Eva spala nepokojne, no aspoň chvíľami zabúdala na svoj stav, rozochvievajúci strach a myseľ unavenú bojom protikladných túžob. Štrbinami pootvorených očí zistila, že sa brieždi, hoci po slnečných lúčoch nebolo ani vidu. Vborila tvár do vankúša, vysunula spod prikrývky rozhorúčenú nohu a rozpomínala sa na nepríjemný sen.
Ktosi jej podával dieťa, nehybnú mäkkú bábiku s bezvýraznou nemou tvárou a doširoka otvorenými čiernymi očami. Hľadeli na ňu bezducho, ako oči plaza. Nechcela ho. Bolo v ňom čosi temné, neurčité, ale nie neznáme. Naopak. Bála sa, lebo v ňom spoznala priepasť hemžiacu sa životom pahltných zárodkov ohyzdných tvorov, sídliacu na pomyselnom dne jej bytosti, zeminu nasýtenú dýchajúcou substanciou, no s úplnou absenciou rozumu, zabudnutú stvoriteľom v jej surovej podobe. Bránila sa, no predsa načiahla ruky, zmätená jeho naivným zjavom, tlakom tradície. Dieťa. Všetci ho tak videli, načahovali sa za ním, škľabili tváre a piskľavo sa k nemu prihovárali nežnými slovami.
Chcela si toho tvora položiť na kolená. Čím viac jeho váha spočívala na nej, tým viac si uvedomovala, aký je ťažký, neprimerane, neprirodzene ťažký, a že ho neudrží. Vzopäla všetky sily, nebolo to nič platné. Svaly a šľachy sa napínali do krajnosti. „Spadne!” kričala. „Nedávajte mi ho, neudržím ho, spadne!” Dieťa nič netušilo, stále na ňu ľahostajne, odťažito hľadelo a mľaskalo bezzubými ústami. Premohla sa a prihovorila sa mu, potláčala vlastné pocity a napodobňovala nehu, presviedčala sama seba, že je to možné, jednoducho, bezbolestne, dokonca s potešením. Nakoniec sa jej podarilo zo zeme zdvihnúť, lebo na nej ležala s rukami pod ním, sadla si a položila si ho na kolená. Viac ale nedokázala, nechcela.
Stáva sa, že problém musí vyriešiť či odstrániť niekto iný, a ten, koho sa týka, musí len vydržať, dôverovať, odovzdať sa a čakať. Odovzdať sa rovnako omylnej a nedokonalej bytosti či celej sieti bytostí, teda ešte väčšiemu počtu omylov, a rovnako, či práve preto prozreteľnosti, inak by sa neodvážil, inak by musel prijať, čo ho postretlo a obrátiť svoj život naruby, ochrnutý už len pri predstave možných zmien.
Čo patrí celý život len jemu, na to teraz hľadia a do toho zasahujú cudzí ľudia, odborníci, a predsa len ľudia. Nemôže sa ubrániť dojmu pošpinenia, a hoci ho pripisuje tradícii morálky, hrbí sa, schováva, drží na sebe kusy látky, ktoré za druhý koniec niekto vecne sťahuje, veď už sme videli všetko, ohradzujú sa, vidíme kožu, orgány, predmety, nie dušu, no aj tak chce moment odhalenia oddialiť, alebo aspoň čo-to uchovať utajené, svoje.
Na krv musela ísť nalačno. Chcela predsa niečo zjesť, veď v noci nespala a sotva stála na nohách, odhryzla preto párkrát z jablka, z chleba s maslom, no prišlo jej zle, spotila sa, naplo ju, tak predsa len nalačno.
Dvakrát vystúpila z autobusu. Vonku mrzlo, len to jej zabránilo nesklátiť sa na zem. Zo všetkých druhov odovzdania ju toto lákalo najviac. Sklátiť sa, rozbiť si hlavu. Nebyť toho, že nebola sama, ktovie. No stačí jeden pár očí naviac a človek sa už riadi inými hlasmi.
Kým čakala s precitliveným žalúdkom a roztrasenými kolenami ďalší spoj, pohľad sa jej striedavo ukotvoval na dvoch reklamných plochách. Celý bok výškovej budovy bol potiahnutý obrazom v belasých farbách, na ktorom sa asi päťročné blond dievča s modrými očami a nafarbenými perami pozeralo na každého, kto sa pozeral na ňu. Sledovala ľudí, ako niekedy ľudia z výšky sledujú deti, ustarostene, akoby hľadeli skôr do budúcnosti, keď je pohľad prenikavý, lebo presahuje viditeľné. Nemohla od toho plagátu odtrhnúť oči, hoci ju pod jeho pôsobením zmáhala úzkosť. Hľadela z trucu uprene na bledú tvár dievčaťa. Takto v nej pôsobil pohľad Boha, či nejakej personifikovanej sily, pohľad postrádajúci čokoľvek prízemné, premenlivé, ľudské. Priamy, čistý, pravdivý, naháňajúci strach, zahanbujúci svojou blahosklonnosťou. Stála pred ním a bránila sa jeho sile, inak by musela uhnúť zrak a utiecť bez toho, aby ho spoznala.
