Trialóg Martina VLADA, Radovana BRENKUSA a Dalimíra STANA

Autor, o ktorom sa nepíše, nie je mŕtvy

 

(Trialóg Martina Vlada, Dalimíra Stana a Radovana Brenkusa)

 

   Martin Vlado sa narodil 7. februára 1959 v Košiciach. Je absolventom košickej Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej. Pracoval ako sanitár vo Vinohradskej nemocnici v Prahe, po návrate do Košíc sa zamestnal v Ústave experimentálnej metalurgie SAV, v súčasnosti učí na Technickej univerzite. Knižne publikoval básnické zbierky Prskavky / Malé básne do tmy (1997), Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára (2000), Park Angelinum (2001), Muž oblačného dňa (2003), Insomnia (2003, s Petrom Bilým). Prózu publikoval v SME, Pravde, Slovenských pohľadoch (Cena Slovenských pohľadov za SVŠT v Bratislave. Žije a tvorí v Košiciach od roku 1981. V rokoch 1997 – 1999 viedol edíciu Klub Ozvena v košickom vydavateľstve Slovo. Od roku 1999 vedie slobodnú edíciu DALi v košických vydavateľstvách (Interart, Vienala) a bratislavskom Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 2004 pôsobí ako tajomník Východoslovenskej pobočky Spolku slovenských spisovateľov. Knižne debutoval básnickou zbierkou Vaša Esencia (1997), ďalej mu vyšli básnické zbierky Oxana (1998), Samotka (2001), Kolotoč alfa (2003), Žreb môjho bytia (2005) a Edo je deväť (2006).

 

Dalimír Stano sa narodil v roku 1955 v Trenčíne, promoval roku 1980 na SVŠT v Bratislave. Žije a tvorí v Košiciach od roku 1981. V rokoch 1997 – 1999 viedol edíciu Klub Ozvena v košickom vydavateľstve Slovo. Od roku 1999 vedie slobodnú edíciu DALi v košických vydavateľstvách (Interart, Vienala) a bratislavskom Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 2004 pôsobí ako tajomník Východoslovenskej pobočky Spolku slovenských spisovateľov. Knižne debutoval básnickou zbierkou Vaša Esencia (1997), ďalej mu vyšli básnické zbierky Oxana (1998), Samotka (2001), Kolotoč alfa (2003), Žreb môjho bytia (2005) a Edo je deväť (2006).

 

   Radovan Brenkus sa narodil 30. januára 1974 v Bardejove. Autor úspešne ukončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v odbore matematika a fyzika. V Košiciach pracoval ako pedagóg, momentálne pôsobí ako vysokoškolský odborný pracovník v košickom Ústave experimentálnej fyziky SAV. Je držiteľom viacerých ocenení z celoštátnych literárnych súťaží v poézii a próze. Svoju literárnu tvorbu prezentuje v Slovenskom rozhlase, taktiež publikuje časopisecky. Dosiaľ vydal básnické zbierky Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002) a Romanca s bludičkou (2005). V próze debutoval knihou poviedok Návraty pekla (2005).

 

 

 

 

R. B.: Už Holan sa svojho času vyjadril, že básnika nemôže ospravedlniť nič, ani jeho smrť. Zdieľa nebezpečné bytie, z ktorého vytŕča ukazovák, a dokonca akoby sa mu vztýčený prst vznášal aj nad jeho rakvou. Je tu pomyselná špirála, na ktorú musia stoj čo stoj naviazať ostatní, či to chcú, alebo nie. Ich vlastné cesty sú v skutočnosti spoločné. Niekto napreduje, iný zaostáva na vyšľapaných trasách. A predsa v tomto kruhu kruhov nejde ani tak o rajskú dokonalosť, lebo mýliť sa je ľudské a chýb sa nedopúšťa jedine ten, kto nerobí nič, ale o hľadanie pravdy, hoci by viedla do pekla. Ako vnímate svoje básnické poslanie?

 

M. V.: Básnické poslanie – to sú silné slová. Netrúfam si zadefinovať svoje básnické poslanie. Možno ma poézia, a vôbec literatúra, spravila lepším človekom. Vnímavejším, chápavejším, tolerantnejším, solidárnejším. A tak moje ľudské okolie pri mne možno menej trpí, možno sa dokonca so mnou moji blízki a vzdialení cítia občas dobre. Vo všetkom hľadám človečí rozmer, potrebujem to, som už raz taký – nenapraviteľný človek. Kedysi som bol odľud (smiech).

 

R. B.: Kým Martin si netrúfa určiť svoje básnické poslanie, ako ho vnímaš ty, Dalo? A vôbec, čo znamená pre teba byť poetom vzhľadom k tomu, že Holan je jedným z tvojich najobľúbenejších básnikov?

 

D. S.: Básnik je iba človek. Jeden z tých, ktorí hodnotia a súdia diabolské a božské, pretože spor dobra a zla nemá pôvod v tomto svete. Spomínaný prst nie je vztýčený nad ľudstvom, ale vyššie. Preto to nebezpečné bytie. Holan to veľmi dobre vedel a obstál. Kam sa až dostal, to nikto zo smrteľníkov nevie. Môžeme len sledovať jeho kroky. Zapísané je. Poéziou. Ja nesúdim. Nechávam hovoriť. Boha i diabla. Nech súdia iní? Nie! Nech si vyriešia spor sami. Je to hanba robiť si zo smrteľníkov rukojemníkov. „Pravda je, pravda je omamná květina…” spieva sa v piesni a pieseň omamuje, lebo je pravdivá… Martin nám asi neprezradí, čo je poézia. A ty, Rado? K čomu slúži a aké sú vlastne kritériá dobrej poézie?

