„Ivan, pohni sa! Prídeme neskoro. Si také nemehlo ako tvoj otec! Čo v tej kúpeľni vlastne robíš?!” rozčuľovala sa žena, ale jej hlas zanikal v hučaní tečúcej vody.
Mladý muž si práve po tvári roztieral penu na holenie. Špičkou ukazováka si ju naniesol aj pod nos a potom sa pozrel do zrkadla. Odtiaľ naňho zazeral akýsi bielobradý starec, možno Dedo Mráz.
„Nepoznám ťa,” zažartoval Ivan „ale ak chceš, oholím ťa.”
Starec v zrkadle sa prívetivo usmial.
„No, konečne! Bol si tam skoro hodinu. Rýchlo sa obliekaj!” súrila ho matka. „Šaty máš na stoličke. Už sme mali vypadnúť. Dúfam, že ten vlak ešte stihneme!”
Klára, matkina kamarátka, sedela pri záhradnom stolíku v tieni veľkého žltého slnečníka. Ako žaba pod púpavou, napadlo Ivanovi a prišlo mu to strašne smiešne.
„Prečo sa rehoceš?” opýtala sa ho matka.
„Len tak.”
Matka podráždene prižmúrila oči: „Správaj sa slušne. Nie že mi tam urobíš hanbu!”
Keď ich Klára zbadala, ako kráčajú po zaprášenej cestičke, zamávala im, ale nevstala a nešla im oproti. Bránku otvorila Žaneta. Usmievala sa. Tak, ako vždy. Husté čierne vlasy sa jej modrasto trblietali na slnku, pleť mala lesklú a hladkú ako porcelánový tanier a šikmé oči.
„Mama vraví, aby ste išli ďalej,” privítala ich.
„Žanetka, ty si hotová slečna,” prihovorila sa jej Ivanova matka a uštipla ju do tučnučkého líčka. „A frajera už máš?”
Žaneta zavrtela hlavou. „Mama ale vraví, že mi nejakého nájde.” Otočila sa na bosej päte a kývla im, nech ju nasledujú.
Opatrne kráčali po vzorne vykosenom trávniku. Ivan mal chvíľu pocit, že by sa mal vyzuť, aby ho nepošliapal.
„Klárika!” vykríkla Ivanova matka a teatrálne roztiahla ruky. „Sto rokov som ťa nevidela. Som rada, že si sa znovu ozvala.”
Klára vstala a počkala, kým prídu až celkom k nej, potom Ivanovu matku priateľsky pobozkala na obe líca.
„´brý deň,” zahundral Ivan.
„Ivko! Ty si ale vyrástol. Keď som ťa videla naposledy, bol si takýto,” rozplývala sa Klára. Potom od neho poodstúpila na dva kroky a znalecky povedala: „Celý otec. Celý otec.”
„Toho idiota mi ani nespomínaj,” zareagovala podráždene Ivanova matka.
„Čo? Ešte stále sa nevrátil?”
„Nie, ale nech ho berie čert!” mávla rukou Ivanova matka a potom sa rozhliadla okolo seba: „Nikde však nevidím ani tvojho muža.”
„Musel zostať v meste. Mal v ambulancii nejakú súrnu prácu.”
Ivanova matka chápavo prikývla.
„Nás troch poslal napred a on príde zajtra,” dodala na vysvetlenie Klára.
„Troch?” prekvapene sa opýtala Ivanova matka.
„Hej, troch: mňa, Žanetku a doktora Van Helsinka. To je manželov kolega z Holandska. Spoznali sa na konferencii. Ešte nikdy nebol na Slovensku, tak sme ho pozvali na víkend.”
„Kde je?”
„Išiel sa trochu poprechádzať. Každú chvíľu by sa mal vrátiť.”
V tom okamihu sa na cestičke k chate skutočne objavil muž v snehobielom obleku a slamenom klobúku. Kráčal smiešne, skackavo, akoby mal jednu nohu kratšiu.
„Doktor Van Helsink. Moja priateľka z detstva,” predstavila Klára svojich hostí.
Van Helsink sa spôsobne uklonil a pobozkal Ivanovej matke ruku.
„Teší ma, pán Helsink,” zapýrila sa Ivova matka.
„Pán VAN Helsink,” opravila ju Klára. „Oni si na to potrpia. To ‘Van’ znamená, že je šľachtic.”
„Juice or cafe?” opýtala sa hostiteľka, keď sa všetci usadili k stolu pod slnečník. „Čo si dáte kávu alebo džús?”
„Juice, please,” odvetil Van Helsink.
