3 pohľady na…
Mário Polónyi: Planéta nešťastných ľudí, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2OO6
Povzdych nad banálnosťou reality…
Tvorbu Mária Polónyiho pozorujem už niekoľko rokov. Nieže by som sliedil za jeho textami a lačne hltal všetko, čo napíše! Ale autor je jedným zo stálych a takmer pravidelne objavujúcich sa „mien” na stránkach Dotykov. Okrem iného…
S prihliadnutím na to, čo (a koľko…) som doposiaľ od Polónyiho prečítal, a nebolo toho za tie roky v redakcii Dotykov málo, bolo nakoniec prirodzené, že skôr, či neskôr sa autor objaví „na scéne” s niečím väčším. Mám na mysli debut, samozrejme. Priznávam sa, že som očakával niečo iné. Nie lepšie, horšie, skrátka iné… Polónyi ma prekvapil. Nie milo, nemilo, jednoducho prekvapil. Aj to je, z môjho pohľadu čitateľa, pozitívne konštatovanie. Pretože (aby bolo jasné…) ja sa nesnažím autorovi niečo (čokoľvek!) vytýkať, ozrejmovať, či nebodaj radiť! Na to sú tu iní „frajeri”…
Je len mojou výhodou, či obmedzením, že som Polónyiho debut čítal a vnímal cez prizmu už prečítaného. Neubránil som sa teda ani akémusi podvedomému porovnávaniu, hľadaniu kontinuity, vlastného výrazu, spoločných znakov. Názov knihy – Planéta nešťastných ľudí vyznieva v sémantickej polohe pre mňa ako dajaké paušálne povzdychnutie, takmer až ako rezignácia. Je však „len” odrazom chuti textu, ktorý v sebe nesie.
Autor vo svojom prozaickom debute píše a vyjavuje príbeh, ktorý ma na niektorých miestach presvedčil o tom, že je autentický, pravdivý, úprimný. Stačí to na to, aby bola kniha „dobrá”? A čo je to „dobrá kniha”?… Faktom je, že tá Polónyiho (kniha…) nie je zlá. Pre mňa. Čitateľa. Neviem, či to bol Polónyiho zámer, alebo sa to nakoniec tak „vyvrbilo”, ale spomínanú prózu som (pre)čítal ako zápis niečoho, čo sa udialo, čo malo byť napísané. V texte hádam ani nie je hranica medzi fikciou, „literárčtinou”, a skutočnosťou. Veď aj fikcia je napokon (môže byť…) realitou. Ak chcem. Skrátka, Polónyiho text pre mňa predstavuje príbeh, ktorý autor predostiera živým jazykom, dej sa odohráva v akomsi „civilnom”, zrozumiteľnom a prirodzenom tóne.
Myslím si, že nie je vôbec dôležité, či je rozprávač v príbehu autorovým alter ego-m, iba ak by to bolo dôležité pre niekoho iného. Pre mňa nie. V tomto prípade istotne… Spisovateľ vraj posiela svojich hrdinov až tam, kam by sa on sám neodvážil. U Polónyiho azda platí opak. Recenzent Miloš Ferko v doslove tohto debutu spomína a zameriava sa na tému alkoholu, ktorý je v knihe zrejmý, no podľa mňa vôbec nie určujúci. Ferko však vidí v texte „kus Kerouaca, Londona, Bukowského, Millera…”. Pekná znôška ochľastov, len čo je pravda! Miloš Ferko zrejme ešte nezažil poriadnu opicu, a azda i preto alkohol (v texte) vníma asi ako súčasná slovenská legislatíva „drogovú otázku”: marihuana, hašiš, crack, speed, heroín…šup do jedného vreca!
