Mário Polónyi
XXX
Všetko sa zbehlo strašne rýchlo. Najprv nové kožené nohavice, potom susedia. Hrošíkovi bolo do plaču. Celé leto pracoval v bahniarni, aby si mohol z výplaty niečo pekné kúpiť, a nakoniec toto. Podomový predavač bol dávno preč, nohavice nebolo komu vrátiť, nebolo komu vynadať.
„Vravela som ti, kúp si obyčajné menčestráky a zvyšok si odlož na horšie časy. Ale ty nie, ty sa musíš parádiť.”
Mohutná hrošica významne pokukovala po susedoch. Niektorí súhlasne prikyvovali a pohľadmi hrošíka odsudzovali. Iní sa tvárili nezúčastnene, akože to nie je ich vec, že oni len náhodou idú okolo. A niektorí hrošíka ľutovali. Jediný, kto sa odvážil starej hrošici oponovať, bol jej starý podnájomník krokodíl Štrbavá papuľa, skrátene nazývaný Papá.
„Chodiu houý dotevaz, chvíu ešte vydvží. Kým si nezauobí na nové.”
Hrošík sa naňho pozrel vďačne, hrošica nevďačne.
„No ešte mu povedz, že dobre urobil a že sa nemá prečo trápiť.”
„Dobue si uobiu, chuapče, netuáp sa.”
V hrošici zabublalo ako v horúcom liečivom prameni.
„Mlč už!”
Papá sa dôležito odmlčal. Hrošík si obzeral svoje zbehnuté nohavice a zrazu ho napadlo, čo s nimi urobí. Podišiel k svojmu rovesníkovi pásavcovi.
„Tu máš, tebe budú dobré.”
Pásavec sa okúňavo obliekol do nového. Sedeli mu ako uliate. Od samej radosti šmatlavým krokom utiekol do lesa.
Hrošica chcela niečo poznamenať, potom si zakusla do spodnej gamby. Papá sa dôležito a spokojne usmieval. Hrošík zamieril do bahniarne a bol na seba nesmierne hrdý.
Martin Polakovič
Chrústy
„Dnes do mňa narážali chrústy. Chceli ma zabiť. Každý ma chce zabiť.” Povedal to takým tónom, že som mal chuť zabiť ho aj ja. Aj za cenu premeny na toho chrústa. Predstavil som si to: ja ako jeden chrúst, jeden z milióna, a predsa iný. Ostatní iba bezcieľne lietajú a o človeka zavadia iba náhodou – vlastne sa mu chcú vyhnúť. Ja by som mal však konkrétny cieľ: zabiť! Neviem, ako zabíja chrúst, ale som si istý, že by som sa to čoskoro naučil. Veď nakoniec, mám ešte čas. Mám veľa času na rozmýšľanie o krvilačnosti chrústa. Kamaráta som z depresie nevytiahol, ale aspoň som si zlepšil náladu. Zaplatil som mu pivo, v čom by asi márne hľadal akúkoľvek satisfakciu. Nie som predsa chrúst, nemusí mi nič hovoriť. Zdalo sa mi, že ani nechce. Obaja sme mali pocit, že konverzácia sa rúti do bezcieľna. Debatovali sme o chrústoch, a pritom ani jeden z nás ešte chrústom nikdy nebol. Možno keby išiel nejaký okolo, mohol by si prisadnúť. Chcel by si prisadnúť. Márne by sme však na chrústa čakali – dokonca sa mi zdalo, že som na dverách podniku videl nápis „chrústom vstup zakázaný”. Zjavne si to tam vylepil nejaký nacista – azda nemal rád chrústov ešte viac ako židov.
Zaplatil som a išiel domov. Teraz už sám. Vždy chodím domov sám – človek má čas na rozmýšľanie. Nebyť tých chrústov, ostalo by mi toho času viac. Akokoľvek som sa však snažil myšlienku na ne zapudiť, stále tam boli. V mojej hlave. Akoby ma nainfikovali. Stačí chrústov spomenúť a máte ich plnú hlavu – len si to skúste, nie je to nič príjemné. Možno to mal môj deprimujúci kamarát na mysli. „Narážali do mňa chrústy” – azda narážali do jeho hlavy – nie však zvonku, ale zvnútra. Snažil sa ich dostať von. Chceli sa vymotať zo splete myšlienok a nájsť voľnú cestu. Čím viac však na ne myslel, tým viac ich tam bolo. Množili sa ako králiky (či ako chrústy). Trochu som zosmutnel. Mohol som mu to povedať, hádam by sa už cítil lepšie. Ak teraz spácha samovraždu, bude to moja chyba. Identifikoval som chorobu, ale na liek som prišiel už neskoro. Zlyhal som ako vedec – aj keď – aký som ja vlastne vedec? Kúpil som mu pivo a tým moja úloha skončila.
