Jordan Radičov: Hady na lúkach

                                          JORDAN  RADIČKOV

                         (24. 10. 1929 Kalimanica – 21. 1. 2004 Sofia)

       Je jedným z najvýznamnejších a najznámejších bulharských autorov druhej polovice 20. storočia. Svedčí o tom, že už počas jeho života bol najprekladanejším bulharským tvorcom (romány, poviedky, eseje, cestopisy, rozhovory). Tento jeho primát trvá po dnešné dni. Z jeho rozsiahlej  prozaickej tvorby v slovenčine vyšli knižky Horúce poludnie (1968), My vrabčatá (1973), Abeceda pušného prachu (1976), Všetci a nik (1978) a Nežné poviedky (1987). Neuvádzame tu preklady, ktoré vyšli v zborníkoch a v časopisoch aj po roku 1987 (Slovenské pohľady, Revue svetovej literatúry, Život, Teleplus a inde). Z jeho dramatických diel v slovenskom preklade máme hry Január (1975), Lazariáda, Pokus o lietanie (198O), Železný chlapec (1983), Koše (1984) a Obraz a podoba (1996). Väčšina z nich žala úspechy aj na slovenských profesionálnych a ochotníckych javiskách. Jeden z posledných knižných titulov, ktorý uvidel svetlo sveta za Radičkovho života, je zborník poviedok Hady na lúkach. Niekoľko z ich vám predkladáme. Hneď prvá poviedka O hadoch nám približuje Radičkovov vzťah k týmto plazom. Jordan Radičkov si knihu aj sám ilustroval. Niektoré ilustrácie z nej taktiež prinášame.

                                                                                                                                           (E.K.)

 

 

 

 

JORDAN RADIČKOV

 

HADY NA LÚKACH

(POVIEDKY)

 

O HADOCH

 

V ľudských dejinách je had prítomný takmer všade. Už vtedy, keď sa muž a žena vybrali prechádzať po raji, v zelenom lístí stromu ich čakal had. V mnohých historkách hľadačov pokladov v zemi ukryté zlato ochraňujú hady a v noci hady milujú dievky a nevesty. Náš najväčší had medziar je obyčajne dobrý duch a strážca poľa. Volajú ho aj veľký strelec. Taký had sa nesmie zabiť, lebo sa hovorí, že kto zabije hada medziara, v jeho rodine niekto zomrie. Na poliach, vo viniciach a v záhradách okrem medziara žije ešte farebný had, krásny leopardí had, had myšiar, milovník maštalí, plevínov a starých domov, jemný strelec, mediak.

            Stáva sa, že sa v lete ženy kúpu v rieke, skryté za starými vŕbami, keď zrazu niektorá z nich zapiští:

            – Nech ma Pánboh skára, ak sa niekto na nás nedíva! – Ženy sa razom ponoria po uši do vody a začnú sa rozhliadať, kto ich môže pozorovať.  Nikoho nevidia, len vodné vážky poletujú a ševelia krídlami.

            Ženy sa jedna po druhej dvíhajú z vody, mokré a holé, a vtedy sa celkom blízko pri nich ozve dôverné pohvizdovanie. Opäť sa ponoria, aby schovali svoje vnady, a keď sa potom pozornejšie zahľadia na vŕby, zbadajú veľkého hada, ako sa pomaly plazí po konároch a pohvizduje na ne… Dobiedza do nás!… Staršie ženy a tie, čo sú kostnatejšie, hmatajú po dne rieky, nájdu kamene a hádžu ich po nevítanom hosťovi. Had začne cúvať a schová sa pred pohľadmi žien, ale ony ešte dlho stoja po krk vo vode.

            Na našich poliach a úpätiach ešte vždy stretáme košaté hrušky. Takmer na každej je stračie hniezdo, a ak nie je hniezdo, tak na vrchovci sedí straka a pozoruje okolie. Často počuť, ako z hrušky pohvizduje had. No prečo vyliezol na hrušku? Ak je to myšiar, tak pre neho nie je nijaký problém vyliezť po kmeni a uvelebiť sa v korune stromu na nejakom konári. Myšiar je dobrý lezec, a ak je v korune stromu ukryté stračie hniezdo, had doň vnikne, aby zistil, či sú tam stračie vajcia. Má rád vajcia… Ak je hniezdo prázdne a opustené, zostáva na strome. Keď straka priletí na vrcholec hrušky a zbadá ho, začne naň hromžiť, privolá na pomoc ďalšie straky a zakrátko sa hruška zaplní strakami. A straky urobia taký huriavk, že plaz to nevydrží, spustí sa dolu a o chvíľu zmizne v tráve.

            Niekedy, ak na poludnie príde teplý vietor a zafúka, odložené krčahy v tieni na poliach začnú pohvizdovať. Od veľkosti krčaha a šírky jeho hrdla závisí, či sa pláňou rozlieha vysoké pohvizdovanie, či nízke a basové. Každý krčah má svoj hlas. Hady, vyhriate na medziach a hrobliach skália, keď počujú, ako krčahy pohvizdujú, zapoja sa do koncertovania a začnú aj ony ticho a vytrvalo pohvizdovať. Ľudia robiaci na poli i tí, čo si v poludňajšom sparne posadali do tieňa, aby sa naobedovali a oddýchli si,  počúvajú hudbu a majú pocit, že sa ich dotýka niečo z celkom iného sveta, z akejsi inej civilizácie. A pritom ten svet ani zvuková civilizácia nie sú iné, sú z našich priestorov, našich medzí, viníc a rolí.

            Raz na poľovačke na bažanty som sa odpojil od skupiny, aby som pohľadal bažanta raneného do krídla, a kým som šliapal po hustej tráve a burine pri istej vinici, počul som, že ktosi na mňa pohvizduje. Možno drozd, možno had? – pomyslel som si a šiel som v smere, odkiaľ zvuk prichádzal. Prišiel som k starej kolibe zhotovenej z viničia a uvidel som tam na boku ležiaci hlinený krčah. Vinica bola dávno obratá a v kolibe dávno nikto nebol. Na boku ležiaci krčah tam zrejme nechal gazda, vyhodil ho ako niečo nepotrebné. Ale krčah ďalej smútil za svojím gazdom, a keď zafúkal vietor, vysielal mu nežné signály. 

            Ak vkročíme v letnom čase na nezožatú pšeničnú roľu alebo na roľu s ovsom, môžeme tam natrafiť na kožu nejakého plaza. Také kože môžeme uvidieť aj na medziach, na hrobliach skália alebo v tŕní a šípových kroch. Tu sa mladé hady tajne vyzliekali a odhadzovali nepotrebné kože. V mojom rodnom kraji volajú takú kožu hadie  zvlečenie. 

            Inokedy s prekvapením zistíme, že na oblohe nad našimi hlavami mocne máva krídlami orol hadiar, ktorý schmatol hada do svojich pazúrov. Kam letí orol s hadom? Do výšin letí. K svojim orlíčatám, ďaleko od zvedavých očí sveta.

            No zatiaľ čo orol hniezdi na vysoko položených nedostupných miestach, na miestach, kde hniezdia bociany, nie je zriedkavosťou vidieť, ako bocian nesie v zobáku živého hada. Keď bocian s ním priletí do hniezda na komíne dedinského domu, začne bez akéhokoľvek otáľania ďobať zobákom živého plaza, trhať časti z jeho tela a kŕmiť nimi tmoliace sa pri jeho nohách bociančatá. Hustý dym vychádza z komína, stelie sa po streche domu a gazda s gazdinou stoja na dvore a dívajú sa ako na divadlo, ako had po kúskoch zdochýna.

