prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.
Názory Ľudovíta Štúra na formu štátu a riešenie slovenskej otázky podľa jeho predstáv
Ľudovít Štúr a názory na formu štátu
Štúrova absolutizácia štátu, jeho viera v silu a spravodlivosť štátu, rešpekt pred všetkým, čo zo štátu vychádzalo, sa prejavili aj v jeho náhľadoch na formu štátu, kde bol jednoznačne stúpencom monarchistického princípu. Pravda, otázka formy štátu nie je iba otázkou hlavy štátu, resp. formy vlády. V dnešnom význame rozumieme pod formou štátneho usporiadania všeobecne označovaného ako forma štátu popri forme vlády aj formu štátneho zriadenia a politického režimu. Mnohé z otázok spadajúcich do formy štátneho zriadenia všeobecne i konkrétne v Uhorsku sa bezprostredne dotýkali Slovákov a súviseli s programom slovenského národného hnutia, ktoré sa prostredníctvom Ľudovíta Štúra k nim vyjadrilo, resp. na ne reagovalo.[i]
Rovnako bola významná, a to aj z praktických pohľadov, otázka formy vlády, v konkrétnej situácii otázka monarchie či republiky. V nej sa Štúr, ako je známe, k republikánskym konceptom nikdy nedopracoval, aj keď možno súhlasiť s tým, že „duch štúrovskej mládeže je demokratický, samu seba považuje za akési republikánske združenie“.[ii] Pravda, aj v radoch štúrovcov boli, pokiaľ ide o radikálnosť aj vo vzťahu k štátnej forme, určité diferencie, no Štúr bol orientovaný jednoznačne demokraticky, nie však republikánsky.
Štúrov obdiv monarchie, monarchistickej vládnej formy je azda jedinou časťou jeho filozofie štátu, ktorú nemožno zdôvodniť ani konkrétnymi pomermi v rakúskej ríši, ani záujmami uskutočnenia programu slovenského národného hnutia, aj keď sa niekedy dôvodí tým, že Štúr videl prednosti monarchie najmä v schopnosti vytvárať a udržať pevný a celistvý štátny útvar zjednocujúci Slovanov. Zdá sa byť správnejší názor, že odpor k republikanizmu a vôbec „odpor k novým sociálno-politickým prúdom, kotvil u Štúra v oblasti ideovej“.[iii]
Oblasť formy štátu a špeciálne monarchistickej vládnej formy predstavuje takto jednu z tých oblastí, v ktorých Štúr najväčšmi podliehal vplyvu Heglovej filozofie a kde ju najmenej kriticky a tvorivo preberal.
Vyzdvihovanie úlohy osobnosti v dejinách, priznávanie práva a potreby, resp. objektívnej nevyhnutnosti posledného rozhodnutia panovníkovi u Hegla, prevzal Štúr takmer v plnom rozsahu, ako to ukazujú mnohé miesta z jeho literárnych statí a článkov.
Je to predovšetkým otázka vzniku štátu a kritika Rousseauovej teórie suverenity ľudu, kde Štúr jednoznačne vystupuje za monarchiu a monarchu, monarchiu ako štátnu formu, tá je podľa neho najoptimálnejšou formou vyjadrenia, uplatnenia a presadenia jednotnej rozumnej vôle, ktorá je základom pospolitosti a štátu, zabezpečujúca jeho silu a stabilitu. Iba v rámci tejto vládnej formy môže štát náležite plniť tie úlohy, ktorých plnenie Štúr od neho očakáva. Dôkazom štátotvornosti monarchu je podľa Štúra príklad Napoleona vo Francúzsku, ktorého vôľa viedla k obnove pospolitosti a štátu na tamojšom území. Štúrov obdiv pre monarchiu bol podmienený aj presvedčením, že práve táto vládna forma vytvorila optimálne podmienky na uplatnenie pravej slobody.
