proti nedostatkom v dodržovaní princípu spravodlivosti, 3/ podať návrh na zákon, podľa ktorého by všetci obyvatelia boli povinní úmerne znášať všetky verejné ťarchy krajiny, 4/ prerokovať otázky usporiadania verejného vyučovania, 5/ posúriť snemovú interpretáciu zákona o prestupoch z roku 1844, 6/ žiadať zrušenie avicity (dedovizenstva), 7/ žiadať vydanie zákonov napomáhajúcich rozvoj obchodu, ktorý je v krajine ešte na veľmi slabých základoch, 8/ žiadať vydanie zákona o zákaze vývozu peňazí, 9/ žiadať schválenie návrhu trestného a banského zákona, 10/ žiadať výstavbu vojenských kasární v meste Zvolen.
Štúr v prejavoch na sneme návrhy úprav mestskej rady nielen splnil, ale aj prekročil. Väčšina inštrukcií, ako jednoznačne vyplýva z ich obsahu, plne korešpondovala so Štúrovými názormi a návrhmi už predtým opakovane vyjadrenými alebo prednesenými. Svedčí to o tom, že v slobodných kráľovských mestách nadobudli prevahu sily, ktoré postupne presadzovali svoje silnejúce pretenzie na účasť v politických a hospodárskych veciach krajiny, t. j. v podstate sily mladej buržoázie.
Štúr svoju poslaneckú aktivitu nelimituje inštrukciami mestskej rady. Na sneme predniesol, kritizoval a navrhoval aj iné otázky, ako napríklad zrušenie urbára, poskytnutie politických a zastupiteľských práv oslobodenému (vykúpenému) ľudu, zrušenie ďalších privilégií šľachty, atď. Zasadzoval sa za riešenie otázok, ktoré tvorili imanentnú súčasť jeho demokratického a protifeudálneho programu a ich nastoľovaním si na jednej strane vyslúžil nenávisť aristokracie a reakcie, no na druhej strane obdiv a uznanie dokonca aj u predstaviteľov maďarskej liberálnej opozície.[lv] Na sneme Štúr jednoznačne vystupoval ako najhorlivejší zástanca úplného zrušenia poddanstva, občianskej rovnoprávnosti a natrvalo sa zapísal do dejín protifeudálneho boja v Uhorsku.
* * *
V súvislosti so Štúrovými názormi na uhorské pozitívne právo a jeho kritikou žiada sa pre úplnosť uviesť niektoré jeho myšlienky obsiahnuté v článkoch Hraničné mýta a Zmenkové zákony, v ktorých vystupuje za likvidáciu právnych zábran rozvoja priemyslu a obchodu v Uhorsku.
Štúr analyzuje komplikované colné vzťahy v Uhorsku a Rakúsku a rozoberá tiež jednotlivé druhy ciel, ako aj ich vhodnosť pre jednotlivé krajiny.
Tzv. ochranné clá alebo mýta pokladá za vhodné predovšetkým pre zaostalé krajiny, „ktoré práve alebo domáci priemysel vzbudzovať začínajú, alebo už začatý zdokonaliť chcú.”[lvi] Preto súhlasil s Listom, ktorý vystúpil proti „slobodnému obchodu” na obranu ochranných ciel, ochranárskej colnej politiky v počiatkoch priemyselného rozvíjania krajín. V tejto súvislosti Štúr správne poukazuje na škodlivú colnú politiku rakúskeho absolutizmu, na ktorú Uhorsko doplácalo a ktorá slúžila ako jeden z prostriedkov na udržanie agrárnej zaostalosti Uhorska a bola brzdou jeho industrializácie. Štúr vystihol, že príčiny uhorskej zaostalosti v oblasti rozvoja priemyslu netreba vidieť iba v colnej politike, ale chápe ju ako ohnivko celej reťaze nedostatkov a prekážok, ktoré bránia rozvoju priemyslu a zvyšovaniu bohatstva krajiny,[lvii] pričom ich hneď aj vyratúva, odvolávajúc sa aj na vlastné predchádzajúce kritické pripomienky k všeobecným nedostatkom v krajine.
