Posledné dni roka v Kysuckej knižnici v Čadci už tradične patria literatúre. Zmena sa nekonala ani v r2006. Slávnostným odovzdaním cien sa zavŕšil už 38. ročník najstaršej literárnej súťaže pre mladých prozaikov na Slovensku – Jašíkove Kysuce.
Vyratúvať na tomto mieste všetkých – dnes už renomovaných – spisovateľov, ktorí sa ako „novici” mihli v histórii tejto prehliadky, či spomínať na okázalé ceremónie, ktoré sa konali v súvislosti s Jašíkovými Kysucami (JK) v minulosti, by bolo zbytočné aj preto, že sa o nich už popísalo a pospomínalo na ne viac než dosť. Ostatne, záujemcovia o históriu, ale i súčasnosť JK, majú dnes už možnosť pozrieť a prečítať si všetko na webe. Stránka http://jasikovekysuce.sk/ je všetkým k dispozícii po celý rok. Príspevky a reakcie na články, texty možno zasielať prakticky stále.
V roku 2006 odborná porota pracovala v zložení: Mária Bátorová, Peter Kubica a Pavel Rankov. Porota posudzovala práce 75 autorov (v tom jedna dvojica autoriek), ktorí sa do súťaže prihlásili a ich príspevky boli zverejnené na webovej stránke Jašíkových Kysúc. Vzhľadom na vysokú úroveň viacerých súťažných prác porota odporučila organizátorom zachovať súčasný spôsob organizácie a priebehu súťaže. V súlade so štatútom porota udelila Hlavnú cenu JK 2006 Gabriele Alexovej za prózu Polovica. Prémie Literárneho fondu získali: Ivana Dobrakovová (Bellevue, Marseille), Ľudmila Hostová (S vylúčením verejnosti) a Jana Cviková (Rub a líc). Cena Jozefa Hnitku pre kategóriu mládeže od 10 do 18 rokov si zaslúžila Eva Bačinská (Strom). Porota každý rok navrhuje pozvať na vyhlásenie výsledkov aj vybraných autorov, ktorých texty posúdila ako hodnotné, zaujímavé a podnetné, no do zoznamu ocenených sa nedostali. Tento rok porota pozvala do Čadce týchto nádejných mladých prozaikov: Michal Molnár, Lucia Gecelovská, Viktória Laurent Škrabalová, Katka Podpleska, Vladislav Krnec, Martin Hlavatý, Alena Sabuchová, Lucia Mináriková, Katarína Vojteková, Eva Bačinská, Kristína Šelepová, Dašena Krištofovičová a Mathej Thomka.
Je nepopierateľným faktom, že JK prešli za takmer 40 rokov svojej existencie mnohými zmenami, modifikáciami, výškami, ale i pádmi. Je to prirodzené. Čo je však podľa mňa dôležité, je skutočnosť, že súťaž stále trvá a – nech už existujú na jej usporadúvanie, organizovanie akékoľvek názory – má i dnes svoj štandard, o čom svedčí i neustály záujem mladých autorov, ktorí posielajú svoje prvotiny práve do JK, a ktorí v čase prvých ročníkov tohto podujatia ešte ani neboli na (tomto) svete…
Predposledný ročník JK pred jubilejným 40-tym priniesol opäť niekoľko nových pohľadov, úprimných a čistých vzplanutí, ale i nespokojnosti, „zádrheľov”, či rozhorčenia… Aj to je normálne, nie vždy všetko ide tak, ako by sme si želali. Aj napriek vynaloženému úsiliu, nezištným úmyslom a dobrej vôli sa môže objaviť „okolnosť”, ktorá akoby celú snahu zrazu znegovala… Veľa ráz som (nielen vo fóre DOTYKOV) spomínal, že pre mňa sú JK špecifické a už roky ich vnímam aj ako „svoje”. Zúčastňoval som sa na tejto literárnej slávnosti ako začínajúci autor, súťažiaci, hosť, porotca… Okrem toho žijem v Čadci, s čadčianskymi knihovníkmi mám nadštandardné, príjemné a korektné vzťahy, poznám porotcov, ale i mnohých z mladých autorov a atmosféra JK – potvrdí to hádam každý, kto tu už raz bol… – je vskutku špecifická a jedinečná. JK, nech už to znie akokoľvek pateticky, či nadnesene, sú v kontexte mladej slovenskej literatúry istým fenoménom, pojmom.
Posledný ročník priniesol veľa dobrého, ale odhalil tiež problémy. Tie by sa mali odstrániť, alebo aspoň eliminovať. Osobne pociťujem nie malú ľútosť nad zriedeným osadenstvom JK na poslednom ročníku podujatia. Malá, či takmer žiadna účasť verejnosti pri slávnostnom vyhodnotení môže byť prejavom nezáujmu, ale taktiež nemusí. Do budúcnosti sa však pozerám optimisticky. Verím, že nasledujúci ročník súťaže bude opäť „veľkou slávou” – tak, ako to zvyklo na JK bývať, tak, ako si to všetci organizátori a účastníci želajú, tak, ako by to malo byť.
Ja verím, že to tak bude.
Marián Grupač
Jašíkove Kysuce 2006 – „pokútne, partizánsky zbúchané podujatie…”
(Pohľad a postreh bývalého laureáta Jašíkových Kysúc na posledný ročník tohto podujatia)
Na tohtoročnej literárnej súťaži so sprievodnými akciami Jašíkove Kysuce chýbalo snáď úplne všetko okrem odhodlania bývalej Experimentálnej knižnice podujatie uskutočniť. Pokútne, partizánsky zbúchané podujatie v nevykúrených priestoroch knižnice (pretože sa nevedia dohodnúť s kotolňou?!) bez spolupráce s kýmkoľvek okrem už rutinne účastných škôl, bez propagácie a pozornosti médií, prikrčene, ochotnícky a miestami aj lajdácky – tento experiment zašiel priďaleko. V takýchto podmienkach zvolať mladých autorov z celého Slovenska a dávať im niekde za bukom tajne obálku so 4 000 korunami? V akej dobe to žijú organizátorky? Veď to je „obetavosť”, ktorá je nielen už nepotrebná, nežiadaná, ale dokonca úplne škodlivá. Vytvára to dojem, akoby to inak nešlo, akoby sme sa vracali späť do literárnych jaskýň. Dokonca ešte pred dobu, ktorú som ja zažil ako víťaz Jašíkovej Turzovky v 70-tych rokoch. Veď už vtedy (pred dvadsiatimi rokmi!) bola cena pre víťaza a ocenených vyššia, pozornosť médií enormná, účasť mesta Čadca i obce Turzovka a ich obyvateľov ohromujúco priaznivá a pre renomovaných autorov to bolo miesto výnimočne prestížne, na ktoré sa tešili celý rok. To, čo sa dialo tento rok, bolo umelé dýchanie múmii, ktorá zostala z kedysi prestížneho literárneho podujatia. Založené navyše nie na nevyhnutnosti, ale na rutine. Nie je totiž pravda, že by účasť renomovaných autorov na besedách musela byť bez honoráru ako za čias Hrebendu. Nie je pravda (ako to dokázal Bagala), že má byť takáto súťaž podvyživená. Nie je pravda (ako dokázali aj iné súťaže), že úroveň príspevkov má byť ešte pod úrovňou tých spred dvadsiatich rokov. Nie je pravda, že Čadca je kút obalený pavučinami tak, že by sa o podujatí tu uskutočnenom nikto nezaujímal (čo dokazuje aktívna účasť redaktora Slovenského rozhlasu Jozefa Čertíka). A predovšetkým – nie je pravda, že nie sú peniaze! Ale nemožno zápasiť s každodennou prevádzkou a zároveň robiť na tej istej úrovni myslenia celoslovenské podujatie so spolupracovníčkami, ktorým niektorým nevadí, že komolia mená na poslednú chvíľu pozvaných hostí. Práve výber hostí pritom dokazuje, že toto podujatie (vrátane výberu členov poroty, ktorá konečne dokáže rozhodovať triezvo) mohlo mať vysokú úroveň. Ale z prízemných perspektív sa ťažko siaha na hviezdy. Zvlášť keď sme si už zvykli, že však nejako bude. Neuveriteľné je, že na podujatí neparticipovalo mesto, ani kraj. Žiadosť na Ministerstvo kultúry bola poddimenzovaná, oslovenie autorov zakríknuté, spolupráca so spisovateľskými organizáciami prispatá… Škoda mlčať o tom všetkom. Je jasné, že tento problém je za takéhoto stavu vecí na mieste neriešiteľný. Tak sa treba rozhodnúť – buď nech to robí niekto iný (napr. Národné osvetové centrum v Bratislave a Kysucká knižnica bude len spolupracovníkom), alebo nech sa toto trápenie už ukončí. Podľa priaznivých vyjadrení riaditeľa Národného osvetového centra PhDr. Jána Tazberíka, CSc. pri našom osobnom stretnutí v Budmericiach krátko po Jašíkových Kysuciach 2006 vidím tú prvú možnosť stále ako schodnú.