Navyše odkedy sa dozvedela, čo sa deje v jej tele, ako ju príroda znásilnila, alebo duch požehnal, hľadala nápovedu, domýšľala nevidené a nepočuté, čakala na znamenie, aj keď celé vnútro kričalo jasným hlasom, čo má urobiť. Lenže kričalo zo strachu a vypočítavosti.
Naopak, druhý obraz bol v hnedých farbách, v domácom prostredí. Dievča s tmavými vlasmi sedelo rozjarene s otvorenými ústami pri svojom otcovi a smialo sa, vzpínajúc k nemu ruky. Hnedé oči lesklé od prežívanej radosti, bezprostrednosť, nevedomosť, odovzdanosť. Ale odovzdanosť čoho? Ešte bez uvedomenia seba samej, bez pochybností, jednoduchý život prírodných vitálnych síl. To, čo je pudovosťou prejaveného, nespútané, odkryté. Nie jedno, ale mnohé zápasiace o pozornosť, prelínajúce sa, vzdúvajúce či utlmené samo v sebe, najedené alebo hladné, búriace sa proti hraniciam tela, času, podmienok. Mokrá hlina, z ktorej sa bude ťažkým bojom medzi mnohosťami utvárať osobnosť. V jej očiach zatiaľ nebolo nič, iba detinskosť síl, ktoré utekajú pred pohľadom Vedomia a zároveň túžia po jeho objatí a uznaní.
Eva sa chytila za brucho chvíľu predtým, ako ju kŕč v podbrušiu donútil čupnúť si. Má málo času a žiadny priestor na rozmyslenie. Nikto nepríde a nevylieči jej vyčerpanú rozbitú dušu, nikto jej nepovie, ako sa zachovať, a to spôsobom, ktorý by s presvedčením a vytúženým pokojom prijala. Pozrela sa ešte raz na dievča s modrými očami, dojem sa však vytratil, pocítila len otupenosť a únavu.
Rozvidnievalo sa. Či skôr – šerilo sa, ako celé dni predtým. Sivá, suchá hmla, výsmech rozumu, labyrint škľabiacej sa obecnosti.
Mesto bolo špinavé, ulicami sa tmolilo zopár tvorov s červenými očami a nosmi, ticho narúšal len šuchot metiel a tupý ťahavý zvuk lopát smetiarov. Zdalo sa jej, že spí, je mŕtva, duch je mŕtvy, veď aj na jazyku má akýsi hnilobný povlak, zo zvratkov. Je čas vyhnancov, vravela si, šero ukrývajúce kroky nekalých skutkov.
Lekár meškal hodinu. Čakáreň sa zapĺňala netrpezlivými ženami prevažne staršieho veku. Poniektoré z času na čas žartovali. Usmievali sa. Premeriavali a usmievali, pokyvkávali hlavami na znak súhlasu s prítomnosťou ostatných. Odobrovali existenciu a situáciu. Nepríčetne sa nudili a hanbili. Veď každá vedela, za akým účelom sa zhromaždili.
Asi dve odišli, nevydržali len tak klopkať opätkom o dlážku, prechádzať sa, hrať sa s kľúčmi, zipsom na kabelke, žmoliť lemovanie rukáva, hmkať a vzdychať.
Eva siahla po bulvárnom časopise, chvíľu v ňom listovala, došla k rozhovoru s akýmsi známym spisovateľom. Začítala sa.
„Vzťah je vždy tragédia. Nič pekné nevyváži to zlé, nedôstojné, nízke, čo sa občas prihodí. Je ťažké zdvihnúť sa z prachu, pošliapaný výbuchom potláčaných síl partnera, a opäť odovzdane milovať. Kto by sa chcel klamať? Párkrát odpustenie, lenže ako sa s nízkosťou a negatívnymi emóciami vyrovnať? Človek, ktorý sa pozná, zo seba musí byť zhrozený a má celý život čo robiť, aby tú nešťastnú rozpoltenosť zvládol. Nechcel som toho druhého ponížiť zotrvávaním v čomsi slabom, vyčerpávajúcom, kde treba neustále ospravedlňovať vlastné i cudzie poklesky, kde je cit lásky pošpinený egoizmom, dešpektom, citovým násilím, verbálnym zraňovaním, neuspokojenou sebaprojekciou. Ako povedal Nietzsche – Na druhých milujeme svoje nádeje. Tie sa nenaplnia a čo ďalej? Obdiv a priazeň, rešpekt, ktoré v slobode pretrvávajú, sa menia v istých okamihoch na odpor a trvalý pocit sklamania a zotrvačnosti, strach zo zmeny a presvedčenie, že ani inde, s iným, inak to nie je lepšie. V podstate je to pravda. Nič sa nedá zničiť tak ľahko ako pocit šťastia a nič nie je namáhavejšie, ako utlmiť skúsenosť nešťastia a opäť veriť. Keď mám v sebe peklá, nech sa aspoň neobracajú k iným, neničia iných, len mňa. Pre svoj život a tvorbu potrebujem, aby idea lásky zostala čistá a absolútna, aby pôsobila na moje vnútro z výšky, v ktorej prebýva, a mohla ma nasýtiť, prežiariť, dať mi silu. To by v