Milan Maťaše: Šachsej – Vachsej

Milan Maťaše

ŠACHSEJ -VACHSEJ

(Podľa rozprávania môjho priateľa počas jednej teplej jesene na Kryme)

 

 

Stalo sa to v dvadsiatom prvom. Strana ma vybrala k splneniu akejsi veľmi dôležitej úlohy. Spočiatku som sa, priznávam, zľakol. Prečo by som práve ja, obyčajný kultúrny referent zo šestnásteho moskovského obvodu – aj keď vo vedúcej funkcii – mal byť poverený nejakou významnou úlohou? Nevedel som na to odpovedať. Vzápätí si ma však predvolal súdruh Dunačarskij, komisár národnej osvety, a veľmi podrobne mi objasnil, čo sa odo mňa očakáva. A aj zdôvodnil, prečo vybrali práve mňa: lebo som schopný a politicky uvedomelý pracovník. “Preto pôjdete do Azerbajdžánu vy a nikto iný,” doložil.

Lepšie ohodnotenie som si ani nemohol priať.

Dva týždne pred odchodom som sa na cestu svedomito pripravoval a chystal si potrebné podklady. Mojou jedinou úlohou malo byť posúdenie oprávnenosti existencie starej tatárskej náboženskej slávnosti a jej možného negatívneho vplyvu na šírenie komunistickej ideológie a presadzovanie socialistickej politiky v tomto teritóriu, čo by mohlo mať – za určitých podmienok – neblahý vplyv na politickú i územnú integritu našej krajiny.

Preťažká úloha, ale rád som sa jej ujal!

Cestoval som vlakom. Po niekoľkých únavných dňoch som sa konečne ocitol na mieste. Davom ľudí na nástupisku som sa ledva predieral. Všetci pobehovali s veľkými batohmi, kuframi i prútenými košmi plnými všakovakého tovaru. Nevedel som si predstaviť, ako sa v tomto mravenisku stretnem s človekom, ktorý ma tu mal čakať. Moje obavy boli však zbytočné.

“Prepáčte! Súdruh Maťaškov? Sergej Sergejevič?” oslovil ma malý, chudý, takmer vyziabnutý chlapík s veľmi širokým, no úprimným úsmevom, na aký sa odpovedá rovnako – úsmevom.

“Presne ten,” priznal som svoju totožnosť. “A vy, ak sa nemýlim, ste…”

“Lokunin. Ivan Andrejevič Lokunin. Vítam vás v Baku.” Podali sme si ruky. “Ako sa vám cestovalo?”

“Až na to teplo, výborne.”

“A to máme len začiatok apríla. Ak dovolíte – kufre.” Nečakal ani na moju reakciu a oba zdvihol tak svižne a ľahko, ako by boli prázdne.  “Tadiaľto, prosím.”

Tento zdvorilý, sympatický človek žil v Baku už niekoľko rokov. Bol, ako som sa od neho dozvedel, stavebný inžinier. Prišiel sem ešte za Romanovcov, spoznal so svojou budúcou ženou a usadil sa tu. V priebehu októbrových udalostí roku 1917 sa postavil na správnu stranu, a hoci bol za to počas dvaapolročného obdobia existencie pochybnej Azerbajdžánskej demokratickej republiky nedôstojným spôsobom ponižovaný, nepoľavil. Za všetko sa mu následne dostalo oprávneného zadosťučinenia a po oslobodení Azerbajdžánu od vlády nacionalistickej strany musavatistov XI. Červenou armádou bol začiatkom mája 1920 Moskvou vymenovaný do funkcie poverenca pre otázky politické, náboženské a kultúrno-osvetové.

Horko-ťažko sme sa predrali zástupmi zmätene sa motajúcich ľudí a vyšli von zo stanice, kde nás čakalo zaparkované auto. Pred poludním sme prišli k domu Ivana Andrejeviča Lokunina na východnom pobreží Bakuského zálivu. Bol to poschodový dom s terasou a mierne šikmou strechou, s hustou, rozľahlou záhradou okolo. Vskutku prepychové bývanie.

Hneď za bránou nás čakal usmiaty, tmavý chlapec, ktorý ma privítal bezchybnou ruštinou. Volal sa Nodar Sabir a slúžil u Lokunina ako pomocník pri rôznych prácach. Jeho šikovnosť a všestrannosť boli, podľa slov Ivana Andrejeviča, na nezaplatenie. Zaparkoval auto na svoje miesto a my sme vošli do domu.

Nazy, Lokuninova manželka, bola – rovnako ako on – nižšej postavy, ibaže – na rozdiel od neho – určite tri razy tak široká. Bola to milá, dobrosrdečná žena s tvárou zahalenou v čiernej čadry. Po rusky však vedela pomerne málo.

Nasledujúce dni som prežil v pohode tela i ducha.

Bolo o mňa postarané po všetkých stránkach. Lokunin ma previezol po celom Baku a poukazoval mi všetky zaujímavosti tohto mesta a jeho okolia. Nevynechal azda nič, o čom bol presvedčený, že ma upúta. Vtedy mi aj podrobne porozprával o slávnosti Šachsej-Vachsej. Jej čas sa nezadržateľne blížil.