 

R. B.: Ani ja neviem, čo je poézia, hoci by som mohol uviesť zopár definičných variantov. Je to ako odpovedať na otázku, čo je hudba. Takže ide o veľmi ťažkú otázku, ktorá sa nedá vybaviť jednou vetou. Navyše tento pojem spadá do historického kontextu. Ak mám byť stručný, môžem za seba povedať len toľko: poézia je špecifický jazyk, ktorý realitu nekopíruje, neanalyzuje a neobjavuje, ale ako jej tvorivý odraz vnáša do vnímanej skutočnosti nové rozmery a tak paradoxne vyjadruje nevyjadriteľné súvislosti, aby vibrovala pocitmi. Moja nepresnosť spočíva teda v tom, že je to aj psychologická, sociálna a lingvistická otázka – otázka percepcie subjektu, jeho pozície v spoločnosti a vývinu vzťahu medzi subjektom a objektom v jednotlivých epochách či samotného jazyka. Situáciu komplikuje rozdvojenie subjektu na čitateľa a autora, dobová miera zaužívanosti a možnosti zmeny symbolov, zasahovania do prózy, atď., čo je určite na dlhšiu diskusiu. Preto sa i kritériá dobrej poézie menia. Ich vývoj mi pripadá vonkoncom prirodzený, keďže sa tobôž vzťahuje na akoby opačný, matematický jazyk. I taký formálny systém, akým je matematika, vykazuje isté obsahové črty: axiomatika matematiky sa mení, tzv. večné alebo absolútne pravdy sa ukazujú ako relatívne a ustavične dochádza k určovaniu hraníc ich významu, k spresňovaniu podmienok ich platnosti. Osobne si myslím, že okrem známych pravidiel, ktoré sa v básni môžu múdro a vedome porušovať, by mala poézia aspoň navodzovať zimomriavky, viacvýznamovou presnosťou transformovať osobnú skúsenosť na všeobecnú a poskytovať viac alebo menej skryté posolstvá v myšlienkovej, metaforickej či metonymickej rovine. K čomu slúži? Tak ako matematika nemá praktický význam a sama osebe ako jazykový nástroj poskytuje akurát vzrušenie z myslenia, aj poézia prináša určitý tranz ducha. Je jedno, či je v tom pravda, hodnota, krása, hľadanie dobra a poslania človeka, riešenie základných otázok. Popri kognitívnych, axiologických, estetických a ďalších funkciách má bezpochyby katarzný účinok. Hoci sa niekedy očista v rámci ducha nevykoná, môže ju v ňom zapríčiniť samotný tranz. Žeby poézia nič viac nedokázala? Túto otázku ponechám otvorenú, pretože napríklad zhruba sto rokov pred vznikom kvantovej mechaniky Hamilton vypracoval geometriu o nekonečnom počte rozmerov. Predtým neosožná teória sa stala vhodným matematickým aparátom pre jednu zo zásadných fyzikálnych teórií. A takých prípadov je neúrekom. I užitočnosť sekery sa ukáže až v zime, keď vďaka narúbanému drevu máte vyhriaty dom… Ej, ale som sa rozhovoril. Aby som vás nenudil, prejdime radšej k inej téme. Časy veľkých literárnych kritikov sú preč, určite prídu neskôr. Irituje ma, že v dvoch rôznych recenziách na rovnakú záležitosť nájdete dve protikladné vety, akoby literárna kritika nebola veda. V exaktných vedách by niečo také pohorelo. Veru, svoje tu zohráva nekompetentnosť, vnímanie a skúsenosti hodnotiaceho subjektu, na malom Slovensku osobná zaujatosť či neúspech vyštudovaných teoretikov v počiatočných tvorivých pokusoch, nedodržiavanie základného nepísaného pravidla, aby sa rozlišoval autor a subjekt vypovedajúci v texte. Čo si myslíte o súčasnej slovenskej literárno-kritickej scéne? Môže byť autor kritikom alebo kritik autorom? Poznám v tomto smere Rakúsov názor, podľa ktorého hráč na ihrisku by nemal byť rozhodcom. Viem, že teba, Dalo, si v susednom Česku cenia, kým doma nie. Čím to podľa teba je?

 

D. S.: Básnik nepíše iba pre seba, aj keď najmä pre seba. Očakáva odozvu na svoju tvorbu. Málokedy sa nájde čitateľ, od ktorého by sa mohol dozvedieť, či sa dá nájsť v jeho tvorbe to, čo v nej vidí sám. Prvým takým čitateľom je recenzent. Obvykle v zbierke nájde, čo tam vlastne je. Ale nie všetko. Čo nie je schopný objaviť sám, nazve prešpekulovaným alebo nečitateľným. Našťastie je tu kritikov viac a postupne spoločne objavia viac. Nikdy nie všetko. To je ukryté i pred tvorcom. Možno pre iných. Ja píšem mnohými formami a dvoma jazykmi. Zakaždým som iným človekom. Zapisujúcim. To, že ma uverejňujú a hodnotia i v Česku, nie je ešte znamením uznania a cenenia. Uznať a ceniť si moju poéziu môže len čitateľ. Ja mu dávam šancu. Preto publikujem. Je na vydavateľstvách a distribúcii, ako si s tým poradia.

 

M. V.: Som pokorný autor, vďačný každému, kto si dobrovoľne vezme do rúk moju knižku. Nemám literárne vzdelanie, všetko, čo viem o literatúre, som získal čítaním a osobnými rozhovormi so spisovateľmi, a – vulgárne povedané – ľuďmi od literatúry. Napriek tomu, alebo vďaka tomu si myslím, že literárna kritika si vyžaduje čas, priestor a analytické myslenie. Za niekoľko minút prelistovaná recenzovaná kniha, striktne vymedzený stĺpček v novinách či časopise v kombinácii s nenávisťou k autorovi, to nepovažujem za hodné literárnej kritiky. Moja skúsenosť, napriek tomu, čo si, Rado, povedal, je iná. Z niekoľkých desiatok kritík, ktoré vyšli na moje dielo, som sa mnohé dozvedel. S naprostou väčšinou recenzentov sa osobne nepoznám, neexistuje medzi nami nijaký kontakt, nie sú to moji kamaráti ani nepriatelia. Sedím si v Košiciach v krčme a je mi dobre… Napriek chronicky známemu výroku, že humoristi sú smutní ľudia, nadviažem na tvoju otázku: vedel by si určiť mieru koincidencie medzi autorom diela (povedzme tebou) a subjektom vystupujúcim v tvojom texte? Nakoľko, ak som to správne pochopil, ti prekáža stotožňovanie autora a lyrického subjektu zo strany časti literárnej kritiky? Osobne si myslím, že autor je vo svojom umeleckom diele prítomný, či to chce, alebo nie, zanecháva nenápadné stopy, ale aj dobre čitateľný odtlačok duše.