            Obraz je nemý a ťaživý ako dym.

            Hľa, takto schádza zo sveta plaz a nezomiera oko my, ľudia, obklopení príbuznými, liekmi a lekármi v bielych plášťoch – ako by povedal Maupassant.*

———————–

* Pri   cestovaní s tlmočníkom Danielom Manerom po Taliansku neďaleko mesta Alba v kraji Piemonte naše auto takmer prešlo hada. Cesta sa kľukatila medzi vŕškami a lieskovým krovím a rozmarínom. Plaz zastal a znehybnel pred kolesami auta. Daniele Manera vystúpil spolu s bratom z auta, odpratali hada z cesty a nechali ho v tieni liesok. Ako hrom z jasného neba na asfalt prikvitla veľká zelená jašterica. Pozorovala scénu a nehybne stála na štyroch nohách. Jej chvost sa jemnulinko dotýkal horúceho asfaltu. Had sa pokúsil pohnúť, ale iba kŕč prebehol jeho telom – plaz očividne zdochýnal. Zelená jašterica nečakane utiekla, sotva sa dotýkajúc rozpáleného asfaltu… Táto zelená jašterica sa volá ramarro. Profesor Giuseppe dell’Agata z univerzity v Pise po rozpovedaní príhody so zdochýnajúcim hadom a veľkou zelenou jaštericou nás upozornil, že taká istá jašterica vystupuje aj v diele Dante Alighieriho. Rýchla, hnaná rozpáleným bičom leta sa mihá ako blesk od kríka ku kríku – pripamätúval si prof. dell’Agata. 

————–

            Pri rozprávaní o hadoch nemôžeme nespomenúť i to, že keď hovorí dobrý človek, z úst mu kvapká med, ale keď sa ozve zlý človek, z úst mu vyliezajú hady, jašterice a žaby. Pri písaní si dávam pozor, aby som sa ani neobtrel o nejakú zlobu, no ak si potom napísané prečítam, vidím, ako tu i tam cez písmená prelieza nejaký had, svižne prebieha jašterica a pri nejakom rozdeľovacom znamienku alebo medzi riadkami poskakuje žaba. – No, dobre, milá, – vravím jej, – nemám nič proti tebe, ale, medzi nami, vôbec nebola o tom reč, že by si sa mohla motať po mojich písačkách! – Žaba nielenže mi nič nepovie, ale sa na mňa ani len nepozrie… Spočiatku ma to napĺňalo tiesňou, ale keď som sa potom začítal do cudzích písačiek a videl som, že aj tam je obraz takmer ten istý, do istej miery ma to upokojilo,  pretože si myslím, že taká je vlastne sama podstata našej výpovede!

 

 

 

HADIARI

 

Ľudia z mojej dediny šli raz na odpust do susednej dediny, myslím, že to bolo na sviatok Nanebovstúpenia Pána. Cesta viedla lesom plným strák. Ľudia kráčali v skupinkách, oblečení v najnovších šatách. Kde boli dievčatá a mladé nevesty, neprestajne sa ozýval smiech, spestrený ženskými výkrikmi. Skupinky chlapov boli tichšie, nad nimi sa neprestajne krútil tabakový dym. Straky preletávali zo stromu na strom a pozdravovali pútnikov svojím: „Kia! Kiaa!”

            Jedna skupinka bola obzvlášť malebná. V jej strede kráčali dvaja bratia hadiari. Volali ich tak preto, lebo každú zimu so svojím otcom prekopávali neďaleko dediny hadovisko. Prehrabávali sa v jeho dutinách a vyťahovali hady na sneh. Pred príchodom zimy sa hady zhromažďujú a upadajú do letargického, hlbokého spánku. Podľa otca, starého a skúseného hľadača pokladov, hady majú v každom hadovisku svojho vodcu. Tento vodca je zvyčajne vzácny druh hada, s perlou na čele. Dvaja bratia a otec sa nádejali, že keď každú zimu prekopú hadovisko, dostanú sa k hadovi vodcovi a k jeho drahocennej perle. No dosiaľ z hadoviska okrem do klbiek zvinutých hadov nič nevykopali.

            Ako sa vytvorilo toto hadovisko? Na tom mieste sa rieka ohýba, nepretržite olizuje jazykom a podmýva breh, pôda sa trhá na neveľké bloky a zosúva sa. Každý rok sa úšust rozširuje, vytvárajú sa v ňom hlboké trhliny. Časom tam vyrastie ožina, šípové kry, zjavujú sa rozličné ovíjajúce sa rastliny, a keďže ani dobytok tadiaľ neprechádza, ani ľudská noha ta nevkročí, toto miesto, plné prepletených rastlín, sa postupne naplnilo aj akýmsi tajomnom a mystickosťou, a to tým viac, že v lete z neho na všetky strany vyliezajú kadejaké hady a jašterice.

            Také úšusty v našich končinách nie sú nijako zriedkavé. Hľadač pokladov z Lomského kraja, ktorý sa zúčastnil na prekopávaní hadoviska a išiel sprevádzaný pažravou a tvrdohlavou kozou, tvrdil, že v niektorých lomských dedinách sú oveľa väčšie úšusty a niekedy človek na vlastné oči videl, ako sa pôda premiestňuje z jedného miesta na druhé. Na potvrdenie toho rozprával, ako istý muž za letnej noci vyšiel na dvor, aby si odľahčil, a kým si odľahčoval, ovlažujúc múr pred sebou, spozoroval, že sa múr pred ním pohybuje. V akom zmysle? V takom, že múr sa vzďaľoval, ale susedovo humno sa kymácalo a posúvalo k nemu. Muž prestal močiť, vybehol bosý a v bielych spodkoch na ulicu, ale keď videl, čo sa tam robí, stratil reč. A čo sa vlastne dialo? Po dedine sa šinul dedinský kostol, nachýlený nabok, a opačným smerom sa pohybovala škola. Na ulicu z dvorov za úplného ticha pomaly vychádzali hospodárske staviská.  Len z času na čas praskala nejaká hrada a posúvajúce sa kamene v múroch hádzali iskry… O chvíľu všetko znehybnelo,  takže muž nemohol s istotou povedať, či to tak bolo naozaj, alebo sa mu to len snívalo. Až ráno pri dennom svetle bolo vidieť, že dedinské staviská sa naozaj cez noc presunuli, pričom každé stavisko sa pohybovalo svojím smerom.

            Ak sá taká dedina vyľudní, postupne sa zmení na hadovisko a skrýšu   všakovakých jašteríc. V takejto dedine sa obyčajne usídlia hady myšiare. Had myšiar obľubuje maštale, plevíny, staré dedinské chalupy, preto ho volajú aj domár.

            Nuž toto sa môže nakrátko povedať o pohyblivých pôdnych vrstvách a o hadoviskách. Pokiaľ ide o malebnú skupinku s dvoma bratmi hadiarmi, môžem dodať, že starší z bratov robil najsilnejší dojem tou okolnosťou, že sa pri chôdzi podopieral o palicu obtiahnutú haďou kožou. Koža bola medenej farby. Brat rozprával, že je zo zriedkavého hada mediaka, nazývaného tak pre jeho červenkastú farbu kože. Takej medenej farby bola aj palica biblického proroka Mojžiša, tvrdil starší brat a rozprával chlapom, kráčajúcim vedľa neho, že Mojžišova palica je jedným z mnohých biblických zázrakov zároveň s horiacim krom, potopou, Jonášom, ktorý žil v bruchu veľryby, aj žabami, ktoré vyliezli z riek a vodných kaluží a naplnili nielen egyptskú krajinu, ale aj dom faraóna, jeho lôžko, havany, kde miesili a nechávali kysnúť cesto na chlieb, aj pece na pečenie chleba. Keď si Mojžiš zamanul, udrel palicou o zem a palica sa hneď zmenila na hada. Dá sa povedať, že aj starší brat kráčal ako dáky Mojžiš s palicou obtiahnutou haďou kožou. Túto palicu chcel ukázať príbuzným zo susednej, dosť nemožnej dediny, pričom sa takto chcel nielen pochváliť, ale ich aj ohúriť.