zmiešaní s nízkosťou reálneho ľudského sveta nemohla. Sám som dostatočne spoznal, čo sa v človeku skrýva a zbavil som sa ilúzií. Neupadol som však do popierania života, naopak, všetko vidím jasnejšie, mnohé dokážem lepšie pochopiť, pretože mi v tom nebránia vlastné nenaplnené túžby. Chcieť – vždy znamená znásilniť! Veď ako už vedel Anaximandros, každé presadenie sa vedie k prekročeniu miery, čiže k bezpráviu, a to musí byť opäť vyrovnané, ako inak, trestom. A my vždy uchopujeme a vždy sme trestaní. Tak, ako majú ľudia pôžitok a cítia rešpekt a obdiv pri pozorovaní divo žijúcich zvierat, kdežto skrotené len funkčne vykrmujú, či inak používajú, takú radosť mám a to isté cítim pri pozorovaní sveta, keď ma nezhrýza potreba vlastniť, ktorú vidím u ostatných. Je to veľká bolesť rezignácie, keď sa predo mnou vyobrazujú nešťastníci otrocky ubíjaní svojvôľou, znetvorovaní nízkymi túžbami, bojom pudov, vtedy vidím, čo ovládalo veľkú časť môjho života. Sú mojím zrkadlom. Trpia, ako som trpel ja, a predsa sa neoslobodia, nemajú na to silu, nevedia o inej ceste, inom živote. Ja ešte nie som v cieli, snáď sa mi viac ani nepodarí, neobraciam však už pahltné túžby navonok, netrápim tým ostatných a ani sám sa nenechám vtiahnuť do cudzích temných osídel, ale sústreďujem svoje „pohnutia” do seba, aby bojovali tam, tam víťazili a napĺňali ma blaženosťou, či prehrávali a ukazovali mi priepasti ľudského bytia, bezhraničného, bezodného, najviac sa však teším na chvíle medzi týmito dvoma stavmi, na chvíle Ticha. Je to nevyhnutné. V živote je najdôležitejšie nájsť pokoj, prehliadnuť hru, do ktorej sa rodíme ako neslobodní, prevziať opraty svojej búriacej sa bytosti do vlastných rúk, pretrhnúť pupočnú šnúru s „otcom a matkou”, teda tradíciou, a živiť sa tým, čo nám prospieva. Ďalšia vec je, že čím viac sa človek stáva vnímavým, tým je zraniteľnejší. Samota je mojím dobrovoľným osudom, domovom odpočinku, nezameniteľnou pôdou tvorby, kde prežívam s veľkou intenzitou aj ten najnepatrnejší záchvev sveta, ktorý by mi v hluku spoločnosti unikol.”
„Nie ste sociopat?”
Eva hltala slovo za slovom, vracala sa v prostriedku vety na jej začiatok, aby si plne uvedomila jej význam. Jej myseľ bola priťahovaná k textu ohromnou silou toho, na čo narazila sama v sebe. Sloboda, povedala si, sloboda. Neurčitosť a neohraničenosť, a predsa tragédia. Nič ju tak nepriťahovalo, ako to slovo, údel, vyvolenie. Spomenula si na svojho muža a skúmala spleť pocitov. Nemohla by sa ho zrieknuť, prilipol k nej, stal sa jej súčasťou. A predsa by to chcela, rovnako silno ako byť s ním, by ho zo seba chcela vyrezať, odstrániť, zbaviť sa všetkého, čím do nej vnikol, čím ju zasiahol. Zbaviť sa nánosov spoločenských dogiem, morálnych, humanitných, psychologických, zbaviť sa zákonov pre tých, ktorí potrebujú žiť v tlupe, oslobodiť sa, dýchať čistý vzduch, žiť skutočne, poctivo, neodvolateľne. Lenže čo to v praxi znamená, to nevedela.
Hneď, ako sa objavila sestra, dvakrát, trikrát, štyrikrát, všetky vstali a hnali sa k nej. Zastavila ich ráznym gestom ruky, a keď sa usadili, povedala ako bábika s platňou nahraného textu: „Každá jedna vypišať, papier od lekára, preukaz poistenca, desať korún prezervatív, dvadsať ako vždy!” A zatvorila dvere.
Ostré lakte sa zaoblili, napäté tváre zvrásneli, rozpačité pohľady hľadali záchytné body, aby sa mali na koho usmiať, komu sa ospravedlniť. No o pár minút sa opäť vzopreli, nafúkli a hnali sa k dverám, strkajúc sa jedna pred druhú.
Prišiel na ňu rad. Presunula sa do inej medzičakárne, chvíľu načúvala tlmené príkazy zvnútra tretej miestnosti, pozerala sa do rozpačitých i odľahčených tvárí vychádzajúcich žien. Posledná jej pokynula pohľadom.
Otvorila zvedavo dvere, nevidela však nič. Ťažký záves bordovej farby ju drsne udrel do tváre. Šmátrala nešikovne po mieste, kde by mal byť predelený.
„Ďalšia, ďalšia! Čo tam robíte? Vyzliekať sa, nemáme čas do večera!”