Každý deň sme chodili do Starého mesta, kde sa celá slávnosť mala uskutočniť. Na uliciach bolo cítiť zvláštne napätie, ktoré sa badateľne z hodiny na hodinu zvyšovalo, a to najmä na trhovisku pod Dievčenskou vežou Kys-Kalasy, ktoré bolo neprestajne do prasknutia plné. V stredu, deň pred začiatkom slávnosti, bolo také preplnené, že sme mali problém cezeň vôbec prejsť. Na každom kroku nás pristavovali obchodníci a núkali tovar, na aký si len človek spomenie: farebné látky rôznych druhov, pletené koše, tkané koberce, živé domáce zvieratá, ale aj okrasné vtáky, výrobky z kože, železa i dreva, kuchynský riad, tradičný tatársky odev pre mužov aj ženy, jednoducho všetko možné i nemožné. A aj vône, ktoré na naše nosy neprestajne útočili, boli rovnako neodolateľné: desiatky predavačov korenia a iných prísad do jedál sa striedali s desiatkami pouličných kuchárov, ktorí ponúkali – kam sme sa len pozreli – rozvoniavajúce azerbajdžanské špeciality na čele s typickým šašlikom z baraniny. A hádam na každom rohu bolo počuť dlhé, ťahavé tóny tatárskej  hudby.

Bol som v čudnom opojení, priam v siedmom nebi; celým srdcom som sa oddal atmosfére blížiacej sa slávnosti. Deň pred splnom, vo štvrtok večer, bolo v centre Baku skutočne obrovské množstvo ľudí. Odhadol som ich počet na dvadsať až tridsať tisíc, no Lokunin sa zasmial a povedal, že už teraz je ich minimálne päťdesiat tisíc a že na druhý deň, keď bude hlavná slávnosť, ich počet vzrastie minimálne o ďalších sto tisíc. “Húfy ľudí prichádzajú aj z okolitých krajín a svojou účasťou tak chcú prispieť k celkovej atmosfére,” dodal.

Šachsej-Vachsej bola skutočne mimoriadna slávnosť.

Na čele sprievodu kráčali dvadsaťroční mládenci, slávnostne vyobliekaní, ktorí mali na sebe pripevnené dlhé drevené konštrukcie v tvare obrátených brezových metiel. Na ich poprepletaných koncoch bolo vidieť priviazané krvavé ľudské ruky, časti nôh, odťaté hlavy, odrezané uši. Všetko akoby čerstvo oddelené od ľudského tela.

Lokunin na môj zhrozený pohľad reagoval smiechom. “To je len z vosku, z obyčajného včelieho vosku,” vysvetlil mi, keď sa nakrátko prestal smiať. “Aj tá krv je napodobenina. Šťava z ovocia, farbiaceho na červeno.”

“Je to nechutné!”

“Je to z vosku. Z vosku,” niekoľkokrát zdôraznil, a neprestajne sa chichotal. Lokunin bol stále so mnou aj preto, aby mi všetko dôkladne vysvetlil a každé dôležité slovo preložil do ruštiny. Bolo vidieť, že sám je tým veľmi zaujatý a baví ho robiť mi sprievodcu, ktorého budem určite pozorne počúvať.

Mládencov s voskovými ľudskými torzami vystriedala hudba. Hm, hudba? Bol to skôr lomoz a chaotický hukot či vreskot, ktorý sa za hudbu nedal ani považovať. Asi dve desiatky hudobníkov hrali na vykrútených plechových trúbkach a na bubnoch zvláštne tatárske melódie – každý inú. A za nimi – desať veľkých, štíhlych tympanov, tureckých bubnov, osadených v pevných prútených stojanoch. To boli jediné nástroje, ktoré sa prejavovali aspoň trochu ako hudobné nástroje. Ich vysoké, dunivé tóny jasne kraľovali nad touto zvukovou disharmóniou. Keď som si kedykoľvek počas nasledujúcich rokov vybavil v mysli tento šramot, znovu som prežil krutú tortúru svojho sluchu.

“To sú mulovia, moslimskí kňazi, ktorí riadia tento sprievod, a prakticky aj celú slávnosť,” otočil sa ku mne Lokunin a naklonil sa k môjmu uchu, aby som ho v takom hluku dobre počul. Starší muži s dôstojnými výrazmi na tvárach mali svoje dlhé brady na počesť tragickej smrti patróna tejto slávnosti henou natreté na červeno. Oblečení do bielych, okolo pásov zdobených šiat, s turbanmi na hlavách. Jedni, asi tretina z nich, biele, druhí – tí, čo aspoň raz absolvovali posvätnú púť do Mekky – turbany vo farbu proroka Mohameda, zelené. Na jedného z nich ma upozornil Lokunin.

