Recenzie

 

Fa i za Guénová – Zajtra bude lepšie

Prel. – Jarmila Pospěchová

Ikar 2006

 

 Allah v paneláku

V nejakom filme, ktorý dnes len hmlisto identifikujem  hrdina hovorí svojmu synovi – Moja puberta bola ťažká….ale tá tvoja ma zabije!

Škoda, že nemôžem uviesť scenáristu a pripísať mu tento výrok k dobru. Niekoľko rokov túto vetu počúvali všetky deti v pubertálnom veku z celej širokej rodiny. Kto prežil , ten vie, puberta je ťažká vec.

Ako vaša, tak  ctených pokračovateľov vašich génov…

Hlavná hrdinka prózy Zajtra bude lepšie je malá Arabka v puberte a aby veci boli ešte komplikovanejšie, žije  v panelákovom gete na predmestí Paríža. Po uši zasadená do sociálnej druhoradosti z niekoľkonásobných dôvodov. Je dievča, je Arabka v Európe, jej

otec matku a dcéru   opustil  a je chudobná. Druhoradosť jej dáva pocíť na každom kroku rovnako arabská societa ,ako   biela francúzska majorita.

Je to tmavé, zle oblečené dieťa s fritovacím olejom vo vlasoch….

Čo dodať? Možno len, že túto situáciu poznáte zo svojej puberty, ten pocit inakosti, nezaraditeľnosti, výlučnosti a  samoty … Chvíľa, keď tak veľmi potrebujete aby vás ten skvelý koletív  triedy   prijal medzi seba a vy ste sa stali jednou / jedným / z nich, z tých dokonalých. Konečne niekam patriť a zapadnúť.  Miesto toho však odierate posledné schodíky detskej pubescentnej hierarchie, alebo žijete v krutom vylúčení…Pocit, ktorý kdesi hlboko vo vás  zrejme zostane už naveky a budete čakať celú dlhú dospelosť na to, aby ste sa sním ako tak vyrovnali.   Práve touto univerzálnosťou veľmi špecifického príbehu dospievania oslovuje autorka neomylne najširšie možné spektrum publika. Rasové určenie a arabské etnikum  môže byť len dokonalým a zaujímavým inštrumentáriom k vyrozprávaniu vlastnej osobitosti obligátneho  príbehu ….Príbeh je,  vo všetkej jeho individualite,  dokonale prenosný.. Je rozprávaním o ľudskej bytosti, ktorá poznáva sama seba a svet dookola. 

Kniha Fa i zy Guénovej je úžasná a mne sa zrejme podarí zachytiť len niekoľko bodov, prečo tomu tak je. Nepochybne je to aj prekladom, ktorý Jarmila Pospěchová pretlmočila s maximálnou generačnou citlivosťou. V knihe nenájdete výraz, ktorý by bol cudzí, alebo neznámy súčasným slovenským teanegerom.  Autorka  napísala  totiž generačnú sociálno-kritickú sondu, ktorá je zároveň  ľahkým a dobre sa čítajúcim dievčenským románom …   Pojednáva o všetkých pubertálnych nevyhnutnostiach láske , o zrade, o kamarátoch o vlastných neistotách. S istým sentimentom rozpráva, ako sa zvykne vzletne hovoriť, o prvých dotykoch so životom.  Teda typický dievčenský román, ale pozor v arabskom  panelákovom gete / nemôžeme nepripustiť myšlienku na analógiu s Petržalkou  a jej podobnými  lokalitami/ .Autorka  k tomu ponúka  inteligentné a vtipné komentáre , ktoré prekvapujú slušnou vedomostnou kapacitou. Dieťa v puberte rozmýšľa a rozmýšľa príťažlivo ironicky. V niektorých chvíľach nám pripomenie skratky už  kultového Adriana Moola. Hrdinka je však na rozdiel od  slušne situovaného anglického teanegera strednej vrstvy  v diametrálne odlišnej situácii. Zajtra bude lepšie   je  kniha o transformovanej  arabsko-moslimskej enkláve  v novej francúzskej vlasti. O pretrvávaní a  degenerácii pôvodných  tradícií. Fa i za píše nemilosrdnú výpoveď o moslimských ženách, ktoré si v tlaku dvoch kultúr  nezadržateľne hľadajú svoje miesto a svoj nárok na existenciu …. Na pomedzí   nomádskeho zvykového tráva a lesklého západného konzumu informačnej spoločnosti 21.storočia.Veľmi silný je príbeh negramotnej matky, dokonalej ustieľačky hotelových postelí, ktorá sa učí po prvý krát v živote písať a čítať. Nepochybne i  vami otrasie dievčenské  hodnotenie  islamskej polygamie ,súbežných manželiek odhodlaných rodiť synov pánovi tvorstva, či dovoz čerstvých  neviest z Maroka do zeme zasľúbenej -francúzskeho panelového  sídliska.  Prípadne analýza sociálnych väzieb vo vnútri  samotného arabského exilového spoločenstva.  Jej kniha je samozrejme aj o všeličom inom… O všeličom inom, čo sa vám môže stať v puberte, napísané s vtipom a nezameniteľnou optikou .

