Príbehy so zvieratami v hlavných úlohách možno nazvať „zvieracou fantasy” s úctyhodnými dejinami od mýtov cez bájky, rozprávky, príbehy o drakoch, upíroch či vlkolakoch po King Konga a Godzilu. Názov japonského žánra „kaidžu eiga” znamená „filmy o netvoroch”. Dinosaury sa odlišujú od fantastických netvorov tým, že skutočne žili a na Zemi dodnes žijú ich potomkovia. Ich obrazy v populárnej kultúre splodila fantázia, formovala ich tradícia a veda im prepožičiava hodnovernosť.
V Japonsku žije animistická viera Šintó. Orgiasticky industrializované Japonsko nevyzerá ako záplava mrakodrapov a tovární. Ostrovný národ, hrdý na technický pokrok, má tichý vidiek, lesy a hory. Urbanizáciu brzdia živly. Vietor zavše prinesie životodarný dážď, inokedy ničivý hurikán. Godzila niekedy na Tokio útočí a inokedy ho obraňuje. Vo filme Godzila 2000 sa reportér pýta: „Prečo nás Godzila ochraňuje?” Jašter vypľuje ako odpoveď spŕšku plameňov, zničí desiatky budov a zabije ohnivým peklom stovky civilistov. To je ušľachtilý hrdina a ochranca? Z čoho vyplýva láska Japoncov k vražednej beštii, ktorá nivočí ich mestá?
Ešte sa neodhodlali zabiť Godzilu. Spravili z neho škaredú obludu a pokúšajú sa zničiť ho zábavou, ale zelená krajina žije, posvätné hory ostávajú nedotknuté. Ešte máme Matku Zem, Otca Oceán a Brata Vietor, živly a duše prírody, všetkých príbuzných, ktorých sme vymkli ako nemilovaných rodičov do prístavku. Priznajme si obrovský podvod: denne klameme, že nepatríme do búrlivej rodiny živej Zeme, neba a mora, vzduchu a ohňa. Môžeme však zazrieť prírodných obrov, prebudiť driemajúce víly a duchov, anjelov a démonov, všetkých príbuzných našej duše, skrytých v netvoroch.
Neobviňujme božstvá za naše problémy. Bohovia potrebujú chladné srdce človeka, ktorý dokáže oslepiť deti zázračných obrov. Herkules pomohol Apolónovi zabiť dieťa, vystrelil Efialtovi oko. Herkulov šíp je náš, ľudský, len my ho môžeme vytiahnuť. Dokážeme obmäkčiť naše neľudské srdce, aby zahojilo rany, ktoré spôsobilo? Netvory, božstvá, duchovia sú rôzne slová pre vzťah ľudí k svetu. Keď strácame vieru, bohovia chradnú a chýbajú nám – a my chýbame im.
Dotazník
Meno: Neologizmus „Gojira” spája anglický výraz „gorilla” s japonským „kudžira” (veľryba).
Rodina: Japonské filmové štúdio Toho.
Uvedenie do kín: 3. novembra 1954.
Technika: ČB, dĺžka: 98 resp. 90 minút (japonská verzia).
Réžia: Inoširo Honda.
Scenár: Takeo Murata, Inoširo Honda.
Synopsis: Šigeru Kayama.
Kamera: Masao Tamai.
Produkcia: Toho, Tomoyuki Tanaka.
Hudba: Akira Ifukube.
Efekty: špeciálne efekty Eiji Tsurubaya, Kuichiro Kišida, scéna a kulisy Akira Watanabe, optické efekty Hiroši Mukoyama, kostým Godzily Sadami Tošitsu a Kanzi Yagi.
Strih: Yasunobu Taira
Výbava: Satoši Čuko a Takeo Kita.
Predstavitelia a postavy: Haruo Nakadžima, Ryosaku Takasugi, Katsumi Tezuka (Godzilla – len v japonskom znení); Takaši Šimura (Dr. Kyohei Yamane); Momoko Koči (Emiko Yamane); Akira Takarada (Ogata); Akihiko Hiarata (Dr. Daisuke Serizawa); Fuyuki Murakami (Dr. Tabata); Sačio Sakai (reportér Hagiwara); Toranosuke Ogawa (prezident Nankai); Ren Yamamoto (Masaji);Takeo Oikawa (dôstojník); Miki Hayaši (politik); Seijiro Onda (pán Oyama); Toyoaki Suzuki (Šinkiči); Kokuten Kodo (Gisaku); Kin Sugai (pani Ozawa); Tadaši Okabe (reportér); Ren Imaizumi, Džunpei Natsuki (technici); Inoširo Honda (ruka na páke); Kendži Sahara (muž na lodi);: Katsumi Tezuka (Hagiwaraov šéf); Haruo Nakadžima (novinár).
Okyptená verzia: Godzilla: King of the Monsters, USA 1956, 80 minút.
Pôvod: zmes japonských a amerických vplyvov na film, určený pre japonské obecenstvo; Godzila bol počatý ako kombinácia dvoch hollywoodskych komerčne úspešných netvorov, King Konga animovaného Willisom O’Brienom, a Rhedosaura v The Beast from 2000 Fathoms (Eugene Lourie, USA 1953, špeciálne efekty Ray Harryhausen). Rádioaktívny veľjašter však ostal japonský, s drakom aj samurajom kamikadze (vedec Serizawa v podaní Akihira Hiratu), pôvodne predstavoval deštruktívnu moc USA. Vo filme z roku 1954 ho zabili, ale nasledujúca tvorba predpokladá, že telo sa nenašlo a nezahynul.
Výzor: Godzila sa vynoril z mora, ale vyzerá ako pozemský dinosaurus. Jeho vzhľad sa mení, napríklad farba od bielej po purpurovú, v súčasnosti je tmavozelený. Zmenám podoby zodpovedajú zmeny povahy.
Rozmery: Výška 50 m (pri zrode 1954 – 1975); 80 m (1984 – 1989); 100 m (pri smrti 1991 – 1995); 55 m (1999 – ). Váha: 20 000 ton (pri zrode1954 – 1975); 50 000 ton (1984 – 1989); 60 000 ton (pri smrti 1991 – 1995) ; 25 000 ton (1999 – ); dĺžka chvosta 140 m; 78 m (1999 – ).
Taxonomická špecifikácia: Godzila (Godzilla, Gojira) inšpiroval vznik kaidžu (zvierací netvor), trieda netvor (綱), rád daikadžu (目 – obrovský netvor) čeľaď 科 – mutovaný netvor, rod 属 – japonský fantastický netvor.
Schopnosti: Godzila pláva pod vodou rýchlosťou atómovej ponorky, ponára sa do ľubovoľnej hĺbky a chodí po dne oceána. Živí sa rybami a veľrybami. Niekedy spí v horách alebo v jazerách.
Zbrane: Veľké nohy na mliaždenie ľudí, zubatá papuľa, veľký chvost na ničenie budov používa aj na skákanie. V boji zblízka prednými labami bije a odhadzuje nepriateľov a trhá ich zubami ako každý dravec. Plamenný rádioaktívny dych je najsilnejšou zbraňou, ktorou zvíťazil nad Mothrom aj Gidorom. Chrbtové bodce žiaria pred emisiou lúča modrobielo.
Význam: Ikona 20. storočia obohatila svetovú populárnu kultúru. Godzila je viac než chabé postavy a dejové klišé, úbohé dialógy a hračkové efekty pre adolescentov. Začal sa odsúdením vedecko-technického pokroku, piliera našej civilizácie. Kritiku potlačila lacná zábava, zvyšok okyptili distribútori. Posolstvo prevrátili na opak a používajú ho na idealizáciu vedy a techniky.
Popularita: Neuveriteľná, podporená dvadsaťročným televíznym vysielaním (1960 – 1980). Godzilu zamýšľali ako jediný film, ale jeho obľúbenosť prevýšila očakávania. Svetový vplyv exportného šlágra japonskej kultúry pokračoval celovečernými i krátkymi filmami a komiksami, zúrivé obry kaidžu eiga predbehli Hviezdne vojny v reklame a predaji vedľajších produktov, bábik, stavebníc, žuvačiek, tričiek, uterákov, posteľnej bielizne a telefónov.