 “Ten v strede… ten s tými akoby metálmi na hrudi… ten… vidíte? V zelenom turbane…  to je Sülejmän Varudžan. Najvyššia hlava šiítskeho duchovenstva v Azerbajdžáne. Po otcovi je však Armén a po matke Turek. Paradoxné, však!? Patrí do vetvy zvanej Isná´ašaríja, ale čo je podstatné – počúvajte dobre: jeho dcéra Adalet a Nodar, chlapec, čo u mňa slúži, viete… tí sa do seba bláznivo, ale bláznivo zaľúbili! Čo na to poviete, Sergej Sergejevič? Nodar, syn roľníka z Baladžary, z predmestia Baku, a dcéra samotného Varudžana!”

“Nuž čo?” len tak som hlesol. “Láska si nevyberá.”

“Moja reč. Moja reč,” pritakal mi, a zasmial sa tak uvoľnene, že som sa nemohol nepridať. To už okolo nás začali prechádzať hlavní aktéri dnešnej noci – mladí chlapci, oblečení v krátkych nohaviciach, ušitých z čierneho plátna, a v tužurkách, ľahkých bielych blúzach, na chrbtoch s dvoma veľkými dierami, cez ktoré im presvitala holá koža lopatiek. V pravej ruke držali korbáč, spletený z množstva tenkých retiazok. Pozerajúc naň, akoby som sám cítil v ruke jeho ťarchu a počul jemný štrngot každého ohnivka.

Vtom hudba, ktorá už stihla prejsť dostatočne ďaleko od nás, stíchla, načo stíchol aj hluk a vrava divákov. Vtedy zaznel spoločný hlas všetkých mulov: “Šachsej!!!”

“Kráľ Husejn!” Lokunin sa ešte stihol ku mne narýchlo otočiť a preložiť toto pre mňa doposiaľ neznáme slovo. Vzápätí sa ozvali mládenci: “Vachsej!!!” a zároveň sa dva razy švihli korbáčmi po holých lopatkách – od ľavého ramena po pravej a od pravého po ľavej. Nepochybne silnú bolesť bolo okamžite vidieť na tvárach mnohých z nich.

“Odpovedali – mučeník Husejn!” doplnil Lokunin svoj výklad. V tej chvíli sa ľudia navôkol opäť hlasno rozkričali a vpredu začala nanovo hrať zmes bubnov, trubiek a tympanov.

Tak o toto tu ide, pomyslel som si, mučeníctvo na islamský spôsob! Ďalšia finta, ako urobiť z ľudí poslušné ovce svojho náboženského systému: ukázať im vyvolenosť skrze ich vlastnú bolesť. Akoby sme nemali po celom Rusku dosť vlastných flagelantov či chlystovcov, alebo obyčajných staroobradníkov, skopcov, Kolesnikovových duchoborcov, popovcov i bezpopovcov, rozkolníkov, spasovcov… Teraz ešte tatárskych musulmanov, mysliacich si, že to akurát oni sú tí praví?!

Aj keď som si až doposiaľ nerobil žiadne ilúzie, toto ma skutočne sklamalo; nič som však nedal najavo. Postupovali sme ďalej a prišli až k mešite, kde mal na nádvorí tento pochod mladých samotrýzniteľov skončiť. Príšerná hudba s výkrikmi – Šachsej a výkriky – Vachsej s hlasným plieskaním korbáčov na obnažené a teraz už aj krvavé lopatky mladých mužov sa striedali v pravidelnom rytme. Niektorí z mladíkov v cieli svojej púte ledva dokázali stáť na nohách. Vysilení, takmer omdlievajúci, sadali si kade-tade na zem, kde im prítomní ránhojiči dávali chladivé obklady na ich boľavé, rozsekané chrbty.

Rozhodli sme sa s Lokuninom pre odchod z tohto nevľúdneho prostredia. Na nádvorí mešity modlitby mulov oznamovali koniec pre nich vskutku sviatočného dňa. Horko-ťažko, s obavami, aby sme sa jeden druhému nestratili, predierali sme sa davom k minaretu Synyk-Kala, pod ktorým nás čakalo Lokuninove zaparkované auto.

Sedeli sme na terase, vyhriatej od celodenného slnka a mlčali. Nebolo nám do reči. Slová nám pripadali zbytočné. V mysliach sa nám premietal predchádzajúci obrad, dôvody, skryté príčiny, možnosti riešenia. Všetko však iba v teoretickej rovine. Napokon, skutočná slávnosť sa začne až zajtra. Svoje znechutenie som sa rozhodol neskrývať a zveril som sa s ním Lokuninovi. Pochopil ma. Prečo by aj nemal? Kedysi bol v rovnakej situácii ako teraz ja.

Nodar Sabir, ktorý nás v priebehu celého dopoludnia ochotne obsluhoval a staral sa o nás spolu s Nazy ako o dajakých dvoch cárov, mal voľno. Čakal ho významný deň a potreboval sa naň dôkladne pripraviť. Patril medzi tých niekoľko mladých chlapcov, ktorí budú na zajtrajšej slávnosti prijatí medzi mužov. Tešil sa na tú chvíľu ako dieťa. Kto by mu tú radosť chcel brať? I keď Lokunin nebol z toho príliš nadšený a nepáčila sa mu Nodarova angažovanosť na slávnosti, príliš nenamietal. Aj tak by proti jeho vnútornému presvedčeniu, vyvierajúceho zo silnej náboženskej viery, nič nezmohol.

