Rozhovor s Dušanom Mikolajom

„Keď Dotyky začali vychádzať, mal som štyridsať rokov, no cítil som sa mladý…”

 

 

…tvrdí prozaik Dušan Mikolaj. Slušný, mierny, dobrosrdečný človek.  A kamarát. Na sklonku roka 2006 mu vyšla nová kniha. Avšak nielen preto sme si svojho bývalého redakčného dotykovského spolupútnika zobrali na mušku. Dušan je človek, ktorý takzvané „zlé vlastnosti” hádam ani nemá…

Mal som šťastie, že som pod jeho „šéfovaním” strávil istý čas ako radový redaktor v jednom žilinskom týždenníku. Rád a s akýmsi mäkkým smútkom často spomínam na tie časy, i keď to nebolo až tak dávno… Pretože Dušan vie, kde driemu okamihy, ktoré neradno míňať, má vycvičený „novinársky nos”, je kultivovane kultúrny, vzdelaný a vľúdne človečenský. Zhovárať sa s ním je terapia, pre mňa isto. A preto sa s touto liečbou s radosťou podelím i s čitateľmi Dotykov.

 

                                                                                      Marián Grupač

 

 

Dušan Mikolaj sa narodil 14. marca 1948 v Lodne (dolnokysucká obec). Vyštudoval slovenčinu a angličtinu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Pracoval v denníkoch Smer, Smena a od polovice 70. rokov minulého storočia pôsobil v Matici slovenskej. Bol pri vzniku obrázkového mesačníka Slovensko, v ktorom pracoval ako redaktor, neskôr ako zástupca šéfredaktora. V Bratislave, po krátkej zastávke v redakcii pôvodnej tvorby vydavateľstva Smena, sa stal zástupcom šéfredaktora vo vtedy vznikajúcom časopise pre mladú literatúru DOTYKY. V prvej polovici 90. rokov (taktiež minulého storočia…) viedol dvojtýždenník pre miestnu kultúru Národná osveta. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako sekčný šéf na Ministerstve kultúry SR. Na prelome posledných desaťročí bol redaktorom kultúry v denníku Nový deň. V rokoch 2004 – 2006 viedol žilinský týždenník Región Žurnál.

     Debutoval v roku 1979 zbierkou poviedok zo svojho rodného prostredia Také korene. Zväčša kysuckú inšpiráciu zúžitkoval vo svojich zbierkach poviedok Kone (1981) a Smrteľné dedičstvo (1994). V oblasti literatúry faktu vydal knihu o mladom poetovi Jánovi Brockovi Stanem sa básnikom (1991). Tlejúce srdce (1994) je beletrizovaný životopis o maliarovi Milošovi A. Bazovskom a jeho generačných druhoch z výtvarnej moderny Slovenska. Majstri štetca (2002) sú encyklopedickou mozaikou najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia od Majstra Pavla z Levoče po Júliusa Jakobyho.

 

 

 

Si typ spisovateľa, na ktorého nie príliš sadne označenie „plodný autor”. Aj napriek tomu, či práve preto, sú tvoje knihy nesporne literatúrou, ktorú zase možno označiť – nech už to znie akokoľvek – ako štedrá, úprimná, dužinatá… Ako je to teda s tvojím spisovateľstvom? Pre koho, prečo píšeš?

Začnem od konca. A od seba, lebo píšem najmä pre seba. Doteraz som sa nezbavil traumy, že s napísaným idem na verejný „trh”. Nemyslím tým ani tak literárno-kritický jarmok, skôr pripomínam spoločenský trend, že osobné sa stáva verejným – hoci na trhu s mojimi knižkami skutočne nikdy veľká tlačenica nebola. A, našťastie, ani písaním toho, čomu sa hovorieva literatúra, som veľa hluku nenarobil. To sa naučili, alebo sa tak celkom prirodzene prejavujú osobnosti, ktoré pútajú na seba pozornosť verejnosti už tým, ako žijú, ako sa správajú, ako ponúkajú svoje diela či výtvory.

 

Netúžiš po sláve, spisovateľskej popularite?

Našťastie, literatúra vzniká aj prijíma sa v tichosti. Hluk až tresky okolo krstov nových knižiek sa neraz stávajú hojnejšie – mám taký dojem – ako to, čo nasleduje po nich. Ale tento spoločenský boom sa neujal len ako literárna záležitosť. Ak by sa skutočný záujem napríklad o výtvarné umenie mal merať účasťou na vernisážach, to by bola paráda. Aj tam sa však účasť mnohých návštevníkov vyčerpá, do galérie prídu znova ak na vernisáž. A keďže pri otváraní výstav býva v sálach vernisážová tlačenica, mnohí ani nemajú možnosť poriadne si pozrieť, čo umelec chcel svojimi dielami vyjadriť. Pravda, ak tam vôbec prišli kvôli umeniu, a nie za pohárikom vína, pagáčikmi či obloženými chlebíčkami.

 

Väčšia časť tvojho profesionálneho života je spojená s novinárčinou. Je publicista Mikolaj prospešný, nápomocný spisovateľovi Mikolajovi? Alebo sa mu otravne pľantá pomedzi riadky?

Pre školopovinné deti a študujúcu mládež je dobre tak, ako je. Nedostal som sa do učebníc literatúry. Ktovie, či to bolo iba kvôli mojej skromnej plodnosti, ale literárnu prácu so slovom neraz predbiehala novinárska robota, potláčala ju z hlavného zreteľa môjho záujmu do úzadia. Nad touto realitou sa nerád zamýšľam. A už vôbec by som nemal otvorene priznávať, že ani novinárčina nebola pre mňa záležitosťou extenzívnosti a prenáramnej snahy byť všade a pri všetkom. Ešteže som mal šťastie v tom, že popri zvyčajne krátkodobej práci v denníkoch som sa zamestnával v časopisoch s redšou periodicitou. Časopis Matice slovenskej Slovensko bol mesačníkom, Národná osveta dvojtýždenník, mesačník Dotyky cez prázdniny nevychádzal. Naposledy som sa chvíľu zdržal v Slovenskom zahraničí, čo si deklaruje štvrťročnú periodicitu, a štvrté minuloročné číslo po mojom odchode tuším ani nevyšlo.

 

Mimochodom, ani Učiteľské noviny, ktoré začínaš rozbiehať sám, a hneď ako šéfredaktor, nebudú denníkom.

Cítim v otázke skôr spoluúčasť než iróniu. Lebo aj pri týchto novinách, ktoré začnú vychádzať ako dvojtýždenník, platila pravda o ťažkých začiatkoch. V čase publikovania tohto rozhovoru bude situácia – verím – už podstatne iná, takpovediac bežná. Predpokladám napríklad, že jedným z mojich kolegov sa stane môj dávny priateľ a dobrý prozaik Peter Holka. Pravda, obsah Učiteľských novín nebude literárny, ale budeme sa usilovať o to, aby si v nich mali čo prečítať aj ľudia, ktorí majú vzťah povedzme k literatúre, umeniu, vedia oceniť tvorivosť ako hybnú silu spoločnosti.

 

Gregory Corso napísal kedysi báseň Moc… Takmer vždy si na ňu spomeniem, keď sa dozviem, dočítam, či dopočujem, ako na mňa zase ktorýsi štátny úradník robí dlhý nos. Ty si sa počas svojej krátkej aktívnej politickej anabázy na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky v pozícii ministerského generálneho riaditeľa skoro denne stretával s ľuďmi vo vysokej politike. Tak povedz na rovinu – o čom je tá „vysoká politika” na Slovensku? A ako ťa poznačila ako literáta?