„Ja by som si radšej dala kávu,” ozvala sa Ivova matka.
„Ivko?” usmiala sa naňho Klára.
„Džús.”
„Žanetka, prosím ťa, dones z chladničky džús a tri poháre a tete uvar kávu.”
Žaneta sa poslušne postavila.
„Ivko, pomôžeš jej?”
Aj on sa postavil a spolu so Žanetou odchádzali do kuchyne.
„Ja už viem variť,” pochválila sa Žaneta.
„Hm,” zahundral.
„Mama ma naučila. Mama vraví, že keď sa vydám, bude zo mňa dobrá gazdinka.”
„Koľko máš rokov?”
„Osemnásť. A ty?”
„Dvadsaťpäť.”
„Ty si taký starý? Ale to nič, mama vraví, že starší muži sú lepší. Aj môj ocko je starý.”
Ivan sa tváril, že Žanetinu poznámku nepočul a neveriacky sa opýtal: „Ozaj sa budeš vydávať?”
„Mama vraví…” Pokým Žaneta rozprávala, dala zovrieť vodu na plynový varič, do šálky nasypala presne dve zarovnané lyžičky kávy a z chladničky vybrala škatuľku džúsu. Ivan mal pocit, že Žaneta robí všetko podľa vopred zadaného programu, ako automaty v továrni, v ktorej pracuje. Keď dievča na podnos ukladalo poháre a šálku kávy, urobil pokus. Lyžičku, ktorú položila na tanierik vpravo, preložil naľavo. Okamžite si to všimla. Vyčítavo sa naňho pozrela a lyžičku vrátila na pôvodné miesto.
„Mama vraví, že lyžička musí byť tu!”
„Ukáž, vezmem to, aby si sa s tým po ceste nezdrbala.”
„Fuj, ty ale škaredo rozprávaš,” zahriakla ho Žanetka, „mama vraví…”
Pri záhradnom stolíku sa objavil ďalší muž. Postarší, oblečený v montérkach. V ruke žmolil zamastenú šiltovku.
„Išiel som okolo, reku, zaskočím, či pani Klára niečo nepotrebuje,” vykladal všetkým prítomným. „Aj tuto, chlapca od susedov som zobral so sebou.” Muž sa obrátil k plotu a kývol na mladíka, ktorý tam rozpačito postával. „Poď sem a pozdrav sa pani Kláre.” Potom sa znovu otočil k spoločnosti pod slnečníkom a dodal akoby na ospravedlnenie: „Hanbí sa. To viete, chlapci z dediny.”
Mladík neochotne podišiel bližšie a čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Muž ho postrčil pred seba. „Vravím mu, poď so mnou, synak, keby náhodou bolo treba dačo opraviť. Šikovný je… Teraz skončil učňovku. S vyznamenaním. Aj čistotný je, každý deň sa umýva. Aj do kostola chodí, každú nedeľu. Nože povedz pani Kláre, že si robil miništranta.”
Mladík čosi znovu zamrmlal a muž pokračoval:
„A zdravý je ako repa. Predstavte si, ešte nikdy nebol u zubára. Nože ukáž pani Kláre zuby.”
Mladík sa chystal vyceriť zuby, ale Klára ho zarazila:
„Netreba! Pán Lukáč, zastavte sa zajtra. Už tu bude manžel, on sa s vami vyrovná.”
„Joj, aké tam vyrovnávanie. To nestojí za reč. Ja rád pomôžem, keď môžem. Aj tuto chlapec. Ako vravím, šikovný je, aj dobrý, aj…”
„Zajtra!” rázne ukončila rozhovor Klára a k mužovi a mladíkovi sa otočila chrbtom.
„Tak dobre, zajtra. Dovidenia, ručičky bozkávam. Pozdrav pekne pani Kláru…”
„Kým tu nie sme, stará sa nám o chatu,” vysvetľovala Klára, keď sa obaja dedinčania stratili za ohybom cesty. „Býva neďaleko. Odporučil nám ho starosta, že vraj je veľmi zručný. Manžel si ho nevie vynachváliť, ale ja ho nemôžem vystáť. Odkedy sa dozvedel, že hľadám pre Žanetku ženícha, nosí mi sem všelijakých chlapcov. Najprv z rodiny a teraz aj od susedov. Pochopil, že Žanetka bude dobrá partia. Ale ja chcem pre ňu voľačo lepšie, nie dedinských buranov.”
Chvíľu bolo tichu, ktoré prerušila Ivova matka:
„A čo tak Ivan?”