Zmysel: Totálna skaza, podobne ako atómová bomba.
Ambivalentnosť: Je Godzila šašo poskakujúci v gumovom kostýme, alebo predstavuje temnú posadnutosť Japoncov vlastnou skazou?
Premeny: Z príšery sa stal miláčik detského publika. Komiks Kedži Nakazawu Bosonohý Gén, založený na detských zážitkoch z bombardovania Hirošimy, vyšiel najprv v detskom časopise Šukan Šonen Džampu na začiatku 70-tych rokov: obecenstvo Godzilu tvorili prevažne adolescenti.
Prelúdium
V lietadle do Tokia sedel ustarostený muž. Tomoyuki Tanaka oslávil štyridsiate štvrté narodeniny a chystal sa osláviť desiate výročie kariéry úspešného, no teraz zdrveného filmového producenta. Štúdio Toho schválilo rozpočet, ale on nezískal pracovné povolenie pre hviezdy vojnového filmu V tieni slávy, plánovaného v spolupráci s indonézskou vládou. Stratí tvár. Počas letu sa „spriatelil so zúfalstvom, ktoré mi vnuklo nápad na oveľa väčší a trvalejší projekt”. O pol storočia Američania preukázali v sociologickej ankete trvanlivosť a ziskovosť megahviezdy japonského kultúrneho exportu: v trojici najslávnejších Japoncov uviedli Godzilu spolu s cisárom Hirohitom a Bruceom Lee (ktorý nebol Japonec).
Dej
Neznáma sila zničila viacero lodí a na ostrove našli stopy rádioaktivity. Gigantický Godzilosaurus je živá explózia, následok aj pokračovanie amerických pokusov s vodíkovou bombou, ktoré zobudili starého dinosaura z milióny rokov trvajúceho spánku. Šanca na druhý život ho nepotešila a nie je ranné vtáča. Zlú náladu si zlepšuje rúcaním budov, šliapaním po jačiacich davoch a ich pálením žeravým dychom, opakovane napáda Tokio. Vláda aj obyvateľstvo sa tešia na víťazstvo, Godzilu však streľba z ťažkých zbraní len rozzúri; štát je bezradný, armáda bezmocná. (Nielen v Japonsku: v západnej kultúre od mýtov a rozprávok po súčasnú fantasy víťazia nad netvormi odvážni hrdinovia.) Čiernobiely film zdôrazňuje protiklad netvora k civilizácii, hudba zavýja zúfalstvom: „Japonci bojovali z celej duše, ale podľahli modernej technike. Godzila je silnejší ako zbrane, ktoré zrazili Japonsko na kolená.” (Skladateľ Akira Ifukube.) Poslednou nádejou je vynálezca „rozbíjača kyslíka vo vode” Dr. Serizawa. Kostra Godzilu klesla na morské dno. Des z prírodného netvora, preneseného do civilizácie, znázornil už americký King Kong (1933). Japonská pohroma prichádza z oceánu a útočí v temnej noci. (Tma zároveň skrýva nedostatky hračkových dekorácií.) Príbeh prerozprávalo tridsať filmov, niektoré protirečivo k ostatným. Obavy svetovej verejnosti pretrvali aj v Godzile 1998 početnými genetickými mutáciami a úmrtiami z rádioaktívneho spádu.
Imperiálny netvor
Praveký jašter reve ako siréna ohlasujúca nálet, jeho kroky dunia ako explózie. Zalial Tokio ohnivým morom, pripomínajúcim peklo zápalných bômb v Hamburgu a v Drážďanoch. Pripomína skazu Hirošimy až po nemocničné chodby, preplnené ožiarenými deťmi, stenajúcimi mrzákmi a tichými mŕtvolami. Godzila je pornografia vojny, idealizovaný obraz násilia a smrti zabáva divákov bez skutočného nebezpečenstva: striekajúca krv gladiátorov mohla poškvrniť tuniky rímskeho publika, obecenstvo Godzilu nepošpiní z filmového plátna ani kvapka.
Dr. Serizawa v americkej verzii nechce, aby sa jeho zbraň „dostala do nesprávnych rúk”; v japonskom origináli si želá, aby sa „nedostala do rúk nikomu”. Prijal zodpovednosť vedca, dobrovoľne zahynul s netvorom, aby uchránil tajomstvo, zaplatil cenu a obnovil rovnováhu sveta. Japonci nikdy nezabudli, že atómovú bombu skonštruovali vedci, ale rozhodli o nej politici a zvrhli ju vojaci.
Na medzinárodnej úrovni netvor predstavuje americkú armádu, na národnej úrovni civilizačné konflikty: prvými obeťami sú roľníci a rybári, nedotknutí civilizáciou, kým ich neohrozila prebudená skaza, mutovaný prastarý elementál, uctievaný duch kami náboženskej tradície šintó. Oceán je posvätné miesto pobytu majestátnych strašných síl. Nukleárne pokusy sú metaforou priemyslovej a vojenskej arogancie, znásilnili fyzické aj metafyzické hlbočiny oceánu, ktorý sa bráni ekologicky aj spirituálne. Vojnová deštrukcia je len prejavom fundamentálnejšej katastrofy: Godzila je znesvätená príroda. Veľjašter je posadnutý duchmi: nenávidí Japoncov, lebo zabili väčšinu obetí Pacifického konfliktu. Nadprirodzený prvok mení tému aj výzor netvora: Godzila má popolovošedú kožu, biele oči a nikdy nevyzeral tak ukrutne.
Hollywood prvý ťažil z nukleárnej skazy, ale americké filmové netvory boli iba potvory, dali sa zlikvidovať súčinnosťou vojska s vedou. Japonskí filmári sa poučili z atómového bombardovania a z ekológie. Znetvorený ekosystém sa nedá podrobiť, rovnováhu možno obnoviť iba spojením etiky s ekológiou. Pomsta prírody mutuje na omen zlých budúcností.
Japonské obranné sily (Japanese Self Defense Forces – JSDF) sa hrdia porážkou Godzilu. Vojaci si privlastnili zásluhy civilného vedca, po jeho smrti sú však bezmocní. Film ich zobrazuje ako ušľachtilých, hoci nepochopených záchrancov pod velením statočného admirála Taizo Tačibana. Godzila 1954 vystríhal pred militarizmom, film Godzila, Mothra a Kráľ Gidora ho oslávil (Daikaidžu Sogougeki, čiže GMKG: DS, Šusuke Kaneko, 2001). Záhadný starec prebudil tri strážne netvory, príbuzné duchovných inkarnácií prírodných síl kami. Ich dobrotu dokazuje milý výzor, zakotvený v šintoizme. Pobili mládež, ktorej skazenosť a neposlušnosť uráža city obecenstva, lenže nevyrovnajú sa Godzilovi, ktorý sa ich brutálne zbavil. Národ zachránil admirál Tačibana s pomocou duší vojnových obetí. Svoju dcéru skromne upozornil, že sláva nepatrí jemu, ale vojsku a pamiatke padlých strážnych netvorov. GMKG:DS nie je uspávanka. Strih kamery na oceánske dno: srdce Godzilu bije.
Film má mrazivý podtext. Od diváka sa čaká potlesk dva razy: keď nadprirodzení strážcovia vlasti „potrestajú” spurnú mládež za nedostatok vojenských cností a keď sa vojaci spoja s nadprirodzenými bytosťami, aby potlačili súcit s obeťami imperialistickej dobrodružnej vojny. GMKG: DS nadväzuje na Godzilu 1954 a ignoruje 23 predchádzajúcich filmov. Politický postoj sa posunul k pravici. Premiér Yoširo Mori sa v máji 2000 zmienil o Japoncoch ako o „božskom národe vedenom cisárom”: použil výraz „kokutai” z propagandy 2. svetovej vojny.