 

R. B.: Plne s tebou súhlasím. Dokonca keď slová zaznamenáva krvou, vyzlieka sa v diele do špiku kostí. Aby si ma zle nechápal, nehádžem všetkých kritikov do jedného vreca. Ide o to, že literárny kritik by sa nemal hrať na psychológa! Podľa môjho názoru je spisovateľ pre umeleckú literatúru v celosvetovom meradle absolútne irelevantný, ide len o dielo ako také! Takže stotožňovanie autora a lyrického subjektu mi zo strany kritiky prekáža na celej čiare. Mali by sa vyjadrovať iba k tomu, či dielo prinieslo niečo nové vo vývoji literárneho umenia, hodnotiť trebárs aj spisovateľa, ale len v rámci textu, a nie domýšľať si jeho osobnosť mimo diela. Nie som proti skúmaniu spisov z hľadiska týchto aspektov, ale nech to robia kompetentní odborníci, ktorí vyštudovali psychológiu! Podobne mnohé literárne práce skúmajú ekonómovia, sociológovia, filozofi, atď. Ak ťa môžem obrátene parafrázovať, smutní ľudia môžu byť aj humoristami, dobrými spoločníkmi, pri ktorých sa ostatní nenudia. Prípadné autodeštrukčné chúťky v literatúre nemusia mať nič spoločné so súkromným životom autora, azda v kontexte odhaľujú iné závažnejšie skutočnosti, ako sú fakty z jeho intímneho života. A možno preto ich autor vložil do textu. Veď ani čitateľa vôbec nezaujíma autor, jeho osobné problémy či výlevy z nejakých komplexov, posudzuje akurát knihu, ktorú si kúpil. Buď ho osloví, alebo nie. Až potom povedzme pátra po tom, kto ju napísal, alebo ju šmarí medzi zaprášené nezáživné knihy. Áno, miera spojitosti medzi mnou a subjektom v texte je maximálna, klamal by som, ak by som povedal, že sa do textu nevkladám celý, že nežijem osobitý svet svojich postáv. Hoci nažité skúsenosti, pozorovanie pohybu života v protikladoch a nadhľad na medziľudské vzťahy dávajú dielu veľmi dôležitý punc, považujem to za druhoradé. Na prvom mieste je univerzálna viacvýznamovosť básne a v próze všeobecná platnosť príbehu so záverom. Ide o to, či dielo ako krivé zrkadlo má schopnosť poskytnúť čosi navyše, viac ako len verný obraz ľudí. Dodržiavanie istej miery objektívnosti, keď zabudnete na seba, je sakramentsky ťažké, málokto si na nej nevylámal zuby. Čím viac čitateľov sa nájde v knihe a spozná v nej vlastné problémy, ktorými sa neraz zapodieval, tým väčšie šťastie pre spisovateľa. A ja dúfam, že takých čitateľov nebude málo… Práve rozmýšľam, že som sa od vás nedozvedel, či autor môže byť kritikom alebo kritik autorom. Ale nechajme to už tak, lebo zrejme nejde o jednoduchú otázku, i keď na prvý pohľad sa takou zdá… Občas mám zmiešané pocity z hodnotenia literárnych diel, z proklamovania oficiálneho „prúdu” slovenskej literatúry. Asi preto, že dávam prednosť citovo nabitým básňam pred chladne vykalkulovanými textovými konštrukciami. Nemám totiž chuť niečo lúštiť ako vo vede, autori tohto druhu by v nej určite neuspeli v dôsledku istej chýbajúcej erudovanosti. Trochu „zafilozofujú” a patria do všeobecne uznanej literárnej paradigmy. Odhliadnime teraz od reklamy, komerčných zámerov atď. Často mám dojem, akoby sa iba hŕstka kritikov dohodla na základe spoločného či spoločenského úzusu, kto z autorov najlepšie spĺňa príslušné kritéria tvorby. Samozrejme, viacvýznamovosť je zásadná, ale rozhodne nie určujúca, a horúce vzrušenie ľahko môže skĺznuť do lacného pátosu. Niektoré pravidlá sa teda nemenia, aby bolo možné stanoviť, ktorí mútia teplú vodu. I návrat k tradícii musí vstrebať overené ťahy postmoderny. To však neznamená, že všetci z dobového literárneho podhubia sú na správnom mieste. V čom vidíte problém? Autor, o ktorom sa nepíše, je skutočne mŕtvy?

 

D. S.: Prvou múdrosťou je milovať. I múdrosť. Preto filozofia. Lúštiť orechy ľudským mozgom sa neopláca. Múdrosť aj tak nespočíva v jadre, ale v celom plode. Nech je akokoľvek horký. Pretože nejde o hltanie múdrosti. Ide o to, z čoho vyrastie strom. Poznania. Rozdiel medzi filozofovaním a filozofiou je ako medzi politikárčením a politikou. Starať sa o spoločné veci mesta je vec vznešená. Žiaden problém v tom nevidím. Výnimočného kritika na to netreba. Stačí si dovidieť na nos.

 

R. B.: Z hľadiska zdravého rozumu máš pravdu, no predsa len sme svedkami, ako politika pričasto prechádza do politikárčenia. A podobne zopár kritikov stále ustanovuje oficiálny status spisovateľov prostredníctvom slovníkov, vysielania na zahraničné festivaly atď. Prirodzene, ani ja v tom nevidím až taký problém, pretože čas odhalí jedno aj druhé. Ľudia nie sú až takí hlúpi. Presnejšie povedané, aby som sa nevyhováral na abstraktný čas, zrejme ku krieseniu niektorých autorov dochádza i na základe výmeny určitej garnitúry kritikov. Nuž problém podľa mňa spočíva aj v samotnej voľbe literárnej paradigmy a v stanovení jej vývoja. No na scéne by sa ozaj musel objaviť výnimočný kritik, ktorý by videl do vzdialenejšej budúcnosti, osobnosť, aká sa azda rodí raz za sto rokov. Čo si myslíš ty, Martin?

 

M. V.: Autor, o ktorom sa nepíše, nie je mŕtvy. Žije kdesi v Tramtárii, píše a nerobí si ťažkú hlavu z toho, že o ňom v „Krásavici na Dunaji” nič nevedia. Alebo autor, o ktorom sa nepíše, si myslí, že je mŕtvy, hoci žije v Tramtárii, píše a trápi sa, že o ňom nikto nevie, aký je skvelý. Ako chceš. Platiť môže jedno i druhé. Ale aby som aspoň sčasti odpovedal na tvoju otázku a dal ti za pravdu: áno, mám ten pocit tiež – spisovateľ sa dá „vyrobiť”.

