3 x 30 riadkov – Próza

Pavel Vilikovský – Leštenie starého striebra – Vydavteľstvo PT 2006

 

     Jedným z poslaní básnikov, potulných spevákov, jarmočných rozprávačov, hercov, bábkarov, čarodejníkov a aj prozaikov je rozťahovať po svete neviditeľnú priadzu príbehov. Pobaviť, poučiť, rozosmiať, rozplakať, čo si kto vyberie. Možno z útržkov cudzích, odpočutých životov staviame pohyblivú os toho svojho. Pavel Vilikovský siahol do antikvariátneho albumu starých fotografií, aby z nich  postupným, náhodným, či možno cieľavedomým skladaním zložil predlohu pre slová. Pre prostý príbeh. Predprvorepublikové kolorované fotografie majú nedocenený pôvab a starosvetskú atmosféru sveta, ktorý ešte nebol tak nepochopiteľný a globálne zložitý. Platili isté,  často aj nepísané pravidlá, zvyky, zákony a obyčaje. Ešte žili dámy v šnurovačkách, gavalieri vo frakoch a oficieri v pedantne nažehlených uniformách.Dobré úmysly, mravy a počestnosť neboli len slovíčkami zo slovníka.

    

   Kdesi ku konci tohto temer idylického obdobia sa odohráva aj maličký, zápisníčkový život viedenského gymnazistu Andreasa Pohla. Chlapec začína znovu študovať v Pressburgu, kedže doma mu to nejako nešlo a mama odišla na liečenie s chorými nervami. V novej škole sa nenudí, a ani dobre neučí. Veď nič ho nebaví viac, ako fanazírovanie. Ale čo by ste asi tak čakali od pubertiaka, ktorému už pod nosom vyrašili prvé fičúrské fúziky. A doma zanechal mladučkú guvernantku, do ktorej je platonicky zamilovaný. Pre mladíčka neriešiteľná situácia, ako sa dostať k svojej „ láske” a ako povedať otcovi, že chce ísť namiesto štúdia za oficiera do armády, ktorú si beznádejne idealizuje. Tak ako všetko.

     Vilikovský hovorí temer banálny príbeh jednoduchou rečou mladíčka. Rečou  tajných zápiskov,  neskúseného, hanblivého, precitlivého panica, zviazaného konvenciami. Prvé bozky, obraz nahej ženy v kúpeľni, pohár vína, cigaretka. Uvedenie do spoločnosti, aj stále, horúce,  zmätočné sny, predzvesť polúcie. Hriech, ktorý nie je hriechom, no vyvolá túžbu po treste, smrti. Beznádej. Čiernobiele videnie sveta, očami hlupáčika, ktorý sa trošku zašpinil životom. Ale ozaj iba trošku. Vilikovský je citlivý maliar napoly detskej duše. Preto je tak blízky a ozajstný. Ako fotografia.

 

 

Isaak Babeľ – Ako to chodilo v Odese – Slovart 2005

 

     Vydanie 46 poviedok ruského spisovateľ I. Babeľa sa nedá nazvať inak, ako literárnou udalosťou, nielen preto, že posledný  spisovateľov preklad do slovenčiny z pera kongeniálnej Zory Jesenskej je starý temer pol storočia.

     Preklad z pera J. Štraserra je nemenej dobrý a zaujímavejší aj o to viac, že obsahuje 26 doposiaľ nepreložených prác. Hoci Babeľ vydal počas života len dve knihy poviedok – Prvá jazdecká a Odeské poviedky – a ostatné jeho príbehy vyšli až posmrtne, stal sa veľkým nezabudnuteľným autorom, hoci o jeho tvorbe sa začalo nahlas vravieť až po známych zmenách v ZSSR. Dovtedy bol  svetovo známy a  vo vlasti temer nespoznaný. Asi aj preto, že sa stal obeťou stalinských čistiek a v roku 1940 bol vo väzení popravený. Dieťa revolúcie a zároveň jej obeť. A nielen to, nemilosrdná moc zomlela aj zvyšok diela, dva nedokončené romány, denníky, listy a preklady, ktoré nenávratne zmizli v skladoch NKVD. Babeľ ako autor sa celý život riadil heslom: Človek musí vedieť všetko. Je to nechutné, ale je to zaujímavé.

     Autor, rodák z Odesy, vyrastal v štvrti Moldavanka, kde žili stovky zlodejov a lupičov, ale aj najrozličnejších remeselníkov, krčmárov, kšeftárov, pašerákov, obchodníkov  a neviestok. Tam sa naučil nielen jidiš, hebrejčinu, angličtinu, nemčinu, ale i francúzštinu, ktorou už ako pätnásťročný začal písať prvé príbehy. Dobrá znalosť jazykov mu možno zachránila život, keď po bojoch v občianskej vojne pracuje pre Čeku ako prekladateľ.