Vnútri sa vzbúrila proti takej vulgárnosti, pochopila však svoju podriadenú pozíciu, ktorá nedovoľuje viac, než mrmlať si popod nos, a vstúpila.
Vstúpila a uzrela pred sebou šesťdesiatročného tvora ženského pohlavia, a to pohlavia v celej svojej prirodzenosti. Na stotinu okamihu sa jej pohľad stretol s pohľadom ženy, nepovedali si však nič, hrdlá naprázdno preglgli, lebo sestrička začala opäť plieskať bičom a hnať dobytok na upravené lôžko, pri ktorom sedel lekár so vztýčenou sondou, držal ju ako žezlo, či ako meč, na ňom natiahnutá chirurgická rukavica, priamo v prostredníku, ostatné prsty – dúfala, že nepoužité, sa sfúknuto, priezračne hompáľali nad skutočnou rukou svojho pána.
Kým zo seba v rýchlosti zhadzovala oblečenie, sestra pokrikovala otázky a pokrikovala odpovede a tie sa niesli priestorom, aby urobili z veci nanajvýš intímnej vec verejnú.
„Koľké je to tehotenstvo? Koľké je to tehotenstvo, sa pýtam, celkom dokopy všetky? Koľko potratov? Koľký týždeň? Nestojte, vyzliekajte sa a hovorte! Infekcie? Choroby?”
Vyžarovanie strohých vychovávateliek v dievčenských internátnych školách, známych z filmov o duševných traumách hlavných hrdiniek. Vlasy nad vysokým čelom prísne, no predsa akosi nedbalo stiahnuté dozadu, vodorovná bledá čiara miesto pier, plášť obopínal jej po vyliatí túžiace telo, odhaľoval tučné kolená a lem bielej podprsenky praním zrazenej o dve čísla. Frigidná frivolnosť, nespochybniteľná vôľa.
Eva odhodila pocity, len čo zistila, že tu na ne nik ohľad brať nebude, potlačila zábrany, stiahla spodnú bielizeň a prešla rýchlymi krokmi cez miestnosť k lôžku potiahnutému chladivým bielym igelitom.
Čas medzi zistením problému a jeho odstránením. Neustála prítomnosť myšlienky v pozadí, zmätok citov, ktoré spolu s rozumom vytvárajú neznesiteľnú bolesť. Túžba po vyprázdnení mysle, po zabudnutí, krátke zabudnutie narušované upomínaním sa, ktoré razom uvrhne dušu do trýzne, ovládne telo, vyplaví jedovaté toxíny ničiace každý pokus o pozviechanie sa, o zlomok niekdajšej sily.
Prvý deň zistí svoju situáciu a s premáhaním cesty nápravy, možnosti, no nik iný sa neponáhľa, nejde mu v ústrety, nemá záujem. Prekážky, bezmocnosť. Čo on vidí jasne, o tom musí iných presviedčať, prosiť, byť trpezlivý, nenechať sa zničiť rozpadajúcou sa psychikou. Len chladný rozum, triezvosť myslenia mu je akou takou oporou, hoci sa nezmôže na uvažovanie, len na heslá, bojové pokriky nabádajúce ku koncentrácii a pokoju. Tiché, zoslabnuté: „Už len trochu.”
Keď je riešenie ďaleko, všetko je neisté, niet sa čoho chytiť, možno však vo vzácnych okamihoch spať, možno hľadať a plánovať. A potom príde čakanie, všade treba čakať, čakať, takmer na zbláznenie, ale neskôr kvôli pokore, kvôli učeniu k pokore, lebo to, na čo sa zameriame, je aj tak vratké a má len zdanie konca, nápravy, pomoci. Treba sa zastaviť a pozrieť, na čo sa to vlastne upíname.
Na monitore pred ňou sa v spleti bielych zrniek na čiernom podklade rysovali sotva badateľné obrazce. Uprene hľadela na čosi, čo sa podobalo krúžku, guľôčke, zárodku. Vo vnútri mlčala, ako sa mlčí pri stretnutí s neznámym tvorom, pri pozeraní si do očí a striehnutí, či má ten druhý dobré alebo zlé úmysly, alebo vtedy, keď sa rozhodujeme o príliš dôležitej veci a vyčerpaní po myšlienkovom a citovom boji rezignujeme, obrátime sa tvárou k osudu a už len hľadíme ako nemé kozľa na to, čo sa bude diať.
Život je pohyb, nehybnosť smrť. Jedno i druhé spôsobujú myšlienky, domnienky, očakávania. Mnohí tušia smrť nehybnosti, preto sa ustavične hýbu, obzerajú, ohmatávajú, ochutnávajú, hltajú ďalšie a ďalšie zážitky a úžitky, jednotlivci a s nimi a v nich ich spoločnosti. Utekajú dopredu, lebo ich základ je labilný. Keby sa v tej rýchlosti zastavili, vrazili by ako príbojová vlna na skaly a s výrazom plným prekvapenia, že je niečo silnejšie než oni, čo sa ani len nezachveje, by sa na tej skale rozbili na milióny cícerkov a kvapiek rôznej veľkosti, a čo je najurážlivejšie, zliali by sa s údmi ostatných v neosobnej mase prvotnej hmoty. Pýcha identity by zanikla v sekunde v Nič, po celoživotnom pechorení na predpoklade výnimočnosti.