 

R. B.: Ešte šťastie, že jestvujú múdri čitatelia, ktorí si na knihu dokážu vytvoriť názor sami. Túto úzku skupinu ľudí v žiadnom prípade nepodceňujem, záleží mi na nej viac ako na kritikoch. Potom je na recenzentovi, či sa pred ňou strápni, alebo nie. On si hodnotením nesie svoj kríž, a preto ani nemá zmysel, aby autor naňho reagoval. Postúpme však v našom rozhovore ďalej… Nejaká Nora rozdáva podpisy, lebo za poslednú knihu získala Nobelovu cenu, a akýsi Braňo robí šialené turné, pretože predal milión nosičov a geniálnym spevom nadchol niekoľko generácií dopredu. Voľajaký Johny sa naučil rátať do piatich, pri moderovaní sa usiluje o chytrú iróniu. Je natoľko výrečný, duchaplný a sebavedomý, že zakaždým, keď mu niekto oponuje, že trojuholník nemá štyri strany, povie: každý má právo na svoj názor. Nie, neprekáža mi vulgárnosť, ale potešil by som sa nejakej jej inteligentnej forme, pri ktorej by som sa rád aj zasmial. Nečudo, že väčšia časť populácie je stádo vedené volom. Veru, primitivizmus neodstrániš, najmä nie ako frajerský neduh terajšej spoločenskej klímy. Len preto ho nepokladám za tragédiu. Kam podľa vás spejeme?

 

D. S.: Každý človek má svoju históriu. Na tomto svete speje k smrti. U mnohých je tento míľnik jediným v živote (smiech). Nemá šancu zastaviť sa a opýtať, načo je to všetko. „Koho pánboh miluje, toho krížom navštevuje…” hovorí ľudová múdrosť. Bolesť je asi naozaj prameňom poznania. „Ach, prečo nie sme všetci jeho, len my – tí krajší,” povzdychne si pri tom môj, dnes už nebohý priateľ. A čo sa týka tých ostatných? Vravím vám, vravím: „Nesúďte a nebudete súdení…”

 

R. B.: To som už kdesi počul, hihi. Bohužiaľ, ja súdim, ale neodsudzujem. Veď hodnotiť je jeden zo základných rozmerov ľudského ducha. Nedokážem mať k všetkému ľahostajný prístup, hrať rolu iba akéhosi vonkajšieho pozorovateľa. Hoci nezastávam paradoxný názor tvojho priateľa, nehádžem obete a ich vrahov do rovnakého vreca.

 

M. V.: Chytrí hlupáci prišli na to, že na tých menej chytrých hlupákoch sa dá dobre zarobiť. Žijeme však v otvorenej spoločnosti. Nemusím sa večer dívať na telku, môžem si zájsť do filmového klubu…

 

R. B.: Veru, človek musí veriť v ostatnú časť ľudstva, inak by tu množstvo záležitostí nefungovalo. Asi by sa zbláznil, keby išlo iba o to, že každý chce každého zodrať z kože. Prinajmenšom sú zaostalé duševné pochody dobrým študijným materiálom pre sociálnych psychológov, vďačným námetom pre „absurdnú” grotesku či satiru… Mnohé rozhodnutia a konania závisia od pozície jedinca v spoločnosti. Hoci za normálnych okolností vo vnútri odmieta vojenskú inváziu, v politike je pritlačený prispôsobiť zmýšľanie okolnostiam. Neradím sa k tým, ktorí teatrálne nadávajú na úroveň a pozíciu slovenskej literatúry. Veď som jej súčasťou. A keby som v nej začal podnikať, vydávať knihy, do určitej miery by som bol nútený zabezpečovať reklamu, dopúšťať sa šoubiznisu. Aký máte názor na podnikanie s knihami?

 

M. V.: V jednej kontaktnej rozhlasovej relácii, kde som bol hosťom, som od moderátorky dostal otázku, aký mám vzťah k bulváru. Odpovedal som, že proti bulváru nič nemám. Vzápätí do štúdia zatelefonoval poslucháč rozčúlený mojou odpoveďou a poradil mi, že ako spisovateľ musím predsa bulvár odsúdiť. Podotýkam, že bulvár sme rozoberali na úrovni písaného, respektíve hovoreného slova, teda tú jeho zložku, keď ide väčšinou o neškodné klebety. V súlade so svojou rozhlasovou odpoveďou vo vzťahu k bulváru odpoviem aj na tvoju otázku: podnikanie s knihami považujem za prirodzenú vec. Ide predsa o to, aby sa každá zo zložiek, ktorá sa na procese zúčastňuje, uživila, a ak sa uživí, mal by dobre fungovať celý reťazec, počnúc vydavateľstvom a končiac kníhkupectvom. Moje ľavičiarstvo a sociálne cítenie mi však nedá nedodať: duchovné statky by mali byť chránené štátom. Mali by byť oslobodené od finančných nánosov, ktoré komplikujú existenciu kníh a kultúry vôbec.

 

R. B.: Ty, Dalo, vedieš košickú edíciu Dali (Dielňa autorov literatúry), ktorá spadá pod Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave. Myslím, že sa jej značne začalo dariť vzhľadom na to, aké knihy v nej vychádzajú. Záujem majú aj mimokošickí autori.

 

D. S.: Ako vedúci edície som zažil tvrdú prácu, ale aj veľa radosti. Z kníh ako výsledkov snaženia autorov, ilustrátorov a dizajnérov. Radosť mi kazí len to, že nie vždy sa knihy dostanú do tých správnych kníhkupectiev, kde sa najskôr dostanú k čitateľovi. Aj náklad kníh je minimálny, takže nie na každého čitateľa sa dostane. Som rád, že si mi položil túto otázku. Edíciou Dali by sa mohli preklenúť mnohé problémy s vydávaním kvalitnej poézie a prózy na Slovensku, ktoré vyplývajú z utilitárnych či komerčných postojov mnohých vydavateľstiev.

 

R. B.: V minulosti si bol, Dalo, organizačne činný, značne si sa podieľal na košickom literárnom živote. Ako je to teraz? Aké máš najbližšie plány do budúcnosti? Hoci viacero tvojich básní bolo pre mňa pochybných, v súčasnosti pozorujem u teba značný posun v tvorbe. Mám na mysli hlavne výtvory, ktoré ti ešte knižne nevyšli. Páči sa mi na tebe, že sa vraciaš k tradičnej poézii viazaného verša a obliekaš ju do postmoderných šiat. Očakávam éru poém, veršovaných románov a ty môžeš byť k tomu trebárs vzdialeným podnetom. Viem, že tvoríš ako jazzový hudobník, necháš sa bezprostredne písať, obsah tvaruješ podľa formy. Ja mám dosť opačný prístup k poézii, hojne dbám na významové súvislosti, na ich racionálnu selekciu. Hm, nebolo by zlé, keby prišiel niekto, kto by urobil dokonale zviazanú poému s výborným obsahom bez jedinej jazykovej inverzie. Ale to je asi príliš silná ideálna požiadavka na status quo slovenskej literatúry.

