Erik Ondrejička: Javorové piesne

 Javorové piesne

 

 

Dlho som už s vami nebol

štíhle javory

nebolo s kým až po nebo

srdce otvoriť

 

Dlho nehral vaše piesne

vietor na listoch

Myslel som že sa mu necnie

a mne takisto

 

Zišlo z očí zišlo z mysle

s časmi starými

A dnes chcete znova myslieť

so mnou na rýmy

 

Vymýšľate piesne presne

ako kedysi

A ja vám len na tie piesne

píšem nadpisy

 

 

 

Opuscula artis

 

 

Každé z nich je zvláštne memento

zdanlivo stratených dávnych momentov

čo v nás preletí a ticho dopadne

ako pestrý olej nanesený na plátne

kúsok chladného kovu

alebo len odrezok z dreva

a možno len zopár tónov čo si niekto spieva

alebo len čosi krátke

opísané slovom

tajomne

pravdivo

a možno iba novo

možno maličký zázrak

a možno žiadna veda

lenže to dovtedy nikto nepovedal

 

Každé z nich je zvláštne memento

zdanlivo stratených večných momentov

a my v nich žijeme

a ani nevieme

   prečo nás na chvíľu odlepia od zeme

 

 

 

 

Smutný dážď

 

 

Ešte raz mať v ústach

jazyk od malín

 

tajne srdcom rátať

hnedé podvaly

 

starecky pokorne

a možno len skromne

 

vo vlakoch pradávno

prehučaných vo mne

 

v topánkach s kúskami

starej letnej hliny

 

na tvári rozsudok

asi trocha vinný

 

za ruku čo mávne

na staniciach v dávne

každej zvlášť

 

kým vietor nezistí

pre ktorú na lístí

hrajú dážď 

 

 

Sobotné ráno

 

otcovi za poetické návštevy trhoviska

 

Sobotné ráno

kým niekde neotvoria

chodí na kapustovú vodu zo Záhoria

(eném si smelo chlipnú mladý pánko)

a tak ju chlípe zo zelených stánkov

 

a všetkým sa montuje do ich rozhovoru

že za koľko ako a ku ktorému moru

 

a naprázdno točí ohmatanú kľuku

čisto len pre radosť z rapotavého zvuku

 

ovonia cigánsku a opatrne vyfúkne

nech sa nezamotá trhovníčkam pod sukne

 

vytlačí výkvet skleníkov na paletu

znova sa poteší z každého jemného kvetu

 

objedná teplý strik u teplého strýka

a k nemu dotyk čo sa ho dnes nedotýka

 

trochu mu zaklame že sa má ozaj úžasne

      a tajne vloží pekný kamienok do básne

 

 

 

 

V daždi pred zotmením

 

 

Strom sa zatvára

v daždi pred zotmením

keď v nás čosi stojí

a niečo sa mení

na tej zvláštnej ceste

zhora smerom nadol

keď súmrak priletel

ale nezosadol

a ťažký oblak

nech ho to tak netlačí

si odľahčuje

do večerných pavlačí

takmer potichu

len v zhrdzavených rínach

vytrvalo zvoní

tlmený klarinet

dostihových koní

v mäkučkých tónoch

čo s citom doznejú

odtečú

alebo odskáču

no mestu je z nich

ešte chvíľu do plaču

 

Strom sa zatvára

na noc do kvetov

a bude sa v ich lone báť

Ja im otvorím

s čerstvo zomletou

a dávny strach mám o teba

 

 

 

 

 Plán náhod

 

 

Žijeme v úlomkoch časového plánu

zoradených zvláštnou chybou podsystému

keď sa všetky veci podľa plánu stanú

len v nich ktosi zmení miesto čas a tému

 

a tak sa nám bozky na starnúcich perách

zmenia na hľadanie v koži Ahasvera

z cestičky čo hľadá kvapka dolu tvárou

je iba blúdenie v loďke pre rybárov

z uplakanej básne

čo čas neodvanie

je iba hluchota na jej počúvanie

z tajnej smelej túžby

čo sa nepriznáva

je len vôňa vetra v odkvitnutých trávach

 

a z objatia láska

čo sa volá bolesť

keď jej ostré zvyšky nevládzeme dojesť

a ona len s tvárou takmer žensky krutou

čaká na nás znova niekde za zákrutou

vždy na správnom mieste

vždy v tej správnej chvíli

chirurgicky presná

aj keď sa v nás mýli

a kto by si všimol

že má úsmev tenký

keď na krásnych prstoch

ukazuje lienky

náhodou sa pridá

a už zostane

s osou miesto lienky

skrytou do dlane

 

Žijeme v úlomkoch

časového plánu

pozliepaných z náhod

za zdedené viny

ktoré sa nám všetkým

bohvie prečo stanú

hoci ich mal možno

prežiť niekto iný