Wolkrova Polianka 2006

V dňoch 12 a 13. novembra 2006 sa uskutočnila v Starom Smokovci a Tatranskej Polianke vo Vysokých Tatrách najstaršia literárna súťaž začínajúcich mladých autorov Wolkrova Polianka 2006. Do XLIII. ročníka sa zapojilo bezmála päťdesiat mladých básnikov, spomedzi ktorých trojčlenná porota vybrala šesť najlepších. Laureátom tohtoročnej Wolkrovej Polianky sa stala Katarína Džunková z Košíc. Prvé miesto získala Zuzana Fapšová z Piešťan, druhé Eva Pariláková z Nitry a tretie Lýdia Sobeková z Bardejova. Cenu primátora mesta Vysoké Tatry získala Michaela Rosová zo Senice a čestné uznanie Martin Štreba zo Smoleníc

Na vyhodnotení Wolkrovej Polianky sa zúčastnil aj predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Jozef Leikert, porotcovia súťaže Igor Hochel, Ireney Baláž a ako hostia ďalší slovenskí básnici a spisovatelia Viera Prokešová, Pavol Hudák,  Ján Petrík.

 

 Úvodný deň podujatia začal tradičným položením vencov k pamätnému jazierku J. Wolkera v Tatranskej  Polianke, kde v slávnostnom príhovore predseda AOSS Jozef Leikert spoločne s primátorom Jánom Mokošom vyzdvihli význam a  dlhoročnú tradíciu súťaže Wolkrova Polianka. Podľa oboch predstaviteľov by sa táto súťaž v žiadnom prípade nemala vytratiť z nášho kultúrneho povedomia. Podujatie potom pokračovalo prijatím organizátorov, spisovateľov a ocenených autorov primátorom mesta Vysoké Tatry Jánom Mokošom v priestoroch magistrátu mesta Vysoké Tatry. Večer víťazov bol zakončený stretnutím nádejných básnikov so spisovateľmi a členmi poroty v Domove spisovateľov Timrava v Hornom Smokovci.

Na stretnutí medzi predsedom AOSS, porotou, prítomnými hosťami z radov spisovateľov a nádejnými adeptmi mladej slovenskej poetiky sa potom postupne rozprúdila neformálna diskusia. Bol to akýsi večer otázok  a odpovedí, kde hlavným leitmotívom celej diskusie bola možnosť mladých autorov prezentovať sa v relevantných  literárnych časopisoch na Slovensku. Hovorilo sa tam taktiež o internetových novinách. Postupne sa  rozoberali rôzne nápady a z nich plynúce návrhy a aktivity, prezentované z úst mladých literátov. Predseda AOSS prisľúbil, že s ich inšpiratívnymi námetmi veľmi rád oboznámi aj Radu AOSS na jej najbližšom zasadnutí.

Tohoročné stretnutie zástupcov mesta Vysoké Tatry so spisovateľmi a ocenenými autormi malo aj príchuť a dekór nefalšovanej veľkoleposti, pretože sa odovzdávanie cien uskutočnilo v sále Rondo v Grandhoteli Starý Smokovec. Odovzdávania cien sa zúčastnili aj zástupcovia printových médií a Slovenskej televízie – štúdio Košice. Po oficiálnej slávnosti bola v priestoroch Grandhotela podávaná slávnostná večera, ktorú na počesť tejto súťaže usporiadal pán primátor.

V piatok boli na programe besedy spisovateľov so žiakmi základných a stredných škôl v Poprade a Spišskej Novej Vsi.

Autorská literárna súťaž je venovaná pamiatke českého básnika Jiřího Wolkra, ktorý strávil posledné mesiace pred smrťou v sanatóriu v Tatranskej Polianke. Zomrel 3. januára 1924 v Prostějove.

 

 

 

 

Ocenení autori Wolkrovej Polianky 2006:

 

 Laureát:  Katarína DŽUNKOVÁ

 

  1. Zuzana FAPŠOVÁ
  2. Eva PARILÁKOVÁ
  3. Lýdia SOBEKOVÁ

 

Cena primátora mesta Vysoké Tatry: Michaela ROSSOVÁ

 

Čestné uznanie: Martin ŠTREBA

 

 

Katarína Džunková

Svieža poézia skúsenosti v expresívnejšom vydaní. Jej poézia je náznaková, ale zároveň vo svojom výraze dostatočne zrozumiteľná. Nepolemizuje a jej pointa akoby zákonite vychádzala z  lexiky vnútorného reálneho videnia, vychádza z nej samej a je zafixovaná v sebamenšom detaile jej poetických prác. Veľmi transparentným spôsobom vie pretlmočiť, a dalo by sa povedať až magicky presúvať, vnútorne videnie básnického obrazu. A robí to pritom s ľahkosťou, nenútenou eleganciou a slovnou gráciou iba jej vlastnou.