 

D. S.: Organizačne som bol činný preto, že sa nikto iný nenašiel. Dnes je situácia iná a mojou úlohou je len zladiť záujmy mnohých organizátorov. Čo sa týka mojej tvorby, nemám záujem sa podkladať všeobecnému vkusu a vyhovovať mnohým. Svojou mnohorakosťou chcem, aby si každý našiel to svoje a našiel sa v texte. Nie som proti racionálnemu vstupu do tvorby básne. Ja len za jazdy aktuálne vstupujem do priebehu tvorby, a nie ako mnohí neskôr škrtaním a naprávaním božského. Neviem, nakoľko bude zviazaná poéma s výborným obsahom bez jedinej jazykovej inverzie prínosom pre čitateľa, ale ako výzvu to beriem.

 

R. B.: To závisí už od toho, aká bude, či skutočne bude mať ucelenú epiku, neprekonateľný obsah… Čo ty na to, Martin? Aké máš ty reálne ciele do budúcnosti?

 

M. V.: Myslím si, že my traja naozaj reprezentujeme to, čo možno nazvať širokým poľom poézie. Vieš veľmi dobre, kde sú moje limity. Nie sú to veľké lyrické ani epické diela, v zmysle rozsahu. Stále si píšem svoju, ako to ktosi nazval, afopoéziu. Lavírujem na rozhraní aforizmu a básne. A začala ma baviť próza. Poviedok mám už hádam aj na knižku. Zatiaľ ich však testujem. Uverejňujem ich v denníkoch, časopisoch a Slovenskom rozhlase. Plány do budúcnosti sú jasné. Okrem básnickej zbierky Obnovovanie kvetu, ktorá vychádza v roku 2006, chcem vydať výber zo svojej knižne publikovanej poézie a už spomínanú zbierku poviedok… Aby si sa už toľko nepýtal iba ty, opýtam sa ťa niečo ešte ja. Študoval si, chodil do zamestnania, potom si bol nejaký čas na voľnej nohe. To obdobie som ti závidel. Znova si učil, teraz robíš vysokoškolského odborného pracovníka. Prečo si zdrhol do pracovného procesu? Nedeprimuje ťa to? Ako sa ti ako literátovi žije v neliterárnych Košiciach? Chýba ti čulejší literárny život? Apropo, čo je vlastne podľa teba literárny život?

 

R. B.: Nie som za extrémny exhibicionizmus spisovateľov v štýle predvádzania sa na verejnosti. Zvyčajne ide o pozérstvo, ktoré nemá čo ukázať. To si mohol dovoliť skladateľ Mozart alebo maliar Dalí. Sám nemám rád besedy. Bol by som radšej, keby ľudia vo väčšej miere čítali. Nielen mňa. Určite im autor dá viac prostredníctvom knihy než rozhovorom. Som však za zdravú prezentáciu kníh spojenú s predajom. Je nutná pre knižný marketing, čitatelia majú právo dozvedieť sa o nových knihách na trhu. Ak neviete o zaujímavej knihe, nepátrate po nej. A v konečnej fáze, keď už autor vydal knihu, by malo byť najdôležitejšie, aby sa dostala do rúk čitateľom. Hoci to závisí od prístupu vydavateľstiev a zhovievavosti distribučnej siete, nemalú úlohu zohrávajú aj takéto prezentácie. Literárny život si predstavujem ako kultúrne dianie, ktoré by malo bežať aspoň formou takýchto prezentácií. Ak sa, povedzme, prečítaním poviedky dosiahne vizuálny dojem dobrého filmu s omračujúcim záverom a účastníci si hneď kúpia knihu, pretože to pre nich bude väčší zážitok ako v kine, prezentácia splní svoj účel. Čo viac si môže želať autor? Čulejší literárny život v zmysle minulých francúzskych salónov mi nechýba. Ak by bol, isto by som ho striedal so samotou. Preto sa mi v neliterárnych Košiciach nežije zle, mám viac času na písanie prózy, pri ktorej musí človek sedieť na zadku medzi štyrmi stenami. Pracovný proces ma nedeprimuje. V mojom prípade je takého charakteru, že keď sa strieda so záľubou v literatúre, prečisťuje mi a osviežuje myseľ. Samozrejme, do pracovného procesu som zdrhol aj z finančných dôvodov, pretože na Slovensku sa písaním kníh nedá uživiť. Beriem tú skutočnosť pozitívne, lebo v opačnom prípade by som asi nedokázal dať čitateľom to, čo im ponúkam. Neviem písať na objednávku. A tvoja závisť? Je prirodzená. Človek nemôže byť dlho pripútaný k jednej činnosti, najmä keď mu neumožňuje iné aktivity a stáva sa iba napĺňaním základných potrieb existenčnej núdze. Takáto činnosť mu prestáva dávať zmysel.

 

Trialóg zrealizoval Radovan Brenkus

Foto: Ľubomír Kepič

 

Martin Vlado: Pri stolíku pre dvoch

 

 

 

xxx

 

chcel by som zomrieť prvý

predstav si

horúce leto môj hrob

predstav si ako prídeš

podvečer

zapáliť sviečku

zaliať muškáty

predstav si

ako mi rozprávaš

ako počúvam

 

ako pozorne počúvam

 

 

 

správa zo služobnej cesty

 

nastúpila v poprade

vo svite si prisadla

v štrbe vytiahla angličtinu

v lehote som sa zaľúbil

v mikuláši som ju pobozkal

v ružomberku vyzliekol

v kraľovanoch som začal mať trému

blížila sa žilina

tam som ju chcel konečne

           osloviť

vystúpila vo vrútkach

pri strečne som si vpálil

guľku do hlavy

 

 

 

august v piešťanoch

 

ráno trochu pršalo

a tak som sa išiel pozerať

na rybárov

ako fajčia

a chytajú bohovské

pointy

 

vyšlo slnko

a začalo kšeftovať s bronzom

bach hrá bacha

jehova

hľadá svedkov

 

ja nič

ja z mosta doprosta

hádžem labutiam

 

 

 

xxx

 

pijeme pivo kecáme

o stromoch čo rastú do neba

(občas do nich vrazí anjel

            a zlomí si dušu)

pijeme pivo kecáme

o jeseni

o listoch padnutých z neba

na hlavu

pijeme pivo čakáme

až padnú všetky

potom ich pozbierame a pošleme

každý tej svojej

ktorú nemá

pijeme pivo k nemu rum

kecáme

a tak prejde zima

 

 

 

dobrý deň a dobrá noc

 

dobrý deň je taký

ktorý rád

prižmúri oko

nad svojimi bdejúcimi

 

dobrá noc je taká

ktorá do rána

nezažmúri oka

nad svojimi spiacimi

 