Žije sa, akoby sa vedelo, ako. Nie, nič nie je neznáme. Niet sa čoho báť, niet o čom premýšľať, pred čím cítiť bázeň, padnúť na kolená, veď tí pred nami zanechali dosť hlbokú brázdu. Čo na tom, že ju vyryli ňufákom. Lenže človek by mal začínať vždy od začiatku, nič neprijímať bez zhodnotenia, nikdy neprestať prehodnocovať, vracať sa k stavu, kde niet zatuchnutých dogiem, dobiedzavých komplexov, sugestívnych predsudkov, kde je všetko len možnosťou.
„Desať milimetrov! Päťdesiat korún fotka. Bude, či nebude? Bude, či nebude?!”
Eva sa nevraživo pozrela na lekára. Nechápala, prečo je taký laxný, prečo tú ženu neohriakne. Pozrela na neho a uvedomila si, že mu to robí dobre.
„Nebude!”
„Bežte sa obliecť a pošlite ďalšiu. Vy, poďme, poďme, ste vypišaná? Kde máte papierik od lekára? Kde máte, čo som nakázala pripraviť?!”
Lekár zaujme opäť svoju pozíciu s polovztýčenou rukou, oproti sestre je mlčanlivý, ticho s ňou súhlasí, či nesúhlasí, ale je vďačný, občas niečo nadiktuje, občas prehodia vtipnú poznámku. Ona robí všetko pre neho, on môže robiť všetko len vďaka nej. Donútil ich k tomu systém danej práce. Vzťah, do ktorého nemožno vstúpiť rozumom, pozostatok čohosi vratkého, podozrivého. On je moc, ktorú ona stráži, rozvíja a pýši sa ňou, inak by neboli ničím, neboli by viditeľní, iba užitoční.
Vonku sa o čosi vyjasnilo. Nadýchla sa z plných pľúc. Ďalší krok mala za sebou. Ulice zaľudnené, mohla sa v pokoji zapliesť medzi ostatných a nenápadne, ako nikto alebo hocikto, teda telo bez obsahu, chodiť so vztýčenou hlavou, nepremýšľať, aspoň na chvíľu nepremýšľať, a len tak sa prechádzať a dýchať, nádych a výdych, nádych a výdych, veď kedysi to išlo automaticky.
Človek sa rozhoduje o neznámom na základe predstáv, domnienok, pudov. Dieťa je rozptýlenie, zázrak, nevypočítateľnosť, ktorá vyplní prázdnotu starostlivosťou, je nádoba, do ktorej možno nalievať lásku a svoje poznanie, a je vo svojej odovzdanosti a bezprostrednosti, vo svojej prvopočiatočnosti radosťou. Stáva sa pýchou, zmyslom stavaným na obdiv, sebautvrdením, bremenom premáhajúcim človeka, zameranosť jeho ega, je prísľubom pokračovania života, ktorý nám už nepatrí. V ňom milujeme a nenávidíme seba, v ňom utvrdzujeme svoj postoj k životu. Pre tých, ktorí nemajú otvorené zmysly sa stáva jediným prostriedkom sebareflexie a údivu, či kontemplácie. Až cez svoje dieťa si uvedomia seba a plynutie, premenu. Cez starostlivosť oň si uvedomia krehkosť živej bytosti, cez trápenie odhalia vlastnú hĺbku. Len zraniteľnosť, ktorá ich bude sprevádzať do konca života, a voči ktorej sa budú často búriť, ich urobí aspoň z času na čas čímsi vznešeným.
No deti rastú a menia sa. Zviditeľní sa ich povaha a to, čím sú odlišní od sploditeľov. Stávajú sa objektom, problémom, konkurenciou, nástrojom. Dlho boli závislé, nemali žiadne skúsenosti na porovnávanie, všetko pre ne bolo prvýkrát. Neohrabané a prostoreké, otravné a zábavné. Bolo ich možné trestať a odmeňovať, vyžadovať poslušnosť, nepovažovať za svojprávne. Sploditeľ bol dôležitý na úrovni funkčnosti, no keď sa prebudí vedomie ja, vzťahy sa začnú komplikovať. Až kým nedôjde k zlomu. Ak nedôjde k zlomu, oddeleniu, vzopreniu, dôjde k ustrnutiu v pubertálnom stave, zvrátenosti v prirodzenom vývine, k chorobe ducha. Najhorší pohľad je na deti, ktoré sa stali obrazmi svojich rodičov. Cez to všetko je dieťa cudzinec, metafyzika jeho zrodenia sa stratí pod náporom prekvapivej reality.
Z diaľky k nej doliehal skomolený krik. Pre ľudí nevidela jeho pôvodcu, ani sa tým nezaoberala, bola rada čomukoľvek, čo ju vyrušilo, čo vyrušilo svet a odviedlo od nej a diania v nej pozornosť.