Štúrov názor na colnú politiku v Uhorsku bol objektívne vcelku pokrokový, pretože ochranárska politika, ktorú hlásal, napomáhala rozvoj kapitalistických výrobných síl v Uhorsku, ktoré boli – okrem iného aj v dôsledku sebeckej colnej politiky Viedne – iba málo rozvinuté.
V otázkach zmenkového práva Štúr ako vážnu prekážku rozvoja hospodárskeho a obchodného podnikania kritizuje predovšetkým slabú záruku úverov, pretože v praxi mohol veriteľ hovoriť o šťastí, ak mu vôbec vrátili požičané peniaze. Z tohto aspektu Štúr opätovne útočil na avicitu a ďalšie výhody zemanov, keďže ich majetky sa pri vymáhaní požiadaviek veriteľa nemohli predávať. Tento Štúrov útok proti šľachte je už typickým útokom reprezentanta novej spoločnosti proti zadĺženým zemanom neschopným hospodársky podnikať.
V polemike o zmenkových zákonoch Štúr správne vystihol súvislosť obehu peňazí s rozvojom industrializácie, obchodu i priemyslu, preto žiadal vytvorenie moderného úverového a zmenkového systému.[lviii]
Nové zmenkové právo malo byť jednak zábezpekou úverov, jednak impulzom na uvoľnenie obehu peňazí. Štúr pomerne podrobne rozvíja výhody zmeniek pre obchodníkov, vyzdvihuje ich pozitívny hospodársky význam, ale zároveň aj význam politický. Zmenkové zákony víta ako politický a sociálny pokrok, „lebo sa zákonmi týmito začala prerážať cesta rovnosti pred právom medzi pánmi a inými stavmi ľudu, od zákona dosiaľ neveľmi šetrenými a od pánov napospol len za zberbu považovanými“.[lix]
Rovnosť strán v zmenkovom práve sa prenáša aj do súdneho procesu, a to bol ďalší dôvod, pre ktorý ho Štúr kladne oceňoval.
Pravda, Štúr dobre videl aj nebezpečie, ktoré zmenky prinášali najmä tým, ktorí neboli so zmenkovým právom náležite oboznámení, teda predovšetkým roľníkom, pospolitému ľudu. Nepriamo ich varuje pred úžerníkmi podrobným opisom jednotlivých druhov zmeniek a procedúr, ktoré s ich vystavovaním a uhrádzaním súviseli. V zásade však Štúr zmenkové právo považoval za jeden z predpokladov a prostriedkov rozvoja obchodného a priemyselného podnikania, za jeden z nástrojov mladej buržoázie v boji proti šľachte a jej privilégiám.
Štúrove názory na právo tvoria dôležitú, aj keď nie najdôležitejšiu stránku jeho politicko-mysliteľského profilu. Zložitosť jeho svetonázoru a práve ním značne ovplyvňovaná praktická verejnopolitická činnosť si však vyžadujú aj poznanie týchto aspektov jeho myslenia.
Veď Štúr sám vychádzal v prístupe k riešeniu problémov z poznatku, že ak sa máme pustiť do usporadúvania vlastných záležitostí, „nemáme to robiť len na jednej strane, ale sa musíme všetkých strán života prichytiť; jedno s druhým je v tuhom spojení, jedno do druhého sa zavíja a vzájomne na seba účinkuje“.[lx]
Poznanie jeho názorov na právo a jeho úlohu v živote spoločnosti je o to potrebnejšie, že ak odhliadneme od niektorých aj konzervatívnych prvkov pohľadu na právo vôbec, najmä kritika uhorského platného práva zohrala mimoriadne mobilizačnú a pokrokovú úlohu. Práve v jej rámci, vystupujúc s kritikou na adresu uhorského zákonodarstva, ako to zdôraznil aj Alexander Dubček v slávnostnom prejave k 150. výročiu narodenia Štúra, „… požadoval zákony, zabezpečujúce majetok jednotlivca i národa, zákony na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti, rozvoj vzdelanosti, občianskej rovnosti a bratstva národov“.[lxi]
Štúrova kritika uhorského práva a jeho návrhy na kvalitnejšiu novú právnu úpravu najpálčivejších otázok doby mali hlboký sociálny, politický, humánny a demokratický obsah, zodpovedali túžbam slovenského národa a predstavovali súčasť pokrokového, demokratického programu, pred ktorého uskutočnením stála vtedajšia spoločnosť.