„Čo Ivan?” nechápala Klára, no potom jej to došlo a rozosmiala sa. „Ty si dobrá. Už v škole si bola srandistka. Že Ivan…”
Aj Ivova matka sa začala smiať: „Ivan a Žaneta, to by teda bola dvojica.”
„What has happened?” opýtal sa Van Helsink, ktorý celý predchádzajúci rozhovor iba mlčky sledoval a popíjal pritom chladený džús.
„Nothing special, only my friend was joking,” vysvetlila mu Klára.
„I like that Slovaks are so cheerful,” usmial sa Van Helsink.
„Oh, yes,” prisvedčila Klára, „we are a very cheerful nation.”
„Čo vraví?” zamiešala sa do rozhovoru Ivanova matka, ktorá mala pocit, že ju ohovárajú.
„Že sa mu u nás veľmi páči,” preložila jej Klára.
„Ach, tak. Veru, Slovensko je veľmi pekné. Máme tu veľa lesov a krásne mestá,” pritakala Ivanova matka, akoby čítala z nejakého reklamného prospektu. „Je aj Holandsko také pekné?”
Keď mu Klára preložila priateľkinu otázku, Van Helsink prikývol a začal Ivanovej matke čosi veľmi dlho vysvetľovať. Klára to však zhrnula do dvoch viet: „Vraví, že aj v Holandsku je pekne. Ale škoda, že tam nemajú kopce, pretože sa veľmi rád lyžuje.”
„Holanďania vraj pestujú tulipány,” Ivanova matka si spomenula na informáciu, ktorú nedávno počula v televízii. „Aj pán Van Helsink pestuje tulipány?”
„Nie, doktor Van Helsink je psychiater ako môj manžel. Veď som ti vravela, že sa zoznámili na konferencii. Myslím, že v Amsterdame.”
„Oh, yes. The conference in Amsterdam,” zareagoval Holanďan a začal čosi vášnivo rozprávať, rozhadzujúc pri tom rukami. Vyzeralo to, akoby ich mal priviazané na špagáte a ktosi tým špagátom neustále nervózne mykal.
„Pán Van Helsink vraví, že môj manžel mal na konferencii veľmi zaujímavý referát,” prekladala Klára. „Nejakú štúdiu o pacientovi, ktorý si myslel, že prehltol pavúka a ten mu v pľúcach tkal pavučiny. Pánu Van Helsinkovi sa to veľmi páčilo, lebo aj on mal podobného pacienta, ktorý jedol všelijaké potvory.”
„No toto,” čudovala sa Ivanova matka. „Zhltol pavúka. To mne sa raz stalo, že som prehltla muchu. Možno by to pána Van Helsinka tiež zaujímalo.”
„To asi nie,” namietla rozhodne Klára, ale Ivanova matka si ju nevšímala.
„Takú veľkú mäsiarku. Ivo, ako sa po anglicky povie mucha? Učili ste sa to predsa v škole,” štuchla do syna.
„Mucha? Asi fly.”
„What, fly?” nerozumel Holanďan, a tak mu Klára musela preložiť celú kamarátkinu historku.
„It´s very interesting,” prikyvoval Van Helsink. „A fly, in fact…” začal vysvetľovať a Klára tlmočila. „Mucha bola v stredoveku symbolom duše. Kedysi ľudia verili, že, keď žena prehltne muchu, počne.”
„To je teda náhoda,” zasmiala sa Ivanova matka, „ja som tú muchu totiž prehltla na svadbe, keď som mala povedať ‘áno’. Takmer som sa zadusila, preto si to tak dobre pamätám. A o deväť mesiacov sa mi narodil Ivo.”
„Fantastic! Very fantastic!” zajasal Van Helsing a prekvapene sa pozrel na Ivana.
„Čo je na tom také ‘fantastic’. Veď je to len hlúpa náhoda,” nechápala jeho nadšenie Ivanova matka.
„Don´t agree,” odporoval jej Van Helsink a obrátil sa na Kláru. Klára rezignovala:
„V stredoveku sa vraj verilo,” prekladala jeho slová, „že vládcom múch je diabol Belzebub. On sám na seba občas bral podobu muchy, keď chcel obcovať so ženami…”
„To je dobrá somarina,” rehotala sa Ivova matka. „Takže pán doktor tvrdí, že Ivanovým otcom nie je môj debilný manžel, ale akýsi čert. To je dobré!”
„Doktor Van Helsink je odborník. Iste vie, o čom hovorí,” snažila sa Klára brániť svojho hosťa.
„Ale, prosím ťa, nebuď smiešna. Možno v Holandsku je bežné, že si to ženy rozdávajú s kadekým. Ale my sme tu normálni.”
