Andrea Kočalková: Praskot

 

Andrea Kočalková

 

PRASKOT

 

 

 Čoraz častejšie zachytávam ten praskot

 Myslím si o ňom, že mi praskajú spodné čeľuste na tvári. Ale takisto mi praskajú aj kosti na rukách i v nohách. Praskajú tým viac, že to robia naprázdno a celkom zbytočne. A ešte: praskajú mi aj ratanové kreslá, v ktorých sa narovnáva výplet po tom, čo v nich niekto chvíľu sedel. V tej chvíli tu nie som sama.

 

 Som rada, že si prišiel

 Predstav si, že okrem ľudí sú jediným živočíšnym druhom, ktorý sa ešte dokáže tešiť zo sexu, delfíni. Dávajú to najavo tak, že po ňom vyskakujú vysoko nad hladinu. Usmievajú sa a sú prekvapení… Som náchylná tomu všetkému uveriť. Uveriť svojej vnútornej pravde, delfínik, a preplávať, preplávať nad tým všetkým. Navzdory sebe, navzdory nám a našim chceniam, preplávať k sebe, k tebe, k nám dvom. A nechať si pritom v srdci rozsvietené, aby sme, len čo zablúdime v temnom lese, ktorého jediným skutočným zmyslom je práve toto zablúdenie, potrafili jeden k druhému.

 

 Áno

 Si tým najtúlivejším zo všetkých tuleních mláďat na svete. Už sa nebojím, že si myslíš, že si myslím, lebo ja v skutočnosti zas až tak veľmi nemyslím. Hlavne nie vtedy, keď som s tebou. Ako to teda medzi nami vyzerá? Ty sa túliš, Ja sa zas túlam. Obchádzam ten chrám s veľkým javiskom a hľadím v ňom na náš obraz. Je farebný a plastický. Mňa to teší. Odrazu sa zľaknem a rýchlo sa vrátim, lebo mi v ňom ktosi chýba. Ja! Ešte sa stihnem s tebou ponoriť. Pod hladinou je všetko spomalené a vláčne. Pod hladinou cítim zvláštny tlak v ušiach. Aj v tejto bezčasovosti máme vymedzený istý časový úsek.

 

 Čaša

 Je v nej Bear blood, trpkastosladká krv. Ty po nej už vôbec nezaprieš svoj medvedí prapôvod. Nadránom na mňa položíš svoju ťažkú ochrannú labu a čosi nezrozumiteľne zamručíš… Simultánne si to preložím ako: „Neboj sa! Zoskoč! Dovoľ si to bláznovstvo! Nechajme kráľovi jeho kráľovstvo a bláznovi to, čo mu patrí.

 

 Grónske more

pokryté ľadovými kryhami a nad ním temravá obloha v priestore znie Mari Boine, Eskimáčka, ktorá predišla svoj zamŕzajúci psí záprah. Už sa viac nebojí, veď prežila aj oveľa horšie zimy. Áno, je tu moja severská nezlomnosť a cit slečny „ES” pre sneh tvojho tela, ty polárny medvedisko. Povedz, kde sa v tebe berie toľko tepla?

 

 Ja ju niekedy vidím

ako krásne presvetlený zelený kruh olemovaný ružovou žiarou, v ktorého pulzujúcom strede stojím ja. Celá sa chvejem. Jemne vibrujem a po tele sa mi rozlieva príjemné teplo. Nie, nie som nijaká ezoterička.

 Som členkou hnutia svojho srdca.

 Srdca, ktoré sa konečne pohlo. Alebo je to skôr pohnuté srdce muža, ktorý len pred pár minútami opustil môj byt? Zanechal v ňom po sebe obraz zeleného vibrujúceho kolesa a hodinky ukryté pod rozhodenou bielizňou. Ukazujú všetky svetové strany, takže už nezablúdi(m). Iba ak… k tebe, medveď.

           

 ČO BY SA STALO, KEBY SME SA NESTRETLI?

 Áno. Čo by sa stalo, keby sme sa nestretli? Zostali by sme nestretnutí a každý z nás by kráčal svojimi vychodenými chodníčkami. A bol by, pravdaže, sebe vlastným spôsobom viac či menej šťastný.

 Áno, delfínik, časom nás unavuje plávať v tých istých vodách, v tých istých časových pásmach. NEVLÁDZEME. Nie, nechaj ma, chcem ti to dopovedať!

 Čo by sa teda stalo, keby sme sa nestretli? Zostali by sme nestretnutí. Svet by mal minimálne o dva nové súkromné rozmery menej, ale fungoval by ďalej. Aj my by sme fungovali, kým by sme celkom neprestali.