Nasledujúci deň sme sa už dve hodiny pred začiatkom slávnosti potĺkali po nádvorí Západnej mešity. Nechceli sme, aby za nás rozhodla náhoda, ktorá nám určí alebo neurčí výhodné miesto k pohodlnému sledovaniu. Hustota ľudí stúpala minútu od minúty, a tak sme sa i my postavili čo najbližšie k veľkému kruhu, ktorým bola vymedzená plocha nadchádzajúceho obradu.

Kúsok od nás sa sformoval dvojzástup mladých chlapcov, ktorí trpezlivo čakali na svoju chvíľu. Keď nastala, pohli sa smerom k vytýčenému kruhu. Hluk vzrušených ľudí navôkol utíchol. Až na pár nezainteresovaných výnimiek, vrátane mňa, všetci vedeli, čo sa bude diať. Len občasné zašuškanie bolo kde-tu počuť, no nik sa neodvážil povedať nahlas ani slovo, ktoré by rušilo atmosféru týchto chvíľ. Trinásť mládencov zastalo tesne pred kruhom sťaby na čísi rozkaz. Mali na sebe natiahnuté biele haleny s otvormi pre hlavu. Zakrývali im chrbát a prsia. Okolo bokov boli pritiahnuté hrubými povrazmi. A nohy v čiernych nohaviciach ako chalani pri včerajšom pochode. Nodar vypadal v tomto novom a preňho nezvyčajnom odeve priam komicky.

Nastalo ticho. Stíchla aj hudba niekde pri múre mešity. Vtom niekto začal hlasno prednášať spevavú modlitbu na oslavu Mohamedovho vnuka, mučeníka Husejna. Bol to starý mula so šedivou bradou a zeleným turbanom na hlave, ktorý – podľa Lokunina – pochádzal z Libanonu. Každý z ostatných dvanástich mulov, ktorí kráčali za ním, mali na hlave rovnaký zelený turban. Ozajstní zbožní ľudia! Prešli okolo mládencov a vstúpili do kruhu. Keď v jeho strede zastali, mula stíchol. A hudba sa opäť rozohrala. Chlapci, idúc oboma smermi po obvode, sa rovnomerne rozostavili okolo kruhu. V pravici zvierali obojstranne nabrúsený veľký nôž, ktorý mi pripomenul primitívny dedinský žabykláč, avšak oveľa väčší.

Mulovia boli zoskupení vo vnútri kruhu; chrbtami k sebe – tvárami von.

“Krv kráľa nášho a mučeníka Husejna, ktorá sa z tridsiatich troch rán na jeho svätom tele vyliala do prachu zeme, nech nie je nikdy zabudnutá! Sila a zbožnosť nech sa dotkne v tomto jedinečnom okamihu našich sŕdc a učenie Mohameda, Posla Božieho a Proroka nášho, nech svieti každému hľadajúcemu na jeho ceste k Alláhovi.” Lokunin mi slovo za slovom prekladal modlitbu, ktorú po tatársky hromovým hlasom spustili všetci mulovia a zo stredu kruhu sa začali pomaly blížiť k jeho obvodu, pričom neprestajne hlasno kričali. Keď prišli až k okraju, postavili sa tesne pred chlapcov a revali im svoju modlitbu priamo do tváre. Vtom, akoby na povel, zodvihli mládenci svoje žabykláče a zaťali si nimi  do oholenej hlavy.

Zmeravel som a so mnou všetok ľud navôkol.

Vystrekla krv a zafarbila ich biele haleny na červeno. Mulovia kričali čoraz silnejšie, načo sa chlapci čoraz silnejšie ťali do hláv. A stekajúca krv farbila nielen ich šaty.

“Poďme preč,” povedal som Lokuninovi. Nemal som záujem, aby mi toto nechutné divadlo komentoval. A tak sme odišli. V mysli sa mi neprestajne premietal obraz Nodara, ktorý svoju usmievavú tvár zamenil za krvavú masku. Nuž čo, vec priorít!

Na trhovisku sme zastali.

Pokúsil som sa, a to pomerne úspešne, vyhnať tie krvavé scény z mysle.

“Viete, Ivan Andrejevič,” pýtam sa ho, “z čoho je najlepšia ucha?”

“Neviem, asi z lososa, nie? Naozaj neviem… Alebo z jesetera? Poddávam sa.”

“No predsa z ryby, Ivan Andrejevič, z ryby,” zasmial som sa.

“Z ryby!?! Rybacia polievka je najlepšia z ryby? Z čoho už len rybacia polievka môže byť? Veď to je samozrejmé, že ucha sa varí z rýb. Taká otázka!”