Ivan pozorne počúval, o čom sa tí traja rozprávajú a pozoroval pri tom Žanetu, ktorá sa opaľovala na rozkladacom plážovom lehátku. Vyzliekla si krátke nohavice a teraz tam ležala len v gaťkách a tričku. „To sú teda stehná,” povedal by isto Ivanov kamarát Laco, keby ju videl.
„Žanetka, nepôjdeš ukázať Ivkovi altánok, ktorý ti postavil ocko?” ozvala sa Klára, možno, aby odviedla reč od Vládcu múch.
Žanetka lenivo vstala, ponaťahovala sa ako mačka. Napriek tomu, že bola dosť tučná, boli jej pohyby prekvapujúco vláčne. Potom chytila Ivana za ruku a ťahala ho za sebou. Pri chôdzi sa jej tričko nadvihovalo a odhaľovalo biele gaťky, ktoré sa jej zarezávali do zadku. Ivan v rozkroku pocítil celkom príjemné šteklenie.
„Mama vraví, že taký altánok majú aj v Anglicku. Mama vraví, že tam v lete pôjdeme. Bol si už v Anglicku?”
Sedeli vedľa seba na drevenej lavičke. Žaneta čosi chvíľu štebotala a potom sa k nemu obrátila:
„Toto poznáš? Niekedy sa tak hrávame s ockom.” Jej dlaň sa odrazu premenila na veľkého, bucľatého, ružového pavúka, ktorý si to na piatich tučnučkých nožičkách vykračoval rovno k Ivanovi. Po látke nohavíc sa mu vyšplhal na koleno.
„Ide chrobák, ide chrobák…” spievala si Žanetka a pavúk-ruka kráčal hore Ivanovým stehnom.
„Odkiaľ poznáš Kláru?” opýtal sa Ivan vo vlaku, keď sa s matkou vracali domov.
„Vyrastali sme spolu. Klárini rodičia bývali vedľa nás. Spolu sme chodili do základnej, aj na strednú. Potom Klára odišla na výšku, vydala sa a teraz je z nej pani doktorová. Dlho som ju nevidela. Za tie roky sa však vôbec nezmenila, vždy si o sebe myslela, že je dačo extra. Aj teraz každému vykladá, aká je bohatá a šťastná. Klára bola vždy hlúpa. Celé mesto predsa vie, že tá robota, kvôli ktorej musel jej muž zostať v meste, sa vola Jarmilka. Len ona nič nevidí. Alebo nechce vidieť…”
Na druhý deň bol pondelok a Ivan musel ísť do práce. Autobus, vrátnica, šatňa, hala, prestávka, hala, obed, hala. Keď na bežiaci pás ukladal polohotové kompresory, napadlo mu, že aj on sa tak trochu podobá na Žanetku. Je ako presne naprogramovaný, ale veľmi jednoduchý automat. Zdvihnúť, otočiť, položiť, zdvihnúť, otočiť, položiť… Celý deň tie isté pohyby. Je len pomocníkom oveľa dokonalejšieho stroja, ktorý kompresory zvára, je len učeň, čo pomáha svojmu majstrovi. Chvíľu ho to trápilo, ale potom si povedal, že zvárací stroj si nemôže ísť večer sadnúť s kamarátmi na pivo a začal počítať minúty do konca smeny.
„Vieš, čo sa mi v nedeľu stalo?” privítal ho Laco, len čo vošiel do krčmy. Laco mal tak ako vždy pred sebou na stole nedopitý pohár piva, ktoré iste od niekoho vyžobral. „Stretol som Hospodina.”
Ivan bol zvyknutý na podobné Lacove úlety, a tak jeho oznamu sprvu nevenoval pozornosť a tiež si objednal pivo.
„No fakt,” dušoval sa Laco, „Dano mi dal nejaké tabletky…”
„Že si s ním nedáš pokoj,” krútil hlavou Ivan a prstom kreslil čiary na orosený pohár. „Raz ťa otrávi.”
„Trochu mi bolo zle,” pripustil Laco, „možno som aj odpadol, ale potom som sa ocitol v tuneli. Na všetkých jeho stenách boli obrazovky a na každej z nich išiel nejaký film. Najprv som si myslel, že sú to len dajaké vymyslené filmy, no potom som zistil, že to sú naozajstné ľudské životy. Kráčal som cez ten tunel a na jeho konci som zazrel svetielko.”
„A to bol vlak,” zavtipkoval Ivan.
„Prestaň. To bol Boh.”
„Ako vyzeral?”