 

 

sedel som už sám

 

sedel som už sám

za stolom pre šiestich

za stolom pre štyroch

ale najopustenejší sa cítim

v kaviarni

pri stolíku pre dvoch

 

 

 

xxx

 

žena čo nebolí akoby nebola

bolesť ktorú ti spôsobuje je dôležitá

ako spoveď vo veľkom týždni

tá ktorá nebolí ako keby nebola

 

a nie je to ako keď bolí zub

neznesiteľne a dlho do noci

nie je to ako keď nadránom zaspíš

a na chvíľu sa uľaví

 

 

 

s chybami

 

milujeme sa

milujeme sa rýchlo:

 

tak prichádza dobrá smrť

 

naše jazyky

v spleti iných

 

tvojím sa už dohovorím

a začínam v ňom aj myslieť

zatiaľ čo ty ma

ešte len prekladáš

 

so slovníkom alkoholu v ruke

 

s chybami

 

 

 

xxx

 

dievčenské prsty

 

štíhle dlhé

chvejúce sa

 

ako keď zbieraš

bylinky

 

a nemyslíš pritom na čaj

 

 

 

xxx

 

to ja som ten blázon

za tým plotom cez ktorý nevidieť

 

len v knihách čo čítaš

nájdeš odtlačky mojich prstov

 

vo dne v noci ma sprevádzajú

anjel strážny a smrť

 

prihrám ti

na víťazný gól

 

 

 

xxx

 

žena odetá do čierneho

 

z dymu jej cigariet

prestáva

bolieť hlava

 

pes si nevie nájsť miesto

 

vták zúfalo vráža

do drôtov klietky

 

 

 

xxx

 

otočený chrbtom k svetu

idem ťa ľúbiť

 

namiesto nedele

 

ten absolútny život

končí vždy rovnako

 

v pondelok

ho tvoja domáca

spolu so zdrapmi našich tiel

a ostatnými odpadkami z víkendu

 

vyšmarí do kontajnera

 

 

 

Dalimír Stano: Keď budú platiť iné peniaze

 

 

 

Kľúč

 

Divadlo Madrid (zabudnutá scéna).

Stratený kľúč, len háčik na stene.

Mohla si byť (a celkom nechcene)

z balkóna drámy ku mne naklonená.

 

Čo vlastne máš v tom okamihu smrti?

Priateľa? Matku? Otca? Známeho?

Kedy čas zastal? Kedy odbehol?

Okolo ktorej sukne sa ti krúti?

 

Nepadá roztrhnutá opona.

Nevieme vôbec, ako sa to dohrá.

(Či sa to dohrá…) Kam sa naklonia

 

prekliate váhy s miskami zla-dobra.

Posledné-prvé nebo-peklo v nás.

Stratil som kľúč?   Nie!

Niekto mi ho zobral.

 

 

 

Sen

 

Máš šancu zostať (v momente, keď letíš),

keď sa sen zo sna matne vytráca.

Padáš až na Zem (z dráhy Mesiaca),

ako keď v čase nestretnú sa svety.

 

Lesknú sa oči ako ťažké kovy.

Chceš z tejto chvíle všetko vyťažiť.

Viaže ťa sľub a v snovej reťazi

zostávaš väzňom. Zlý a náladový

 

vietor ťa ženie cestou-necestou.

Mala byť iná. (Povedomá, známa.)

Mala byť tvojou bielou nevestou.

 

Krvavé súkno (pomätený zamat)

(čierny mrak-seba) spúšťaš na mesto.

(Mala mať sen, že nezostane sama.)

 

 

 

Modlitba

 

Tisíce strún, a iba jeden sláčik.

Ešte sa trápiš? Si v tom nevinne.

To, čo ťa ťaží, to ťa pozdvihne.

Keď je čas na modlitbu, vtedy stačí

 

priložiť bradu k telu jeho huslí.

Záleží na tom, či si spomenieš

na sírny dážď (na temné kamenie),

pred čím sme vlastne na tento svet ušli.

 

Zadržať dych (a už jedno, kto čí).

(Malíček položený na strune.)

Strnulý svet, až kým ho neroztočíš.

 

Kým klesnú hlavy (aj tie korunné),

nechaj si plášť a zatvorené oči.

Možno ťa hlina v sebe zahrnie.

 

 

 

Európa

 

Minulý dážď má vôňu tejto noci.

Keď už bdiem, starý, aspoň spomínam.

Šedý dym ťažko padá z komína.

Starý mrak hore… Rozkročí sa… Močí…

 

Tak ako víno (jabĺčkové, silné)

stúpa mi po pamäti jeho pach.

Silný býk! Ak unesená Európa

(stehnami) k jeho bokom priľne.

 

Všetko je tu. A v momente sa stráca

ťažký sen v ľahkých driemotách.

Európa pri mne (opitá a spiaca)

 

bez známky pohybu a života.

Ako vosk…

…ako prerušená práca,

netopier svet sa do mňa strepotal.

 

 

 

Tanec

 

Prekliaty tanec (ako česká polka).

Prvý krok k sebe, druhý od seba.

Vravíš: „Už aby som sa zase bál,

že som si vo sne doteraz len voľkal.”

 

Istota krokov. (Asi sa to stane

pravidlom.) Vravíš: „Idem do práce.”

Srdce a rozum. V snoch sa topiace.

V slaninke. (Trikrát mäskom prerastanej.)

 

Tá rajská hudba pozýva ťa k tancu.

Kráčaš od jednej vety k druhej.

Vravíš si: „Drankaj! Alebo hneď drancuj!”

 

Budeš mať veniec. Nápis na stuhe:

„Mal to byť Nemec, Angličan či Francúz.”

(Nemyslím vpredu, ale vzadu hej.)

 

 

 

Zeman

 

Položil nôž a dvere zavrel zvnútra.

A hľadal silu, aby nezabil.

Poplatný, mútny čas. (A pochabý.)

Láska je v nás. Je ukrutná aj mŕtva.

 

Chlad štyroch stien. Boj zďaleka aj zblízka.

Udatný, čestný. (Vopred prehratý.)

Tak mocne držal vlastné opraty…

Tak sa bál, aby nestratil, čo získal.

 

Smrť nemá sluch a pravda nie je nemá.

Zamlčať skús, a oči vykričia.

Láska ti nedá iba to, čo nemá…

 

Položil zrak na plôtik z viniča…

Ak to bol Boh, tak pôvodom bol Zeman.

Čo vlastne získal? (V)čas to zamlčal.