Ostanem ešte jednou vetou pri Učiteľských novinách: Opätovne sa rozhodol vydávať ich minister školstva (zhodou okolností sme menovci), ktorý má záujem, aby to neboli úzko zamerané úradné noviny. Ministrom kultúry v čase môjho úradničenia bol Ivan Hudec – mimochodom, ďalší môj priateľ a spisovateľ s mnohými dobrými ľudskými vlastnosťami a tvorivými danosťami. Takže by som mohol hovoriť aj o tom, že napriek spomínaným pracovným zaradeniam byrokracia prechádzala skôr povedľa mňa, než by ma valcovala na svoj obraz. Nebránim sa ani tvrdeniu, že som bol zapojený do politiky, ani tomu, že som sa občas stretával s ľuďmi z tej povedzme vysokej politiky. Ale neoblápal som sa s mocnými tak tuho, aby som videl, čo sa dáva do politických kotlíkov, ako sa to tam varí, smaží a prevára a čo sa z toho servíruje občianskemu konzumentovi. Bol by som preto veľmi rád, keby sa konečne začalo hovoriť o vysokej politike na občiansku nôtu. A že by sa do debaty zapojili skúsení aj mladí spisovatelia. S plným nasadením a s plnou vážnosťou. Lebo znevažovania politiky bolo a býva až vyše práva. Deje sa to na všetkých frontoch. Človek v nej ani nemusí byť veľmi vysoko. Ale netreba na ňu ani zvysoka kašľať. Svet sa skutočne globalizuje, je poprepájaný viditeľnými nitkami a skrytými okovanými reťazami. Je vždy na nás samých, koľko chceme venovať zo svojho vzácneho a tvrdo limitovaného súkromného času na činnosti nazývané verejnými. S nádejou – alebo ak chceš s rizikom či vopred prehratou šancou – že svetské zmeny neuskutočňujú len draví a mocní jedinci.

 

Vo svojej poslednej knihe poviedok Medová baba (Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2006) si každý príbeh venoval skutočným osobám, ľuďom, ktorých poznáš dôverne nielen ty sám… Spisovateľ vraj púšťa svojich literárnych hrdinov až tam, kam by sa on sám neodvážil. Ako je to potom s písaním o skutočných ľuďoch, udalostiach, ktoré sa naozaj udiali? Pokiaľ je možné ponechať autenticitu osobnosti, okamihu, a odkiaľ už dujú vetríky fikcie?

Príbehy sú o ľuďoch s umeleckými sklonmi, ambíciami, či povedzme s tvorivým zaťažením uprostred dosť pragmatického sveta. Takéto typu už samy osebe bývajú istým spôsobom literárnymi postavami. Stačilo by teda opísať ich takých, akými „v skutočnosti” sú – a máme poviedku, potom ďalšiu, napokon sa ich za dvanásť rokov nazbiera sedem, čo síce nie je Salingerových parádnych deväť, ale na knižku sa mi to zdá tak akurát. Pôvodne som každú poviedku venoval svojmu priateľovi, vyberal som pre nich poviedku, ktorá by im typovo mohla byť blízka, ktorá by im trošku pripomínala ich samých, ale v ktorej by sa jednoducho našli ako literárni „hrdinovia”. Posledné tri roky som mal dva domovy (jeden v Bratislave, druhý doma v Lodne na Kysuciach), mal som aj dva počítače. K napísaným poviedkam som sa viackrát vracal, aby som zakaždým konštatoval, že ešte nie sú celkom hotové (alebo som ich raz nevedel nájsť všetky pohromade v ten pravý čas, keď sa ich autor chce konečne zbaviť a zaťažiť nimi vydavateľa). Aby som napokon pustil zo svojho počítača tie poviedky, spod ktorých názvov som mená v istej situácii vypustil.

 

Prečo? Môžeš nám prezradiť, kto mal byť takto poctený?

 Keby som vedel vysvetliť dôvod, poviedky by pravdepodobne vyšli s venovaním. Mal som na mysli najmä svojich vrstovníkov. Spomínaných Petra Holku a Ivana Hudeca. Môjho lodnianskeho suseda insitného básnika Martina Kolembusa, ktorého som posunul do polohy literárnej postavy v poviedke S babrákmi. Milana Zelinku, s ktorým sa stretávam (žiaľ, stále poredšie) pri svojich cestách pod Poloniny na severovýchod Slovenska, kde mi skrsli podnety na titulnú poviedku knižky a na Patrnčiakovej bielu trojku. Alebo ilustrátorovi knižky maliarovi Andrejovi Smolákovi, splodenému v tomto kraji a do súčasných dní geneticky naň napojenému.

 

Ešte väčšou záhadou je siedma poviedka, ktorá je vložená samostatne na záver knižky. To sa ako prihodilo?

Bez mučenia sa priznávam, že ani na to neviem zodpovedne odpovedať. Korektúry mi robil môj syn Tomáš, s ktorým sme žili posledné roky na Kysuciach (a ktorý odtiaľ na rozdiel odo mňa neušiel od tvorivých inšpirácií a silných citových impulzov), ale ani on by „prípad  stratenej poviedky” asi nevysvetlil. Sčasti to vysvetľujem na úvod vloženej poviedky: poslal som do vydavateľstva všetkých sedem poviedok, o korektúry som sa už nestaral. Keď som dostal do rúk hotovú knihu, hneď v ten večer som sa ponáhľal zaniesť ju svojej priateľke, ktorá texty čítala ešte v „počítačopise”. Ona ma upozornila na túto „záhadu”. Sám by som možno na ňu doteraz neprišiel. Keď je knižka na svete, nežiada sa mi vracať sa k nej; nech sa zo seba raduje či hanbí sama. A možno by som túto „záležitosť” bol nechal tak, nebyť toho, že poviedka Mágia Bellových utopencov (pôvodne, aj v rozhlasovej dramatizácii nazvaná Hovnografie Ivana K.) je o mojom priateľovi fotografovi Ivanovi Köhlerovi, ktorý sa nikdy nebráni verejnej prezentácii.

 

Pôsobil si aj ako zástupca šéfredaktora v časopise DOTYKY. V čom bola vtedy, podľa teba, práca v tomto časopise odlišná od práce redakcie dnes?

Dotyky začal pripravovať básnik, prekladateľ a dnes aj profesor literatúry Ján Zambor. Za rozhodnutím vydávať časopis pre mladú literatúru bol kdesi v poslednej štvrtine 80. rokov výborný básnik Miroslav Válek, vtedajší minister kultúry a jeden zo šéfredaktorov Mladej tvorby. On jediný mohol – a nech zostane na jeho slávu – aj chcel po takmer dvoch desaťročiach vrátiť mladým literárnym talentom, literárnym historikom, aktuálnym kritikom časopiseckú platformu na publikovanie. Keď Dotyky začali vychádzať, mal som štyridsať rokov, no cítil som sa mladý. Spolu so šéfredaktorom aj odvážny, pretože ešte sa nepísal november 1989 a každý príspevok, čo neladil s oficiálnou ideológiou, nutkal človeka aspoň k vnútorným prejavom istého gerojstva. Neboli sme osamotení, roku 1988 začal vychádzať aj Literárny týždenník a tam sa publikovali ťažkotonážnejšie kritické reflexie. Ak k nim prirátame stranícke periodiká Nové slovo a Pravdu, nutkalo to viacerých spisovateľov vyjadrovať sa na vtedajšie verejné zvyklosti pomerne otvorene. Nemienim hodnotiť odvahu súčasných novinárov (spisovatelia, mám nepríjemný pocit, akoby sme stratili potrebu neutíchajúco sa vyjadrovať k spoločenským javom, ktoré sa priam núkajú na kritickú reflexiu), ani rozoberať tú spred „novembra”.