Doma ma nikto nečakal. Nedivil som sa – veď bývam sám. Otvoril som chladničku a v nej rovnako nič. Iba jeden jogurt – s biokultúrou. Tie neznášam. Sám som si ho kupoval, a neznášam ho. Prečo? Asi som myslel na niečo iné. Alebo ma zasa v obchode oklamali. Stále tam len klamú. Idem si kúpiť iba cigarety a vrátim sa s jogurtom – s jedenlitrovým! Bielym! A s biokultúrou! Chladničku som zatvoril a buchnutím sa otriasla celá izba. Ticho, ktoré tu vládlo, keď som tu nebol, ma náhle zasiahlo. Mal by som si kúpiť rádio. Do toho supermarketu však už nepôjdem – jeden jogurt už mám.
Pustil som si televízor a prepol na Spektrum. Práve išlo čosi „o zvieratkách”. Poľná tráva, márna sláva a v nej chrústy. Bolo to o hmyze – neprekvapilo ma to, na chrústy som vlastne nikdy neprestal myslieť. Sadol som si na linoleum, zapálil si cigaretu a pomaly zaspával. V hlave mi pomaly mizlo: „Pozor na chrústy vo viniči!”
Keď som sa zobudil, prekvapilo ma, že mi nehorí byt. Cigareta akosi nechytila. Ťažko povedať, či ma to potešilo, ale asi áno, veď čo by som mal z horiaceho bytu. Pretrel som si oči a zazvonil mi telefón. Bola to Monika – občas mi sem príde poupratovať a dáva na mňa pozor a okrem toho spolu chodíme.
„Zasa si sa rozprával sám so sebou?”
„Nie… ale mám tu bordel a došli mi cigarety.”
„Zasa mi klameš. Jana ťa dnes videla, ako sedíš pri dvoch pivách a debatuješ o chrústoch.”
„Neklamem. Klamú spupermarkety. Zasa som našiel jogurt.”
„Čo?”
„Ale nič. Nezabudni na tie cigarety.”
Položil som. Vlastne som nemal chuť na cigarety a nemal som ani chuť niekoho vidieť. Iba ďalší človek, čo mi pripomína tie chrústy. Chvíľu na ne nemyslím a sú tu zasa. Mal som pocit, že do mňa už narážajú aj zvonku. Invázia chrústov! Chrústov je plná izba, chrústov je plný svet, zachránil som sa iba ja – a ja ich mám plnú hlavu. Som stratený. Ľudstvo je stratené. Cítil som sa ako na opustenom ostrove a na psychologickú otázku: „Čo ste si vzali so sebou?” odpovedám s prehľadom: „Biely jogurt a televízor. Prosto, samé úžasné veci.” Pocítil som potrebu niečo robiť, niečo zábavné – v telke nič nebolo a čítať mi zakázali, lebo som si všetko vykladal inak. Povedal mi to doktor: „Radšej nečítajte, budete mať skreslený obraz o svete.” Skreslený možno, ale aspoň nejaký bude. Čo už s takým človekom, ktorý o svete nemá žiaden obraz? Všetky informácie získavam zo Spektra. Je to zaujímavá stanica, ale stále je tam to isté. Dostávam svoje dávky v cykloch – každí ráno začnem vojnami, na obed je to príroda, večer nejaké varenie. Výsledok? Viem naspamäť milión receptov a nič neviem uvariť. Do supermarketu sa bojím chodiť, tak ostávam hladný. Ale aspoň ma nikto nemanipuluje. Ostanem tu dnes už celý deň.
Ak chcete, aby do vašej domácnosti neprišli chrústy, musíte vytvoriť dajaké zátarasy. Každá škáročka musí byť zatesnená, aby v nepozorovanej chvíli nevošli dnu. Dal som sa do práce. Použil som matrace, deky, paplóny, vankúše, papiere – všetko, čo som doma našiel. Zatesnil som okná, zatesnil som dvere. Nič nevkĺzne dnu, nič nevykĺzne von. Všetko to ostane v mojej hlave.