Mnohé veci v románe vyznejú paradoxne .Práve paradox upozorňuje na kultúrnu relativitu všetkého.  Hrdinka sa v jednej pasáži napríklad  túži  stať ruskou blonďavou  krasokorčuliarkou .  V našich zemepisných šírkach oceníme, že sa netúži stať americkou Barby doll,

pretože toto je skôr cieľom väčšiny komerčných túžob  daného veku. Pri tejto príležitosti by bolo zaujímavé zistiť, kým sa chceli stať ruské, či bývalé sovietske krasokorčuliarky, v puberte….

 Dospelá čitateľka, stránku, po stránke tŕpne a má strach o svoju mladú hrdinku. Sleduje jej myšlienky a kroky v trasovisku rôznych nebezpečenstiev, ktoré dospelý človek jasne  rozpozná. Obáva sa styku s drogami, zlým vplyvom kamarátov, či možného sexuálneho zneužitia…. Je na strane striedajúcich sa sociálnych pracovníčok a rozumie ich snahe rodine pomôcť, aj keď rovnako rozumie irónii dieťaťa, ktoré klasifikujú ako sociálny prípad.

Autorka nás však ušetrila a protagonistku ku koncu románu čaká len budúcnosť kaderníčky a možnej mladučkej nevesty miestneho arabského študenta … Paranoidné  dospelé čitateľky však aj v týchto happyendoch vidia možné ďalšie nebezpečenstvá…. / Ako sa inteligentné dievča vyrovná so  zamestnaním  kaderníčky? Čo prinesie vnímavej bytosti klasické moslimské manželstvo ? / Na hrdinku myslíme aj po dočítaní poslednej strany. Bude zajtra skutočne lepšie?

Ak sme už písali, puberta je ťažké obdobie , ako moja, tak puberta mojich detí…To je fakt.  Podľa informácií o veku spisovateľky – narodila sa v roku 1985, román Zajtra bude lepšie vydala v roku 2004  – matematicky vychádza, že  Fa i za Guénová  svoju knihu písala v pubertálnom veku. O to viac poteší, že puberta môže mať aj takú hlbokú mieru autoreflexie,  akou nedisponuje väčšina spisovateľov  beznádejne a definitívne dospelých…

                                                                                                                             Ivica Ruttkayová

 

 

 

Andrej Červeňák, Jozef Vladár a Laco Zrubec

Metamorfózy človeka

Garmond, Nitra 2006

 

Nitrianski myslitelia globálneho významu

            Produktom dlhoročnej systematickej spolupráce pozoruhodného nitrianskeho intelektuálneho tria, ktoré tvoria vynikajúci literárny vedec prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc., popredný archeológ prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., a legendárny popularizátor vedeckého poznania Laco Zrubec, je ich spoločná publikácia Metamorfózy človeka (Garmond, Nitra 2006).