„Už si nepamätám, ale pamätám si, že mi vyčítal, že zle žijem a že nemám rád svoju matku.”
„Z toho si nič nerob. Keby Panenka Mária bola ako tvoja matka, aj on by ju nenávidel,” upokojil ho Ivan. „A čo bolo ďalej?”
„Potom mi Boh sľúbil, že mi splní dve želania.
„Prečo len dve?” sklamane sa opýtal Ivan. „Zlatá rybka plní tri.”
„Boh nie je zlatá rybka a neprerušuj ma, lebo ti nič nepoviem. Sľúbil mi splniť dve želania. Tak som chcel, aby mi vysvetlil, ako je možné, že je len jeden a zároveň sú traja a keď sú vlastne traja, tak prečo sa nerozdelí? A vieš, čo mi povedal?”
„Vydrž, idem si po pivo.” Ivan vstal od stola.
„Dones aj mne jedno,” zaprosil Laco.
„A peniaze máš?”
Laco smutne pokrútil hlavou: „Matka mi ich zas všetky zobrala.”
Ivan odišiel k výčapu. Kým čakal na pivá, zazdalo sa mu, že z rohu miestnosti ho ktosi pozoruje. Obzrel sa, ale nikto tam nesedel, stôl v kúte krčmy bol prázdny.
„Boh sa teda zamyslel,” nadviazal Laco na svoje rozprávanie, keď sa Ivan vrátil k stolu s dvoma pohármi piva, „ a opýtal sa ma: ‚Koľko je jeden krát tri?‘ ‚Predsa tri,‘ odpovedám mu. ‚A koľko je jeden delené tri?‘ pýta sa ďalej Boh. Chvíľu som špekuloval a vravím: ‚Asi 0,3333333333.‘ ‚No a teraz naspäť. Povedz mi, koľko je 0,3333333333 krát 3,‘ skúša ma Boh. Zas mi to chvíľu trvalo, no napokon som to vypočítal: 0,9999999999.‘ ‚Tak vidíš,‘ povedal Boh, ‚ak jednotku raz rozdelíš, už z nej jednotku nikdy viac neurobíš,‘” skončil svoje vysvetľovanie Laco.
„Čo si chcel ako druhé želanie?” vyzvedal Ivan, ktorého tieto matematické kúzla nijako neohúrili.
„Chcel som dôkaz, že existuje.”
„Ty si trúba, mal si si radšej želať peniaze,” poklepkal si po čele Ivan. „A čo on, dal ti nejaký dôkaz?”
„Povedal, že o niekoľko dní zomrie môj sused. To mi vraj bude znamením. Prišlo mi to ľúto, lebo suseda mám rád. Občas ma ponúkne cigaretami… Ozaj, nemáš cigu?”
„Nemám.”
„Škoda. Navrhol som preto Bohu, či by radšej nemohla zomrieť suseda, alebo moja matka. Ale on povedal, že už je rozhodnuté. A potom som sa prebral.”
Keď sa Ivan trochu v nálade vracal z krčmy domov, stretol v meste dvoch jehovistov. Stáli pri obchodnom dome a v rukách ako rozložené vejáre držali farebné časopisy. Ivan zamieril priamo k ním. Chcel sa ich opýtať, ako je to s tou Božou trojicou a či si to Laco všetko len nevymyslel.
„Dobrý večer. Čo si myslíte, je Boh nedeliteľný, alebo, keď sa podelí, je z neho 0,3333333333?” oslovil ich.
Jeden z jehovistov mu chcel čosi odpovedať, ale vtom mu vo vrecku saka zazvonil mobil.
„Prosím? Kto je?” opýtal sa a počujúc odpoveď postavil sa dopozoru. „Áno, áno, nie, áno, rozumiem.” Skončil a pozrel sa na svojho kolegu. „Volali zhora. S týmto sa nemáme rozprávať!”
Obaja jehovisti si okamžite zbalili svoje časopisy a boli preč. Ivan zostal prekvapený stáť na kraji chodníka.
V noci spal veľmi nepokojne. Sníval sa mu čudný sen. Na jeho hlavu si sadla obrovská vypasená mucha. Začala si čistiť predné nožičky, akoby sa modlila a vtedy sa spod zeme ozval strašný hlas: „Toto je môj syn, v ktorom mám zaľúbenie.”
Prebudil sa celý spotený. Látku pyžama mu v rozkroku napínala erekcia.
Dvere boli staré a obrovské, čierne s akýmisi zvláštnymi ornamentami. Musel sa do nich poriadne zaprieť, kým sa mu podvolili a s nevôľou ho vpustili dnu.