Teraz by som skutočne mohol pokojne zaspať – možno by aj tá cigareta chytila. Telefón mi síce neustále vyzváňa, ale ja ho už nezdvihnem. Dobre viem, že sú tam. V slúchadle, v telefónnej šnúre. Čakajú len na to, kým sa dám nachytať – zasa ma chcú oklamať.
Posledný výlet do chladničky. Otvoril som si svoj jogurt a našiel som v ňom chrústa.
Moja sestra
Som si istý, že mama vtedy sestru videla, ale nikdy som sa jej na to nespýtal. Bojím sa, že by povedala áno a moje trápenie by začalo odznova. Moja malá Mumu, prečo si musela žiť, keď si mala zomrieť? Prečo musím žiť ja, keď som mal zomrieť s tebou? Keď som bol malý, bol som zvláštny chlapec, všeličo som si navymýšľal. V jeden deň som bol Superman, v druhý Spiderman, v tretí Jánošík! Bol som Superman vystreľujúci pavučiny, Spiderman s valaškou a letiaci Jánošík so silou Kryptonitu! To som bol ja, zázračné dieťa. Bol som Mozart a zložil som Fantóma opery. Bol som Beethoven, ktorý nikdy nedostal klavír, a bol som Mária Magdaléna, ktorá nikdy nestretla Krista. Niekedy som bol aj sám Kristus, ktorého sudičky nenašli. Skrátka, bol som výnimočný, bol som historický míľnik. Mohol som byť všetkým a zároveň ničím, tak prečo by som to robil? Prečo by som si vymýšľal svoju sestru? Nie. Nie. Nie. Moja Mumu nebola sestra, ktorú som si vymyslel, bola to sestra, na ktorú všetci zabudli. Bola to moja jediná sestra a ja jej jediný brat a to bolo niečo, čo nám všetci závideli.
Kedysi som mal kamarátku, veľmi dobrú kamarátku. Chodili sme spolu do kina, liezli po skalách, do okien hádzali šupky od banánov a do schránok susedov rozmačkávali citróny. Sused Durdík ráno prezeral poštu a tváril sa kyslo. Jeho manželka mala trpký výraz na tvári a ich malý syn mal očká ako citrónové kôstky. Ladili so svojou korešpondenciou a zrazu sme boli všetci na jednej vlne. Nádherné časy na sídlisku. Nádherné časy na sídlisku sú už preč. Po nádherných časoch na sídlisku ostalo len sídlisko. A kôstky. Citrónové. Dve. Dve malé očká malého Durdíka.
Moja kamarátka si našla chlapca, ten ju opustil a našla si nového, na ktorého sa upäla. Už mi viac nevolala, už mi viac nepísala, prestali sme sa kamošiť. Náš podnik na sídlisku s pivom za dvacku vystriedal policajný výčap s pivom za 23. Tri koruny ako symbol nášho „rozchodu”. Nikdy jej to neodpustím.
Mumu bola moja sestra, na ktorú som zabúdal celých dvanásť rokov. Nepamätám si, ako vyrástla, nepamätám si vôbec nič. Žili sme pod jednou strechou, ale nikdy sme sa nestretli. Nikdy, až teraz. Po dvanástich rokoch. Ona má 12, ja mám 25 a sme najlepší kamaráti. Ja a moja sestra. Volal som ju Mumu, lebo sa jej to páčilo. No neviem, čo má napísané v rodnom liste. Nebol som pri jej narodení. Myslím, že som v ten deň ani nebol doma. Mám taký pocit, že som vôbec nebol na Slovensku, ale kdesi v Paríži v detskom tábore. Bol to Luckin nápad a nebol z tých najlepších. Celý tábor smrdel cudzinou a nám páchlo sídlisko. Videli sme tu Číňanov aj černochov – po prvý raz v živote. Už nikdy nechcem ísť do Paríža, nemajú tam ani naše citróny. Tým francúzskym chýbali kôstky. No veď povedzte, v celom Paríži ani jeden Durdík, je to normálne? Je to vôbec normálne?