 

rusko

 

mesiac je odtlačok prsta keď boha nechceli pustiť cez hranice

keď prišiel

vyzliekol si v krajine ruky

a ježiš namaľovaný na oltári

nevedel

aké si má dať

druhé meno

 

december

 

na začiatku zimy

som na nikoho nečakala

chcela som svetlo ale to mi iba tlel kúsok duše

dalo by sa zostať ale bola by som sama

akoby ani nebolo treba

skloniť hlavu

večer

pred umývaním topánok

 

 

 

 

Zuzana FAPŠOVÁ

 

Experimentálna ukážka básnického cyklu zloženého z desiatich častí o anjeloch a ich mizivej, ba až éterickej prítomnosti, v podaní autorky – minuloročnej laureátky WP 2005.

Cyklus obsahuje niekoľko nosných prúdov, ktoré sa navzájom preplietajú a navíjajú ako akási slovná špirála celým jej niekedy až surealistickym podtextom. Náklad jej slova chvíľami až skoro chaoticky prebleskuje antilogizmami – anjel má napr. vlastnosti reálneho človeka. Autorka však experimentuje s textom a snaží sa pracovať prostriedkami, ktoré sa v poézii mladých autorov bežne nevyskytujú. Hľadá zrejme novú formu svojej básnickej realizácie  – a to je na nej veľmi sympatické. Aj keď niektoré výrazy trochu poškodzujú  jej bežný štandard, s ktorým doteraz pracovala. Je to zrejme aj preto, že „pracuje” s metafyzikou a tým vlastne vytvára vo svojej poézii zvláštny hybrid  spojenia verša a slova.

 

CYKLUS O ANJELOCH

I.

Na dvore ktosi škrieka.

Holúbok pristoknutý o svoje mäkké perie

žiari ako láska,

i keď ho to bolí,

vie, prečo tam je.

Na dvore je anjel, ktorý si pichá prsty do úst

a bojuje s vetrom ako don Quijote.

Len sa neboj! Len sa neboj.

Má dlhé vlasy, ktoré mu šteklia podnebie ako cukríky.

Na dvore,

na dvore sa nič nestratí.

Nahí tam pobehujú malí chlapci,

s nebeskými telesami sú pospájaní,

rukami sa láskajú.

Vzývajme anjela ako perleťovú plachetnicu.

Bude ho dosť,

aj keď zomrieme.

Bude ho dosť,

keď sa zjaví, zaplaví nás v brutálnosti

svojej krásy.

To medzi ním a tou chvíľou nie je možné vysvetliť.

 

II.

Spoznala som ho, keď vošiel ako človek. Mal veľké oči, príliš veľké, ako bobuľky, bobule.

Z hlavy mu vyrastali zlaté prúdy vlasov, do dlaní si nasypal pár hrudiek hliny a rukami ich premenil na tvaroh.

Myslela som si, že je to čarodejník,

no bol príliš sypký.

Keď sa hodil o zem,

vzplanul, napol plochú kožu,

vzlietol a nikdy potom som ho už nevidela.

 

III.

Anjel sa robí z múky, šľahačky, alebo aj z bielych klávesov na klavíri. Zahrá sa, zapení, zadymí, vletí do úst, uší, do nosa, prenikavým povzdychom prelomí telo.

Najprv je zvlnený, mäkký,

hanbí sa.

Aj z nosa mu tečie voda.

Potom sa už nebojí ničoho.

Všetky jeho kruhy sú biele.

 

IV.

Zasyčalo čosi pod plachtami na dvore.

Anjeli stratili svoje perie.

Teraz vyhrávajú na husliach a ústnych harmonikách,

až kým im biela krv v ústach nezačne zasychať.

Potom sa odoberú k jazierku pri dvore a pijú z neho až do večera.

Anjeli sú.

Akože by neboli?!

 

V.