            Navôkol poletovali straky a svojím stračím rapotaním dodávali obrazu doplňujúcu živosť. Všetko bolo krásne, také, ako malo byť a dobre sa kráčalo lesnou cestou, keď sa zrazu v blízkej skupinke rozpišťali ženy:

– Had! Had!

– Kde je had? – spýtal sa starší brat a ani nepočkal na odpoveď, rozbehol sa k nim

s palicou potiahnutou haďou kožou a hneď za ním bežal aj mladší brat.

Ženy vraveli jedna cez druhú a ukazovali rovnakým smerom vedľa cesty. Tam

rástla vysoká tráva, nijakého hada nebolo vidieť, ale tráva sa kľukato vlnila, čosi v nej šuchotalo a syčalo. Bratia rýchlo vkročili do trávy a zapadli v nej po pás.  Had ich zacítil a zrýchlil svoj únik bezo zmeny smeru. Rýchlo ho dobehli, starší brat ho dokonca chcel palicou odhodiť nabok, ale had sa zošmykol, pretiahol sa popri akomsi pni a začal pod ním miznúť.

            Zrejme tam mal skrýšu.

– Drž! – zvolal starší brat, pričom sa nahol a stačil chytiť jednou rukou chvost

hada, skôr kým sa celkom schoval v skrýši.

Mladší brat mu pribehol na pomoc, chytil dvoma rukami chvost hada a tiež začal

ťahať.

            No had sa vzpieral.

            Bol to veľký leopardí had, zriedkavý druh, veľmi krásny a mocný. Starší brat oprel palicu potiahnutú haďou kožou o tenký stromček, vyhrnul si rukávy a začal aj on ťahať hada z diery.

– Ťahaj, ťahaj! – pobádal mladšieho brata, aj keď ho nebolo treba pobádať, lebo

sa zaprel jednou nohou o peň a mocne ťahal hadov chvost.   

Niekoľko zvedavých chlapov sa prišlo pozrieť, ba aj sa pokúsili pomôcť, ale

z diery trčala iba malá časť chvosta a nemohlo ju chytiť viac ľudí. Zo skrýše bolo počuť syčanie a niečo pukalo. Bratia vysvetlili, že pukajú hadove šupiny, pretože ich otvára a usiluje sa nimi zachytiť o steny diery ako nechtami. Aj deti odbočili z cesty a prišli sa pozrieť, ako vytiahnu hada von. A každý sa pýtal, čo sa stalo. Keď zistil, že vyťahujú hada z jeho pelechu, ostal pri nich, aby to videl na vlastné oči a prípadne aby aj poradil, hoci nikto z nich okrem dvoch bratov hadiarov nikdy nevyťahoval hada. Človek je už raz taký, že jednostaj dáva rady sebe podobným! A jemu podobní mu odpovedajú takým istým spôsobom – radami.

            Keď dvaja bratia ani po niekoľkých pokusoch nemohli vytiahnuť hada, rozhodli sa ťahať chvost s oddychovaním, s prestávkami. Kým jeden drží chvost a ťahá, druhý v tom čase fajčí cigaretu a oddychuje. Nech by bol had akokoľvek silný, napokon sa unaví, ochabne a vytiahnu ho zo skrýše.

            Tak aj urobili. 

            Začali sa pri ťahaní hada striedať a tí, čo šli na odpust, pokračovali v ceste lesom. Časť strák prestala poletovať a usadila sa neďaleko dvoch bratov. Straka má veľmi rada, keď sa niekde čosi deje a ona môže byť pri tom, môže to vidieť a potom o tom rozprávať druhým strakám. Jej život plynie dosť nudne, primitívne a obmedzene. Straka, aby sa vymanila z tejto stračej obmedzenosti a primitívnosti, všemožne sa usiluje to niečím vyvážiť, veľmi často práve tým, že vyvíja úsilie to niečím vyvážiť, veľmi často práve tým, že vyvíja úsilie, aby bola prvá tam, kde sa niečo prihodí. Takmer niet udalosti na okolí, ktorej by nebola očitou svedkyňou. Vďaka tejto svojej zvedavosti sa jej darí rozšíriť si obzor a získať vedľajšie poznatky.

            No nechajme straky a vráťme sa k dvom bratom a hadovi. Staršieho brata čosi zaujalo, lebo sa nahol nad dieru a započúval sa. Znútra bolo počuť, ako had stoná a hlasno dýcha nozdrami.

– Keď stoná a dýcha nozdrami, – povie starší brat, – to značí, že sa nafukuje.

Chce sa nafúknuť ako žaba a zapchať dieru.

– Len nech sa nafukuje! – povie mladší brat. – Skôr či neskôr sa unaví, prestane

sa nafukovať a vytiahneme ho!

Bratia zmĺkli.

Zmĺkli aj straky.

Slnko sa na oblohe dvíhalo a pálilo čoraz silnejšie.

– Naši ľudia sú určite na mieste, – po chvíli sa ohlási mladší brat.

– Nielenže sú už tam, – povie starší brat, – ale už aj jedia a pijú!

Ak necháme dvoch bratov vyťahovať leopardieho hada z diery a odskočíme do

susednej dosť nemožnej dediny, uvidíme, že odpust je v plnom prúde. Zručné nevesty rozdelili pečenú jahňacinu na kúsky a rozniesli ju na stoly, zoradené v tieni dvorov, chlapi zajedali, popíjali a hlučne si rozprávali príhody z vojenčiny, nedoslýchavé babky kričali jedna druhej do uší, dievky vyzerali na ulicu, či po nej neprichádza mládenec, a ak sa nejaký blížil, začali sa zvučne smiať, aby si ich všimol.  Ale mládenec, hoci počul smiech dievok, sa ani nepootočí, kráča zahľadený rovno pred seba, akoby nič nepočul a nevidel, ale pozorným očiam dievok neunikne jemný mládenecký úsmevček. Po všetkých dedinských uliciach pobehujú deti, fúkajú do drevených píšťaliek, jedia farebné cukrové paličky, cukrovú vatu alebo lížu červené cukrové kohútiky. V tamtých rokoch ešte nejestvovali lízanky, takže si deti osladzovali život veľmi staromódnym spôsobom.

            A príbuzní dvoch bratov hadiarov dlho vyčkávali, popíjajúc studenú rakiju, ale napokon aj oni rozdelili pečené jahňa a rozniesli ho na stoly. Obed sa zalieval domácim cyklámenovým vínom vzácnej sorty Otelo. Poľovníci tvrdia, že najlepšou zájedkou k vínu Otelo sú dusené hrdličky. Nič proti tomu, ale môžeme povedať, že pečená jahňacina v nijakom ohľade za nimi nezaostáva. Nevesty bratov hadiarov ostýchavo odštipkávali z jedla a ešte ostýchavejšie odpíjali z pohárov, pričom nevedno po koľký raz vraveli, ako im prekliaty had skrížil cestu, a tak muži namiesto toho, aby teraz tu jedli pečenú jahňacinu a pili víno Otelo, dali sa naháňať hada a vyťahovať ho z diery. A, ejha, kam už postúpilo slnko, prevalilo sa poludnie, čoskoro bude aj po odpoludňajšom zvonení!

