Recenzie

Tibor Kočík: Byť namiesto mať

(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004)

 

  Poetická zbierka s názvom podvedome evokujúcim známy výrok Byť či nebyť nemusí byť len hrou o slovíčka. Rovnaké množstvo odpovedí, ktoré sa skrývajú za Shakespearovým výrokom, sa určite skrýva aj v zbierke košického autora, ktorú dopĺňajú ilustrácie akademickej sochárky Anny Bartuszovej. Myšlienkové zhluky autora pochádzajúceho z Košíc v nej rozdelil do troch častí, v ktorých ako ústredný motív dominuje myšlienka medziľudskej komunikácie: Litánie dravca na prahu dospelosti, Litánie outsidera a Litánie anonymného rockera.

Tibor Kočík vydal už šesť básnických zbierok. V roku 2002 vyšiel výber z jeho doterajšej tvorby s názvom Vnútorný pohyb. Vo svojej ďalšej zbierke Byť namiesto mať ponúka akýsi výpredaj momentov zo svojho života. Pre zbierku je typická pestrá lexika, vysoká emocionalita, autor poodkrýva vlastné intímne prostredie, rezonuje v ňom túžba po vyrovnanom živote prežitom v pokoji, no občas sa do popredia prederú aj pocity depresie, sklamania, prejaví sa nepríjemný chlad a tragika, ale aj nostalgia. Autor sa rád pohráva s myšlienkou, ba z času na čas si ju prehadzuje ako horúci uhoľ v dlaniach, na čo využíva najmä striedavosť priamych a nepriamych pomenovaní. Prvotný zápal, ktorý sa dvíha a svojím zanietením volá po mladosti, slobode, dokonalosti a komunikácii, postupným pribúdaním strán stáva akýmsi krotkejším, až napokon cez pohľad zrelých očí pozrie autor na svet, z ktorého už dávno vyrástol. Na obdobie chlapčenských nohavíc veľmi opatrne a občas aj so zármutkom na jazyku zaspomína. Nič mu však nie je vzdialené. Opracúva každodenný scenár, tak ako ho život ponúka, trpký, či sladký, jednoducho všadeprítomný.  

  Poéziu Tibora Kočíka možno nazvať zážitkovou. Otvorene v nej hovorí o problémoch dnešnej doby, pričom veľmi dôležitou súčasťou autorovej tvorby sú jeho predstavy, ale aj samotná skúsenosť. Ruka v ruke sa zbierkou Tibora Kočíka nesie symbióza troch dominantných znakov: človek, viera a neodmysliteľné pocity.

  Hneď v úvode prvej kapitoly – Litánie dravca na prahu dospelosti – autor odkrýva svoj bohatý vnútorný svet, až zostáva emocionálne nahý. Spomína na mladosť, aj na prvé vyznanie, aj preto si v zbierke príde na svoje milovník ľúbostnej tematiky. Skúma, uvažuje a čoraz viacej hľadá istoty i podporu. Prostredníctvom svojich básní dokonca niekedy prehovorí k svojim blízkym. Všedné výrazy oživí cudzojazyčnou náhradou, ktorá sa efektívne prejaví najmä tam, kde sa autor utápa v nekonkrétnej predstave, ktorej by inak hrozil nekompromisný zánik. V básni Cítim, že cítiš Tibor Kočík odhaľuje svoje vzťahové utrpenie. Z veršov sa vytratí, až keď sa komunikácia medzi dvoma protikladnými pohlaviami napraví. Avšak keď sa mu nedarí, utieka sa do prírody, ako v básni Nová Polianka II.

  Litánie outsidera. Jednými z ústredných motívov je hľadanie, opisy a postupy. Autor dôkladne načúva vnútornému hlasu, ktorý vedie nielen jeho ruku ale aj život. Aj preto si v tejto kapitole vytipoval najdôležitejšie momenty svojho života. Občas jemne zvážnie, no keď sa uvoľní a odosobní, predvedie aj slovné hračky: „Žijeme / nanečisto, / umierame/ načisto/ – porazení. / Naozaj / takto / žijeme / a takto / naozaj / umierame?” alebo: „Zbáznel som / z bázne píšem básne. / Píšem teda básne z bázne. / Zbásnel som? / Neviem, no píšem. Tak trochu, / hádam, som!?” Okrem pohrávaní so slovami očarí aj nefalšovanou, neotesanou výpoveďou priamo z duše, ale aj s detskou ódou, napríklad na „zbožný sviatok zimy”. Na trápenie detskej duše nadväzujú výčitky, autor totiž cíti, že jar svojho života má už dávno za sebou. Aj preto sa snaží nabažiť aspoň rozjasnenej prírody. Niekedy na riadkoch zarezonuje aj otázka smrti, avšak autor neobíde ani kresťanstvo a jeho symboliku. O expresivitu v slovných spojeniach Tibora Kočíka tiež nie je núdza. Občas sa mu dokonca podarí zamotať do vlastných myšlienok, v ktorých sa autor hrá sám so sebou na skrývačku, opierajúc sa o barličky vytvorené so zámen. Príliš dlhá hra však môže byť aj unavujúca, tak ako aj v tomto prípade.

  Litánie anonymného rockera. Hneď v úvode začína autor citáciou správy z novín: „Keď stretnete môjho otca, / povedzte mu, / že som mu vo sne / podrezal hrdlo…!” a vzápätí sa nechá ukolísať ženským zvádzaním, vystupňovaným pudovosťou a jemnou živočíšnosťou… Až nastáva zlom. Láska nadobudne podobu matematického výpočtu, prenikne do nej skepticizmus, vyprchá krása a záverečná „antropoligická konštanta” dá čitateľovi miernejšiu facku. „Nejde o nič / iba o veľkú hru na in / o antikonkrétnu / projekciu / s autofikciou / čo poukazuje na rôzne povahy / na utajené retuše duše / na obrovské srdce z imela.” Následne berie na jazyk otázku politickej doby, ktorá mu príliš nápadne pripomína módne trendy. V tretej kapitole sa pozastavuje aj nad smerovaním mladých ľudí, kritizuje nedbalosť, do rúk berie problémy internetovej zoznamky a s tým súvisiacich otázok sexu, večnej zábavy, alkoholu a života. Napokon sa nielen s poslednou kapitolou, ale aj s celou zbierkou rozlúči slovami: „Jedného dňa / ma život zavesí / na klinec / Otvoria sa / sivé dvierka krematória / zmiznem do ticha / Do neba / si žiadny z orgánov / neodnesiem.” 

 

                                                                                                Libuša Vikorová

 

 

Brenkusiada ex inferno

aneb “Niekto iný je na tom rovnako”

(Radovan Brenkus: Návraty pekla, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005)

 

 

     Košický spisovatel Radovan Brenkus patří k  umělecky výraznému a značně volnému sdružení autorů,  členů Východoslovenské pobočky  Spolku slovenských spisovatelů,  nejednou publikujících v edici DALI (“Dielňa Autorov Literatúry”), která své aktivity realizuje  ve vydavatelstvích jako  Interart, Vienala, VSSS aj. Patří k nim – vedle zakladatele edice Dalimíra Stana,  rovněž Richard Kitta, Martin Vlado a již zmíněný Radovan  Brenkus (1974 v Bardejove, absolvent UPJŠ, dnes působící v Ústavu experimentální fyziky SAV, mj. i redaktor časopisu pro mladou literaturu a umění Dotyky). Tvorbě těchto autorů dominuje vnitřní opravdovost, nedůvěra a kritičnost k neoburžoazní oficialitě a její medově infantilní frázi (nepíší na objednávku, ani si nehrají na vyvolence), vůle k pravdě, byť “by viedla do pekla“, překvapivá pointa, především pak žánrový i jiný experiment a místy až surreálná obrazotvornost, poetika, která jako by dostávala nové vývojové impulsy. To vše by si vyžádalo samostatnou studii, která by patrně rovněž konstatovala, že autoři mají více odlišného než společného, což je zcela přirozené. Věnujme se raději – nejen žánrově – experimentující próze Brenkusově, jak ji představují povídky obsažené v knize Návraty pekla (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005, s doslovem Ingrid Lukáčové).

     Knihu deseti povídek uvádí oxymóron z dílny Vladimíra Holana: “Nič sa nevracia z onoho sveta. Všetko je tu. / Ale i ten z nás, kto je už vnútri, / musí stále ešte vchádzať…” Holan není zvolen náhodou (úzký, a přitom výběrový  vztah k české literatuře je pro “daliovce” příznačný). Ano, paradoxní pnutí, formálně nelogické zlomy a cosi hieratického, přízračného  je vlastní i Brenkusovým povídkám, které jsou současně “zde” i “tam”, uvnitř i vně. Prozrazují básnické vidění, vždyť všechny předcházející autorovy knihy byly sbírkami básní (od prvotiny “Pochod mŕtvych” přes “Rekviem v prachu” až po poslední, zatím nejkvalitnější, nazvanou  “Romanca s bludičkou”) a dominovaly jim “orgie smutku”, tristia téměř kraskovská – z noci a samoty.

