Matka
Odložená
ako odrastená hračka
za mrežami nechcenej slávy
cez biele plášte vedú tvoje stopy
po ceste výkrikov
šialenstva
len v dlani vrie tabuľka horkej čokolády
prvýkrát
láskou roztopená
stekajúca po čiare života
rovno za rukáv bielej košieľky
nik nevidí
ako stojíš tam
ohrdnutá
s jedinou spomienkou
ktorú si vystrihla z novín
pre ňu
Matka
neprichádzajúca ani vo sne
ku dverám
na ktorých nechávaš svoje
znamenia
keď na ne klopeš lopatkou
ako na nebeskú bránu
odtlačky prstov ligocú sa pieskovou perleťou
hladíš ich
tak ako hladíš usmiatu tvár na fotke
ktorá sa bezstarostne vysmieva
tvojim otázkam
vždy keď sa v noci zobúdzaš
a túžiš po objatí
Cesta
Cesta
medzi nebom
čiernou zemou
je posypaná otázkami
výkrikmi
výkričníkmi
ktoré sa mi zapichávajú
pod nechty
vždy keď mám chuť spievať
volať
pretekať sa s ozvenami
a potom …
mĺkvo
sa strácam v púšti
prinútená
bez stopy po nahých nohách
rukách
potichu odísť zo svedomia
Po špičkách sa z neho vytratiť …
Vlaky
Stretávam ich
každé ráno
rozospaté vychladnuté vyprahnuté
bez stopy po ľudskom dychu
plné sily
myšlienok visiacich v tej pustatine
batožinového priestoru
pod nimi sa lesknú fotky
vlasy dlhé krátke
lysiny
Sedím na váhach
Raz vpravo
raz vľavo
sedím na hrdzavých váhach
nohy spustené k zemi
za nimi tancuje tieň
dnešný
ktorý skracuje deň
na vrchole
sedím na váhach
ticho váham
vážim
ľahké slová ťažké vety
krachujúce otázky
niekde sa čas prevážil
nasadzujem terapiu
na všetky veky
hlasu spevu spomienok
na zašlú slávu na plátne
len mesiac a hviezdy
len osud a ja
vždy keď bezhlavo vážim
na meradle jesenných Váh
všetky zločiny
jazykové
Vydúhovaná
Dúha
zaspala na pohľadnici
oranžová žltá zelená
veselo neveselá
korunuje slnečnicové hlavy
púpavovým vencom na stupni slávy
medzi slzami a úsmevom
krásne zliata do zlata
Korálky
Biele a fialové
stratené v prameňoch …
V červených plameňoch
horiacich za ušami
skĺzajú cez šiju
pohládzajú plecia
až zaspia na dlani
ako odrobinky
stratené
nechcené
modriny v cigaretovom dyme
v novej spleti pavučín visiacej v dekolte
biele a fialkové
už vyšli z módy
korálky drevené
nemajú viac cenu
Zahalená žena
Ticho
naviera ako vzduchová bublina
unášaná vetrom
na ulici slzy tváre objatia
jeden pár osamelých topánok
kolená odreté
bez sily opreté o chodník
ruky v modlitbe
šatkou bielou zahalená tvár
posiata tieňmi pekelných ohňov
ako lúka vlčím makom
vždy pred odkvetom …
Len tma a šialená noc strácajúca sa
v nedohľadne
Kroky
nikam nevedúce kroky
Nie
žiadna dcéra šťasteny
Prázdnota
plaziaca sa chodbou
vedúca do stratena
brčkavá ako myšlienka
vlní sa s vanilkovou príchuťou
vždy pred dvanástou
bledá a osamelá
ako kvapka studenej rosy
visiaca z lopúcha
visí aj ona
vychodená
na každom poschodí
pod nohami nesúcimi inšpirácie
len nie a nie odpadnúť
tak aj ten odpad zmyje voda
Pozri sa na dno
Čo sa to deje na dne šálky
záhadne rýchlo medzi stenami
vysychá
prepletá prsty dlane s plesňami
nemôže za ne
zostáva len neforemná mozaika
a spomienka na chuť sa len ťažko
ťahá po jazyku
zrniečka prachu
hrachu
šošovice
naprázdno hľadia z umývadla