Ja som v Polónyiho knihe (v súvislosti s fenoménom alkoholu…) neobjavil (možno i preto, že som ani nehľadal…) ani kúsok z vyššie (Ferkom) menovaných spisovateľov. Polónyi a „jeho alkohol” v debute Planéta nešťastných ľudí je svojský, vyviera zo známych konkrétnych reálií, neglorifikuje, neodsudzuje, neurčuje… Týmto si dovoľujem pozvať Miloša Ferka na pohárik(y) do redakcie, zasadneme aj s Máriom Polónyim, zavoláme Brendzu, Koleniča, Turana a ešte niekoľko ďalších…, a možno sa o alkohole ani nezmienime…
Máriovi Polónyimu a najmä jeho prvej prozaickej knihe v každom prípade však úprimne želám, aby si – ako sa to zvykne hovorievať – našla „svoju cestu k čitateľovi”, i keď to bude v tomto prípade asi ťažšie. Vydavateľ jeho knihy si totiž pravdepodobne (usudzujúc z vlastnej skúsenosti…) „potrpí” na distribúciu svojich kníh asi tak, ako obyvateľ Grónska na nové plážové lehátko….
Marián Grupač
Pime, potom uvidíme?…
Mário Polónyi nám predkladá skoro denníkový záznam svojho doterajšieho života, presnejšie, toho, čo si z neho pamätá, od útlej mladosti až podnes. Dospievanie v rôznych mestách a neúplnej rodine, kde sa príliš nehľadí na výchovu. A tak sa milý Mário, aby zaujal okolie a stal sa stredobodom pozornosti, alebo aspoň si našiel, akých takých kamošov rozhodne, že bude piť a podľa možností upije sa na smrť. Na Slovensku nič neobvyklé, kedže pitie tu má tvalú tradíciu a je ako tvrdá droga mlčky tolerované, ba dokonca sa naň pohliada ako na čosi fajn chlapácke, normálne. Mnoho celkom mladých, mladších i starších a starých pije len taký fukot, podľa hesla: Čo čvirikajú vrabci, vypime si chlapci?!
A tak sleduje súhrn Polónyiho alkoholických výčinov, žúrov, posedení, osláv, jarmokov, chlastačiek, opijášov, priateľských stretnutí pri poháriku a fľaši, kde je hlavným hrdinom on, pár priateľov, priateliek a prirodzene majster alkohol. Konflikty, hádky, nedorozumenia, opilecké úrazy, extatické stavy, ako na bežiacom páse. Klasický vývin rozvíjajúceho sa alkoholizmu. Ešte že má Mário dobrú pečeň a hudbu ako koníčka, ktorý ho (okrem báb) ako-tak zaujíma a v spoločnosti ho urobí akceptovateľnejším a pre dievčatá zaujímavejším. Ale aj tak hlavná hviezda knihy, jej duch, duša aj démon je pitie. Ako si s ním poradiť, keď vlastne ani nechceme radu, ale vieme, že nám bude stále viac a viac komplikovať obyčajnú existenciu. Polónyi pije vedome, svedomite, pri každej možnej i nemožnej príležitosti, sprvoti mu chutí, potom je klasickým závislákom, so všetkými sprievodným javmi. Rozbité, vratké vzťahy, podivné priateľstvá s podivnými ľuďmi, lásky-nelásky, odchod do zahraničia, zarobiť korunu a možno, (podvedome ) uniknúť zo spoločnosti ostatných pijanov, keďže chľast je do istej miery spoločenská záležitosť. Avšak autor cíti, ako veľmi ho alkohol degraduje. Neotupel celkom, je ešte stále všímavý, ironický, sebakriticky a sebaironický. Vie že padá temer na dno, bojuje zo závislosťou. Celý ten výpočet krvavenia tela i duše zvnútra i zvonka, zničujúca sebadeštrukcia, okázalá neúcta ku komukoľvek a čomukoľvek, citová plachosť i plochosť môže pôsobiť ako dokonalá výstraha. Nie sme totiž svedkami ničoho pekného, veselého, aj keď sa niektoré príhody môžu zdať (najmä pre tých ktorí prešli podobným peklom) zábavne a známe, je to rozhodne ten najčiernejší humor. Polónyiho knihu chápem ako úprimnú spoveď metalovému bohu, nejedná sa o literárny tvar, zabudnite na Keroaca, Bukowského, či Londona, tí sa predsa len so svojimi vetami riadne pohrali a potrápili, tu čítame holý, nespracovaný polotovar, (krvavý tatarák), ale za úprimnosť musím autorovi udeliť aspoň dve hviezdičky z piatich.
