Mal byť Jim Morrison zavraždený? (5.časť)

… istý bývalý hollywoodsky právnik (t. č. na dôchodku), ktorý hrával golf s Maxom Finkom – obhajcom, ktorý zastupoval v súdnom procese Jima Morrisona v roku 1969 v Miami, kedy bola rocková hviezda obžalovaná z obscénností a odhaľovania sa na verejnosti, sa v roku 2002 vyjadril, že je presvedčený o tom, že asi mesiac predtým, ako odišiel Morrison do Paríža, ho musel Fink varovať a navrhnúť mu opustiť krajinu. Malo sa tak – podľa tohto nemenovaného právnika, ktorého spomína Stephen Davis v článku The Last Days of Jim Morrison (Posledné dni Jima Morrisona) [1], udiať vo februári 1971.

Nemenovaný právnik, ktorého cituje aj americké vydanie Rolling Stone č. 952/953 z júla 2004, údajne prehovoril pod podmienkou zachovania anonymity a okrem iného tiež tvrdil, že Max Fink mal dostať tajnú informáciu, že jeho známy klient má byť údajne vo väzení zavraždený či zlikvidovaný. Varovanie vraj Finkovi oznámil prominentný právnik z Beverly Hills Mickey Rudin, ktorého klientom bol napr. aj Frank Sinatra a o ktorom bolo známe, že má blízke vzťahy s ľuďmi z administratívy vtedajšieho prezidenta U.S.A. Richarda Nixona…  Rudin mal vtedy Finkovi navrhnúť, aby Morrison v záujme vlastnej bezpečnosti čím skôr opustil krajinu, pretože keď začne súdny proces, bude mu odobratý cestovný pas. Francúzsko, ktoré v tom čase nemalo so Spojenými štátmi uzatvorené žiadne zmluvy o vydávaní tzv. „sexuálnych” zločincov, bolo Jimovi navrhnuté ako logické miesto na útek. V mnohých materiáloch o Morrisonovom živote sa uvádza, že jeho odchod do Paríža bol viac menej plánovaný „ozdravovací” pobyt, kedy sa chcel Jim dať do poriadku po nahrávaní posledného radového albumu s názvom L.A. Woman, oddýchnuť si od alkoholu a drog, viac sa venovať písaniu a svojej „vesmírnej družke” Pamele, ktorá odišla s ním. Spomína sa aj skutočnosť súdneho procesu, ktorý Morrisonovi visel nad hlavou ako Damoklov meč a vnútorne ho užieral, no doposiaľ sa nikde neuvádzalo, že Morrisonova cesta do Paríža bola útekom zo strachu o vlastnú existenciu, útekom zo strachu o svoj život…

 

 

Kto môže povedať?…

 

Nikto, kto je dnes ešte nažive, nemôže s úplnou istotou povedať, čo sa odohralo v byte na štvrtom poschodí na rue Beautrellis v Paríži v to osudné ráno 3. júla 1971. Len dvaja ľudia – Pamela Courson a Jean de Breteuil boli priamymi svedkami tragického skonu Jima Morrisona. A tí zomreli krátko po ňom.

Ale čo môžeme s určitosťou skonštatovať, je fakt, že udalosti nasledujúcich troch šialených dní viedli k tomu, že vďaka improvizovanému, riskantnému, obdivuhodne prepracovanému zatĺkaniu pravdy, odobrenému samotnými miestnymi autoritami, bol skon americkej rockovej hviezdy nesporne spojený so škandalóznym predávkovaním heroínom, so zjavnými, ale chaotickými náznakmi zločinu, nakoniec oficiálne úradmi mesta Paríž pripísaný bežnému srdcovému infarktu.

Počas nasledujúcich troch rokov Pamela Courson uviedla niekoľko verzií svojho príbehu o konci Jima Morrisona: jednu polícii, jednu Alainovi Ronayovi a francúzskej filmárke Agnés Vardovej, iné svojim priateľom v Kalifornii. Jean de Breteuil tri dni po udalostiach „bľabotal” zase svoj príbeh v Maroku, kde sa cítil bezpečne.