     Prozaická forma naznačuje jistě zepičtění a formální zobjektivnění, snad i dramatizaci Brenkusových textů, ty však nadále zůstávají hluboko zoranými brázdami v krajině básníkovy duše, jakkoli to spisovatel mnohdy důrazně popírá, zdůrazňuje rozdíl mezi “hlasem” autora a “hlasem” interního literárního subjektu. Je spisovatel herec, nebo píše vlastní krví? V povídkách zůstalo mnohé z básníka jako svědka, jeho popisy mají blízko k básním v próze, monology a dialogy postav někdy směřují k inscenaci. Je možné je číst v kódu romantickém (či neo-novoromantickém), vždyť autor – jím stvořené postavy –  tak mučivě prožívá rozpor mezi ideálním a reálným, tak okázale a s gestickou dramatičností proti sobě klade to, co je už od přirozenosti antinomické. Stejně oprávněný je však i expresionistický způsob čtení, neboť prózy místy působí jako výkřik  člověka zahnaného do kouta, člověka svlékaného z kůže. Až poeovské scenérie a symbolické paraboly (mnohoznačné, bez zřejmého výkladového klíče) naznačují vztah k moderně, zvláště symbolismu – i k tomuto  způsobu čtení vybízejí. Autorova obrazotvornost kreuje předměty a figury někdy zcela surrealistické, jako bychom se ocitli ve světě vidin, fantasmagorických obrazů S. Dalího. I tento modus četby, pří níž jako kdybychom snili s vytřeštěnýma očima,  odevzdáni temným slojím a decibelům podvědomí, je legitimní, a přirozeně jednostranný, asi jako onen naturalistický, doslovný, ulpívající na otřesných detailech, nebo dekadentní, estetizující zlo, hrůzu a utrpení  (ani literatura těžící z nahé a mrtvé reality válek nepracuje s tak otřesnými “záběry”, jakkoli symbolicky tlumenými). Z hlediska žánrového jsou využity a přehodnoceny útvary frenetické literatury, vampirské a mefistofelské pověsti, povídky s tajemstvím, časopisecké “short-story”, válečné naturalistické reportáže, hororu, fantasy, pohádky stejně jako žánrů jiných, zvláště rozličných “vidění” (revelací, včetně výjevů z nové apokalypsy), “alegorií” a “iniciačních cest” (upomínají na Román o Růži nebo na Komenského Labyrint světa, jakési “theatrum mundi”).  “Spodním proudem” a současně jakýmsi svorníkem většiny Brenkusových próz je strach z paradigmatu nastoleného Kainovou bratrovraždou a pokračujícího dnes civilizací smrti, cíleného zabíjení: cesta  poznání, k čemusi ideálnímu, řekněme do ráje, k harmonickému splynutí duší, aťsi  bez Boha, vede přes peklo, onen přízračný i žitý (před)obraz  světa: “Najprv musíme uzrieť temnotu, až potom si nájdeme cestu k svetlu” (s. 152). Obraz světa-pekla a pekla-světa, v němž každá chvíle je diamant (viz Rekviem s bludičkou) obalený bahnem a slizem, je velmi působivý (v rovině čtenářské zážitkovosti), významově dynamický a obsažný (v rovině metaforicko-symbolické) a má směřovat  přes poznání k dušezpytné  katarzi, dávající uměleckému slovu důvod existence.  Přesto bezútěšnost a bezvýchodnost opanovaly literární prostor, v němž jediným světlým průzorem  je sen a snění, emanace slova…

     Postavy a svého druhu i hrdinové jeho próz se nevyvíjejí, jsou prostě tu a jejich Já (nebo jen “oko” vypravěčovo) je stejně tragicky osamocené a zmatené jako jsou ta naše, čtenářská. Dominují motivy kamene a vody, ledu a par, ze čtyř živlů se rodí pátý, kterým je člověk. V řadě povídek najdeme dominantní leitmotivy – např. modrá barva (“Nekonečná belasá zábava”) nebo opakovanost a sdílení (“Město polomŕtvych”). V povídce “Stretneme sa v raji” umírají vinní i nevinní jako oběti války, aby se vraceli ke své společné prapodstatě, svázaní pupeční šňůrou minulosti.  V “Dohodě s diablom” vypravěč Teodor nebere peklo vážné, a teprve když nalezne vlastní hrob s vyrytým datem smrti, pochopí svůj prohraný ahasverský osud. “Nekonečná belasá zábava” nás uvádí do prostředí zhýralé dekadentní mládeže, která se schází v baru U Samaritánů, a nastavuje zrcadlo “marnosti nad marnost”, i kdyby se tvářila jako “hľadanie Boha bez Boha, o ktorom vieš, že určite nie je” – svět našich výmyslů, ale i “žranic” a “slopanic” a sexuálních pseudoextází je tu domněle proto, že bychom jinak “zošaleli zo všednosti” (s. 39),  přesto ukájení připomíná tanec na potápějícím se Titaniku. Bezvýchodnost na nás útočí i v povídce “Hra o dušu”,  v níž obraz rozpadajícího se domu “s grimasou vrások” a vypravěčky, hrající pasians, koresponduje se dvěma  příběhy ukrytými ve staré zaprášené knize: touha zatancovat si s vílami je naplněna, alespoň “v horúčkovitom blúznení” (s. 67). V próze “Usaďte sa, predstavenie sa končí” je peklem domnělá i skutečná divadelní šmíra, domnělé i skutečné jevištní triky a reakce naivního s hloupého publika (“Rozsvietené oči divákov sa kotúľali po javisku, v predstavách žili a umierali s hrdinami, šklbali si vlasy, nenásytne obhrýzali nechty a jačali ako opice v ohrození” – čtenář sdílí vypravěčovo opovržení  podobným davem). Z dalších povídek připomeňme “Mesto polomŕtvych”, surreálnou představu boje všech proti všem, vnímanou jako stav světa: “Svet je smetisko, kde ako hladné psy hľadáme odpadky, zmysel vlastného poslania, uslintaní, vycivení na kosť a kožu.” (S. 93) Nebo prózu nazvanou “Nebeská záhrada v pekle”, závěrečnou a nejkvalitnější z povídkového celku, významově nejnasycenější a snad i programovou, s četnými paralelami k středověkým mystériím a iniciacím.

     Samostatnou kapitolu  by tvořila analýza využívaných uměleckých (výtvarných, hudebních i dramaticko-jevištních) prostředků, práce se symbolickými i návratnými (bludnými) motivy stejně jako “matematická” kompozice povídek, ale recenze má své limity, proto ji zakončeme přáním, aby se Brenkusovy “orgie smutku” a “království snů a přeludů”  nestaly výlučným prostorem a variacemi umělecké výpovědi, jakkoli jsou svůdné a vábivé, jako zpěv Sirén, nabízejících požitek ze smrti. “V žalári svojho vnútra treba zbúrať múry“, radí příšera s ženským hlasem, alegorie Umění, v Nebeské zahradě v pekle, a snad není výronem moči její rada: “Skutočný umelec sa stáva všetkým, nastavuje sa ostatným ako zrcadlo.” Brenkus je zrcadlo našeho snění, čehosi  podvědomého, relativního a krutého, jako diamant obalený slizem a hlenem, tuhnoucí v posledním okruhu pekla, stvořeného lidskou fantazií.

 

Alexej Mikulášek 

 

Hory, ľudia a život

(Darina Laščiaková: Život s piesňou, Vydavateľstvo štúdio humoru, satiry atď., Bratislava 2005)

 

            Kniha známej speváčky ľudových piesní a dlhoročnej rozhlasovej redaktorky Darinky Laščiakovej Život s piesňou vo vyše dvadsiatich príbehoch, ako Môj otecko, Moja drahá maminka, Biele Vianoce, Ako som sa dostala do Lúčnice, Návšteva u uja Fekiača, Poslední speváci a hudobníci zo Srňacieho na Orave, Tetka Žatkuliaková z Lokce a iné, umožňuje spoznávať krásu skrytú v ľudovom speve, teplo ľudských osudov a čaro dávnych čias.  Nájdeme tam aj spomienky na rodnú Oravu, rodičov, detstvo.

            Darinka sa už počas štúdia na FFUK v Bratislave zaoberala zberateľstvom ľudových piesní najmä z oravského regiónu, o čom svedčí aj téma diplomovej práce Valašská kolonizácia na severnej Orave a jej vplyv na ľudovú pieseň. Zbieraniu sa venovala aj ako redaktorka v rozhlase. Navštívila desiatky rodín na Orave, Horehroní, či v Gemeri, kde zaznamenávala hlasy pamätníkov spievajúcich dávno zabudnuté piesne. Mnohé životné príbehy, ktoré mi moji starkí rozprávali, zanechali vo mne hlboko vyorané brázdy, ktoré ju neraz v živote podopierali, potešili. Za všetko im je vďačná. A možno práve preto súhlasila s milou a dosť naliehavou výzvou výtvarníka Milana Stana, aby svoje skúsenosti, ale hlavne rozprávanie ľudí z desaťročného rozhlasového cyklu Hory, ľudia a pieseň napísala a opísala aspoň v malej knižke. „Pôsobivé rozprávanie o ľudskej dobrote našich dávnych i nedávnych predkov potrebujú teraz ľudia ako soľ…” Darinke veľmi presvedčivo zdôrazňoval výtvarník a vydavateľ Milan Stano a pustil sa do vyhľadávania rôznych materiálov z rozhlasového fondu a z uverejnených rozhovorov, za čo mu je Darinka veľmi povďačná. Darinka zasa vyhľadala svoje staré veľké bloky, v ktorých boli rôzne zápisy, ale hlavne prepisy z nahraných magnetofónových  pásov spred tridsiatych rokov. Takto si doplnila dávne príbehy mnohých jej vzácnych spevákov a zároveň rozprávačov, na ktoré sa veľmi dobre pamätá, ale ich podrobnejšie rozprávanie už jej uniklo z pamäti.