 

Mimochodom, Dotyky boli aj ostávajú najmä časopisom pre literatúru…

Veď o tom vlastne hovorím. Práve na spôsob, že väčšmi pripomínam žurnalistiku. Pridám k nej zopár slov k tvojej vyššie spomenutej otázke o literatúre a novinárčení. Bude to, pravda, moje osobné posúdenie a cezeň vyjadrenie vlastného záujmu o literárne reflektovanie podstát života (ktoré mne prakticky vyústilo do niekoľkých knižiek zo žánru literatúry faktu). „Za Válka” boli Dotyky plne dotované zo štátneho rozpočtu a redakcia volila štýl práce a verejnej prezentácie na ten spôsob, aby o dotáciu neprišla. Vieme, vtedy by sa to bolo rovnalo jednoducho administratívnemu zániku časopisu. Len čo prehrmeli 80. a začali nastupovať roky 90., uvedomil som si, aký som v Dotykoch starý. Nezaoberal som sa pritom otázkou, či som aj staroštruktúrny. Jednoducho, keď odišiel z redakcie časopisu šéfredaktor, urýchlilo to moje rozhodovanie pobrať sa niekam inam. Odvtedy som sledoval už iba na diaľku „osud” jedného z periodík, pri vzniku ktorých som sa aktivizoval. Netešilo ma, ako sa zužovalo dotačné hrdielko Dotykov, ale vlastne až pri tomto rozhovore ma zaujíma, čo mala redakcia spraviť, aby sa v pravý čas odpojila od zjednodušene povedané „totalitného” štýlu financovania a pokúsila sa výdatnejšie sať zo skutkovo „kapitalistických” zdrojov. Táto nelichotivá skutočnosť sa mi javí ako zásadný rozdiel medzi prácou v Dotykoch pri jej vzniku a terajším stavom.

 

Vedel by si poradiť, ako by sa Dotyky z tejto situácie mohli dostať?

Neviem. Nie som podnikateľský, ani manažérsky typ. Keby som tieto danosti mal, alebo aspoň sa usiloval si ich nejako pestovať, asi by som uvažoval o veľkom sponzorovi, pokúsil sa hľadať veľkorysejšie dotácie. Ak by nikto na Slovensku nebol ochotný dať na literatúru, ktorá vychádza v Dotykoch (nehovorím o estetike ani tvorivosti – tie nemusia byť pri takomto uvažovaní najpodstatnejšie, pýtal by som sa, čo by sa malo stať v ňom dominantné. Mohli by to byť výtvarné, úžitkové umenie, dizajn? Alebo elektronické technológie? Opakujem: ja to neviem (veď preto som nikdy ani len nesníval o vydávaní časopisu pre mladú literatúru)! Ale práve mladými ľuďmi, pre ktorých Dotyky ešte stále vychádzajú, určite sú rozhľadení a schopní aj potenciálni vydavatelia. S nimi treba vymyslieť taký model súčasného periodika pre (nielen) literárnu tvorivosť, s ktorým by sa dalo uchádzať o finančnú podporu u solventných.

 

Sleduješ súčasnú mladú literárnu scénu?

Bez mučenia sa priznávam, že len sporadicky. Systematickejšie sledujem napríklad autorov prózy, a aj to preto, lebo som bol viac ráz členom poroty súťaže Jašíkove Kysuce. Keďže celoslovenských súťaží je podstatne viac, ani tu nemôžem hovoriť o prehľade. A keďže sa priznávam k tomuto osobnému nedostatku, dodám, že nemám vedomosť ani o tom, aké je prepojenie printových Dotykov na elektronickú linku. Ak nebodaj nie je dostatočná, potom o to ťažšie bude uvažovať a následne konať v tom, čo som načrtol v predchádzajúcej odpovedi.

 

Hemingway v knihe Pohyblivý sviatok napísal, že po všetkom, čo sa končí – či už to bolo dobré, alebo zlé, nastáva v človeku prázdnota… Aké to je, keď dopíšeš knihu? A aké to je, keď ju potom prvýkrát držíš v rukách, keď si prvýkrát privoniaš k jej stránkam?

Sčasti som o tom hovoril už vyššie. Možno preto sa nevenujem pocitom, ktoré prichádzajú, alebo by mali prichádzať po vydaní knihy. Oveľa radšej myslím na to, ako napíšem ďalšiu. Aký je však výsledný efekt – o tom som sa už takisto zmienil. Momentálne rozbiehame vydávanie Učiteľských novín, a ak v nich ostanem, veľmi dobre viem, že mi zas ostane veľmi málo času na vlastnú tvorbu. Navyše, priam fyzicky cítim, ako zo mňa naprázdno, neraz neefektívne fučí tvorivá energia. Som na súčasný svet azda precitlivený, a tak nie som schopný zúžitkovať veľmi silné podnety sveta, ktoré na mňa doliehajú, ba priam ma atakujú. Nesťažujem sa; iba konštatujem.

 

Spomínaš si ešte na svoj prvý publikovaný text? A čo debut? Pokús sa popísať, čo sa v tebe, okolo teba odohrávalo a vôbec, aké to bolo, keď ti vyšla prvá knižka?

Ak by som vedel, že by moja odpoveď mohla nebodaj nejako podporne pôsobiť na tvorivú chuť mladých autorov, možno by som aj vedel zo svojich pocitov a spomienok niečo vydolovať. Obávam sa však, že efekt by bol podstatne mizivejší, než bola moja osobná skúsenosť. K tomuto názoru ma vedie aj porovnávanie atmosféry na spomínanej literárnej súťažia Jašíkove Kysuce. Zdá sa mi, že radosti z literatúry, z prvých knižiek bývali dlhotrvajúcejšie, že to bývali súbežne udalosti všetkých spisovateľských generácií. Ale keď vlastne nepoznám, čo robia úžasy z prvotín súčasným mladým autorom, akosi neviem konkretizovať tie svoje.

 

Často sa stretávam s tendenciou – v súvislosti s literatúrou – používať prívlastky „kvalitná” a „nekvalitná”. Je vôbec možné takto generalizovať, či až paušalizovať oblasť, ktorá sa napokon dotýka výhradne intímnych ľudských zákutí? Aká je to tá „kvalitná” literatúra?

Pripomína mi to často nechutné kádrovanie akejkoľvek kvalifikácie, paušálne hodnotenie osobností, nech sa nachádzajú v akejkoľvek ľudskej situácii, zneužívanie tzv. vyšších princípov, či priam „posvätných” ideálov na osočovanie individualít, na vstupovanie do ich osobnostného sveta. Pravda, rovnocenne vnímam aj opačnú polohu tejto záležitosti, a tou je póza predbiehajúca pravé činy, pretvarovanie sa na úkor čírosti a priamosti, nafúkané povyšovanie usilujúce sa zakryť citeľné osobnostné nedostatky.

 

Čo vyjadruje, podľa tvojej mienky, kvalitu knihy? Nie je nakoniec evidentné, že existujú len dve skupiny kníh – tie, čo sa čítajú…, a tie druhé?!

Dobrá či tá iná literatúra? Takto „problém” nevnímam. Osobne som rád, že ešte stále existuje krásna kniha, to, čomu sa hovorievalo krásna literatúra. Som vďačný vydavateľom, že sa viacerí o ňu v dnešnom svete priam príkladne starajú, usilovne hľadajú potenciálnych kupujúcich. S ohľadom na doslova zvodnú situáciu v elektronickej sfére vysoko oceňujem, ako súperia práve polygrafickou, výtvarnou a obsahovou kvalitou práve v tom, v čom je nateraz (a verím aj naveky) knižné médium jednoducho neprekonateľné. A nič nevyčítam ani nakladateľom produkujúcim tituly označované ako komerčné. Ba celkom úprimne im „odpúšťam”, ak zo zarobených peňazí investujú čiastku do vydania diel s objektívne merateľnými autorskými kvalitami.