Vojaci postavili proti Godzilovi vojenské roboty a skonštruovali zariadenie na ovládanie jeho nervového systému. Požičiavajú filmárom tanky a lietadlá a žiadajú propagandu. Japonské obranné sily podporujú USA v Iraku a ignorujú článok 9 japonskej ústavy: „Japonský ľud sa navždy zrieka práva suverénneho národa na vojnu… Nikdy nebude prechovávať pozemné, námorné ani letecké ozbrojené sily, ani nijaký iný vojnový potenciál.”
Reakčný konzervativizmus nevylučuje slabosť tradičných autorít v krízových situáciách. Netvor zrovnal Tokio so zemou, ale zúri čoraz sympatickejšie. Postavy o ňom stále menej hovoria ako o nepriateľovi a viac ako o božskej sile. Prvé filmy o Godzilovi zobrazili vojsko pozitívne, neskoršie ho ospievali ako hlavného hrdinu. Militantný nacionalizmus, technicko-ekonomický zázrak, podpora USA a kolaps Sovietskeho zväzu urobili z pacifistov Studenej vojny zástancov vojenského obra. Japonsko dokáže vyzbrojiť sa nukleárnym arzenálom za niekoľko mesiacov a aj bez neho má údajne druhú najlepšie vyzbrojenú armádu na svete. Godzila 1954 varoval pred následkami nacionalistickej agresie. Záhadný muž v GMKG:DS tvrdí, že japonský ľud sa rozhodol zabudnúť na bolestnú lekciu 20. storočia. Stratil vôľu postaviť sa proti nespravodlivosti a neľudskosti a rozoznať protirečenia technológií na výrobu katastrof? Godzila nikdy nie je spoľahlivo mŕtvy.
Tokio musí byť zničené, ilúzie prežijú
Japonci sú posadnutí víziami Tokia ako cieľa všetkých mysliteľných pohrôm: jadrová vojna, zemetrasenia, potopy, občianske vzbury, terorizmus, vojny gangov, útoky cudzích armád aj vlastných ozbrojených síl, znečistenie životného prostredia, kyselinový dážď, preľudnenie, zlyhanie vlády, pád kozmickej lode, výbuchy sopiek a vyvretie žeravej lávy, invázie robotov, mimozemšťanov a démonických síl. Zoznam hraných filmov a seriálov, anime i manga o zničenom a obnovenom Tokiu je dlhý ako zoznam ulíc v mestskom pláne. Kybermesto (Cyber City, Yošiaki Kawadžiri) či Tokijský Babylon (Tokyo Babylon, Koiči Čigira), Tichý Möbius (Silent Mobius, Yasunori Ide), Skazené mesto (Yodžu Toši, Yošiaki Kawadžiri 1987), resp. Mesto – nadprirodzená beštia (Yao Šou Du Ši, Tai Kit Mak 1992), aj po premenovaní mesta na NeoTokio v Akira (Katsuhiro Otomo 1988), na Graviton v Projekte A-Ko (Katsuhiko Nišidžima 1986, 2002), na Olympus v seriáli Masamune Široa Jablčné jadierko (Appurushido, Masamune Širo, od 1985) a Newport (Niihama-ši v anime a manga Masamune Široa). Série a filmy Patlabor od roku 1989 (Patoreba, Takudži Endo, Fumihiko Takayama) vychádzajú z tsunami po globálnom oteplení.
Budovy a mestá sú skamenené správanie ľudí. Telo doby je opancierované železobetónom, jej myseľ obalená počítačmi. Poslušne visíme na maličkom šťastí, bojíme sa pohľadu do nadľudsky strašnej temnoty a vieme, že pred smrtiacimi túžbami niet úniku. Iba veľké zlé stavby sú dôstojnými súpermi ničiteľa veľkomiest. Impozantný Empire State Building, rekvizita dôstojná King Konga, stojí vedľa Godzilu ako trpaslík. Ako nájsť bohatých nájomníkov? Kto chce mať po tragédii dvojičiek pracovisko na stodesiatom poschodí? Odvážny reportér pokračuje v spravodajstve, kým Godzila neodhryzne kus veže: „V Tokiu sa vrátil čas o milióny rokov. Zo zátoky sa vynoril praveký netvor, vysoký ako tridsaťposchodová budova. Tokio nemá proti nemu obranu. Modlím sa za mesto, teraz ho už nič nemôže zachrániť.”
Aká reálna je realita?
Bezpečnostná služba tokijského obchodného domu zadržala teroristov, živo diskutujúcich o zničení mesta: režisér Inoširo Honda a odborník na špeciálne efekty Eidži Tsuburaya pripravovali prvého Godzilu.
Ilúzie vyplývajú z nevedomosti a z neschopnosti uznať fakty. Kaidžu eiga nevysvetlí iba strach. V začiatkoch Godzily konfrontoval Krajinu vychádzajúceho Slnka s nukleárnou skazou režisér Kaneto Šindo filmami Deti Hirošimy (1952) a Šťastný drak č. 5 (Daigo Fukuryu Maru, 1959). Inoširo Honda navštívil v roku 1946 Hirošimu a chcel Godzilom sprostredkovať hrôzy, ktoré tam videl. Americkí distribútori vystrihli scény o bombových úkrytoch, o Nagasaki a žiadostiach o jadrové odzbrojenie.
Nálety zrovnali Tokio so zemou. Drevené domčeky horeli ľahko, tri štvrtiny z milióna ľahli popolom, zahynulo stotisíc ľudí a tri milióny stratili domov. V dnešnom Tokiu, jednom zo svetových centier svetovej ekonomiky, finančníctva, vedy a kultúry, žije 25 % Japoncov. Hypertrofovanú aglomeráciu pokladajú za prvú megapolis 21. storočia. Bezpečnostní technici ju opisujú ako „násobný mechanizmus katastrofy”. Tak možno nazvať aj Godzilu.
Filmové Tokio, ktoré podarení vtipkári Honda a Tsuburaya mnohokrát zničili Godzilom, je uspokojivé i znepokojivé: nikdy sa nezmenilo bez ohľadu na to, do akej budúcnosti umiestnili film. Vo vesmíre postmodernej fantastiky, obývanom kozmickými útočníkmi, agresívnymi psychopatkami, vražednými androidmi a mechanickými ozrutami (mecha) expanduje Tokohamská aglomerácia do priestoru a času. Tokio povstáva z popola ako vták Fénix, ožíva tým odhodlanejšie, čím častejšie ho Godzila ničí.
Ironický major americkej armády komentoval útok Godzilu, akoby hovoril o divokých metamorfózach skutočného mesta: „Majú tu dôkladný program urbanistickej obnovy.” Anarchické demolácie a rekonštrukcie, nepretržité prestavby bujnejú v šialenom zmätku. Obavy o bezpečnosť sú logické: v údajne spoľahlivých stavbách sa koncentroval priveľký diel budúcnosti národa. Radikálne decentralizovať funkcie Tokia do iných častí krajiny? Ako decentralizovať to, čo nemá centrum? Krehké a beztvaré budúcnosti Tokia zaviazli medzi expanziou a katastrofou.
Populárnu kultúru charakterizuje detská zábava. Kaidžu eiga súvisia s anime, s komiksom manga a s technokultúrou otaku. Celosvetovo rozšírená japonská subkultúra nie je doma detský žáner, má dospelé publikum a témy vrátane pornografie a brutálneho násilia. Pravicoví extrémisti infiltrovali internet, sekta Óm Šinrikio, ktorá zaútočila nervovým plynom na tokijské metro, odvodila apokalyptické vízie z populárnych seriálov, z mangy, anime a zo Star Treku. Otaku používajú internet (skonštruovaný ako Arpanet na nukleárnu vojnu) na rozširovanie ezoterických pseudofaktov a dezinformácií.
Anime Žuvačková kríza (Bubblegum Crisis, Katsuhito Akiyama, Hiroaki Goda, Masami Obari) inšpirovali diela Philipa K. Dicka a Blade Runner Ridleyho Scotta. Tokio, krehké ako žuvačková bublina pred puknutím, povstalo po roku 2032 z ruín „druhého zemetrasenia v Kano” ako Megatokio, ešte väčšie a neskrotnejšie, zamorené bojmi korporácií a démonickými kyborgmi.