            „Veľa som počul o Štefánikovi a dnes ho uvidím na vlastné oči. Štefánik nebol vysoký, skôr bol menšej postavy, ale vyžarovala z neho úžasná sila. Keď prišiel, začal hovoriť celkom ticho, takže sme museli celkom stíchnuť, keď sme ho chceli počuť. Ale potom stále viac pridával na hlase. Hovoril zápalisto o slovenskom národe, o jeho budúcnosti, pre ktorú bude treba priniesť nemalé obety. Hovoril už ako dôstojník francúzskej armády, do ktorej pozýval aj nás ako dobrovoľníkov-legionárov bojovať za novú Česko-Slovenskú republiku a postaviť sa proti zlým pomerom, nespravodlivosti a útlaku, ktorý vládol vtedy v Rakúsko-Uhorsku. „Teraz je ten pravý a najvyšší čas, bratia moji!” zakončil Milan rastislav Štefánik svoju zápalistú reč.”

            V živom rozprávaní som odcitoval nádherný príbeh jej otecka, ktorý odišiel za prácou do Ameriky a vrátil sa na Slovensko ako Štefánikov legionár. O tom, že Darinka vždy išla k prameňom vzniku ľudových piesní sa dozviete z plastického opisu, ako vznikla slávna „svadobná odobierka z Lokce”. Veď ľudová pieseň podľa profesora Zachara je  slovenskou históriou.

            A tak ideme k prvej životnej príhode. Musí byť na prvom mieste, lebo ide o prvý jej študentský výskum a zároveň ide o známu Svadobnú odobierku z Oravy, ktorú ju naučila osemdesiatpäťročná Terézia Žatkuliaková z Lokce. Tetka rozprávala a s ozdôbkami spievala ľudové pesničky krásne kúzlené jej hlasom, opravdivá nádhera, spievala o svojom vlastnom osude.

            „Ja som sa tu, v Lokci, narodila aj vydala som sa, mladá sedemnásťročná. A že som bola pekná, volali ma Terka čačaná. Mala som dobrého muža, pri zvážaní dreva po železničke, panváglik sa mu vykoľajil, zabil sa. Narodili sa nám dve pekné deti, dievčatko Marienka a o dva roky chlapček Janko. Ostala som sama, bez muža s dvomi malými deťmi. Všetkie roboty, čo robieval muž, musela som porobiť ja. Drevo popíliť, narúbať, a keď prišli jarné práce a potom žatva, pýtala som raz jedných, raz druhých susedov, aby mi pomohli. No nedalo sa žiť. Peniaze, čo ešte zarobil môj nebohý muž, som opatrovala na tie najhoršie časy.” A tie časy prišli. Tetka Žatkuliaková nikdy by nebola pomyslela, že raz aj ona pocestuje na šífe.

„Amerika, zem ďaleká. Prišli sme rovno do New Yorku na adresu známych z Lokce. Slovenskí „amerikáni” z Lokce sa v New Yorku dosť často spolu stretávali. Vtedy som si tam našla druhého manžela. Svák Žatkuliak, vtedy ešte mladý, švárny a slobodný, často rád sa so mnou rozprával a ja som ledva čakala, kedy sa objaví vo dverách. Vedel, že som vdova a že mám doma dve deti. Zbohom ostávajte, hej, mamičkine prahy, / čo vás prekráčali moje biele nohy…”

            Roztomilá knižka Darinky Laščiakovej Život s piesňou čitateľom predstavuje starobylé Slovensko s jeho tradíciami a zamýšľa sa nad večným posolstvom ľudovej piesne, určuje jej miesto v slovenskej pospolitosti v kontexte s našimi ľudovými tradíciami. Kniha nám umožní spoznávať krásu skrytú v ľudovom speve, teplo ľudských osudov a čaro dávnych čias.

                                                                                                                    Štefan Balák

 

LADISLAV NÁDAŠI-JÉGÉ: PRÍBEHY Z NAŠICH DEJÍN

(Matica slovenská, edícia Zlatá niť, Martin 2005)

 

            Potešilo ma, keď na knižných pultoch v záplave braku, čo produkuje množstvo slovenských vydavateľstiev, objavíte niečo zo slovenskej klasiky, niečo zo vzácneho dedičstva našich predkov. Som rád, že edícia Zlatá niť približuje našim čitateľom klasikov slovenskej literatúry, predstavuje nám ich životný príbeh, tvorbu a výber z diel. Takto edícia pomáha nám získať všeobecný prehľad, objavovať niečo zaujímavé, potrebné, ktoré nás vystužuje a je nám dobre.

            Román Svätopluk a novela Kuruci, uverejnené v tomto výbere, pochádzajú z rôzneho obdobia, boli už publikované, a teda prešli určitými redakčnými úpravami. V snahe zachovať „ducha doby” i autorov charakteristický štýl sa vydavateľstvo snažilo čo najcitlivejšie zasahovať do textu. Vydavateľ opravil len niektoré nespisovné výrazy a niekde slovosled. Niektoré výrazy sú v priamej reči osôb, no inde  sú uvedené už v dnešnej podobe. V texte ponechali archaizmy, dobové či nárečové výrazy, ktoré sú pre dnešného čitateľa už dosť nezrozumiteľné. Preto v pripojenom slovníčku nájdeme aj ich vysvetlenie. Napríklad podolok – lono, dolomán – starý vojenský kabát zdobený šnúrami, paripa – pekný kôň, labanci – žoldnieri na strane habsburských cisárov, kmeť – hlava rodu, náva – v starej slovanskej mytológii záhrobie,  hetéry – v starom Grécku ženy pre zábavu, Veles – boh stád. Svaroh – boh slnka u starých Slovanov, akvavit – pálenka, rajtár – jazdec, halapartňa – kopija so sekerou a hákom, trúp – hlupák, truľo, ríf – jednotka starej dĺžkovej miery, lakeť a ďalšie.

            V edícii Zlatá niť doteraz vyšlo – Milo Urban: Za Vyšným mlynom a iné prózy; Ladislav Ťažký: Aj v nebi je lúka; Jozef Gregor Tajovský: Maco Mlieč a iné; Ivan Horváth: Európa koktail; Martin Kukučín: Na podkonickom bále (najkrajšie poviedky); Janko Jesenský: Slnečný kúpeľ (najkrajšie prózy).

            Ladislav Nádaši-Jégé pochádzal z mnohodetnej rodiny advokáta (mal ešte 10 súrodencov), dlhoročného dolnokubínskeho starostu Antona Nádašiho (pôvodným priezviskom Odrobiňák), ktorý ho zasvätil do štúdia jazykov a vzbudil v ňom trvalý záujem o literatúru. Po vychodení ľudovej školy v Dolnom Kubíne navštevoval Ladislav postupne gymnázium v Kežmarku (1875 – 1877), Ružomberok (1878 – 1879), Gyongyosi (1879 – 1880) a v Levoči (1880 – 1883). Po maturite (1883) študoval na lekárskej fakulte v Prahe (1883 – 1890) a po promócii sa usadil a pôsobil ako praktický lekár v Dolnom Kubíne. S výnimkou krátkeho pobytu v Bratislave vo funkcii župného zdravotného referenta (september 1924 – február 1925) tu prežil celý svoj život. V roku 1891 ho zvolili za obvodného lekára, r. 1896 sa stal nehonorovaným a r. 1902 riadnym okresným lekárom. Nebolo mu cudzie ani sociálne postavenie slovenského ľudu, a tak roku 1920 kandidoval za Slovenskú národnú a roľnícku stranu. V rokoch 1918 – 1922 bol hlavným spolupracovníkom a dlhší čas i hlavným redaktorom krajových novín Naša Orava a v roku 1925 zodpovedným redaktorom časopisu Orava, kde pravidelne uverejňoval osvetové, politické a kultúrno-informatívne články a sporadicky aj beletristické príspevky. Koncom roku 1926 ho menovali za zdravotného radcu. Prestal vykonávať funkciu okresného lekára, vzdal sa takmer celej súkromnej praxe a začal sa sústavnejšie venovať literárnej tvorbe. V polovici 30. rokov začal chorľavieť. Na jeho zdravotný stav nepriaznivo zapôsobili politické udalosti v roku 1939 a najmä nútený odchod dcéry Márie s manželom a rodinou do Protektorátu Čechy a Morava. Z tejto rany sa už viac nespamätal a onedlho  zomrel na srdcovú porážku. Na čele smútočného sprievodu v Dolnom Kubíne kráčala manželka Mária Viktória, rod. Kohútová, a synovia JUDr. Ladislav Nádaši (1894 – 1975) a MUDr. Mikuláš Nádaši (1897 – 1951).

