Literárny Kežmarok 2006

Vlajková loď slovenských literárnych súťaží

Literárny Kežmarok 2006

 

            Na základe mojej súkromnej štatistiky som zistil, že na Slovensku v súčasnom období existuje vyše sedemdesiat rôznych literárnych súťaží. Niektoré sú iba lokálne, iné zas majú ambície celoslovenskej pôsobnosti. Niekoľko súťaží je špecializovaných, mnohé sa však tematicky či inak nešpecifikujú. Drvivá väčšina vznikla náhle a len nedávno a možno, rovnako náhle a znenazdajky, aj zanikne. To však určite nebude prípad súťaže Literárny Kežmarok.

            LK, ako ho niektorí familiárne nazývajú, je najstaršou celoslovenskou súťažou v literárnej tvorbe – tohto roku sa uskutočnil už jej štyridsiaty prvý ročník. Možno aj vďaka tomuto zrelému veku má Literárny Kežmarok stabilne vysokú organizačnú, ale aj súťažnú úroveň.

          

  V tomto roku sa súťaže zúčastnilo 335 autorov z celého Slovenska a 25 autorov zo zahraničia. Práce boli hodnotené v troch kategóriách: žiaci základných škôl (porota Z. Matláková, E. Kollárová a J. Brunclík), študenti stredných škôl a zahraniční autori (porota J. Petrík, P. Karpinský a J. Čurillová).

V rámci kategórie stredných škôl bola veľmi silno (kvantitatívne i kvalitatívne) zastúpená poézia, vďaka čomu porota udelila dve prvé miesta. Zaujímavé boli predovšetkým práce autoriek zo Starej Ľubovne. V porovnaní s ostatnými súťažnými prácami, predovšetkým tými neocenenými, išlo o básne s vyzretou poetikou. Napriek tomu, že autorky pochádzajú z rovnakého mesta a mnohé aj školy, ich poézia je absolútne odlišná. Metaforika i obraznosť u všetkých ocenených ľubovnianskych autoriek je iná. Zatiaľ čo u M. Smoroňovej prevažuje zádumčivosť a intelektuálskosť, u D. Dlugošovej je to zas hravosť a radosť z objavovania sveta. N. Kollárová, niekoľkonásobná laureátka Literárneho Kežmarku, je zas výsostne originálna a prekvapuje čitateľa neočakávanými poetickými obrazmi či prirovnaniami. Tretia z ocenených, Košičanka K. Džunková, je tiež už ostrieľanou víťazkou mnohých literárnych súťaží, čo sa prejavilo aj na vysokej kvalite jej súťažného básnického cyklu. Podobne pochvalne by som sa mohol vyjadriť aj o ostatných, ktorí boli ocenení čestným uznaním (V. Jančíková, I. Rusiňáková, M. Zimová, J. Piknová, M. Gerová, A. Kecíková, M. Ďurec a K. Kumová).

Trochu iná situácia bola v próze. Súťažných prác bolo o čosi menej a v porovnaní s poéziou nedosahovali podobnú špičkovú úroveň, následkom čoho sa porota rozhodla neudeliť prvé miesto. Celkom príjemným spestrením bolo, že väčšina súťažiacich rezignovala na „smrteľne vážne” témy, respektíve sa rozhodla, že tieto témy spracuje netradičnejším spôsobom. Medzi súťažnými prácami sa preto našli mnohé, v ktorých autori svet okolo seba opisovali cez prizmu irónie a satiry, ako to bolo v prípade E. Bačinskej a S. Straku. Prípadne siahli po „nie klasických” literárnych žánroch a na sprostredkovanie svojej výpovede využili vedeckú fantastiku, horor či detektívku, podobne ako D. Topoľská, M. Martiš a P. Balko. Hoci, ako som už spomínal, prozaické práce boli o čosi slabšie než tie poetické, aj tu bolo možné nájsť značnú dávku talent, snahu po originalite výrazu a hľadanie vlastného, individuálneho spôsobu umeleckého vyjadrenia.