“Vidíte, a napriek tomu ste na to neprišli. Ľudia si všetko komplikujú a podstata im uniká. Rovnako to máte s týmito – Tatármi. Ako keby nebolo jedno, kde si budú svojho Boha a jeho svätých služobníkov uctievať! Načo robiť niekde na ulici takéto krvavé predstavenia, keď sa im môžu klaňať v mešitách?!? Načo sa takto kaličiť?”

“Tak to teda jedno nie je! Aspoň nie pre nich,” oponoval Lokunin. “Keby sa to týkalo mňa – veď viete, čo si myslím! Ale to je ich slávnosť, ich viera, ich svet! U nich s takýmto racionálnym hľadiskom nepochodíme. Buď ich budeme brať takých akí sú, alebo im to jednoducho zatrhneme. Ich názor na Šachsej-Vachsej však nikdy nezmeníme!”

Lokunin mi potom ešte rozprával  o podrobnostiach tejto slávnosti, ozrejmil mi detaily, o ktorých som nemal doposiaľ ani poňatia – a nebyť jeho, nikdy sa ich ani nedozviem – a načrtol mi i stručnú genealógiu Proroka Mohameda, vec vskutku zaujímavú. O závere slávnosti a ukončení dnešného dňa nepovedal však ani slovo. Po časti, ktorá sa odohrávala na nádvorí – a ktorá nepochybne už skončila, lebo sa stade vyhrnulo obrovské množstvo ľudí – mala pokračovať ešte záverečná časť, priamo v mešite.

“A čo sa tam bude diať?” opýtal som sa Lokunina.

“Zakončenie celej slávnosti. Nič zvláštne. Akýsi… záverečný rituál.”

“Dúfam, že sa tam nebude už nikto takto trýzniť, čo?”

“No… nebude sa nikto… trýzniť, ale…” Lokunin sa očividne ošíval, evidentne sa cítil nesvoj, a ja som si to neuvedomil! Začal som byť čoraz viac zvedavý, šípil som tajomstvo. Jednoducho som tam chcel vojsť za každú cenu.

Mešita bola už preplnená. Zaváhal som, či sa máme pokúšať dostať sa dnu, Lokunin však povedal, aby som to nechal na neho, a neohrozeným spôsobom sa začal predierať do jej stredu. Neviem síce, ako to robil a čo na ľudí kričal, ale tí nám skutočne ustupovali z cesty, takže sme sa bez problémov dostali na miesto, odkiaľ sme mohli sledovať celý program. Lokunin na mňa víťazoslávne pozrel, na čo som reagoval uznanlivým pokývaním hlavy.

Čakali sme pomerne dlho, azda aj dve hodiny, keď vtom do stredu mešity pomalými krokmi vstúpili traja dospelí a tri deti. Varudžana som spoznal hneď, išiel ako prvý. A za ním libanonský mula, známy z popoludňajšej slávnosti. Posledného som nepoznal.

“Tento je z Perzie,” referoval mi Lokunin, akoby vedel, o čom práve premýšľam. “Z neďalekého Tabrízu. Hlava šiítov tej oblasti.”

Zastali presne v strede prázdneho priestoru, ktorý bol vyčlenený iba pre nich, a začali predriekať jednu z mnohých súr Koránu. Ľudia sa k nim pridali a ticho si ju pre seba šomrali. Každý z mulov sa presunul s jedným z chlapcov na okraj pomyselného kruhu, čím utvorili pravidelný trojuholník. Takmer presne oproti stál perzský duchovný otočený chrbtom k nám, takže sme sa mohli pozerať do očí malého chlapca, ktorý stál tvárou k mulovi. Padol mi ihneď do oka a vedel som aj prečo. Až neskutočne sa podobal na Voloďu, môjho syna, v dobe, keď bol asi tak v jeho veku a nemal ani dvanásť rokov. Nos, oči s dlhými mihalnicami, malé ušká vytŕčajúce z oholenej hlavičky, ústa, ktoré sa rozhodli neprehovoriť a strnulo zostávali zatvorené… A aj brada – akoby jeho; až mi to začalo byť smiešne. Čo keď sa i on volá Voloďa?

Mulovia zrazu spustili ďalšiu súru a celá mešita zmĺkla.

“Čo bude nasledovať?” ticho som Lokuninovi položil otázku. Ten len pokýval plecami a spýtal sa ma, či chcem, aby mi súru prekladal. Nepotreboval som to. Znovu som sa pozrel na chlapca oproti, aj na jeho dvoch malých kamarátov. Ich biele tužurky v tmavej mešite na ich drobných telíčkach jasne svietili, a robili ich tak ešte drobnejšími.

Vtom sa mulovia zahnali veľkými nožiskami, ktoré som doposiaľ – nedokážem si to vôbec vysvetliť – absolútne nepostrehol, a rýchlym švihom sekli chlapcov do ich hlávok. Pozeral som sa na toho malého, ktorý sa po dopade noža zatackal, no nespadol. Takmer v momente úderu ostrej čepele vystrekla krv a rozliala sa mu po čele. Celá mešita hlasno zaburácala sťaby jedným hlasom,  len výkriky a plač niektorých žien zneli ako cudzí, rušiaci element. Ktorá matka sa rada pozerá, ako jej rúbu dieťa?!