Ruiny kyberpriestoru
Orientačnými znakmi Tokia sú imaginárne ruiny; na konci filmu Tetsuo II (Šinya Tsukamoto, 1992) si japonský obchodník s rodinou ako turisti prezerajú devastované vežiaky. Protirečivý vzťah k mestu (civilizácia poskytuje pocit bezpečnosti v protiklade k túžbe za priestorom, ktorý sa otvorí jej zničením) riešia radikálni urbanisti projektmi mesta, nežijúceho materiálnymi stavbami, ale energiami, ktoré cez ne prúdia: postmoderná architektúra bezhraničného rozmnožovania dočasných foriem, emergujúcich z informačných tokov, počítačových sietí a netelesných obrazov, simulakier. Počítačové animácie, videohry a techniky spracovania údajov sa sprisahali na dekonštrukciu, presahujúcu fyzické hranice. Tokio sa nechce decentralizovať, ale dematerializovať.
Mestá sa stali strojmi na výrobu a spotrebu, umelé životné prostredie nahradilo prírodu takmer bez odporu verejnosti. Kópie reality sú stále dokonalejšie, prinášajú stále vyššie zisky a čoraz viac sa investuje do ich produkcie. Simulačné techniky, médiá, videohry, Disneylandy vyrábajú čoraz dokonalejšie obrazy sveta. Raymond Burr hovorí v Godzille 1985: „Príroda zavše zapustí strašné výhonky našej pýchy a bezstarostnosti, aby nám pripomenula, akí sme nepatrní proti tornádu, zemetraseniu, alebo proti Godzile.”
Japonské vízie opisujú Tokio ako pomätenú urbanistickú aglomeráciu, ktorá pri vstupe do 21. storočia prežila sama seba, ako mesto žiariacich farieb, krkolomne rýchlych klipov a závratných výhľadov. V kaidžu eiga je mestom detailov, efektov a teatrálneho kolapsu, anime ho transformovalo na číru rýchlosť, produkt videotronického veku: elektróny na monitore maľujú jeho rozmery, výšku a hĺbku. Obidva žánre opisujú Tokio ako beztvarú masu. V Žuvačkovej kríze a v manga verzii Jablčného jadierka čnie nad Megatokiom babylonská veža Genom Tower, fiktívny doplnok Diet Building; obrazovku ovláda futuristická arkológia Tartarus.
Matematik Ian Malcolm v románe Michaela Crichtona vystihol novú paradigmu populárnej kultúry, založenú na ideách Heisenberga, Gödela a teórie katastrof: „Moderná veda je mŕtva a v našom storočí zahynul sen o totálnom ovládaní prírody. Projekt Jurského parku je havária, ktorá čaká na svoje uskutočnenie.” (Jurský Park, 1990.) Božská nevôľa má tvár teórie chaosu a všadeprítomnej moci peňazí. Index Nikkei reagoval na zemetrasenie v Kobe pádom o tisíc bodov za jedinú noc pre obavy, že Japonsko stiahne zo zahraničia investičný kapitál, aby financovalo rekonštrukčný program. Keby po zrútení v roku 1987 a pred operáciou Púštna búrka neuskutočnili opatrenia proti fluktuáciám trhu, japonská ekonomika by sa prepadla cez dlážku do pivnice a strhla by so sebou zvyšok sveta. Godzila žije a besnie v kyberpriestore. (To je výstraha.)
Filmy o netvoroch – kaidžu eiga
Godzila odzrkadľuje sociálnu a politickú atmosféru. Kaidžu eiga vpálil do japonského kolektívneho vedomia nepopierateľný historický fakt: Japonci sú jediným národom, proti ktorému použili jadrové zbrane.
Dejiny Godzilly sa delia na série Šowa, Heisei a Mireniamu (Milénium). Názvy nemajú nič spoločné s filmami. Japonci pomenúvajú vládu každého cisára a názvom označujú všetko, čo sa vtedy stalo. Vláda cisára Hirohita je známa ako obdobie Šowa a korunováciou cisára Akihita v roku 1989 Japonsko vstúpilo do obdobia Heisei. Sériu Šowa tvorí šestnásť filmov (Godzila 1954 až Hrôza Mechagodzila – Mechagojira no Gyakushu, Inoširo Honda 1975). Sériu Heisei tvorí osem filmov od Godzilu proti Biolantovi, Kazuki Omori 1989, po Godzila, Mothra, Kráľ Gidora: Veľký útok obrovských netvorov, Šusuke Kaneko 2001.
Šowa sa vyhýba sa nacionalizmu a kritizuje jadrové zbrojenie. Okrem výnimočne vážneho Godzilu 1954 zobrazuje polokomického hrdinského netvora. King Kong proti Godzilovi (Kingukongu tai Gojira, 1962) dosiahol najvyšší zisk zo všetkých filmov o Godzilovi a pribudli ďalšie netvory, celovečerné filmy o Mothrovi, Rodanovi či Varanovi zo štúdia Toho aj iných. Chronológia viac-menej súvislého obdobia je zmätená, filmy situovali do ľubovoľných budúcností, často do roku 1999. Časovú líniu kozmeticky upravil Návrat Godzilu (Gojira, Kodži Hašimoto 1984), priame pokračovanie Godzilu 1954, ignorujúce kontinuitu Šowa. Začala sa ním séria Heisei, viac zdôrazňujúca tradície (Godzila proti kráľovi Gidorovi – Gojira tai Kingugidora, Kazuki Omori 1991). Godzilu štylizovali podľa bojového umenia jigenryu (zaútoč a znič), pochádzajúceho z Kagošimy. V dobe, keď samuraji dekadentne zveličili dôraz na krásu a formu bojového umenia, mal štýl jigenryu jediný cieľ: víťazstvo, neľútostná deštrukcia. Zlý marketing zničil popularitu Heisei. Skončila filmom Godzila proti Ničiteľovi (Gojira tai Desutoroia, Takao Okawara 1995).
Heisei a Mireniamu pokračovali v alegorickej koncepcii Godzilu ako vodíkovej bomby. Štúdio Toho vyrobilo 29 filmov, okrem Godzilu 1998 v produkcii Columbia Pictures. Režisér Roland Emmerich ho umiestnil do New Yorku. Tristar Godzilu nepokladajú za súčasť troch sérií a mnoho fanúšikov ho opovržlivo prezýva GINO (Godzilla In Name Only) alebo Fraudzilla. Toho vzápätí reagovalo filmom Godzila 2000: Milénium (Takao Otawara, 1999). Začala sa ním séria Mireniamu (Milénium). Vychádza z Godzilu 1954, no nemá kontinuálnu chronológiu; navzájom súvisia len filmy Godzila proti Mechagodzilovi (Gojira tai Mechagojira, Jun Fukuda 1974) a Godzila: Tokyo SOS (Gojira tai Mosura tai Mekagojira: Tokyo S.O.S., Masaaki Tezuka 2003).
Plastikový drak
V rokoch 1960 – 1980 sa obecenstvo Godzilu rozširovalo a mladlo. Príšeru degradovali na komixového pomstiteľa a klauna science-fiction, potlačili násilie a prerobili ju na dobráka. Neviem, s kým sa Godzila spáril, ale má syna (Syn Godzilu – Gojira no Mosuko, Jun Fukuda 1967. Predchodca Pokémonov Minya/Minila vyfukuje dymové krúžky namiesto plameňa, pláva v sacharínovom sirupe a definitívne sa pridal k anjeličkom-strážničkom proti zloduchom, kyborgovi Giganovi (zlé vesmírne šváby ho vyslali, aby dobyl Zem), trojhlavému šarkanovi Gidorovi či pánovi smogu Hedorovi.
Godzila sa odcudzil koreňom a po desaťročiach vyčíňania v detských mysliach sa natrápil, aby opäť vyrástol. Doslovne: v roku 1984 na dvojnásobok, aby mohol súperiť s mrakodrapmi nového Tokia. Starý obor by vyzeral ako trpaslík v meste, ktoré alarmujúco vyrástlo do výšky a expandovalo do priestoru.
