Bulat Okudžava
Archanjel z Arbatu
„Na počiatku bola báseň. Veľmi túžila dostať sa do čo najväčšieho počtu sŕdc, a tak si na pomoc pozvala gitaru…” Takto poeticky sa kedysi v rozhovore vyjadril jeden z klasických predstaviteľov ruského fenoménu básnikov s gitarou – Bulat Okudžava.
Ruskú hudobnú scénu sme vždy vnímali skreslene. Naoktrojované frontové popevky z hodín ruštiny spolu s oficiálnymi prorežimovými ruskými spevákmi a skupinami, znejúcimi z prednovembrového rozhlasu a televízie, vytvárali dojem predpotopných, ideologicky prežutých častušiek. O ruskej rockovej, nezávislej a experimentálnej tvorbe čo-to vedeli iba niekoľkí dobre informovaní hľadači hudby.
Trocha viac v povedomí, najmä za riekou Moravou, boli tvorcovia, ktorých raz označovali za pesničkárov, inokedy za osobitú formu ruských interpretov folkovej hudby, ale azda najčistejšie označenie predsa len znie – básnici s gitarou. Bulat Okudžava a Vladimir Vysockij boli doslova ikonami tohto zaujímavého žánru. Žánru, ktorý si čoskoro všimlo aj zopár hudobníkov vo vtedajšom Československu, najmä Jarek Nohavica. No a tu môže začať naše rozprávanie.
Pesnička o Arbate
Čudné meno máš a tečieš ako rieka!
Asfalt sa leskne ako čistý tok.
Arbat môj, ach, Arbat,
nik mi nevezme ťa.
Raz si radosť a raz zármutok.
Tvoji chodci nie sú slávni myslitelia,
klopú podpätkami v zhone do práce.
Arbat môj, ach, Arbat,
moja sviatosť, viera,
mám rád tvoje cesty vravou šumiace.
Nevyliečim sa už nikdy z tvojej lásky,
i keď budem mať rád tisíc iných ciest.
Arbat môj, ach, Arbat,
Najkrajší kút vlasti,
do konca ťa nikdy nebudem môcť prejsť!
/1959/
Bulat Šalvovič Okudžava sa narodil 9. mája 1924 v Mosve. Sám neskôr uvádzal, že jeho otec bol Gruzínec a matka Arménka. (Niektoré pramene uvádzajú aj časť abcházskej krvi u jedného z jeho rodičov.) Obaja rodičia budúceho básnika s gitarou boli „profesionálni revolucionári”, teda mali patrične turbulentný život vrátane uväznenia v roku 1937. Pramene z 80-tych rokov cudne uvádzali, že stalinský režim ich uväznil v dôsledku „historických omylov”, sám Okudžava však stroho spomína, že otec vo väzení zahynul a matku uvidel až po rokoch, konkrétne po chruščovovskom odsúdení kultu osobnosti. Vyrastal teda prakticky ako sirota u svojej tety, no už ako sedemnásťročný (žiak 9. triedy školy v Tbilisi!) odchádza dobrovoľne na front. Tu je možné jednoznačne vysledovať kľúčový bod v jeho živote, bod, z ktorého sa odvíja neskôr jeho básnická i prozaická tvorba, súradnice, ktoré dajú jeho piesňam ten zvláštny humanisticko-optimisticky rozmer, aj keď, pravda, často zľahka poznačený smútkom, či aspoň nostalgiou.
Bulat Okudžava zobrazoval vojnu vo svojich básňach/textoch naskrze nepateticky. Vyhýbal sa plagátovej heroizácii a plne sa stotožňoval so slovami ďalšieho veterána Vlasteneckej vojny, uznávaného prozaika Viktora Astafieva: „Ospevovať? Vojnu? Ja, vojak zo zákopov, ktorý na fronte prelial krv, videl na vlastné oči smrť, tisíce padlých, rieky sĺz a more nešťastia, môžem vojnu iba preklínať a nenávidieť…”
Okudžavov obraz vojny v textoch mal ďaleko od prvoplánových agitiek.
Zakiaľ boh vojny ticho spí,
pekári ľuďom nehovoria nie…
Len nech sú čisté nebesá!
Samo už príde všetko ostatné.