            Literárna tvorba Ladislava Nádašiho Jégé je veľmi rozsiahla. Napísal päť románov: Adam Šangala, Martin 1923; Svätopluk, Praha 1928;  Cesta životom, Martin 1930; Alina Orságová, Praha 1934; S duchom času, Martin 1937.  Novely: Wieniawského legenda, Praha 1922; Z dávnych časov, Žilina 1927; Italia, Martin 1931; Medzi nimi, Martin 1934. Dramatická tvorba: Krpčeky sv. Floriána, Žilina 1925; Mia, Martin 1925. Ďalej je to viac ako sto noviel, rozprávok, humoristických poviedok a čŕt čerpajúcich námet zväčša z dedinského prostredia. Nádašiho literárne začiatky sú spojené s jeho štúdiom na pražskej lekárskej fakulte. Spolu s Kukučínom, Tajovským, Šrobárom, Makovickým, Škarvanom a ďalšími bol aktívnym členom a viacnásobným funkcionárom študentského spolku Detvan. Bol rozhľadeným a sčítaným kritikom a na spolkové stretnutia prichádzal s referátmi o vtedajšej európskej literatúre. Bol zbehlý v cudzích jazykoch, a tak kým sa ostatní venovali viac ruskej literatúre, on čítal francúzsku, anglickú a taliansku beletriu. V plodnom ovzduší Detvana začal čoskoro aj sám tvoriť. Napísal a pod pseudonymom Dr. Ján Grob v rokoch 1889 – 1891 v Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňoval sériu humoresiek, čŕt, besedníc, v ktorých pranieroval malomestskú spoločnosť a charakterové nedostatky svojich súčasníkov (Žart, Veda, Kúra, Omyl, novela Výhody spoločenského života a i). V jeho dielach nechýbal humor, irónia a sarkazmus. Zapôsobila na neho tvorba ruských realistov a tvorba francúzskeho naturalizmu, najmä Èmile Zolu. Po príchode do Kubína prestal literárne pracovať (1896) a do slovenskej literatúry sa vrátil pod pseudonymom Jégé (iniciály pseudonymu Ján Grob) až po roku 1918.

            Najúspešnejí je historický román Adam Šangala, spracúvajúci doteraz netradičnú tému. Povesť Magister rytier Donč napísal na priamy podnet Štefana Krčméryho. V ďalšej povesti Kuruci (1931) je citeľná autorova snaha posilňovať národné sebavedomie a vlastenecké cítenie. Námet z 18. storočia a opisuje boje odbojných uhorských šľachticov proti viedenskému cisárovi.

            V roku 1928 vyšiel Nádašiho neveľký román Svätopluk, napísaný takisto na priamy podnet Š. Krčméryho. Autor v ňom chcel okrem národnobuditeľskej myšlienky predstaviť najväčšiu postavu našich dejín. Svätopluk tu vystupuje ako osobnosť neobyčajne schopná a statočná. Všetka jeho činnosť, prezieravosť a diplomacia smerujú k povzneseniu a posilneniu národného povedomia. Je veľkým vlastencom, vojakom, stratégom. Jégé však Svätopluka priveľmi zidealizoval a na druhej strane postavil do nepriaznivého svetla knieža Rastislava, ktorého zobrazil ako slabého a nerozhodného panovníka. Svoje skúsenosti lekára, ktorý mal pacientov zo všetkých spoločenských vrstiev, zaujímavo vylíčil v článku Štyridsať rokov lekárom na Orave.

            Ladislav Nádaši Jégé dokázal vo svojej tvorbe presne určiť a pomenovať mravné neduhy svojich súčasníkov, ich pudové, niekedy až zvieracie chovanie. Do slovenskej medzivojnovej literatúry sa zaradil ako jeden z najvýznamnejších kritických realistov. S odvahou do tej doby nevídanou nastavil zrkadlo do kancelárií, krčiem i spální. Presne odpozorovaný spôsob správania sa i reči, k tomu humor, satira a pichľavá irónia – to sú devízy Nádašiho diela. Jadrom jeho tvorby sa stal človek, v ktorom autor hľadal jeho pravú, nefalšovanú podobu a ľudskú podstatu. Jeho práce sú pamätníkmi nedávnej minulosti a nám môžu byť pripomienkou i výstrahou.

                                                                                               Štefan Balák

 

 

Dotyky lyriky

(Peter Andruška:  Moderný tradicionalista slovenskej poézie,

SAUL, Bratislava 2006)

 

            Etablovaný literárny kritik Peter Andruška v publikácii Moderný tradicionalista slovenskej poézie (SAUL, Bratislava 2006) prináša zasvätený portrét básnika Ľudovíta Fuchsa – Kvetoslava, v ktorom konštatuje, že autor sa v zrelom veku odhodlal urobiť to, čo ozdravuje poéziu a literárny organizmus – jasne a nezakryto sa prihlásil k literárnej tradícii, ku klasickej forme, aby aj takto preukázal, že lyrika je viacrozmerná, živá vo svojej rozličnosti, bohatosti nielen obsahovej, ale aj tvarovej.

            Je zaujímavé, čím sa básnik prezentuje v našej ani nie tak súčasnej ako dnešnej lyrike, lebo práve vo Fuchsovom prípade si uvedomujeme rozdiel medzi súčasným a dnešným, medzi formálnym, obecným a v ľudskej duši konkrétne prítomným a sprítomňovaným, zaznamenávaným z tepu srdca, zakódovaného do každodennej prítomnosti.

            Ľudovít Fuchs číta z „oblohy duše”, v duši hľadá, do duše vstupuje, buduje si krehké, ale trvácne schody do ľudského vnútorného sveta, aby vypovedal o jeho záchvevoch, aby oslovoval autority duchovné i svetské, aby liečil milovaním a usiloval sa chápať i nepochopených. Život ako prvok viacrozmerný zaujíma básnika Ľudovíta Fuchsa, z takého života abstrahuje svoje verše a vynaliezavé rýmy. Pokojný tón jeho básní zvádza k nedoceňovaniu, nedostatok verbálnej a významovej agresivity akoby tlmil pozornosť profesionálnych hodnotiteľov, o to väčšmi však súzvučí s citovým svetom čitateľa, ktorý vie trpezlivo a s dôverou vyčkať okamih príhovoru, tú nevšednú chvíľu, keď sa mu báseň otvorí, aby sa v nej zhliadol. Básnik volí tradičné formy, ale pracuje s novou, modernou metaforikou, je priestorovo rozľahlý, vie, že aj verše sú ako pole, ktorého úrodnosť je daná nielen zasiatym zrnom, ale aj výdatnosťou plochy. Každé slovo v jeho básňach je ako brázda v žírnom láne.

            V úvodnej časti publikácie Peter Andruška prezentuje svoje literárno-kritické eseje a analýzy tvorby Ľudovíta Fuchsa – Kvetoslava. Druhá časť publikácie je reprezentatívnym výberom z básnikových veršov – počnúc básňou Veríme, ktorá bola pôvodne publikovaná v povstaleckom periodiku Hlas národa v roku 1944 cez ukážky zo štrnástich knižných kolekcií básní až po najnovšiu z nich so symptomatickým názvom Rozhovory s najvyšším.

            Publikácia Petra Andrušku kompetentne a komplexne mapuje širokospektrálny terén básnických, ale aj ďalších autorských a vydavateľských aktivít Ľudovíta Fuchsa, ktorého nevšedný kreatívny zástoj v modernej slovenskej národnej kultúre je neprehliadnuteľný. 

                                                                                        Pavol Janík

 

Život v tieni smrti

(Miloš Heyduk & Karel Sýs: Protektorát ve fotografiích, BVD, Praha 2006)

 

            Mimoriadne sugestívna knižná publikácia autorskej dvojice Miloš Heyduk a Karel Sýs Protektorát ve fotografiích (BVD, Praha 2006) obsahuje viac ako dvesto unikátnych autentických obrazových dokumentov mapujúcich život v Čechách a na Morave počas okupácie nacistickou Nemeckou ríšou (i niekoľko záberov zo Slovenska, ktoré v tom čase – oklieštené najmä o rozsiahlu južnú časť územia okupovanú fašistickým Maďarskom – tiež patrilo do sféry vplyvu rovnakého veľmocenského hegemóna).

Bravúrne koncipovanú textovú zložku publikácie vytvoril renomovaný básnik, prozaik, esejista, autor kníh pre deti a prekladateľ Karel Sýs, ktorý sám v úvode zdôrazňuje, že nie je nezúčastneným pozorovateľom udalostí vzhľadom na to, že v pohnutom období holokaustu a expanzie nemeckého šovinizmu nacisti zavraždili veľkú časť jeho rodiny.

            Faktografická reflexia diela dozaista prináleží historikom. V tejto súvislosti treba len poznamenať, že v texte k jednej z fotografií zo Slovenska došlo k evidentnej zámene osôb – kľúčových aktérov pohnutého predvojnového a vojnového obdobia.

            V čom však spočíva ťažisko publikácie, jej myšlienkové posolstvo, podstata výnimočného tvorivého a vydavateľského činu, hodnota autorského úsilia, aktuálny humanistický presah ponad desaťročia priamo do stredu najsúčasnejších siločiar sveta? Predovšetkým v tom, že dielo ukazuje a zdôrazňuje najrozmanitejšie kontrasty každodenného života, ktorý sa nezastavil ani počas všeobecného smrtonosného ťaženia. Nielen vizuálna zložka, ale aj slovný materiál cieľavedome kladie do účinných a funkčných kompozičných vzťahov rozličné vrstvy autorskej výpovede s vrstvami svedectiev dobovej tlače (i tlačív – vrátane cenníkov, jedálnych lístkov a potravinových prídelov), súdobého ľudového politického (pochopiteľne – zväčša čierneho) humoru, s vrstvami spomienok pamätníkov, s ukážkami charakteristických vyhlásení, citátov vtedajších prominentov i súčasných publicistov, ako aj rozmanitých oficiálnych dokumentov. Výsledkom realizovanej autorskej koncepcie je nezvyčajná možnosť nahliadnuť do zákutí života ľudí, ktorí žili na výslní režimu v politickej, hospodárskej, kultúrnej a propagandistickej sfére, ktorí živorili v jeho všednej sivej zóne rozličných stupňov kolaborácie i ktorí umierali v jeho najtemnejších a najtragickejších polohách, podobách a dôsledkoch.