Je mokro.

Mastné perá sa povaľujú pod stromami

a čakajú, staré matere,

zhlboka nadýchnuté.

Anjeli dnes visia na stromoch

a s napuchnutými krídlami sa pridŕžajú vetiev.

Chcem ku nim podísť ako malé dieťa.

No bojím sa, že ma uzavrú do klbka

ako húsenicu.

Aj teba môžu,

pretože čas nášho bytia

je v tom svetle

irelevantný.

 

VI.

Padli do sieťky

a začali trepotať perím.

Prišlo to z výšky a padlo im to do lona.

V žľaze, kde je ich brucho najmäkšie,

vychovali nový druh motýľov.

Keď sa pomilovali so svojím nebom,

vstali. Pozreli si do očí,

z vrcholu stromu pádom ukončili anjela.

Pošúchali si ruky,

učesali vlasy išli sa naveky rozlúčiť.

 

VII.

Bolo to ako Adam a Eva. Príbeh o láske dvoch anjelov. Staré, ale veľmi mäkké jablko.

Keď sa anjel nešťastne zaľúbil, premenil sa na nožnicovo rukého človeka a všetky matky sa zaňho začali modliť.

Potom si ľahol medzi dvere, aby počkal na svoje jablko.

 

 

 

Eva PARILÁKOVÁ

 

Vyzretá poézia – pracujúca s prírodnými živlami v krásne sa blyštiacich, svetielkujúcich metaforách. Prísny súd a hodnotenie tvorcu. Zákony bez vyplytvania akejkoľvek vnútornej osamelosti, alebo akési vyhasínanie v tzv. „sile stredu” ľudskej podstaty, bežnej u jej rovesníkov. Krásny čistý prúd slova bez známok komunikačného skratu. Autorka veľmi dobre vie, čo vlastne chce, a nepotrebuje k tomu žiaden tzv. kód slovného zahaľovania, či dokonca vyzliekania.

 

 

/kľačanky/

 

I

Nebola som prvá ani posledná

zo zeme do zeme vraštená túžba

uhniesť človeka mi pomôž

vdýchnuť vrásky

jemné viečko

jamku na líci (pre kvet)

a ruky urob mäkké

také na ktorých sa dá kľačať

 

IV

ich ruky     v noci smädonosné včely

na nôžke kriedy tak sa upísali jed na druhej

kým farár stláčal plásty

križujúc sa za každým

bodnutím

to dievča pomaly a

ešte pomalšie

otváralo ešte teplý úľ jazykom

 

V.

ktorá sa vyčlenila zo srdca

černica voňavá černica nepoznaná černica čarovná

nechala ma v izbe bez hláska dieťaťa bez mojich čŕt dieťaťa bez môjho nepoznaného dieťaťa

černica voňavá na ústach tmavá v hrdle studená

v srdci uhniezdená

 

VI

poplašené (prišlo) také tiché srdce   prepelice spočíta sa mu to?

že sa po-zastavilo na zakázaných očiach na zamietaných rukách?

zamietané ruky popol na tráve

perie pod hlavou z lásky rozutekané

 

VII

bola si vo mne krutá samorastka zápisnica bledých korún opakovala stebla

pískala si v nich pretrhnuté korene splietala do vrkočov

nekričala po poliach nevystavovala sa blesku

len okresávala päty kým sa nepozdvihli

do prerastaných záhrad

 

 

 

Lýdia SOBEKOVÁ

 

Poézia skúsenosti podaná expresívnym symbolizmom, čiastočne s previsom až do do metonymie (zámena slova slovom). Je to v podstate o intímnom vzťahu ženy & muža, dostupnými prostriedkami jej videnia. Technika jej poetickej práce je pritom odrazom danej skutočnosti, bez fikcie alebo slovnej deformácie verša ako takého.

