Barbora Cyprichová: Som Dalího žirafa

Ovocná krútňava

 

ťažká luna sedí

na tvojich viečkach

odhalená

vo svojej neviditeľnosti

z nahých pier počúvam

broskyňový nápev

osirelé svetlo

zostalo bezprizorne visieť

pricviknuté

v rozptýlenom kuželi

ako predzvesť večnosti

ktorá sa skončí

už zajtra

 

 

 

Som Dalího žirafa

 

Mesiac,

napoly pochrúmaný

trúsi

zlaté omrvinky

do kaluží

 

Tma,

sa už začína párať

o chvíľu

sa pred nami obnaží

do modra skrehnutý deň

 

Hviezdy,

noriace sa do hustnúceho svetla

chvatne pozbieram

a ešte rozpálené

zapletiem si do vlasov

nekonečných ako rieka

 

 

 

Zákerná a slastná

 

v modrom kupé

nad hlavou

svieti Venuša

silónková tma

škrtí skľúčenú myseľ

otvormi pre oči

hľadím ako zlodej

tak by som si dala povedať

keby si naznačil

že chceš byť mnou

napadnutý od chrbta

 

 

 

Banálne smutná smrť

 

na periférii vedomia

sa často ocitáš

zdrvený

 

myslíš

že v zápale slnka

nájdeš spásu

 

kosým pohľadom

odpíliš, zamrazíš

skĺzneš

 

pramienok krvi

rozkvitne na snehu

 

 

 

V zlate je krv

 

 

cítim ťa v žltej…

v nadýchaných citrusoch

nemajú v sebe štipku tajomstva

len čajovú žiaru leta

a rozpálené srdcia

pod svojou pevne zovretou šupkou

ústa, ktoré sa nechcú usmiať

preniknem k nim nechtom

a oni vykrvácajú

 

 

 

Mŕtve motýle na tvojich lakťoch

 

 

vriaci kotol

uprostred oceľovej klenby

maľuje odlesky

na naše tváre

horúca láva

odfrkuje

s pľaskotom dopadá

ako tučné pandravy

rozvalcované po chodníku

 

nemám nárok

ani len na to

aby som sa zbláznila

 

 

 

 

Čiernobiela báseň o farbe

 

 

na zemi leží mŕtvy motýľ

roztvorený ako kniha

vietor mu chvatne listuje

v krehkých krídlach

aby mu pomohol

vyslobodiť dušu…

…potom odíde

a nechá ho ležať na boku

so skrytými farbami

 

zostala s ním len

kostrička sfúknutej púpavy

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.