„Dobrý deň,” pozdravil sa Ivan, keď vošiel do knižnice. „Hľadám nejakú knihu o čertoch.”
„Máte členský preukaz?” knihovníčka zodvihla oči od blikajúcej obrazovky počítača.
„Nie, ja som tu prvýkrát.”
„Aha. Tak vyplňte tento formulár. Zápisné je päťdesiat korún.”
Pokým vpisoval svoje údaje do kolóniek tlačiva, všimol si, že v miestnosti je okrem knihovníčky ešte jedna žena. Sedela úplne v rohu. Zbadal ju, až keď sa pohla. Bola čudná, Ivanovi sa zdalo, že pod nosom má fúzy, ale mohol to byť len tieň.
„Náboženská literatúra je na poschodí,” poradila mu knihovníčka a vzala si od neho vyplnenú prihlášku. „Ale neviem, či tam niečo nájdete.”
Horné poschodie knižnice bolo ľudoprázdne a čudne hluché. Každý zvuk, ktorý sa tu objavil, klopkanie jeho topánok, šuchotanie šiat, či zakašľanie, sa okamžite strácal, akoby ho pohlcovali zástupy kníh, tlačiace sa na poličkách.
Nevedel, ktorým smerom sa vybrať, až kým si nevšimol šípky ukazujúce na rôzne strany: MEDICÍNA, JAZYKY, HISTÓRIA… Regál s náboženskou literatúrou bol až úplne na konci. Hneď vedľa obrovských starých kachlí, z ktorých bolo ešte stále cítiť dym.
Bezradne si začal prezerať nadpisy vytlačené na chrbtoch kníh. Svätá Biblia, Ježiš žije v dejinách cirkvi, Za svetlom, Moje najväčšie vzory… V podstate ani netušil, čo hľadá. Ukazovákom prechádzal po polorozpadnutých väzbách. Bruško prsta mal od prachu už celkom čierne, vtom ho na spodnej poličke zaujala stará ošúchaná kniha. Jej názov sa nedal prečítať, a tak ju vytiahol z regálu. Na titulnom liste sa ako hady prepletali veľké povykrúcané písmená: Johann Weyer – Pseudographica Demonica. A. D. 1666. Keď knihu prelistoval, zistil, že je celá v latinčine. Chcel ju teda vrátiť do poličky, ale náhle si všimol, že na okraje zožltnutých strán ktosi ceruzou napísal preklad niektorých častí textu. Pohľad mu zablúdil na útržok vety: „…a Boh povedal: Urobím ťa sebe najbližším zo všetkých mocností. Pánom a zrkadlom mojej moci. Stvorím ťa krásnym v blaženosti a dám ti meno Lucifer, Ten, ktorý nesie svetlo…”
Našiel, čo hľadal. Knihu okamžite zavrel a vybral sa s ňou späť do prízemia ku knihovníčke.
Tá kniha je stará a isto je preto aj veľmi drahá, napadlo mu kráčajúc dole schodmi. Raz takú videl vo výklade starožitníctva. Laco povedal, že taká kniha stojí celý majetok. Ktovie, či mi ju knihovníčka dá na domov. Možno, ak ju poprosí, požičia mu ju aspoň na jeden deň. Mama by mu ju v robote mohla ofotiť.
Zabratý do svojich myšlienok došiel k pultu, ale knihovníčka tam nebola.
„Prosím vás,” oslovil fúzatú ženu, ktorá ešte stále sedela v rohu miestnosti, „neviete, kde je tá pani, čo tu bola predtým?”
„Odišla,” žena vstala a pomalým krokom pristúpila k nemu. Skutočne mala fúzy a dokonca aj z brady jej vyrastali dlhé tmavé chlpy, ktoré sa už začínali kučeraviť.
„A neviete, kedy sa vráti?”
„Čo to máš?” opýtala sa ho žena namiesto odpovede.
„Knihu. Chcel som si ju požičať.”
„Ukáž!” žena natiahla ruku a knihu mu takmer vytrhla. „Tak si ju predsa len našiel,” usmiala sa a chvíľu obracala staré, obtrhané a zožltnuté strany. „Na. Vezmi si ju a choď!”
„Čože? Ale čo knihovníčka?”
„Nie je tu. Vezmi si ju a vypadni!” zopakovala ešte raz žena, ale tentoraz dôraznejšie.
Vôbec netušil, prečo ju poslúchol. Knihu jednoducho vložil do tašky a odišiel.