     Babeľ bol pri písaní vždy maximalista. Svoje poviedky prepisoval v desiatkach verzií. Každá z nich zobrazuje holý, verejný, krutý život, živorenie, utrpenie i smrť bez akýkoľvek romantických okrás. No i tak videný dychtivými očami básnika. Príbehy dýchajú neopakovateľnou atmosférou dávnych miest a udalostí, kde niekedy až príliš živí ľudia konajú tak, ako koná len človek. Nemilosrdne a aj nezmyselne kruto i krásne. Vety s vôňami i pachmi. Životodarné, písané bez výčitiek, bez bázne a hany. Babeľ zobrazuje porevolučné zmeny Ruska nepríjemne otvorene, absolútne realisticky. Až máte temer fyzicky hmatateľný pocit, akoby ste sa ocitli uprostred deja. Spolu prežívate nadšenie, hrôzu, strach, či opojnú opitosť mocou, tak ako hrdinovia príbehu. Babeľ nezprie v sebe revolucionára, ale nie toho hlúpeho červeného idealistu, ktorému nezáleží na živote ľudí, pretože žije tabuľkami, obežníkmi, plánmi päťročníc. Babeľ, ako človek ovplyvnený chasidmi, má pochopenie, či dokonca miluje aj toho najbiednejšieho a najúbohejšieho božieho človiečika. Preto ako revolucionár vo svojich očiach ľudí a deje novej doby vystavuje prísnej kritike. A to, čo vidí, sa mu príliš nepáči. Aj preto neskôr prestáva písať a stáva sa pre svoje postoje podozrivým a následne nepohodlným. Hodnoverne opísal ľudí svojej mladosti, krásne zvečniac židovský údel, a teraz prešiel od počiatku k pokračovaniu revolúcie, stal sa jej súčasťou, prehliadol a pochopil jej nemilosrdnosť a možno aj nezmyselnosť. Odtiaľ bol len kúsok k tomu, aby sa ten, ktorý sa zaplietol s katmi, dostal sám pod  sekeru.

 

 

Dušan Dušek – Náprstok –  Slovart 2005

 

     Dušan Dušek píše pekne, podľa svojho mena, z duše. Jeho príbehy nám môžu byť dosť povedomé. Akoby sme ich niekde už začuli. Niekto neznámy nám ich prerozprával. Spisovateľ si zo svojich spomienok stavia neviditeľný dom. Domov, kde sa on a aj my môžeme kedykoľvek pokojne a pomaly poprechádzať, odpočinúť si, spočinúť. Bez návratov do podobných príbehov – príbytkov by sme boli v dospelosti dosť nešťastní, ich zidealizovaná krása a prostá pravdivosť nás stále viac dojíma a ohuruje. Sme sentimentálni a nemáme radi samotu. Radi si spomíname, hráme sa, hladkáme, bijeme, pijeme, snívame. A stále spolu s ostanými.

     Dušek pozorne prezrel diár pamäti, a tak zapisujúc sníva, skladá menšiu, či väčšiu mozaiku. Sklíčko po sklíčku. Nakoniec nakreslí čosi ako zahmlenú pokojnú vodokresbu, obraz, obrázok, odraz, sen, predtuchu. Vrstvenie voľných, vyčistených viet. Sladké i slané spojivo súvislostí. Detstvo, dospievanie, hry dospelých i detí, prehry, náznaky, nádeje, vášne. Vrastanie do bolesti. Hrejivá aj mrazivá imaginácia. Žánrový a pokojne aj žartovný obrázok len nedávno strateného času. Spomíname so zavretými očami, ale je to už skoro sto rokov, alebo len polovička? Dedo, poštár, holič, krajčír, priatelia, kamaráti – futbalisti. Aj my máme podobných blízkych. Krásnych, kvitnúcich, starnúcich, čudáckych, svojráznych, trošku šibnutých. Lezú nám na nervy, ale za nič na svete by sme ich nevymenili. Sú živou súčasťou nás. A ked odídu, zomrie aj niečo v našom vnútri. Zmenšíme sa, zošúveríme, náhle  neuveriteľne rýchlo zostarneme. Autorovi hrdinovia sú naoko nevinní a naozaj nehrdinskí, majú prezývky, ktoré ich určujú. Podľa reči spoznávame človeka. Slová, sladké i slané, slobodné slabiky slnka a sna.

 

Andy Turan

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.