V ďalšom čísle Dotykov si na svoj debut spomína spisovateľ Peter Holka. Narodil sa v roku 1950 v Považskej Bystrici. Jeho najznámejšie knihy pre mládež sú Prekážkár v džínsach (1990) a Normálny cvok (1993). Z próz pre dospelých treba spomenúť najmä diela Neha (1995), Sen o sne (1998), Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice (1999), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Prekliatie (2003), či knihu skvelých rozhovorov, s dnes už zosnulým spisovateľom Vladimírom Mináčom, V košeli zo žihľavy (1992).
1 OTÁZKA PRE…
SPISOVATEĽA PETRA HOLKU:
Ako si spomínaš na svoj časopisecký a knižný debut?
Po porade s manželkou, dcérou, obidvoma svokrami, krstnou, synom, nebohým otcom i starým otcom som sa dohodol, že za svoj časopisecký debut budem považovať poviedku Eržika, ktorá vyšla v roku 1982 v júnovom čísle Slovenských pohľadov. Publikoval som aj predtým, ale tamtie takmer letné Pohľady mám odložené, môžem si v nich znova polistovať, a viažu sa mi na ne aj na Eržiku (živú) celkom konkrétne spomienky. Eržiku som poslal (doporučeným listom z Čadce) zástupcovi šéfredaktora Petrovi Andruškovi, s ktorým som sa zoznámil rok predtým na vyhodnotení literárnej súťaže vydavateľstva Smena (151 autorov poslalo rukopisy kníh!!!) pri neviem akej velevýznamnej príležitosti. Prvú cenu porota neudelila, druhú prisúdila mne, tretiu Petrovi Andruškovi a Jánovi Tužinskému.
Keď Eržika vyšla, zhodou okolností som bol náhodou znova v Bratislave, na pravé poludnie som ilegálne prenikol do Klubu spisovateľov (vstup bol len na preukazy), kde do mňa vrazil nadrealisticky podgurážený šéfredaktor Vladimír Reisel, a keď zistil, kto som, tak si vypýtal veľkú vodku (deci), lebo mi práve uverejnil poviedku. Vykrikoval to na celý klub, takže som nemohol nezaplatiť.
Vtedy som si s trpkosťou uvedomil, že za literatúru sa platí.
V Slovenských pohľadoch (6/1982) sa okrem Eržiky (čítal som ju asi sedemkrát a po siedmom prečítaní som uveril, že som to napísal ja) píše najmä o II. zjazde Zväzu československých spisovateľov, ktorý sa uskutočnil v pražskom Paláci kultúry a zúčastnili sa ho aj hostia zo ZSSR, Bulharska, Kuby, Maďarska, Mongolska, NDR, Poľska, Rumunska, Juhoslávie a Vietnamu; za predsedu znova zvolili národného umelca Jana Kozáka a za tajomníkov Věru Adlovú a Rudolfa Chmela. V spomínanom čísle vyšli aj básne Vojtecha Kondróta, Ondreja Nagaja a Jána Tazberíka, próza básnika Pavla Bunčáka, poviedka českého mága Otu Pavla atď. V závere sú informácie zo života ZSS (Zväzu slovenských spisovateľov): 10. marca zomrel Milo Urban; Zlatú medailu Slovenského zväzu žien udelili pri príležitosti MDŽ (Medzinárodný deň žien) zaslúžilej umelkyni Hane Zelinovej a Nataši Tanskej; ceny ZSS za rok 1981 získali za poéziu Ján Šimonovič (Život o sne), za prózu Ladislav Ballek (Agáty), za drámu zaslúžilý umelec Ľubomír Feldek (Jánošík podľa Vivaldiho), za literatúru pre mládež Ján Navrátil (Kto vidí na dne), za literárnu vedu Břetislav Truhlář (Socialistickou cestou k realite v literatúre) atď.
Také to boli časy.
Vrátim sa k Eržike: bola krásna, plavovlasá ako moderátorky Markízy a rozprávala po česky, hoci to bola Slovenka, no od detstva žila kdesi na konci sveta v česko-nemeckom pohraničí. Pravdaže, ako desaťročnému faganovi mi zlomila srdce… Poviedka Eržika sa končí vetou: A už vtedy som pochopil, čo všetko musí chlap podstúpiť pre lásku.