Základný produkt kaidžu eiga, Godzila 1954, pôsobí temne a hrozivo a nebol určený pre cieľovú skupinu neskoršieho kontinua. Záhuba Godzilu nie je vykúpením. Profesor Yamane zaprisaháva: „Zničenie Godzilu neodstránilo zo sveta nebezpečenstvo, ktoré hrozí nám všetkým. Ak budeme v nezmernej samoľúbosti naďalej zneužívať atómovú silu, možno prebudíme ešte väčšiu hrôzu, ako je Godzila.” V marci 1954 ešte bolela porážka v 2. svetovej vojne aj Hirošima a rybárska loď Daigo Fukuryu Maru (Šťastný drak č. 5) sa vrátila do prístavu pokrytá rádioaktívnym popolčekom pokusného termonukleárneho výbuchu zo série Castle Bravo na atole Bikini. Godzila mal premiéru v novembri. Radistu Kuboyamu Aikichiho pokladajú za prvú obeť vodíkovej bomby: zomrel na následky ožiarenia 23. septembra 1954.
Praotec modernej ázijskej epiky o netvoroch priniesol väčšinu prvkov kaidžu eiga. Skeptický fatalizmus zrodil temný a hrozivý film, varujúci pred hrozbami vedecko-technického pokroku a tragédiami, spôsobenými jeho zneužitím. Obyvatelia aj armáda sú bezmocní proti netvorovi. Godzila mystifikuje nukleárny Armagedon. Zomierajú davy, nie konkrétny človek. Nevidíme Godzilu drviť jednotlivcov: rozšliapava budovy, je mu ľahostajné, kto sa v nich nachádza. Potešenie z groteskne neskutočného ukazuje, že fantázia stojí jednou nohou v realite, aj keď jej ide len o zisk.
Hybnou silou deja v Návrate Godzilu (Gojira no Gyakushu, Motoyoši Oda 1955) nie je nukleárne ohrozenie, ale súboj netvorov. Temná atmosféra ostala, divák sa zabáva na rozbíjaní modelov, na nivočení a vandalizme. Boje netvorov sa začali súbojom King Konga s Godzilou (1962), pokračovali v Trojhlavom netvorovi Gidora (San Daikaidžu Čikyu Saidai no Kessen, Inoširo Honda 1964) a v ďalších filmoch. Výnimkou je Frankenstein – Súboj gigantov (Furankenšutain no Kaidžu Sanda tai Gaira, 1966): neobjavila sa jediná známa obluda a prekvapila aj brutálnosť. Zelený netvor nepošliapava ľudí nevedomky, ale bez zábran si na nich pochutnáva. To je výnimka z pravidla, že obludy sú zlé a škodlivé, ale nie ukrutné ani krvilačné. Rodan sa ako prvý pokúsil získať náklonnoasť obecenstva. Ideu sympatického netvora doviedla do dôsledkov Mothra (Mosura, Inoširo Honda 1961): neohrabaný obrovský motýľ neprináša skazu zámerne.
V prvých filmoch o Godzile sa utrpenie jednotlivca naznačovalo, ale nezobrazovalo. Kaidžu eiga nezáleží na osude jednotlivca, ale to sa nevzťahuje na netvora, ktorého sa snažia zabiť ľudia aj iné netvory. Kaidžu eiga sa od začiatku zriekla zobrazenia netvorov ako bytostí s citmi. Godzila je ničiteľ, aj jeho prví nasledovníci akoby neboli živé bytosti, ale na skazu naprogramované mechanizmy. Nemajú cit ako prvý King Kong, iba fungujú ako Rhedosaurus (The Beast from 20,000 Fathoms).
Netvor a človek
Kaidžu eiga je zameraný na vizuálne vnemy, no nemá veľa miesta pre kresbu postáv. Existujú výnimky (Serizawa), ale pokusy ponúknuť divákovi ľudský vzor zanikli už v Rodanovi (1956). Publikum sa chce stotožniť so sympatickými postavami, ale v kaidžu eiga takmer niet osobností, netvory ohrozujú národ a ľudstvo ako celok, človek zomiera ako anonymná molekula masy, nevidno utrpenie jednotlivca. Zánik národa znázorňujú zničené hračky, horor sa obmedzuje na ničenie predmetov.
Náznaky netvora ako našinca sú v bojoch „dobrých” netvorov proti „zlým” (Mothra, King Kong proti Godzilovi a Godzilla proti Mothre (Mosura tai Gojira, 1964). Exportný šláger japonskej kultúry musel zmeniť povahu z globálneho ohrozenia na záchrancu ľudstva, najprv v Trojhlavom netvorovi Gidora a v Netvorovi Nula (Kaidžu Daisenso, Inoširo Honda 1965). Dokonca mu prepožičali ľudské črty – opatrne a postupne, aby neodstrašili detské publikum.
Japonci prekonali atómový strach, traumu prehratej vojny aj imperiálnej kolaborácie s nacistami. V Godzille proti Mothre (Mosura tai Gojira, 1964) je rozprávkový ostrov zničeným polygónom jadrových pokusov, ale v King Kongovi proti Godzilovi sa obludy poruvali aj bez Bomby. Na konci tejto fázy spojil nadživotný Frankenstein (Frankenstein proti Baragonovi – Furankenšutain tai čitei kaidžu Baragon, Inoširo Honda 1965) tri motívy: atómovú bombu, alianciu s nacistickým Nemeckom a záchranu Japonska. Deje Godzilov oscilujú medzi strašidelne veľkolepými víziami a masochistickou túžbou byť potrestaný. Každý netvor sa neomylne zameria na najdôležitejší národ – na Japoncov.
Kariéra ničiteľov miest nemala takú hladkú trajektóriu, akú naznačuje vernosť netvorov Tokiu. Stali sa obeťami vlastného úspechu: nesmierne náklady na reálnu rekonštrukciu miliónovej megapolis sú veľké aj na miniatúrny model. Ruvačky v prírode šetria rozpočet, palmy sú lacnejšie ako makety mrakodrapov, Syn Godzilu šantil na tropických ostrovoch. Presťahovať netvora z mesta do ostrovného raja znamená umiestniť ho do diskusie „technika proti prírode”, inej ako otázka „príroda proti technike”, na ktorú Godzila hravo odpovedal zničením Tokia. Temné sily nedostali dovolenku. Japonci nakrútili realistickejšie a temnejšie katastrofické filmy ako kaidžu eiga, napríklad v 60-tych rokoch štúdio Toei a Toho o globálnej jadrovej vojne Konečná vojna a Posledná vojna, v 70-tych rokoch Prílivová vlna, Posledné dni planéty Zem, v 80-tych Vírus. „Katastrofický realizmus” mal nahradiť príjmy, stratené útlmom kaidžu eiga. Špeciálne efekty boli zakalkulované v cene.
Príbehy pristrihnuté na mieru netvora zavše ponechávajú priestor pre vedľajšie línie. Už v Rodanovi (1956) zavážil motív netvora na slobode: praveká ozruta zúri v súčasnosti. Mothra má bájny pôvod, na rajskom ostrove ju uctievajú ako božstvo. Mothra aj Gappa spoločnosti Nikkatsu sú pánmi svojho sveta, zväčša „strateného”. Ziskuchtiví podnikatelia alebo nešťastné okolnosti ich vytrhli z vlasti, dezorientovane zúria v neznámom prostredí, namiesto uctievania ich vítajú guľometné salvy. Originály stratených svetov King Konga proti Godzilovi a King Konga – Frankensteinovho syna sú v Amerike: Stratený svet – The Lost World, 1925 a King Kong, 1933.
Japonské netvory nemajú vlasť, alebo ju dobrovoľne opustili ako vesmírny Gidora. O ich minulosti vieme iba to, že niektoré z nich milióny rokov spali. Existujú, len aby prinášali skazu a na záver ich zabili, navrátili do neznáma, z ktorého prišli. Sú to automaty s jedinou funkciou – pustošiť.
Vesmír a životné prostredie
Čaro boja starých netvorov proti novým sa opotrebovalo, obludy potrebovali iný dôvod existencie. Štúdiá Toho a Daiei uviedli devastáciu životného prostredia, Tanaka a Honda použili v prvých dvoch filmoch o Gidore osvedčenú hrozbu z vesmíru a zmenili Godzilu na lepšiu bytosť. Minulé hrôzy sa zdali prekonané, Japonci prežívali hospodársky zázrak a optimisticky sa mýlili, že nebezpečenstvo môže prísť len z vesmíru.
