3 x 30 riadkov

Nápady, náznaky, náčrty

Ivan Sládeček – Dezert – Vydavateľstvo SSS 2003

 

Táto knižka zas len potvrdzuje, že u nás môže dnes už vydať knihu poézie prakticky každý, kto je schopný ako-tak sformulovať, zoradiť a zjednodušiť svoje myšlienky do pár slov a pekných obrazov. Tým nijako nehodnotím či neznehodnocujem autorov aktívny prístup. Pokus o báseň, text novší, novátorskejší, odľahčený a nezviazaný kánonom pravidiel poetickej praxe. Je fajn, že z knižky sa o autorovi dozviem niečo konkrétne, ľudsky uchopiteľné, skoro všedné. Povedzme, že Ivan asi bude mladší ročník so sklonom k počítačom, návštevám tanečných klubov a cestovaniu. Je tak trošku dobrodruh, vyhľadáva extrémne zážitky a asi nie je príliš depresívny typ. Knihu Dezert vnímam ako časový súhrn. Vybrakovanie zásuvky stola (pamäti), kam si autor doposiaľ zaznamenával svoje skúsenosti, príjemné postrehy, zážitky a impresívne dojmy z ciest. Či už do sveta, alebo do polosveta zábavy a zábavičky. Práve vo sfére pomenovania konkrétneho zážitku, jeho uchopenia a spracovania je Sládeček najpresnejší a najzaujímavejší. Inšpirovaný a inšpiratívny aj pre iných. Tu sa nemusí hľadať, lebo vie, lebo sa už našiel. Iné a o inom je, keď píše o vzťahu. Skúma lásku, či čosi ako cit, pochopenie, porozumenie. Tu je nudný, popisný, ošúchaný ako starý sveter zo second-handu, čo už dávno nikto nechce. Kniha celkovo trpí roztrieštenosťou, akoby nemala zodpovedná redaktorka z čoho vyberať. Čo vypustiť, skrátiť, odložiť. Silný a presvedčivý text vystrieda vzápätí poloprázdny povzdych – sotva črta. Celkom som nepochopil ani autorovu snahu obzvláštňovať texty anglickými názvami. Nepripadá mi to ako originálna ozdoba a nijako nepomáha textu. Už vôbec ho nedovysvetlí. Ale i tak je sympatické, že si Sládeček zo života nerobí ťažkú hlavu. Life is life. Hoci vám aj mladí darebáci stiahnu za bieleho dňa zo zadku nové nohavice. A pridajú nenežnú nakladačku. Depresívne ilustrácie  Kataríny Slaninkovej sú síce výborné, ale patria k inej knihe. K rozprávke o opustenom dievčatku, ktoré nikto nikdy nemal rád. Paradoxne nejlepším a najsilnejším textom básnickej  knižky je próza Suttonov sen. Skrýva prísľub, že je autor viac prozaik ako básnik. Môže si vybrať, ktorou cestou ďalej. Dezert bol zatiaľ len drobným zákuskom, pred ktorým by som čakal  riadny hlavný chod.

Poznáte púštnu ružu?

Jaroslav Vlnka – Púšť – Vydavateľstvo SSS 2005

 

Už  viem, že ak veršuje literárny kritik, ide o záležitosť príkladne poučenú, dôkladnú, až presne vypočítanú. Žiadne náhody, chyby, hravé nedostatky. Nedajbože výstrelky. Vlnka už v prvej knihe (Verše na raňajky, 2000) nebol žiadnym začiatočníkom. Možno ani nikdy nebol literárnym elévom. Je dostatočne odborne i filozoficky podkutý, aby mohol písať skoro čokoľvek. Až ma to trochu desí. Poézia plná odkazov na známe témy. Básne z veľkých slov. Pomiešané so znepokojivými obrazmi. Ale len tak akurát. Žiadne horory, erotické  šťavy, výkriky, bľabot či bes. Nikdy nič s prehnanou gestikuláciou. Rozumová kontrola veršov. Klasická tematika. Žena, láska, zem, boh, pokoj, nepokoj, strach až obavy. Pochybnosti o človeku. O civilizácii. To čo nás zdvíha ku hviezdam a zušľachťuje. A opak. Depresie a spoznania. Precitnutia. Pravdy. Svet nie je ešte taký dosť zlý, aby nemohol byť zajtra ešte horší. Vlnkova púšť nie je vôbec prázdnym nehostinným miestom. Skôr púšť ako vyjadrenie momentálneho životného pocitu a postoja. Dojem smädu a vyprahnutosti. Až k halucinácii. No i vtedy si možno spomenúť na čosi pekné. Na priateľa, vymyslenú ženu, vzlet či pristátie. Mladí básnici v oblekoch s kravatkou mi boli vždy podozriví.