 

Kedy a aké knihy najradšej čítaš?

Ako chlapec som pásal kravy, k tejto vtedy celkom bežnej dedinskej povinností detí som si brával vždy knihu. Rozprávkovú, potom dobrodružnú, aj tú povinne učebnicovú. Ešte viac som čítaval za dlhých zimných dní a večerov. Študoval som slovenský jazyk na pedagogickej fakulte, tak som mal čítanie aj ako povinnosť, ale práve vtedy som sa zoznámil s úžasnými spisovateľmi. Keď som bol mladší novinár, alebo som pracoval na inom mieste, než som býval, často som cestoval dopravnými prostriedkami. Najmä vo vlakoch som zhltol nejednu knihu. Pútavosť jej obsahu sa merala napríklad aj tým, že som zbadal svoju cieľovú stanicu až vtedy, keď výpravca dal rušňovodičovi pokyn na odchod. Nie som typ čitateľa, ktorý nezaspí, kým dielo nedočíta. Čitateľskú polahodu nachádzam spola ležiac. V takej polohe aj milá a dobrá knižka mi vie po čase preklenúť stav bdenia do sladkého spánku. 

 

Čo posledné si prečítal?

Beletriu striedam s literatúrou faktu. S ohľadom na Učiteľské noviny to budú asi častejšie knihy súvisiace s pedagogickou praxou, s výučbou. Tak sa mi dostali do rúk napríklad štyri brožované knižky z vydavateľstva Slovart popularizujúce seriózne výsledky vážnych vedeckých kapacít vôbec nie smrteľne vážnym štýlom. Prvé dve majú záhlavie Príšerná veda (pojednávajú až hriešne odľahčeným štýlom o našom nemenej hriešnom ľudskom tele a o šokujúcej prírode), dve ďalšie sú o „hrôzostrašnej” histórii Vikingov či Egypťanov. A práve z tohto elegantného vydavateľstva vzišiel aj dobrý preklad výborného rozsiahleho románu Nevlastný brat od Nóra Christensena. Nie je to posledne prečítaná próza, ale ostáva vo mne stále na prvom priečinku.

 

Najčerstvejšie plány, vízie, predsavzatia, túžby… Čo z toho môžeš prezradiť?

Všetkého toho prichádzalo ku mne až vyše múdreho práva počas celého minulého roka. Trvalo to v podstate do posledných dní. Mám v sebe oveľa viac predstavivosti, než energie preniesť ju do svojej literatúry. A tak jej zákonité rozpory v nežiadanej, ale často akoby priam osudovej konfrontácii s reálnym svetom a konkrétnymi ľuďmi, ma z krátkodobých eufórií viedli neraz do menších tráum či priam sebazničujúcej beznádeje. Nič z toho nejdem prezrádzať. Ale schopnému spisovateľovi by moja vlaňajšia skúsenosť mohla vydať možno na román. Takže ani ja by som nemal strácať nádej a veriť, že tento rok bude súci aj na literatúru.

 

                                                                                                              pripravil: Marián Grupač

 

 

 

 

Dušan Mikolaj

Krčma môjho života

Tuberákov návrat

 

     Namýšľal som si, že ma z nemocnice prepustia po pár dňoch. Pobyt sa predlžoval po týždňoch. Ba začal plynúť už ďalší mesiac, a mňa stále držali zavretého medzi múrmi sanatória v Podunajských Biskupiciach. Ako ukážkový príklad klasického tuberáka prežívajúceho aj na začiatku tretieho, civilizačne vraj vysoko vyspelého tisícročia.

     Na svoju obhajobu chcem uviesť aspoň to, že k tejto zdanlivo už vykynoženej chorobe som sa nedopracoval nedbanlivou životosprávou. Ani tuhým fajčením, nestriedmym pitím počas dvadsiatich piatich rokov, čo moji rodičia mali na Kysuciach krčmu. Ani hladovaním či prespávaním v mestských brlohoch, čo sa u nás krátko po zvrhnutí socializmu ponúkalo ako trampská vymoženosť otvorenej demokracie. Tuberkulózu som lapil výsostne medicínskou cestou. Naočkovali mi ju s takzvanou BCG vakcínou ničiacou rakovinové zárodky v močovom mechúre. Vyšľachtenú vakcínu mi laboratórne vstrekol do mechúra sám pán primár na urologickom oddelení najväčšej nemocnice v hlavnom meste. Urobil to vzápätí po krvavom zásahu skalpelom pri cystoskopickej kontrole. O niekoľko hodín mi horúčka vyletela nad štyridsať stupňov Celzia. Iní lekári potrebovali celé mesiace na to, kým sa im podarilo moju telesnú teplotu ako-tak stabilizovať. Ale aj potom som sa budil uprostred noci alebo presne o piatej nad ránom spotený a zoslabnutý. Teplota v spánku neúnavne vyliezala nad tridsaťsedem. Ja som ju zakaždým pred lekárskou vizitou zo stĺpca teplomera striasol.

     Takto som bojoval proti zákernej chorobe. Verte mi, veľmi som túžil dostať sa z nemocnice. Keď ma z nej prepustili do domáceho liečenia a odpadli mi únavné povinnosti chodievať na opakované kontroly, sadol som na vlak. Rozhodnutý do hlavného mesta sa tak skoro nevrátiť. Ak vôbec.

     Odchádzam do Lodna na Kysuciach. Do svojho rodiska, ktorý básnicky nazývame domovom. Nemám jasnú predstavu, čo tam budem robiť, lenže kam inam by som sa taký slabý vydal.

     Hneď vo dverách opusteného starorodičovského murovaného domu na mňa – Víta Borovicu, syna niekdajších lodnianskych krčmárov Alžbetky a Matúša Borovicu – zaveje zimná potuchlina. Jarné slnko ju cez hrubé múry nestihlo vytiahnuť. Zamarí sa mi, že pod sedlovou strechou domu je ešte stále truhla starého otca. Preniesol som si ju tam vo svojich chlapčenských predstavách hneď po smrti môjho starého otca Štefana Borovicu. Pod škridlovou strechou som sa jej bál o trochu menej, ako keď som sa mi marilo, že stojí v miestnosti niekdajšieho obchodíku. A leží v nej starý otec. Mŕtvy, ako som si uvedomil, keď som sa začal mať rád a aj pri svojej príslovečnej skromnosti hovorieval: ja sám.

     Ktovie, kto trojročného Vítka vystrašil smrťou s takou gurážou, že ostane z nej dopletený celý zvyšok svojho inak celkom radostného detstva. Na truhlu zabudnem až vtedy, keď odídem študovať na vysokú školu do stredoslovenského banského mesta presláveného povstaleckou históriou. Bývam v internáte a po kysuckom domove mi vôbec nebýva clivo. Náhlu alebo bežnú smrť mi pri návratoch pripomínajú len nové rovy dedinčanov na cintoríne v strmom svahu pod horou. A rozprávania mojej matky Alžbetky o de facto veľkolepých pohreboch v malých vidieckych pomeroch. Aktuálny zoznam mŕtvych od mojej poslednej návštevy radí matka medzi najvýznamnejšie novoty. Podrobne popisuje rozlúčkové odobierky, na ktorých účinkujú podnikové dychovky alebo vojenské kapely, spieva spevokol, deti recitujú básne. Ak zahynie vojak, jeho spolubojovníci pália na počesť pochovávaného rozlúčkové salvy. Otočení k davu zhromaždených chrbtom a nábojnice zo samopalov im padajú k nohám. Len čo sa vojaci rozídu, nábojnice do jednej vyzbierajú odrastení chlapci ako vzácne suveníry.

