Javorové piesne
Dlho som už s vami nebol
štíhle javory
nebolo s kým až po nebo
srdce otvoriť
Dlho nehral vaše piesne
vietor na listoch
Myslel som že sa mu necnie
a mne takisto
Zišlo z očí zišlo z mysle
s časmi starými
A dnes chcete znova myslieť
so mnou na rýmy
Vymýšľate piesne presne
ako kedysi
A ja vám len na tie piesne
píšem nadpisy
Opuscula artis
Každé z nich je zvláštne memento
zdanlivo stratených dávnych momentov
čo v nás preletí a ticho dopadne
ako pestrý olej nanesený na plátne
kúsok chladného kovu
alebo len odrezok z dreva
a možno len zopár tónov čo si niekto spieva
alebo len čosi krátke
opísané slovom
tajomne
pravdivo
a možno iba novo
možno maličký zázrak
a možno žiadna veda
lenže to dovtedy nikto nepovedal
Každé z nich je zvláštne memento
zdanlivo stratených večných momentov
a my v nich žijeme
a ani nevieme
prečo nás na chvíľu odlepia od zeme
Smutný dážď
Ešte raz mať v ústach
jazyk od malín
tajne srdcom rátať
hnedé podvaly
starecky pokorne
a možno len skromne
vo vlakoch pradávno
prehučaných vo mne
v topánkach s kúskami
starej letnej hliny
na tvári rozsudok
asi trocha vinný
za ruku čo mávne
na staniciach v dávne
každej zvlášť
kým vietor nezistí
pre ktorú na lístí
hrajú dážď
Sobotné ráno
otcovi za poetické návštevy trhoviska
Sobotné ráno
kým niekde neotvoria
chodí na kapustovú vodu zo Záhoria
(eném si smelo chlipnú mladý pánko)
a tak ju chlípe zo zelených stánkov
a všetkým sa montuje do ich rozhovoru
že za koľko ako a ku ktorému moru
a naprázdno točí ohmatanú kľuku
čisto len pre radosť z rapotavého zvuku
ovonia cigánsku a opatrne vyfúkne
nech sa nezamotá trhovníčkam pod sukne
vytlačí výkvet skleníkov na paletu
znova sa poteší z každého jemného kvetu
objedná teplý strik u teplého strýka
a k nemu dotyk čo sa ho dnes nedotýka
trochu mu zaklame že sa má ozaj úžasne
a tajne vloží pekný kamienok do básne
V daždi pred zotmením
Strom sa zatvára
v daždi pred zotmením
keď v nás čosi stojí
a niečo sa mení
na tej zvláštnej ceste
zhora smerom nadol
keď súmrak priletel
ale nezosadol
a ťažký oblak
nech ho to tak netlačí
si odľahčuje
do večerných pavlačí
takmer potichu
len v zhrdzavených rínach
vytrvalo zvoní
tlmený klarinet
dostihových koní
v mäkučkých tónoch
čo s citom doznejú
odtečú
alebo odskáču
no mestu je z nich
ešte chvíľu do plaču
Strom sa zatvára
na noc do kvetov
a bude sa v ich lone báť
Ja im otvorím
s čerstvo zomletou
a dávny strach mám o teba
Plán náhod
Žijeme v úlomkoch časového plánu
zoradených zvláštnou chybou podsystému
keď sa všetky veci podľa plánu stanú
len v nich ktosi zmení miesto čas a tému
a tak sa nám bozky na starnúcich perách
zmenia na hľadanie v koži Ahasvera
z cestičky čo hľadá kvapka dolu tvárou
je iba blúdenie v loďke pre rybárov
z uplakanej básne
čo čas neodvanie
je iba hluchota na jej počúvanie
z tajnej smelej túžby
čo sa nepriznáva
je len vôňa vetra v odkvitnutých trávach
a z objatia láska
čo sa volá bolesť
keď jej ostré zvyšky nevládzeme dojesť
a ona len s tvárou takmer žensky krutou
čaká na nás znova niekde za zákrutou
vždy na správnom mieste
vždy v tej správnej chvíli
chirurgicky presná
aj keď sa v nás mýli
a kto by si všimol
že má úsmev tenký
keď na krásnych prstoch
ukazuje lienky
náhodou sa pridá
a už zostane
s osou miesto lienky
skrytou do dlane
Žijeme v úlomkoch
časového plánu
pozliepaných z náhod
za zdedené viny
ktoré sa nám všetkým
bohvie prečo stanú
hoci ich mal možno
prežiť niekto iný
Krásne básne – melodické, s vynaliezavými rýmami, s obraznosťou, nevtieravé verše plynúce ako voda v potôčiku, vynaliezavé pointy. Vďaka za ne.
Ahoj, pár veršov rada citujem k pripravovanej výstave mojich obrazov. :-)
Ďakujem.
Milý Eriku,
čtu Vaše básně poprvé. Říká se, že poezie už je spíše próza v řádcích. Ale Vaše verše jsou pořád ta původní lyrika, přitom moderní, zpěvná, ale ne násilně rytmizovaná.
Je v nich smutek, stesk, ale nejsou sentimentální. Jsem ráda, že jsem je poznala.
Milena