Andy Turan: Ostrie lásky

OSTRIE LÁSKY

Po čítaní  poézie Andrijana Turana

(spracoval: Marián Grupač)

 

 

Tanečnica v tme

 

V jazere svetla poď tancovať.

V opustenej obrazárni oblakov

medzi črepinami ciest, čo rodia rýdze slnká

z lazúrových lupeňov

na konci krídel.

 

V tme tancuj

nesmelo nevinná.

Uprostred útočiska uhlíkov

pokojnej pahreby.

Kráčaj krokom kráľovnej.

Sivasté spáleniny

ti prikryje piaď plachty

s tvárou trpiaceho.

 

Prezerám si ťa pomaly,

som známy zlodej sŕdc

z mesta mlčiacich zvonov.

Ticho tvojho tela

sľubuje sen spiacej Salome

omámenej medovinou plnou žihadiel.

Zatancuj ako biely kohút

s odseknutou hlavou, ktorý kropí krvou hlavy hľadačov.

 

Úryvok z básne Tanečnica v tme od básnika Andrijana Turana hádam na chvíľu vyčistil vzduch od prachu a všedných banalít, ktoré by mohli zatieniť priezor k priezračnosti veršov, ktorými som sa na chvíľu ovinul.

Básnik Andrijan Turan je v kontexte slovenskej literatúry už niekoľko rokov pevne usadený, to však neznamená, že je to nejaký usedavý, dýchavičný veršikár! Pravdou je presný opak. Automaticky, akoby “paušálne” býva Turan literárnou kritikou, recenzentmi a rôznymi (často nezainteresovanými) literárnymi publicistami zaraďovaný do tzv. Barbarskej generácie, ktorú skôr teoreticky, ako prakticky tvoria (dnes už hádam len) generačne príbuzní literáti Ján Litvák, Róbert Bielik, Kamil Zbruž, a najmenej hádam Ivan Kolenič. Sám Turan z tejto pomyselnej skupinky vytŕča azda “najsvojskejšie”, najočividnejšie. Aj keď sám nepopiera istú príbuznosť s vyššie spomínanými autormi, táto zviazanosť vyplýva viac z osobných, interpersonálnych reálií, než zo spojitosti v rámci akejsi literárnej skupiny, či nebodaj malého umeleckého hnutia. Jeho poetika už od prvej publikovanej zbierky básní prehovorila jasným priezračným, nefalšovaným a rýdzim posolstvom básnika. Prichádza básnik, nesie nám poéziu! Tak nejako by hádam mohol znieť pomyslený slogan jeho prvých veršov. Turanove básne predstavujú  jemné tragédie, krehké plienene, brutálnu nehu, mliagavé suchoty…

Básnik Turan si hovie v mäkkých metaforách, z ktorých vytŕča očividné prahnutie po jedinom, čo má zmysel a za čo sa oplatí prehrávať… Láska.

 

 

 

 

Tancuj na lepkavom ľade,

prevádzaná symfóniou snehu.

Vreteno vločiek vtkané vo vlasoch.

Zima zahnala farebných vtákov

do diaľky,

kde si mení more miesto

s otvorenou oblohou.

 

Vo vetre zatancuj,

oblečená obručou lepkavého lístia,

keď zem zaspala

s tichým tepom

ako mátožní milenci,

čo priveľmi pili

mlieko muchotrávok.

 

Vo vode tancuj.

V obrátenej hĺbke hory

z pancierov krabov

spravíš stĺpy, schody i strechu.

Z kostíc klenbu kazateľnice.

Potom váhavo vysvätíš vlastnú katedrálu,

keď rozkážeš rozprávať rybám.

Veď veľryby vedia už spievať,

smutné a samy poznajú príbeh

ako prísť pred prvopočiatok.

