V meste so starobylou príchuťou

Reportáž nielen zo zahraničného pobytu v Rzeszowe

 

 

   V dňoch 21. až 25. mája 2006 sa konalo III. Medzinárodné stretnutie „Literatúra hraníc Poľska, Slovenska a Ukrajiny” v poľskom meste Rzeszow. Pobočka Zväzu poľských literátov v Rzeszowe a Vojvodský dom kultúry uskutočnili podujatie pod patronátom ministra kultúry a národného dedičstva K. M. Ujazdowského. Hlavný organizátor Wieslaw Zieliňski, ktorému pomáhali realizovať bohatý program Marta Šwiderska-Pelinko, Adam Decowski, Janina Ataman Gasiewicz a Celina Depa, pozval zahraničných hostí. Úvodného slova sa ujal Marek Wawrzkiewicz, spisovateľ a predseda hlavnej správy Zväzu poľských literátov vo Varšave. Okrem usporiadateľov sa svojou literárnou tvorbou prezentovali Jurij Zavgorodnyj, Stanislaw Sawkiw (Ukrajina), Romuald Mieczkowski (Litva), Lam Quang My (Vietnam) a taktiež poľskí autori Marek Wawrzkiewicz, Krzysztof Gasiorowski, Andrzej Žmuda, Andrzej Gnarowski, Janusz Termer, Jan Goczol atď. Slovenských spisovateľov zastupovali Radovan Brenkus a Dalimír Stano. Akciu na medzinárodnej úrovni podporili sponzori, mediálni partneri, predstavitelia mesta a Podkarpatského vojvodstva (T. Ferenc, L. Deptula, E. Draus).

 

 

   Iná doba, iný vlak. Keď zastal v železničnej stanici, nefučal, nesyčal parou, nezahaľoval dymom vystupujúcich. A predsa v ovzduší som cítil vynález parného stroja, akoby sa po mnohých desaťročiach nič nezmenilo. Možno to bolo atmosférou mesta, a možno zlosťou vo vnútri, okolnosťami, za ktorých som pricestoval. Môj chlebodarca, ktorý keby prepúšťal zamestnancov, musel by som na ulici podľa všetkého hladovať aj ja, si dal totiž zavolať podriadenú – „zbožňovanú” matrónu, aby sa jej opýtal, či ma môže pustiť na literárnu prezentáciu do Poľska. Prirodzene, decentne odmietla. V maturitnom období zaviedla embargo na dovolenky. Chápal som jej pozíciu – kašľať na slovenskú literatúru, bezo mňa by skolaboval celý priebeh maturitných skúšok, na ktorých som ani nemal byť. Napokon po dohovore pristala na dva dni voľna. Para fučiaca z uší jej zredla, ale cítil som ju ešte pri výstupe z vlaku, hoci parné rušne už dávno vyšli z módy.

   Ubytovanie v hoteli, večera. Zoznámil som sa s kolegami z iných krajín. Na druhý deň oficiálne záležitosti, ktorým neholdujem, no zvyčajne sa im nedá vyhnúť, lebo sú štandardnou súčasťou takýchto akcií. S príhovorom vystúpili niektorí zástupcovia mesta, organizátor predstavil zahraničných spisovateľov. Popri recitácii sme si vypočuli prof. Stanislawa Uliasza, rozprávajúceho o tom, čím je a ako rozumieme literatúre pohraničných oblastí. Poobede nasledovala exkurzia za sprievodu znalca histórie mesta. Centrum Rzeszowa mi pripomínalo starobylé námestie Bardejova, najmä v nočných hodinách. Lampy osvetľovali postranné uličky a hlavné priestranstvo medzi priečeliami obytných budov bolo obkolesené stánkami, kde pri pive a hudbe vysedávali mladí. Tento ruch na inom mieste zanikol, pretože ho vytlačili autorské čítania. Večerný literárny maratón sa konal v audiovizuálnej sále Vojvodského domu kultúry.