            Autorom sa z vyhranených pozícií odporcov obludnej nacistickej ideológie, ako aj z pozícii úprimných českých  vlastencov obdivuhodne podarilo vniesť svetlo do viacerých neraz obchádzaných, zahmlievaných či tabuizovaných tematických okruhov. Okrem iného poukazujú na to, že aj počas II. svetovej vojny sa najväčšie zverstvá a hrôzy nacizmu diali v rámci propagandistického klišé o potrebe chrániť hodnoty (západnej, európskej) kultúry a civilizácie. Nemeckí antifašisti uväznení v koncentračnom tábore Buchenwald stáli v pozore a salutovali, keď wehrmacht vstúpil do Paríža. Svojim českým spoluväzňom vysvetľovali, že po vojne bude zachovaný nemecký Protektorát Čechy a Morava, ale bude spravodlivý a socialistický. K prominentom protektorátu patrili podnikateľské rodiny Tomáša Baťu a Miloša Havla (otca neskoršieho disidenta a prezidenta Václava Havla). Hajlovali aj vtedajší športovci a účastníci pobytov z robotníckych zotavovniach. Vo výcvikovom paláci Sicherheitsdienstu dnes sídli americké veľvyslanectvo. Po skončení vojny niektoré populárne osobnosti z oblasti umenia boli označené za skompromitovaných predstaviteľov protektorátu a najaktívnejšie im to vyčítali ich kolegovia, ktorí tiež patrili k ozdobám nacistického obdobia.

            Treba ešte pokračovať vo výpočte paradoxov nepríjemne smerujúcich do najživšej súčasnosti? Azda ani nie, ale rozhodne treba konštatovať, že publikácia presvedčivo ukazuje, čím všetkým je – v každom historickom období – lemovaná cesta do pekla na zemi. Ľahostajnosťou, karierizmom, prispôsobovaním sa okolnostiam. Aj dnešný svet má svojho veľmocenského hegemóna, ktorý si cieľavedome vyžaduje kompromitáciu svojich spojencov aspoň symbolickou účasťou na agresiách v blízkych i vzdialených – ale najmä vojensky slabších – krajinách. Aj dnes sa mediálne obhajuje rastúci vplyv Nemecka v Českej republike ako jednoznačný kultúrny a civilizačný prínos (pre zmenu pod egidou víťaznej demokracie a najmä v médiách, ktoré už monopolne ovládajú nemeckí majitelia).

A ktože si už dnes spomenie na tých, ktorí padli hrdinskou smrťou proti vtedajšej jasnej presile nacistickej mašinérie? Táto publikácia je nepochybne venovaná predovšetkým ich svetlej pamiatke.

                                                                                      Pavol Janík

 

 

Všetci sa zídeme v jednej posteli!

(Jaroslav Klus: Dejiny postele, Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2004)

 

Milí kamaráti!

            Toto tu bude recenzia. Kamarátska recenzia. Kamarátska recenzia znamená na Slovensku kladná recenzia. Nijaká irónia, nijaké podpichovanie, výlučne chvála. Na konci sa ešte zdôrazní, že autor je veľkým prísľubom do budúcnosti a že sa už všetci tešíme na jeho ďalšiu knižku, ktorá bude zaručene ešte lepšia, než je táto, a to aj napriek tomu, že už táto je vynikajúca. Druhá knižka bude teda vynikajúcejšia a tretia najvynikajúcejšia. Pri štvrtej už bude Jaroslav Klus pravdepodobne šéfredaktorom nejakého vynikajúceho slovenského literárneho časopisu a recenzie už vôbec nebude potrebovať, lebo bude jasné, že všetko, čo už potom napíše, bude vynikajúcejšie než najvynikajúcejšie. Odborne sa tomu hovorí „vynikať sa z priemeru”. Úvod máme za sebou, cesta je vytýčená, ide sa chváliť.

            S Jarom Klusom (občianskym menom Dr. Jaromír Dobehol) sa poznáme bezmála pätnásť rokov a sme kamaráti. Vzhľadom na to, že som od neho o dva dni starší, považoval som už v mladosti za povinnosť sprevádzať svojho mladšieho a neskúseného priateľa po tenkom ľade slovenskej poézie, aby sa mu hneď na začiatku neprelomil pod nohami. Často to bola márna práca. Darmo som mu vysvetľoval, že na básničkách až tak veľmi nezáleží. Že je dôležitejšie kamarátstvo. Lenže Jaromír má zložitú povahu, nie vždy práve kamarátsku. A tak, namiesto toho, aby sa skamarátil s tými správnymi ľuďmi, vyhadzoval diplomy z literárnych súťaží z okna priamo pred porotou a pri dôležitej zdvorilostnej konverzácii s velikánmi slovenských literárnych časopisov by si sa v ňom zdvorilosti nedorezal. Večne si húdol svoje a ešte sa potom čudoval, že jeho poézii akosi nechcú rozumieť. V istom zmysle možno považovať za šťastie, že do literárnych súťaží sa u nás básne posielajú poštou a nenosia sa porote osobne. Iba tak si totiž možno vysvetliť, že sa na Jaromíra sem-tam nejaká cena nalepila (ich pomerne presný výpočet nájdete na prebale jeho knižky). Pri Jaromírovej nekamarátskej povahe teda môžem pokojne skonštatovať, že jeho debut v kristových rokoch je prekvapujúco včasný, pokojne naň mohol trpezlivo čakať po ďalšej tridsaťtrojke niekde v zapadnutom kúte geriatrického oddelenia.

V čele zbierky nájdeme úryvok zo Stacha a zaručene ani to nebude náhoda. Je to nevšedná obraznosť, pre ktorú sa Dobehol hlási k Stachovej poézii? Alebo je tým dôvodom pritakanie hľadaniu zázračnosti pod povrchom všedného dňa, ako ho poznáme u konkretistov? Vari jedno i druhé, ale vidí sa mi, že je to najmä nástojčivá túžba opravdivo poznať a vysloviť sa o poznanom tak presne, ako to umožňuje (a komplikuje zároveň) mnohoznačnosť básnického obrazu. Ak sa niekomu popritom zdá, že Klus netuší, čo činí, tak ho, verte mi, dobehol.   

Je toho, pravda, veľa, čo básnik nevie. O poézii, o jej najvlastnejšom zmysle (Vrany, Cy-klus), o manželstve (Moje metropoly), o smrti (Cestou na mesiac, Mladá vdova…). Lenže on sa netvári, priznáva to v mene pravdy o človeku, a že je to zväčša pravda s nahorkastou príchuťou, za to sotva možno viniť básnika. „Z vtáčej perspektívy / zdajú sa tupé / odvzdušnené zámky“,  píše neveselo Dr. Dobehol. Sila jeho básnickej výpovede spočíva najmä v tom, že spochybňuje to, čo sme akože vedeli, o čom sme si mysleli, že to vieme, čo sa zdalo (zdá byť) istotou. Dobehol v rovine axióm viac rúca, než buduje, a pôsobivé na tom je, že to nerobí s jasavým zadosťučinením víťaza, ale s tichou prítomnosťou ľútosti, v ktorej sa v pravý čas zazrkadlí záblesk irónie: „Cestou na mesiac / berieme si len / lekvárové nebo / s chlebom / chlieb bez mučenia / požičaný z hliny / celý my / zopár desaťročí / a ľahneme si siví / s dubovou kôrkou / s náčrtkom sveta / splácame hline / hypotéku“.  

Aké sú vlastne Klusove Dejiny postele?  Čriepkovité? Útržkovité? Neúplná mozaika? Ale zaiste. A nadto, nájdeme v zbierke aj horšie básne, nepáči sa mi napríklad Veršovanka o ženách, zdá sa mi trochu lacná na pozadí ostatného, nepáči sa mi ani občasná Dobeholova koketéria s kvázi rýmovaním, ktoré by sa rado zdalo objavnou asonaciou a ktoré dajaký iný recenzent dokonca pochvalne nazval čímsi ako prejavom citu pre rytmus. Ak ale mávnem rukou nad podobnými kozmetickými vadami, o ktoré sa navyše možno s kadekým priečiť, zostáva podstatná otázka, meritum veci: ako naplniť túžbu po jasnozrivom pochopení, celistvosti a harmónii v chaotickom, hodnotovo roztrieštenom a disharmonickom svete? Dobeholova zbierka je, zdá sa, svojráznym pokusom odpovedať v podobe opatrne (nie opatrnícky!) vyslovenej správy o stave sveta, o tom, že takto to vidím ja, takto to bolí a znepokojuje mňa a, čestne priznané, len toto viem o tom všetkom povedať.  V dotyčnom slovnom spojení je pritom len klamlivou časticou. Dobehol toho totiž vie dosť, vie najmä to, že nikdy nebude vedieť všetko, a že to, čo vie, sa dozvedal ťažko a bolestne, lebo poctivo. Byť poctivý znamená tiež napríklad bez hanby priznať, že niet absolútnych právd a večných pevných bodov, že okrem iného, napríklad „mesiac nie je / ale len spätné zrkadielko / jedinej hviezdy / s ktorou sme si / na vlastnú kožu / potykali“. A inde: „Zrejme len zrejem / ešte mi tŕpnu / slová na jazyku / nebudem víno / tohto roku / pravdy sa vo mne / nedorežú“. Pokiaľ ide o mňa,  toto beriem s ďaleko ľahším čitateľským srdcom, než poučné svalnaté tirády, ako chytiť život za pačesy a urobiť ho jasným ako facka. 