Gustáv Murín
(Laureát JK 1981 a hosť JK 2006)
Odkaz „Majiteľovi sveta”…
(Reakcia na príspevok Gustáva Murína o 38. ročníku Jašíkových Kysúc)
Na uvedený písomný výstup Gustáva Murína (s dĺžňom na „a” a na „i” – ak sa neprepisujú interpunkčné znamienka), ktorý mi zaslal ešte pred zverejnením Marián Grupač, ma donútili odpovedať kolegovia, ktorí si tento „jedovatý pľuvanec” prečítali. Ja osobne som nikdy nemala chuť reagovať na subjektívne videnia akéhokoľvek človeka, ktorý len čo nazrie za roh, už si myslí, že pozná svet. Nikdy som nemala chuť reagovať na človeka, ktorý svoje názory berie ako tie najlepšie a najoriginálnejšie. Mám veľa skúseností, že keď takémuto borcovi poviem čokoľvek, ten si to zdôvodni vždy vo svoj prospech. Po degradácii našej práce nemám čo povedať hore menovanému človeku. O ňom si utvorili názor nielen zamestnanci Kysuckej knižnice v Čadci, ale aj ďalší účastníci Jašíkových Kysúc, ktorí prišli s ním do styku. Jeden mladý návštevník ho nazval „Majiteľom sveta”…
Obraciam sa výlučne na čitateľa tohoto článku, aby som obhájila dehonestovaný status Kysuckej knižnice v Čadci. Chcem všetkých ubezpečiť, že nikto z nás (v knižnici) nie je chúlostivý na pripomienky. Vieme prijať každú konštruktívnu kritiku. Každý rozumný nápad alebo pripomienku sme ochotní a schopní zapracovať do nasledujúceho ročníka Jašíkových Kysúc. Spomeniem napríklad podnet zo strany pani profesorky Bátorovej, aby sme sa v nasledujúcich ročníkoch venovali viac osobnostiam, ktorých meno je spojené s týmto podujatím. Hneď, ako odznel tento návrh, vypracovali sme medailón o Jozefovi Hnitkovi, ktorý umiestnime v najbližšej dobe na webovú stránku Jašíkových Kysúc. To však zďaleka nie je všetko.
Musím zdôrazniť, že nikdy sme organizovanie podujatí u nás v knižnici nevnímali podľa akéhosi vzorca „nejako bude, že to nejako dopadne”! Nikdy sme sa nenechali voľne unášať na vlnách času, ako to prezentuje hore menovaný autor. Sme si vedomí toho, že všetko, čo prinesie budúcnosť, je v našich rukách. Tak sa k tomu aj staviame. Preto sme, ako mnohí už vedia, s celoslovenskou literárnou súťažou Jašíkove Kysuce vstúpili do virtuálneho sveta (r. 2003) v rámci globálnych sietí. Na začiatku sa v tomto šate cítila súťaž trošku neisto, no aj odborná porota jej z roka na rok dáva vyššie body, čo nás teší. Vyhodnotenie, ktoré sa koná v Čadci, je zavŕšením a stretnutím v „reáli” najlepších súťažiacich a členov odbornej poroty. Chcem povedať, že ani tu sme nezaspali, ale pripravujeme renováciu (prekvapenie bude uvedené do života v apríli 2007). Na webovej stránke Jašíkových Kysúc sú zverejnené nielen podmienky súťaže, ale aj financovanie jednotlivými organizátormi. To všetko je zakotvené v Štatúte súťaže, ktorý každý rok podpisujú štatutárni zástupcovia Spolku slovenských spisovateľov, Literárneho fondu, Kysuckej kultúrnej nadácie a Kysuckej knižnice v Čadci. Financovanie je známe, je prehľadné, nič nie je tajné – teda aj finančné odmeny víťazom sú známe už pri vyhlásení súťaže každého ročníka. Súťažiaci vedia, do čoho idú, a ak zvíťazia, akú finančnú čiastku dostanú. Netreba ju verejne licitovať na stole (ako to asi očakával hore spomínaný človek). Tí ostatní, ktorí podľa jeho rečí v knižnici, prichádzajú na vyhodnotenie do Čadce len pre zdrap papiera (diplom udelený na návrh poroty – Čestné uznanie), sú pozvaní na základe odporúčania odbornej poroty. Pozývame ich a dávame im možnosť, aby sa na stretnutí navzájom spoznali, porozprávali a vymenili si skúsenosti, názory, vypočuli si verdikt poroty, ale aj názory ďalších účastníkov Jašíkových Kysúc. Zvyčajne oslovíme 15 až 20 najlepších súťažiacich. Účasť je dobrovoľná, nikoho násilím do Čadce neťaháme. Náklady spojené s účasťou na vyhodnotení im hradila a hradí Kysucká knižnica (cestovné, ubytovanie, stravné). Uvedený autor príspevku nám vyčíta nevykúrené priestory, a aj to, že sa nevieme dohodnúť s kotolňou. My by sme sa radi dohadovali, ale nie je s kým!!! Sme „len” odberatelia tepla a z tejto pozície sme urobili všetko, čo sa urobiť dalo. Bez dodávky ostali aj ďalšie organizácie: Špeciálna základná škola v Čadci, Okresný súd v Čadci, Okresná prokuratúra v Čadci (Nebodaj sa aj oni nechceli dohodnúť? Aj oni neboli schopní uvedený problém riešiť ináč, ak by to dovoľovali spoločenské normy?)… Náš zriaďovateľ – Žilinský samosprávny kraj – už v čase konania podujatia riešil problém výstavbou vlastnej kotolne, avšak zo dňa na deň sa žiadna výrobňa tepla nevybuduje. My sme k riešeniu pristúpili inštaláciou náhradného zdroja tepla, ktorý bohužiaľ nie je dostatočný. Viem, že tento problém čitateľa nezaujíma, ale považujem za potrebné ho vysvetliť a povedať, že nevznikol našou vinou. S istotou môžem tvrdiť, že kým bude zverejnený tento článok, knižnica si bude vykurovať svoje priestory z vlastného zdroja. Chcem zdôrazniť, že Jašíkove Kysuce sú v prvom rade literárnou súťažou a že sprievodné podujatia robíme, len aby sme spropagovali súčasnú slovenskú tvorbu. Kvôli spomínaným prevádzkovým problémom sme počet sprievodných podujatí na 38. ročníku obmedzili. Pre záujemcov sme pripravili niekoľko besied so spisovateľmi a prezentáciu novej knihy Adely Banášovej a Mateja „Sajfa” Cifru a ich autogramiádu. Neviem, prečo vadí úhlavnému kritikovi 38. ročníka Jašíkových Kysúc účasť škôl na besedách so spisovateľmi. Už dlhé roky sa snažíme o to, aby sa deti a mládež venovali čítaniu slovenskej pôvodnej literatúry. K propagácii len toľko – čo sme chceli a potrebovali, to aj bolo spropagované. To, že tento človek vidí čosi ochotnícke a lajdácky prevedené, je jeho názor. Poďme zasa k financovaniu Jašíkových Kysúc! Náklady spojené s účasťou pozvaných spisovateľov na Jašíkových