Poznámky
[i] Várossová, E., c. d. , s. 113.
[ii] Tamže, s. 113.
[iii] Politické state a prejavy, s. 204.
[iv] Tamže, s. 203.
[v] Přednášení historická, s. 629.
[vi] Tamže, s. 629.
[vii] Tamže, s. 628.
[viii] Tamže, s. 630.
[ix] Tamže, s. 630 – 631.
[x] Tamže.
[xi] Tamže, s. 632.
[xii] Bakoš, Ľ., citované dielo, s. 137.
[xiii] Cestou života tŕnistou, s. 198, List Ctibohovi Zochovi zo 4. marca 1847.
[xiv] Tamže, s. 200.
[xv] Pozri materiál cit. pod pozn. 79 v kapitole III., s. 1 a nasl.
[xvi] Tamže, s. 64 a nasl.
[xvii] Tamže, s. 67.
[xviii] Heretik, citované dielo, s. 169.
[xix] „Vlády sú hlavne povinovaté: dávať dobré, národom primerané zákony, na vyplňovanie ich dozerať, poriadok v krajine na starosti mať, spravodlivosť a právo prisluhovať“, atď. In: Politické state a prejavy, s. 224.
[xx] Pozri ďalej na s.
[xxi] Okrem uhorského platného práva Štúr zrejme poznal aj dejiny práva slovanského. Štúrovci totiž s obľubou čítali štvorzväzkové dielo poľského historika Waclava Alexandra Macieiovskieho Dejiny slovanského zákonodarstva, ktorý v roku 1836 navštívil Bratislavu a štúrovci ho nadšene privítali. (Pozri vysvetlivky Jozefa Ambruša: Cestou života tŕnistou, s. 279.)
[xxii] Tamže, s. 202.
[xxiii] Tak je isté, že Štúr bol prekladateľom snemových zákonov z roku 1844; preklad vyšiel ako brožúra pod názvom Zákonje článki krajinskieho shromaždenia z roku 1844.
[xxiv] Politické state a prejavy, s. 203.
[xxv] Tamže, s. 203.
[xxvi] „Zákon tento (z roku 1836 – pozn. aut.) sa na sneme r. 1840 obnovil a potvrdil a takto stala sa ním takrečená epocha v poddanosti urbárskej a vec nový obrat dostala.” – Politické state a prejavy, s. 205.
[xxvii] … majetníci poddaností urbárskych svojim poddaným odkúpiť sa dať musia, kadenáhle to poddaní slušným spôsobom žiadajú a dostatočnými prostriedkami k tomu sú zaopatrení.” – Politické state a prejavy, s. 206.
[xxviii] Tamže, s. 207.
[xxix] Tamže, s. 244 a nasl.
[xxx] Tamže, s. 248.
[xxxi] Tamže, s. 324.
[xxxii] Heretík, citované dielo, s. 172.
[xxxiii] Politické state a prejavy, s. 358.
[xxxiv] Tamže.
[xxxv] Tamže, s. 324.
[xxxvi] Tamže, s. 251.
[xxxvii] Tamže, s. 252.
[xxxviii] Tamže, s. 329.
[xxxix] Tamže, s. 332.
[xl] Tamže, s. 263.
[xli] Tamže – Kráľovská kúria, pôvodne najvyšší súd v Uhorsku, ktorý sa neskôr rozdelil na dva súdy: sedmopanskú a kráľovskú tabuľu. Sedmopanská tabuľa bola najvyššou odvolacou inštanciou.
[xlii] Politické state a prejavy, s. 266.