Áno, už vtedy som chápal alebo aspoň tušil, že v láske a podobných trpkých medoch sa napriek všetkým spoločenským otrasom, prevratom, revolúciám, kontrarevolúciám a iným polúciám nezmenilo vôbec nič. A tak keď mi v ďalšom roku vyšla (vďaka spomínanej cene v súťaži vydavateľstva Smena) debutová knižka Ústie Riečok (balík s knihami mi prišiel do Banskej Bystrice 21. júla 1983), za honorár som kúpil dva lístky na rýchlik Bratislava – Konstanca cez Budapešť a Bukurešť, zvyšok honoráru som vymenil v kurze 1 : 1,16 za lei (rumunská mena) a s milovanou frajerkou sme sa vybrali za slnkom. Bola to najkrajšia dovolenka, akú som doteraz zažil: slnko za celých štrnásť dní a nocí ani na okamih nezapadlo.
A to všetko vďaka literatúre!
Už len preto si zaslúži môj obdiv a lásku.
PETER HOLKA
Modrý anjel
(úryvok)
Pobili sme sa, tak to už v rozprávkach býva, aj do tretice; namiesto ulice alebo mestskej prírody sme ako arénu uprednostnili interiér zafajčenej krčmy U koňa, kde som sa v deň výplaty usilovne opíjal s Doktorom a plný sebaľútosti si ťažkal, že Helena sa znova presťahovala k rodičom, pravdaže, aj s Matúšom. Doktor mi s ironickým úškľabkom a s bohorovným nadhľadom emocionálne nezainteresovaného skeptika pripomenul, že on ma pred ňou už dávno, od samého začiatku vystríhal, ale nepočúval som ho, bol som hluchý a slepý. Dobre vie, že láska je hluchá i slepá, je to hrozný ošiaľ, ošiaľ podobný chorobnému blúzneniu, občas aj tropickej horúčke zapríčinenej maláriou (infekcia spôsobená prvokmi Plasmodium vivax, malariae, ovalea, falciparum, ktorej prenášačom je komár z rodu Anopheles), alebo šialenstvu sprevádzanému nadmerným potením, zimnicou, ťažkými záchvatmi melanchólie alebo neodôvodnenými výbuchmi hlasného smiechu, prudkými hnačkami, triaškou ruk, nechutenstvom, nespavosťou, neschopnosťou sústredenia a priestorovej orientácie, nevysvetliteľnými poruchami zraku i obličiek a najmä totálnou stratou súdnosti; nezaberajú naň, žiaľ, vôbec nijaké priemyselne vyrábané liečivá, ba ani bylinky, pavučiny, chlpy z chvosta čiernej mačky, uši z netopiera, moč snehobielej kozy, ktorá ešte neokúsila capa, ani rôzne iné prastaré praktiky a zaklínadlá ľúbostnej mágie, pravda, okrem času; čas celkom isto zaberá. Utrápi ma, celkom isto ma utrápi na smrť, ibaže by som sa raz a navždy dokázal od nej odpútať a zabudnúť; mal by som to aspoň skúsiť, a to hneď, lebo už včera bolo neskoro, najlepšie tak, že si nájdem inú. Len sa pozri okolo seba, dohováral mi, teda nie tu v krčme, ale hocikde v meste, Bratislava je plná pekných, príjemných a ústretových žien a dievčat; keby si vedel, koľko z nich je osamelých a čaká práve na teba, vďačne by ťa pustili do svojho zaháľajúceho hniezdočka, ver mi, viem, čo hovorím.
Ibaže práve toto som nechcel počuť, takúto radu som nepotreboval, chcel som niečo úplne iné, niečo, čo by Helenu pripútalo ku mne, čo by ju pripútalo pevne a navždy ako oceľovou reťazou ku skale, takže by ma ustavične neničila, neodchádzala a nevracala by sa, kedy sa jej zachce, najskôr podľa migrény jej matky alebo nejakého iného kľúča či nepochopiteľného ženského vrtochu.