            Podvečer sa ľudia pobrali v malých skupinkách na spiatočnú cestu lesom. Z doliniek a zátoní sa zakrádal súmrak, nežne objímal les, tu a tam sa ohlasoval nejaký nočný vták. Vedno so súmrakom a nočným vtákom aj čosi tajomné sa prikrádalo z lesa a kráčalo súbežne s ľuďmi. Rozhovory postupne utíchali, iba nejaký podnapilec zvolal, neurčito sa pýtajúc:

             – A to ako? – Pomútené vedomie podnapitého muža zrejme ťažila akási otázka, ale keďže nikto nevedel, aká to bola otázka, nikto mu neodpovedal.

            No tma stále viac a viac hustla, na nebi začali blikať hviezdy. A vtedy vracajúci sa z odpustu z dosť nemožnej susednej dediny spolu s ohlasovaním sa nočného vtáka počuli v temnote pred sebou niečí rozkazovačný hlas:

            – Ťahaj! Ťahaaaj!

– Bože! – zvolal podnapitý muž. – Tí dvaja ešte stále vyťahujú hada!

O čosi neskôr sa spýtal:

– A to už ako?…Kto koho tu ťahá!?

Nikto z kráčajúcich cestou nemohol s určitosťou povedať,  kto koho vlastne ťahá,

preto mu neodpovedali. Neviem, či by aj sami bratia hadiari vedeli povedať, že kto koho ťahá – či oni ťahajú hada z diery, alebo had ich ťahá do diery.

            Tak ani neskôr sa nevedelo, či sa bratom napokon podarilo premôcť hada, alebo či had premohol ich.

            No príhoda zostala. Ešte dlhý čas sa rozprávala, a aby  sa na ňu nezabudlo, rozhodol som sa ju zapísať. Čo sa týka dvoch bratov, môžem povedať, že nasledujúceho roku šli na odpust do susednej dosť nemožnej dediny a ukázali príbuzným palicu obtiahnutú v koži hada mediaka. Príbuzní, aj keď boli nemožní ako ich dedina, s veľkou zvedavosťou si prezerali palicu a boli ohromení. No keď starší brat, popíjajúc jemné víno Otelo, im rozpovedal aj o Mojžišovi a o tom, ako zmenil palicu na hada, to im už načisto vyrazilo dych.

       

 

 

ROZSEKANIE HADA

 

Podľa nášho dedinského kováča Redža jestvuje osobitný druh hadov, ktoré žijú v lese. Tieto hady volá lesnými hadmi a o stretnutí s takýmto hadom mi rozpovedal nasledujúcu príhodu.

            Raz sa so sekerou a košom vybral do lesa klčovať pne, aby z nich pripravil uhlie do svojej vyhne. Pri obchôdzke po starých šlôgoch našiel na jednom mieste veľké pekné pne, ktoré zostali po vyrúbaní starých stromov. Podľa všetkého tu okresávali hrady na stavebný materiál.

            Okolo pňov zem rozryli divé svine, keď hľadali chrobáky a larvy. Veru, veľa svíň tam muselo byť!…Jájbože, povedal si Redžo, len aby sa tu nenaďabil nejaký diviak, lebo by som musel zviesť s ním tuhý boj, kým by som ho premohol a zabil sekerou. Vlani v tomto istom lese poľovníci z dediny zastrelili dvestokilového diviaka s klami ako šable a vraveli, že v lese sú ešte omnoho väčšie diviaky.

Neďaleko sa pásla krava, ale pastiera nebolo vidno.

Redžo sa pristavil pri hrubom pni a pomyslel si: Jájbože, ako nejaká tlstá žena je tento hrubý pnisko, aby si človek lámal hlavu, kde a ako sa k nemu postaviť!… Ale aj tak, kováč sa bez dlhého otáľania sekerou rozoženie a začne rúbať a štiepať korene pňa – nerobí to po prvý raz. Po nejakom čase sa hrubý peň rozkýva, poddáva, Redžo ho udrie niekoľkokrát obuchom sekery a vyťahuje ho z lôžka, ako sa vyťahuje dlho rozkývaná stolička.

            V tej chvíli sa medzi koreňmi pňa ukáže obrovský had. Zdá sa, že tu mal ležovisko. Had začne zlostne syčať a priamo sa vrhá na oproti stojaceho kováča. Kováč sa bez váhania rozoženie sekerou a jedným šmahom odsekne hadovi hlavu. Z tela vyšplechuje mlieko, ale tak hojne, akoby ho vylieval vedrom, a odseknutá hlava bleskurýchlo zamieri na najbližší strom. Vylezie po ňom, zastaví sa až na vrchovci na konári, díva sa zhora na Redža a výhražne syčí.

            Rozsekané telo hada, zvíjajúc sa pri kováčových nohách, naďalej vôkol špliecha mlieko. Hovorí sa, že telo každého zabitého plaza po smrti žije ešte dvadsaťštyri hodín. Preto jež, keď usmrtí plaza, sa neponáhľa hneď s ním kŕmiť mláďatá, ako to robí bocian alebo orol hadiar.

            Krava, ktorá sa v tom čase pásla obďaleč a stala sa mimovoľnou svedkyňou rozsekania hada a nasledujúcich udalostí,  sa rozbehla  a zmizla v lese so strašným bučaním. Útek a bučanie hoviadka ešte viac vystrašili kováča. Rýchlo vzal kôš a pevne stískajúc sekeru rozbehol sa do dediny, sprevádzaný syčaním hada.

            Redžo sa vyspal, prekonal strach a na druhý deň sa vrátil do lesa. Pre každý prípad  kráčal opatrne a pozorne sa rozhliadal. Keď sa priblížil k poľane a nakukol spoza hrubého stromu, uvidel, ako medzi pňami zápasí a navzájom sa strká celé stádo divých svíň na čele s veľkým diviakom so štetinami zježenými na všetky strany. Kováč sa naďalej schovával za stromom, aby videl, prečo divé svine medzi sebou zápasia a prečo do seba strkajú, až napokon s hrôzou pochopil, že ony vlastne trhajú a žerú rozsekaného hada. Občas prestali zápasiť a len mľaskali. Vtedy sa rozľahlo silné syčanie. Redžo vzhliadol hore a zbadal, že na strome je odseknutá hadova hlava a že sa pozerá, ako divé svine trhajú jeho vlastné telo. 

            Zrazu sa divé svine rozbehli a zmizli v lese. Z dolinky sa rozliehalo bučanie kravy.

            Kováč obozretne ustúpil dozadu a rýchlym krokom zamieril domov. Niekoľko týždňov ani nepomyslel ísť do lesa na pne. Praobyčajná zvedavosť ho však umárala, a tak jedného dňa vzal sekeru a vybral sa do lesa zistiť,  či odseknutá hadova hlava predsa len nie je ešte na strome. Kováč, keď prichádzal na poľanu, nastražil uši, či nepočuje zlostné syčanie, ale namiesto syčania počul pohvizdovanie. Pozorne sa rozhliadol a na strome zbadal hlavu hada. Hlava však nevidela kováča, pretože bola obrátená na druhú stranu, k dolinkám v lese. Pohodlne uvelebená hadova hlava zvysoka hľadela do doliniek a jemne pohvizdovala, akoby niekoho lákala.

            Jájbože, preletelo kováčovi hlavou. Rýchlo zamieril späť do dediny a jeho noha nikdy viac nevkročila na to miesto.