            V úvodnej časti autori zhodne konštatujú, že dielo vzniklo ako vyústenie ich autentických diskusií zameraných na tému človeka, ktorý je sám pre seba tajomstvom, povzbudzujúcim i skľučujúcim prekvapením nielen od najstarších čias po súčasnosť, ale aj v dimenziách predpokladaných scenárov ďalšieho možného vývoja ľudskej individuality, rozmanitých ľudských skupín a ľudstva ako celku. Zo spontánnych osobných rozhovorov pôvodne vznikla idea povzdychov o človeku, ktorú neskôr nahradili racionálne reflexie ľudskej prirodzenosti i nadprirodzenosti, aby napokon kolektívne autorské úsilie nadobudlo prezentovanú podobu vedeckého skúmania kľúčových evolučných aspektov vesmíru, prírody, spoločnosti a vlastného predmetu publikovaných štúdií, teda rozumných bytostí – podľa teologických koncepcií – stvorených na obraz Boží.

            Archeológ a historik s medzinárodným renomé Jozef Vladár vo svojom atraktívnom a inšpiratívnym príspevku Metamorfózy človeka v rode využíva široké inštrumentárium poznatkov, metód a skúseností, v ktorých zúročuje bohatú profesionálnu prax prameniacu najmä z bádania vo sfére pravekého a včasnodejinného vývoja a osobitne v segmente výtvarných a urbánnych prejavov na území Slovenska v európskom historickom kontexte.

            Populárny a rešpektovaný spisovateľ, básnik, esejista, scenárista, divadelník, autor literatúry faktu a publicista Laco Zrubec v brilantnej eseji Metamorfózy človeka v národe produktívne využíva a pútavo rozvíja výsledky originálneho výskumu slovensko-maďarských vzťahov, starších i moderných slovenských národných dejín a slovenskej národnej kultúry v koreláciách s komplexným civilizačným pohybom.

            Na Slovensku i v zahraničí uznávaný literárny vedec Andrej Červeňák sa vo svojej podnetnej štúdii Metamorfózy človeka v ľudstve opiera o svoju prevratnú esteticko-antropologickú koncepciu a cieľavedome exploatuje výdatný myšlienkový potenciál odbornej reflexie ruskej a slovenskej literatúry v rozhodujúcich komparatistických a semiotických súradniciach globálnych duchovných tendencií i sociálnych trendov.

V súlade s najdôležitejšími súčasnými slovenskými mysliteľmi Štefanom Murínom a Jánom Tužinským sa publikácia dotýka aj prelomovej otázky, či ľudský mozog slúži človeku, alebo naopak človek slúži svojmu mozgu ako jeho periféria. Autori kladú celý rad ďalších závažných otázok a naznačujú ešte viac možných odpovedí. Je zrejmé, že človek zostane sám pre seba najväčšou záhadou aj v budúcnosti, ak ešte nejaká budúcnosť bude, alebo ak v budúcnosti ešte bude nejaký človek, ktorého perspektívu najväčšmi ohrozuje on sám svojimi čoraz dômyselnejšími (seba)zničujúcimi technickými prostriedkami. V tomto posolstve spočíva aj základný zmysel zaujímavého, sugestívneho a intelektuálne obdivuhodného diela. Vízia harmonického spolunažívania ľudstva ako celku naďalej ostáva len vytúženým želaním a nedosiahnuteľným snom najosvietenejších duchov usilujúcich sa intuitívne i racionálne preniknúť k podstate všetkého cez labyrint premenlivých javov, optických klamov, horúčkovitých predstáv, ale aj – a predovšetkým – prvkov a systémov vedeckého poznania.

PAVOL JANÍK

 

 

 

Jaroslav Chovanec, František Červeňanský

Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo

Procom, Bratislava 2005

 

Z úsvitu politického systému

Unikátna publikácia Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo (Procom, Bratislava 2005), ktorá začala vznikať v autorskej spolupráci prof. JUDr. Jaroslava Chovanca, CSc., s jeho dnes už nežijúcim kolegom doc. JUDr. Františkom Červeňanským, CSc., prináša objavný pohľad na kľúčovú osobnosť formovania slovenského národného povedomia. Doterajšia literatúra venovaná rozličným stránkam života a pôsobenia Ľudovíta Štúra sa orientovala najmä na jeho jazykový a kultúrny odkaz v procese národnej emancipácie Slovákov.