Kysuciach hradil Spolok slovenských spisovateľov a určitým dielom aj Literárny fond. Ostatný ročník nastal problém len s preplatením nákladov menovanému pánovi. Nikto sa k nemu nechcel prihlásiť! Ale prečo sme ho teda pozvali? Každý rok prizývame na Jašíkove Kysuce aj bývalých úspešných účastníkov predchádzajúcich ročníkov. Tento ročník padla voľba na Gustáva Murína (s dĺžňom na „a” a na „i” – ak sa neprepisujú interpunkčné znamienka). Menovaný človek skritizoval a pripomienkoval po svojom príchode do knižnice všetko. Bez pripomienok ostala snáď len dĺžka toaletného papiera. Asi za dobré pokladá len to, čo urobí a vymyslí on sám! Uvedenému pánovi navrhujeme, aby si organizoval radšej svoje aktivity. Taktiež mu navrhujeme, keď je taký zdatný v organizácii literárnych podujatí, aby zorganizoval nejaké vlastné, radi sa takéhoto super podujatia zúčastníme a prídeme načerpať inšpiráciu. Na záver uvediem len konštatovanie, s ktorým sa zhodli všetci zamestnanci knižnice – ak mal tento človek v úmysle znechutiť nám svoju osobu, to sa mu v plnej miere podarilo už počas jeho účasti na Jašíkových Kysuciach. Chuť do prípravy ďalšieho ročníka nám však nevzal. To, čo napísal, vnímame ako nespokojnosť jedného starnúceho „seladóna”, ktorému sa nedarilo byť neustále v centre pozornosti.
Janka Mudríková v mene všetkých knihovníkov Kysuckej knižnice v Čadci
CAUSA Jašíkove Kysuce II.
pokračovanie…
NÁZORY, POSTREHY, POHĽADY
Literárna súťaž mladých prozaikov Jašíkove Kysuce dovŕšila 38 rokov svojej úspešnej existencie. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme oslovili niektorých spisovateľov, bývalých, či súčasných účastníkov tejto prehliadky a poprosili ich o niekoľko slov, ktorými by vyjadrili svoj pohľad, či vzťah k JK…
red.
„Na Jašíkových Kysuciach som sa zúčastnila prvýkrát, hoci to bol už 38. ročník. Bola som pozvaná do poroty, hoci porotám všeobecne neverím, veď preto som nikdy neposlala vlastnú prózu do žiadnej súťaže. Ak sa tam ocitla, urobili to za mňa iní. Súhlasila som s účasťou v porote z viacerých príčin: v Čadci som vyrástla a Kysuce, tento drsný krásny kraj, nosím hlboko v srdci. Aj keď som musela spať v hoteli, lebo všetci blízki sú už na cintoríne, a bol to v takom prípade zvláštny pocit, predsa už ostrý kysucký vzduch, taký iný, ako kdekoľvek na svete, impozantná radnica, stavaná vraj podľa viedenskej, starý, udržiavaný kostol, staré gymnázium, školský dvor so školskými budovami, v ktorých učili kedysi moji rodičia, strechy a hneď za nimi okolité kopce, čipkované vrcholcami jedlí a smrekov… to všetko mi je dodnes dojímavo blízke. Doma som po ránach prečítala asi 123 prác, z ktorých som len výberovo ohodnotila tie dobré. Človek má už po rokoch práce s textom a v literárnej kritike vypestovaný profesionálne deformovaný šiesty zmysel na kvalitu. Teda nebolo ťažké sa v textoch zorientovať a vybrať. Keďže na súťaže nechodím, nechala som sa prekvapiť tým, čo sa bude na tejto čadčianskej súťaži diať. Kysucká knižnica v Čadci bola nevykúrená a pani riaditeľka sa veľmi ospravedlňovala. Kto prišiel zo štandardných pomerov a nikdy tu nežil, ťažko pochopí takú situáciu. Mňa na tejto súťaži zarazilo najmä to, že sa nevyužili kapacity prítomných spisovateľov z centra krajiny na nejaké verejné čítania a rozhovory. Mala som síce veľmi dobrú čítačku a besedu so študentmi gymnázia, ktorí, ako ma upozornili vopred, sú matematická a počítačová trieda, ale rozbehla som ich tak, že mi pri otázkach spontánne tykali. Bolo to veľmi milé stretnutie. Udeľujú sa dve ceny: Ceny Rudolfa Jašíka a cena Jozefa Hnitku. Obaja spisovatelia sa veľmi dobre poznali, o čom svedčí ich korešpondencia (viď Kalendárium v knihe Jozefa Hnitku Transfúzia, PETRUS 2003), ale o týchto spisovateľoch sa na súťaži nehovorí. Pritom si netreba myslieť, že o R. Jašíkovi, keďže sa o ňom učilo za socializmu, sa vie dosť. Vie sa o ňom skoro tak málo, ako o disidentovi J. Hnitkovi, o ktorom len staršia generácia – generácia povedzme maliara Mravca, vedela, že je spisovateľ. Teda knižnica nevyužíva svoje možnosti naplno a to by sa mohlo zmeniť. Rovnako mladí spisovatelia by mali mať viac možností a odvahy hovoriť so svojimi porotcami.
Faktom je, že hoci bývanie a jedlo boli vynikajúce, náplň hodín súťaže, ako aj samotný galavečer, ktorý prebiehal bez čadčianskej verejnosti, sa mi zdali akosi neúplné a plniace vlastný zmysel súťaže len čiastočne.”
prof. Dr. Mária Bátorová, DrSc.
(spisovateľka, literárna vedkyňa, porotkyňa JK 2006)
„Ak si dobre pamätám, na súťaži Jašíkove Kysuce som sa zúčastňoval od roku 1994 až do roku 1997, kedy som získal cenu za najlepšiu poviedku. S touto súťažou, ale aj s celým pobytom v Čadci sa mi spájajú len tie najlepšie spomienky. Zakaždým totiž išlo o stretnutie zaujímavých ľudí, s ktorými sa dalo dobre a dlho do noci porozprávať. Aj keď hodnotenie (občas aj nehodnotenie) poroty nebolo vždy najvyčerpávajúcejšie, zoznamovanie sa s ostatnými súťažiacimi a diskusie s nimi to vždy vynahradili. Práve tu som sa spoznal s niektorými dnes už pomerne známymi slovenskými literátmi. A mám pocit, že Jašíkove Kysuce boli pre mnohých z nich, aj pre mňa, dobrým odrazovým mostíkom k publikovaniu. O ostatných ročníkoch tejto súťaže nemám veľa informácií, no pred niekoľkými týždňami som stretol jednu moju známu, ktorá bola v roku 2006 na Jašíkových Kysuciach ocenená, a tak som si na ne mohol nostalgicky zaspomínať: „Stále sa býva v Lipe? Boli ste položiť kyticu k pamätnej tabuli R. Jašíka? A rozbory ste mali v „rozprávkovom domčeku?” Z jej odpovedí som usúdil, že za ten čas sa veľa nezmenilo. Podľa mňa je to fajn, Jašíkove Kysuce tak predstavujú akúsi istotu vo svete, ktorý sa neustále mení.”