Ešte z jedného uhla pohľadu je Dobeholova zbierka, presnejšie jej druhá časť, Balada o slame, pozoruhodná. Jeho kamarát Marián o nej píše, že „je súborom poetických rustikálnych výprav do dediny, za mesto…” a Orava sa „v jeho optike mení na akési takmer až zázračné slovenské Macondo…

Ak by to o poetických rustikálnych výpravách za mesto mala byť pravda, potom by sme z Dobehola razom urobili bratislavského turistu, ktorý sa cez víkend vybral na prechádzku pokochať sa krásami vidieka. A to by bola nielen hlúposť, ale v mravnej rovine aj lož. Dedina v našej poézii bola odjakživa idylkou, vhodným kontrapunktom k skazenému mestu, svetom (ušľachtilej!) práce, „ľudí ako vosk”, ako napríklad kedysi v 1. polovici minulého storočia napísal jeden za všetkých. Slovom, dedina z okna bratislavskej kaviarne. Pozrime sa, čo vidí Jaromír Dobehol z učiteľskej bytovky v Oravskom Veselom: „S odistenou jeseňou / v zátylku / pílime ticho na zimu / od otca k synovi / od rána do tmy / v sklenenom predklone…” Alebo z Čiernych plachetníc: „Z kostolov plynú / čierne plachetnice / pokašliavajúca flotila / tiahne opäť do boja / posilnená dúškom / orgánovej hudby / do boja s dychom / ktorý už ťažko / chytiť za pačesy“. Alebo v Babom lete: „Konáre krčiem / sú obťažkané / červenými tvárami / zrelých chlapov / ktorých ženy čakajú / na zemetrasenie / aby konečne opadli / a boli dobrí / aspoň na koláč / po ktorom by stratili / svoje ženské krivky / a vyzývavo sa zaokrúhlili“. A ako ukážka neruralizmu by sa dalo citovať napospol všetko. U Dobehola sa možno dedina javí ako Macondo v porovnaní s jej literátskymi opismi z minulosti, ale fakticky má k realite nekonečnekrát bližšie. Dobehol totiž vidí dedinčanom nielen do hrncov, ale aj do spální a spovedeľníc, je s nimi doma, za humnami aj v krčme, slovom, rozumie im a pozná ich. Niet v jeho veršoch s témou dediny turistického ochkania, ani chlapáckeho potľapkávania po pracovitom roľníckom ramene, ani veľkohubých ód, na aké sme u nás bežne zvyknutí, a aj preto tieto básne patria k tomu najlepšiemu, čo si v Dejinách postele môžeme prečítať.

Čo dodať na záver? Hádam len toľko, že po tuctoch po kamarátsky vytlačených zbieročiek poetického bľabotu som si konečne znova prečítal niečo, čo bez dlhých rečí možno označiť za ozajstnú básnickú výpoveď a k čomu bude dôvod vrátiť sa nielen v prípade, že budem mať cestu okolo zberných surovín.

                                                                                                                      Tomáš Milata

 

 

Kázeň z minulých čias

(Gabriel Németh: Slnko nad básňou, Interart, Košice 2005)

 

   Stačí si prečítať báseň (str. 41), podľa ktorej bola nazvaná básnická zbierka, a získate prehľad o výpovednom charaktere všetkého ostatného. De facto ide o texty, ktoré vonkoncom nemožno pokladať za básne. Jedinou výnimkou je textová kreácia Vysmädnutá (str. 42), patriaca však do básnického štandardu. Dva výtvory, Jarná bolesť (str. 24) a Nad veršami maestra (str. 26), upozorňujú na seba iba tým, že sú venované V. Kondrótovi a M. Rúfusovi. Áno, v prípade Németha môžeme oceniť jeho nespornú snahu zliať sa s Bohom, tešiť sa všedným maličkostiam vo vzťahu k žene. Ale nič viac. Dostáva sa do tranzu s vecami akoby pri mystickom zážitku, kedy nadmieru útlocitne splýva so svetom. Ak „vidí” každý detail jasne a zrozumiteľne, ako zapadá do celku, z ľudského hľadiska je takéto iracionálne osvietenie pochopiteľné, no pre skutočnú poéziu býva sebazničujúce. Pre neadekvátny jazyk – buď hovorový, alebo preexponovane obrazný na báze pseudofilozofického eklekticizmu. Darmo si autor praje: „Ten okamih chcem/ zvečniť v básni/ pretože bol/ nekonečne krásny” (str. 13). V rámci bežnej konverzácie ostalo pri želaní.

   Čitateľ na viacerých miestach nájde ukážky školáckej tvorby (Modrý sneh, str. 11). Jednoslabičné i gramatické rýmy dokonca v infinitíve, priamočiara naivno-sentimentálna opisnosť bez možnosti interpretácie, množstvo genitívnych metafor… Priveľa básnenia o básni, básnikovi a básnení, kde ústredným motívom sú vzťahy medzi mužom, ženou a Bohom. Na ploche štyridsiatich dvoch strán textu možno dohromady napočítať šesťdesiatosem variácií štyroch slov – báseň, básnik, básnický, poézia! Németh sa vehementne usiluje presvedčiť čitateľa o svojich múdrostiach, no frázy každodenne vyslovované ako morálne ponaučenia majú opačný účinok.

   Napríklad z „veršov” vyplýva, že Boh je výnimočne dobrotivý, dopraje milencom a nemá nič spoločné s utrpením, lebo „jeho riekou bolesť nikdy nevyteká” (str. 20). Inde o rovnakom myšlienkovom výsledku svedčí tvrdenie, že „Boh nemúti čisté vody” (str. 40). Čo si o ňom myslieť? Nuž nie nadarmo J. Urban raz napísal, že namiesto ošúchanej vety – Boh je absolútny a všemohúci – treba radšej použiť slovné spojenie – Boh je ten, kto dáva kôstky do marhúľ. Németh si zvolil prvoplánový spôsob vyjadrovania, ignoruje všetko, čo sa dosiahlo na poli duchovnej poézie. Jednoducho povedané: kvalitná poézia si vystačí s menej famóznymi konkrétnymi slovami a na opis akejsi všeobjímajúcej lásky vôbec netreba adjektívum všeobjímajúci a substantívum láska.

   Németh vedie kázeň z minulých čias, na kazateľnici moralizuje dav: „Pravú lásku si však nekúpiš/ tú vyvážiš iba skutočnými citmi” (str. 29). Čitateľ je nekompromisný, nezaujíma ho, kto je autor. Ak by sa v jeho božom chráme nachádzali predstavitelia katolíckej moderny, museli by prevracať oči.

   V súčasnosti je averzia voči postmoderne úplne prijateľná z mnohých dôvodov, no urobiť krok späť v rámci tradičnej poézie je bezvýchodiskovejšie, ako ju zopakovať.

   Vypovedajúci subjekt ustavične túži byť Bohom. Hovorí, „že bez lásky/ je človek/ ako nebo bez Boha” (str. 17). Čo je ochotný ešte dodať? „A pritom stačí/ tak málo/ vždy nosiť/ chlieb v srdci/ a rozdávať ho tak/ aby ti zostalo/ zopár omrviniek” (str. 17). Ak teda chcete, načúvajte božiemu hlasu, ktorý mentorsky prýšti z knihy Slnko nad básňou! Čí je onen boží hlas? Aká poézia z neho vanie? Sám kazateľ vám odpovie: je to báseň, „z ktorej klíči/ moja poézia” (str. 19).

                                                                                                     Radovan Brenkus

 

 

Ozvena na viac podôb

(Ingrid Lukáčová: Duo s ozvenou, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2006)

 

   Básnická zbierka sa skladá z dvoch častí – Rezonancia a Si a ja. Zlievanie ženy s prírodou, panteistické tendencie, sexuálny podtext a naturálny obraz pre obraz často zasahujúci do ontologických aspektov, to všetko je príznačné pre verše, ktoré vymedzujú nejasnú budúcnosť. Útek pred sebou samým sa zdá riešením, ako sa s ňou vysporiadať.

   Vnútorný hlas či hlas Boha sa v ženskom subjekte stáva sprostredkovateľom medzi mužom a prírodou. Natoľko, že hrdinka sa spredmetňuje do ozveny. Ako echo bez odpovede na volanie nachádza východisko v splývaní s prírodnými motívmi, v ktorých podklade vidí vlastné zrkadlo. Lukáčová vo svojom chvení prežíva istý druh slobody, nádeje, chýbajúcej v bludnom napredovaní spoločenských vzťahov.

   Porovnáva ozvenu, a teda aj seba s váhaním na štartovacej čiare (str. 57). Na jednej strane odvaha rozbehnúť sa v pravom okamihu, na druhej strach, či ako odozva na výstrel nezasiahne niekoho iného. Veru, keď sa životu vracia zmysel, trebárs v partnerskom zväzku. Podobných viacinterpretačných miest je len zopár, najmä v druhej časti zbierky.