(Úryvok – 1964)
Práve v podobných textoch môžeme vysledovať základný rozdiel medzi Okudžavovou tvorbou a tvorbou Vysockého. Voloďa Vysockij bol extrovertným búrlivákom, v dobrom slova zmysle excelentným hercom na pódiu, v textoch i v súkromí. Mal rád štylizáciu vo svojej tvorbe, či už išlo o výbojné „chuligánske popevky”, alebo o pátosom poznačené frontové piesne. Pritom však paradoxne, na rozdiel od frontového vojaka Okudžavu, čerpal kvôli svojmu veku len z vonkajších zdrojov. Ostatne, medzi obomi poetmi s gitarou neboli ani ľudské, ani tvorivé disharmónie. Okudžava napríklad takto zareagoval na smrť Vysockého (úryvok):
Mne dnes Voloďa Vysockij tlačí sa do viet a nôt:
ešte jeden, hľa, bol, čo sa navrátiť zabudol z boja.
On vraj hrešil, a preto mu predčasne dohorel knôt…
Ako vedel, tak žil – svätci sa v prírode zriedka roja.
(1980)
Prvé básne vyšli Okudžavovi v miestnej tlači v roku 1953. To už mal za sebou demobilizáciu, prácu sústružníka v Tbilisi, večernú školu a napokon aj Filozofickú fakultu Tbiliskej štátnej univerzity.
Na svoje štúdiá spomína takto: „Poviem úprimne, študoval som zle, štúdium ma nezaujímalo. Nie azda preto, že som bol lenivý, že mi univerzita nemala čo dať – ale v porovnaní s vojnovou skúsenosťou sa mi vysokoškolské štúdium zdalo čímsi sterilne neškodným a takmer zbytočným. Viac ako škola ma už vtedy zaujímala literatúra, osobitne poézia, schádzal som sa s priateľmi básnikmi a veľa sme o poézii hovorili. Začal som aj písať…”
V praxi to znamenalo, že mu v roku 1956 vyšla prvá zbierka básní Lyrika.
Vzápätí na to, v roku 1957, zhudobňuje svoju prvú báseň a vzniká Pesnička o Vaňkovi Morozovovi.
Okudžava k tomu v jednom z rozhovorov dodáva: „Od tých čias som zhudobňoval svoje básne a interpretoval ich s gitarovým sprievodom. Najskôr len pre seba, potom pre kamarátov a napokon verejne. Onedlho som ich mal asi pätnásť…”
Okudžava mal určite šťastie, že postupný nárast jeho popularity medzi najširšími vrstvami prišiel až po Stalinovej smrti, nakoľko veľký Džugašvili bol podozrievavá nátura a podobní známi a uznávaní umelci rýchlo končili v lepšom prípade niekde na Sibíri.
Aj napriek tomu, že Okudžavova básnicko-interpretačná hviezda stúpala, prvej LP platne svojich piesní sa dočkal až v roku 1975.
(Vydavateľstvo Melodija, Piesne Bulata Okudžavu 1960 – 1975)
V československých končinách sa tvorbe tohto autora systematicky venoval spomínaný Jaromír Nohavica, básnicko-hudobnícky fenomén, ktorý si ako jeden z mála (spolu s K. Krylom, V. Mertom, J. Dedečkom a zopár ďalšími v druhom slede) môže pripísať zásluhu o vznik „básnenia s gitarou” v Česku.
Mimochodom, až do veľkej nežnej bol Bulat Okudžava prijímaný u nás s opatrnosťou vlastnou vtedajším ideologickým šéfom. Na jednej strane išlo predsa o tvorcu z bratskej krajiny ZSSR. Dokonca si tam veselo vydával romány a (čuduj sa svete) aj scenáre k filmom. Na strane druhej – básnik s tvorbou, ktorá sa doslova vpíja do sŕdc bežných ľudí (a potvora, nie je to o láske k strane), je apriórne podozrivý. Verchuška mala u nás zlé skúsenosti so spievajúcimi básnikmi, neustále podozrievavo pozerala na folkové hnutie, a tu zrazu nejaký Okudžava, o ktorom sa vedelo, že odsúdil vstup okupačných vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do Československa!
Môžeme si na záver položiť otázku, čo tento fenomén poézie, ktorú tvorca ponúka doslova na dreň autenticky s vlastnou hudbou, hrou a spevom, vlastne znamená.
Niektorí autori celkom logicky posúvajú korene tejto zaujímavej formy umenia do ruských romancí, od tých anonymných – ľudových, až po Puškina. Plejáda skladateľov venujúcich sa zhudobňovaniu tohto žánru siaha od Musorgského cez Čajkovského až po Rachmaninova. Samozrejme – impulz poézie poskytli už spomínaný Puškin, Lermontov, ale aj Jesenin či Jevtušenko.
