3 x 30 riadkov – Poézia

Miroslav Bruck – Hraničná cesta – Modrý Peter 2005

 

     Ak by som veril predpokladu, že názov knihy niečo napovedá aj o jej obsahu, tak v prípade tejto zbierky poézie to nejako neplatí. Nenašiel som nič hraničné, či už v zmysle vášnivom- zmyselnom, alebo rozdeľujúcom na dve rôzne nesúrodé, neprebádané, či známe miesta krajiny, a nenašiel som, žiaľ, ani cestu, v akomkoľvek smere. Ak za cestu nedosadzujeme  bezcieľné, únavné chodenie do kruhu. (Hoci v piesni sa vraví, že aj cesta môže byť cieľ…)

  

   Miroslav Bruck je typom poeta, ktorý rád čokoľvek poetické presne pocitovo rozanalyzuje, cíti potrebu priestor a veci v ňom rozinterpretovať, zadefinovať a potom svoje poetizujúce zistenia zoradí do stĺpcov, rôzne roztriedi a máme báseň. Prečo by aj takto nemohli vznikať verše? Môžu. Povedzme s názvom Vývoj, Kontinuita, Identifikácia, alebo Hlt mdlého vína. Apropo, ten posledný názov básne sedí a je pomerne výstižnou charakteristikou celej knižky. Bruckova poézia je akýsi stíšený, nevzrušivý šepot metafor a prirovnaní. Neobsahuje nič novátorské, nič, čo by sme už nepoznali, niekde nečítali. Nanovo neodkrýva, neobjavuje, už vôbec neodhaľuje, nezahaľuje. Nazaiskrí, nenadchne, ani neurazí. Nezaútočí. Je čudne cudná, nevzrušivá, akoby najväčšou mierou autorovej vášne bol podvečerný pohľad na svoju spokojnú ženu a následný spotený sen o nahej susedke. Nehľadajte nič provokujúceho, prekvapivého, excentrického. Odhaľovanie vlastného vnútra sa nekoná. A ak aj trošku áno, tak decentne, pod kontrolou, odtiaľ potiaľ. Prečítate si poéziu pozorovateľa, nezasahujúceho.   

     Bruckove básne vám každou ďalšou prelistovanou stranou budú viac a viac splývať v jeden text. Autor by mohol vyhodiť všetky tie medzinázvy do koša a spraviť z knihy čosi súvislého. Snáď lyrizovanú prózu. Prečo práve prózu? Totiž v druhej časti zbierky s prekvapením zisťujeme, že ak je autor na moment konkrétny, vychádzajúc zo spomienky na pomedzí minipríbehu, je text iný. Podstatne zaujímavejší. Čítavejší.  Medziobrazová roztrieštenosť zmizla a zjavuje sa aj aká-taká cestička. Ktorá by už mohla aj smerovať k hranici. Budem sa opakovať do nekonečna. Poézia by v ideálnom prípade mala byť zázrakom krásy či krutosti, dreňou života, čímsi, čo vami otrasie, prebudí vás, preberie, ako kýbeľ ľadovej vody šprcnutej náhle do tváre. Musíte mať pocit, svedka zázraku, a nie, že patríte k znudeným divákom kúzelníka, čo vytiahol z klobúka spiacu sovu.

 

 

Jozef Leikert – Pominuteľnosť – Vydavateľstvo Luna 2005

 

     Niektoré knihy sa recenzujú samy, stačí vybrať zopár reprezentačných viet, závažných zistení existencionálneho charakteru, ktoré vám napovedia o zbierke poézie to podstatné – teda odteraz citujem:

Nelietal si podľa božích prikázaní. Dážď zmyje naše hriechy. Proti prúdu plávajú proroci. Koľkokrát sme ho my zapreli, a ani sme sa nezačervenali. Kolenačky prosíme Boha, aby nám odpustil. Križujeme sa na všetky strany. S Bohom sa nedá hrať na slepú babu. Nikto z nás nie je bez viny, všetci sme hriešni. Svätý je len nebeský otec. Život nemá logiku, každým krokom sa nakláňame k hrobu. Blíži sa súdny deň a ty nie si naň prichystaný. Manželstvo sa pozná posmrti. Smrť sa nerada hrá s vetrom opreteky, nemilosrdne odfukujúcim všetko, aj popol, na ktorý sa premeníme. Sme nepolepšiteľní a namyslení. Život sa krúti ako točité schodisko. Nebo je privysoko. Utekáme pred plačom a bojíme sa vlastného svedomia. Boží knôt vŕzga každému rovnako. Bez toho, aby poludnie pohlo prstom, dočká sa obeda. Obrastajú nás ruky mŕtvych, prosia o almužnu a úsmev navyše. Každý náš krok je cestou k minulosti. Vták vždy nájde svoj prístrešok, ako vlak konečnú stanicu. Duša preteká, potí sa krvou nášho Pána. Život sa mihá ako zrýchlený vlak, bez zastávok, bez semaforov. Málo sme zbožní, nestačí, keď sa modlia ruky. Vysoko sú aj krídla anjelov. Vo vysvietenom kostole sa nemá klamať, inú váhu tu má aj pravda.