Jano sedel na opačnej strane krčmy, tváril sa, že ma nevidí, že tam nie som, a usilovne sa ožieral; ani ja som ho nevidel, prehliadal som ho, no počítal som mu každé pivo, každý poldecák, ba tuším aj každú cigaretu. Keď si niesol od výčapu siedme, tak z ničoho nič vedľa mňa zastal a bez jediného slova vysvetlenia mi ho celé vychrstol na hlavu; s prázdnym krígľom odpochodoval na svoje miesto a posadil sa, akoby sa vôbec nič nestalo. Napočítal som do desať a neurobil nič, potom ešte raz do desať; zhlboka som dýchal a hovoril si, že sa nesmiem pobiť, lebo som to sľúbil, som predsa inteligentný muž, viem, že bitkou sa nič nevyrieši; nie, nepobijem sa, nestrápnim sa ako nejaký provinčný chruňo, čo prudko zareaguje na každú chrapúnsku výzvu a okamžite je pripravený cápať po papuli. Cítil som sa veľmi ušľachtilo, múdro i mravne, som nad vecou, hovoril som si; biela pena mi zatiaľ výsmešne praskala vo vlasoch a odparovala sa, studený a lepkavý mok si to zamieril pod golier mojej košele, chladil ma na krku, na hrudi i na bruchu, nejaký pramienok mi provokatívne stekal aj po chrbte. Doktor ticho, no naliehavo hovoril, pokojne, len pokojne, rozum do hrsti, nedaj sa vyprovokovať, len pokojne; áno pokojne, prikývol som a ešte stále som usilovne myslel na svoj sľub Helene. Uprene som hľadel na fľakatú a poprepaľovanú umakartovú dosku stola, nie, už nikdy sa nepobijem, hovoril som si, ale urazená samoľúbosť mi nezadržateľne vykvitla v srdci ako tuhočervený kvet diabla, rástla, stúpala mi z hrude do hrdla, dusila ma, zaliala mi mozog, až som nič nevidel, necítil ani nepočul, len pálivé zvyšky schnúceho piva. Vari po desiatich minútach poníženia som sa prudko postavil, takže Doktor ma nestihol zadržať, vyrazil som a stupňovaným šprintérskym tempom zamieril k Janovi; kým sa spamätal a zareagoval, nabral som ho ako rozzúrený buldozér a prevrátil aj so stoličkou a stolom, za ktorým sedel, obaja sme sa tvrdo zrútili na dlážku natretú spáleným motorovým olejom.
Skončilo sa to zle-nedobre: vyváľali sme sa po mastnej čiernej podlahe, zdemolovali zariadenie krčmy, porozbíjali poháre, poháriky a popolníky, a keďže nás chlapi nemohli od seba odtrhnúť, pani Betka zavolala bezpečnosť; obidvoch nás zbalili fízli, odviezli nás k Dvom levom, kde nám obuškami ponaprávali stavce na chrbtici, obličky i rozpálené kotrby, vyčistili nám žalúdky, a keď sme nadobro zvädli a skrotli, spísali s nami zápisnicu. Jana potom pustili, no ja som nemal pri sebe občiansky preukaz ani iné doklady, musela po mňa prísť Helena a s kamennou tvárou potvrdila moju totožnosť. Na ulici sa pred tou rozložitou, pochmúrne sivou budovou s levmi pri hlavnom vchode zastavila, zahľadela sa mi do tváre a mrazivo povedala:
„Zbohom!”
„Prosím ťa, Helena, vypočuj ma, vyprovokoval ma, veď ma celého oblial pivom… Prosím ťa, nehnevaj sa, Matúš pri tom predsa nebol… Neovládol som sa, lebo som veľa pil…” modlikal som.
„Nehnevám sa, ale ja už v tomto hroznom napätí ďalej nedokážem, nechcem a ani nebudem žiť. Vy dvaja ma ustavične ničíte, raz jeden, potom druhý a napokon obidvaja naraz… Chýba vám čo len štipka veľkorysosti! Nie je pravda, že ma ľúbite, že ma milujete, pravda je, že sa nenávidíte! To nie je láska, ale nenávisť, tak je to!”
„To sa zmení, sľubujem! Zmení sa to, Helena…”
„Neverím!” odsekla. „Bojím sa, že si raz naozaj vážne ublížite alebo sa napokon pozabíjate… A s tým ja nechcem nič mať! Chápeš?!”
„Nie, nechápem,” chcel som ju zadržať.