Literárny Kežmarok si vďaka organizátorom a odbornej porote už tradične zachováva vysokú úroveň a treba len veriť, že v podobnom duchu bude pokračovať ďalej do päťdesiatky, šesťdesiatky, sedemdesiatky… Dúfajme, že i naďalej si udrží svoje popredné miesto medzi slovenskými literárnymi súťažami a zostane ich vlajkovou loďou.

 

                                                                                                Peter Karpinský

 

 

Výsledky súťaže Literárny Kežmarok 2006 v kategórii stredné školy:

 

Poézia:

1. miesto – Marika Smoroňová, Nová Ľubovňa

1. miesto – Daniela Dlugošová, Stará Ľubovňa

2. miesto – Nina Kollárová, Stará Ľubovňa

3. miesto – Katarína Džunková, Košice

 

Čestné uznanie:

Veronika Jančíková, Šuňava

Ingrid Rusiňáková, Stará Ľubovňa

Miroslava Zimová, Kamienka

Jana Piknová, Stará Ľubovňa

Michaela Gerová, Staškov

Andrea Kecíková, Suľov

Martin Ďurec, Martin

Katarína Kumová, Bratislava

 

Próza:

1. miesto – neudelené

2. miesto – Eva Bačinská, Dolná Tižina

2. miesto – Samuel Straka, Skalica

3. miesto – Dominika Topoľská, Prievidza

 

Čestné uznanie:

Michal Martiš, Banská Bystrica

Peter Balko, Lučenec

Eva Majerová, Banská Bystrica

 

 

 

Ukážky víťazných prác:

 

 

 

Poézia

 

                                             Marika Smoroňová (1. miesto)

 

                                                      Príliš ťažké nebo

 

I.

Neviem komu mám vyčítať

že ma nenaučil lietať

Ani krídla si už neviem nájsť

Možno tí čo vedia

lietať

by chceli vedieť

chodiť

Hrám sa s myšlienkami

no hlúpo mlčím

už nikto nevie ako sa presne cítim

Moje sny bývajú priťažké

potom ako niečo konečne nájdené

ostalo celkom

prázdne

 

II.

Temnie mi na ústach

teplá slina

Z trpkej chute sa po hlbokom spánku

vyplavila aj roztrhaná obloha

Ktosi mi ukradol vydýchnutý dážď

Radšej si odložím svet

do zásuvky

Tam mu bude lepšie

ale len

na chvíľu

 

 

 

 

                                                 

                                             Daniela Dlugošová (1. miesto)

 

xxx

 

medené zvony

v tvojich očiach

bijú ako kamene

ktoré čakajú

na iskru

je ráno

a rosa

tráva mi pletie

vo vlasoch vrkoče

kvety menia farbu

a ty si

mladý včelár

ktorý ešte nevie

kedy môže med

zameniť za cukor

 

 

xxx

 

tak veľmi by som chcela lietať

a každý deň jedno pierko stratiť

a čakať kým mi narastie nové

kľučkovať pomedzi snehové vločky

a rozprávať im o vode

stretávať bociany a ukazovať im

obchod s bábätkami

hľadať boha v oblakoch

a povedať všetkým že tam nie je

lietadlový svet

 

 

 

 

                                                

                                                Nina Kollárová (2. miesto)

 

xxx

 

je mandľový pondelok

obyčajný

len lastovičky

neodleteli

po schodoch

odchádza

ráno

ešte vonia

škoricou

cesty

sú plné

nôh

zo včerajška

 

dnes ti poviem

tajomstvo

 

 

                                                    

                                                     Po tvojom odchode

 

dlážka je

plná rosy

anjel zaspal

na ebenovom

koni

a ktosi kosí

trávu

za domom

 

 

 

 

                                            Katarína Džunková (3. miesto)

 

večer

 

pred spaním si starý muž

utrel pot z čela

rozopol druhý gombík na košeli

ťažkej ako károvaný hriech

 

sám si ju zosunul

z obidvoch pliec

 

zaplietol sa

do vlastnej dlane

 

 

piatimi pohybmi

vieš urobiť prežehnanie

a keď ťa vymkol

cudzí anjel

jediným

ho zmietneš preč

 