     Nuž ale neviem, neviem, čo hľadajú  uprostred tohto kolbišťa kresťanskej kreativity nasledujúce riadky: Vždy si túžil po malej krásavici s mašľami vo vlasoch. Pomaly vyrastá z podkolienok a nepozná ťa. Odcudziť sa môže aj veľká láska.

 

 

Radovan Brenkus – Romanca s bludičkou – Vydavateľstvo SSS 2005

 

     Konečne kniha poézie, pri prečítaní ktorej som sa dostal do rozpakov. A dodnes neviem, a ani, prirodzene, nepotrebujem vedieť, či to Brenkus so svojou knižkou poézie myslel vážne. Alebo si len jemne robí srandu z romantických mladých poetov, zúfalo zasiahnutých prvým odmietnutím milovanej (alebo, naopak, ohromne ohúrených jej jemne čipkovanou spodnou bielizňou), ktorí v geste trúchlivej, beznádejnej samoty lkajú podobné verše do svitu splnu, kotúľajúceho sa po tíšine polnočného jazera.

     Romanca s bludičkou sa dá interpretovať minimálne dvoma spôsobmi. Brenkus opisuje konkrétny krásny vzťah ku dievčinke, čo ho denne i nočne vynáša do nadoblačných výšin, nasadí mu ružové  romantizujúce lenonky, ktoré si on radšej neskladá ani na spanie.  Pretože inak si len ťažko viem vysvetliť, ako sa  v jeho poetickom arzenáli ocitli: bludné stromy, ligotavá rosa, dúha do neba, škovránok besniaci šveholením, kvetná čiaška i kalich, nadoblačná chiméra, studnička aj čarostruna, krasotelo, včela s vedierkom medu, jašterička, domček, poľovník mieriaci na laň, ukonaná hlávka, či ozrutná rana na duši a plačúci cherubín. A to som bol veľmi stručný. Ale prosím, prečo nie, čítame predsa Romancu pre bludičku a tam sa podobný slovosled a obrazosled  zrejme vyslovene žiada. Je vlastne jedno, či Brenkus píše mne, dobrej dievčici, alebo neexistujúcej vysnívanej bludičke. Vyjde najedno, či spovedá svoj sen, vodovkami kopíruje surrealitu, fajnovo fantazíruje kdesi v lese, po daždi, v ruke sedmička červeného. Jeho poézia je rozorvaná (svet je neprajným miestom pre lásku), ako sa patrí na romantickú dušu. Všetko vyzerá byť fajn, amóre ako na gondole, zblíženie nastalo, alebo čoskoro nastane, aj keď asi  zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.

     Video: Básnik a bard Radovan v bielej košeli a čiernych gatiach, dozadu sčesané nagelované vlasy, lutna cez plece, v jednej ruke papyrus a v druhej zastrúhané pierce z páva, namočené do atramentu z vlastnej krvi, sedí na čistinke v lese a hľadí  uvzato do studničky, kde si vždy po polnoci chodia namáčať zboľavené, utancované nohy víly. Inšpirácia nie a nie prísť, počasie sa znenazrady kazí. Priletí desivá, čiernočierna mrákava, zablysne sa, chmáry až strach, hrozivé hromobitie, statická elektrina ježí aj chlpy v nose. Anjeli, víly a démoni škaredí lietajú splašene sem a tam. Medzi nimi kadejakí noční vtáci, nočný hmyz, perie, krovky  a chlpiská rozhádzané v povetrí.  Zázračné kvety kvitnú, vzápätí odkvitajú, pod skalou vyvrel prameň živej vody, nad skalou vyšľahol plameň, zjavujú sa poklady, možnože brána do pekla, a pod mladým smrečkom sa už hodnú chvíľu chúli uplakaný, prestrašený – jelenček Parožtek. Čo sa stalo s peknou nocou na básnenie? Hriech, nedajbože?! Ako píše Brenkus – Zakázaná poloha? Ja takú v láske nepoznám, ani v romantickej, mystickej či duchovnej. (Niečo podobné kedysi hlásali kresťanskí fundamentalisti, no to máme už hádam za sebou…)

 

     Nič proti romantike, je nádherná, najmä vo dvojici (pokojne aj vyhalucinovanej), ale pre koho a načo trvalé zdolávanie tmy, aké úzkosti, strachy, ohrozenie, krv, dym, popol, možný zánik, trúchlivé, bolestné obrázky, našepkaná úzkosť, kriesenie sĺz, vypraný pocit, útek od sveta. Fakt to musí byť až paródia ako v zlom filme? Brenkus brnká na lutne víle, ktorá zostala pri jazierku s podvrtnutým členkom, zatiaľ čo jeho milá, unudená romantikou na smrť, si chystá v stodole z jarmočnej hodvábnej šatôčky slučku, ako tomu napovedá obálka knihy. Romanca s bludičkou môže byť aj vášnivá, presvetlená, radostná, nielen úzkostná a ustráchaná, plná neznámeho previnenia, kašírovanej pseudomystiky, viem, viem, za humnami číha drak, ale naozaj som sa musel dostať až k rozprávke, pretože po druhom prečítaní, mi knižka už nič iné nepripomína, ako neoriginálnu, gýčovitú, s priveľkým úsilím vymyslenú rozprávku, vymaľovanú svietiacimi detskými fixkami.

                                                                                                    Andy Turan

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.