Prudko sa zvrtla, podpätkami vyklopkávala noty akéhosi žalostného rozlúčkového blues, pozeral som sa za jej vysokou štíhlou siluetou, až kým sa mi úplne nestratila; všetko vo mne revalo, skučalo a praskalo, trhali sa mi šľachy, žily i cievy, lebo som dobre vedel, že jej zbohom znamená náš definitívny rozchod. Čakal som, že začne pršať, že aj nebesá sa musia od ľútosti rozplakať nad tou strašnou biedou, nad nebotyčným smútkom a žiaľom, ale nestalo sa vôbec nič: nezaburácali hromy a blesky, neroztrhla sa obloha, víchrica nevyvrátila stromy v neďalekej Medickej záhrade, stĺpy pouličného osvetlenia a nepostrhávala strechy, nepukla a nezachvela sa zem, nevykoľajili sa električky, nepopraskali múry domov, kamenné levy neožili a nezarevali od trýznivej bolesti tak, až tuhla krv v žilách, v meste nevypukol ničivý požiar, v okamihu nezamrzol Dunaj až do dna a v ňom všetky ryby a hady, nezavýjali psi, vlci, býci, vtáci, ani psy, vlky, býky, vtáky a s nimi bratislavskými paničkami rozmaznané angorské a perzské mačky, ani len tie najobyčajnejšie sídliskovo-kontajnerové tuláčky, čo počas marcových nocí túžobne nariekajú pod oknami panelákov ako malé deti, neprestala sa točiť planéta Zem, ba nespadla ani jedna jediná kvapka, pravda, ak nerátam tie, čo sa mi kotúľali dolu lícami a pravidelne odkvapkávali na chodník ako zo zle utesneného vodovodného kohútika.
Takto hlúpo sa skončí moja osudová, moja veľká životná láska…?
Helena nás obidvoch opustila, vydala sa za tretieho, za nejakého Jeana-Pierra Barrièra, akoby platila stará ľudová múdrosť, že kde sa dvaja bijú, tretí víťazí, a po intenzívnom behaní po úradoch odišla s ním aj s naším synom Matúšom do Francúzska; usadili sa v mestečku Étampes na rieke Chalouette, kde bol jej svokor starostom. Poslala mi odtiaľ pohľadnicu s peknou historickou radnicou, z ktorej Gabriel Barrièr spravuje a riadi toto starobylé mestečko s vyše dvadsaťtisíc obyvateľmi; vyrástlo na polceste medzi Parížom a Orléansom, a napísala mi, že sa ho oplatí navštíviť, lebo sú v ňom nádherné stredoveké kaplnky; možno jej je za mnou smutno a trocha už banuje, že ma opustila, potešilo ma. Medzi tamojšie pozoruhodnosti však patrí najmä kráľovský donžon (obranná veža pevnosti alebo hradu) z dvanásteho storočia, ktorého pôdorys je poskladaný zo štyroch pravidelných polkruhovitých bášt a slúžil ako útočisko francúzskeho kráľa Ľudovíta VI. Tučného (asi 1081 – 1137), syna Filipa Prvého z dynastie Kapetovcov. Zaujímavosťou je aj to, že sa tam v stredoveku uskutočnila séria cirkevných snemov francúzskeho kléru; najvýznamnejší v roku 1130 počas pápežského rozkolu, ktorý vďaka podpore, rečníckej zdatnosti a diplomatickej obratnosti dlhoročného cisteriánskeho opáta Bernarda z Clairvaux (asi 1090 – 1153; v roku 1174 ho pápež Alexander III. vyhlásil za svätého) vyústil do uznania Inocenta II. (Gregorio Papareschi) za legitímneho pápeža; súperil s Anakletom II. (Pietro Pierleoni), no takzvaná anaclétovská schizma pretrvala v Ríme až do roku 1138. Inocent II. sa zapísal do dejín najmä tým, že výrazne podporoval mníšsko-rytiersky rád templárov a udelil mu mimoriadne výsady (bula z roku 1139), čím sa templári postupne stali aj najvplyvnejšími európskymi bankármi, nadobudli obrovské majetky a moc, čo o necelé storočie neskôr spečatilo ich tragický osud.
Zdá sa, že podobne, ako sa vymieňa deň s nocou, tak aj úspech strieda neúspech, slávu pád, lásku neláska, výslnie zas ústranie a možno i bieda; v nejakých nepredvídateľných vlnách a nepravidelných cykloch sa premietajú do osobného života i do života celej spoločnosti, veď individuálny osud je tisícami nitiek zviazaný s osudom obce, pospolitosti, národa i celého ľudstva. To iba Helena, pôvabná vyvolenkyňa bohov, bola ustavične na výslní a žiarili na ňu súčasne slnko i mesiac; nečudujem sa, že v Étampes sa jej veľmi páčilo, aj ja by som si tam rád požil, najradšej s ňou a naším synom Matúšom, hoci som si celkom dobre nevedel predstaviť, čo by som tam celé dni robil, lebo po francúzsky som nevedel ani slovo, pravda, okrem všeobecne známeho je t´aime, takže by som ich ľúbil: Helenu manželsko-mileneckou a Matúša otcovsko-kamarátskou láskou, čo by ma dvíhalo k priam nebeským výšinám šťastia.