Stotožňovanie slobody a rozumnosti v štáte, kde rozum prichádza k svojmu povedomiu, viedlo k hľadaniu formy vyjadrenia objektívnosti ducha a pravdivej vôle; takouto formou bol zákon, ktorý je „vůle pravdivá, rozumná a tak svobodná, jenž sama sebe chce, i řídíš-li se zákonem, řídíš se svobodně, t. j. rozumem a poněvadž jest rozum podstatou tvou a jen rozumem jsi tím, čím jsi, řídíš se sám sebou, nejsi v porobě nikoho, ale jsi sám pánem svým“.[iv]
Vystupovanie proti právu a zákonom štátu z pozícií patriarchálneho stavu, ktorý proti právu stavali prívrženci patriarchálneho stavu, Štúr odsudzuje. Tak isto odsudzuje tzv. subjektívne chápanie slobody a práva, podľa ktorého by sa jednotlivci mali vyjadrovať k všetkému, čo sa v štáte deje, a len to možno považovať za zákon, s čím všetci jednotlivci vyslovili súhlas. Takúto situáciu či požiadavku tvorby práva a zákonov Štúr odmieta, a to apriórne. „I v demokracii musí někdo, pak-li národ vojnu aneb jiné podniknutí uzavřel, na čelo jako vůdce přední postaven býti, aby vykonal, co potrebného jest.”[v] Teda v každom štáte musí byť niekto, kto rozkazuje, a niekto, kto poslúcha, pričom podstatné je, či rozkazujúci prikazuje konať to, čo je skutočne rozumné, objektívne, čo by každý svojím rozumom taktiež robil. V tomto prípade ani nezáleží na tom, kto rozkazuje a kto poslúcha.
Vyvstáva však otázka, aká je na uplatnenie tohto rozumného najideálnejšia štátna forma, resp. prostredníctvom akej štátnej formy sa môže takto vymedzený účel štátu optimálne dosiahnuť. Štúr reaguje na vtedy rozšírenú tendenciu, že ideálnou štátnou formou je z hľadiska abstraktného uvažovania slobody republika, a odmieta ju.
V procese vývoja štátnej formy zaujíma republika až druhé miesto za formami prvotnými (stav patriarchálny, teokracia a prvotné kráľovstvo), ktoré podľa Štúra ani nemožno v pravom zmysle slova nazvať štátmi. Po zániku týchto foriem objavujú sa na historickej scéne republiky, aristokracie a vazalské štáty, v ktorých „zákonů ovšem stáva, ale vykonávaní jejich jest více z lásky k rodišti, pokrevným svým, k zemi pocházející, z obyčejů a mravů plynoucí. Právo mají jen někteří a rozhodnutí všeobecná, ponevádž duch ještě o svobodě své neví, nepocházejí z ducha národů, vlády, ale z náboženství a od tlumačů vůle Boha.”[vi] Vyvrcholenie vývoja štátnej formy nastáva vtedy, keď „konečne duch sám sebe v svobodě a nekonečnosti se pojme, vůli svou předmětem myšlení svého učiní a rozumem seznanou zjevnou udělá, kteráž jest zákony dané, nařízení, jenž jsou vůle pravá, sama sebe chtějící, jež ale každý subjekt sebevědomý rovně chce a chtíti musí“.[vii] Vývoj štátnej formy k svojmu vyvrcholeniu je viazaný na stotožnenie rozumového poznania a vôle jednotlivca s vôľou celku, štátu, nadobudnutím plnoprávnosti všetkých jednotlivých občanov, zaručenej povýšením objektívnej, rozumnej vôle na zákon, odstránením rozporu medzi individuálnou vôľou a vôľou zákonodarcu.