   Na ďalší deň autori prezentovali svoju tvorbu v rámci rzeszowského regiónu – v knižniciach, školských zariadeniach a na akademickej pôde. Neskôr sme autobusom vyrazili do Hornej Gvožnice, kde sa k hrobu J. Przyboša zložili kvety, a navštívili sme múzeum venované jeho pamiatke. Ide o inovátora poľskej poézie, o osobnosť, akou je, povedzme u nás, J. Stacho. Tradičnú poéziu obliekol do moderných šiat. Dokonca najväčší súčasní poľskí básnici boli nútení naňho naviazať, pokračovať v jeho šľapajach. V dedinke Niebylc šofér zastavil pri hostinci, privítala nás dychovka. Namôjdušu, takmer mi to vyrazilo dych. Hoci som sa zľakol, že nám pod nohy prestrú koberec, našťastie sa nič také neudialo. V konečnom dôsledku, nech už ceremónia vzbudzovala akékoľvek dojmy, hudobná vložka potešila každého. Veď čo iné môže príjemne prekvapiť hostí? Vari sa dá pri usporiadaní takéhoto podujatia vymyslieť čosi lepšie? Miestny starosta sa nám prihovoril, všetkým vylúdil úsmevy. Bohužiaľ, keď sa na hodovaní najviac spievalo, musel som vycestovať do Košíc. Ráno bolo treba ísť do práce.

   Klobúk dole pred usporiadateľmi, pretože celé stretnutie organizačne zvládli na viac ako výbornej úrovni. Nabitý program sa im podarilo zrealizovať do bodky. Nedalo mi, aby som sa za pohostenie nepoďakoval, oficiálne nerozlúčil. Myslím, že v takej chvíli je kultúrny atašé zo slovenskej strany bezpredmetný. Hostitelia, dobroprajní, priateľskí a štedrí, ma nabalili na cestu, dvaja z nich ma autom odviezli späť do Rzeszowa. Na železničnej stanici sme si popriali veľa šťastia. V Bukowci vraj všetci mali ešte posedenie pri ohnisku, v stredu sa ocitli v Galérii Zdzislawa Pekalského v Hoczwi. Samozrejme, od samého začiatku sa hojne diskutovalo o situácii spisovateľov v Poľsku, na Ukrajine a Slovensku. Veľa sme rozprávali o vzájomnej spolupráci v budúcnosti, o prípadnom vydávaní kníh v prekladoch. Vymenili sme si množstvo skúseností.

   Aká je teda pozícia spisovateľa na Slovensku? O mesiac nato prišla odpoveď sama. Prihodilo sa niečo, čo vášnivé debaty uviedlo na správnu mieru. Diskusie dostali pointu bez toho, aby ju bolo treba rozvádzať.

   Pracovná zmluva so zamestnávateľom mi končila 30. júna. Do posledného okamihu som nevedel, či zostávam v pracovnom pomere, alebo nie. Po rozhovore s riaditeľom mi bolo sľúbené, že dostanem zmluvu na dobu neurčitú. Sám chlebodarca povedal, že takého významného spisovateľa si na škole treba ponechať a prikázal spomínanej matróne, aby mi vyhotovili zmluvu. Radosť však netrvala dlho. Ešte v posledný deň sa účtovníčka vyhovárala na nepodstatné hlúposti, kým som nezakročil. To som už tušil, že moja nadriadená zmanipulovala nielen riaditeľa, ale aj kolegu zástupcu, ktorý mi zrazu nedokázal nájsť úväzok. Nečudo, že riaditeľ nedodržal slovo, lebo ťuťmák zavretý medzi štyrmi stenami, čo celé dni uskutočňuje pštrosiu politiku s hlavou v piesku, nestojí za nič. Pravdepodobne sa matróna zľakla a urobila všetko pre to, aby k podpísaniu zmluvy v dohodnutej verzii nedošlo. Zodpovedne priznávam, že som jakživ nemal tendencie závidieť prostitútke možnosť postúpiť na bordelmamu.