 

Prozaik, no najmä básnik Andy Turan sa narodil 6. októbra 1962 v Bratislave. Je synom autora kníh pre deti a mládež Jána Turana a prozaičky Jany Šrámkovej. Gymnázium absolvoval v Bratislave, pracoval v rozličných zamestnaniach ako vrátnik, strážnik, poštár, skladník, novinár, redaktor oddelenia kultúry v denníku Národná obroda. V súčasnosti je v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave.

V roku 1987 Turan debutoval zbierkou básní Ozvena vo všetkých jazykoch, ktorej poetika je v Slovníku slovenských spisovateľov 20. storočia (Vydavateľstvo Matice Slovenskej, Martin 2002; Augustín Maťovčík a kol.) charakterizovaná ovplyvnením spomínanou Barbarskou generáciou, deštrukciou a negativizmom, ale aj originálnym metaforickým videním sveta, maximálne koncentrovaným výrazom. Publicista Jozef Čertík ju inde zase hodnotí ako „mladistvo spontánno-kritickú zbierku”.

V roku 1990 vychádza Turanovi ďalšia zbierka básní s názvom, ktorý – tak ako samotné básne v knižke – odzrkadľuje jeho bohatú farebnú a originálnu lyriku – Nočná požičovňa klavírov. Táto zbierka – ako sa o nej vyjadril Vlastimil Kovalčík – potvrdzuje, že autor má v dostatočnej miere pod kontrolou štýlotvorné zdroje poézie, originálnu drsnú tematiku, no v súvislosti s ňou neprezentuje len štandardné postoje a závery, ktoré sú vlastne cez negáciu dokladom aktívneho neformálneho hľadania pozitívnych životných hodnôt. V druhej zbierke Turan opäť ešte viac zvýraznil a ozrejmil priestor, ktorý mu navýsosť sedí, voľká si v ňom a bolesť je len ornamentom v mnohotvárnom spletenci  jeho nekonečnej témy – lásky… Báseň Podvodné komnaty jasne potvrdzujú, v čom je Turanova výpoveď silná, pravdivá, poctivá…

 

 

 

 

Podvodné komnaty

 

Ležíme vedľa seba

unavení milovaním.

Ticho mi povieš:

Mám rada iného,

spávam s ním.

 

Som sto kilometrov od teba,

padám zo skaly

do speneného príboja,

čajky trhajú moje telo,

kraby sa zahryzli

do vnútorností,

do vlasov mi sadol piesok.

 

Som mŕtvy, ale vstávam,

odchádzam navždy

z týchto podvodných komnát.

 

V knihe Nočná požičovňa klavírov sa prelína niekoľko tematických plôch, ktoré básnik Turan kreuje do podoby vlastnej reči, ktorá nepotrebuje ďalšie vysvetľovanie, ozrejmovanie, či poznámky pod čiarou. Je to krutá výpoveď o Kráse, ktorá sa schováva, ničí nás každý deň, vŕta sa nám v mysliach a telách, je všade: v bolesti, ošklivosti a prachu tohto i „tamtoho” sveta, ale i v nemých náznakoch gest, lupienkoch reči, no najmä v láske…

 

 

 

 

Bojím sa ťa milovať

 

Šepkáš:

Bojím sa ťa milovať.

Za tvojimi pribuchnutými oknami

striehne anjel skazy.

Má karmínové oči,

chalcedón tváre,

lazurit nechtov,

v rukách konopný bič.

Pľuje žeravé ópium

a z dlhých vlasov mu padajú

fenmetrazínové lupiny.

Čaká, keď na chvíľku

odchýliš sklá,

aby ťa jedným šľahom

vytiahol z úkrytu

a vysadil na čierneho Pegasa.

Keď mu zapáli hrivu,

musíš sa pevne držať plameňa

a tryskom stúpať

k slepému oku,

orkánu šialenstva.