   Duo s ozvenou ako celok predstavuje situačnú opisnosť náhodne poskladaných obrazov s výnimočne narušeným schématizmom podmet-prísudok, na úkor výpovednej myšlienkovej hodnoty. Členenie textu síce spôsobilo mnoho ukrytých prirovnaní, no verše tak či tak budia dojem nezávislých konštatovaní. Podstatnú okolnosť nenarušili ani tri faktory – vstúpenie niekoľkých pôvodcov alebo nositeľov deja do viacerých stavov (v centre diania je pojem ozveny a s ním súvisiace slová zvuk, dozvuk, pieseň, hlas…), variovanie refrénov a formálny návrat na začiatok: „skala číta zapísané právo// zrelá žena hreje budúce matky” (str. 66). Tie sú však iba výsledkom korekcií psychologického automatizmu, ktorý sa občas blysne stachovským podložím: „severným krídlom z tenoru/ kradne vietor vyššie OZVeny// špotkám sa/ ševelím/ mám svoju pieseň/ veno/ meno/ osud/ krížik vo vajíčku// rozmarne sa tvorí moment súcna// konárom láska predýchava pľúca” (str. 17). V prípade Lukáčovej teda vedie k ornamentalizmu s umelými väzbami slov.

   Keby sme experimentálne zoskupili všetky verše z prvej časti, ktoré sa týkajú hlavnej témy, získali by sme nesúrodý konglomerát o ozvene s jedinou sentenčnou výnimkou: „vyčkávame na činnú OzveNU/ či vyspieva nás z tôní/ pri adamovom rebre” (str. 37). Ako pars pro toto je zrejmým dôkazom spomenutej situačnej opisnosti, keďže k takému experimentu vytrhávania z kontextu oprávňujú mnohé vecné dôvody. Hlavným argumentom je, že ide o text, ktorý má viac znakov lyrického ako epického charakteru.

   Naproti tomu druhá časť zbierky vykazuje menšiu situačnú opisnosť (str. 44 – 49), a tak výraznejšie súvislosti. O jej menšej miere svedčí samotný motív tejto časti: „SI za oknom// som za oknom/ celá JA// dve pohľadnice z božej fotoslužby// vypadli sme z neba” (str. 43). Potom nasleduje: „SI a JA/ sme dovedna/ nahraní forte piano// mužný vietor píska/ duo s oZVENOU” (str. 50). Napokon pokračuje lyrika v duchu situačnej opisnosti prvej časti zbierky, kým sa neobjaví záverečná fáza motívu: „SI a JA/ vspievaní/ ozývajúci sa/ sme” (str. 63). A to je všetko, čo nám Lukáčová ponúka.

   Veľmi vzdialene pripomína intelektuálne experimenty M. Haugovej. Hoci M. Haugová v súčasnosti už nemá čo povedať, predsa len svojím jazykom nedokázala stratiť výpovednú myšlienkovú hodnotu vlastnej poézie. Abstraktnej preexponovanosti sa Lukáčová nevyhla ani v tejto básnickej zbierke, pričom najmarkantnejším príkladom je toto rozpíjajúce sa prirovnanie bez posunutia obrazu dopredu: „Ozvena hlasná ako večnosť/ večne sa chváli dorastaním/ v človeku” (str. 10).

                                                                                                     Radovan Brenkus

 

 

 

Subkultúra fantastiky – neznámy jav?

(Jakub Macek: Fandom a text. Vydavateľstvo Triton, edícia Trifid, Praha 2006, 148 strán).

 

Knihu Jakuba Macka Fandom a text pokrstili v pražskej predajni „Netopejr” 23. novembra 2006. Dvadsať rokov po Třech esejích o české scifi od Ondřeje Neffa, desať rokov po Slovníku české literární fantastiky od  Ivana Adamoviče a týždeň po Průvodci paralelními světy od Aleša Langera vyšlo ďalšie odborné  dielo o českej fantastickej literatúre a jej čitateľoch.

Štúdie „Fandom – subkultura textu” a „Profesionální česká SF a F periodika před rokem 2000″ sa venujú recepcii textu v českej obci fanúšikov fantastiky. Macek chápe fandom ako nositeľa subkultúry, ako ukazuje tiež v dodatkoch „Muggletonův post-subkulturalismus a postmoderní autenticita” a „Mezi Star Trekem a Dallasem”. Štúdia „Profesionální česká SF a F periodika před rokem 2000″ sa zaoberá dejinami prvého desaťročia porevolučných fandomových periodík, analyzuje základné formy komunikácie v československom fandome, najmä časopisy Ikarie, Nemesis, Interkom, Dech draka a Ramax.

Dlhodobý deficit teórie vo fandome je známy. Subkultúra, ktorá deklaruje aj dokazuje ako svoju vlastnosť tvorivé myslenie a inovačnosť, sa v Čechách zatiaľ málo (a na Slovensku ešte menej) venuje teórii fantastiky. Pravda, už desaťročia prekvitá jeden druh odborného záujmu o modernú fantastiku (FS), a to fandomová (vnútrožánrová) publicistika. Tá však trpí nedostatkom odbornej metodológie a – parafrázujúc Kanta – je viac „nekritickou kritikou”, než vedeckou analýzou. Publicistika, faktografická deskripcia a fandomové diskusie sú nepochybným prínosom, no nemôžu nahradiť teoretickú analýzu. Nepatrím k zlomyseľníkom, ktorí by tu využili príležitosť na pitvanie príčin a neblahých následkov dobrovoľného uzatvárania sa do povestného „geta fantastiky”, hoci to je vďačná sociologická téma. Naopak, teší ma, že v poslednom čase sa objavujú aj u nás odborníci, ktorí nadväzujú na explozívny  rozvoj teórie fantastiky v zahraničí. Tento druhý prúd, či ho nazývame „akademickým”, „univerzitným”, „mainstreamovým” alebo ináč, vyrastá z profesionálnej práce, z vedeckej metodológie, z interdisciplinárneho prístupu a z obsahovej inovatívnosti. Formujú sa základy teórie fantastiky (modernej, predmodernej aj postmodernej) a na tom nič nezmení nadšená amatérska nostalgia za pôvabmi večných začiatkov na zelenej lúke.

Príslušnosť diela k fantastickému žánru definuje viac jeho recepcia publikom, než zámerná snaha autora o fantastickú tvorbu. Objektívny pohľad do zákulisia fandomu, „za fasádu produkcie textov označovaných ako fantastika, odhaľuje pevné a živé spojenie vedecko-fantastického textu s fandomom,” upozorňuje autor. Preto je škoda, že v knižnej publikácii neaktualizoval časti, ktoré vznikali okolo roku 2000. Nejde len o faktografiu, o české periodiká a o niekoľko diel slovenských autorov (napríklad dejiny Slovenská fantastika do roku 2000, Ondrej Herec – Miloš Ferko, Bratislava 2001). Úvahy o fandome ako o sociálnom jave by možno podporil prístup k modernej fantastike z hľadiska etnológie a folkloristiky, naznačený v štúdii „The Heritage of Folk Prose in Modern Fantastic Fiction” (Ondrej Herec, 2003). Ale to iba na okraj: nepovažujem za korektné vyčítať autorovi, že napísal text, ktorý chcel napísať, a nie taký, aký by si čitateľ predstavoval. Hodnotu knihy by však podstatne zvýšil vecný a menný register.

Jakub Macek sa už niekoľko rokov profiluje ako výrazná postava českých mediálnych štúdií a napísal niekoľko pozoruhodných prác. Patrí k nim aj kniha Fandom a text.

                                                                                                                             Ondrej Herec

 

 

 

Kniha, ktorá poteší

(Anita Tešovičová: Spod pokrievky, alebo čo sa doma navarilo. Bratislava, Epos 2006, 208 strán.)

 

Kniha dokáže veľa. Sú knihy, ktoré poučia, knihy, ktoré pobavia, rozveselia… Málo je kníh, ktoré potešia. Žiadny recenzent by nedokázal charakterizovať publikáciu lepšie, než sama autorka: „Ako povedal ktosi múdry, spomienky sú rajom, z ktorého nás nikto nemôže vyhnať.”

Celé tisícročia je všeobecne známe, že rodina je v kríze. Údajne už na ktorejsi klinopisnej tabuľke sa pisár ponosoval, že mládež je skazená a rodina nie je taká, ako v minulosti. Anita Tešovičová píše o plnom, na zážitky bohatom živote, najmä o svojej rodine. Úctu k odvahe, s ktorou vyšla na verejnosť so svojím súkromím, prevyšuje obdiv k láske a pocitu súdržnosti, ktorými dokazuje, že takých rodín je veľa, bez ohľadu na médiá, ktoré sa predbiehajú v pitvaní domácich hororov, akoby neexistovali normálni ľudia a slušné rodiny. „Všetky osoby, udalosti a miesta činu sú autentické,” upozorňuje autorka: časy nie sú vždy ľahké, ona však opísala peripetie doby s odstupom a humorným nadhľadom.

