Zuzana Fabianová: Strach, že treba odísť

*

máš dlane vlhkejšie

ako utopený motýľ…

– ukryté v zrkadle –

keď sa pozerám

soľ ktorú ti tlačím

do rany

miluješ viac

ako moje

básne

 

*

zaspávam

sníva sa mi lúka

bez kvetín

len hluchonemá vrava

a ráno chlapec

vstáva

natiahne a prudko vytočí

mihalnice

zozeleniem

a rada

pri každom zobúdzaní

dýchaní si

z úst na pery

z kolien na prsia

*

vysadil ma

na konci pooranej záhrady

kde pastier pasie

pánbožkove kravy

a hovoril si:

tak tu bude stáť

môj strom

s najpevnejším pňom

a bude posiaty plánkami

… a bol sladký

ako úsmev vo výstrihu ženy

ako prvorodička

ktorej v kŕči

zamrzli popraskané

pery 

 

*

eva ošúpala cibuľu

roztlačila cesnak

a vyzerala pritom

ako zavšivavená bosorka

zmĺkla iba vo chvíli

keď jej medzi

nohami

zhustla

mazľavá

polievka

 

*

adam sa zložil

v predsieni

vybalil batoh

a mňa posadil

na stôl

roztiahol mi prstom

oči

na pančuche

  

*

som tvoja posledná

zastrúhaná ceruza

a ty si ňou chceš

prepichovať žily

a robiť zo seba spasiteľa

– zo mňa hlupáka 

 

*

snažím sa ťa nežne

pohladiť po hlave

jediná tvrdá poklona

– tvoje vlasy a nechty z keratínu

mať tak pár

slušných prianí

a nevolať sa „zlato”

nežiadať lásku

kde ju nechcú

mať ústa zaplnené prachom

a navždy ohluchnúť

zaklopať každý deň

o pár vchodov

od seba

a iba stáť

posoliť jazvy

vychladnúť

usušiť slivky na očiach

a strach

že treba

odísť

 

*

nemôžem ťa obsiahnuť

jednoducho sa to nedá

akoby som na teba ježiš nikdy nemala

hádzať päťkorunáčku s vážnou tvárou

do hrdla kostolnej pokladničky

– do brucha zbožného farára

a ty sa smeješ že ma peklo neminie

vykupuješ hriechy ako predplatenú istotu

– vyschla studňa – v nej utopený strážny anjelik

a moja nechcená zrada – judáša – učeníka

dnes – za 33 strieborných

jedno poobedie zbledol už aj kristus

zohol sa pred betónový kríž

a topánke zaviazal šnúrku

vyliezol babke na hrb

a ona vyklopila z formy cukrového baránka

bez dychu ho vložila do vyhriatej rúry

ešte raz

vytiahla zo zásuvky knižku a jeden

otčenáš – vkladnú vsunula pod vankúš

zrobenou dlaňou zatienila zrak

vyhrnula nad kolená spotenú sukňu

a ticho čakala

až prišli pašie – s povzdychom zatvorila

srdce a boh zostal zrazu stáť

vymknutý zaklopal znova

a ona v kŕči opäť rozkročila nohy

– prstami zoškrabala

omietku

z plesnivého

chleba

 

*

cítim že si ma

pre zábavu naťahuješ

ako hračku na kľúčik

presne tú s tými trhavými

pohybmi a nitroglycerínom

v duši

keď ju po čase odkladáš späť

do výkladu

hrdzaviem v škatuli od topánok

čísla osem

a znovu sa ťa začínam báť

ako posledné tri mesiace

… neskutočné …

aká som slabá keď

sa trápim pre akúsi lásku

a adrenalín v pätách

… ešte aj „dobrú noc!”

dokážeš zjesť

akoby to bolo za trest

že rusi vymysleli ponorku

od hlavy po päty

je zo mňa smrad

bez hrudnej kosti

s tvojím nočným hltaním

a preberaním sa vo všetkých

možných tukoch

… hrozné …

aké ťažké je pregĺgať

prekliaty sardinkový olej

a pozerať sa pritom

bohu do úst

na každý druhý

zub

 

*

ovinieš ma na prst

ako viazanku

pred skokom z balkóna

(piateho poschodia)

je 15. december 2005

posledný v roku

a 12 minútový beh okolo jazera

jeho hladina – obraz pokoja

… nekonečný smiech

keď sa pozeráš

keď snívaš

omotávam si ťa

okolo krku

vždy vpravo 25+1

vľavo 25

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.