   Čo ju k tomu viedlo? Neviem. Možno zatrpknutosť z vlastných komplexov, nedosiahnutých túžob. Možno sexuálna nenaplnenosť siahajúca niekam do minulosti, keď sa jej ako učiteľke nepodarilo nadviazať intímny vzťah so žiakom, a možno frustrácia z rodinného stereotypu, keď musí živiť nielen manžela, ktorý ledva zarába v školskom bufete, ale aj ďalšie jeho deti. Na tom vlastne nezáleží. Nikdy som sa nepozastavoval nad tým, že naliaty bufetár spí vo vývratkoch na stole. Reku, jeho vec, azda mal po krk manželky, určite by som spravil rovnakú galibu. V takých prípadoch asi nepatrím k bežným vnímateľom, čo sa pohoršujú. Skôr pociťujem ľútosť a podvedome pátram po dôvodoch. Tieto konkrétne dohady sú ozaj nanič, len jedno je pri nich isté: život mi znepríjemnila harpya. A to sa už stalo aj mojím problémom, ktorý som nemohol obísť. Najmä keď sekretárka, hoci som ju prosil, nebola schopná odfaxovať pracovnú zmluvu do banky. Našťastie sa mi podarilo nabehnúť tam pred záverečnou a urovnať záležitosti okolo úveru. Neviem, ako by sa páčilo zamestnávateľovi, keby pre oneskorené konanie musel znášať všetky finančné následky. Ešte dobre, že som zmluvu získal na dobu určitú – na pol roka, čo znamenalo to isté, akoby mi dali výpoveď! Na dlhšiu dobu ju totiž dostal iný zamestnanec, ktorý nastúpil do práce až po mne.

   Na Slovensku nič nezvyčajné, ak sa na riadiacich postoch nachádzajú vyštudovaní hlupáci, „ľudské” zrkadlá, čo ako monštrá odhaľujú zákulisnú činnosť vo firmách, politike a celej spoločnosti. Najhoršie je, že strpčujú život obyčajným ľuďom, ktorí sa snažia riadne žiť a plniť si pracovné povinnosti. Chvalabohu, neprináležím k tým, čo plačú nad rozliatym mliekom, či už vlastným alebo cudzím pričinením. Na mňa akosi neplatia vyhrážky typu, že na dotyčné miesto je milión ďalších žiadostí. Svoje živobytie nepokladám za úhlavný problém, lebo stále som sa zamestnal a väčšinou sa práca v mojom prípade neredukuje na jedno zamestnanie. Vždy som ho riešil takpovediac za behu. S veternými mlynmi nemienim bojovať, pretože často je chyba v systéme, napríklad v spôsobe, akým sa dá vymeniť vedenie: riaditeľa síce dokáže zbaviť funkcie príslušný štatutárny orgán, ale on sám si ho zostavil z lojálnych osôb. Ale tak nejako to funguje všade, povie našinec. A má pravdu, nič nové pod slnkom. Azda podľa toho občas zaškrípu zubami aj významní spisovatelia, keď spadnú na hubu.

   Bezohľadnosť netreba hľadať ďaleko. Zlo nie je abstraktné, ale až príliš konkrétne. Postáva hneď vedľa vás s umelým úsmevom a teší sa, keď niekomu môže ublížiť. Považovať ho za blázna značí ospravedlňovať ho. Vlaky prichádzajú, vlaky odchádzajú… Veru, moderná doba napreduje, ale vlak zostáva vlakom.

 

Radovan Brenkus

 

 

 

Medzi blankytom a skalnou priepasťou

                                                                 (Blok poľskej poézie)

 

 

 

Adam Decowski (nar. 17. 12. 1948 v Sieniawe) je básnikom, aforistom a tvorcom epigramov. Býva v Rzeszowe. Svoje verše publikoval v mnohých regionálnych, poľských a medzinárodných časopisoch (Biely orol, Boston, USA; Poľský akcent, Sydney, Australia), poézia mu taktiež vyšla v niekoľkých antológiách v Poľsku. Knižne debutoval básnickou zbierkou Po tamtej strane mrakov (1983). Okrem toho vydal Fraškoodvádzanie (epigramy, 1987), Mrzáctvo zreníc (poézia, 1992), Poznámky zo Sieniawy (poézia, 1997) a Stále módny dedičný hriech (epigramy a aforizmy, 2001).

 

 

Už sa ma nepýtaj

(dcére Angelike)

 

Už sa ma nepýtaj

prečo spadla hviezda

a netopier noci nás odtrhol krídlami

musíš zahájiť cestu cez svet

ktorý sa práve narodil pre teba

 

Už sa nepýtaj

šlabikár nepozná také slová

to všetko vyčítaš

v tvárach prostých ľudí

 

Pôjdeš tvárou proti vetru

a splývajúce kvapky

vyhĺbia korytá slaných riek

 

A budeš zbehlá

cez zasnežené návršia

s kvapľom srdca

v dlaniach

zadržíš sa náhle

odvinieš špinavý obväz snehu

pod ktorým šerá jazva zeme

začne zarastať zeleňou

 

A keď si odpočinieš v tieni jesenného sadu

s plným košom hriechov

nauč sa ešte pokore

od popukaných stromov

 