 

 

 

bože můj dobrý!

 

1.

bude to stejně

jako bych neodešel

z našeho světa

 

2.

budeš mi volat

jako mi voláš i dnes

že za mnou přijdeš

 

3.

mrtví si hrají

v nebi na schovávanou

vidím to živě

 

4.

jak si čteš v snáři

jak ten den oddaluješ

(bože můj dobrý!

 

5.

v nebeské síti

jsi vlídný operátor)

a já tě chválím

 

 

 

jako vždy ze snu

 

1.

v údobí křídy

déšť maže tabuli

a je to vidět

 

2.

jak z černé hůrky

vychází kapradí

jen ze své sloje

 

3.

nač tedy kamna

když teplo předpokládá

jakési slunce

 

4.

taky že ráno

ve kterém brzy vstaneš

(jako vždy ze snu

 

5.

v němž není jasno

jenom to co se stane)

do příštího dne

 

 

 

že to jsme všichni

 

1.

i tenhle pohyb

ustrnul v lůně času

a chtěl mě vrátit

 

2.

no je to jiné

jak jsem si jednou v létě

najednou vzpomněl

 

3.

po kolikráte

promiňte žiji prvně

jsem se již zmýlil

 

4.

možná jsem blázen

který ví ovšem o tom

(že to jsme všichni

 

5.

znova a znova

jen přetáčeni na tom)

tajemném místě

 

 

 

dřív než jsi umřel

 

1.

vyznáš se v počtech

jsi o tom přesvědčený

jenom se mýlíš

 

2.

a tvoje mýlky

jsou vždycky geniální

tak jako život

 

3.

který má smysl

až tehdy když ho ztrácíš

a chceš vzít zpátky

 

4.

všechna ta slova

ve kterých zbyla pravda

(dřív než jsi umřel

 

5.

a tedy našel

ve které jsi se zmýlil)

s takovou láskou

 

 

 

Balada

o (ne)rozume

 

Vezmi so sebou, poondiata skaza,

skurvený svet a dievča v náručí.

Darmo mi kňaz o odpustení kázal,

desatorokrát som sa odučil

klaňať sa tebe – rozum pavúčí.

Do svojich sietí si ma stále chytal,

kým moja duša, týmto svetom bitá,

cítila iba tvoje reťaze.

Dievčenská láska vie byť dôležitá,

no teraz prepáč – ďalej nevládzem.

 

Prietržou mračien pretrhnutá hrádza.

Myšlienok rieka hlavu umučí.

Keby som, blázon, na jej súcit sádzal,

už by som dušu bohu poručil.

Zastav sa, slnko, zlatý kotúčik.

Len tvoje svetlo v svojom srdci vítam.

Raz, možno, bude moja duša sýta.

Keď budú platiť iné peniaze.

Rieka sa síce vráti do koryta,

no teraz prepáč – ďalej nevládzem.

 

Prečo ma rozum neustále zrádza?

Myšlienka na smrť. Iskra v zraku, či

pekelná pec? A usedavá sadza,

keď komín tebou zrazu zahučí.

Nasaď si naspäť ten svoj klobúčik.

Tvoj účes, dievča, za srdce ma chytá.

Ty maj môj rozum. Dobre viem, že si tam.

Láska je silná – slabosť – to ja viem.

Oheň sa z pece na tento svet pýta,

no teraz prepáč – ďalej nevládzem.

 

Dovoľ mi, duša, moja zanovitá,

iba raz usnúť. Možno uzdraví ťa

a prijme príbeh, ktorý spriada Zem,

belasé Nebo v mojom obraze

o ktorom neviem. Čo v sprievode gitár

len znie. Bola si nerozumne spitá,

no teraz prepáč – ďalej nevládzem.

 

 

 

o hubách

 

Čo mi zostane

z nazbieraných húb?

Mám to zrátané,

čo mi zostane

– dychu lapanie.

Aspoň ty ma ľúb!

Čo mi zostane

z nazbieraných húb.

 

 

 

A za tím…

 

… a zatím jen čas uhání.

Na kraji prostoru mi vzlíná.

Zůstává jenom jako poznání,

že ty jsi jiná.

 

Jen ďábel činí pokání,

že se tak málo činil při nás.

Mně se to nezdá. (Je tak prolhaný,

že ty jsi jiná?)

 

Vůbec to není tvoje vina.

(Telefon neustále vyzvání.

Plní si svoje poslání.)

 

V tvých snech jsme spolu, a já v nich

jenom sám do sebe jsem zabraný,

a ty jsi jiná.

 

 

 

Radovan Brenkus: Stred nemého mimo kruhu

 

 

 

Hrozba zo zvádzania

 

Stavce ti pricviknú nerv,

keď sa ťa dotkne ona – podlá kráska.

 

(Kosa otupená lebkou, cez pohladkanie.)

 

Nemá žiadnu podobu bytosti.

Môže to byť Sfinga, Siréna alebo Salome,

silueta temna v ženskom rode,

čo nadobúda tisíce mien.

 

Si lákaný tvárou, zatiahnutou oponou.

Nikto neodolá bizarnému závoju,

zahmlenému rúnu bielej diery z tunela.

 

No za ním v poslednej minúte

zakopneš o najobľúbenejšiu hračku,

ktorú si zabudol na dne prahôr,

a ležiaci na pijaviciach v panve

ukameňuješ sa pamäťou.

 

Čím bludnejšie sa týčia bradavky,

tým pevnejšie drží za vlasy krvavú hlavu

(zmätené dychčanie a prerývané stonanie

nadúva hruď plačom gitary).

 

Náhli nás krutým podobenstvom,

aby sme sa zobrazili pred zrkadlom

ako odpoveď na hádanku z druhej strany.

(Ona je tŕnistá cesta!)

 

Potom nastane konečné riešenie,

podľahnutie zradnej túžbe v pahorku,

kde ťa pysky zo zamatu

pohltia ako ľadová pec,

zoškvaria besnou hrôzou.

 

(Smiech sa mení na odporný úškrn

a roztrhaná plachta na čierne súkno.)

 

A jednako si tlačený do labyrintov

neukojenou zvedavosťou, k žľazám,

čo rozpaľujú vyhne ohanbia,

a čo je v priekope

prefíkaným číhaním na tušenie,

zasiahne ako nečakaný šíp.

 

Tam v čase rozdávania darčekov,

keď samota zabíja

kvietky v nedozernej púšti,

si dievčatá zo žíl púšťajú piesok

(na ich vankúši stred nemého

mimo otvoreného kruhu).