Nové motívy rešpektovali politickú, sociálnu a hospodársku situáciu, zmenu hodnôt, štruktúry a vkusu publika. Druhý film o Gidore dosiahol tematický zenit, nasledovalo len niekoľko zmien. Kaidžu eiga je extrémne obľúbený aj vďaka senzačným dobrodružstvám. Mládež jasá pri skaze Tokia, pri premene civilizácie na ruiny a popol. Začlenenie detí do sveta dospelých sa začína negáciou. Nestačilo prepožičať netvorom ľudské črty, urobili ich smiešnymi.
Kaidžu eiga nie je politický, ale podlieha atmosfére doby. Využil ďalšieho pozemského strašiaka, komunizmus. Potopená hrôza (Kaitei Gunkan, Inoširo Honda 1963) podporila nový politický postoj. Voľby vyhrali liberálni demokrati, garanti industrializácie a nového vyzbrojenia, vojaci mohli vystúpiť z úlohy štatistov a preplieskať netvorov. Vo filmoch Frankenstein a morské netvory (Nankai no Daiketto, Jun Fukuda 1966) a King Kong – Frankensteinov syn sa objavilo imperialistické ohrozenie zvonka. Zloduchovia „Červený bambus” či „Dr. Who” zobrazujú ruského Ivana, túžiaceho podrobiť si svet. Lenže aj to je len kulisa pre vyčíňanie netvorov. Zmenilo sa zdôvodnenie, nie marketing: Godzila zabáva decká.
Odchod netvorov
Toho obsadilo trh a prispôsobilo sa zmenám, zameralo sa na deti a oprelo sa o osvedčené témy, ale konkurentom stačilo opakovať vzor a zmeniť detaily. Daiei menilo prevažne výzor oblúd, Šočiku pokračovalo vo vesmírnom efekte filmom Guila – Frankensteinovo diabolské vajce (Uču Daikaidžu Guirara, 1967), kórejská spoločnosť Kuk Dong a japonská Toei spojili bombu s komunistami v Smrtiacej labe Godzily (Taekoesu Yonggary – Dai Koesu Yongkari, Ki-duk Kim 1967).
Spoločnosť Nikkatsu sa opierala o priateľské obludy ako Mothra a filmom Frankensteinov lietajúci netvor Gappa – Daikyodžu Gappa, Haruyasu Noguči 1967) troška prekročila britský vzor Smrtiace ohrozenie Gorgo – Gorgo, GB, Joe Dante 1960).
Klišé sa obohrali, nivočenie nedesilo ani neprekvapovalo a hrozil zánik témy. Štúdiá sa obávali meniť vkus publika, návrat zlej Godzily by mohol priniesť finančný debakel. Neobjavovali sa ani nové netvory. Pokus predstaviť Godzilu ako robota zlyhal, aj pokusy zdokonaliť nepodstatný dej (Návrat Mechagozilu – Mekagodžira no Gyakušu, Inoširo Honda 1975). Netvormi presýtení diváci dostali desať rokov oddychového času.
Výpovednú silu Godzily dokazuje strach. Emocionálne podnety majú nevýhody. Američan môže pri pohľade na zábery Hirošimy pociťovať vinu za utrpenie, ktoré spôsobil jeho národ. Pocit viny môže vyvolať odpor k jadrovým zbraniam a nepríjemné pocity sprevádza túžba zbaviť sa ich, odmietnuť vinu: divák uzná, že utrpenie je poľutovaniahodné, no zároveň ho ospravedlnení bombardovaním Pearl Harboru. Distribučné firmy vypitvali kritický zámer pôvodného filmu, filmy, upravené pre zisk aj ideologicky, zmenili modlu publika. Godzila sa obrátil na svoj protiklad, stal sa miláčikom.
Fanúšikovia obvinili Emmerichov film z podvodu opovržlivou prezývkou “Fraudzilla”. Americké vyvlastnenie Godzily smeruje proti jeho pôvodnému zmyslu. Tristar Godzila nevyzerá ako netvor, ani ako božská legendárna bytosť, fantóm či prebudené svedomie, je to len nadživotná jašterica, ktorá z neznámych príčin pokladá New York za dobré miesto na založenie rodiny. Živá pohroma nič nesymbolizuje, nemá posolstvo, je len votrelcom, ktorého treba rozpučiť ako švába.
Návraty netvorov
Trojhlavý netvor Gidora zaclonil vychádzajúce slnko novým mračnom. Čína odpálila atómovú bombu a vstúpila do klubu nukleárnych veľmocí. Japonci majú pocit ohrozeného národa. Gidora predstavuje smrteľný strach z nebezpečne blízkej ozrutnej Číny. Mothra zastupuje Tichý oceán, ale larválne štádium vývoja naznačuje zárodočný stav vojenskej kapacity Japonska. Godzila naďalej predstavuje USA, Rodan prevzal úlohu ZSSR. Japonci majú neutešený pohľad na veľmoci. Godzila a Rodan bojujú proti sebe, nezaujíma ich utrpenie Japoncov, mali s nimi „dosť starostí v minulosti”. Spoja sa proti Gidore až po kamikadze útoku Mothry. Film sa končí zmiznutím západných netvorov Godzilu a Rodana, prežijú len ázijské kaidžu Mothra a Gidora.
Netvor Nula priniesol nový politický postoj. Na obnovenie poriadku stačí poraziť nepriateľských vodcov, Japonsko neohrozuje Godzila ani cudzí národ, ale jeho vláda. Dramatický posun v symbolike sa začal filmom Godzila proti morskému netvorovi a nasledujúcim Zničte všetky netvory (Kaidžu Sošingeki, Inoširo Honda 1968). Hlavným kaidžu v pôvodnom scenári Godzila proti morskému netvorovi bol King Kong. Nahradili ho Godzilom, ktorý predstavoval Japonsko i nesmierne prírodné zdroje oceánu, z ktorého sa vynoril. Japonsko z nich čerpalo proti Červenému bambusu (Čína) aj na boj proti Hedore (Godzila proti Pánovi smogu – Gojira tai Hedora, Jošimicu Banno 1971). Tichý oceán je zdrojom moci Godzilu, súvisiaceho s pacifickými ostrovmi (Syn Godzilu, Pomsta Godzilu (Kaidžu Daišingeki, Inoširo Honda 1969).
Angilas v Godzilovi proti Giganovi (Gojira tai Gigan, Jun Fukuda 1972) predstavuje cudziu mocnosť na Ostrove netvorov, armáda ho však ľahko porazí po prvom vstupe na japonskú pôdu, a bez Godzilu by sa tam ani nedostal. Japonsko ešte žiada pomoc zvonka, ale svoje vojny si vybojuje samo. V Godzile proti Megalonovi (Gojira tai Megaro, Jun Fukuda 1973) je Godzila zbraňou, ktorú Japonsko použije, keď ju potrebuje.
Godzila proti Mechagodzilovi finalizoval metamorfózu Godzilu z obrazu USA na symbol oceánskych zdrojov. Vyjadril napätia medzi Východom a Západom v dobe intenzívnych protestov proti prítomnosti Američanov na Okinave, ktoré napokon viedli k navráteniu ostrova pod japonskú suverenitu. Mechagodzila vyjadruje názor na materialisticky bezduchý Západ. Technicky vyspelá Amerika rýchlo porazí Sovietsky zväz (Angilasa), no kráľ Seesar porazil Mechagodzilu (cudzia vojenská základňa na Okinave) duchovnými hodnotami Východu spojenými so zdrojmi Tichého oceánu.