 

Otcovi

 

tak sa vzďaľuješ z tej zeme

 

na krehkých pleciach

nesieš

ostatné náruče života

 

podaruj mi ešte

hoci steblo vetra

dozrel trs slnka

v tkanej plachte osamelosti

na ďalekej ceste Odysea

 

lebo keď už budeš

po tamtej strane mrakov

žiadna cestička ma neodprevadí

do rodinného domu

 

 

Aby ešte

 

rieka

sňala zo mňa

košeľu úpalu

a nosím v sebe oheň

 

lúka

ma zvábila kvetmi

a zmrzačila sa

ostrím trávy

 

vták

rozvinul vo mne krídla

a nemôžem sa odtrhnúť

od zeme

 

aby tak ešte

kameň

mi spadol zo srdca

 

 

xxx

 

básnik ako decko

ukladá kocky metafor

hoci o chvíľu

sa mu zrúti celý svet

 

 

xxx

 

včera

narodil sa Kristus

 

dnes

sme ho ukrižovali

 

zajtra

posadíme strom

na ďalší kríž

 

 

xxx

 

som

ako opustený dom

 

avšak stále

počujem

klepadlá srdca

 

otváram

 

nikoho

nemá

 

 

Anna Miroslawa Nowak debutovala zbierkou poézie Unikajúci svet (1992). Ďalej vydala básnické zbierky Zatancovať zelenú jar (1994), Mozaika (1996), Studňa času (1999), Leto v zaváraninách (2003) a Obdobie milovania (2006). Ako členka Zväzu poľských literátov sa úspešne zúčastňuje poetických súťaží.

 

 

Láska

 

Moja myseľ o tebe

je ako povetrie

bez nej nemôžem dýchať

je vo mne

cezo mňa

zo mňa

možno by bez nej

bolo ľahšie žiť

ale vtedy

by nemala na meno

láska

 

 

Teraz viem

 

Pozastavíš rieku

Ktorú ani prejsť

Ani preplávať

 

Most

Spájajúci kedysi jej brehy

Spadol

 

Teraz viem

Že v láske

Ako po slizkých kameňoch

Ťažko prejsť

 

 

Celina Depa ako poetka vydala tri knižky Apokryfy života, Narkotikum babieho letaJachta vracajúcich sa vtákov. Verše publikuje časopisecky, na internetových stránkach. Podieľa sa na kultúrnom živote v Rzeszowe, organizuje umelecké večery a stretnutia s mládežou. Ako v poézii, tak aj v živote hľadá prosté rozuzlenia. Farby, zvuky, myšlienky, drobné radosti a strasti, dobrota a bolesť, to všetko sa usiluje zobraziť vo svojich veršoch.

 

 

Premeny

 

z prázdneho vreca pamäti

vysypala sa

neskazená bieloba zabudnutia

iba toľko zostáva?

 

dokonca neboli už pusté miesta

po pustom mieste

a nemá druhý breh

do ktorého plynie

 

a nemá oheň

ktorý prekonáva nos

v dlaniach planúce kvapky rosy

 

kŕdeľ zelených vtákov uniesol

krátky nezvaný sen

a náhle vôňa teplého dažďa

obklopila ostrovy slnečníkom

 

so žičlivým úsmevom

múdreho prepáčenia

 

 

Oko cyklónu

 

ten vietor

čo ma opriadol pavúčou niťou

omámil zakrútil potrhal do víru

ako vzdušná trúba

 

ten vietor

ma postavil do oka cyklónu

zapadla som v cikáde zvukov

v obave pred zmenou

 

iba dychu som dovoľovala pohyb

čas bol najvyšší aspoň pristaviť sa

od strany ticha peknej tváre diváka

 

a slová ako krídla v lete

sa dajú poniesť teplým prúdom

upevňujúc vernosť zapamätanú priestorom

 

oko cyklónu

to moja malá otčina

 

                       

Marta Šwiderska-Pelinko (nar. v Katowiciach) debutovala zbierkou básní Zadržaný čas (1996). Vydala básnický opus Som tvojou pamäťou (1999), súčasný psychologický román V labyrinte bolesti (2003, v roku 2004 udelené čestné uznanie Zlatého pera Zväzu poľských literátov). Medziiným popri časopiseckom publikovaní uverejnila texty v dvojjazyčnom bostonskom denníku Biely orol. Je nositeľkou viacerých vážnych cien za lyrickú i poviedkovú tvorbu. Od roku 2005 zastáva funkciu podpredsedu rzeszowskej Pobočky ZLP, predtým i ako tajomníčka viedla literárny klub.