            Autori sa cieľavedome vzdialili od tradičného klišé pri hodnotení historického zástoja Ľudovíta Štúra, s profesionálnou dôslednosťou sa sústredili na zdokumentovanie, spracovanie, analýzu a sprístupnenie originálnych prameňov manifestujúcich Štúrovo politické, filozofické, štátoprávne a sociálne myslenie. Organicky včleňujú teoretické východiská a praktické aktivity Ľudovíta Štúra do kontextu demokratizačných a modernizačných úsilí v európskych a globálnych dimenziách dejinného pohybu, v ktorom zaujíma signifikantnú pozíciu Francúzska revolúcia.

Dielo je kompozične usporiadané do troch hlavných častí, ktorých nosnú zložku predstavujú vlastné vedecko-výskumné a popularizačné výkony autorov. Poprední odborníci postupne reflektujú východiská Štúrovej sociálno-politickej orientácie, základné otázky národnej filozofie a jej aplikácie na slovenské podmienky, miesto štátu v programovej koncepcii Ľudovíta Štúra, význam práva v jeho myslení, vplyv revolučných udalostí 1848 – 1849 na ďalšie profilovanie jeho názorov, chronológiu Štúrových najdôležitejších aktivít a upozorňujú na aktuálnosť Štúrovho myšlienkového dedičstva pre proces pokračujúceho modelovania politického, právneho a sociálneho systému.

Kniha obsahuje aj bohatý poznámkový aparát, v dokumentárnej časti reprodukuje osemnásť autentických historických dokladov a obrazová zložka pozostáva z dvadsiatich ôsmich fotografií ilustrujúcich konkrétne etapy Štúrovho účinkovania vo verejnom živote.

Vzhľadom na jedinečný charakter a vysokú profesionálnu úroveň má prezentovaný knižný projekt predpoklady stať sa neodmysliteľnou pomôckou najmä študujúcej mládeže, ale aj pedagógov, výskumníkov, politikov i širšieho okruhu čitateľov zaujímajúcich sa o mapovanie doterajších sociálno-politických paradigiem a o ich pokračujúce dotváranie.

Hodnotná publikácia z pera Jaroslava Chovanca a Františka Červeňanského objektívne prispieva k adekvátnemu zrkadleniu dôležitých rozmerov našej národnej, politickej a sociálnej emancipácie a na jej základe k otváraniu ďalších možností sústavného zdokonaľovania modernej demokratickej slovenskej štátnosti v kontexte rozhodujúcich atribútov určujúceho dejinného vývoja a podmieňujúcich medzinárodných vzťahov.

                                                                                                                       Pavol Janík

 

 

 

Bláznů a maličkých…

 

     Blahoslavení  chudí duchem,  jejich bude Království… Nechte maličkých přistoupiti ke mně… Nevím, zda měla slovenská prozaička a rozhlasová dramatička Marína Čeretková-Gállová (“nar. 26. 9. 1931 v Zbehoch”) na mysli věty biblického textu, když koncipovala svoji “trojnovelu” Návraty (Nitra 2004, 123 str.), ale cosi archetypálního v těchto prózách rezonuje, když autorka nejlépe portrétuje právě “Blázny” (hodné, ušlechtilé, i ty jurodivé a zlé) a “Dívky”, (nechtěné, týrané, předčasně vyspělé). Knihu vydal “Dom Matice slovenskej v Nitre” a získal jsem ji náhodou, díky prof. A. Červeňákovi, jenž mi ji při jakési příležitosti vloni předal a jen zběžně utrousil cosi o zajímavé knížce a vypravěčce. Nepříliš nápaditá knižní úprava, s textem graficky “nalitým”, působí na první pohled poněkud tuctově, účelově,  snad regionalisticky služebně – tento dojem podtrhují i čtyři černobílé fotografie z archivu Ponitranského muzea, jimiž je laminovaný paperback ilustrován. Vzhledem k tomu, že se v této nenápadné a nenápadité formě skrývá malý slovesný poklad, jistě jedna z nejlepších knih, které jsem z nové české a slovenské literatury v poslední době přečetl, je to minimálně paradox.