Parížsky rockový kritik Hervé Muller publikoval zistenia, ktoré naznačovali dokonca i takú možnosť, že Jim v skutočnosti zomrel na toalete v podniku Circus 3. júla 1971, alebo ešte skôr. Berúc do úvahy všetky tieto, niekedy pochybné, ničím nepodložené tvrdenia, môžeme si vytvoriť špekulatívnu časovú priamku, ktorá zvažuje všetky varianty bolestivých, srdcervúcich posledných hodín života Jima Morrisona.

Pamela Courson prezradila, že išli s Jimom do kina. Bola jasná a teplá noc, prechádzali cez dedinku Saint Paul, popri otlčených stenách starého mesta, dole úzkou pasážou Charlemagne a vzali si taxík zo saint-paulského stanovišťa taxíkov. Film „Prenasledovaný”, ktorý vraj v ten večer zhliadli, bol pokusom režiséra Raoula Walsha dostať filmovú opileckú senzibilitu do bežného hollywoodského westernového formátu. Po filme sa stavili v jednej nočnej reštaurácii, kde si dali sladko-pikantnú čínu, ktorú Jim spláchol niekoľkými pivami. O jednej v noci sa vrátili domov do ich bytu.

Jim bol vyčerpaný. Nasával whisky rovno z fľaše, možno v bolestiach z rôznych zranení a chorôb. Sadol si za svoj stôl s otvoreným notesom, ale nemohol sa na nič sústrediť. Pamela si zatiaľ na zrkadle kreditkou vytvárala „lajny” heroínu. Obaja šňupali drogu cez zrolovanú bankovku. Jim začal navíjať Super-8 filmy, ktoré nakrútili počas svojich ciest, na projektor. Pamela uviedla, že potom údajne spolu spievali, sledujúc na stene tmavé, roztrasené, nesúvislé filmy zo Španielska, Maroka a Korziky. Pamela vo všetkých svojich výpovediach zhodne tvrdí, že Jim si prehrával staré nahrávky DOORS vrátane „THE END” dlho do noci. Medzitým  šnupali  silnú čínsku drogu.

Ak môžeme uveriť tomu, čo hovoria susedia, bol Jim v skorých ranných hodinách veľmi „rozhádzaný”. Besnejúc otvoril dvere bytu a vybehol na chodbu, no niekto ho vtiahol späť do bytu a zabuchol dvere. O rok neskôr istá žena, ktorá bývala v byte o poschodie vyššie, povedala Zozo a Daleckému, že v tú noc, čo zomrel ich priateľ, sa zobudila na hluk. Otvorila dvere na retiazke, aby sa pozrela, čo sa deje a videla „Monsieura Douglasa” nahého revať na schodisku…

Pamela vypovedala, že Jim v tom čase začal znova kašľať a mal problémy s vykašľávaním krvi. Asi o tretej v sobotu ráno navrhla, že by už mali ísť spať. Predtým, než išiel spať, požiadal Jim Pamelu ešte o ďalšiu dávku. Boli to jej drogy, kúpené od de Breteuila, a doma bola ona tou, čo rozdeľovala dávky, hoci tvrdila, že aj Jim mal svoju vlastnú skrýšu.

Keď Pamela zaspala v heroínovom opojení,  Jim bol ešte stále bdelý.

Zobudila sa prudko, asi o hodinu neskôr.

Jim, ktorý ležal vedľa nej, ťažko dýchal. Znelo to, akoby sa topil vo vlastných hlienoch. Snažila sa ho zobudiť, ale bezúspešne. Prefackala ho. Nič. Silno ním triasla. Znova a znova, kým nezačal prichádzať k sebe…

 

                                                                   spracoval:  -mag-

 

                      (pokračovanie v budúcom čísle)

 


[1] Americké vydanie časopisu Rolling Stone 952/953 z júla 2004

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.