     Hroby relatívne dobre zarábajúcich mužov zomierajúcich po úrazoch v baniach, železiarňach, na montážach, na železniciach, pri výkone vojenskej služby. Alebo pri opitej odvahe, ktorá sa v konečnom dôsledku ukáže ako hlúpa nepozornosť. Pochované mladé ženy, matky malých detí, sklátené behom niekoľkých mesiacov bujnejúcou rakovinou. A hrobčeky nevinných detí s malými mramorovými náhrobkami, na každom vymodelovaná holubička s prelomeným väzom. Ak pochovávajú dieťa, nad hlavami smútiacich vidí moja matka poletovať ružový opar. Dospelí sú v tradične čiernom, ale družičky v bielych a nežne ružových šatôčkach, chlapcom svietia  na klope kabátikov biele kystky. Pochovávaním odbavujú predčasne aj svadbu, lebo sa im žiada dieťatku za jeho kratulinký život preukázať čo najviac obradnosti.

     Márna sláva. Nielen v juhoamerickom prostredí bývajú parádne pohreby. Napriek až panickej úcte k smrti aj mňa priťahuje akási stredoveká pohrebná obradnosť. Drží ma to od stredoškolských rokov. Ak ma prídu do Lodna pozrieť kamaráti a zdržia sa dlhšie, narafičím im program tak, že zvyčajne sa ocitnú na cintoríne. A tam za plotom medzi náhrobnými kopčekmi im už porozprávam, ktorý dedinčan akou cestou pošiel na onen svet. Životné príbehy postáv a postavičiek nie sú síce také parádne ako v slávnej Spoonriverskej antológii amerického básnika Edgara Lee Mastersa. Ale aj na malom priestore s niekoľkými drevenými a liatinovými krížmi a s pribúdajúcimi náhrobkami z čierneho mramoru spektrum osudov bolo celkom pestré.

     V kúte ohrady cintorína, kde už trávu nekosia, leží vedľa skupinky bezmenných samovrahov stará dievka. Prepadli ju v noci neznámi banditi pred dávnymi desaťročiami a zohavili jej telo tak surovo, ako to vídať v novodobých amerických hororoch  so sladkastým pachom krvi.

     Dôstojník socialistickej armády si z pridelenej služobnej pištole vpáli guľku do slúch. Vraj kvôli opakovanej nevere svojej parádnej manželky. Tá sa v smútočnej kráse vrhá za ním do hrobu, v topánkach na vysokých podpätkoch prerazí veko truhly. V jame v okamihu precitne a uvedomí si, že svoju úlohu predramatizovala. Čo vypliešťaš okále, ťahaj ma von, zavelí na svojho vraj milenca v uniforme nižšieho dôstojníka, ktorý za svoje krátke zaváhanie bude pri tejto ráznej žene pykať doživotne.

     K rezbárovi s nedokončeným akademickým vzdelaním každú nedeľu poobede prichádza z mesta mladá žena. Aj pod ľahkými šatami si skúsení muži vedia do detailov vybaviť jej pevne modelované telo. Okno na stolárskej dielni jeho otca je pootvorené, po dedine sa rýchlo roznesie, že mu pózuje nahá. Do okolia sa rozlieha buchot kladiva narážajúceho na dláto. Nikto rezbárske dielo podľa božského modelu nevidel, ale každý je presvedčený o tom, že je rezbárovou milenkou. Utvrdia sa v tom, keď príde za ním už v sobotu večer. Nenájde rezbára doma. Vojde do dielne až v nedeľu v bežnú popoludňajšiu hodinu. Zistí, že modelka mu vypila plnú fľašu moridla na drevo, ktorým zapila silné barbituráty. Či to spravila nedopatrením alebo s jasným zámerom, to ostáva záhadou. Vinu zvalia na sochára. Nedovolia mu postaviť na hrob jeho modelky a milenky ani jej realisticky vyrezávanú hlavu zo slivkového dreva.

     Pripúšťam, že väčšina ľudí si ukojí svoj celoživotný záujem o nebožtíkov na jednom cintoríne. Ja nie! Pestujem si svojskú záľubu. Považujem si za vzdelanostnú povinnosť navštíviť čo najviac cintorínov sveta. Nech mi slúži na chabé ospravedlnenie to, že všetko, čo na tomto svete vidíme, zažijeme a zapamätáme si, navzájom nejako súvisí. Aj keď o to, čo bude so mnou po mojej smrti, sa veľmi nestarám.

     Ilustrujem to na nasledujúcom príklade: Celé jedno desaťročie som žil a pracoval v Martine, novodobo nazývanom mestom národnej kultúry. Bože, čo som sa nachodil do Slovenského národného panteónu; a ani raz mi neskrslo v mysli, že by som tam chcel byť nebodaj pochovaný ako spisovateľ. Takto ja dbám o svoju pozostalosť! Väčšmi ma zaujímajú druhí. Keď som sa prvý raz dostal na kapitalistický západ, žiadalo sa mi nadýchať atmosféry slávneho parížskeho cintorína Per la Chase. No bolo to užitočné akurát na to, aby som zistil, že aj spoločnosťou nezoskrutkovaná speváčka Edit Piaf leží pod meštiacky ťažkým nalešteným kusom mramoru. Pekne tým zosmiešnili jej umelecký odkaz!

Taký som ja charakter.

„Vítko,” počujem z chladného domu celkom jasne hlas svojho starého otca Štefana Borovicu.

„Už som začal, starký,” predbieham obligátnu otázku váženého predka ohľadom mojej poznávacej cesty po jeho hlavných životných štáciách. „Bol som v Sarajeve na moste, kde krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny zabili Ferdinanda.” Nie som si istý, či dávam týmto uspokojivú odpoveď. Ale neklamem. Po úmornom pobyte na rozpálenom Jadranskom pobreží sa s mojou ženou a našimi malými deťmi vraciame domov cez vnútrozemie Balkánu. A na sarajevskom moste si s plnou účasťou spomeniem na môjho starého otca Štefana Borovicu, ako ho surovci bažiaci po ľudskej moci povolali na krvavý front krátko potom, ako sa vrátil z Ameriky a za zarobené peniaze si postavil v Lodne prvý murovaný dom. „Nezabúdam, starký, že si trpel s mnohými vojakmi uhorskej armády na smutne preslávenej Piave,” prihováral som sa mu vduchu nad riekou plnou plávajúcich rýb.

     Pravda, priamo na Piavu sa mi nežiadalo pozrieť ani potom, čo sa otvorili hranice a ja som touto časťou Talianska pod Alpami prechádzal autom. Bolo horúce leto, ponáhľal som sa s mojou družkou k moru. „Ale poklonil som sa ti, starký, už predtým na inom mieste,” dodávam alibisticky, keď si v izbe starorodičovského domu odkladám tašku s osobnými vecami. Odpoveď nedostávam, a tak aspoň na vysvetlenie pre vás: Namiesto Piavy sa pri prvej ceste do Francúzska vyberám na sever. Na rozľahlé bojiská prvej svetovej vojny pri Verdune. Vidím tisícky krížov zladených do geometricky presných línií. Každý národ zúčastnený na tomto masakri tam má svoj vlastný cintorín. Naveky neďaleko seba boli naukladaní tí, čo v zákopoch vzdialených niekoľko desiatok metrov bránili územie oproti tým, čo na nich útočili. Našlo sa samostatné miesto aj na pochovanie slovenských vojakov, ktorí tam počas prvej svetovej vojny rovnako nezmyselne padli namiesto politických vodcov a dobre platených generálov rakúsko-uhorskej rozsýpajúcej sa mocnosti. Ležia tam pri Verdune síce pomiešaní vedľa českých vojakov, ale to patrí k jednotnej sedemdesiatpäťročnej česko-slovenskej histórii.