Peter Karpinský
(Laureát JK 1997)
„Keď som sa pred niekoľkými rokmi zúčastnil Jašíkových Kysúc, nepočítal som prirodzene s tým, že získam ocenenie, takže pre mňa to bolo predovšetkým prijemné prekvapenie, že moja práca niekoho zaujala, hoci som v tej dobe už časopisecky publikoval. Myslím si, že aj keď sa JK nekonajú v Bratislave alebo v inom väčšom meste, mali by prestať byt chápané ako regionálna súťaž, veď o tom svedčí aj zoznam autorov, ktorí sa JK v minulosti zúčastnili a dnes sú z nich etablovaní autori.”
Peter Getting
(laureát JK 2003)
„Jašíkové Kysuce mi dali naspäť vieru v slovenskú literatúru, pretože viaceré prózy naznačili, že o ich autoroch ešte budeme počuť. Ako porotcovi mi táto súťaž zobrala niekoľko večerov, kedy som musel prečítať viac ako sto prác. Niektorými textami som sa musel prehrýzť, pretože mnohým mladým autorom chýba sebareflexia, ktorá by im zabránila v posielaní slohových prác do jednej z najstarších literárnych súťaží na Slovensku. Význam súťaže vidím najmä v literárnom večere, kedy si popri kysuckej kapustnici, klobáskach a dobrom vínku (aj telo potrebuje svoje) mohli vychutnať prednes ocenených próz a dia-lógy (nie však diétne, bez cukru a korenia) s ďalšími ostrieľanejšími (ale nie strelenými) autormi.”
Peter Kubica
(laureát Ceny za prózu s kysuckou tematikou 2002 – dnes
Cena Jozefa Hnitku a porotca v JK 2006)
„Dali mi možnosť porovnať svoju prozaickú tvorbu s tvorbou iných, spoznať, že nie som jediný, kto píše pre radosť z tvorby bez nároku na čokoľvek iné. Akékoľvek ocenenie je úspechom, pretože predsa len nejde o športovú súťaž. V rozhodujúcej miere výsledky určuje subjektívne stanovisko porotcov, hoci na určitých objektívnych kritériách sa zhodnú. No a v neposlednom rade som spoznal nových ľudí, s ktorými som pri rozhovoroch našiel spoločnú tému. Čo mi Jašíkove Kysuce vzali? Dá sa povedať, že nič. Nijaká súťaž by vám nemala zobrať ilúzie, môže vás len obohatiť o isté skúsenosti, aby ste sa nesplašili rýchlo vydať knihu. Tak či tak si budem kráčať vlastnou cestou. Na druhej strane stále zastávam názor, že potenciálny spisovateľ musí prejsť určitým kolotočom – súťaže, časopisecké publikovanie. Kniha je to posledné, čím by autor mal ukončiť nejakú etapu svojej tvorby. To, čo pre čitateľov začína, pre mňa je už skončené.
Najstaršiu prehliadku mladých prozaikov vnímam ako najvýznamnejšiu celoslovenskú literárnu súťaž v próze. Má väčší význam ako súťaž Poviedka, hoci sa s neprivátnym štatútom nepropaguje tak honosne. Nespájam totiž význam súťaže bezprostredne s medializáciou, tá by mala slúžiť len pre informovanie verejnosti. Jašíkove Kysuce by si určite zaslúžili systematickejšiu podporu aj zo strany médií. V súťaži Poviedka sa väčšina mien opakuje, porota pozostáva z laikov, ktorí získali ocenenia v predošlých ročníkoch. Občas sa mi podarilo objaviť dobrú poviedku. No pravdou je, že uverejnené poviedky z tejto súťaže už nečítam, pretože ma nebaví čítať jedno a to isté dookola. Ale ako povedal klasik: proti gustu žiadny dišputát. Napriek tomu táto privátna súťaž poskytuje užitočný dobový materiál.
K poslednému ročníku Jašíkových Kysúc sa nemôžem vyjadriť z prostého dôvodu: nezúčastnil som sa ho. Vyšli mi tri zbierky poézie a kniha poviedok Návraty pekla, takže už nemám morálne právo zúčastňovať sa súťaží tohto typu. Priestor na počiatočné presadenie si zaslúžia noví nádejní prozaici.”
Radovan Brenkus
(mnohonásobný účastník a premiant JK)
„Jašíkove Kysuce som na vlastnej koži zažila prvý raz. Príjemne ma prekvapila kvalita viacerých (zväčša ocenených) súťažných príspevkov. Aj fakt, že bodovali najmä ženy – čo je možno náhoda, ale možno ani nie. Keď sme pri ženách, ocenila som odvahu pracovníčok Kysuckej knižnice v Čadci zorganizovať takéto podujatie v budove s odpojeným kúrením. Páčil sa mi prístup verejnosti a škôl: považujú Jašíkove Kysuce za „svoje” podujatie, sledujú program, vyberajú si akcie, ktoré si nenechajú ujsť. A – samozrejme – okrem viacerých stretnutí s čitateľmi som si užila som aj to, čo k takýmto podujatiam nevyhnutne patrí. Podnetné stretnutia so známymi i dovtedy neznámymi osobnosťami zblízka i zďaleka, výmeny názorov, konfrontácie…”
Toňa Revajová
(spisovateľka, prekladateľka, hosť JK 2006)
„Jašíkove Kysuce mi dali nový pohľad na literatúru, ktorá teraz vzniká v “neprofesionálnych” kruhoch, spoznala som ľudí, ktorí sú na tom podobne ako ja a tiež občas nevedia, ako ďalej s písaním a so životom vôbec. Na tejto súťaži sa mi tiež páči, že sa venuje iba próze, pretože na iných súťažiach, ktorých som sa zúčastnila, sa porotcovia venovali najmä rozboru poézie, aj napriek tomu, že šlo o “dvojdomé” súťaže. Posledný ročník bol pre mňa zaujímavý, pretože bol mojím druhým, takže som sa cítila ako na mieste, kde tu už skoro všetko poznám, ale ešte predsa nie, a bolo mi tam príjemne.”
Dašena Krištofovičová
(laureátka JK 2005)
„Je to súťaž, ktorá má svoju špecifickú atmosféru. Príjemnú a podnetnú. Nie je len o nejakom potľapkávaní po pleci ocenených. Stretla som tu niekoľko naozaj zaujímavých ľudí. Spisovateľov. Napriek tomu, že kopú inú ligu, nerozdávali konkrétne rady o písaní, ale počúvali, odpovedali, otvárali v hlavách okienka, o ktorých možno samotné hlavy ani netušili.”