 

 

pred kostolom

porozhadzované tmavé vlasy

krvou zlepené do tvaru

šípky smerom

do neba

keby niekto nevedel

kam vedú

tri posledné kamenné

schody

 

ženy

dievčatá v bielom

veriace

v úžasnú silu

pracích práškov

 

si

rozliate mlieko

na mojich kolenách

odraz hviezd

v jazere

na pupočnom vrchu

náznak dieťaťa

vo mne

(keď neprší aspoň kvapká)

 

naša (posledná) fotka

ráno

prvá hmla

vstávam

aby som vypla budík

za mnou

vstávajú

moje vlasy

v tvojich

rukách

ako som otehotnela

bol si

utopený v perách

miestami prevrátený jazykom

a tvoj syn

v bruchu veľryby

 

 

 

Michaele ROSSOVÁ

 

Tradicionalistický pohľad, stvárnenie slovných kreácií v intenciách rustikálneho klasicizmu. Dosť načítane – podľa mňa senická vlna poetiky. Poézia matky prírody zmiešaná zo symbolov a metafor. Čo sa týka intimity jej výpovede – je presvedčivá.

(Prst ticha sa ešte vždy v ústach vŕta…?)

Nepríde – neverím

 

posledný zmok zungol na zem a odkapal –

hriešny sen – lono sa otvára – hnisá -mám

hlavu v dlaniach – taká som ustatá akomak

zdriemnem si – tak sa ukolísam

 

dvadsaťtri nádejí a mne sa máli drevenou

vidličkou ryjem si do pery kvapky na stole –

šťava z lesných malín -drak sa nevracia –

už nepríde – neverím

 

chlebík kradnutý – sústa v ústach zhorkli

márnosť nad márnosť – všetko je márne –

drak už sa nevráti – prídi do komôrky –

primkni sa ku mne – k radodajnej

 

 

salto mortale spomalené

 

prst ticha zľahka pichá do hlavy, len prievan si smiešnu pieseň hudie; keď ma ranné slnko svetlom popraví, dávno už vtedy mŕtva budem;

spotená noc si tiene zotiera, franforce tmy sa sťahujú do kúta, tvary vecí sa tlačia zo šera, čakám, umytá a oblečená, obutá;

prst ticha zľahka kĺza po čele, už vidno prvé svetlo, nesmelé, sadám si mlčky na kraj postele, len tak si ľahnem, ani nerozosteliem;

brieždi sa, svitá, schyľuje sa k vražde, z obzoru íverček slnka odfrnkol, prvý lúč zvoľna sa v slučku viaže, druhý ma nežne drží pod krkom;

dávim pod seba nestrávené slová, prst ticha sa ešte vždy v ústach vŕta; dojaté ráno farbí svet doružova, už mlčím a nedbám, dávno som mŕtva.

 

 

 

Martin ŠTREBA

 

Poetická kreácia symbolov a iných vymoženosti krehkého slova, ktorými sa autor snaží pomenovať básnickú realitu. Napr. aj strom je spôsobilý ako akýsi etický rodokmeň podopierať odnož jednej veličiny ľudskej bytosti. Láska a nenávisť, či poznanie a nevedomosť má vždy podľa autora iba jedného spoločného menovateľa – je esenciou slobody a pravdy,  ktorou sa buď nadchneme, alebo ju v sebe zlomíme ako špáradlo – a kráčame životom ďalej. Ústami A. Micheauxa: „…človek si predsa nemusí vykasať rukávy, keď chce zlomil zápalku!”

 

 

Nočná rozprávka

 

Na dlani jazera pristála labuť

Guľaté údery zvona sa kotúľajú z diaľky

Spoza chrbta ťahajú husaciu kožu

V roztratenom svetle je kostol
zo slonovej kosti

Ako výkričník sa ťahá k nebu

V jeho útrobách

drevený Kristus krváca do ulíc

Pod blikajúcou lampou neznámy kazateľ túlavým psom káže o vine popíja jablčné

Spí s jedným okom otvoreným bdie

Nepozná dňa ani hodiny Keď močí na storočný strom Pozerá do nebies

O zázrakoch vie svoje

už rok kráča po hranách striech

často nakúka do privretých očí

Aj dnes – noc je Eva

čo ponúka striebristé jablko

Nechce hrýzť – stačí obliznúť

Mesiac je zlaté vajce

hostia

aj jablko

– sedí v konároch

pod nimi človek

krváca z rán

Na dlaň jazera si sadla labuť Zakry si oči – je pričierna…

 

XXX

 

Január fukne do píšťal pritahne skrutky

Dych sa prilepil na sklo Hladným pohľadom spočítaš oblaky

Leží ti za chrbátom na odvrátenej strane dlane

V krajine za zrkadlom

si Alica oblizne ukazovák

Po chrbte ti prebehnú mravce až ťa to vystrie

Na hodinách rastú cencúle

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.