            Spýtal som sa Redža, prečo z tela rozsekaného hada tieklo mlieko. Vysvetlil mi, že predtým had určite cical mlieko nejakej kravy. Keď kravu včas nepodoja, jej vemeno sa na prasknutie naplní, čo spôsobuje veľké bolesti a v takom prípade možno vidieť, ako z ceckov pri chôdzi  kvapká mlieko. Had, prilákaný vôňou mlieka, sa priplazí ku krave, cicia ju a ona, pocítiac úľavu, začne k nemu prichádzať každý deň. To bola zrejme tá krava, ktorú kováč videl bez pastiera na poľane a ktorá po rozsekaní hada s bučaním utiekla do lesa.

            Kováč, pokiaľ ide o pohvizdovanie, si myslí, že odseknutá hlava hada týmto spôsobom vábi nejakú samicu, aby sa prišla k nemu páriť. Ako sa budú páriť, pýtam sa ho,  keď si ho rozsekal a nechal si mu len hlavu, ale on mi povedal:

            – Nuž, kto môže, za každých okolnosti môže!

            Hľa, s akými všakovakými lesnými tajomstvami sa môžeme stretnúť v našich lesoch!

 

 

HADY V OHNISKU

 

 

V rodnej dedine mojej mamy žil jej mladší brat, ktorý mi je ujčekom. On mi rozpovedal takúto príhodu s hadmi.

            Jeho susedka Lilovica (takto ju volali podľa mena jej muža) si raz zmyslela nahrabať popola z ohniska, aby ho rozhodila po zemiakoch v záhrade, lebo začali vädnúť. Na dedine ešte vždy niektorí používajú na dodanie sily pôde namiesto umelých hnojív drevnatý popol, lebo je bohatý na fosfor, draslík a mnohé iné prvky, nevyhnutné pre záhradné rastliny. Keď susedka Lilovica začala vyhrabávať ohreblom popol z ohniska, s hrôzou zbadá, že spolu s popolom vyhrabáva aj hada, ktorý spal priamo v ohnisku. Had zobudený takýmto hrubým spôsobom výhražne zasyčí a zamieri cez ohnisko rovno k žene. Ona pustí z rúk ohreblo a s výkrikmi „Och, matička!” a „Ježišmária!” vybehne na dvor.

            Ujček, počujúc výkriky, pribehne na pomoc, a keď sa dozvie, čo vyľakalo ženu, vbehne rovno do letnej kuchyne a hľadá hada.  Hada však niet. On sa zrejme vyľakal nie menej ako žena, a kým ona kričala „Och, matička!” a podobne, ušiel dverami von a skryl sa v burine alebo v zrúcaných múroch naokolo. Tieto zrúcané múry boli kedysi múrané takzvaným suchým murivom a je v nich veľa veľkých dutín a skrýš pre kadejaké hady, lasice a jašterice.

            Ujček si predsa len berie ohreblo, aby mal pre každý prípad v rukách nejakú zbraň, a Lilovica v tom čase opatrne nazerá cez dvere letnej kuchyne, no vojsť dnu sa neopováži. Kým ujček s ňou hovorí, hlboko strká ohreblo do ohniska, rozhŕňa ho a na veľké prekvapenie odhaľuje, že vnútri spí ešte jeden had. Ujčekom zobudený had zamieri rovno k nemu. Ujček, aj keď ozbrojený, ustupuje, pretože ohreblo nie je najlepšou zbraňou na boj s plazmi. Žena vonku, vidiac druhého hada, sa zhrozí a padne do mdlôb. Ujček doslova nevedel, čo si počať. Nechá hada hadom a letí ratovať omdletú susedku.

            Dovtípi sa zavolať na pomoc ľudí zo susedných domov, ale pretože je čas súrnych robôt, ľudia nie sú doma, ale v poli. Po chvíli sa na ulici predsa len vynorí neznáma žena, z druhej dediny. Vedie za sebou vrtošivú ryšavú kozu, čo poznať z jej srdnatého mekotu, no keď žena z druhej dediny vyrozumie, že je tam omdletá žena, vojde do dvora spolu s kozou, aby pomohla. Ujčekovi a žene sa podarí prebrať z mdlôb susedku Lilovicu; po jej prebratí sa všetci začnú hútať, čo podniknúť ďalej ohľadne hadov. Ujčekovi je viac ako jasné, že v ohnisku nie sú len tieto dva hady. Od susedky sa dozvedá, že s mužom zriedkavo používajú letnú kuchyňu, lebo šetria palivovým drevom.

            Vtedy ujček rozhodne, aby sa v ohnisku urobil veľký oheň, a keď drevo zhorí, aby sa pahreba naširoko rozhrnula. Nech by sa vnútri skrývalo neviemkoľko hadov, ba keby ich bola aj celá kolónia, nevydržia oheň, ale vylezú von zo svojich skrýš. Ujček so ženou z druhej dediny nanosia na ohnisko raždia, ale Lilovica zostane von – ona za nič na svete nechce prekročiť prah letnej kuchyne. Ujček okrem dverí otvorí  aj obloky, aby hady mohli, keď sa dajú na útek, uniknúť aj oblokmi. Po celej tejto príprave škrtne zápalkou a podpáli raždie a vyjde na dvor, aby zo vzdialenosti pozoroval, ako letná kuchyňa začína fučať a sykotať a čmudiť ako výrobňa asfaltu.

            Neprejde veľa času a prvý had sa zjaví v dokorán otvorených dverách. Ohmatá papuľou prah a ledabolo sa cezeň preplazí von.   

            A sotva sa kamsi odplazí, už sa nový had zjaví vo dverách. Neponáhľa sa s vylezením von, ale zastane na prahu. Kým plaz stojí a – či rozmýšľa, čerthovie prečo stojí – popri ňom veľkou rýchlosťou prechádza celkom mladý had a čo najrýchlejšie sa stráca v burine… Potom dva hady vychádzajú dvermi takmer súčasne a rýchlo sa odplazia dvoma rozličnými smermi a v tom čase jedným z oblokov sa von dostáva úplne malý had – akiste dieťa alebo vnúčik druhých hadov.

            Ujček nakukuje dvermi a vidí, ako oheň v ohnisku fučí celou silou, plamene nazlostene olizujú od sadzí sčerneté steny, iskry lietajú na všetky strany a celá letná kuchyňa sa  podobá na peklo. Viac hadov sa neukazuje, ujček však je ešte stále v strehu a dáva pozor, či sa odniekiaľ neukáže nový plaz. Prezerá dokonca aj strechu, očakávajúc, že sa aj tam môže plaziť nejaký had, vypudený ohňom. Na streche sa nič neukazuje, no neskôr, keď oheň utícha a ujček vojde do letnej kuchyne, aby ohreblom  rozhrnul pahrebu, zbadá nad hlavou na jednej z hrád hojdať sa veľkého hada.

            – A nielen veľkého, ale aj starého! – vravieval ujček.

            Asi takého starého, aký je starý aj sám ujček.

            Ujček začal ohreblom udierať po hrade a tak vypudil hada. Had však nezliezol na zem, ale neochotne sa plazil po hrade, zamieril ku komínu a o chvíľu sa za ním stratil. Možno tento had nebol z kolónie z ohniska, ale had samotár, ktorý si žije sám na povale letnej kuchyne a nemá nič spoločné s inými hadmi. Akiste sa živí lovením myší. 

            Ujček Lilovici nepovie nič o hadovi samotárovi.