 

 

 

 

Princezničky v brokáte noci, planéta poleptaná internetom

Michal Habaj – Básne pre mŕtve dievčatá – Vydavateľstvo Drewo a srd 2003

 

107 strán poézie v poradí piatej knižky poézie Michala Habaja, ozaj úctyhodný výkon. I keď, zas by som mohol pripomenúť „prácu” zodpovednej redaktorky, ktorá by okrem  zodpovedného vychytania gramatických chýb mohla autorovi vypomôcť aj s kvalitou a kvantitou textu. Potom by sa snáď nestalo, že v pomerne zaujímavej zbierke sa ocitne  Romanca bratislavská, text nabitý príšernými gramatickými rýmami, ktorý akoby autor vytriasol zo zápisníčka pána Koyša, Lajčiaka či iného osvedčeného barda soc. realizmu. Tento rýmovací, škaredo škrípajúci verklík chcem chápať len ako zle uvedený čierny humor, paródiu na dávne časy poézie, keď musela existovať tzv. občianska lyrika a básnici obchádzali opatrne so svojimi knižkami poézie redakcie ako kukučka celkom cudzie hniezda. Ale späť ku knihe. Habajova poézia je prepchatá slovami. Sám píše, že písmená odpočívajú v slovách. Tie jeho sa však aj geometrickým a  nezastaviteľným radom množia a klonujú. Jednako v obrazoch, stereotypných námetoch, keď sa stane Habaj skoro surrealistom, či čímsi čierno havraním, goticky depresívnym. Potom padne kdesi pár storočí dozadu, spomenúc si na dobu princov a princezien, hradov, hostín a brokátov. Aby sa vzápätí oduševnene a vášnivo, i keď s intelektuálnou solídnou skepsou, venoval magickej súčastnosti. Tou je okúzlenie  a opatrná oslava všetkého, čo prináša v posledných dvadsiatich rokoch technika. Počítač náš každodenný, ako nevyhnutný nástroj komunikácie. Prístroj kamarát, stokrát lepší ako pes. Krásna klávesnica. Skvelé, magické, blikajúce, obrazovky. Striehnuce satelity ako nové oko božie. Televízor, počítač, mobil.

Ako sme len bez nich mohli ešte pred pár rokmi podaktorí existovať? A nová technika predsa prirodzene rodí nové bytosti. Typíkov s čipom v hlave, umelými údmi, kyborgov, robotov, ďalších skvelých kamarátov. Všetci sme na sieti. Trvalo prepojení. Matrix existuje. Stačí len vyťukať ten správny kód. No a do toho ešte Habaj zamieša ako správny básnik baby. Desať, jedenásť, štrnásťročné, prsnaté, panny, nevinné, nedosiahnuteľné, lolitky, osudové. Sú na ulici, v kaviarni, opustené doma, opustené v dave, v tieni, vo svetle, potichučky krvácajú. Hodí sa na ne hocičo, ľubovolné prirovnanie, okázalý obraz, obrat, obrad, pretože dievčence tak akosi podčiarkujú básnikovu osobnosť, osobitosť a ošúchanosť Životom, čo taký Poeta príšerne potrebuje. Pán. Habaj, sorry, menej je niekedy oveľa, oveľa viac. Do gulášu tiež nahádžete všetko zo špajze?

 

                                                                                                                        ANDY  TURAN  v. r . 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.