Gabika Alexová
(ocenená na JK 2005, laureátka JK 2006)
„Jašíkove Kysuce mi dali za svojich 38 rokov už toľko, že by sa možno aj patrilo o tom dačo súce prozaické napísať. Nepatrí sa prezrádzať dopredu, a najmä nie človeku, čo sa už do toľkých prozaických projektov vášnivo pustil, aby ich čoskoro ľahtikársky odložil bokom, ba možno nechal vplynúť celkom do zabudnutia. Ak sa do toho „projektu” (uf, aké módne slovo na máločo robenie!) nepustím budúci rok, rád dám svoje know how usilovnejším. Niečo ako udicu, nech rybárčia iní. Mimochodom, Jašík, ktorý je a verím ostane v poprednom zreteli JK, bol vášnivý rybár (napokon, aký iný prívlastok sa k rybárovi hodí – hoci mnohí na to pri pohľade laikov nevyzerajú).
Porovnávať JK so súčasnosťou sa mi nežiada, lebo minulosť sa jednoducho neopakuje. Hoc bola totalitná, priviedla každý rok na Kysuce niekedy aj za poloplný autobus skúsených spisovateľov s ich novými románmi a zbierkami poviedok, že bolo o čom rozprávať v kuse tri dni a tri noci, dlhé, ako vedia byť len noci pred zimným slnovratom. V tých časoch sme vnímali literatúru ako jeden celok, múdri baťkovia a chlapi v najlepších tvorivých rokoch diskutovali za jedným stolom s mladými, ktorí zaťukali na sálu národnej literatúry povedzme práve svojou poviedkou poslanou do súťaže JK. To sa mi nezdá tak málo.
Našťastie, podstata JK ostáva. Každý rok prichádza na Kysuce viacero talentovaných autorov. Príroda plytvá všemožným, ani s literárne nadanými nezaobchádza macošsky. To, ako nimi manipuluje civilizácia, to by už bolo, pravda, na inú tému. Každý má pri vstupe ma literárnu scénu podobné podmienky, kam sa nechá uberať, to je výsostne individuálna záležitosť. Potešilo ma, že pred dvoma rokmi začala Kysucká kultúrna nadácia Bratislava podporovať Cenou Jozefa Hnitku tých najmladších. Ak mám spomenúť konkrétnu prózu JK 2006, tak je to práve Strom šestnásťročnej Evy Bačinskej, ktorá získala práve toto tohtoročné ocenenie. Pripomína mi dávno známe: podstata prózy býva napríklad o miere ľudského poznania, o osobnom záujme vnikať do čarovnej spleti tvorivých výsledkov ľudstva, o očarení svetom, v ktorom sa oddá žiť; a povedzme písať o tom.”
Dušan Mikolaj
(publicista, spisovateľ, niekoľkonásobný porotca na JK)
„Na Jašíkove Kysuce chodievam s istotou, že sa prinajmenšom niečo dozviem a dobre zabavím. Nielen na besedách, seminároch, vyhodnotení či večerných dialógoch. Cením si najmä rozhovory úchytkom, keď sa odskakuje na cigaretku, zavolať si alebo sa prevetrať von. Každý rok sa objaví nejaká vyšinutá osobnosť, pritrafia sa mi ľudia, s ktorými som len raz, ale poriadne intenzívne, a stretnem sa aj s tými, čo stretávam i mimo JK, ale práve tu je to s nimi také pojašené jašíkovské. Posledný ročník ma zaskočila nízka účasť ocenených, a to ani snehová kalamita nebola.”
Zuzana Grochalová
(laureátka Ceny Jozefa Hnitku 2004)
„Ako autorovi mi Jašíkove Kysuce dali a dávajú možnosť stretnúť sa so svojimi čitateľmi priamo a bezprostredne na besedách, ale aj na iných, neformálnych stretnutiach. Ako autor takéto priame stretnutia s čitateľmi potrebujem, sú pre mňa nenahraditeľné. Je to čosi ako okamžitá spätná väzba. Ako človek si zase veľmi rád zájdem z Bratislavy na Kysuce, lebo sú iné ako Bratislava, také konkrétne, neanonymné, bezprostrednejšie. Ako redaktor mám možnosť spoznať z prvej ruky nových autorov, vstupujúcich do literatúry. Získavam prehľad v mladej literatúre, a tak môžem aj tento rok, tak ako napríklad vlani, predstaviť poslucháčom Rádia Devín pásmo z ocenených próz. Tento rok sa bude vysielať 25. 1. 2007 o 9. 30 na Rádiu Devín. No a často práve na Jašíkových Kysuciach stretnem autorov, s ktorými som sa dlho míňal, hoci žijeme v Bratislave. Čo povedať o poslednom ročníku Jašíkových Kysúc? Možno by bolo dobré, keby zborník, ktorý na JK vychádza, prešiel jazykovou úpravou, lebo to, čo človek znesie na internete, teda istú „neformálnosť” v pravopise a spisovnosti, pri čítaní a listovaní v zborníku už len ťažko znáša. Neviem, či účasť slávnych moderátorov tejto prehliadke prospieva, aj keď prídu so svojou knižkou parodických textov. Je síce pravda, že jeden slávny TV moderátor či moderátorka zatieni, „umŕtvi” viacerých spisovateľov, ale to ešte neznamená, že tento moderátor ako autor prežije… Čo keby moderátori predstavili popri svojej knižke aj knižky iných autorov?”
Jozef Čertík
(redaktor Slovenského rozhlasu, básnik, hosť JK)
„VZRUŠOVAŤ SA PRÍBEHMI INÝCH, NAZERAŤ SPISOVATEĽOM DO MAKOVÍC…”
…tvrdí o. i. Gabriela Alexová o tom, čo pre ňu znamená literatúra…
Gabika Alexová je poslednou laureátkou celoslovenskej súťaže pre začínajúcich prozaikov Jašíkove Kysuce 2006. Priblížiť sme sa ju pokúsili „naložením” niekoľkých otázok do jej e-mailovej schránky a publikovaním jej prózičky…
red.
Si laureátkou posledného ročníka Jašíkových Kysúc. Posielaš svoje texty aj do iných literárnych súťaží? Čo si myslíš o úspechu v literárnej súťaži?
Zatiaľ som poslala texty do dvoch prozaických súťaží. Spomínaných Jašíkových Kysúc a Poviedky, ktorú každoročne vyhlasuje K. K. Bagala. Som jednou z finalistiek Poviedky 06. Úspech v literárnej súťaži asi hovorí hlavne o čitateľskom vkuse poroty. Predpokladám, že každá porota by zvolila iné konečné poradie textov, ale v tom poslednom výberovom kole by pravdepodobne ostali vždy rovnaké texty. No a proti vkusu tohtoročnej poroty oboch súťaží ja osobne nemôžem nič namietať.
Čo je pre teba pri písaní dôležitejšie, určujúcejšie – proces tvorby, príbeh, konečný výsledok, úspech alebo…?
Pre mňa je najzaujímavejší proces tvorby. Hra na realitu, dobrodružstvo myslenia v špeciálne vytvorenom priestore. Ako keď vstúpim do prázdnej izby a postupne ju zaplním vecami, postavami, myšlienkami, farbami, vôňami, zvukom. A hlavne príbehom. Keď sa pri tom bavím, možno sa pobaví aj niekto iný. Najlepšie čitateľ.
Viem si vychutnať dobre vyrozprávaný príbeh. Skúšam, ako sa to asi robí. Prvoplánovo sme možno všetci trochu nudní, ale v druhom pláne v sebe nosíme nádherne bizarné príbehy. Každý niekoľko. Zaujíma ma všetko natlačené pod orechovou škrupinou. To moje, aj to cudzie.
O čom sú tvoje poviedky? Kedy najradšej píšeš? Máš nejaké rituály, vzory alebo iné úchylky?