„Prestav si, čo sa stalo,” začal ako obvykle Laco, keď sa večer stretli v krčme. „Pamätáš sa, čo mi povedal Boh, keď som od neho pýtal dôkaz o tom, že existuje?”
„Čo povedal?” opýtal sa mechanicky Ivan, ale jeho myšlienky teraz blúdili kdesi úplne inde.
„Že mi zomrie sused. A už je to tu!”
„Zomrel?”
„On nie, ale jeho žena. Chápeš, čo to znamená?!”
„Nie. Čo?”
„No predsa, že Boh neexistuje, alebo že aj on sa môže pomýliť.”
„Aha,” prikývol Ivan. „Možno si to iba rozmyslel. Ty si ho predsa prosil, aby suseda nechal žiť. Či nie?”
„To je fakt,” pripustil Laco a chvíľu bol ticho, pretože premýšľal.
„Musím ti niečo povedať,” ozval sa odrazu Ivan. „Už viem, kto je môj otec.”
„Aký otec?” tentokrát nechápal Laco. „Veď tvoj otec od vás odišiel, keď si bol malý.”
„To hej. Matka mi vravela, že išiel vysypať smeti a už sa nevrátil. To však nebol môj skutočný otec. Alebo si matka celú historku len vymyslela, aby mi nemusela povedať pravdu.”
„Tak, kto je tvoj otec?” Lacovi od zvedavosti horeli uši.
„Mojím skutočným otcom je Satan. Belzebub – Satan,” povedal Ivan slávnostne.
„Ty si stretol Daniela? Čo ti dal?” ožil Laco.
„Vieš, že ja to Danovo svinstvo neberiem. Hovorím vážne!” Ivan si poriadne odpil z piva, oblizol si pery a potom Lacovi vyrozprával príbeh o prehltnutej muche a o tom, ako sa hneď nato narodil on. Povedal mu, čo na to vravel ten holandský doktor a čo si prečítal v ukradnutej knihe. Hovoril mu o tom, že jeho otec je zakladateľom akéhosi Veľkého rádu Muchy, že je v pekle hlavným démonom a ešte mnoho iných vecí.
„Možno máš pravdu,” pritakal Laco, „ale možno je to všetko len náhoda.”
„Aká náhoda! Všetko do seba presne pasuje. Aj mucha, aj ja, aj jehovisti…” argumentoval Ivan.
„To hej, ale nemáš žiadnu istotu.”
„Akú istotu?!”
„Nemáš znamenie. Počul som, že Satan si svojich verných vždy označí.”
„Znamenie? Čo za znamenie?” vyzvedal Ivan.
„Neobjednáš mi jedno pivo, nech tu nesedím len tak nasucho?” navrhol Laco.
Ivan odbehol k výčapu a hneď bol späť: „Aké znamenie by som mal mať?”
„Najčastejšie vyzerá ako materské znamienko v tvare kopyta, vidiel, plameňa alebo troch šestiek. Máš na tele čosi také?”
„Čo ja viem? Možno,” povedal váhavo Ivan. „Nevšimol som si.”
Doma si z chladničky vybral fľašu piva. Matka sa ešte nevrátila z roboty, a tak si pivo nenalial do pohára, ale pil ho rovno z fľaše. Znamenie, o ktorom mu vravel Laco, mu neschádzalo z mysle. Kde také znamenie môže byť? Zahľadel sa na svoje ruky a dôkladne ich začal skúmať až po lakte. Nič. Potom si ku kolenám vyhrnul nohavice. Ani tu nič. Možno je niekde inde. Prudkým pohybom si cez hlavu pretiahol tričko a centimeter po centimetri začal študovať pokožku svojho brucha a hrude. Stále nič. Napokon si vyzliekol aj nohavice a prezrel si stehná a slabiny. Laco mal pravdu, bola to len náhoda, žiadne znamenie nemá. Hoci… je tu ešte jedno miesto.
V chodbe viselo na stene veľké zrkadlo. Ivan sa pred neho postavil a stiahol si trenky. Jeho nahé telo bolo do pása úplne hladké, ale od pupka dole mu pokožku ako čierny závoj pokrývali husté čierne chlpy. Vyzeral ako nejaký satyr, poločlovek, polozviera.
„Mám ho!” vykríkol radostne. Na ľavej polovičke zadku našiel znamienko. Keď sa natočil a lepšie sa naňho pozrel, vyzeralo ako sediaca mucha. Opatrne sa ho dotkol ukazovákom. Cítil, ako pulzuje. Chvelo sa celkom iným rytmom než jeho telo, akoby k nemu vôbec nepatrilo.
„Preboha! Čo to tu robíš?!”