            Vyjde aj s ohreblom znovu von a čo nevidí – susedka Lilovica zasa niečo preklína, lamentuje a prežehnáva sa a žena z druhej dediny naháňa po záhrade vrtošivú kozu. Kým trvala ruvačka s hadmi a pútala pozornosť oboch žien, koza využila to, že ju nikto nekontroluje, nerušene vojde do záhrady a za veľmi krátky čas sa jej podarí poobhrýzať kôru mladých stromkov, ošklbať ich krehké výhonky. Naozaj skutočná pohroma. 

            Žene z druhej dediny sa predsa len podarí chytiť kozu a vyviesť ju von.

            Lilovica, aj keď hady boli vypudené, viac nevkročí do letnej kuchyne a ujček tvrdí, že ani raz nevidel, aby sa z jej komína zadymilo. Letná kuchyňa postupne pustne, ponorí sa po prsia do buriny a žihľavy a lepšie hadovisko si ani nemožno predstaviť.

            Žena z druhej dediny ešte raz s vrtošivou kozou prechádza cez dedinu a na ujčekovu otázku, čo sa jednostaj presmrádza s tou kozou, mu odvetí, že vedie kozu k capovi, že neviemkoľkokrát sa už šudila, ale ani raz sa neokozlila, na čo jej ujček hovorí, že nájsť dnes dobrého capa je veľký kumšt, lebo capov je veľa a každý len kozu rozbabre, ale málo je takých, čo to urobia tak, aby sa mohla okozliť.

            Veď ako by sa aj mohlo naozaj niečo okozliť, ak sa nepoprčí, nepošudí.

 

 

 

HADY NA LÚKACH

 

Teta Anastázia, mamina najmladšia sestra, rozprávala dosť zaujímavú príhodu s hadmi, ktorú chcem teraz rozpovedať, dúfajúc, že bude zaujímavá nielen pre mňa, ale aj pre čitateľov.

Každý rok, keď začnú kvitnúť lipy, teta Anastázia ide spolu so svojou susedou (Čiernou Stankou) oberať lipový kvet. Najviac lipového kvetu je v chotárnej časti nazvanej Lipovec. Rastie tam veľa líp, a keď stromy začnú kvitnúť, šíri sa od nich taká silná vôňa, že človek chodí ako omámený a včely počas letu sa naraz prevrátia a padajú naznak do trávy. Terén je kopcovitý, porastený lesíkmi, plný strák a kukučiek. No zatiaľ čo straka rada lieta a rada sa pretŕča, aby si ju všetci všimli, kukučka žije skryto, utiahnuto, málokto ju videl, väčšina ľudí počula iba jej hlas. Nerada je videná, chce byť počutá.

Kedysi boli naokolo pastierske samoty, zostali z nich iba zrútené mury, obydlia lasíc, vreteníc a užoviek. Vyskytuje sa tu aj sivá a lúčna jašterica, ale najčastejšie možno uvidieť veľkú a krásnu zelenú jaštericu, ako obchádza múry sťaby hospodárka, alebo nehybne leží a pozoruje, hlasito dýchajúc nozdrami. Viečka jej raz padajú, potom sa mnohoznačne zdvíhajú. Cela jej póza vyjadruje zmyselnosť. Počas zimného spánku je veľká zelená jašterica sama alebo s inými jaštericami, ale niekedy zimuje spolu s vretenicou. Prečo spí s vretenicou – neviem. Čím môže taká vretenica pritiahnuť veľkú zelenú jaštericu, aby strávili v objatí celý zimný spánok, to vie len sám Pánboh!

V daždivých rokoch rastú na Lipovci všakovaké huby. Najčastejšie hríb, zriedkavejšie muchotrávka cisárska, nazývaná aj vajcoška, keďže sa podobá na vajce,  a kuriatko (žltáčik). Vyskytuje sa aj ďalšia huba – rýdzik korenistý. Túto hubu najviac zbierali Cigáni. Z košíka rýdzikov korenistých a košíka slimákov robili Cigáni kráľovské jedlo. Hube vraveli mliečnica, lebo keď sa odtrhne, hojne púšťa bielu mliečnu šťavu (mlieko). Mama radila tete Anastázii, aby zbierala aj rýdziky korenisté a pripravila ich na veľmi starodávny spôsob, ktorý si pamätala od svojej matky, a to: spariť ich vriacou vodou, aby z nich vyšla pálčivosť a upiecť ich v dobre rozpálenom zakrytom hlinenom pekáči. Takto upečený rýdzik korenistý chuťovo predstihne aj pečenú jahňacinu, hovorila mama, ale teta Anastázia nedôverovala maminým rečiam a nielenže nezbierala rýdziky korenisté, ale vyhýbala sa aj ostatným jedlým hubám. Mala z húb strach, stále sa jej zdalo, že omylom môže odtrhnúť aj nejakú nejedlú hubu, ktorú v dedine volali haďou. V našom kraji sa huby jedli málo, donedávna sa nejedol ani hríb.* 

–         – – – – –

*V roku 1992 do môjho zastrčeného kraja (dačo zastrčenejšie sotva možno niekde inde uvidieť!) prišli talianske obchodné firmy a masovo začali vykupovať hríby. Miestni ľudia sa rozliezli po lesoch, zjavilo sa aj veľa hubárov z inokadiaľ, a kým boli dažde, nazbierali obrovské množstvá húb. Popri Talianoch aj naši ľudia začali jesť hríby, vraveli si: „Hríby po kolená – šliapeme po nich, a nevieme, že sa dajú jesť!”… Tohto leta profesor Giuseppe dell’Agata z univerzity v Pise mi rozprával, že zbieranie hríbov v Taliansku je značne obmedzené, a aby ste mohli ísť na huby, musíte mať osobitné povolenie od úradov, pričom huby sa môžu zbierať len v nepárnych dňoch mesiaca, nie viac ako dva kilogramy a nedávajú sa do nylonových vreciek,  ale do košíkov, aby sa mohlo, keď ich nesiete, mycélium z nich vytrusovať a pokojne rozširovať. Z mycélia vyrastajú plodnice. Takto môžeme pomáhať oplodňovaniu, ale, žiaľbohu, to nerobíme, veď komu by dnes u nás prišlo na um, aby sa zaoberal oplodňovaním húb! Pokladali by ho za šibnutého.

– – – – – – – –

Na Lipovci je studnička toho istého mena a niekoľko včelínov s modrastými doštenými úľmi. Paša pre včely je bohatá, okrem lipového medu sa zbiera aj lúčny med. Úzky chodníček sa kľukatí a spúšťa k studničke v dolinke. Voda je studená a lahodná, naokolo jednostaj lietajú vážky.

A tak jedného dňa teta Anastázia spolu so susedou Čiernou Stankou, ktorá nosí pod sukňou na holom tele priviazaný starodávny železný kľúč a z času na čas sa odhaľuje, aby sa presvedčila, či kľúč je na svojom mieste, idú na Lipovec oberať lipový kvet. Tam na jednej poľane zastihli Cina zo susednej dediny Kamenná Riksa. Cino, aby sa nemusel šplhať po stromoch a hore na nich oberať lipový kvet, odťal veľký konár, pohodlne sa posadil ku konáru a oberal lipový kvet, hromadiac ho na hŕbu pred seba.  Obidve ženy Cina vľúdne pozdravili a on im na pozdrav kývnutím hlavy odpovedal. Ženy si všimli, že Cino sa dlho neholil a že šiltovku mal tak silno nasadenú, že mu siahala takmer po obočie a oči mal hlboko vpadnuté, ako mávajú nepohybliví chorí.