Uchovať ťarchu ťarchavosti v tajnosti, obzerať sa, či ju niekto nevidel vchádzať, vychádzať, či niekto známy nesedel v čakárni, či medzi personálom nebol ktosi, kto by jej mohol v budúcnosti uškodiť, či sa nepreriekla, či jej to nebolo vidieť na tvári, tak paranoidné, a predsa reálne, dobiedzavé.
Lebo nikdy sa o tom nesmie nikto dozvedieť, ten čas musí vymazať, celkom naň zabudnúť, presvedčiť po istej dobe sama seba, že k ničomu nedošlo, nič sa nestalo. Je to predsa rovnaké, ako odstrániť divé mäso, nádor, slepé črevo.
Kúpila si pri okienku plnené pečivo a džús so slamkou. Pokrik sa zdôrazňoval, aj keď jeho pôvodca mal problém s artikuláciou, jeho hlas bol dunivý, zasahoval ticho zimy dráždivým spôsobom, nepatričným. Prišla bližšie. Prúd ľudí sa v jednom mieste narúšal, vyhýbali sa, plietli iným pod nohy, obzerali, krútili nahnevane hlavami.
„Ľudia, buďte dobrí!” volal starší krívajúci muž, nastavoval ruku, pohýnal sa rýchlym polkrokom pomocou barly raz na jednu stranu, raz na inú, a pritom akoby ani neočakával, hneď sa stiahol od prichádzajúceho a apeloval k inému, otáčal sa, kričal, otáčal sa, poskakoval, nemal čas na reakcie.
„Pomôžte mi, ľudia! Vonku spím, zima mi je!”
Každý sa odvracal, telom i tvárou.
„Ľudia, hladný som! Buďte dobrí, ľudia, prosím vás!!!”
Pôsobil komicky, nie dosť verne a akosi nevhodne. Postava obdobia romantizmu, ktoré je nenávratne preč. Nevzbudzoval súcit, len podráždenie.
Nikto nechcel byť dobrý, nie pre neho. Vykrikovať tak nahlas a tak bohorovne, oprávnene, sebavedome! Dať sa vyprovokovať k cnosti, podľahnúť vydieraniu, ukázať vlastnú slabosť. Nie pre neho a nie pred očami ostatných. Aj ona sa mu vyhla, ale v bezpečnej vzdialenosti sa otočila a chvíľu popri chôdzi sledovala jeho počínanie, počúvala ten zvláštny dutý hlas a mala pocit, či priam zážitok nečasovosti. Akoby videla kohosi nesmrteľného, koho stretne v každom čase, kto je skôr javom než objektom. Mala radosť z narušenia narušených mierok.
Dávať, robiť iných šťastnými často vyplýva z vlastnej potreby pozitívneho citu v období vyprahnutosti. Presvedčiť sa na vlastné oči, že je možné byť šťastný, nasávať cudzie prejavy pocitov, zväčšovať videné do absolútnych rozmerov, robiť z malého veľké, z chvíľkového trvalé. U seba je šťastie menšie než u iných. U seba je len jednou z ďalších emócií na povrchu psychického obsahu, nie je dosť prenikavé, zasahujúce, nevydrží dlho. Preto sa hovorí, že viac je dávať, než brať, lebo keď dávame, preháňame význam daru. Nie preto, že by to bolo morálnejšie. Ak sa nám niekoho podarí pozitívne zaskočiť, dostaneme patričné zadosťučinenie. Potrebujeme emocionálnu reakciu, aby sme vyplnili vlastný nedostatok. Iný prípad je, ak dávame z povinnosti, so sebazaprením, z rozhodnutia rozumu, po zvážení okolností. Vtedy nežiadame na oplátku nič.
Kým prišiel, pripravila večeru. Teda chlebíčky s lacnou salámou a zeleninou. Sama nemohla jedlo ani cítiť. Otvorila si trasľavo fľašu vína a zapálila cigaretu. Myslela na ten zrnitý obraz. Na to nič, šedé nič, ku ktorému nemohla zaujať žiadne stanovisko. Nenaučila sa milovať, dávať, obetovať sa, nech o tom rozmýšľala, koľko chcela, nech čakala na nejaký pocit, ktorý by zodpovedal týmto slovám, neprišlo nič. Malo by prísť automaticky a vtedy by vedela, čo má robiť. Nie, nikdy sa neriadi bez toho, aby najprv problém poobracala z každej strany v mysli. Je nedôverčivá. Smrteľne nedôverčivá. Vedela, čo je bolesť, čo je potrebovať niekoho, pozná aj pocit krásna a vďačnosti, očarenie a zamilovanosť, aj zvyk, ktorý sa človeku dostane pod kožu a živí pochybovačné city, ale to je všetko. Ak milovala, tak len keď prežívala estetický cit naplnenia, zhody, radosti, ale to len občas, málokedy. Vravela tomu závislosť a snažila sa oslobodiť. Milovať nepretržito predsa nemožno.
Zahľadela sa na brucho, akoby k nej nepatrilo. Prečo sa veci dejú predtým, než ich je človek schopný pochopiť a prijať? Príroda nemala právo takto jej zasiahnuť do života.