Zápas Východu proti Západu pokračuje vo filme Hrôza Mechagodzila. Titanosaurus predstavuje zneužitie oceánu, Mechagodzila opäť USA a Godzila zdroje. Nevydarená spolupráca Dr. Mafuneho vedie ku skaze Japonska, k smrti jeho dcéry Katsury i k vlastnej záhube. Západu sa nedá veriť, hoci opäť podľahol útoku kamikadze (samovražda Katsury). Mechagodzila je bez Katsury bezmocný: je márne spoľahnúť sa na západnú techniku bez duchovného vedenia. Hrôzou Mechagodzila sa končí generácia vojnových filmov o Godzilovi. „Povojnové” série sa začínajú Godzilom 1984 (Gojira, Kodži Hašimoto 1984).
Apokalyptická imaginácia
Vojnový veterán Honda bol nepriateľom vojenských operácií. Serizawa argumentuje Ogatovi: „Bomby proti bombám, rakety proti raketám, a teraz máme novú superzbraň, ktorou sa môžeme skántriť všetci. Ako vedec, nie, ako človek to nesmiem dovoliť!”
V rokoch 1945 – 1999 Hollywood vyrobil tisíc filmov o jadrových zbraniach, štyri percentá produkcie. „Nukleárne” filmy sa na seba intertextovo odvolávajú. Nedokážeme predstaviť si svet po vlastnej smrti tak, aby sme nevpašovali aspoň do kútika obrazu naše pozorujúce vedomie. Film On the Beach (Stanley Kramer, 1959) zobrazuje záhubu ľudstva desivo definitívne, ale očami ľudských protagonistov. Ľudia nemôžu zobraziť záhubu celého ľudstva bez ľudského pohľadu.
Zlo je nám verné a Armagedon nepotrebuje jadrové zbrane. Godzila má účel starozákonnej Jeremiády, sú to príbehy o zničení a ovládnutí mesta, ktoré je svetom. Godzila nasleduje archetypy, povstáva z mora ako biblická Beštia, prináša skazu a smrť. Väčšinu z nás nedostane netvor, ale naše malé hriechy. Na konci Godzilu 1998 neprináša skazu netvor, ale stovky jeho detí.
Kaidžu eiga prerástol Japonsko, ujal sa na celom svete. Vznikol ako zábava detí a mládeže pre zárobok na svetovom trhu, platí v ňom vzorec vývoja od umenia cez zmenu vkusu k číremu konzumu. Zisky zvyšuje technika od hračkových modelov a ručnej animácie po počítačové triky. Kaidžu eiga je zábava s rozmermi netvora.
Japonský a americký Godzila
Podstatou mediálneho idolu nie je jedna konštantná vlastnosť, ale zmeny spoločnosti, hodnôt a mocenských vzťahov. Rozporným zmyslom Godzilu je diskusia medzi Japoncami a Američanmi. Po 2. svetovej vojne USA žiadali od Japoncov „pozitívne vyrovnanie” so zničením Hirošimy a Nagasaki. Americké zábery výbuchu bomby vo filmovom týždenníku Pochod času (1950) komentoval hodnoverný hlas: „Japonsko si svoje bizarné peklo vyslúžilo, agresia sa osudovo obrátila proti nemu.” Pojem „ambivalentnosť” nevystihuje zmätok a protirečenia polstoročného povojnového vývoja Japonska aj Godzily. Rozdielne interpretácie sú diskusiou o otázkach sveta po 2. svetovej vojne, o japonsko-amerických vzťahoch a o vzťahu techniky a prírody.
Japonský pohľad 1954
Predstavuje USA ako vinníka Hirošimy a Nagasaki. Japoncov mali potlačiť svedectvá obetí a vyrobiť dokumenty, podľa ktorých Hirošima nebola taká strašná ako v skutočnosti. Okupovaný národ vyjadril v Godzile nešťastie, ktoré mu priniesla 2. svetová vojna. Hybridný netvor (jašter, opica, rádioaktivita) pripomína šok národnej identity vojenskou porážkou, okupáciou a vplyvom USA. Zabite všetkých netvorov (Inoširo Honda 1968) vystríha, že povojnový rozvoj zničil tradičnú kultúru. Cudzinec z vesmíru používa pozemské netvory vrátane Godzilu na rozvrátenie a dobytie ľudskej (japonskej) spoločnosti: „Nie som váš nepriateľ. Snívam o novej vedeckej civilizácii na Zemi. Musíme za ňu obetovať zopár životov.”
Japonskú kultúru charakterizujú katastrofické témy. Kriticky reflektujú realitu a zároveň poskytujú únik. Americká veda prebudila Godzilu, japonská veda od neho oslobodila svet. Japonský vedec hrdinsky zahynul, aby Američania neprebudili nové netvory. King Kong proti Godzilovi spochybnil ekonomické partnerstvo Japonska s vojnovým nepriateľom. Ultrakapitalistický americký podnikateľ používa King Konga na reklamu uspávacích práškov. Vedec vysvetľuje: „Godzila má mozog ako okruhliak, je čírou hrubou silou, Kong je mysliaci živočích. Inštinktívni rivali sa navzájom ničia.”
Zmeny výzoru, scenárov a politického postoja japonského Godzilu odzrkadľujú zmeny pohľadu na USA po 2. svetovej vojne: prvé filmy ukazujú nepriateľstvo (zúrivý netvor devastoval Tokio), v ďalších Godzila obraňuje Japonsko proti iným netvorom, stále však predstavuje potenciálnu hrozbu. Niekedy je beštiou, inokedy ochrancom, ale metafora je konštantná: Godzila je Amerika. Japonci vyslovili „nevysloviteľnú” pravdu o Bombe a zároveň zvalili vinu za svoju agresívnu vojnu na Američanov. Možno sa usilovali ospravedlniť ukrutnosti impéria, spojenca fašistického Nemecka: experimentovali na vojnových zajatcoch, prinútili Kórejky k prostitúcii pre japonských vojakov a divák pochybuje o Serizawovej úprimnosti: „Nemám nijakých nemeckých priateľov!”, lebo prepísali školské učebnice, aby zmenšili svoju vinu. Japonsko si vyslúžilo bizarné peklo, agresia sa osudovo obrátila proti agresorovi.
Americký pohľad 1998
Američania majú iného Godzilu. Z pôvodných filmov vystrihli celé scény a pridali nové s americkými hercami (najznámejší z nich je Raymond Burr). Americké médiá karikovali počas 2. svetovej vojny Japoncov ako potkany, tchory, hady a morské netvory. „Žartovné” Jap Hunting Licenses (Povolenia na lov Japoncov) ich vyhlasovali za lovnú zver. Vojna priniesla nenávisť, ale tiež rozvoj techniky, ekonomiky a sociálneho systému. Štátna regulácia a odborné plánovanie vojnového hospodárstva zásadne posilnili postavenie štátu v sociálnej starostlivosti, v infraštruktúre, v urbanistike a v konzumnej kultúre. Klíčila globálna civilizácia.
Godzila predstavuje vykorisťovateľský prístup ľudstva k prírode a techniku, ktorú neovládame. Kritiku vypitvali z mnohých variácií a v Godzilovi 1998 zanikla úplne. Prepísali ideu, dej, postavy a implantovali propagandistický motív s antinukleárnym aktivistom: Matthew Broderick pracuje v úrade USA pre jadrovú energetiku, aby „zmenil systém zvnútra”. Živú tému „technika proti prírode” využili na potlačenie protiamerického motívu a pocitu viny za Hirošimu.
„Japonský zázrak” podporil svetový záujem o Godzilu, exotickú značku národnej identity a explózie ázijského tigra na hospodársku a technickú veľmoc. Na zahraničné obecenstvo zapôsobil pôvod Godzilu. Ťažkopádny dinosaurus pripomína zápasníka sumo veľkým bruchom, širokým postojom a chôdzou; v roku 1998 ho nahradil štíhly rýchly jašter. Amerikanizované Japonsko sa dokonale prispôsobilo rýchlej, premenlivej a nebezpečnej epoche: stalo sa jej tvorcom.