Mudrovať o svojich piatich poviedkach sa mi zdá prinajmenšom trúfalé, ale dobre. Všetky sú o vzťahoch. Medzi mužom a ženou, tehotnými ženami, ktoré vedľa seba rodia, matkou a dieťaťom, starnúcimi milencami…
Najradšej si zaujímavé veci zapisujem večer v posteli. Situácie, útržky rozhovorov, obrazy, myšlienky, ktoré si ma cez deň všimli a nechcela by som o ne prísť. Niekedy napíšem dve vety, niekedy dve strany. Niekedy nič.
Aké sú tvoje literárne ambície? Čo sa odohráva v tebe krátko po tom, ako dopíšeš svoj text?
Chcela by som vedieť čisto a svojsky písať. Poctivo a presne pomenúvať situácie, túžby, konflikty, dobre vyrozprávať príbeh. Citlivo všetko zvýrazniť, nech je text farebnejší ako realita. Inak by každý radšej žil, ako čítal. Ak budem mať takých textov viac, chcela by som vydať knihu. Keď dokončím text, tak sa teším ako decko. Sladkú chvíľu. Potom zákonite prídu pochybnosti. Napríklad, ja amatérsky maľujem a pre istotu si dávam obraz zarámovať pod sklo. Už sa mi raz stalo, že som sa zdvihla z gauča a sklom nechránený olejový pastel zoškrabala. Čajovou lyžičkou. Obrazu to ale pomohlo. Hneď získal iný rozmer. Tým chcem povedať asi toľko, že veci dosť prerábam. Najradšej poviedku dokončím, nechám ju vychladnúť, znova ju ochutnám, prepracujem. A to všetko niekoľkokrát. Ale potom ju dám „pod sklo,” nech si žije vlastným životom. Alebo aj nežije. Ale nech už neotravuje.
Sleduješ súčasnú slovenskú literárnu scénu? Kto ťa zaujal a kto je podľa teba omyl?
Okrem toho, že je asi mojou psou povinnosťou sledovať súčasnú literárnu scénu, robím to veľmi rada. Zaujala ma napríklad U. Kovalyk, M. Kompaníková, P. Rankov, K. Horváth, P. Krištúfek, S. Lavrík, M. Kopcsay, J. Blažková, P. Holka, P. Bilý… Mám rada poviedky. Aj preto, že sa skoro vždy zmestia do kabelky a svojou hmotnosťou nepokazia zips. Ak mám chvíľku, hneď mám poruke príbeh. Inak mňa si skoro vždy dobré knihy našli samé. Ešte za socializmu som dostala na Vianoce rozsiahle dielo Vladimíra Reisla. Mala som trinásť a Reisla som považovala za poloboha. Do denníka som si na jednu stranu lepila obrázky z maďarského Brava a na druhú vypisovala básne. Až oveľa neskôr som prišla na to, že to boli Reislove preklady. Baudelaire, Rimbaud, Apollinaire, Prévert, Eluard a všetci tí sladkí Francúzi. Slepé kura pri zrne. Veľmi mi to zrno chutilo. Ale našli si ma aj texty, ktoré nemusím mať vo svojej knižnici. Vravím si: „Aha, omyl, zoznámme sa!” Lenže aj omyl môže mať svojich čitateľov, a vtedy pravdepodobne prestáva byť čistokrvným omylom.
Kto je podľa teba spisovateľ?
Osôbka, ktorá sa dokáže pozerať a vidieť, počúvať a naozaj počuť, a ešte k tomu si veľa domyslieť. A to všetko zaujímavo a čo najpresnejšie pomenovať. Toto určite nie je moja myšlienka, ale súhlasím s ňou. Niekedy sa mi zdá, že text presiahol samého autora a ten sa stal odblokovaným médiom. Ale inak spisovateľom nemáme čo závidieť. Za každý dar poctivo zaplatia. A nakoniec, sú tu trochu aj za bláznov. Na rozdiel od nás.
Hovorí sa, že dnes sa kupujú a čítajú knihy menej ako kedysi. Súhlasíš?
Nie. Nejakou náhodou žijem v prostredí, kde sa knihy kupujú a čítajú stále. Myslím, že čítanie bolo vždy menšinovou záležitosťou. Pre pôžitkárov.
…aj také sa hovorí, že všetko už bolo vypovedané. Čo ty na to? Aký zmysel má literatúra pre teba?
Témy sa pravdepodobne vyčerpali. Ale reakcie na rovnaké témy, konflikty sú svojím spôsobom vždy špecifické. Ľudia i veci sa stále nejako vyvíjajú. Zmena je predsa jedinou istotou. To by ale znamenalo, že všeobecná skúsenosť vlastne neexistuje. No dokelu! Aký význam má pre mňa literatúra? Je tu pre mňa za odmenu. Pánboh zaplať. Vzrušovať sa príbehmi iných, nazerať spisovateľom do makovíc. Samé príjemné záležitosti.
Charles Bukowski napísal: „…je samozřejmě strašně příjemné být intelektuálem nebo spisovatelem a pozorovat všechny tyto záležitosti, dokud člověk nemá strachy sevřenou VLASTNÍ prdel. To je ta potíž s intelektuály a spisovateli – necítí toho o moc víc než svoje vlastní pohodlí a svoji vlastní bolest. Což je normální, ale k nasrání.” Čo ty na to?
Som vďačná aj za tú trošku navyše, ktorú spisovatelia cítia smerom k ostatným. Pozemšťanom. Musí to byť kúzelné. Vystúpiť na Parnas. Šepkať si: „Len ja. A pár nás.”
A ešte jeden citát: „Je jednoduché žiť rok v horách, v jaskyni, a jesť suchý chlieb a huby a piť vodu; zložitejšie je napísať o takomto jednoduchom živote knižku.” – Rudo Sloboda, poviedka: Epištola Jánovi Nádhernému. Hm?!
Mh! Pre mňa nie je jednoduché ani žiť rok v horách, dokonca v jaskyni, a už vôbec nie jesť suchý chlieb, huby a piť vodu. Osobne mám napríklad radšej čerstvé celozrnné pečivo, zeleninu a kvalitný čaj.
Čo robíš v súčasnosti? Pracuješ, pripravuješ niečo? Čo by si chcela povedať na
záver?
Snažím sa vtipne odpovedať na ťažké otázky. Všetci dobre vieme, ako to dopadne, keď
sa človek priveľmi snaží. Inak som po dlhej, ale šťastnej materskej nastúpila do práce. Som stredoškolská učiteľka, čo si hľadá pravidelný čas na písanie. Alebo aspoň pravidelnejší. Píšuca učiteľka. To je ako spievajúci kaderník v tej známej piesni. Zatiaľ nemám žiadnu potrebu hovoriť niečo na záver. Som iba na začiatku. Moje deti by ma odštartovali: „Pripraviť sa, nezabiť sa, štart!” Do skorého čítania!
„Ď.” za rozhovor povedal: Marián Grupač
Zľava porotkyňa JK 2006 Mária Bártorová a pozvný hosť spisovateľ Milan Gonda
Publicista, spisovateľ Miloš Jesenský a prekladateľ Peter Kubica
Gabriela Alexová
NUŽ, PREČO NIE?!
Vkĺzlo do mňa mladé telo. Páčilo sa mi. Jemne sme sa dotýkali. Som príjemná na dotyk. Až teraz sme sa objali. Viem, som zvodná. Ohlasujem návrat skutočnej ženy. Rovnoprávnej, empatickej, nežnej. Takej, čo s mužmi nesúťaží. Dokonca ani domáce práce nepovažuje za ponižujúce. Alebo nie? Rozhodne som štýlová.