„A bol si pozrieť v tom Rakúsku?” zamarí sa mi, že počujem vzápätí zo spálne starorodičovského domu hlas svojho nebohého otca Matúša Borovicu. „A prečo by si aj chodil, ty dobráčik svetský,” odpovedám náhlivo v duchu sám sebe. „Väčšmi si sa, Vítko Borovica, zaujímal o cudzích ľudí než o svojich najbližších,” podrobujem sa sebakritike. Veru, taká je pravda. Nezašiel som ja na rieku Piavu, ba ani len do susedného Rakúsku, kde cez druhú svetovú vojnu zriadili koncentračný tábor, aby v ňom väznili aj môjho otca Matúša ako zajatého vojaka slovenskej armády nasadeného do bojov v Slovenskom národnom povstaní. S hanbou si priznávam, že si vlastne nepamätám ani názov toho miesta. A možno by som si naň nespomenul ani vtedy, keby mi vymenovali všetky rakúske koncentráky z druhej svetovej vojny.

     Tak to chodí, priznávam si s primeranou dávkou zahanbenia. No v spomienkach sa už vraciam do horského mestečka Mostar, kde sme sa zastavili s rodinou na ceste domov od chorvátskeho Jadranského mora. Poľúbili sa mi tam moslimské náhrobné kamene zakončené akoby turbanmi omotanými okolo ľudských hláv. Trčia si v bratskom susedstve kresťanských krížov a znakov iných náboženstiev. Zo staručkého kamenného mosta odvážlivci bezplatne skáču šípky do strmého prúdu Neretvy. Náš malý syn sa dostatočne nabaží strachu už pri pohľade na svoju staršiu sestru, ako sa zvedavo nakláňa nad tú riečnu priepasť.

„Skutočne sme si tam namierili len z turistickej zvedavosti?” pýtam sa doma v Lodne sám seba. Je úplná náhoda, že po rokoch od krátkeho výletu prijme do našej dediny na stretnutie rozprávačov pozvanie môj priateľ Srečko, aby som sa dozvedel, že po občianskej vojne u nich na Balkáne emigroval na Slovensko práve z Mostaru? V meste na Neretve zbombardovali staručký most, jemu rozbili rodinný dom, prišiel o vzácnu zbierku obrazov. O niečo neskôr sedím v Srečkovej pohostinnej pizzérii na okraji piešťanského kúpeľného parku. V televízii dávajú v priamom prenose okázalý pohrebný ceremoniál exhumovaných obetí z vojny v kosovskej Srebrenici na sklonku minulého tisícročia. Neprekáža mi scénická až veľkoleposť naukladaných rakiev prikrytých zástavami štátnych farieb a symbolov. Zo smútku a dojatia ma podchvíľou v televízii vyrušuje sprievodný, ideologicky podfarbený scenár tlmočený uhrančivým hlasom moderátorky. Aj smrť treba neuvedomelým sprostákom komentovať.

     Z neútulného priestoru lodnianskeho domu sa ponáhľam na dvor. Rastie si na ňom košatý orech, ktorý som zasadil hneď, ako môj otec Matúš Borovica dal dom prepísať na mňa a začal som ho akože opravovať. Orech, čo rodí plody so škrupinou priam papierovo mäkkou. Nemám to však overené. Ešte nikdy poriadne nezarodil. Všetku životodarnú silu vyháňa do konárov. Pahýle zakrývajú kus strechy stodoly, idú prevrátiť šopu s mnohými popraskanými škridlami, tlačia sa k zemi. Zohnem sa popod vetvy a spustím sa nadol chodníkom, obrasteným černičím. A v tom momente až fyzicky pocítim, ako ma sleduje moja milovaná Lienka. Žena, ktorú poznám od chlapčenských rokov, stretávam ju na svojich cestách, myslím na ňu pri svojich najdôležitejších životných rozhodnutiach, opakovane ju fyzicky strácam, aby sa mi nečakane zjavovala ako zrkadlo, v ktorom sa prezerám jej optikou. V týchto chvíľach povedzme takto:

     Do ovocného sadu vchádza muž v tmavom obleku. S lakovými topánkami neisto našľapuje po suchej tráve, utlačenej snehmi nedávno odídenej zimy. Pred ním sa rozprestiera súvislý koberec pripomínajúci uležané sivé vlasy starenky. Ostrovčeky nekosenej trávy okolo ovocných stromov prekvapujúco hrajú tlmenými farbami ako vyblednutá sukňa s cigánskymi vzormi. Vítovi Borovicovi, to teda ako mne, unavenému z dlhodobej choroby, pripadá záhrada priestranná ako vojenské letisko. Obkolesená možno strieľňami skrytými za susedovými plotmi, obrastanými vysokou pŕhľavou a zakrpatenými smriečkami živého plota. Hraboše cez zimu podryli trávnik; ak sa plocha, po ktorej Vít kráča, ešte takto vznešene dá nazývať. Usiluje sa držať vzpriamene. Nadvihuje plecia, aby svojim pľúcam pomohol napumpovať dostatočné dúšky čerstvého vzduchu. Ponad koruny ovocných stromov sa zahľadí na lúky a polia. Prirodzenými náletmi smrekov si ich berie späť les, zarastajú planými kríkmi a náletmi listnatých drevín.

„Ak moje deti budú mať svoje deti a privedú ich sem, lesné stromy sa možno zakorenia až po potok,” hovorím si. A ja im nebudem môcť jednoznačne ukázať, že som tu vyrastal ako roľnícky syn. Všetka vina za to, že som zanedbal svoju dedovizeň, padne na moje plecia. Dosiahol som spomedzi svojich vrstovníkov z dediny najvyššie vzdelanie, kto teda má niesť za nezáujem dedinčanov o roľnícku robotu zodpovednosť?! Obyčajní ľudia, čo nemali svedomie opustiť svoje rodisko, sa majú drieť na neúrodnej pôde len preto, aby pánom z mesta lahodil pohľad na obrobenú zem?”

     Takáto predstava o mojej osobnej lajdáckosti ma tak rozruší, že prestanem hľadieť pod nohy. Vzápätí vhupnem topánkou až po členok do diery po hrabošoch. Mordujem sa dosť dlho, kým ju z nej vytiahnem. Na hlavu s nakrátko ostrihanými vlasmi mi pečie ostré jarné slnko. Pripadám si ako v rozprávke. Drak tresne junáka do olovenej zeme až po kolená.

     Na moju Lienku to môže pôsobiť povedzme však tak, že sviatočne oblečený muž, Vít Borovica, sa z diery v ovocnom sade už nikdy nevymaní. Od námahy sa razom celý spotím, ťažko sa mi dýcha. „Chcem byť pochovaný tu. Dám sa uložiť rovno do tejto záhrady,” vyslovím v tej beznádeji polohlasom. Zazdá sa mi, že slová sa nesú celou dedinou cez reproduktory miestneho rozhlasu. Strhnem sa. Je proti akýmkoľvek miestnym zvyklostiam, aby sa u nás doma človek dal pochovať do svojho ovocného sadu. Nech má sad rovno v osobnom vlastníctve a riadne zapísaný v obecnom katastri. Ak by na tomto poslednom akte týkajúcom sa jeho telesnej schránky tvrdohlavo trval a dal si toto želanie do závete, potomkovia by mu ho aj tak nesplnili. Keby bárs súhlasili, kňaz by to nedovolil. Ten má zverené právo zasahovať do podobných extravagancií.