Všetko mohlo byť inak. Prirodzene, ľahko, bezmyšlienkovo. Veď život riadi inštinkt, simulácia. Stačilo by sa odovzdať, uveriť. Pre koľkých je to nepredstaviteľné šťastie.
Prišiel zachmúrený, ticho pozdravil, položil na stôl osemtisíc v tisíckach.
„Požičal som si. Ak to nebude stačiť, zoženiem ďalšie.”
„Bude.”
Ľutovala ho. Niekedy sa cítila previnilo, akoby všetko spôsobila sama. Zdalo sa jej, že jej to vyčíta. Pravda, len pohľadom, sústredeným, zabodnutým do zeme, spustenými plecami, vyčerpanosťou.
Porozprávala mu zážitky. Mlčal. Krútil hlavou. Držal ju za ruku. Videla na ňom, že to nezvláda, že ho bolí hlava. Tiež len problém, tiaž, bremeno. Mrzelo ju to. Možno by sa dala nahovoriť, presvedčiť, aj keď má strach do morku kostí, všetky svaly sťahujúci strach.
Potom sa milovali. V jednej chvíli jej napadlo, či by nemal byť opatrnejší. Trpko sa usmiala a pritiahla si ho bližšie, bolestne blízko, akoby chcela zárodok sama zničiť.
Keby bol iný, napadlo jej, možno aj ona by bola iná. Všetky nasledujúce náznaky myšlienok hľadajúcich vinníka so zahanbením utopila skôr, než sa vyostrili.
Oddychovala schúlená pod jeho telom. Snažila sa vnútri utíšiť, nájsť len jednu myšlienku, jasnú a konštruktívnu, osvetľujúcu zmätok všetkého, čo sa derie na povrch. Oproti na stene objavila vlhkú tiahnucu sa škvrnu, strácajúcu sa za poličkou s knihami. Len čo príde jar, bude treba vymaľovať, zaviazala sa v duchu. „Jar” znelo tak abstraktne, vzdialene, oslobodzujúco.
„A keby som sa rozhodla nechať si ho?” vyhŕkla s rozbúchaným srdcom.
Cítila, ako sa mu zmenil dych, ako ešte viac oťažel, vnoril sa do väčšej hĺbky.
„Ja som si povedal jedno,” povedal po chvíli.
Zakašľal. Rozkýval tým svoje telo, jej telo, posteľ.
„Budem pri tebe, nech sa rozhodneš akokoľvek. Ale už sme si to povedali. Možno o rok. Neskôr, keď sa zmení situácia. Nie sme stabilizovaní. Nie sme na to pripravení.”
Katarzia, explózia potlačeného, neuskutočniteľného, prežitého a zabudnutého. Práca tisícročnej sugescie o materstve, ilúzia slúžiaca prírode, pozdvihujúca inštinkt na ľudský princíp. Či nadľudský. Prijatie života vychádzajúce z najhlbšieho vnútra, bez vlády rozumu a vypočítavosti, bez zvažovania, prečo má takú silu prijímať, keď je v rozpore s jej predstavami. Bolesť z vlastného zlyhania, z premárnenia šance žiť v celosti, z vlastnej slabosti, malosti, menejcennosti.
Istota, že to čosi v tele je ktosi a že sa človeku vráti odvrhnutie, ktoré vykonal na ňom samom, nie strach, ale ľútosť, plač, sebazavrhnutie.
„To nič,” povedal a hladkal jej plecia, kým vzlykala, „prišlo ti ľúto. To je normálne.”
Vzala si dovolenku a išla navštíviť svoju matku. Povysávať, upratať, nakúpiť, splniť si povinnosť.
Stará žena sedela pred televízorom, sledovala pohreb akéhosi cudzokrajného štátneho úradníka. Rada sa pohrebov zúčastňovala, hovorila o nich, počúvala o nich, čakala na ne.
„Pozri, koľko je tam ľudí! Tisíce,” povedala a kyvkala spokojne a uznanlivo hlavou.
„To už hej. A tie vence, pozri aká výzdoba. Nádhera.”
Táto záľuba nebola výplodom starnutia, odkedy sa na svoju matku pamätala, odvtedy vedela aj o zápale zdieľať s ľuďmi rozlúčku s mŕtvymi. Sotva robila rozdiely medzi známymi a neznámymi, nešlo jej nikdy o človeka, len o situáciu a smútok pozostalých. Považovala to za svoju morálnu povinnosť, zúčastniť sa, keď to bolo možné, prejaviť svoj jemnocit, hlbokú ľudskosť, a len ten bol hodný jej pozornosti, kto bol schopný jej city pochopiť a aspoň ju počúvať, ak už nie lamentovať spolu s ňou a utešovať ju. Jej dcéra to však považovala za pokrytectvo, nevedomosť, prejav čohosi skrytého, po čom márne pátrala. Akýsi deficit normálneho citu, na ktorý napokon doplatila aj ona sama.
„Ty si čudáčka,” vravela jej matka pobúrene, „nežiješ medzi ľuďmi.”
Eva mlčala. Hovoriť vždy znamenalo brániť sa a brániť sa znamenalo dúfať v pochopenie.