Na tomto dosiahnutom stupni „zákony – vůle rozumná, chtěná, nevykonávají se však jen z lásky k rodišti, z dobré vůle atd., ale jsou povinnostmi, jenž vykonávati se musejí. Rozhodnutí jest při národu, t. j. národu s vládou spojenému, aniž jest více zde třeba ptáti se po vůli boží, neboť vůle boží čili rozumná jest v zákonech, v ustanoveních státu. Z tohto pozůstáva monarchie, kteráž jest vrchovisko zřízení státního.”[viii] Monarchia sa teda u Štúra dostáva na vrchol pyramídy štátnych foriem; v ďalšom Štúrovom výklade úlohy štátu a vlády a tým i monarchu ako jej zosobnenia sa dostáva až k absolutizácii a sakralizácii štátu i monarchu.
Národ podľa Štúra musí byť ako jeden celok v najužšom spojení so svojou vládou, jedine vtedy môže byť slobodným a rozumným. Táto rozumnosť a sloboda sú stelesnené vo vláde. Preto všetky rozumné národy si svoju vládu ctia a považujú ju za najvyššie vyjadrenie všeobecnosti. „Hlava, vládu túto reprezentující, sluje majestas (vznešenosť, zvrchovanosť), t. j. nedotykatelná, národu samému posvátná a v hlave této ctí se sám národ, nebo pokud jí stává, on sebou, jako rozumný, se řídí, v řadě jiných národů, co osoba, stojí a dle své vůle jedná a v světe působí.”[ix]
Medzi vládou a národom je organická jednota a spojenie, ako je spojenie hlavy s telom, a ako telo bez hlavy, tak i hlavu bez tela odmietajú; z toho dôvodu iba spojenie oboch, jednota vedomia zaručuje život. Preto akékoľvek pokusy ohraničiť vládu, zviazať jej ruky sú nerozumné, otvárajú cestu svojvôli a vzburám. „Vláda musí mít dostatečnou sílu a postačující prostředky, aby vůli skutečnou a pravdivou provésti a často i pri odporech, z neznámosti pocházejících, uskutečniti mohla.”[x]
Štúrova apologetika monarchizmu súvisela do určitej miery aj s jeho názormi na význam vynikajúcich jednotlivcov, osobností v dejinách a živote národov, ktoré vyslovuje príležitostne vo všeobecne-teoretických prácach typu jeho historických prednášok alebo v recenzii životopisu Obrenovičovcov, tak aj konkrétne vo vzťahu k slovenskému národu, ktorého záchranu okrem iného vidí aj v objavovaní veľkých osobností v jeho radoch. „Keď sa len dvaja-traja v našom veku v lone národa upadnutého nájdu, ktorí za lepší stav toho národa, za jeho pravdu zahoria, už je tu národ nie stratený, lebo tí vystavia vec svoju mienke človečenstva.”[xi]
Ak analyzujeme Štúrove politické úvahy, môžeme konštatovať, že kľúčovú úlohu pripisuje veľkým osobnostiam v dejinách. Niet divu, že sa Štúrovi niekedy pripisuje uctievanie až kultu hrdinov, resp. názor o tvorbe dejín veľkými osobnosťami. V historických prednáškach, ktoré sa hodnotia ako parafráza Heglovho úvodu k filozofii dejín, sa Štúr v podstate pridržiava Heglových názorov. Veľké osobnosti spravidla vystupujú s názormi a programom, ktorý býva v rozpore s existujúcimi povinnosťami, právom a zákonmi, preto aj často stroskotávajú a preto sa vytvára mienka, akoby konali iba pre vlastný prospech, inšpirovaní najmä a len vlastnými náruživosťami, vášňami. „Avšak jsou li oni mužové skutečne vyvolenci historie, světa, nesou se sebou postup ducha historického, nesou se sebou cos nového všeobecného, rozumného jehož sami aneb docela ne, aneb ne ouplně povědomi jsou, kteréž sa ale prostředkem jich z temnosti své láme a do světa vstoupiti chce.”