Povrchný novinár vyhlásil: „Americký Godzila je bližší západniarom, lebo má dlhé nohy.” Emmerichov Godzila vyrástol z analógie: japonský Godzila reaguje na prehru v 2. svetovej vojne, Godzila 1998 moralizuje debakel vo Vietname: Vietkong nebol dôstojným súperom, v čestnom boji by podľahol, keby vyliezol z diery a statočne sa dal pobiť leteckými bombami ako civilné obyvateľstvo Hirošimy, zmasakrované z bezpečnej výšky posádkou Enoly Gay. Hollywood karhá súperov USA za úspech, kŕmi divákov nepriateľmi, čo kladú pasce a zákerne striehnu v zálohe. Partizánsku taktiku „udri a uteč” vidno aj v „mierových” filmoch: sliniaci Votrelec neútočí priamo, ale zhora a zozadu, nebojuje čestne, ale účinne.
Japonský Godzila v prvých filmoch symbolizoval USA, americký Godzila japonskú infiltráciu. Záplava potomstvom obojživelného netvora signalizuje strach z plazivého prenikania cudzincov do americkej ekonomiky a politiky. Americký Godzila posilnil obavy z imigrácie: na začiatku filmu netvor pláva z Pacifiku do Atlantiku, Aziati utekajú z domova a infiltrujú USA.
Metaforu jadrovej vojny, hrozieb techniky, zodpovednosti za Hirošimu a za ničenie životného prostredia utopili v zábave. Godzilu vykastrovali a diváci platia, aby podcenili výstrahu.
Čaro ničiteľa
Deti milujú dinosaury, lebo predstavujú nekontrolovateľnú moc, ochranu aj strach: rodičov. Dieťa v múzeu obdivuje obrovskú kostru, jačí „Tyranosaurus!” a vyslovenie ťažkého mena mu dáva moc nad gigantom. Dinománia je detská zvedavosť na tajomné obry, vyhynuté pred miliónmi rokov; súvisí s obavami z vyhynutia ľudstva. Dinosaury vládli Zemi 170 miliónov rokov a vyhynuli. Evolúcia druhu Homo Sapiens je problematická už po niekoľkých desiatkach tisícročí. V románovej trilógii Eden (Harry Harrison, 1984 – 1988) sa dinosaury vyvinuli na inteligentnú rasu so 40 miliónov rokov starou kultúrou. Meteorit pred 65 miliónmi rokov nezničil Zem, ale jaštery ohrozilo iné smrteľné nebezpečenstvo – ľudia. Vojna sa začala ihneď po stretnutí „inteligentných” druhov.
Drak patrí k dominantám čínskej, japonskej aj našej fantázie. Pozostatky predhistorických jašterov, objavené v 19. storočí, pútajú predstavivosť vedcov aj verejnosti. Dinosaurus je totemové zviera modernej doby, významovo preťažené nadhistorickými archetypmi aj vzormi súčasnej ekonomiky, politiky a sociálnej štruktúry. Zúrivé dravce sú emblémy globalizácie, energeticky pažravej spoločnosti a konzumentov, ktorí sa prispôsobili ekologicky samovražednému životnému štýlu.
Dinosaury v Stratenom svete Conana Doylea náhodne objavili v odľahlej oblasti Amazonky. Génoví inžinieri vo filme Jurský park ich vyrobili zámerne, nie pre vedecké poznatky, ale ako simulácie na objednávku: ani domorodci netancujú pre vlastné potešenie, štylizujú sa na živé rekvizity v divadle pre turistov. Netvor je exorcizmom americkej hrozby, japonskej hanby z vojnovej porážky a strachu z Bomby. Ostal idolom vyše pol storočia, lebo má vlastnosti epochy, prispôsobuje sa vkusu publika podľa spoľahlivého kritéria, obchodného zisku. Rôznorodé interpretácie neznižujú jeho význam, naopak, dodávajú mu životaschopnosť.
Godzila je napriek predhistorickému pôvodu moderný netvor, existuje intertextuálne, v súvislosti s desiatkami hraných aj animovaných filmov, s prepracovaniami, imitáciami a paródiami. Praveký obor symbolizuje chameleónsky premenlivú postindustriálnu civilizáciu, v ktorej ostáva cudzincom. Metafora bezdomovcov bez fyzickej a duševnej vlasti netuší, kam prišiel, čo sa deje s ním a okolo neho, ani nechápe svoju jedinečnú mocenskú pozíciu. Je analógiou sociálneho a zdravotného sektora, ktorých podiel na štátnom rozpočte sa vyčísľuje v desiatkach percent, ale význam sa finančne nedá vyjadriť. Sociálna politika je občianska priorita, rozhodujúca o stabilite spoločnosti. Okrem sociálneho systému Godzila pripomína aj iného netvora: internet je prvým kolektívnym médiom, ktorým sa mnohí prihovárajú mnohým, a nie jeden jednému ako telefónom, ani jedno centrum publiku ako noviny, rádio a televízia. Obsahuje známe prvky, ale nie je len hybridom starých netvorov, šokuje nadľudskými silami.
V spoločnosti, v technike aj v biológii sa rúcajú hranice, druhy vzájomne implodujú. Vražedný jašter je poľutovaniahodný bastard ľudstva s totálnou skazou, smrtiace dieťa tušenia budúcnosti: súcit s netvorom je sebaľútosťou. Godzila zúrivo a ironicky utešuje deti, že žijú v nebezpečnom svete. Godzila je bezpečný horor: vonkajšia hrozba je zničená (netvor zahynie), obnoví sa pôvodný stav (Tokio povstane z ruín), porazený je ešte silnejší (Japonsko zvíťazí). Málo netvorov 20. storočia poskytuje svetovému obecenstvu taký intímny pohľad do kultúry, ktorá ich zrodila. Naša civilizácia je matkou pohodlného života, aj katastrof a netvorov. Politicky nepohodlný netvor mlčal o hrôzach minulosti a strašidlách prítomnosti. Vybral si iný cieľ, katastrofy, ktoré ešte nenastali: pri každom návrate sa vyhrážal zajtrajškom.
Národnú kultúrnu inštitúciu Godzilu preslávila odlišnosť od západných predstáv o realite a odmietnutie západných kritérií realizmu. K úspechu prispelo vlastenectvo. Animované makety, širokouhlý film, stereozvuk a počítače dodali kaidžu eiga čaro techniky, ale v „gumovom kostýme”, vo výprave, scénografii a v produkcii sa ozývajú emfatické gestá, zložité kostýmy a masky tradičného divadla kabuki. Bolo impulzom vízií teatrálnej deštrukcie v horúčkovitom mozgu atomofóbneho protagonistu filmu Žijem v strachu (Akiro Kurosawa, 1955).
Najväčším výdobytkom populárnej kultúry na prelome tisícročia sú katastrofy: Titanic, Sopka, Deň nezávislosti, Terminátor, Armagedon a Godzila sú odkazy kultúry na pokraji Súdneho dňa. Katastrofické filmy rituálne symbolizujú cykly technickej deštrukcie asteroidmi, sopkami, hurikánmi, zemetraseniami a netvormi. Godzila vysiela ambivalentné posolstvo nepriateľa aj obrancu, prírodnej sily aj produktu high-tech, votrelca aj pravého Japonca, kliatby aj požehnania. Vysiela signály rozporuplného sveta, nie je osamelým netvorom jediného filmu, ale dominantou dlhodobého kontinua. Dva tiene Godzilu vrhá jeden zdroj, víťazstvo Západu v stretnutí s Východom v 2. svetovej vojne. Ázijské hospodárske tigre ukazujú svetu, že bolo dočasné.
Godzila je blízky videohrám: hlupáci sa pokúšajú ublížiť mu smiešne úbohými zbraňami, rozzúria ho a obluda šíri skazu. Film je dobre urobený, keď obecenstvo sa zaľúbi do netvora. Netvor potrebuje dôvod na existenciu. Stal sa identifikačným vzorom, lebo človek nezvládol úlohu hrdinu.
Godzila je groteskne pôvabný ako bozkávajúce sa veže mrakodrapov, ikona populárnej kultúry je zvesťou o zle v človeku a v pokroku. Posolstvo zatemnili zábavou, históriu zamkli v trezore, zamlčali kritiku civilizácie a ideológie, ale idol prežil svojich stvoriteľov aj tisícročie a v roku 2004 oslávil päťdesiatku: Godzila nezamýšľa odobrať sa cestou dinosaurov.