Stiahlo mi žalúdok, čosi mi zovrelo hrdlo.

Oblial ma studený pot a prišlo mi zle.

A určite som prestal aj dýchať – na pár okamihov.

“Pokojne… Pokojne…” šepol Lokunin a tľapkal ma po pleci. Istotne práve banoval, že tu so mnou vôbec šiel.

Hľadel som do očí toho chlapca, statočne stojaceho s krvavou tvárou, ktorý svoju bolesť – ak ju vôbec cítil – nedával najavo. Pozeral sa na mulu pred ním a možno aj počúval jeho prednes súry, ktorú s ďalšími dvomi odriekal. Chlapcovi tiekla krv mnohými pramienkami a odkvapkávala na bielu blúzu, teraz už tmavočervene zafarbenú. Jeden takýto pramienok krvi mu stekal po celej dĺžke obočia, kvapkal na mihalnice a zalieval jeho pravé oko. Neviem, prečo som na tú vzdialenosť videl práve jeho zakrvavené oko, no asi preto, lebo to žmurkanie bolo jediným pohybom, ktorý sa dal na chlapcovi badať. Zacítil som aj nepríjemný, sladkastý pach čerstvej krvi. Vedomie, že je to krv ľudská, mi vôbec nepomohlo. Žalúdok sa stiahol ešte viac a začal zo seba vytláčať svoj obsah. Vtom však – ťažko o tom vôbec hovoriť, nieto ešte na vlastné oči uvidieť – vzduchom zasvišťali tri oceľové čepele a opäť zaťali chlapcom do hlavičiek.

Mešita druhý raz zaburácala a plač mnohých žien sa zmenil za žalostné kvílenie.

V tom okamihu som to už viac nevydržal, nedalo sa.

Prudko som sa otočil a začal rozrážať tú masu ľudí okolo. Čo som vpredu rozrazil, to sa vzápätí za mnou rovnako nepriedušne uzavrelo. Tlačil som sa ako som len mohol, lakťami odsúval nechápajúcich prihliadajúcich – z ktorých väčšina ani len nevnímala, že do nich niekto udiera a naďalej s nepríčetným pohľadom sledovala dianie, ktoré som nenávratne zanechával za sebou – bol som rozhodnutý dostať sa čím skôr stade preč. Tá cesta mi pripadala nekonečná, hnala ma však myšlienka, že to musím dokázať, že musím vydržať tých niekoľko posledných krokov a nezneuctiť tak toto ich sväté miesto.

Len čo som konečne vybehol von, práve sa za mojím chrbtom ozvalo tretie, posledné zaburácanie a plač mešity. Stihol som pomedzi ľudí prejsť ešte takých pätnásť, dvadsať metrov, potom som klesol na kolená. Zvracal som a kašľal. Keď som sa po chvíli špinavý a zaprášený postavil, pozerali na mňa desiatky ľudí, a všetci sa smiali. Nevšímal som si ich, pomaly ich, kráčajúc k neďalekému vodovodu, míňal a cestou si utieral ústa. Kde si veriaci pred vstupom do mešity umývajú nohy a celí sa očisťujú, dôkladne som sa poumýval i ja. Keď som sa dal trochu do poriadku, posadil som sa na blízky múrik. Jediné, čo som v tých chvíľach potreboval, bolo poriadne sa z toho všetkého vydýchať, vypustiť z pľúc i tú poslednú molekulu vzduchu nasiaknutého krvou troch malých chlapcov. Príliš sa mi to však nedarilo.

Po niekoľkých minútach ma objavil Lokunin. Zastal asi tri metre predo mnou a mlčky ma pozoroval. Neviem, na čo vtedy myslel – možno ma aj ľutoval, lebo na mňa nebol vôbec príjemný pohľad – no tváril sa dosť previnilo a na dôvažok to nechcel byť on, kto preruší ticho ako prvý.

“Vy ste predsa vedeli, čo sa tam bude diať, prečo ste ma na to neupozornili!?”

“Áno, spravil som chybu. Podcenil som situáciu, neuvedomil si, že to môže na vás tak zapôsobiť… Prepáčte mi to.”

Opäť som sklonil hlavu a vypľul sliny, ktoré sa mi v ústach neprestajne tvorili. Hrdlo som mal rozdráždené od kašľa. Cítil som v ňom i v nose nepríjemnú chuť a pach žalúdočnej kyseliny. Sklenenými očami som pozrel na Lokunina.

“Čo to malo všetko vôbec znamenať? Povedzte, čo!?”

Prisadol si ku mne na múrik a priateľsky ma objal okolo ramien.

“Poďte… Poďte, Sergej Sergejevič, ideme domov.”

Cestou som si stále musel odkašliavať, chrchlal som a smrkal, žmolil si červené oči.