Na kraji poľany, pri samom lese, po kolena v tráve, stála sivá mladá krava a pozerala na ne. Ženy si mysleli, že jalovica je Cinova a že ju doviedol so sebou na pašu.

Teta Anastázia so susedou prešli popri Cinovi z Kamennej Riksy a jeho jalovici a dali sa do oberania lipového kvetu neďaleko nich. Teta Anastáziia ako vyššia sa naťahovala po vysokých konárov, chytala ich a ohýbala ich dolu, aby ich mohla oberať aj suseda. Keď na takto nadol ohnutom konári obrali lipový kvet, pustili ho, on hlučne odskočil nahor, udrel iné konáre, cela lipa sa otriasla a vysýpala zo seba včely a medový peľ. Hlukom prekvapená Cinova jalovica sa prestala pásť a dlho pozerala s chumáčom trávy v papuli na dve ženy.

Takto od konára ku konáru a od stromu k stromu dve ženy takmer naplnili kapsy lipovým kvetom. A keďže nastala horúčava a začalo ich smädiť, odložili kapsy s lipovým kvetom a rozhodli sa zísť chodníkom k studničke v dolinke, aby sa napili a aj troška vodou ošpliechali. Pre každý prípad si vzali aj palice. A veru dobre, že si ich vzali, lebo sotva vyšli na chodník a pustili sa nadol k dolinke, ukázal sa na chodníku had a plazil sa rovno k nim. Teta Anastázia sa hada nezľakla, ale rozohnala sa palicou a bachla ho v strede, aby mu zlomila chrbtovú kosť. Had sa zmotával, prevracal a hrozivo syčal, teta Anastázia sa však syčania nezľakla ale udierala, kde palicou začiahla, mlátila hada, kým ho neopustila aj posledná známka života. Aby nebol na chodníku, zdvihla ho na palici a odhodila do neďalekého šípkového kra.

Zabitý had sa obyčajne odhodí do nejakého kra, trnky, šípky, ožiny alebo na hrobľu skália. V nijakom prípade sa nenechá na ceste alebo chodníku, lebo keď uplynie určitý čas, z kostry plaza sa rozpadajú hadie kosti a nejakému človeku sa môže taká hadia kosť zapichnúť do bosej päty. Na dedine v lete ešte vždy môžeme stretnúť bosých ľudí. Pichnutie haďou kosťou je bolestivé a rana sa ťažko hojí. Teta Anastázia rozprávala, že každé leto sa do vršeckých minerálnych kúpeľov (mesto Vršec sa nachádza pod vrchom Todorine Kúdele v Starej planine, chýrne je minerálnymi vodami) chodila liečiť istá žena na pichnutie haďou kosťou. Žena sa pichla na chodidle, a aj keď jej hadiu kosť vytiahli, dlhý čas nemohla stúpiť ako treba a pri chôdzi bolo vidieť, že akosi napadá na jednu stranu a že jeden jej bok stále predbieha druhý… Ejha, vravela teta, ako je zle, keď človek stúpi na hadiu kosť a táto sa zapichne!

Dve ženy šli ďalej chodníkom k studničke, prešli popri rozborenom múre niekdajšieho pastierskeho obydlia a zbadali, ako z múru ťažko zlieza starý had s prepadnutými bokmi, aby im prehradil cestu. Suseda hodila po hadovi kameň, ale ním to ani nehlo. Vtedy teta Anastázia pevne zovrela palicu, rozohnala sa ňou a zabila aj tohto hada.

– Toto miesto je samý had! – povedala susede teta Anastázia a odhodila zabitého hada za múr.

Potom sa dve ženy pozorne rozhliadali, či sa odniekiaľ neukáže tretí had a nevylezie na chodníček. A vtedy zbadali, ako sa cez lúku rovno k nim veľkou rýchlosťou ženie had strelec. V horúčavách sa had strelec tak vyhreje na slnku, že keď niekam zamieri, ženie sa cez lúky, sotva sa dotýkajúc trávy. Tento had sa volá ešte aj streluška, lebo sa zdá, že sa neplazí, ale letí ako strela… Hada ako prvá privítala svojou palicou Čierna Stanka a takou silou ho bachla, že had strelec im padol k nohám, pričom stačil iba zatrepať chvostom. Pretože nablízku nebol ani ker, ani hrobľa skalia, kam by ženy strelca odhodili, odsunuli ho nakraj chodníka. To sa Čierna Stanka odhalila, aby si overila, či starodávny kľúč má na svojom mieste, a obidve mierili ďalej k studničke v dolinke.

Teta Anastázia rozprávala, že v ten deň so susedou Čiernou Stankou zabili sedem hadov a odhodili ich do chrastia a na rozborené múry opustených pastierskych obydlí, pričom najdlhšie hlušili akéhosi starého hada, slepého na jedno oko. Jednooký had sa pohyboval s hlavou nabok, aby lepšie videl zdravým okom, syčal a trepal chvostom, akoby chcel ženy vyľakať, aby nemohli dôjsť k studničke. Jednookému hadovi prišiel na pomoc aj mladý, pomerne lesklý had myšiar. Ako dobrý lezec sa myšiar uvelebil na konári neďalekej divej hrušky a kývajúc zhora hlavou začal aj on syčať na ženy a ukazovať im rozdvojený jazyk.

Vysvitlo, že sa na hruške nachádzalo stračie hniezdo a že v ňom na vajciach sedela straka. Keď straka zbadala na strome myšiara, vyletela z hniezda a začala škriekať o pomoc. Na jej škrekot sa prihnalo ešte niekoľko strák, začali preletovať z konára na konár a škrečať zo všetkých síl. Stračí škrekot neunikol Cinovej sivej jalovici a tá sa ukázala z lesa, stískajúc chumáč trávy v papuli, pričom ho nežula.

Jednooký had sa prestal plaziť, zdvihol hlavu a uprel svoje jedno oko na ženy, akoby ich chcel hypnotizovať. Ony sa však nepoddali jeho hadej hypnóze, zahlušili ho a odhodili do černičia. Keď pokračovali chodníčkom ďalej k studničke, Čiernej Stanke čosi preblesklo hlavou a tete Anastázii povedala, že toho jednookého hada boli hlušili minulý rok pri včelínoch, že vtedy im na pomoc pribehli pastierici kôz, hádzali po hadovi kamene a nakoniec mu skalami rozbili hlavu, načo teta Anastázia povedala, že vlani naozaj hlušili jednookého hada, ibaže lanskému hadovi jedno oko krvácalo a okolo neho sa krútili osy.

Napokon sa ženy dostali k studničke, umyli sa a napili sa vody. Sadli si, aby si oddýchli v tieni, pričom sa rozprávali, že po iné roky nebolo tak veľa hadov ako toho roku a že možno sa tu zhromaždili, aby sa párili. Kedysi, keď naokolo okrem lúk boli aj vinice, pri okopávaní viniča veľmi často vykopali aj hadie vajcia. Po párení sa hady odplazili do viníc, tam znášali a zarývali vajcia, aby sa vyliahli, pretože zem bola teplá a sypká. Had sa nestará o vyliahnutie vajec, on ich len znesie a zaryje do zeme. Deti sa rady hrajú s hadími vajcami, lebo hadie vajcia nemajú škrupinu a sú elastické a nerozbitné.

Teta Anastázia a jej suseda, keď sedeli v tieni pri studničke, videli, ako od lúk priletelo zopár motýľov, sadli si v blízkosti studničky a začali piť mokrý piesok. Za nimi prišli ďalšie motýle, takisto zosadli v blízkosti studničky a na krátky čas sa na mokrý piesok zlietlo celé mračno motýľov.