     Čeretková-Gállová je vpravdě vynikající vypravěčka navazující na tradici realistického “ústního” vypravování (orálního, skazového, aniž by vytvářela dojem přímého kontaktu se čtenářem či posluchačem). Stylizuje bezprostřední proud řeči, jenž se nemusí prodírat skrze intelektuálně zatěžklou mysl, ale spontánně se valí, teče jako rozvodněný potok, jako by jej ani nešlo zastavit, jako by se vypravěč kamsi vytratil a přenechal místo postavám a jejich “monologům”. V české literatuře byl mistrem živého monologického vypravování a hravé ironie Bohumil Hrabal, stylizovaného parodizujícího klábosení a tlachání pak Jaroslav Hašek, avšak s nimi má slovenská autorka nemnoho společného. Obratně a zhusta užívá polopřímé a nevlastní přímé řeči, její vypravěč vtahuje do svého proudu další a další hlediska zobrazovaných  postav a jejich prameny a pramínky živého jazyka. Využívá různých vrstev slovenštiny, včetně nářečních, neobvyklých i argoticko-slangových (zazní i  argotické čechismy či maďarismy),  její lexiko je mimořádně  bohaté, nejen v rovině metaforických sloves, takže text dokládá i velké slovesné bohatství slovenského jazyka v jeho emotivně-expresivních  pojmenovacích funkcích. Její příměry jsou konkrétní, zemité, přirozeně vyrůstají z jazyka a mentality zobrazovaného nitranského regionu, působí nápaditě, rustikálně, přestože nejsou vymýšleny v básnické dílně (kupř. opakující se přirovnání  k myším, vším, blechám etc.) a vlastně nemají symbolický význam: ten naopak mají motivy, jimiž autorka modeluje obraz návratu, resp. návratů, podle nichž také svoji knihu pojmenovala. Realistické, asociativní, časoprostorové spojnice mezi epickou přítomností a minulostí vedou vypravěče k retrospektivám, popř. motivují jednání postav, a tvoří hlavní most ke smyslu díla, v němž “každý príbeh je vymyslený, a predsa skutočný, hrdinovia týchto príbehov žijú na konkrétnych uliciach, žijú naozaj, vyjadrujú sa svojím šťavnatým jazykom, majú svoje sociálne zaradenie, já žijem s nimi, trápim sa s nimi, radujem sa z ich šťastia, dobroty a jedinečnosti. Návraty sú moji Nitrania, moje Nitra – moje mesto, môj svet, jediná matéria môjho fabulovania milovaných príbehov…” (Na úvod, s. 6-7).

     Všechny tři novely jsou kompozičně osnovány kontrapunkticky, chtělo by se napsat – dialekticky, protože protiklady se přitahují i odpuzují současně. Každá z nich by mohla být publikována samostatně, a přece jejich včlenění do jednoho svazku má svoje opodstatnění a motivaci, a to nejen regionálně tematickou. První z próz nese název Párovská balada a jde o vpravdě baladický, lyrizovaný epický příběh starého podivínského, neškodně bláznivého “šustra“, neskutečně modrých snivých očí, roztečených “z jedného kútika do druhého” (s. 11), do něhož je vložen příběh jeho rodičů, Pavla Mrázika a divukrásné  Kaťuši, Rusky  z rodu Dostojevského Soněček, obětavé a eticky silné. Autorka věrně a konkrétně, mimořádně přesvědčivě  (bez stereotypů popisného žánrového realismu a regionalismu v omezujícím smyslu slova) zobrazuje sociální, náboženské i etnické předsudky slovenské vesnice prvních desetiletí 20. století, všechny intriky a malost s nimi spojené, a to výsostně subjektivní optikou  postav, jejichž řeč plynule, spontánně vplývá do “monologu” vypravěče, jemuž er-forma umožňuje minimální objektivizující odstup, jakkoli i tento  vypravěč patří k oněm chápajícím, jenž své postavy důvěrně, velmi důvěrně zná. Umění zkratky souvisí s potřebou vynechat nadbytečné a popisné pasáže, jež toliko retardují epický proud nebo jej zatěžují nefunkčními pobočnými významy, neznamená však úplnou rezignaci na popis – ovšem i ten je dynamický, epický… Přitom se jí daří zachytit nezachytitelné – tj. čas, jeho trvalé netrvání.