Všetci sme mali detstvo a každý raz vyhodil symbolickú bábiku detstva z okna vlaku (hoci to nemuselo byť práve vo vláčiku z Rajca do Žiliny), všetci sme mali nutkanie podnikať dobrodružné cesty a každému, keď ochorie a zostarne, padne čoraz ťažšie aj cesta autobusom mestskej dopravy z bytu k lekárovi. Všetci poznáme ťažkosti s vymýšľaním odpovedí na otázky detí, hoci nie každému napadne dostať sa do problémov pri odpovedi na filozofickú otázku „Z čoho je svet?” vysvetlením, že je ušúľaný z plastelíny. „Vidí náš chlapček bábätko v kočíku: – Kto to zošúľal? – Jeho mamička a tatíčko, – vravím nepremyslene a hneď sa ľakám, ako pri pohľade do detských kočíkov začne vykrikovať: – Toto je pekne zošúľané, tamto ešte treba došúľať!”

Dobre by bolo, keby s deťmi nerástli aj starosti. Starosti so školským prospechom, starosti s láskou, manželské starosti: „Schopnosť hádať sa správne si vyžaduje tréning. Naše boli hádky boli spočiatku neproduktívne a často trvali aj od večera do rána. Obaja sme totiž pracovali v brandži, kde sa vyžaduje dobrá slovná zásoba.”

A spoznáme aj existenčné starosti, problémy v zamestnaní, finančné, rodinné aj spoločenské problémy. Žijeme v spoločnosti, ktorá by mala byť organizovaná tak, aby nám uľahčovala život. Často nám ho komplikuje. A niekedy si ho komplikujeme sami. Chceme dovolenku či auto (najradšej obidvoje) a až keď sa nám pokazia, potešíme sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie: „Určite je to lepšie, ako keby niekto umiestnil pod kapotu nálož s výbušninou.”

Prácu v rozhlase mnohí pokladajú za atraktívne zamestnanie. Majú pravdu, ale každá minca má dve strany. Je to zamestnanie ako každé iné, ale žiadne zamestnanie nie je ako každé iné. Črty o rozhlase poskytujú zasvätený aj úsmevný pohľad do zákulisia. Anita Tešovičová i jej manžel pracovali v rozhlase desaťročia, nie je však pravda, že s hosťami odchádzajúcimi z ich bytu sa lúčili srdečným: „Dopočutia!” Stalo sa im to len raz.

O obsahu by sa dalo písať veľa, ale načo? Každý príbeh sa končí tak, ako sa patrí – pointou. Jednu si požičiam: „Ale čo vám budem všetko našepkávať? Príďte si na to sami!” Zbierka je napísaná ľahkým a pútavým štýlom, rozprávačské umenie vyrastá z celoživotnej práce so slovom v rôznych podobách a žánroch, rodinné humoresky sú prehľadne sústredené v štyroch častiach, zodpovedajúcich obdobiam života (Detstvo, Akí sme boli, Rozhlasové extempore, Akí sme). Niekto by možno prirovnal príbehy o živote k štyrom ročným obdobiam, lenže toto je kniha o večnej jari v duši, ktorá vlieva jarné slnko a optimizmus aj do čitateľa.

Memoárová literatúra od nepamäti patrí k pamäti národa. Spomienky má každý a sú rôzne ako ľudia, ktorí ich píšu. Publikácia Spod pokrievky, alebo čo sa doma navarilo nepatrí k tým, v ktorých sa autor hrdí, ako by sa bez neho svet nezaobišiel. Sú to spomienky, aké píšu ľudia, bez ktorých by sa svet naozaj nezaobišiel, o ľuďoch, ktorí žili ako my všetci, láskyplne spomína na dobrých ľudí s úsmevom dobrého človeka. Takí žili v každom čase – to je posolstvo Anity Tešovičovej.

K úspechu iste prispeje aj kvalita knihárskej úpravy, grafika a tlač.

                                                                                                 Ondrej Herec

 

 

Dalimír STANO – Edo je deväť

(Dalimír Stano: Edo je deväť, VSSS, Bratislava 2006)

 

            Básnická zbierka Dalimíra Stana je už jeho šiestou knihou v poradí. Básnik košickej strednej generácie začínajúci viazaným veršom, známy svojimi sonetmi, ktoré vysoko hodnotil aj sám Vojtech Kondrot, opúšťa plochu svojej predchádzajúcej viazanej zmyslovosti a púšťa sa v tejto zbierke do slovného experimentu.

            Experimentuje s technikou a vnútornou štruktúrou verša, ale predovšetkým fúziou cyklickej básne, jej odpoveďou alebo pointou v českom jazyku a určitou formou japonského trojveršového hajku s paradoxom a prítomnou asociačnou mnohoznačnosťou. A na druhej strane s parodickou, formou čiastočne vsunutého epigramu.

            Monológ s vnútorným dialógom na minimalistickej ploche je u neho akési nóvum, aké doteraz veľmi nepoužíval. Scivilňuje svoju poéziu a abstrahuje z nej koncentrát, na ktorý nepotrebuje veľa slov, aby spriesvitnil obyčajným slovom zámer svojej súkromnej skúsenostnej poézie. Stáva sa ním tak básnická skladba, ktorá sa sústreďuje okolo hlavnej postavy – Eda. Sú tu až filigránske postrehy, bôle a prehry, či až kanonické konštatovanie a rozčarovanie jednotlivca v tomto čase a v tomto priestore: „Edova mama sedí/ v kresle/ a Edo kreslí// úplne iné prítmie/ ako za záclonami/ a ako za sklom…/  (str.9)

            Zamýšľa sa nad každodenným počínaním človeka, kde na priestore krátkeho trojveršia dokáže konštatujúco riešiť jeho všedný problém a okamih existenčnej prítomnosti odcudzeného mestského človeka, podotýkam, bez akejkoľvek gradujúcej fikcie, a ktorý zakončuje presným uzuálnym paradoxom: „Edo má blízko k smrti/ keď píše o počatí/ na chvíľu umrie// a jeho zmŕtvychvstanie/ je iba ďalšou stratou/panictva// žeravý prvý dotyk/ vlažný bozk/ ako mi (medzitým)/ povedala.” (str.61)

            Osamotený Edo, sčasti podvedený vlastnou ilúziou, kráča svojím životom, síce poznačený, ale vnútorne neotrasený, ohmatáva a hladí tento svoj svet ako studenú mramorovú dosku, keď si o sebe myslí: „Edo je ako halier/ alebo slabá karta/ keď ona rozdáva/ slová len ako sú/ obrazy nahoty/ a z hudby vzdych…” (str.60)

            Všetky názvy jednotlivých básní Dalimíra Stana v tejto zbierke sú jednoslovné –  lievik, črta, plátno, hus, trik. Akoby nimi zvýrazňoval platformu básnického slova, ktoré môže komunikovať, a aj komunikuje so svojím okolím aj bez rozviatej metaforickej gestikulácie. Výnimku tvoria iba dva cykly Socha svobody (s deklarací závislosti) a Symfonie (s ódou na radost), ktoré sú napísané českým jazykom.

            Socha svobody (s deklarací závislosti) – básnický cyklus, ktorý v ôsmych častiach paroduje na Soche slobody v New Yorku americkú a svetovú civilizačnú prítomnosť: „zůstal mi smutek a taky marná lítost/ že jsem tě nemiloval/ promiň mi neuměl jsem/ a nechtěl jsem se učit/ byl jsem tak moudrý/ takový všeuměl…” (str.18) a inde: „však sedm světadílů je mi teď svědkem/ jak sedm ostnů/ když vezmou do pařátů/ tvou i mou zrůdnost/ i datum na ůčtěnce/ namísto spropitného na tácku pro Alláha/ který se směje…” (str. 23). Samozrejme, hovorí o slobode, vlastnej, osobnej, nie o fikcii zakotvenej v akýchsi politických deklaráciách. Je to odkliata súčasnosť položená k nohám čitateľa, možno akási nenahmataná ilúzia z nedostatku, snáď neurčitých grimás na pokračovanie, ale určite dnešok pretavený do poetického textu.

            Symfónie (s ódou na radost) – tento cyklus zachádza ešte ďalej ako predchádzajúci, pomenováva, a nie iba konštatuje. Zachádza až za obzor a pocit ľudského odcudzenia  a osamotenosti v tzv. krajine zázrakov dneška, avšak bez tej Alice v ríši divov: „běhal jsem/ pustým městem/ a pak jsem našel cestu/ kterou znám/ tu co mi připomína/ tenhle svět a taky tu/ kterou se vydal i můj syn…” (str.41) a inde: „spěme a modleme se/ my všichni nemohoucí/ byť jenom za svá těla/ která si nežádají/ a přece pořad víc/ ach napít se/ z kaluže mrtvé vody…ach žít/ alespoň ješte chvilku/ kdy se dá zapomenout/ že není Bůh…” (str.43)

            Tu by som sa chcel pozastaviť; žeby to bola pietna poklona pánom básnikom, ako sú Ján Skácel alebo Václav Hrabě? Najmladšia a mladšia generácia básnikov na Slovensku v niektorých svojich literárnych počinoch koketuje a požmurkáva aj po iných básnických technikách, než sú klasické európske viazané básnické systémy, ako je sonet, balada a i. Skúšajú techniky, ako  je napr. korejské sídžo alebo japonské hajku. Existuje teoretická úvaha o tom, že vlastne hajku by sa mohla písať a rozposielať aj vo forme SMS.

            Dalimír Stano je veľkým hľadačom a bežcom na dlhé trate a poéziu považuje skôr za rehoľu toho najtvrdšieho rádu. Pretavuje ju (na obraz svoj) osobitým spôsobom, keď hovorí: „slová sa ponáhľajú/ smelo a usporiadane/ ako keď zadržíš dych… 

                                                                                                    Ireney Baláž

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.