 Áno, tulenie mláďa, ktoré práve ušlo pred posledným zásahom harpúny, sa v odrazoch prvého ranného svetla mení na človeka.

 Čo by sa teda mohlo stať, keby sme sa nestretli? Všetko a nič. Ja by som napríklad nikdy nenadobudla ten pocit, že som vo vzťahu prebytočná len preto, lebo by sa minimálne tulenie vtelenie rado vrátilo do Severného mora.

 Áno, sedela by som na jeho chladnom pobreží a vydávala kvílivé zvuky sirény a fajčila fajku na tvoju počesť.

 Áno, bolo by to presne tak alebo aj naopak, podľa našich práve aktuálnych potrieb a záujmov.

 

 PRILOŽ DO OHŇA

 Prilož a všetky iskry roztancuješ. Máš takú moc. Iba zdvihneš ruku a oživíš tým vo mne tisíc ohnivých mužov a žien, ktoré už celú večnosť čakajú na tento povel, aby slobodne pretancovali celú noc a zastavili sa až na svitaní. Len čo sa objavia zore. Uložia sa presne tam, kde na mne spočinie tvoja spiaca ruka.

 

 KTO VLASTNE SOM?

 Na začiatku sme sa preliali do toho istého mora. Odvtedy hovorím, čo si asi myslíš mojimi ústami a očami. Lenže ty mlčíš a nechávaš to na mne, aby som si vybrala. Čo je moje, čo je tvoje, je naše. Prekvapí ma, že dostávam odpovede skôr, než vyslovím otázky… A ja na ne odpovedám, skôr než ich ty vyslovíš. Kde sa teda končíme a kde sa začíname?

 

NÁHODA NIE JE MOJA PRÍBUZNÁ

 Nepoznám ju. Nech mi teda odpustí, že sa k nej verejne nikdy nepriznám. Napokon, ani k mnohým iným veciam. Všade okolo mi ktosi zanecháva jasné a dešifrovateľné posolstvá, ktorými sa mi nebeské existencie prihovárajú, aby som o nich nepochybovala. Aj srdce dobre uchované v ľade by sa pod vplyvom takýchto udalostí pohlo a rozbúchalo viac ako je jeho zvykom. Ver, že zvláštne javy niekedy začínajú snehom, ale končia sa anjelskými krídlami.

 Anjeli sú práve „in”… A krídla sú tiež fajn. Môžem s nimi zaletieť hoci aj do Grónska za tebou, pevný severan, a stratiť sa nadobro v polárnej noci, ktorá je tvojím dňom. Azda mi to umožní uzrieť ti v očiach polárnu žiaru, vo chvíli keď sa skláňaš nado mnou. Týmito krídlami môžem natierať vianočné koláče, veď je o mne známe, že mám rada viacúčelové veci.

 

 POÉZIA JE VISUTÝ MOST MEDZI NAMI

 Plátený, prevísajúci most nad riekou. V jeho strede sa stretávame. V rukách držíš veľkú bielu mušľu, ja drobnú drevenú skrinku, nasleduje výmena v bezčasí.

 Píšeš mi: Spomínam na snehy / na zimnú nehu / sním priadzu po pavúkoch v podkroví / nech je ako pred stvorením nech sa vrátia v čase plné čaše / nech sa sen tebou otvorí…

 Ty všetko vieš, vieš aj to, že som celé popoludnie upratovala. Pozberala som všetky pavúčie siete, kým spolu napradieme nové rozhovory a vypila som aj víno z tvojho pohára, aby som sa mohla do seba i do teba hlbšie ponárať. Za privretými viečkami vidím dva biele pavúky, osobné symboly z iného sveta.

 

 ÚTEKY

 Márna hra na slobodu. Najťažšie sa uniká pred sebou samým. Lebo stále sme si v pätách. Nič na tom nezmení ani to, že mi dávaš o čosi priliehavejšie mená. Nie, ja nie som odvážna! Som len tvoj vystrašený Strapáčik a veľa toho neviem. Neviem napríklad uzatvárať spojenectvá s mužmi, viem ich len napodobňovať a neviem ani plávať, iba ak vo sne, ba nedokážem ani excelentne variť. Viem vlastne len byť či nebyť. Piť, či nepiť. Bez otáznikov, a napokon, dve deci suchého červeného vždy padne k duhu, a niečo mi navráva, že i k duchu. Ten od neho prinajmenšom pookreje. Len nesmie byť pančované. V pančovanom víne slnko jasne nesvieti. Je však nad slnko jasnejšie, že bývam v byte, ktorý mi nepatrí, a že som ešte to podkrovie nevypálila, lebo nie som žiadna šialená romantická hrdinka z anglickej drámy. Neobesila som sa ani na hrazdu, lebo ty nie si Ignorant, ani Škrtič žien. Nie! My iba utekáme.