     Druhá novela, Dedo Kopora, je opět variací na téma “čudáka”, dobračiska, muže širokého srdce, jenž se ujímá cikánského dítěte, zneužívaného ke krádežím i jinak, krásného tvorečka, jemuž vše odpouští, jako by si uvědomoval, že kdo není schopen zapomenout na zlé a odpustit, žije v pekle. Mimochodem motiv “cikáněte”, předčasně vyspělého, a přece ještě dítěte, se objeví ve všech novelách. Autorčina schopnost evokovat jeho svět bez brýlí “politické korektnosti” (brýlí růžových, falešných), a přitom v humanistické, tedy jedině funkční  perspektivě, je obdivuhodná:

   “Cigánča konečne vbehne do predajne, plné ústa čokoládok si napchá, vyskakuje jako kozľa, tancuje, hrnká, bokmi krúti, holý pupok ukazuje, s plnými ústami vysvetluje, čingoši sú esenbáci, tá banda v uniformách, také opasky majú, za opaskami revolvery, pukačky, dedo, ňúria, staré dvory vymetajú, obidvoch s Klofom nás hľadajú, ale to by nesmeli mať prázdne kotrby, dedo na Klofa a na mňa si neprídu, len keby nás zabonzovali, dedo, ty alebo napríklad aj materička, alebo ten fúzač Belúka, čo tak kristušákuje, azaňátuje, aj materičku to učí, dedo, cigáni nie sú bonzáci, všetko možné môžu byť, ale nebonzujú, to len gadžovia, to vy ste taká sorta bonzácka, vy na seba nabonzujete aj čo pravda nie je /…/ Jáj-jajajáj, ja sa smiechu nezdržím, dedo, materička je na mňa ako na psa, vysvečko mi roztrhala, vrieskala ani taká besnica besná, tým svojím Belúkom sa mi vyhrážala, že si ma podá, priviaže ma o nohu stola a dušu zo mňa vymláti, a ty, že dovolenka, dedo, jáj – jajajáj! Ušla som jej, dedo, já už u materičky nebývam, hovorila som ti, zabudol si, jáj!

   Na večeru si rozkázala  riskaššu,  lebo keď riskaššu varila materička, pohltal ju všetku Belúka, potom strašne pili-pili a pili, strašne sa obidvaja spili, pod obraz boží sa ožrali, dedo, materička už nevedela o sebe, a ten smrad Belúka ju do naha povyzliekal, po zemi sa s ňou šmýkal z kúta do kúta, no a čudák Klofo bol vo vytržení, Klofo sa pri nich odbavoval, potom ma ťahal do garáže, dedo, vieš čo, varme, hladná som, dedo, až by som plakala.