(Niekedy sa motýle nahromadia na najneočakávanejších miestach a ťažko môžeme prísť na to, čo ich tam priťahuje. Spisovateľ García Márquez píše o rozprávaní očitých svedkov, ktorí videli v povodí Amazonky stovky motýľov, ktoré zosadli na obrovskú anakondu. Anakonda rada žije blízko vody, dosahuje dĺžku až  jedenásť metrov a je najväčším hadom na svete. Motýle si rady sadajú na osobité miesta. Keď som sa túlal na poľovačkách, často som stretával motýle, ktoré sedeli v lese na nejakom čiernom, napoly zhnitom pni, porastenom nejedlými hubami alebo na uschnutom kalisku divých svíň.) 

Keď sa Čierna Stanka dívala na motýle, tete Anastázii povedala, že tie motýle sa jej nepáčia a že to nič dobré neveští, keď sa zlietli na tomto mieste. Ženy sa vydali chodníčkom na spiatočnú cestu a veľmi ich prekvapilo, že nevideli ani jediného zo zabitých hadov, odhodených do krovia a na rozpadnuté múry. Nebolo ani  hada strelca, ktorého nechali na kraji chodníka, ani škrekotajúcich strák a straka sediaca na vajciach v korune divej hrušky bola celkom nehybná a chvost jej nehybne trčal z hniezda. Vari tie hady niečo nezožralo? – pýtali sa ženy, ale nevedeli odpovedať, lebo mali takú skúsenosť, že keď sa zabije had a odhodí sa na nejakú trnku, tak je niekoľko dní na trnke, zhnije tam alebo uschne od horúčavy a nikto naň nesiahne.

Keď dve ženy došli k svojim kapsám s lipovým kvetom, zistili že Cina z kamennej Riksy niet. Pri odťatom lipovom konári bola naoberaná veľká kopa lipového kvetu, nahromadená na tráve, a nad kopou sa krútil oblak drobných mušiek. Teta Anastázia zavolala:

– Cino, hej, Cino! – ale nikto sa neohlásil. Namiesto Cina sa na lúke znova ukázala Cinova sivá jalovica s chumáčom trávy v papuli.

Možno zaspal dakde v tieni, povedala susede teta Anastázia a obidve – teta Anastázia a Čierna Stanka – znovu začali oberať lipový kvet a plniť kapsy.

Po nejakom čase prišli na lúku tri ženy, oblečené ako Karakačanky. Niesli veľké kapsy lipového kvetu a dlhé háky pri oberaní lipového kvetu používali na prichytávanie konárov a ich ohýbanie k zemi. Vlasy mali zapletené do ťažkých vrkočov a tieto vrkoče sa im spúšťali ako hady popri ich šijách a na ich prsiach. Jednu zo žien teta Anastázia poznala, pred rokmi sa stretli spolu v čuchradle. Všetky tri boli z dediny, odkiaľ bol aj Cino, a šli k studničke napiť sa vody. Teta Anastázia povedala svojej známej, že aj Cino z ich dediny bol tu s jalovicou a oberal lipový kvet z odťatého konára, aby to mal ľahšie.    

– Ale to nie je možné! – povedala známa tety Anastázie.

– Ako nie je možné, – odvetila teta, – videli sme ho a pozdravili sme sa! Aha, veď aj tamtú hŕbu lipového kvetu naoberal!

A teta Anastázia ukázala na kopu lipového kvetu, ktorý naoberal Cino, ale ženy z Kamennej Riksy na seba pozreli a známa tety Anastázie povedala:

– Anastázia, akože ste mohli vidieť Cina oberať lipový kvet! Veď Cino ešte vlani zomrel!

A zasmiala sa.

Pri týchto slovách teta Anastázia a Čierna Stanka ustrnuli od ohromenia. Videli, ako nad lipovým kvetom, ktorý naoberal Cino, oblak drobných mušiek urobil veľký kruh, zdvihol sa nahor a rozplynul sa ako dym na oblohe. V tej chvíli pochopili, že oblak drobných mušiek bol sám Cino, ktorý sa vzniesol a rozptýlil. Sivá jalovica, obrátená k ženám, ktorá nehybne stála s chumáčom trávy v papuli, sa naraz obrátila a a bučiac ušla do lesa.

– Možno sme si ho s niekým pomýlili, – povedala teta Anastázia svojej známej z Kamennej Riksy, s ktorou sa pred rokmi stretli v čuchradle.

– Veru tak, pomýlili ste si ho s niekým, – odpovedala jej známa z Kamennej Riksy a tri dedinčanky zamierili po chodníčku k studničke v dolinke.  

Vtedy si teta Anastázia uvedomila a povedala susede Čiernej Stanke, či nebožtík Cino z Kamennej Riksy, ktorý sa im ukázal, ako oberá lipový kvet a pasie jalovicu, vlastne priviedol so sebou aj tie za roky zachloštené hady a vypustil ich na lúky, aby si obišli staré hadie miesta. Ejha, prečo nemohli nájsť ani jedného zabitého hada, veď nehlušili nijaké hady, ale iba ich duchov. Čierna Stanka si spomenula na jednookého hada i na to, ako vravela tete Anastázii, že ho hlušili na lúkach vlani, teta Anastázia to však popierala, aj keď nemala pravdu. Teta Anastázia napokon s ňou súhlasila a nedôverčivo podotkla, či tri ženy oblečené ako Karakačanky s dlhými hadími vrkočmi a ešte dlhšími hákmi na prichytávanie lipových konárov boli skutočné, alebo aj ony podobne ako Cino prišli, aby pritiahli a pustili po Lipovci kadejaké hady a potom aby sa popremieňali na oblak drobných mušiek, zakrútili nad lúkami a stratili sa na oblohe.

Čierna Stanka sa vyľakala, odhalila sa, aby sa presvedčila, či starodávny železný kľúč je na svojom mieste a poprosila tetu Anastáziu, aby sa podľa možnosti ihneď pobrali preč.

Dve ženy mali zrazu naponáhlo, prehodili si kapsy s lipovým kvetom cez plecia a bez najmenšieho zdržania vykročili k dedine.

Nádherné miesto je Lipovec! Nežné, príťažlivé, vonia ľúbezne ako jeho meno, takže človeku, aj keď je už nebohý, sa zachce vrátiť, aby sa nadýchal jeho lipovej vône, započúval sa do bzukotu včiel a aby sa ním pokochal. Opýtal som sa tety Anastázie, ako si vysvetľuje zjavenie sa Cina, hadov a jalovice a ona mi dala túto odpoveď:

– Keďže sa ľudia z nášho kraja vytratili, ubudlo ich, tak ak máš stretnúť človeka, radšej sa mu vyhneš, lebo najčastejšie sa ukáže ako neznámy a čudný v správaní  a oblečení. Preto, keď zbieraš huby, slimáky alebo oberáš lipový kvet a stretneš niekoho iného zbierať huby, slimáky alebo oberať lipový kvet, je ťažké zistiť, či ten človek žije, alebo či je ako Cino už dávno nebožtík. Preto si myslím, – dodala teta Anastázia, – že časť ľudí môže byť živá, ale druhá časť ľudí môže byť nebohá.  To isté platí aj o hadoch a jaštericiach.

Čo sa týka Čiernej Stanky a jej odhaľovania, aby sa presvedčila, či nestratila železný kľúč, o tom porozprávam inokedy. Nateraz stačí, aby čitateľ bol blahosklonný a mal želanie prečítať si tieto moje historky o hadoch.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.