 

Bojím sa, že omdliem,

že sa nenadýchnem človeka

a nechám niekoho

navždy samého bez hračky.

 

Nečakaj dvere v spleti ciest,

mimo strážcov ťa prečítam

hmatom ako zo slepeckého písma.

 

Sme dlhší než nekonečné múry,

špirály rozvíjajúce sa do onoho stredu

(kadekto im podľahne ako kráske).

 

Vláčení naďabíme na presýpacie hodiny,

vláčení pri odbíjaní vdýchneme púštnu búrku,

vláčení ich tam stretneme tiež.

 

V prienikoch múrov narazím na seba

a strhnem tieňom masky

zúfalé klopanie na dvere.

Nedopovedané – to, čo sa nezabuchne.

 

Čím bližšie je kameň na dohodenie vyhnaním,

tým ukrutnejšia je temná hĺbka priepastí.

 

 

 

Zbohom, priatelia

 

Tak predsa ste prišli na pohreb.

Na váš, a či môj?

V tisícich zástupoch

tí, na ktorých som zabudol,

a tí, o ktorých som nevedel.

 

Hovoríte o bezuzdných výstrelkoch,

čo nás naplnili tekutým zlatom:

Umierame priskoro,

vykrvácaní bez krvi.

A tie rany nemajú jazvy,

ako vesmír bez pamäti

nezaznamenáva stopy samovrahov.

 

Voľakedy v polospánku

som sa nad tým pousmieval,

momentálne nič nepočujem.

 

Bol som jeden z vás,

preto si na kare pripite

na seba. Nadšene spomínajte.

 

Veruže, najstrašnejšie peklo,

no vďačím jeho zovretiu

za nesmrteľnosť stuhnutú v zlate.

 

Tu v ponurej večnosti je všetko

pod tmou, markízou s bielou ružou.

Akoby mihnutie svetlušky nebolo.

 

Jej rozkrok je tam brána

k vykúpaniu v temnotách,

bludné opíjanie sa

pochmúrnymi priepasťami

a napokon utopenie

na kostenej posteli.

Bez chorálov a plamienkov.

 

Ach, prekliato-prekliata noc.

V tebe sú spriahnuté sily dobra a zla.

 

Sami viete, koľkokrát prehltla

toľkokrát ospevovanú lunu.

A teraz strávila i hviezdy,

ich chuť je iná ako dosiaľ.

 

Taká zvláštna, akoby klietka

zhltla čosi mŕtve, keď oň narazila.

 

Možno ma v nej nájsť

strateného vo vetre

bez spoznania tela,

ale vŕba ešte viac vysmädne.

 

Stačí, keď sa pozriete na seba

do diaľky.

Jej širokej temnej hĺbky,

prázdnej čo i len

na prenesmierne potrebný

dotyk rúk a koží.

 

 

 

Temný dom

 

Hlavy na koloch plota,

strašný mramorový štvorec

vôkol kvetov – narodených.

Taká pekná je záhrada.

 

Namiesto zamurovania dievčat

uväznili sochy hore nohami do mramoru

a vrátili ho najväčšej skale.

V zavalenom údolí

napnuté ruky mrzákov.

 

V múroch domu mŕtvi

predkovia, odpočítavanie existencie.

 

Pospiatky v čase

odklíčia na semená,

záhrada sa prezrkadlí

na džbán,

v ktorom sa nič neujme.

 

Medzitým tráva, zelená neistota,

a na nej nehybné brnenia nemŕtvych.

Nezáleží na ich veku

práchnivej rakvy.

 

Vo vidinách som vystúpil na skalu,

kriesenie sôch alebo kresanie zlata

pri zemetrasení, pochovaní tanca.

Aká silná viera! Aká márna fikcia!

 

Ani odtiaľto nevidieť na palube

neurčitého kormidelníka.

Tí, ktorí predvídajú stroskotancov,

prežúvajú trávu, aby zahnali strach.

Ešte viac napnutých rúk

nielen bezbranných.

 

Bezmenní v brneniach

vymodelujú z džbánu hlinu,

základ novej zeme.

 

Sprvu sa však rozbije,

lebo budú vyháňaní

od plota k domu,

až záhrada zhavranie.

 

Takto farboslepo

sa budeme pretĺkať nocou,

hlavou rovno do múrov.

 

Budú vyháňaní

od domu k plotu,

kým zatratenci

nezostanú uväznení v dome

a nespoznajú jeho svetlú tmu

za navždy pribuchnutými dverami.

 

A množenie rúk

je obíjanie svedomia

až na veky viek

práchnivých rakiev.

 

 

 

Prekliatie pod námesačným šerom

 

Beztak je všetko,

ako som povedal:

po smrti prichádza večné

uskutočňovanie nepamäti spred počatia.

 

Presvedčilo ma o tom

námesačné konanie mimo vedomia,

keď som žil niekým iným

a po prebudení odrodil seba.

Svitá alebo sa zvečerieva?

 

Azda preto príde toľko ľudí

pri poslednej rozlúčke.

 

Je iba jedna najotrasnejšia skladba

nútiaca tranzom

utancovať telo pri zmietaní.

Počuť ju ukrytú v každej piesni.

Nehodlám vnímať bolestivé

kmitanie bubienkov, no musím…

Znie výnimočne pravdivo,

ako je na tom všetko.

 

Nič sa neopakuje v kruhu.

Vôňa vecí schováva ich stuchlinu,

prach, ktorý bol telom.

A tak sa nárek nad maličkosťou

priveľmi blízko posúva

k náreku nad mŕtvym.

 

Vraj duša je nesmrteľná

a existuje nádej na vzkriesenie.

A predsa namiesto radosti

človek do nej vnáša pochybnosť,

na pohrebe ju popiera plačom.

 

Dejiny pochovali toľkých,

že by sa plač mal znudiť

sám sebe. Ó, niečo vyššie.

 

Ani vyhasínanie sviec sa neopakuje

v kruhu, pocity sa takisto prežívajú

nanovo v ďalších.

A to opäť dokazuje námesačné konanie

možné leda pri jedinej skladbe.

 

Je najotrasnejšia tým, že veci

vydychujú prítomnosťou minulosť,

budúcnosťou sa predurčujú do múzea.

 

Ó, čosi neurčité, neverím,

hoci by som neviemako chcel.

 

Keď človek vyrastie,

potrebuje útechu, teplú náruč,

kde by sa ukryl,

ale on plače a plače ako dieťa,

lebo matkina odišla

a očakávaná neprichádza z druhej strany.

A urputné opakovanie plaču

tiež vyvracia božský kruh.

 

 

null

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.