   A chichoce sa, hlasisko má drsný, chrapľavý a drapľavý, nedetský, srdce na rozdávanie.” (s. 71-3)

      Novela třetí (Môj ťažký frajer tatko) je jako jediná vypravovaná ich-formou, a vypravěčkou je opět (poloviční) cikánka Šakira, pracující v nitranském divadle. Exponuje téma krásného, ale alkoholu i nemoci postupně propadajícího vypravěččina otce, frajera s fialkovýma očima, jimiž obloudil každou ženu či dívku: jen toho  Šakira bezmezně milovala, jemu se obdivovala, jemu vše odpustila. V muži, který ji v dospělosti zachránil před partou násilníků, jakoby poznala svého otce, spíše nedokonalou kopii svého “těžkého frajera”, a čtenář sleduje nejen vznik jednoho “čudného” (ale perspektivního) partnerského vztahu, avšak prostřednictvím asociací spojených s určitými místy nebo motivy rekonstruuje – pozvolna, jaksi neuspořádaně a zdánlivě nahodile, tedy přirozeně a funkčně, to k živému vyprávění patří – osud dívky, která nepoznala svoji matku (divukrásnou cikánku, nymfomanku, “kriminálnici”) a vyrůstala dílem s otcem, dílem v dětském domově. Také přirozenou touhu po harmonii a elementárních životních hodnotách, možná i autorčino životní manko.

     Novely M. Čeretkové-Gállové znovu dokládají starou pravdu, že “regionalismus” a smysl pro etnickou či jinou  specifiku mohou vytvořit podmínky pro umělecky cenné dílo, které má nadregionální a nadetnickou platnost. A jestliže jsem nedávno psal o esejistické knize  “Rychlokurz sebeobrany” V. Švenkové, že představuje dílo, které soudobé české literatuře chybí, lze totéž napsat i o “trojnovele” M. Čeretkové-Gállové, samozřejmě v příslušné žánrové oblasti.

 

                                                                                         Alexej Mikulášek

    

 

 

 

Jaroslav  Chovanec – Igor Palúš: Lexikón ústavného práva. Bratislava, Procom 2004

 

    V ostatnom čase vyšla vo vydavateľstve Procom v Bratislave publikácia Lexikón ústavného práva. Autormi sú známi slovenskí ústavní právnici: prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc. – pôsobiaci na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici a na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave a prof. JUDr. Igor Palúš, CSc. – dlhoročný dekan Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach, v súčasnosti dekan Fakulty verejnej správy UPJŠ v Košiciach. Obaja aktívne participovali pri tvorbe Ústavy SR v roku 1992.

    Lexikón pozostáva z obsahu, úvodu, abecedne zostaveného heslára, poznámok, použitej literatúry a prameňov a dokumentárnej časti.

    V slovníku je vypracovaných 166 hesiel (prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc. je autorom 91 hesiel a prof. JUDr. Igor Palúš, CSc. vypracoval 75 hesiel), ktoré sú usporiadané prehľadne v abecednom poradí, čo umožňuje rýchlu orientáciu a prácu s ním.

    Heslár obsahuje výklad základných pojmov: spoločnosť, štát, pojem Ústava SR, dobro a zlo, politika, právo občana…, ktoré sú aktuálne pre širokú verejnosť a pomáhajú pri zvyšovaní právneho vedomia každého občana.

    Mnohé heslá vysvetľujú základné pojmy z Ústavy SR ako napr. Preambula Ústavy SR, štátne občianstvo, štátne symboly, suverenita ľudu.

    Lexikón obsahuje výklad mnohých pojmov, ktoré úzko súvisia so základnými ľudskými práva a slobodami – Listina základných práv a slobôd, obmedzenie základných práv a slobôd, prirodzenoprávne poňatie základných práv a slobôd, národnostná menšina a tiež definuje konkrétne práva – volebné právo, právo na odpor, právo na sebaurčenie. Uvedené práva sú prejavom fungovania demokracie v spoločnosti a ich dôležitosti v živote človeka.

    Osobitne dôležitá je tá skutočnosť, že autori venovali významnú pozornosť otázke demokracie a jej formám – priama, nepriama. Priama forma demokracie – referendum, plebiscit, opcia. Nepriama forma demokracie – zastupiteľská demokracia. V súvislosti s demokraciou úzko súvisí otázka formy štátu, formy štátneho zriadenia a formy štátneho režimu. Autori vysvetlili tiež heslá priamo nadväzujúce na formu vlády – republika (parlamentná, prezidentská), monarchia.