Ani teraz, keď som sa z Bratislavy vrátil späť do rodičovského domu a celé dni vysedávam v dedinskej krčme, kde diškurujem s chlapmi, o všeličom im rozprávam, občas si aj bohapusto vymýšľam, trepem a táram, jej vôbec nič nevyčítam a nezazlievam, lebo počas nášho spolužitia mi dala toľko nádeje, toľko nehy, toľko lásky a šťastia, že mi vystačili takmer do konca života. Najprv som sa však s tým všetkým musel nejako vyrovnať a zmieriť, časom som azda aj pochopil; pravda je i to, že po jej odchode som zle spával, dlho ma trápili bezsenné noci, a keď som konečne zaspal, budili ma nočné mory. Nebol som úplne zničený, hoci mi už neostalo nič, vôbec nič, iba práca; celý som sa do nej vložil a naivne si nahováral, že ma uspokojí a naplní mi život: čítal som, študoval a písal, písal, študoval a čítal, môj život sa presunul do slov a tváril som sa, že je to v poriadku, že žiť sa dá aj bez lásky, bez jedného z pilierov, na ktorých stojí život muža. Moju prácu ocenili v novinárskych súťažiach, z podnikových novín ma čoskoro vytiahli do krajských, neskôr do ústredných novín. Doktor sa uškŕňal a keď sa pripil, hovoril, no vidíš, aké máš v živote šťastie; máš šťastie, že si ma stretol, celkom ľahko si mohol skysnúť tam u vás alebo vo vrátnici. No áno, mal som šťastie, ale hocikedy by som ho celé vymenil za aspoň tri dni s Helenou, o dlhšom časovom úseku som sa neodvážil ani snívať.
A potom, po rokoch, sa mi zrútil aj ten druhý pilier: vyrazili ma z redakcie, odrazu som bol starý a nepotrebný, hoci ešte prednedávnom mi nadriadení hovorili, že som primladý, akoby som každý rok zostarol o desaťročie; zo dňa na deň som nadobudol štatút zbytočného človeka patriaceho k odpísanej generácii, s ktorou už nikto neráta. Ako keď si slávny futbalista zlomí nohu tak nešťastne, že už nikdy nebude hrávať a navždy sa stratí zo štadiónov i športových stránok novín a časopisov; ako keď prvá krásavica a nedosiahnuteľný sexsymbol celej generácie za jedinú noc zostarne, tvár jej husto prekryjú vrásky, oči sa zakalia, prsia ovisnú a na ochabnutej pokožke vykvitnú nepekné starecké škvrny; ako keď básnik stratí schopnosť napísať čo len dva-tri zmysluplné verše, vymyslieť iskrivú metaforu alebo aspoň pekné, prekvapujúce prirovnanie. Doktor sa medzitým uchľastal na smrť, takže mi nemal kto poradiť a veľmi, veľmi mi chýbal, ale dobre som si pamätal, čo mi rozprával o špinavej pene, o bezcharakternej chamradi, keťasoch a kšeftároch, ktorých vyplaví na povrch každý prudší spoločenský pohyb, veľmi dobre som si pamätal, ako a prečo stratil svoje milované zamestnanie a skončil vo vrátnici. Myslel som na všeličo, podobne ako kedysi v nemocnici, keď mi ako mladíkovi amputovali ľavú dlaň, aj na to, že všetko rázne skončím, kým ešte vládzem, no vtedy som stratil iba ruku, teraz mám už všetkého plné zuby, naozaj sa mi nič nechce, nič, vôbec nič, akoby mi smrtka zo zadku kukala, nech sa tu teraz trápia druhí; znova som zle, veľmi zle spával, vracali sa ku mne nočné mory.