 

 NÁVRATY

 Keď cítim tvoje prsty prevoňané nikotínom, pripomínaš mi otca. Prechádza mnou dôvera, akú som mala vždy, keď mi zo svojej nohy urobil hojdačku, len čo sa popoludní vrátil zo šichty domov. „Hojda-belajda!” Raz hore, raz dolu. Prečo si tu zas? Prišiel si si po dotyk? Som nespotrebovateľná. Viacdotyková… Viem, potrafil si ku mne cez ten most, ktorý zostal medzi nami visutý. V ruke nesieš mušľu s hlasom mora. Niečo mi to pripomína. Lenže čo si mám počať s toľkou slobodou? Nie som naučená, nie som zvyknutá, ale vďačne prijímam všetky dary. Odovzdám ti malú drevenú skrinku. Len my dvaja vieme, čo je v nej. Do toho nikomu nič nie je. „Každému, čo jeho je”, tak je to správne.

 Ak raz naozaj dobre otvoríš uši, začuješ tklivé mystické nápevy. Odtiaľ, kde aj mŕtvi môžu tancovať. Patríš k tým, ktorí podvedome nemajú zo smrti strach, lebo majú na ňu dobré spomienky. Nebojíš sa prežiť ju znovu ako prepojenie so svojou najpodstatnejšou podstatou. Je to iná dimenzia, iný priestor. Nosíme ho v sebe a nezáleží na tom, či sa nám to páči alebo nie. Ten ničím nezmerateľný pokoj a ticho iného bytia však prudko strieda opäť čosi iné. Pohyb, neustály pohyb v nepokoji, v nespočinutí. Naše smerovanie nezávislé od osobnej vôle.

 

 FORMA

 Forma je to, čo zatiaľ nepoznám. Stále sa ma na ňu pýtaš. Ako si ju predstavuješ? Asi tak, aby si mohol zavrhnúť môj ďalší a potom aj ten ďalší návrh… Raz som ti povedala, že pre mňa forma nie je dôležitá, dôležitý je obsah. Najväčším nešťastím človeka v akomkoľvek vzťahu je to, ak je – aj to len pomyselným vlastníkom prázdnej formy, teda rámu, ktorému chýba obraz.

 

 PORNOGRAFICKÝ VZŤAH

 Dodnes mám pred očami ten francúzsky psychologický film, v ktorom sa dvojica muža a ženy stretáva na inzerát (od samého začiatku im bola forma jasná), aby si uspokojili svoje najtajnejšie sexuálne predstavy a sny. V neosobnom prostredí hotela. Formu zvládli bravúrne, len obsah sa im pritom tak trochu vymkol z rúk. Stalo sa, čo sa v takýchto prípadoch niekedy stáva. Veľmi prirodzene a ľahučko prekročili vopred určenú formu. Predstav si, delfínik, že začali k sebe niečo cítiť. Prvá sa k tomu priznala žena. Celé kino jej s nádejou držalo palce… Ten párik sa však nedokázal tak rýchlo preobsadiť do nových úloh. Skončilo sa to tým, že každý z nich si myslel, že ten druhý si myslí… a zostatok života sa už len pozorovali z bezpečnej vzdialenosti. Po premietaní sme zašli s kamarátkou na pivo.

 

 DOSLOVNE

 Som si takmer istá, že ak je akýkoľvek potenciál silný, musí sa skôr alebo neskôr zrealizovať. Áno, hovorím aj o tebe aj o mne. V ideálnom stave ide o dobrovoľnú dohodu dvoch bytostí, ktoré sa rozhodli kráčať spolu bez toho, aby sa navzájom obmedzovali. Lenže s jasným vedomím, že kráčajú vedno. Nič viac a nič menej, a predsa VŠETKO. Už sa mi o tom nechce premýšľať. Brieždi sa. Trochu si zdriemnime. Pritúľ sa ku mne znova, veď vôbec nie je isté, či tu ešte zajtra budeme… Ak áno, určite nie takí istí ako dnes, keď svietime do tmy každý svojou cigaretou.

 

 

One thought on “Andrea Kočalková: Praskot”

  1. Som rada Andrejka,že okrem sadenia stromu a túžby po veľkej perine…si pristúpila k realizácii vzťahu.Neviem ako sa to skončilo,ale to u Teba nie je nikdy jasné…Teším sa na ďalšie myšlienky!Fakt ti všetko nádherne pluje,najmä v umení.Tvoja priateľka holubov.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.