Som zavinovacia blúzka farby zrelých jahôd, horúca novinka sezóny. S drobným nevtieravým vzorom, kvalitným strihom, materiálom. Žena je beloška. Farebne spolu vynikajúco ladíme. Práve ma prikryla čiernym zamatovým sakom a vyšli sme do voňavej ulici po daždi.
O chvíľu zvoníme pri dverách. Žena sa vo mne zachveje. Akýsi muž spoza dverí šepne zachrípnutým hlasom:
– Milujem ťa v tej blúzke.
A myslí to doslovne. Nuž, prečo nie, obaja si užili. Až potom ma muž jemne zvliekol a prehodil cez stoličku. Napustil vaňu. Ostali sme u neho. Do ďalšej jari.
Boli to pekné časy. Plné obliekania, popravde skôr vyzliekania, horúcich kúpeľov. Až oveľa neskôr muž žene pošepkal, že je trochu nedokončená. Samozrejme, tak milo nedokončená. Vedel by na tom popracovať. Na okamih sa vo mne žena zježila, ale obe sme boli otvorené zmenám. Hlavne tým v mene lásky. Prirodzene, ona viac.
Najskôr jej muž vyholil nahladko paže. Predpokladám, že tak postupoval aj nižšie. Všetko kvôli hygiene. Svet je plný nebezpečných mikroorganizmov. Keď prácu dokončil, vychutnali si spoločný kúpeľ. Pri sviečkach spoločne vyvraždili armády baktérií. Nuž, aj keby sa žena zvnútra neokúpala v šampanskom, nič by o tejto genocíde netušila.
O týždeň jej muž pri raňajkách len tak položartom naznačil, že jej dlhé, večne pohyblivé vlasy sú možno len chutným hniezdom roztočov. Pokúsila sa usmiať. Muž jej na temene trochu štítivo nadvihol kučery a pobozkal ju na vraj labutí krk. Prečo v sebe ukrývať labuť, oklame sa žena a objedná sa ku kaderníkovi. Napokon ide o mŕtve bunky. Nepatrí sa na ne viazať. Už mi do vlasov nezaborí tvár pouličný vietor, vynorí sa myšlienka. Pochopiteľne ženina. Krátky strih jej ale pristane, muž ju maznavo osloví kocúrik.
Neskôr kocúrikovi naznačí, že má trochu krátke, hoci svalnaté nohy. Riešenie vidí v tango nohavičkách. Predĺžili ženine nohy o celú dĺžku vytancovaného zadku. Aj keď liezli všade tam, kam nemuseli. Celý deň otravovali. Viem, že tajne túžila po svojich kvietkovaných nohavičkách, ale všetko v mene lásky. V tangáčoch je žena, akoby som to povedala, dokončenejšia. Asi tak. Naozaj som vám zabudla povedať, že moja majiteľka je tanečnica? Som dnes ako rozpáraná. Svojím pružným telom dokázala rozprávať úžasné príbehy. Jej
jazyk v tomto smere naozaj zaostával. Hoci švitorila veľa, všade a rada. Len nie o tom, čo skutočne chcela. Vtedy len stuhla s úbohým dohryzeným jazykom v ústach.
Ale toho muža mi bolo naozaj ľúto. Svojím spôsobom som ho tiež milovala. Stále sa musel dotýkať vecí, čo znamenalo stále si ruky dezinfikovať. Dlane si vyčistil do škaredého ekzému. Aj žene párkrát daroval sadu exkluzívnych čistiacich prostriedkov. Vďaka nim jej podpazušie voňalo ako jablko, prirodzenie ako dažďový prales. Žena ma stále viac znervózňovala, napriek tomu, že pôsobila rozhodne dokončenejšia. Bola som plná jej nevypovedaných slov. Začala sa strácať moja ľahkosť, štýlovosť, naozaj som bledla.
Muselo sa niečo stať. Poludnie sa ospalo prevalilo do siesty, keď ma mužove dlane s rozškrabaným ekzémom zvesili z ramienka a obliekli na neznáme ramená. Moja skutočná majiteľka bola v jazykovej škole. Cudzie jazyky zvládala bravúrne. Telo, ktoré som zaodela, bolo pružné, hladké, s príjemnou vôňou. Nuž, prečo nie, obaja si užili. Ešte sa letmo bozkávali, keď som vo dverách zazrela ženu. Chcela nás prekvapiť, prekvapila seba. Sleduje ako sa mužove pery pohybujú po štíhlom krku až k vyholenej hlave. Nový kocúrik je v štýlovej blúzke, akože vo mne, a vo vlastných tangáčoch. S podobne vytancovaným zadkom. Až vtedy žena zazrie profil najmladšieho člena ich umeleckého telesa. Od žiaľu si pokrčí tvár. Určite si už hryzie jazyk ako besná. Hrubo ma strhne, vybehne na ulicu, takmer vrazí do ženy zbierajúcej staré železo a odhodí ma priamo do zatuchnutého second-handu. Nemohla ma viac ponížiť.
– Preboha ťa prosím, daj mu už normálne mlieko.
– Aké normálne?
– Kravské!
– Môj syn ale nie je teľa.
– Ale ty si trochu krava.
– Ani trochu.
– Ani trošičku?
– Možno menej ako trošičku.
– No vidíš. Tak mu daj normálne mlieko, – uzavrela rozhovor staršia žena.
Celý dialóg by mi aj mohol byť ukradnutý, keby si ma práve včera mladšia žena nekúpila v sekáči. Visela som tam celé týždne. V ľavom podpazuší mierne natrhnutá. Nevypovedané slová mojej majiteľky vo mne dotieravo šuchotali ako náboje. Nabité a nepoužité. Za rukáv ma chytala depresia, hoci som mala slušný výhľad z okna, čo mi rozhodne závideli čínske blúzky v škatuli. Už niekoľko dní ma horúčkovito šacovali ženy strednej a nižšej vrstvy. Ponižovalo ma to. Nakoniec som skončila zabalená bez skúšania v kočiari vrieskajúceho dieťaťa. Nuž, aspoň som nepočula tú trápnu sumu, za ktorú ma predali. Inak žena je samica, krv a mlieko, mlieko doslovne, ale dojča je neznesiteľné. Verila som, že sa pre mňa opäť začína rušný život plný premiér, večierkov, prípadne nevier. Škaredo som sa mýlila. Nastali dni do zbláznenia krotké a pomalé. Veľmi skoro som pochopila, že si ma žena kúpila ako pracovný odev. Kedykoľvek a podotýkam kdekoľvek zo mňa poľahky vytiahla svoj ťažký smotanovo-biely prsník pokreslený modrými žilkami. Samozrejme, všetko vďaka môjmu zaujímavo vykrojenému výstrihu a rafinovanému zavinovaniu. Vždy si s dieťaťom našli aký-taký tichý kútik a ponorili sa do seba. Nuž, prečo nie, obaja si to užili. Chvíľu hľadeli na seba, chvíľu každý inam. Mohli ste nás napríklad zazrieť v parku a sledovať, ako žena popri svojej práci pozoruje pohyb špakov v smere vetra, ktorý práve drzo vkĺzol pod čierne zamatové sako inej mladej ženy s krátkymi vlasmi. Matka vôbec nezačula, ako sako vo vetre zatrepotalo: – Aká krava! Niekto tvrdo tancuje, vzdeláva sa v cudzích jazykoch a hentá sa predvádza. – Dieťa sa zatiaľ nerušene maznalo s matkiným prsníkom, až kým ho nevypilo, predpokladám do dna. Pomaly som tomu všetkému prišla na svoje. Žena bola pri dojčení vždy uvoľnená, voňavá, decko nachvíľu dovrieskalo. S úžasom som pozorovala, ako mu rastie hlava. Najprv bola menšia ako ženin prsník, postupne ho dobiehala, a včera večer definitívne vyhrala. Decko ju už nehladilo mäkkou dlaňou, ale s angličákom jemne brázdilo jej teplú pokožku. S bradavkou v ústach sa usmievalo na matku. Matka na dieťa, až kým k nim nepristúpila staršia žena a nezačala:
– Preboha ťa prosím, daj mu už normálne mlieko.