Mumu bola veľmi dobrý človek a keby nezomrela, bola by ním až dodnes. Bola maličká ako škriatok, oči mala modré a nôžky čisto biele ako lesná víla. Nikdy sa nezašpinila. Jedli sme zmrzlinu a Mumu bola stále čistá. Keď sa potom usmiala, na zuboch jej neostal ani kúsok čokolády. Keď mala štrnásť a jej spolužiačky začali nosiť zubný strojček, ona mala rovné zuby. Škoda, že vtedy už dva roky nežila…
Francúzi majú taký zvyk, že keď je im veľmi dobre, tak tancujú. Taký zvyk mali aj Slováci – kedysi. Dnes už nám nie je dobre. Už nie sme na sídlisku, pivo nestojí dvadsať korún a policajné výčapy už aj prestali predávať alkohol. Z mojej kamošky Lucky sa stala strhaná stará babizňa, a to už v 25 rokoch. Už to ani nie je Lucka. Rozhodne nie pre mňa. Už je to len stará Lulu, ktorá vám za 500 Sk urobí všeličo. Manikúru, pedikúru – ako hlboko sme to klesli! Lulu sa za toho policajta nakoniec vydala. Nebol som im na svadbe. Dostal som pozvánku po esemeske: „Ak chceš, dojdi.” Nechcel som dojsť. Jednoduchá logika.
Moja malá Mumu! Dobre, že si to všetko nevidela. Všetky tie krásne časy! Ako by si teraz mohla prežiť jediný pohľad na mňa? Keby si aspoň trochu vedela čítať v očiach, prečítala by si mi v nich veľa smútku a nebolo by to z toho dobre. Ani mne nie je. Možno to je všetko trest za tie roky, čo som ťa obchádzal. Jeden trest za každý rok, 12 rokov, 12 trestov… Koľko ich už mám za sebou? A sú rovnako prísne?
Vo Francúzsku nebolo zle. Bola si tam aj ty, Mumu, aj keď vtedy som ešte o tom nevedel. Stála si na parížskom námestí, ruky v bok, v póze Supermana pred odletom. Bola si zázračná. Bola si ako Mozart, keď práve nekomponoval. Mozart, to zázračné decko za klavírom. Takto visel na stene v našom rodičovskom dome. A pod ním nápis – „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!” – pozostatok plagátu s Jánošíkom, ktorý tam visel pred ním. Jánošík a jeho družina. Jánošík bez družiny. Prelepený Jánošík. Mozart a jeho klavír…
Aj Lucka si robila nástenku. Mala tam všetkých – od Elvisa až po Gejzu Dusíka, ktorý vyzeral ako Michal Kováč. Ach, Lucka, kam si sa podela? Už ťa vidím. Si v policajnom výčape, kde už nevisí ani Elvis, ani Dusík. Iba jedna okrúhla kartónová reklama na pivo. Ako spomienka na iné časy. Ako spomienka na časy, keď bolo za 23. Ako spomienka na časy, keď ešte bolo. Už nie je. Už nie je ani policajný výčap. Nič nemá kde visieť a všetko letí vo vzduchoprázdne. Iba stará Lulu sedí pevne na zadku a robí si manikúru.
Sestra moja, 12 rokov som ťa obchádzal! Bol som v Paríži, v Košiciach, v Štiavnici… a keď som sa vrátil naspäť do Bratislavy, vždy sme sa dokázali nestretnúť. Možno to bolo preto, že si bola taká malá. Volala si na mňa, ale ja som ťa z tej výšky nepočul. Mala si ešte iba pár centimetrov, bola si červíkom v zemi. Každým krokom som ťa zadupával. Nakoniec sme mali na sebe málo času, ale možno to bolo tak lepšie. Nestane sa z teba stará Mumu, čo sedí sama na zadku, zatiaľ čo celý svet lieta. Ty, môj malý Mozart, si zomrela skôr, ako sa to mohlo stať. Zomrela si čistá ako víla. Modrooká, biela, nemala si ani pehu na tvári.
Kúpil som ti citrónové bompary a rozprával o Durdíkovi. Tvárila si sa kyslo. Boli sme na jednej vlne. Keď si vycmúľala bomparu, vypľula si kôstky do dlane. Boli tri. Musel som sa smiať. Veď malý Durdík nemal tri oči! Ty si sa nesmiala, Mumu. Vedela si, že aj Durdík bol zázračný ako ty. A že to tretie oko, tretiu citrónovú kôstku, mal vďaka sile Kryptonitu.
„Nebol som vždy citrónom. Keď som sa narodil, bol som malým pomarančom a volali ma Goméz. Až keď som troška podrástol, rodičia si všimli moju anomáliu. Moje oči v tvare citrónových kôstok. Nevadilo mi to. Bol som spokojný, lebo som už nebol viac Gomézom. Stal som sa malým Durdíkom, malým citrónčaťom.