 

 

Reflexie

 

Pomysli

Koľko to už rokov

Márnime deň po dni

Na mizerné dialógy o ničom

Na zábave u hasičov cudzích citov

Na modlitbe o iných krivdách

Na hmlisté pohľady

V odcudzení pre nás budúcnosť

 

Zlúčenie

Mäkký sneh spadol na naše dozreté spánky

Možno konečne nájdeme čas

Na pravdivý rozhovor

 

 

Dve pravdy

 

Medzi blankytom

A skalnou priepasťou

Pulzuje žriedlo

 

Kľukatými niťami rieky

Dve pravdy prúdia

Až po more klamstiev

 

V jednej ponáram svoje dlane

A zmývam z tváre odpad sna

V druhej potápam svoje myšlienky

Vyhadzujem zo seba bolestné včera

 

A neviem už

Ktorá z nich je moja

 

 

Prečo

 

Povedz prečo

Slnko vychádza

Za búrkovým mrakom zachádza

A každý pohľad do slepej uličky vie

 

Povedz prečo

Točitá dráha

Vedie nikam od prvého kroku

 

A gesto oddané Syzifovým kameňom

Povedz ako ísť a odkiaľ

 

Čo odpovedať

Keď sa ktosi opýta

Prečo

 

 

Nájdi ma

 

Nájdi ma

Na svojej ceste tak prosto

Ako sa nájde márny groš

Ktorý komusi vypadol z vrecka

 

Nájdi ma

A ohrej teplom svojej dlane

A dýchni tri razy

Pre šťastie

 

A schovaj

Do vnútorného vrecka

Už navždy

 

 

Úlomok

 

Keď moje prianie

Malo príchuť citróna

Ešte som nevedela

Že chce mieriť do nás

 

V snoch čo každú noc

Pokúšali naplnením

Zmenil si voľne môj ľak

Do požiadania

 

Vtedy som vyrozumela

Že teba

Chce naplniť každý deň

A deliť z teba každý úlomok

 

 

Mapa

 

V atlase

Z dávnych rokov

Som našla mapu jedného života

Kreslená pohľadom prírody

Značená dotykom chvíle

 

Je plným obrazom

Lásky a negácie

Počas odkrývania

Nikomu neznámych

Pevnín

 

 

Janina Ataman (nar. v Krošne nad Wislokou) je absolventkou Lýcea výtvarných umení v Zakopanom. Svoje výtvory publikuje v regionálnej a poľskej tlači, taktiež v almanachoch. Je niekoľkonásobnou laureátkou poľských literárnych súťaží. V Rzeszowe pôsobí ako členka Zväzu poľských literátov.

 

 

xxx

 

Pomilovala som kedysi

Vtáka

So vzájomnosťou

 

Rozumiem reči

Nemým zvierat

 

Bežne čítam

Ročné obdobia z lístia

 

Podarilo sa mi dokonca

Osvojiť si kameň

 

Jedine človek

Akosi divne

Sa mi vymyká

 

 

xxx

 

pestujem ťa

nosidlo na barana

na zohnutých pleciach

chvejivých nohách

 

poňatou

potravou

priodievam

čestnosť

čo neučesaná

 

farebne

od bieloby po čerň

cez všetky

odtiene sivosti

 

život môj

 

 

xxx

 

už koľký raz

leto slnku

stelie júl naznak

 

už koľký raz

cvrčková lúka

hrá Vivaldiho

 

a sady tehotné

čerešňami

 

už koľký raz

leto trvá

nie vo mne

 

vo mne dozrieva

piate ročné obdobie

 

 

xxx

 

neminieš

nepreskočíš bolesť

 

musíš ju prejsť

v pokore

nie s vavrínom na hlave

s postrojom na šiji

 

musíš ju v sebe usadiť

uzmieriť

 

ako obilie

musí dozrieť

skôr než v snopoch

 

miera dozretosti rovnako

klas i strnisko

 

 