Boli podobné desom, ktoré ma začali navštevovať, keď sa Helena rozviedla so Jeanom-Pierrom Barrièrom a vrátila sa aj s naším synom do Bratislavy. Roky jej na pôvabe a ženskej kráse nič neubrali, skôr naopak, zdalo sa mi, akoby ani nikdy neodišla, akoby som sa práve vynoril z veľmi dlhej hibernácie alebo umelého spánku, znova som ju veľmi miloval, krútila sa mi z nej hlava ako zamilovanému mladíkovi, od túžby ma bolievalo srdce, pľúca, pečeň i žalúdok. Aj s Matúšom sme si hneď padli do oka, povláčil som ho po hlavnom meste i po okolí, pravidelne sme zašli na pivo alebo víno, veď odkedy som ho vozil v kočíku po Medickej záhrade a po Ondrejskom cintoríne, premenil sa na dospelého muža, ktorý celkom dobre, hoci s evidentne cudzou intonáciou a prízvukom, rozprával po slovensky; občas sa zasekol, zhľadúval vhodné a primerané slová a pomáhal si francúzštinou, ktorej som ani po rokoch nerozumel. Nezabránilo mu to však v tom, aby sa bezhlavo nezamiloval do Slovenky, do nejakej Alexandry, a vrúcne jej dvojjazyčne nevyznal lásku; Alexandra sa zas zaľúbila do Matúša, páčil sa jej pekný mladý muž, ktorý tak smiešne rozprával. Priviedol ju ku mne na Budovateľskú do Päťsto bytov, prišiel sa pochváliť, predstaviť mi nevestu a pozvať ma na sobáš. Tak vitaj, Saša, povedal som a stisol jej dlaň, nie, nemám jej hovoriť Saša, ale Alexandra; pobozkali sme sa, krásne mi zavoňala, zavoňala ako dávna spomienka.
Dlho do noci sme popíjali červené víno, počúval som ich zamilované táranie a ľúbostné štebotanie, pozoroval ich dlhé pohľady i nežné dotyky a marilo sa mi, že ju odniekiaľ poznám, že tú peknú súmernú tvár lemovanú hustými, ľahko zvlnenými pieskovoplavými vlasmi som už videl, no nevedel som si spomenúť kedy a kde. Napokon bolo na odchod prineskoro, ustlal som im na kvietkovanom lôžku-lodi, na ktorej sme sa kedysi plavili s Matúšovou matkou okolo celého sveta a kotvili sme vo všetkých prístavoch lásky, ba niekoľkokrát sme vzlietli až k hviezdam. Uložil som sa na gauč do obývačky, kde som v posledných rokoch zvykol spávať a cez tenkú stenu počul ich tichú vravu sprevádzanú tlmeným smiechom: takže sú šťastní a spokojní, hovoril som si, to je dobre. Ležal som v tme, hľadel do stropu a nepochopiteľne ma vyrušoval ničím neodôvodnený nepokoj; ešte vzrástol, keď ich vravu vystriedali hlboké vzdychy, milostné stony a vzlyky, čo sa mi bolestivo zabodávali do mozgu aj do srdca, až po jej vysoký výkrik, ach, mamička moja!
Nadránom som predsa len zaspal, no rýchlo si ma našiel desivý sen: bol som na svadbe, ktorá bola zároveň aj karom, alebo na kare, ktorý sa z ničoho nič zmenil na svadbu… Nechápem, svadba predsa znamená spojenie mužského a ženského princípu, radosť, spokojnosť, harmóniu duše a smeruje k možnému zrodu nového života; no a kar je koniec, zármutok a rozlúčka, definitívna rozlúčka pozostalých s duchom zosnulého. V tom sne sa nad hlavami svadobčanov alebo pozostalých vznášala ošklbaná kreatúra môjho modrého anjela, takmer som ho nespoznal, možno to ani nebol on, hlúpo sa škeril z belaso blikajúcej televíznej obrazovky, ustavične nervózne gestikuloval, niečo mi chcel povedať alebo naznačiť, rozrušene ukazoval na moju chýbajúcu ľavú dlaň. No áno, nemám ju, rozčúlil som sa, nemám ju, hoci si mi sľuboval, že keď ju budem potrebovať…, a ja, hlupák, som uveril; vyrovnanosť a pokoj ma obchádzali, nie súlad, ale obavy, nepokoj a strach z niečoho neznámeho, niečoho necudného, niečoho zlého.
Ako idú dohromady svadba a pohreb, svadobná hostina a kar?! Nevedel som si s tým poradiť, v tom besnom sne som bol otcom ženícha, o chvíľu zas nevesty, potom naraz oboch… Svadba a smrť, chýba už iba počatie a narodenie, otvorí sa krvavá brána a kruh, ktorý je výlučnou výsadou bohov, faraónov a iných božských kráľov sa spojí, spojí sa sám so sebou ako mýtický had uroboros!
Zobudil som sa úplne spotený, noc za oknami striedal nový deň, vstal som, prezliekol sa do suchého a išiel si sadnúť do kuchyne; tam nebudem počuť, aspoň dúfam, ranný nárek ich lásky.