No a odtiaľ bol len krok k tomu, že sa niektorí autori rozhodli spojiť dve veci do jednej. Nie, nejde a nešlo tu o voľajakú virtuóznu hru a školený spevácky prejav. Bulat Okudžava svoju tvorivú metódu opisuje veľmi trefne:
„Nie som gitarista, nie som spevák, nepíšem noty a moje diela majú veľmi málo spoločného s estrádou, čiže sú to básne, ktoré interpretujem s gitarovým sprievodom. Hudbu… uchovávam v pamäti… Pokusy odborníkov o zhudobnenie mojich básní alebo o orchestráciu mojich jednoduchých melódií zatiaľ neboli úspešné. Napokon, slová a intonácia sú pre mňa dôležitejšie ako hudba. Možno sa pokúšam o návrat k prapôvodnej hudbe, k hudobnej forme poézie…”
K tomu sa dá len máločo dodať. Ľudsky preteplené, humanistické posolstvo Okudžavových básní – piesní jednoducho funguje dodnes. Ostatne, nájdeme ho aj v jeho prózach, takmer vždy historizujúcich, lebo ľudská pamäť a s ňou spojená zodpovednosť hrali u Bulata vždy kľúčovú úlohu.
Pokiaľ ďalších protagonistov nášho seriálu o básnikoch s gitarou môžeme označiť za búrlivácko-expresívnych (Vladimír Vysockij), prípadne experimentálne mystických (Boris Grebenščikov), tak Bulat Okudžava je ten nežne okúňavý, stále zamilovaný, no zároveň aj do špiku kostí čestný archanjel z Arbatu…
Pokiaľ ste to ešte stihli, oprášte si školské vedomosti z ruštiny a niekedy podvečer si uvarte dobrý čierny čaj, zažnite malú lampičku a vložte do prehrávača jeho CD. Aj keď by náhodou bola pre vás ruština terra incognita, zvláštny pocit sa podľa mňa predsa len dostaví. Nielen kvôli jazykovej príbuznosti, ale najmä kvôli tomu toku esenciálne ľudskej energie, ktoré aj po rokoch vie tento básnik s gitarou spoľahlivo odovzdať.
P.S.
Bulat Šalvovič Okudžava zomrel 12. júna 1997 v Paríži. Ako echo z roku 1963 zneli zrejme vtedy skrytou dimenziou básnikov jeho verše venované Francois Villonovi:
Kým naša Zem sa ešte krúti, pokiaľ je svetlo rozjasané,
každému hojne toho nadeľ, komu čo chýba, prosím, pane:
múdry je, obdaruj ho hlavou, zbabelý – koňa chystaj preň,
šťastnému peňazí daj viacej… A na mňa sa tiež rozpomeň.
Kým naša Zem sa ešte krúti, nech tvoja vôľa stane sa! –
Keď azda niekto vládnuť túži, nech splnia mu to nebesá,
štedrý nech nájde oddych v tráve, kým k noci sa mu schýli deň,
Kainovi pokánie daj práve… A na mňa sa tiež rozpomeň.
Ja viem: ty všetko poznáš
a verím v múdrosť tajov
tak ako mŕtvy vojak
veriac že kráča rajom
tak ako každé ucho
prijíma tvoje slová
tak veríme my všetci
(stvárajúc zlobu znova…)
Hospodin môj, môj večný Bože, zelenooký pán,
Zem sa nám ešte stále točí, ostatne, vieš to sám,
kým sa jej ešte doba ráta, nemá strach o oheň,
každému aspoň čo-to nadeľ… A na mňa sa tiež rozpomeň.
Bibliografia:
Romány
- Ahoj, študent – 1961
- Chudák Avrosimov – 1971
- Šipovove dobrodružstvá – 1975
- Putovanie diletantov – 1976
- Rande s Bonapartom – 1985
- Zavreté divadlo – 1993
Básnické zbierky
- Lyrika – 1956
- Ostrovy – 1959
- Veselý bubeníček – 1964
- Arbat, môj Arbat – 1976
Poznámka: Použité pramene: Bulat Okudžava – Môj Arbat, Smena 1987, Stretnutia s Bulatom – Junosť 1992,
Preklady: J. Andričík, J. Štrasser, Ľ. Feldek, autor