Obrátil sa na hysterický výkrik svojej matky, ktorá stála vo dverách bytu.
Večer pred spaním si Ivan listoval v Knihe: „A v nebi vypukla vojna: Michael a jeho anjeli bojovali s drakom a bojoval drak a jeho anjeli. Ale nezískal prevahu, ani sa nenašlo preňho miesto v nebi. Preto bol zvrhnutý veľký drak, ktorý sa nazýva Diabol, a Satan a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním. Beda zemi a moru, lebo k vám zostúpil Diabol, majúc veľký hnev.”
Vložený medzi dvoma zožltnutými stranami Knihy našiel dlhý ryšavý vlas. Štítivo ho zodvihol do vzduchu. Vtedy sa vlas pohol. Ivan ho od ľaku pustil na dlážku. Vlas sa tam chvíľu zvíjal ako purpurový had alebo ako tenký dlhý červ, až kým sa neodplazil pod skriňu.
Ráno pri holení si v zrkadle všimol, že má úplne zelené oči. Zľakol sa a takmer sa porezal žiletkou. Celú dúhovku mu pokrývala jemná smaragdová pavučina, spod ktorej ešte kde-tu presvitala pôvodná hnedá farba.
„Mám pocit, že sa naňho začínam podobať,” povedal večer Lacovi.
„Na koho sa podobáš?” nerozumel Laco.
„Predsa na otca.”
„Na akého otca?”
„Čo sa tak sprosto pýtaš!” vybuchol Ivan. „Na môjho otca. Na Belzebuba.”
„Aha,” zatiahol udivene Laco. „Teba to ešte neprešlo?”
Ivan chvíľu nahnevane zazeral. „Už viem, o čo ti ide. Ty mi závidíš!”
„Prosím ťa…”
„Áno, závidíš mi. Doteraz si sa len ty stretával s Bohom a ja som bol iba obyčajný roboš z továrne. Teraz je to naopak.”
„Nezávidím ti,” bránil sa Laco. „Len mi nejde do hlavy, prečo by sa Satanov syn mal narodiť v našom meste a nie dakde v Londýne alebo New Yorku. Tam by mal isto väčšiu moc.”
Ivan sa zamyslel: „Ani Ježiš Kristus sa nenarodil v Ríme, ale v malej zabudnutej diere kdesi v Júdei.”
Laco sa v tej chvíli na Ivana prekvapene pozrel: „To máš odkiaľ?”
„Neviem, len tak mi to napadlo.”
„Zmenil si sa,” povedal Laco.
Kráčali práve okolo obchodu s náboženským tovarom. Laco zastal a zahľadel sa do vysvieteného výkladu. „Ty, toho poznám.”
„Koho?”
„Toho!” Lacov prst ukazoval na lesklú obálku akéhosi časopisu.
„Samozrejme, že ho poznáš. To je predsa Ježiš.”
„Ale, kde Ježiš,” zavrtel hlavou Laco. „Ten chlap k nám chodieva do jedálne na obed.”
Na okne svojej izby našiel zdochnutú muchu. Ležala na boku a vyzerala, akoby spala. Ivan ju vzal do dlane. Silno sa sústredil a prial si, aby ožila. Cítil, ako mu z hlavy cez plece, rameno, lakeť, predlaktie až do končekov prstov prúdi akési chvenie. Aj v zovretej pästi pocítil vibrácie, akoby sa mucha prebúdzala. Ale keď roztiahol prsty, mucha na dlani ležala rovnako odovzdane. Nahnevane ju odhodil na zem.
Knihu už poznal takmer naspamäť, ale len nedávno si všimol, že si v nej niekto, možno sám prekladateľ, podčiarkol kúsok textu: „A len čo sa skončí tisíc rokov, Satan bude uvoľnený zo svojho väzenia a vyjde, aby zvádzal národy na štyroch uhloch zeme.” Ivan nerozumel celkom presne, čo to znamená, ale vo vnútri, kdesi pri žalúdku ho tá veta pošteklila. Vedel, že je o ňom.
Kriedou nakreslil v kuchyni na dlážku pentagram, taký, aký videl na obrázku v knihe. Jeho rohy smerovali k nebu. Do stredu obrazca zapálil sviečku a nahlas zvolal: „Príď…!”
V tej chvíli sa v predsieni ozval zvonček. Ivan šiel otvoriť.
Na prahu dverí stál muž. Riedke mastné vlasy mu unavene zakrývali plešinu a spod rozťahaného trička mu vykúkalo brucho. V ruke držal kôš na odpadky a na nohách mal obuté papuče.