 

hrdosť

 

niekedy sa vina

podobá na zrniečko

ktoré na jar

položil niekto

pred moje dvere

a odišiel

ticho ako keď plačú deti

nad starým nebom

keď mu začali tvrdnúť päty

 

na konci leta

narástli vysokej tráve

pred domom

od pýchy nové kolená

 

nekľaknem si

 

hnev sú guľky

s ktorými sa hrajú

deti zabudnutých bohov

niekedy trafia

do bielej jamky

na mojom hrudníku

 

 

 

 

 

Próza

 

Eva Bačinská (2. miesto)

 

Strom

(úryvok)

 

[…]

            „Vieš o tom, že most je vlastne strom? Ľudia videli strom spadnutý cez rieku a veveričku, ako sa po ňom dostala na druhú stranu. Veveričky hrajú nepostrádateľnú rolu vo fylogenéze ľudskej civilizácie.”

            „Preto, že sú to tvoje obľúbené zvieratá?”

            „Nie, preto sú moje obľúbené zvieratá. Určite to boli veveričky. Zajace predsa po stromoch nechodia… a tak vznikol most.”

            „Hm, na tom niečo bude. Keby mi nebolo tak teplo…”

            Silvia sa vrátila do svojej pohodlnej polohy a znovu upadla do stavu anabiózy.

            „A čo je vlastne záves?”

            „Neviem a je mi to jedno. Môžeš ho zastrieť, lebo mi je teplo.”

            Nezastrela som. Slnko pieklo z opačnej strany autobusu a aj bez toho som sa cítila dosť stiesnene. Pokračovala som v pozorovaní krajiny. Rýchlosť starej Karosy dovoľovala dôkladne si obzrieť každý monument socialistického realizmu. Bolo to neveľmi podnetné a mizerne málo inšpirujúce.

            „Už viem. Záves je vlastne ofina a v konečnom dôsledku strom.”

            Dostalo sa mi pohľadu, ktorý vyjadroval krajné nepochopenie hraničiace s otázkou, či aj na mňa nevplýva tá teplota nejako negatívne. Tak som jej to musela polopatisticky vysvetliť. Vidno, že nečíta knihy o evolúcii.

            „Vidno, že nečítaš knihy o evolúcii.”

            „Tak to teda nečítam knihy o evolúcii. Ešte to by mi chýbalo – čítať knihy o evolúcii. To by bol môj koniec…” Z toľkého vynačudovania zabudla dodať, že je jej teplo.

            „No tak počúvaj: Ľudia, len čo sa oddelili od vetvy šimpanzov, žili v pralese. V pralese boli stromy.”

            „Neuveriteľné.”

            „Ale potom boli istým tlakom vytlačení z pralesa von. Tam neboli stromy, takže ich nemalo čo chrániť pred horúcim africkým slnkom, aby im nesvietilo do očí, preto im narástli vlasy. Šimpanzy zostali v pralese a nemajú vlasy.”

            „Tak im treba.”

            „Vlasy, špeciálne ofina, boli pôvodne na ochranu pred slnkom a ich ochranu prebrali závesy. A najsampôvodnejšou ochranou proti slnku je vlastne strom.”

            „Ahá.”

            „A z toho vyplýva, že aj dáždnik a slnečník je vlastne strom.”

            „Yes. Ale mne je teplo.”

[…]

 

 

 

 

Samuel Straka (2. miesto)

 

Interview s upírom

(úryvok)

 

Šťuk.

            „Dobre, skúška, jeden, dva, tri,” zašepkal novinár do svojho diktafónu.

            „…bre, skúška, jeden, dva, tri,” zaškvrčalo z reproduktora.

 

            Jeho auto poskakovalo po hrboľatých cestách Transylvánskej vysočiny v Rumunsku. Slnko sa chystalo zapadnúť a vysoká poloha, v ktorej sa nachádzal, mu poskytovala úžasný pohľad. Na východe bola už obloha úplne tmavá.

            Novinára sa zmocnila úzkosť. Ešte stále bol čas sa otočiť.