 

V roku 1993 vychádza Turanovi ďalšia zbierka básní s názvom Sneha, o ktorej sám autor vypovedal, že bude preňho vždy až priveľmi úprimným lyrickým vyznaním človeka, ktorý vtedy nosil na pleciach smrť rovnako ľahko ako dvojročné dieťa. Mottom Snehy by, podľa autora, pokojne mohla byť táto vetička: Som o niečo menej hriešnejší ako Boh a iba o čosi svätejší ako diabol.

V zbierke Popolnočný med, ktorá vychádza v roku 1997, sa Turan dostal k archetypálne ľudskej poézií – vyznáva sa z viery v Boha, bojí sa smrti, tieto témy však spracoval skôr extenzívne, ako hlboko citovo. Zbierku Popolnočný med Turanov generačný súputník Kamil Zbruž označil knihou o zármutku, bolesti, strachu a melanchólii. Je knihou o tom, že bolo zničené niečo, na čom Andymu Turanovi zatiaľ veľmi záležalo. S bolesťou nie sme ponechaní sami na seba, ak sa chceme rozhodnúť pre vyšší zmysel života. Autorovi sa to nemusí vždy podariť pre jeho hlboko zakorenenú obavu zo zmien.

 

 

 

SOS

 

O päť minút smrť

cez cestu prebieha čierny pes.

Pred autami a električkami,

cez tŕne ruží a plotov,

cez blato a kaluže,

cez výkriky hnevu a strachu.

 

Prebehne po mne krátko očami

a beží ďalej.

Nechápe, prečo ho jeho pán

vyhodil v lese z auta,

a tak ho hľadá,

aby mu pomohol

v tej strašnej ľudskej samote

nájsť seba samého.

 

 

V roku 1997 vychádza i ďalšia Turanova zbierka básní Kolíska z hadov a v roku 1999 zbierka Druhá dúha. Obe sú akoby odrazom autorovho hľadania rovnováhy medzi vecami tohto sveta a absolútnom, pričom evidentné je jeho smerovanie k anarchii. Každou ďalšou knihou Turan akoby dozrieval, púšťal poetickú šťavu do dužín svojich veršov. Všade je vpáčený obraz, či len odblesk z krásy,  autorove dychtivé a priezračné úsilie dosiahnuť až tam, kde sa éterický obláčik lásky pohojdáva v podobách, ktoré sú dovolené uzrieť len krištáľovým očiam básnikov…

 

 

 

 

Besy

 

Pýtaš sa, kde som bol

tri dni a tri noci?

 

Hore, tam, kde sa čas drobí

na červivý múčny prach.

Chlieb sa pri dotyku rozpadne,

skľavené prsty povolia stisk,

telo padá

voľnejšie ako voda

a ústa v úľaku dokorán

vykríknu.

 

Je dobré, že ešte nevieš.

 

Tam pod priehľadným vrchom

je krásna lúka.

Prizri sa jej pozorne.

V očiach mám tetovaný jej obrátený obraz.

 

Vravíš, rastie tam ostrica,

hluchavka, stavikrv, medovka,

šalvia, slez a zlatobyľ?

 

Nie, nie, dievčatko.

Vidíš horký pasienok palín.

Svietivú lúku absintu,

ktorá na teba uprene hľadí

ako magické oko v elektrónkovom rádiu.

 

…Ale tie biele kvety,

čo trčia spopod borovíc…

 

To sú iba rozvláčené zajačie kosti,

ani havrany ich nechcú

a vôbec sa nehodia

do čarodejných náhrdelníkov lásky.

 

 

V knihe Barbar(u)ská ruleta, ktorá vyšla v roku 1998 a je akýmsi zlepencom, či kompilátom textov už spomínanej skupiny nazývanej Barbarská generácia, Andy Turan prezradil: „Ani nevieš, ako rád by som sa načas zbavil slov, berie mi to veľmi veľa sily.”