[xliii] Štúr mal pravdu, keď neexistenciu trestného zákona považoval za nedostatok a nebezpečie pre obžalovaných. Práve v trestnom súdnictve sa totiž stretali záujmy rôznych vrstiev uhorskej spoločnosti, a tak dlhý proces tvorby trestného zákona ani nebol ukončený a Uhorsko trestný zákon nemalo ani v roku 1848. Návrh na trestný zákon a trestný poriadok, ktorý vypracovala tzv. regnikolárna komisia ešte v roku 1792, bol pre jeho zásadu rovnoprávnosti pred súdom zamietnutý bez toho, že by sa dostal do snemu. Novší návrh z roku 1830 pre jeho reakčnosť zamietla opozícia na sneme roku 1836. Opozícia popri šľachte dobre chápala politický význam trestného práva a predovšetkým vhodnou kodifikáciou trestného zákonodarstva chcela vytvoriť predpoklady ďalších reforiem. Tak I. Széchenyi vystúpil s programom rovnoprávnosti pred zákonom, Deák žiadal zrušenie zemepánskeho súdnictva; v tomto duchu vypracovaný návrh odmietla pred rokom 1848 vysoká šľachta a po revolúcii a rakúsko-uhorskom vyrovnaní definitívne statkársko-buržoázna koalícia, pre ktorú bol až príliš pokrokový.
[xliv] Politické state a prejavy, s. 332.
[xlv] Tamže, s. 332.
[xlvi] Tamže, s. 351.
[xlvii] Nemožnosť scudzenia takéhoto majetku totiž obmedzovala poskytovanie úveru naň, i keď sa pripúšťala tzv. záložná držba, t. j. dočasný prevod majetku z dlžníka na veriteľa, ktorá síce zmierňovala negatívny dosah avicity, neuvoľnila však celkom cestu k dispozícii s ním.
[xlviii] Politické state a prejavy, s. 251.
[xlix] Tamže, s. 330.
[l] Ten istý marcový uhorský snem schválil na jar 1848 okrem iných aj zákon o zavedení zásady rovnomerného daňového zaťaženia všetkých obyvateľov.
[li] Politické state a prejavy, s. 330.
[lii] Tamže, s. 331.
[liii] Uhorská komora – vládny uhorský orgán, ktorý mal na starosti financie, čiastočne i dane, korunné a komorné statky, soľný a banský regál, colné veci, poštu a dôchodky z kráľovských miest.
[liv] Pozri bližšie Listy II., Poverovacia listina a úpravy vyslancovi, s. 441 – 442.
[lv] Keď Štúr na uhorskom sneme žiadal zrušenie poddanstva a šľachtických privilégií, už počas prejavu ho prerušovali uhorskí statkári výkrikmi. Vtedy vraj len Lajos Kossuth nahlas prejavoval súhlas, ako jediný stisol Štúrovi ruku a blahoželal mu tvrdiac, že mu tiež na srdci leží osud „úbohého poddaného ľudu“, hoci predtým mylne považoval poddanstvo za nemeniteľný „osud ľudu“. (Pozri Fraňo Rutkay: Veľký demokrat a humanista, Sloboda, 22. októbra 1965). V tejto reči totiž Štúr (21. decembra 1847) reaguje na v sneme prednesenú reč L. Kossutha, v ktorej označil poddanstvo za „osud” a „beh sveta”. Štúr s týmto tvrdením nesúhlasil: „… ja ale v tomto vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň Boh, aby v tom aj dáky osud ležal. Takým činom by sa stav potlačených v ľudskej spoločnosti ani polepšiť nedal“. (Politické state a prejavy, s. 345).
[lvi] Politické state a prejavy, s. 271.
[lvii] „Istá vec je, ako sme už povedali, že my pre ochranné mýta rakúske trpíme; medzitým všetku vinu na toto skladať, našej nemajetnosti a nedostatku len tým mýtam príčinu dávať bolo by zase len viniť druhého z našej vlastnej neusilovnosti a nedostatkov“. (Politické state a prejavy, s. 276).
[lviii] „… že ale na tento spôsob, t. j. keď sa peniaze ukrývajú a do obehu neprichodia, o podujatiach priemyselných, obchode, atď. reč byť nemôže, samo od seba sa rozumie“. – Politické state a prejavy, s. 290.
[lix] Politické state a prejavy, s. 293.
[lx] Tamže, s. 245.
[lxi] Pravda, 30. októbra 1965.