Andy Turan
Kniha, ktorú nemožno obísť
(Mário Polónyi: Planéta nešťastných ľudí, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2006)
Ide o generačnú výpoveď na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ktorá miestami parodizuje samu seba. Výpoveď z obdobia generácie, ktorá sa nezaradila do starej ani novej éry. Bezpochyby ide o najkomplexnejšie rozprávanie súčasníka, ktorému sa s umením skratky podarilo zachytiť všetky odtienky konfliktov a záujmov rozporuplnej doby prechodu od totalitnej k demokratickej spoločnosti. Polónyi tak vyplnil istú dieru v slovenskej próze, ktorú všetci iba obchádzajú.
Za rafinovanou, akousi bukowského drsnosťou sa skrýva citlivé a inteligentné bohémstvo. Protagonista sa neustále vracia k téme bezprizornosti, nezaradenia sa do spoločnosti. Je zaujímavé, aké dôsledky prináša táto téma zobrazená na pozadí obyčajných medziľudských vzťahov. A nielen tie sú desivé.
V próze sa okrem mnohých záležitostí nachádza jeden závažný fakt a to, že je rozdiel medzi zábavou a zábavou. Na jednej strane v alkoholických excesoch, až vulgárne môže besnieť skupinka psychológov, lekárov, právnikov a vôbec vedcov alebo umelcov, na druhej strane presne takto môže vystrájať banda vymletých hlupákov. Hoci by sa mohlo zdať, že besnenie v obidvoch prípadoch predstavuje rovnaký sociálny jav, predsa len z psychologického hľadiska vnútorných pohnútok to nie je jedno a to isté! Polónyi to výstižne zdokumentoval na dialógu takejto bandy, ktorý už sám osebe je veľavravný. A nielen na ňom sa pozoruhodne prejavil s akoby preexponovaným salingerovským gestom hlavného hrdinu knihy Kto chytá v žite. Bohužiaľ, musím súhlasiť s autorom, že takáto skupinka prázdnych existencií skutočne reprezentuje väčšiu časť súčasnej pubertálnej populácie. Aj preto sa generácia z „prelomového” roku 1989, nech sú ďalšie dôvody akékoľvek, nezaradila do predošlej a nerozumie si ani s generáciou terajšieho obdobia.
Pravdaže, nijaká kniha sa nevyhne istým nedostatkom: autor sa s dielom len rozlúči, nikdy ho nedokončí. Pri čítaní Planéty nešťastných ľudí som postrehol tri podstatné nedostatky: absenciu základnej epickej línie, reportážny charakter románu a neustále priam nekonečné variovanie témy opilstva, ktoré časom pôsobí nudne. Reportážny charakter možno ospravedlniť krédom tvorby tzv. stratenej generácie, autor sa mu často, no nie vždy a všade, vyhýba fragmentárnosťou a akoby nedopovedaním príhody, aby text nadobudol znaky viacvýznamovej tvorby. Zároveň práve akási nezávislosť jednotlivých prerozprávaných zážitkov podmieňuje absenciu hlavnej príbehovej línie: celý príbeh akoby stál na jednom mieste, hoci sa ustavične čosi deje. Čitateľ teda môže získať dojem epickej roztrieštenosti, taktiež prostredníctvom množstva postáv. Mnohé mená si však netreba pamätať, v rozprávaní sa už neobjavia. Napriek týmto nedostatkom sa na knižný trh dostala kniha, ktorú literárna kritika nemôže obísť, pretože poskytuje niečo, čo tu v návale poviedok dlho chýbalo.
Radovan Brenkus