Podľa slov autora – v období, keď vznikal rukopis knihy Barbar(u)ská ruleta, písal veľa, súviselo to so sebazničujúcim spôsobom života, ktorý sa mu zdal v tom čase ako vhodný, a tak ho likvidovalo nielen písanie. Citát však nehovorí o písaní, či akomsi čistení slova v poézii alebo próze, Turan myslel skôr na normálne mlčanie. Autor priznáva, že niekedy neprehovorí aj 5 – 6 hodín ani slovo, a dokonca skúša v tom čase vytesniť aj akékoľvek myšlienky. Oddáva sa akémusi meditačnému stavu, keď sedí pod smrekom v záhrade, načúvajúc vtákom, vetru, slnku, rastlinám, sledujúc sladké slabiky, čo si šepká s hviezdami zem.

Zo spomenutej knihy Barbar(u)ská ruleta je aj báseň Pichliač je hádanka, ktorá opäť prezrádza ďalšiu polohu Turanovej pichľavo-hodvábnej poetiky.

 

 

 

 

Pichliač je hádanka

 

Dozviem sa niekedy, prečo už odo mňa nepýtaš

každý deň

do vázičky karmínovú ružu?

Sklený sen stojí na zemi,

v kúte izby,

až nad ústa utopený

v sivastom tieni pavučín.

Ak by si ňou len o milimeter pohla,

pavúk, čo ju má odjakživa

za stred svojho krehkého sveta,

v panike hľadá úkryt.

Šťastie beží škárami parkiet

už navždy, preč?

 

 

Na koniec tohto malého exkurzu do brlôžkov poézie, kde býva častým hosťom i básnik Andrijan Turan, prenechám záverečné slovo práve jemu:

„Nemám vymedzený čas, priestor ani spôsob, akým sa dostávam k tvorbe. Žiadnych dvetisíc každodenných slov Jacka Londona, i keď podobných chrličov slova obdivujem, sám zatiaľ nenachádzam v sebe dostatok sily, odvahy a disciplíny, ale raz sa k podobnej pravidelnosti určite dopracujem. Pribúdajúcimi rokmi sa stávam pomalším, pohodlnejším, opatrnejším, necítim potrebu na všetko hneď reagovať, naváľať na papier snopy slov a potom ich viazať, natriasať a všakovako sa v nich prehŕňať. Spracovávam zväčša spomienky, preto potrebujem od zážitku k téme dlhší časový odstup, a ani potom presne neviem, čo z toho bude. Text mi sám ukáže, čím chce byť. Za posledné dva roky som stvoril asi tak sto veršov, a nie som z toho ani trochu nešťastný, že ich nebolo viac.”

 

 

 

 

Madona s dieťaťom

 

Už tretí mesiac chodím za tebou

do galérie, kde maľuješ

kópiu starej maľby.

Prídem vždy ticho,

aby som nerušil

presné ťahy tvojho štetca, a už z diaľky ti pohľadom obťahujem

líniu chrbtice.

 

Obrátiš sa prekvapená,

sústredenosť ti v tvári vystrieda radosť,

voniaš terpentínom a damarovým olejom,

na prstoch máš karmínové kvapky farby

ako malé ukrižovanie.

 

V očiach ti svieti

madona s dieťaťom.

 

3 thoughts on “Andy Turan: Ostrie lásky”

  1. čau andreas

    nech skeník Tvoj ticho mlčí
    ale niekedy sa o morských riasach

    ráno si zober nepremokavý šesták zo skrine
    na rampách kroré svietia tmou kvetín

    na obed chod zo Slížom a povedz si
    to sú naozaj fér spagetti

    nezabudnite si tu buksu volá na teba čašníčka
    aby sa Ti ten generátor generálny generál

    po 3 mesiacoch úrody nezakašlal,

    Ved Ty Si Generál a nedáš sa
    tmou prelieč naše autá

    a my si prestaneme pchať hviezdičky
    héélinej ritičky

    fer02@azet.sk foliak neprevidíš
    more ratios azet pís

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.