     Ja, Vít, Borovica, som pokrstený, birmovaný ako kresťan katolík. A nič príjemné by to nemuselo byť ani pre dedinčanov. Ako by prišli k tomu, že idúcky okolo musia odvracať zrak, aby im nepadol na navŕšenú hromádku hliny s neopracovaným balvanom, do ktorého kamenár len naznačil tvar kríža. Ak by občania také niečo museli nebodaj trpieť, asi by spísali petíciu a žiadali okolo hrobu nasadiť vysoko rastúce tuje, nech náhrobné čudo nestraší počestných ľudí.

„Nepredbiehajme udalosti,” hovorím si, ak môj vnútorný hlas náhodou počuť v miestnom rozhlase. „Počkajme, ako sa bude vyvíjať zdravotný stav vášho rodáka Víta Borovicu.” Lenže ak si miestni obyvatelia toto nebodaj vypočujú v rozhlasovom vysielaní na stanici Devín, môžu to brať ako ich celoslovenské verejné zosmiešnenia. Povedia: „Vít Borovica sa z tej tubery zbláznil. Spútum, čo sa mu zbiera v pľúcach, nevykašliava, ale si ho vťahuje do svojho kôrnatejúceho mozgu.”

     Čo ja na takéto pádne argumenty? Nuž čo proti nim zmôže biedny spisovateľ! Zostáva mu iba dúfať, že čitateľ uverí: predstava hrobu v ovocnom sade pri starorodičovskom dome nie je z mojej príležitostne spisovateľskej hlavy.   

     Spomínam si v ovocnom sade na svoj prvý výlet do sveta. Vezieme sa zachovaným turistickým autobusom horskou cestou pod mohutnú horu Kaukaz. Prechádzame popri usadlostiach s osamotenými domami. Niečo mi mocne pripomína naše kysucké kopanice, osady roztratené po kopcoch a medzi lesmi. Pri niektorom „košťale” postáva človek, inde sa pasie koník na tráve. No a niekde hrob označený hromádkou kamenia. „Ktovie,” dumám, „možno sú pod nimi pochovaní bojovníci. Alebo významní predkovia váženého rodu. A azda si mohol takéto miesto dovoliť domorodec bez ohľadu na spoločenské zásluhy.”

     Do týchto miest v okolí Čierneho mora ma zavialo nasledujúce leto po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V cestovných kanceláriách ponúkali plno lacných zájazdov do rôznorodých miest vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Niektorí naši občania odmietali navštevovať okupantov. Nepatrím do zástupov tých, čo sa po roku 1989 začali vyzdvihovať ako disidenti. Hoci ani ja som sa netajil tým, že bolo svinstvo od Rusov vtrhnúť pod rúškom noci do malej, rozradostenej krajiny. Pred otvorením kultúrneho domu v našej dedine sme s kamarátom na znak nesúhlasu postrhávali z vyzdobených okien všetky sovietske vlajočky. Pred vyhodením z fakulty alebo iným trestom ma ušetrili otcove známosti s komunistami v dedine. V našom dome bola vtedy už pätnásť rokov krčma, v nej sa pri pálenke uzatvoria mnohé podporné spolky. Navyše predseda obce bol z našej pokrvnej rodiny. A sčasti možno zavážila aj otcova účasť v Slovenskom národnom povstaní.

     Práve sa pripravovali oslavy štvrťstoročnice ozbrojeného vystúpenia malého národa proti fašistickej veľmoci. Otec vybral z lodného kufra medaily. Začal znovu o tom, že by si mal vybaviť dvestopäťdesiatpäťku, ktorá znamenala pre odborárov finančné prilepšenie. Mierové časy však zvyčajne nepritakávajú malým štátom a málokedy radovým účastníkom vojnových ťažení. Od jari šesťdesiatosem v Česko-Slovenskej republike búrlivo prebiehal takzvaný obrodný proces. Pripomínam to, lebo na krásne pocity nádejí sa nezabúda. No ani na kruté dôsledky z nich. Prebudenie sa z tamtoho politického ošiaľu mi ostáva trvalou traumou. Sebaisté nadšenie rázne usekli, no z jeho vytriezvenie nás ešte dlho predlho bolela hlava.

     Dobre si pamätám na čudný pocit, keď ma v skoré ráno toho dvadsiateho prvého augusta zobudil otec Matúš Borovica. Nie na kosenie, seno sme mali dávno zvezené v stodole a jeho prenikavá vôňa už sčasti vyprchala.

„Je vojna, Vít. Toto je vojna,” opakoval. „Rusi nás napadli. To je koniec,” hovoril a plakal. „Nepomôžeme si. Proti tej sile sme slabí. Škoda sa nám chaporiť. Zničia nás, ak sa postavíme na odpor.”

     Takého bezmocného a užialeného som svojho otca v živote nevidel. Možno mnohí otcovia mojich vrstovníkov boli cez tie augustové dni naladení oveľa bojovnejšie. Ja som sa pri mojom dostal v našej údolnej dedine do takej nálady, ako opisujem. A takýto revolučne utlmený som si budúci rok so spolužiakom kúpil za niekoľko stoviek sedemnásťdňový vlakový zájazd cez Moskvu a Kyjev do Soči pri Čiernom mori. Podobní kolaboranti sme zaplnili niekoľko vozňov vlaku družby. Bezstarostne sa veziem s partiou mladých z rozličných častí Slovenska cez hrebeň karpatského oblúka. Pozeráme z okna na ubiehajúcu krajinu, pijeme silný čierny čaj zo sklených pohárov uchytených v postriebrených obaloch, hryzieme tmavý hranato formovaný chlieb, pery si máčame do hustej smotany. Sexuálne aktívnejší sa vo vlaku veľmi rýchlo popária, ak už nie sú spriaznení zo svojej domoviny, ich milostné vzdychy na úzkych poschodových lôžkach čiastočne zastiera tlkot kolies na koľajniciach. A neutíchajúce rozprávania domorodých cestovateľov, ktorí sa vodkou a iskrivým šampanským bratajú s nami mladými, pochádzajúcimi zo socialistického Česko-Slovenska. „Malé saša,” opakujú uznanlivo chvály na vyspelosť našej ekonomiky a hojnosť tovaru v našich obchodoch. O augustovej okupácii nepadne ani slova. Ani nie tak zo strachu pred všadeprítomným, hoc akože neviditeľným dohľadom tajnej polície. Jednoducho je príjemnejšie cítiť sa v rôznorodej ľudskej komunite podobne, ako o tom veľkolepo písali ruskí realistickí spisovatelia.

     Na povestné enkávedé nemyslím ani na pláž v Soči, kam sa hneď prvý deň dohrnie partia mladých ľudí. Tak ako sú oblečení, v rifliach odstrihnutých nad kolená, vbehnú do mora, pokrikujú na seba po anglicky. Usadia sa kúsok od našej skupinky. Hneď sa nám prihovárajú. Po rusky. Sú z Ameriky, študujú na ktorejsi univerzite ruštinu. Odpovedám im po anglicky. A hneď dodávam: „Aj ja som už mohol byť v Amerike alebo v Kanade.” „Really?” spýta sa ma dlhý mládenec s najdlhšími rifľami siahajúcimi až pod kolená. „Naozaj,” pritakávam. „Po okupácii by som sa určite nebol ponáhľal domov medzi hlavne ruských tankov, rašn tenks,” argumentujem pateticky. „No vlani som zaváhal. Misd čáns. A tento rok bolo už podstatne ťažšie vycestovať,” dodávam ospravedlňujúco. Aby som zakryl rozpaky, rýchlo vstanem a idem si zaplávať do mora.