– Aké normálne?
– Kravské!
– Môj syn ale nie je teľa.
– Ale ty si trochu krava.
– Ani trochu.
– Ani trošičku?
– Možno menej ako trošičku. V niektorých kultúrach je krava posvätná, symbolizuje pozitívne sily materstva, hojnosti.
– No vidíš. Tak mu daj normálne mlieko, – uzavrela staršia žena rozhovor s mladšou.
Áno, práve vtedy nastala moja chvíľa. Žena otvorila ústa a ja som nabíjala. Vystrieľala zo mňa všetky nevypovedané slová tanečnice. Celkom sa tu hodili. Naozaj len pár vlastných pridala dojčiaca matka.
O mesiac ponúkla synovi kravské mlieko, a tak si konečne udobrila staršiu ženu. O ďalší mesiac sa decku na hrudi vyhodil škaredý purpurový fľak, vôbec sa nedal zmyť. Je trápne predpokladať, že po mlieku z fialovej kravy. Odvtedy ho nedojčí ani žena, ani krava. Dojčí ho sója. Matka si buduje kariéru ako miestna sociálna pracovníčka a ja som skončila s inými nepotrebnými handrami v dome charity.
Celé týždne som trčala vo vreci. Okolo mňa iba tma, občas tiene a veci nepríjemné na dotyk. Dúfala som, že takto voľajako vyzerá koniec. Nevyzerá. Jedného dňa do vreca vkĺzol úlomok slnka, za ním ďalší a ďalší, až ma za golier schmatli vychudnuté dlane a navliekli na žltý syntetický rolák. Nie celkom ochotne som svojou farbou rozjasnila ženinu popolavú tvár. Žena sa ešte chvíľu prehrabovala vo vreci a hľadala niečo vhodné ku mne. Farebne sa tu ale s nikým nekamarátim. Žiaľ, ani strihom a materiálom. Nakoniec sa rozhodla pre ružové nohavice a zelený kabátik s belasými prúžkami. Pohladí ma po vyblednutej visačke, čo mi vykúka na boku a slabikuje:
– Do…&… Ga-ba-nna. No, a som dogabana, – spokojne zašušle.
Naozaj ma zaujala svojím pokusom o štýlovosť a ešte viac, keď do mňa ukryla svojho drobného uzimeného psíka. Konečne som jej bola tak akurát.
Žena vyšla na ulicu a odparkovala si vozík so starým železom. Uštipačný vietor zhadzoval zo stromov tohoročnú hrdzu. Našťastie sme o pár minút zmizli v jednej z bytoviek na konci sídliska. Ženin byt ma zaskočil. Presnejšie, steny dočarbané farebnými kriedami. Všade bolo more. Naozaj šírošíre. Začínalo v kuchyni pri okne a tiahlo sa úzkou chodbou priamo do spálne, kde sa doň ponáralo pomarančové slnko. Po strope sa vyvaľovali kriedové luny. Celkom pri okne bol nov, postupne mesiac dorastal do splnu, a až za dverami spálne začínal cúvať opäť do novu. Podľa fázy mesiaca hladina mora stúpala a klesala. Uverila som, že som skončila na tele psychopatky. Až teraz zo mňa vyslobodila psíka a začala s ním klebetiť. Len zaklonil hlavu a zívol na dorastajúci mesiac na strope.
Na druhý deň som zistila, že žena má aj muža. Obyvateľa miestnej geriatrie. Ležal nepohnuto na posteli, oči ponorené v omietke, slina v kútiku úst. Načisto vybitý. Žena ho štuchla päsťou:
– … ideme domov, starký.
Akoby sa žene podarilo na poslednú chvíľu fúknuť do pahreby v jeho očiach a uhlíky sa chytili. Konečne si všimol aj mňa. Naozaj sa mi zdalo, že zažal aj vďaka mojej jahodovej farbe. Prosím, neprotirečte mi, bola som stvorená ako značková. Žena muža naložila do sanitky skôr, než by sa mu vrátila aj chuť trucovať. O chvíľu už v byte žasol nad dočarbanými stenami. Čosi zachrapčal a hlava mu vysilene klesla na vankúš. Svietili nad ňou luny. Viditeľne mu šklblo tvárou.
Keď sa však vyspal do lepšej farby, spoza okna naň žmurkal ozajstný mesiac. Práve dorastal. Šepkal žene o čase vhodnom na príjem výživného pokrmu. Ticho ho nakŕmila drobnými kúskami čierneho chleba so žihľavovou nátierkou.
Muž prijal potravu a pohladil ma trasľavou rukou. Prirodzene, že sa tá ruka dotkla aj jej. Žena uvarila bylinkový čaj a žblnkla doň rum. Striedavo ho prikladala k svojim a jeho perám. Vytiahla spod postele starostlivo zozbierané letné katalógy a celkom potichu spustila:
– Len málo miest na svete sa môže pochváliť schopnosťou zlúčiť v sebe nekonečné pláže so zlatým pieskom a azúrovým, čistým morom…
Mužove oči sa ponorili do voňavého, rozknísaného mora na omietke. Nachvíľu sa zaleskli. Opäť ma pohladil trasľavou dlaňou. Pomarančové slnko sa dotklo hladiny a zasyčalo.
Celé týždne takto cestovali. Nuž, prečo nie, obaja si to užili. Luna za oknom dorastala, cúvala ako bláznivá. Radila žene, kedy je správny čas na pôst, strihanie vlasov, zalievanie kvetín, dokonca čistenie bielizne. Mimochodom, len raz ich na cestách nepríjemne zaskočila pani zo sociálky. Chcela im vziať psa. Vraj keď poberajú sociálne dávky, nemôžu chovať domáce zviera. Chlastať môžu, chovať psa nie. Taká krava. Na meno svojej značky môžem odprisahať, že to bola ona. Dojčiaca matka. Ešte vo dverách na mňa nostalgicky hľadela, akoby som bola povinná sa jej prihovoriť prvá.
Postupne sa muž so ženou vyváľali vo všetkých prímorských destináciách. V presne takých ako ich susedia, ktorí na konci leta vyhodili staré katalógy do koša. Žena plnila hrnček rumom a prilievala doň stále menej čaju. Keď sa končila jeseň a na oblohe žiaril spln, muž sa jej nadobro stratil v perinách.
Nemilosrdne vyhodila všetky veci, ktoré s mužom milovali. Ani ich netriedila. Letela som s prázdnymi fľašami, letnými katalógmi a jeho pyžamou priamo do kontajnera pred domom. Nuž, prečo nie, všetko som si užila.
A keď som už vyzerala smetiarov a svoj definitívny koniec, skočilo do kontajnera snedé dieťa s veľkými lesklými očami. Hneď som im padla za obeť. Dievčatko si ma navlieklo na šuštiakovú vetrovku a zapišťalo:
– Mamo, som šukar sar kvietkos. Kraľovno.