[xii] Túžby a zámery veľkých osobností obsahujú vôľu ducha sveta, čiže sú priekopníkmi toho, čo vo svete musí postupne prísť. Ich pôsobnosť má v podstate borivý účinok voči starému, na ktorého ruinách sa rodí cesta novému životu. Ich vôľa je vôľou ducha sveta, vyplniac svoju vôľu, spĺňajú zároveň aj jeho vôľu. Po dosiahnutí svojho cieľa obyčajne zomierajú násilnou, neprirodzenou smrťou, „nebo staré to, proti němuž voj vedli, ještě sil svých napne, do nich, zdánlivě původců porouchání svého uhodí a na nich se pomstí“.[xiii] To má za následok, že napriek silnému odporu prívržencov starého nachádzajú títo ľudia podporu ešte väčšieho počtu z radov stúpencov nového, počtu, ktorý sa neustále zväčšuje, pretože vyslovujú a konajú to, čo ich stúpenci ako potrebné a nevyhnutné tušia a azda i vedome poznajú. Podporuje ich najmä mládež, ktorá podľa Štúra vždy inklinuje k budúcnosti, a šťastný je národ, ktorý sa takýmto svojim vodcom zverí, pretože títo ho bezpečne povedú vpred. Preto treba odsúdiť všetkých, ktorí takéto osobnosti osočujú, pripisujú im sebalásku, egoizmus, túžbu po sláve a pod.
Veľké osobnosti používa idea histórie na svoje uskutočnenie, sú prostriedkami idey v jej uskutočňovaní.
Bližší pohľad na niekoľko tu uvedených Štúrových myšlienok poukazuje na viacero závažných skutočností. Ukazuje sa predovšetkým rozhodujúci vplyv Hegla a jeho učenia o idei uskutočňujúcej sa v histórii. Ďalej sa ukazuje, že Štúr v tomto zmysle považoval za veľké a historické osobnosti iba tie, ktoré boli alebo sú nositeľmi a vyjadrovateľmi nového, rozumového, čo vývoj spoločnosti (u Štúra postup ducha historického) objektívne prináša a čo sa presadzuje ako nevyhnutnosť. Inými slovami, spoločenské napredovanie, dynamika vývoja, ktorú Hegel i Štúr úplne uznávali, si volí či vytvára prostriedok vlastného presadenia v podobe silných jednotlivcov, ktorí zosobňujú túto vývinovú nevyhnutnosť a ktorí práve preto nachádzajú vždy dostatok nasledovateľov. Štúrov pohľad na osud veľkých osobností svedčí okrem iného aj v akceptácii a aplikácii Heglovej dialektiky vo sfére boja protikladov (staré a nové), aj keď ide o protiklady prameniace zo sféry ducha.
Napokon tieto myšlienky dokumentujú aj Štúrovo úsilie praktické, t. j. úsilie získať aj takýmto spôsobom podporu pre svoju vlastnú verejno-politickú činnosť, ako aj pre činnosť jeho spolupracovníkov v radoch slovenskej a slovanskej verejnosti, a zároveň zabrániť, resp. odpovedať na útoky, ktoré viedli proti Štúrovi a ďalším slovenským činiteľom ich nepriatelia, obviňujúc ich z egoizmu, kariérizmu, túžby po sláve, márnomyseľnosti, sebalásky a pod. Svedčia o tom najmä početné Štúrove poukazy na odporcov aj v radoch samých Slovanov, ohováračov, závistlivcov, neprajníkov, spravidla neschopných ľudí, ktorí sami nič veľké a vznešené nie sú schopní vykonať, a preto znižujú veľké činy iných, aby sami vyzerali väčší a lepší.