“Príšerné! Obludné a hrozné! Škoda rečí… Vám to nič nerobilo, Ivan Andrejevič? Títo chlapci boli ešte len deti! V Moskve by takýchto mulov na mieste zastrelili.”

Lokunin sa zasmial a naďalej pozorne sledoval cestu. Dajaký rozčúlený Maťaškov nebol v tej chvíli vôbec zaujímavý.

“Človek si zvykne na všetko, aj keď to v tomto prípade môže znieť cynicky. Ja som Šachsej-Vachsej nevidel už dobrých… päť rokov, a nebyť toho, že ste sem prišli vy, ani tento rok ju neuvidím. Najnebezpečnejšie je síce to nechutné sekanie sa mládencov do hláv na nádvorí mešity, no aj ja som vždy najhoršie znášal práve toto – sekanie do detí.”

Nemohol som pochopiť, ako to vôbec tí malí chlapci mohli vydržať. A bez jediného zakričania, bez plaču. Domnieval som sa, a myslím, že odôvodnene, že určite boli pod vplyvom omamných prostriedkov, ktoré ich udržiavali v stave úplnej apatie a fyzického umŕtvenia. Lokunin však tento môj predpoklad zavrhol a argumentoval  tým, že by to ich náboženské presvedčenie nepripustilo: pomáhať si takýmito náhradkami. Keď sa ich na to sám po minulé roky pýtal, povedali mu, že pri chlapcoch stojí samotný Alláh a odmeňuje ich za ich statočnosť a vieru.

 “Neverím!” takmer podráždene som skríkol.

“Prečo? Možné to je. My ešte ani len nepoznáme skutočnú silu a podstatu náboženskej viery, mechanizmus extázy pri takýchto masových obradoch. Verte, ja tu žijem štrnásť rokov, a veru všeličo som už videl!”

“Aj tak je to barbarstvo!” zakončil som túto nechutnú tému.

“Je, pravdaže je,” pritakal mi a zvrtol volantom k pobrežiu.

Azerbajdžanské vína boli vždy veľmi kvalitné a kedykoľvek som mal možnosť si z nich dať, nikdy som neodmietol. Až doposiaľ. Víno, ktoré mi Lokunin v ten večer ponúkal, bolo vskutku jedno z najlepších, no i tak nebolo dostatočne silné na to, aby dokázalo účinne a bezbolestne zaceliť spomienky a dojmy z práve skončeného dňa.

“A vodku, popijeme!?” spýtal sa s úsmevom Ivan Andrejevič.

Súhlasil som. Bolo mi všetko jedno. Hneď po prvých pohárikoch som cítil, že vodka nám naozaj pomôže očistiť naše mysle, zbaviť sa spomienok, krutých obrazov, ktoré sa neprestajne vynárali z hĺbky nášho vnútra. Išlo vlastne najmä o mňa a Lokunin si to uvedomoval. Kamarátsky sa so mnou bavil ako starý známy, preberal detaily celej slávnosti, a keď sa zdalo, že opäť skĺznem do temnejších častí jej podstaty, vždy ma stadiaľ elegantným spôsobom dokázal vyviesť. Nie je divu, že sme si o pár chvíľ, v plnom rozjarení, podali družne ruky a z oficiálnej pracovnej roviny – na môj podnet – prešli na tykanie. Múdrejšia vec mi v ten večer veru už nenapadla.

Pokoj dňa však ešte nemal byť definitívny, čo sme my nemohli tušiť a čo sa skutočne potvrdilo asi o pol jedenástej večer. Do izby vstúpila Nazy, ospravedlnila sa nám, zbytočne a až príliš formálne, že ruší, a zavolala svojho muža na chvíľu von. Mal návštevu.

Keď som zostal sám, vyšiel som na terasu.

Obloha jasná, guľatý mesiac v splne.

A neďaleko, v korunách stromov, zostupujúcich až k pobrežiu, hlasný spev cikád.

Pozeral som, opretý o zábradlie, na Bakuský záliv, skade ku mne prilietal vlažný vánok a neprestajne sa mi opieral o tvár. Na vode sa črtalo množstvo rybárskych lodí rôznych veľkostí a s lampášmi osvetlenými palubami plavili sa po celom zálive. Na druhej strane, presne oproti, v Starom meste, týčila sa bývalá pevnosť Ičeri-Šecher, nad ktorou ešte stále žiaril silno vysvietený minaret Synyk-Kala, svedok slávnosti Šachsej-Vachsej, slávnosti, ktorej posledné záchvevy práve doznievali.

Zo zamyslenia ma vytrhli nečakané zvuky. Otvorili sa vchodové dvere a zazneli čiesi hlasy. Rusky nehovorili, takže som im nerozumel. Opatrne som sa naklonil cez zábradlie, či niečo neuvidím, no nič. Iba hlasy – pomalé, tiché a možno trochu i plačlivé.

Zrazu spod balkóna vyšla mužská postava, ponáhľajúca sa k bráne. Spoznal som v nej Jusufa, syna Sülejmäna Varudžana, ktorého mi ešte včera v priebehu dňa ukázal Lokunin.