     Aj teraz, keď s tuberkulóznymi pľúcami stojím v našom ovocnom sade a hlavu s nakrátko ostrihanými vlasmi mi hreje severské slnko, si vybavujem, s akou ľahkosťou som si vybavil medzinárodný brigádnický tábor do Severného Írska. A ako cez prázdniny doma v Lodne, kam som prišiel, aby som pomohol našim pri senách, strácam odvahu pri predstave, že mám vycestovať za kysucký chotár. Napokon ostanem doma. Na jeseň mi príde do internátu pohľadnica od mestských spolužiakov z našej fakulty, ktorí s vycestovaním nemali nijaké vnútorné problémy. Čítam: „Ty bubák, mohol si byť s nami. Sme na letisku v Londýne, čakáme na spoj do Kanady.”

     Ja pokračujem v štúdii angličtiny na fakulte v stredoslovenskom meste. Iróniu osudu násobí to, že po prvýkrát sa mi naskytne príležitosť naživo si otestovať učebnicové znalosti angličtiny na sovietskom pobreží Čierneho mora. Američania ma v duchu svojho povrchného optimizmu presviedčajú, že moja angličtina je very well. Priam excelentná. Obkolesená možno strieľňami skrytými za susedovými plotmi, obrastenými vysokou pŕhľavou. Rád tomu uverím. So študentmi z najväčšej kapitalistickej veľmoci sa na výsostnom území sovietskej veľmoci stretávam každý deň. Priatelím sa najmä s dlháňom Majkom. Je z americkej partie najmenej hlučný a s mojou angličtinou má najväčšiu trpezlivosť. Keď niečo neviem vyjadriť po anglicky, pomáham si ruskými slovíčkami.

     Američania odchádzajú od mora o pár dní skôr ako my. Posledný večer hľadáme s Majkom až do svitania miesta podobné tým v Jalte, po ktorých sa mĺkvo prechádzal Pavlovič Čechov trpiaci na tuberkulózu. S nočným chladom do mňa vsakuje smútok, aký panoval v poviedkach tohto ruského smutného a zhovievavého ironika. Až keď ostanem sám, lebo bez Lenky som zameškal aj poslednú príležitosť rozšíriť skupinu popárených letujúcich, začínam objavovať more odvážnejšie. Zabúdam na kúpanie na rieke Kysuci, v päťdesiatmetrovom bazéne na krytej plavárni v Žiline, či na ploche plážového kúpaliska v meste, kde študujem. Neviem sa nabažiť neutíchajúceho hojdavého pohybu zvlneného mora. Púšťam sa do spenených vôd, plávam ďalej od brehu. Pravda, ako rodený suchozemec rešpektujem jeho vysoké vlny, nástrahy pri odlive. Vyľakám sa, keď sa nečakane strhne búrka, vlny sa zdvihnú, vysoké prudko narážajú na pobrežie. Zdá sa mi, že búrka sa rozľahla po celom Čiernom mori a nepokojne trvá aj potom, keď sa vyčasí a zase svieti slnko. Ležím na kameňoch vyhladených od morských vĺn, moje slané telo priťahuje slnečné lúče, a keby som bol uvažoval o sebe ako teraz, už vtedy by som si musel priznať, že prednejšia mi je samota a radostný smútok je bližší ako bláznivý smiech. Viem rozosmiať kamarátov tým, že sa nevysmievam priamo z nich, radšej smerujem ich pozornosť na smiešnosť seba samého. Doteraz milujem stíšený humor Wericha a jemu podobne múdrych ľudí. Alebo pousmiatie váženého básnika Milana Rúfusa. Bujaré vtipkovanie novodobých bavičov presahuje môj obmedzený intelektuálny obzor.

„Ktovie, prečo prvá cesta Víta Borovicu z kysuckého domova do sveta viedla práve k Čiernemu moru?” pýtam sa, unavený po prechádzke v jarnom lodnianskom sade. „Bola to úplná náhoda, že ma zaviedla práve do týchto miest? Alebo nebodaj neurčité predznamenanie toho, čo prišlo o tridsať rokov neskôr, keď sa primárovi na urologickom oddelení podarilo jedným šmahom mi naočkovať tuberkulózny bacil?”

     Čo ma vedie k takýmto úvahám? Nie je to len precitlivenosť po dlhodobom pobyte v nemocnici? Ktovie, nehľadám odpovede, iba sa pýtam, či číra náhoda bolo aj to, že do týchto prímorských miest sa dostala moja dcéra Katarína? Ako začínajúca lekárka sa totiž prihlásila do služieb medzinárodného dobrovoľného združenia Lekári bez hraníc a vyslali ju na jej prvú zahraničnú pracovnú cestu práve k Čiernemu moru. Tam sa deväť mesiacov zúčastňovala na programe boja proti tuberkulóze. V prímorskej oblasti, kde by sa podľa laických predpokladov tá choroba ani nemala vyskytovať. Tuberkulóza na slnečnom pobreží Čierneho mora nepatrila len k Čechovovi, ktorý ako lekár veľmi dobre vedel, ako ťažko sa na túto chorobu umiera. Skutočne je číra náhoda, že Katarína prišla po tridsiatich rokoch, čo som sa ja slnil v Soči, do Abcházska práve vtedy, keď zo mňa pri liečbe nádoru v močovom mechúre urobili exemplárny prípad pre odborníkov na tuberkulózu?

     Priveľa náhod na to, aby som sa ja, Vít Borovica, ktorý prichádza zotaviť sa do rodného Lodna, tváril, že každá ľudská udalosť sa vyvíja vlastným smerom a nikdy sa nestretnú, nepretnú tak, aby sa z nich dal zostaviť širší príbeh. Veď moja dcéra ani nemusela zaregistrovať, že som vážne chorý. Mohla sa správať podobne ako ja. Od jej lekárskych štúdií sme sa stretávali zriedkavo. Jedno ráno som totiž v našom petržalskom byte povedal rodine, že ich tam len vyrušujem. Tým som vlastne oficiálne prehlásil, že sa sťahujem tam, kde som sa zdržiaval už častejšie ako doma. Keď dcéra získala diplom, prácu v Bratislave nedostala. Našla si ju na Záhorí, čoskoro ju omrzelo ranné vstávanie a dochádzanie na nočné služby. Odišla pracovať do veľkej nemocnice do Prahy a odtiaľ sa prihlásila k spoločnosti Lekárov bez hraníc.

     Cítim sa dojatý aj zahanbený, keď mi zavolá z Abcházska na mobil krátko nato, ako ma v horúčkach previezli do nemocnice. Minie celomesačný kredit, čo cez svojich spolužiakov zabezpečuje starostlivosť práve počas prvých dní, keď ju najviac potrebujem. Snaží sa na diaľku podchvíľou poradiť mi svojimi niekoľkomesačnými skúsenosťami, ktoré práve získava pri liečbe tuberkulózy. V tejto starostlivosti zotrvá až dovtedy, kým ma prepustia z nemocnice.

     Všetko je iba náhoda a my sme hromádka koží otrockých, ako nám cez Hurbana pripomínal baťko Mináč v Dúchaní do pahrieb?

 

                                                 (Z pripravovaného románu Krčma môjho života)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.