Wieslaw Zieliňski (nar. 6. 5. 1949 v Rzeszowe) bol vedúcim Krajskej rady Korešpondenčného klubu mladých spisovateľov, neskôr ako literárny kritik a recenzent spolupracoval s periodikami Literárny život (Krakow) a Kultúrny týždenník (Warszawa). Popri iných cenách bol laureátom súťaže Varšavská jeseň poézie, v ktorej získal ocenenie za text Maľovanie veršom v kategórii esej a recenzia. Vydal knihy Zábava v dospelých, Bohovia mojich štyroch stien, Rok, Nestálosť vetra, Pomíňanie, Z pečiatky dávneho Rzeszowa, Magické miesta, magické roky, V literárnej krajine poľských klokanovObmeny lásky. Je spoluautorom niekoľkých almanachov poézie, zastáva funkciu predsedu rzeszowskej Pobočky Zväzu poľských literátov.

 

 

Láska zvyčajná

 

O takej láske

sa nepíše vo veršoch,

nepretriasa sa v povestiach,

nie je fabulou filmov.

Láska zvyčajná

je jednoducho láskavá.

 

V takej láske

sa manželstvá nezrádzajú,

nikto nespácha samovraždu.

Neprechádza tiež

zo žiarlivého oddania

do pocitu nenávisti.

 

Láska zvyčajná je taká,

v ktorej namiesto za ruku

sprevádza sa

myšlienkami premilá osobe

do konca jej

alebo našich dní.

 

V láske zvyčajnej

raz dané slovo

obväzuje navždy,

keď láska, to nie rozmar,

ale slovo žijúce

razom s nami.

 

Čo okrem toho možno

viac o zvyčajnej láske?

Možno toľko,

že v protiklade

k veľkej láske,

stáva sa veľmi zriedkavo…

 

 

Láska šťastná

 

Láska šťastná

stáva sa leda

v poézii Wislawy Szymborskej,

pretože svet nemá

nijaký pôžitok z dvoch ľudí,

zahľadených do seba…

 

Láska šťastná

je normálnym prežitkom,

lebo tak skutočne

vystačí človeku,

že miluje

seba samého.

 

Pamätajme, keď šepceme,

alebo nám ktosi

šepce nežné slová,

že láska šťastná

je taká, v ktorej každá zo strán,

cíti sa vyhratá…

 

 

Láska astronomická

 

A teda ešte žije,

akoby tichým trvaním

hádzala celému svetu

odvážne vyzvanie…

 

Je ešte tak,

ako pred Kopernikom z Toruna,

ale naďalej žije v nás

uspatá struna milovania.

 

Zem čaká

na obraty okolo slnka.

Hviezdy ktosi zahasil,

zle sa začína počiatok mesiaca.

 

A práve v nás

tiché vyčkávanie,

akoby sme chceli preveriť

astronomické rozlúčenie…

 

 

Láska salónová

 

Vieš,

moja láska k tebe

je taká salónová,

aká bola u kňažnej Diany

zranenej v citoch.

 

Priznala anglickej televízii,

že sa prežierala nocou

a snívala, aby knieža Karol

ešte raz

zablúdil do jej komnaty.

 

Vieš,

moja láska k tebe

je salónová.

Najmä vtedy,

keď jem wafle a popíjam cappuccino.

 

Od jedenia

nedoráža k tebe.

Ale viem, že ťa milujem salónovo,

lebo nezablúdiš do mňa

ešte raz…

 

 

Láska erotická

 

Tvoje prsia

sa vznášajú a opuchnuté

očakávajú maznania

mojich dlaní.

 

Pod zlatým pahorkom

neodkrytej Atlantídy

čakajú na mňa

poklady vlhkej rozkoše.

 

Ústa blúdia v žiarlivosti,

hľadajúc dráhy

do šťastia

vzájomného odkrývania.

 

Trasie nami zimnica,

keď nachádzame

seba navzájom,

preniknutí erotizmom požiadania…

 

 

Láska zmyslová

 

Tvoje telo,

plné chvenia od maznaní,

je poddajné

dotykom mojich rúk.

 

Tvoje ústa,

roztúžené po teple,

vlhnú od blízkosti

mojich pier.

 

Hľadáme sa v sebe navzájom,

odovzdaní chtivým návratom.

Bojíme sa vzdialiť,

obmedzujúc odľahlosť maznania.

 

Zmyslová je naša intímnosť

plynúca z potreby tiel.

Pravdivá je naša láska,

zväčšená dlhodobá túžba…

 

 

                                                                        Z poľštiny preložil Radovan Brenkus

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.