Položila pred ňu tanier s buchtami praženými na oleji. Nafúknuté, chrumkavé, masťou nasiaknuté cesto s priehlbinou uprostred, do ktorej žičlivá ruka lyžicou nabrala kopcovito domáci marhuľový lekvár. Pohľad na tanier ju znepokojujúcim spôsobom fascinoval. Celkový obraz na jej ducha zapôsobil vulgárnym, odpudzujúcim dojmom a ju zaskočilo – s ohľadom na nevinnosť buchiet, že od neho nevedela odtrhnúť oči. Čím viac a sústredenejšie na ne hľadela, tým väčšie a odpudzujúcejšie rozmery nadobúdali, ukazujúc sa jej z rôznych perspektív. Raz dominoval vypečený tvar, okrúhly, nepravidelný, rozpínajúci sa do priesvitnosti, inokedy videla len mazľavú hmotu džemu, kde sa v hustejších vyvýšeninách leskli vodnaté šťavy, a hoci boli obklopené cestom, akoby ono bolo len ich sluhom, nevýznamným lôžkom pre sladkú a predsa nanajvýš odpornú kašu. Náhle sa pohľad zmenil, tanier s buchtami sa stal kvetom s piatimi lupeňmi jemne posypanými peľom belostného prášku. Krásne, ale prázdne. Tak či onak, nič ju neprinútilo k tomu, aby sa načiahla, a čo i len privoňala.
„Do práce chodíš?”
„Chodím.”
„A už máš niekoho? Ešte by som chcela pochovať vnúčatá.”
Pozrela sa zarazene a otrávene na matku, pobavená výstižným pojmom.
„Nemám.”
Matka sa otočila mávnutím ruky k obrazovke.
„Stará dievka. Na hanbu.”
Hľadela na matkin profil uprený na zrnitý farebný obraz, akoby ho chcela dekódovať, pochopiť, čo sa pod ním skrýva, rozobrať ho a poskladať nanovo, tak, ako by mal vyzerať.
Tajomstvá ťažia a predstavy o tom, aké by čo malo byť znehodnocujú realitu a odvádzajú človeka na scestie. Jej úzkostlivosť ju zakaždým, keď bolo niečo „bez chyby”, navádzala na to, aby čakala čosi zlé, akési odhalenie, dôkaz toho, že tak či onak, nemôže si vydýchnuť a uvoľniť sa, lebo kdesi za abstraktnými dverami striehne katastrofa, rana osudu. Zbytočne sa namáhala, hľadala pôvod, príčinu, racionalizovala, smiala sa zo seba, strach mala zrastený s kosťami, absorbovaný v základnej štruktúre svojej psyché. Odkedy sa vydala, potláčala pochybnosti a obavy vedome, odsudzovala vlastnú skepsu a nedôveru. Nebolo to tak dávno, čo pre ňu realita bola len nepríjemným zlyhaním idey dokonalosti, jej zlyhaním. Vravela si, že aj túžba po dokonalosti je jednostrannosť, že všetko je také aj onaké a skutočnú hodnotu má to, čo sa deje v prítomnosti, čo je naozaj, ale jej zrak bol zrakom kata, ktorý je k svojej obeti zhovievavý, no len preto, že čoskoro zanikne.
Videla vlastnú nespokojnosť v sebe a vkladala ju do každého. Svet prechádzal ňou a ona rozhodovala o jeho cene. Blud človeka postaveného vo svojej mysli mimo svet, pýcha intelektualizmu, dvojstrannosť povznesenosti, túžba po autonómii, vyhranení, vyplývajúca z poznania vlastnej odlišnosti.
Pochmúrnosť a samotárstvo, smútok ega omámeného zdaním identity, celosti, trvalosti, konečnosti poznania.
Mier, keď je človek spokojný so svojou pozíciou a nie je atakovaný ambíciami, netúži po nemožnom, ale je pokorný a tichý, uzná nevedomosť a podriadi sa prirodzenému zákonu života, kde nie je nič lepšie a horšie.
Zrazu sa pozerala na iných, neznesiteľný tlak pominul, úzkosť a nervozita, pnutie zoslabených nervov sa uvoľnilo a všetko sa zdalo byť v poriadku, nie opovrhnutia hodné, ale veľkolepé, opus magnum, spojenie protikladov. Stačilo by odpustiť si, odpustiť svetu.
Ľudia sú bytosti hýbajúce svojimi údmi, vravela si, údy hýbajúce bytosťami, pohyb očí, myšlienok, citov, u každého len na obmedzený čas, hoci v celku na dlhý a neurčitý, chvíľkové spredmetnenie, či skôr zviditeľnenie večnosti, v neľahkých podmienkach, a uvedomila si, že ten zvláštny tvor si zaslúži rešpekt a obdiv, lebo disponuje čímsi, čo je nad jeho sily a má tušenie čohosi, čo nikdy nedosiahne, po čom sa ale nikdy neprestane naťahovať. Je slabý a snaží sa byť silný, je hlúpy a snaží sa byť múdry, je egoistický a snaží sa byť obetavý. A keď podľahne zlému, je to vždy len dieťa, zmätené veľkosťou toho, čo sa s ním deje.