            Ale veď, čo by neurobil pre svoju kariéru…

            Cesta sa končila. Musel vystúpiť a ďalej pokračovať hustým lesom ozbrojený baterkou a diktafónom. Stromy šušťali a stonali, tiene sa šplhali po ich konároch a malé poletujúce svetielka ho lákali do zradných kútov lesa.

            Zrazu niekto prehovoril.

            „Teší ma, že ste nakoniec prišli,” bol to menší muž v plášti, vďaka ktorému vyzeral ešte útlejšie, „a nezľakli sa, že vás zjem, či niečo také. Už som stratil prehľad, aký spôsob zabíjania pre nás ľudia vymýšľajú.”

            „Aj mňa teší. Hm… pekný plášť, pane.”

            „Ó, to je posledný výkrik módy. Z letnej kolekcie jedného čarodejníka. No nebudeme snáď stáť tu vonku, poďte so mnou.”

            Prvý dojem nebol zlý. A tak sa novinár vydal za upírom cez hustý porast.

 

            „Kávu?” ponúkol ho upír.

            „Nie, vďaka,” povedal novinár, „už som mal po ceste.”

            „Tak čaj. Môj čaj musíte ochutnať. Je najlepší v celej upírskej komunite.”

            „Dobre.”

            „No, môžete začať. Budem vám odpovedať aj pri varení.”

            „Hm… ja len, že by bolo lepšie, keby ste boli blízko,” povedal nesmelo novinár a vytiahol diktafón.

            „V tom prípade si najprv dáme čaj. Práca môže počkať. Veď aj zajtra je deň, či nie? Hahaha! Rozumiete? Deň!”

[…]

 

 

 

 

Dominika Topoľská (3. miesto)

 

Dievčatko

(úryvok)

 

            Pozorovala, ako sa svetlo láme na hrubom skle výkladu. Ak nakloní hlavu trochu doprava, vidí dúhu. Oči upierala na sklo, objímala ho pohľadom a odhadovala, aký má vlastne odtieň. Je priesvitná farba? Biela a čierna nie sú. To je proste biela a basta, a toto zas čierna, koniec. Nie farby! Dva protipóly. Ale čo priesvitná?

            „Poď už!”

            Nestrhla sa. Nemala to vo zvyku. Proste sa len určitou časťou svojej bytosti preniesla do reality. Nie celá, ale zdalo sa, že je tu. Poslušne cupkala ďalej. Sledovala špinavé kanály bez poklopov, preplnené smetiaky a feťákov. Mala zvláštne oči. Vždy videla to, čo chcela. Tá špina mohla byť aj horšia a kanál stačí preložiť plechom. Poobzerala sa, jeden bol pri smetiaku. Hneď ho zodvihla. Jej spoločník sa nezastavil, nepomohol jej, len pokrútil hlavou a šiel ďalej. Chvíľu hľadela na skládku odpadu, z ktorého vzala plech. Pokrčila plecami. Aspoň majú feťáci a bezďáci čo jesť…! Vždy mala zvláštny zmysel pre to, čo je a čo nie je dobré, a aj iný zmysel pre humor ako ostatní.

            „Prosím ťa, pohni sa!”

            Dobehla ho a vyrovnala s ním krok. S istou tvrdohlavosťou, akoby hovorila: „Nerobím to preto, lebo musím, ale preto, že sa mi chce.” Nerada sa podriaďovala. Občas sa zdalo, že ju to až bolí.

            Nad pochmúrnym mestom začalo vychádzať slnko. Rovnako šedé a bezvýrazné ako vždy. Ľudia sa nepristavovali a nehíkali nad jeho nádherou, nemali čas ani náladu. Činnosť pokračovala ďalej, len bolo o trochu viac svetla, aj to nie o veľa. Nikto si ani poriadne nevšimol, že vyšlo. Takmer nikto. Kráčali ďalej, snáď iba zrýchlili. Hľadela na slnko, na naše malé teplé slniečko. Vychádzalo pomaly a majestátne, ako sa na obrovskú vriacu guľu plynov patrí.

[…]

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.