Dvere sa opäť zatvorili, auto stojace na ulici sa pohlo a ja som vošiel späť do izby.

Lokunin sa vrátil bez jediného slova, podišiel k stolu a na dúšok vypil svoj pohár vodky. Potom chytil fľašu a opäť si doplna nalial. Zneistel som, pozerajúc na jeho nehybnú tvár.

“Čo je? Stalo sa niečo? ” spýtal som sa ho.

No on nič, iba na mňa kamenným výrazom uprene hľadel, ani okom nemrkol, a až po chvíli, ktorá mi pripadala takmer večná, ticho odpovedal.

“Chlapec. Nodar. Je mŕtvy,” a do dna vyprázdnil pohár.

Pre zmenu som zas ja na neho bez slova pozeral a snažil sa uvedomiť si, čo som to vlastne počul. Mysľou mi obrovskou rýchlosťou prebehlo niekoľko živých výjavov, spojených s Nodarom: ako sa usmieva, ako nás s radosťou obsluhuje, ako sa teší z každej maličkosti, ako sa hladká po svojej oholenej hlave a ako stojí krvavý na nádvorí mešity odhodlaný za každú cenu dokončiť, čo už raz začal.

Keby aj mal Lokunin vlastné deti, určite by ho to nemrzelo menej.

S pohárom v ruke sa zosunul do kresla.

“Vraj sa nedá spoľahnúť na predtuchy. Čerta starého, nedá! Dá! Veľmi dobre sa dá na ne spoľahnúť, no kto ich už berie do úvahy!? Ktože by počúval výlevy mojich prorockých vízií, keď ani ja sám som im neprikladal váhu, ktorú si právom zasluhovali?” Zhlboka sa nadýchol, zaklonil hlavu, zavrel oči a vydal zo seba dlhý, hlasný výdych.

“Keď sme odchádzali, ešte tam stál,” povedal som, akoby som chcel uviesť veci na pravú mieru.  “Krvavý, ale ešte tam stál!”

“Áno, muselo sa to stať krátko nato, ako sme stade odišli. Nevydržal to a odpadol. Odpadli vraj ešte ďalší dvaja chlapci, no tí sa o pár chvíľ prebrali. Nodara sa však už prebrať nepodarilo… Daj, dolejem ti!”

Vtedy som si uvedomil, že Nodar sa sekal príliš prudko, s veľkou silou. Asi si myslel, nešťastník, že čím prudšie si bude nožiskom ťať do hlavy, tým bližšie sa dostane k svojej milovanej. Každá jedna rana ho mala k nej viac a viac priblížiť, no ona ho od nej paradoxne viac a viac odďaľovala. Krk by som dal za to, že jeho posledné myšlienky, skôr než plný vnútorného šťastia stratil vedomie, patrili práve mladej Adalet. Nikomu inému – iba jej!!!

“Radšej nebyť ani triezvy,” vzdychol som si, hupol do seba ďalšiu vodku a prstom ukázal Lokuninovi na prázdny pohár. “Nalej! Dnešná noc bude dlhá, predlhá.”

Zaspal som skutočne až nad ránom, ak sa to vôbec spánkom dalo nazvať.

Vtedy som sa rozhodol odísť z Baku skôr ako bolo v pláne.

Posledná nemilá záležitosť, ktorú som na záver musel absolvovať, bol pohreb Nodara Sabira. Bol to vskutku pompézny pohreb, hodný veľkého hrdinu a svätca, za ktorého ho vyhlásili, a to pod záštitou najvyššieho mulu, Varudžana. Možno sa tým chcel zbaviť zodpovednosti za Nodarov osud, ktorú azda v sebe cítil, očistiť neočistiteľné, no isté je, že svojej mladunkej dcére Adalet, ledva stojacej na nohách, ktorá sa, chuderka, nemohla ani doplakať, pomôcť nedokázal.

Na druhý deň som sa s Lokuninom srdečne rozlúčil, a rovnako aj s jeho ženou Nazy a s ďalšími milými ľuďmi, ktorých som mal možnosť v Baku spoznať. Nemal som viac dôvod trčať tu – nič príjemné by som už v tomto meste nezažil. Nič príjemné som v tomto meste už ani zažiť nechcel!

Po príchode do Moskvy som súdruhovi Dunačarskému predložil podrobnú správu o slávnosti Šachsej-Vachsej so všetkými detailmi, ktoré som uznal za vhodné v nej spomenúť. Aj keď najmä politické udalosti tých čias rozhodli o nevhodnosti tejto krvavej tatárskej slávnosti, sám som sa neprestajne utvrdzoval v tom, že aj moja niekdajšia správa dopomohla k jej ukončeniu. Mal som teda pochybnú česť osobne zažiť jej posledný prejav na tomto svete. V roku 1922 sa už Šachsej-Vachsej neuskutočnila.

One thought on “Milan Maťaše: Šachsej – Vachsej”

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.