Môj otec bol tiež citrónový. Každé ráno viac. Menil sa kvôli svojej pošte. Bola mokrá a citrónová. Každé ráno. Začal nosiť žltý kostým a fajčiť lemonky. Každým dňom bol zázračnejší. Každým ránom. Každým priblížením sa k poštovej schránke. Jednoducho Lemon Man.
Na sídlisku som mal dvoch kamarátov. Martina a Lucku. Lucku a Martina. Keď odišli do Francúzska, prestali sme sa kamošiť. Stali sa milencami. V trinástich rokoch. Poetické. Nie však zázračné.
Lucka bola krásne dievča. Veľa som toho nevidel cez svoje malé citrónové očká, ale viem, že bola krásna. Vyzerala ako Parížanka, a to ešte pred tým, ako odišla do Francúzska. Ale to bolo dávno. Ešte na sídlisku. Dnes už žijem inde. V Malej Vieske. Celý deň dojím kravy a kydám hnoj. Nič zázračné. Aj pľuzgiere sa mi začali robiť. Čo už, už som zasa Gomézom. Citrónové očká som nechal na sídlisku. Škoda, už ich nenájdem. Letia kdesi vo vzduchoprázdne. Jedine stará Lulu sedí na zadku a robí si manikúru…
Dostal som pozvánku na svadbu. Krásnu, vyčančanú, pozlátenú, čačanú, čučučú… Veľmi som sa jej potešil. Na svadbu som však nedošiel. Kvôli podpisu. Nebol Luckin. Lulu.
Ten jej policajt sa volal Adolf. Meno vytvárajúce nepriaznivé kolokácie. Keby som bol Adolfom, dal by som sa prepísať. Na Durdíka. Alebo na Goméza, keby to už muselo byť. Radšej žiť celý život v Malej Vieske, ako byť na dve minúty Adolfom. Nechutná predstava.
Nechutný policajt. Nechutný policajný výčap bez alkoholu. Adolf fajčil a smrdel. Nikdy som ho nevidel, ale viem to. Čosi zázračné vo mne predsa len ostalo. Veď mám ešte jedno citrónové očko v zálohe. Raz budem ako Gejza Dusík a napíšem operu Pre Elišku. Už sa teším. A to všetko vďaka jedinému očku. Jedinej citrónovej kôstke. Mám ju ukrytú pod vlasmi. Nikto o nej nevie. Nie je ani trojrozmerná, nedá sa nahmatať. Dá sa iba cítiť. Vonia po citrónoch.
Ráno podojím kravy, na obed vykydám hnoj a večer myslím na sídlisko, Lucku, citróny… Jednotvárny život, ktorý už nikdy nebude lepší. Dúfam, že keď sa to tu zmení na vzduchoprázdno, nebudem sedieť na zadku a dojiť kravy. Ešteže mám to tretie oko,” vydýchol si Durdík a zaspal. Ráno sa zobudil, otvoril schránku, nahmatal mokrú pohľadnicu a usmial sa. Bol to list:
„Milý Durdík, čo si opäť Gomézom, prídem si po teba.” Podpísaný Lemon Man. Nič viac.
„Takže Durdík bol nakoniec šťastný?” spýtala sa Mumu.
„Nebol šťastný, ale už bol spokojnejší. Jeho otec nebol mŕtvy, ani nikde nesedel na zadku, nerobil si manikúru, ani nedojil kravy. Jeho otec bol stále Lemon Man. To mu dodalo nádej.”
„A čo dodáva nádej tebe?”
„Ty,” odpovedal som okamžite a potiahol som si z cigarety. Celkom ako Adolf.
„Odkiaľ si vlastne vedela o Durdíkovom treťom oku?” spýtal som sa ešte.
„Som predsa zázračná, nezabúdaj na to. Som Mozart bez hudobného sluchu, som spisovateľ, čo nikdy nevidel pero. Som víla, ktorá nikdy netancovala. Som Elvis, čo nikdy nestretol Forresta Gumpa. Som toto všetko a ešte viac. Som Mumu.”
„Aha,” usmial som sa. Ja som bol taký istý.
Ešteže nikdy nevyrastieš, pomyslel si Martin a zaspal. Ráno sa zobudil a v schránke nemal žiadnu poštu.