Štúr však pôsobenie veľkých osobností neodtŕhal od konkrétnych spoločenských pomerov, spoločenského diania, práve naopak, z jeho úvah vyplýva, že za veľké považoval iba tie osobnosti, ktoré reprezentovali to nové, čo sa realizuje predovšetkým v živote spoločnosti a štátu ako ich neustály vývoj v smere pokroku. Povedané dnešnou terminológiou, veľkou osobnosťou sa stal iba ten, kto vystihol a vyjadroval požiadavky doby, tendencie spoločenského pokroku bez ohľadu na to, že Štúr tento pokrok videl v postupnom uskutočňovaní idey histórie, t. j. zvrchovaného rozumu, za ktorým stála myšlienka jeho pokrokového demokratického, sociálno-politického i národného programu.
Táto stránka Štúrových názorov na veľké osobnosti je ešte výraznejšie a konkrétnejšie vyjadrená v jeho recenzii životopisu Obrenovičovcov, kde vyslovuje korigujúcu myšlienku, že veľké osobnosti dejiny netvorili, ale ich iba určitým spôsobom vyjadrovali.
Štúr zdôrazňuje význam písania životopisov významných mužov, pretože v nich sa skoncentrovali „žiadosti a túžby, úmysly a pohyby národov, za časov svojich, stávajú sa vyplnovateľmi hlavnými všetkého tohto a sú jakoby odtisk túžob, úmyslov i skutkov svojich časov“.[xiv] Vynikajúci jednotlivci vždy stoja v centre významných dejinných udalostí, a preto poznávanie jadra historických pohybov prostredníctvom životopisov týchto osobností je myšlienka prijateľná a správna. Za dôležité pre pochopenie Štúrovho názoru na úlohu osobnosti v dejinách však považujeme to, že veľké činy veľkých ľudí spája bezpodmienečne s činmi a pohybmi národov. Ukazujúc na príklade Grécka a Ríma zásluhy a význam jednotlivcov pre tieto národy hneď dodáva: „Všade tam boli, namáhali sa a účinkovali aj iní a bez národa by nikomu z tamtých nebolo možné bývalo niečo zviesť, ale v reči krátkej je všetko toto pod spomenutými menami zahrnuté.”[xv] Teda nie osobnosti vytvárajú deje a udalosti, ale naopak, deje si „nájdu a vyvolia vždy muža svojho“.[xvi] Z týchto niekoľkých citátov jasne vyplýva, že Štúrov pohľad na úlohu veľkých osobností nie je taký extrémny, ako sa niekedy tradoval a traduje. Treba tiež pripomenúť zaujímavú diferenciáciu medzi veľkými osobnosťami, ktorú Štúr v istom zmysle prejavoval. Nazdávame sa totiž, že do značnej miery diferencoval medzi veľkými osobnosťami vôbec a osobnosťou panovníka, monarchu. Kým veľké osobnosti sa stali veľkými hlavne preto a v zásade len preto, že v podstate vyjadrovali spoločensky objektívny pohyb, že sa stali produktom a zároveň aj usmerňovateľmi a nositeľmi takýchto pohybov, osobnosť panovníka sa stáva historickou predovšetkým preto, že je panovníkom, že stojí na čele štátu a zosobňuje jeho vôľu. Z postavenia a úlohy štátu v živote národa a spoločnosti, štátu ako „zosústredenia a vyvrcholenia” spoločenského života, logicky vyplývala i úloha monarchu ako zosobnenia štátu, ktorý bol vo svojej podstate nedotknuteľný a posvätný.
Aj v riešení, či v nazeraní na tieto otázky sa Štúr opätovne dostáva k absolutizácii štátu, a teda aj monarchu ako jeho predstaviteľa, čiže absolutizuje štát prakticky vo všetkých svojich teoretických prácach. Je pritom zaujímavé, že k rovnakému záveru sa dostáva aj vtedy, keď pokladá vznik štátu na báze panovníckej moci za dôsledok neschopnosti či slabosti „nevyvinutého národa“, ako aj vtedy, keď vychádza zo zmluvného princípu (u Slovanov), kde podobne ako v oblasti názorov na úlohu a význam veľkých osobností v dejinách a v živote národov jeho vývody súhlasne korešpondujú s názorom Heglovým.