    Autori definovali tiež primárne ústavné orgány v Slovenskej republike ako napr. Národná rada SR, prezident SR, Vláda SR, Ústavný súd SR, Ombudsman – Verejný ochranca práv.

    Pri nedávnej reforme územnej samosprávy sú aktuálne heslá: obecná rada, obecné zastupiteľstvo, obecný úrad, poslanec, samospráva obce, samosprávny kraj, starosta, verejná správa atď.

    Na Slovensku je veľmi rozsiahla volebná sústava a občan má problém sa zorientovať v spleti rôznych pojmov, ktoré súvisia s voľbami ako napr. väčšinová volebná sústava, volebná kaucia, volebná sústava pomerného zastúpenia, voľný mandát…

    V nadväznosti na volebný systém bolo veľmi dôležité objasniť čitateľom tiež pojmy súvisiace s politickými stranami (pravica, ľavica) a ich typológiou – opozičné, koaličné. V rámci členenia je tiež dôležité spomenúť charakter parlamentných a neparlamentných strán.

    Mnohé pojmy sú všeobecne známe, ale po nežnej revolúcii z novembra 1989dostali nový obsah a to už bez socialistickej ideológie a bez zpolitizovania. Lexikón obsahuje tiež viacero nových pojmov, ktoré súvisia s politickým vývojom na Slovensku a tiež s aproximáciou práva k Európskej únii ako napr. monitoring, ombudsman, populizmus, preferencia, spoil system, speaker, writ of certiorari, lobby.

    Dokumentárnu časť tvorí text Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších piatich podstatných a rozsiahlejších noviel a to: ústavného zákona č. 244/1998 Z. z, ústavného zákona č. 9/1999 Z. z., ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. to je najrozsiahlejšia novela a dotkla sa všetkých hláv Ústavy SR okrem preambuly, ústavného zákona č. 140/2004 Z. z a ústavného zákona č. 323/2004 Z. z.. Uvedené zmeny a doplnky oproti pôvodnému textu Ústavy SR sú vytlačené polotučnou kurzívou. Okrem toho lexikón zaznamenal i dve malé ústavné novely, ktoré súvisia s voľbami poslancov do Európskeho parlamentu.

    Autori v úvode upozorňujú, že ide o stručný slovník, čo sa týka počtu hesiel, ale aj ich výkladu. Podľa môjho názoru je tu obsiahnutý základný sumár pojmov, inštitútov a inštitúcií a to nielen z hlavného odvetvia slovenského právneho poriadku – Ústavného práva SR, ale aj z oblasti štátovedy, politológie a teórie práva. Práve tento fakt stavia slovník do roviny aktuálnosti pre širší okruh používateľov a vyplnil tak medzeru v právnej literatúre. Je možné ho považovať za vhodný doplnok učebníc ústavného práva, teórie štátu a práva a politológie.   

    Lexikón je adresovaný ako vhodná orientačná pomôcka „členom zastupiteľských zborov – poslancom Národnej rady SR a poslancom obecných zastupiteľstiev, ako i starostom obcí a primátorom miest, tiež pracovníkom štátnych orgánov všetkých stupňov, kultúrno-osvetovým pracovníkom, ako aj širokej čitateľskej verejnosti, osobitne však študujúcej mládeži práva, politológie, sociológie, ekonómie a žurnalistiky zorientovať sa v ústavnom systéme a osobitne vo volebnom systéme SR, prostredníctvom ktorého sa kreujú (tvoria) zastupiteľské zbory, t. j. orgány štátnej moci ako reprezentanti suverenity ľudu.”

    Na záver by som autorom navrhla pokračovať v tvorbe encyklopedickej literatúry. Keďže je Slovenská republika členom medzinárodných štruktúr žiada sa aby vedecky spracovali okrem iného i pojmy súvisiace s inštitútmi a inštitúciami Európskej únie.

  

                           PhDr. Soňa Krištofová, interná doktorantka

Právnická fakulta UMB v Bánskej Bystrici

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.