Zo zorného uhla doteraz uvedeného môžeme aspoň v tejto otázke predbežne rezumovať, že Štúrova viera v silu a spravodlivosť štátu, jeho rešpekt pred všetkým, čo zo štátu vychádzalo, ako aj jeho názory na vznik štátu a monarchiu ako jeho najlepšiu vládnu formu, sa javia predovšetkým ako dôsledok vplyvu Heglovej filozofie štátu, zároveň však aj ako dôsledok úsilia filozoficky zdôvodniť slovenský národnooslobodzovací program v reláciách k štátu, na čo si vybral práve Heglovu filozofiu. V tejto súvislosti netreba podceňovať ani to, že zdrojom Štúrovho konzervativizmu v niektorých názoroch na štát, i jeho často kritizovaných legitimistických predsudkov, bola aj celková slabosť, nedozretosť slovenského národného hnutia a konkrétne slovenské a uhorské, resp. rakúske pomery, v ktorých sa malo realizovať. V zložitom komplexe sociálnych a národnostných vzťahov v rámci rakúskej ríše, štát a osoba panovníka nemohli do určitej miery nevystupovať ako „nezainteresovaní a nadstranícki” činitelia a strážcovia spravodlivosti. Z týchto dôvodov Štúr nemohol ešte dostatočne hlboko pochopiť, odhaliť skutočnú podstatu vtedajšieho rakúskeho štátu, ako aj to, že len dôsledný a spojený revolučný boj nových síl proti nemu môže priniesť úplné uspokojenie buržoázno-demokratických cieľov či požiadaviek a v konečnom dôsledku, pravda, za iných podmienok, než sa v priebehu revolúcie nie vinou Slovákov a Štúra vytvorili, aj slovenských národných požiadaviek. Za takýto záver hovorí i fakt, že Štúr v mnohých iných otázkach vedel reagovať na vývin slovenskej, uhorskej i celorakúskej situácie aj v svojej teórii, a tam a vtedy, kde a keď to uznal za potrebné, neváhal svoj názor zmeniť bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú autoritu sa pôvodne opieral. Domnievame sa, že práve v nepochopení niektorých stránok objektívnych spoločenských požiadaviek vo vzťahu k štátu z hľadiska možností ich realizácie spôsobilo u Štúra často zbytočne zdôrazňovanú rozpornosť medzi konzervativizmom v nazeraní na štát na jednej strane a všeobecne demokratickým a pokrokovým svetonázorom na druhej strane. Tu je, zdá sa, aj najčastejšia príčina nejasností a ťažkostí pri zaradovaní Štúra do tej alebo onej kategórie filozofov štátu a politiky, keďže práve akcentovanie názorov na štát takéto jednoznačné, vyhranené zaradenie vylučuje.
Len na základe uvedeného si možno vysvetliť napríklad to, že Štúra niekedy priamo či nepriamo predovšetkým z hľadiska jeho názorov na štát, na úlohu panovníka a osobností zaraďujú do kategórie mysliteľov, ktorí sa v náhľadoch na štát pridržiavali absolutistickej línie inklinujúcej k učeniu V. Machiavelliho.
Zjednodušený prístup k takému dôležitému problému a záveru je v danom prípade veľmi povrchný a mohol by obraz o Štúrovi nesprávne skresliť. Podľa nášho názoru nie sú ani v Štúrovom diele, ani v jeho činnosti dostatočné podklady, na ktorých základe by sme mohli Štúra priamo či nepriamo zaraďovať do plejády stúpencov V. Machiavelliho. Predovšetkým a najmä nie ako prívrženca machiavellizmu v negatívnom, deformovanom zmysle, v nepriateľskou historiografiou tradovanom chápaní, aj keď určitú nepodstatnú obdobu medzi Štúrom a Machiavellim, pri akceptácii maxima tolerancie, predsa len môžeme nájsť.
Na tomto mieste nám, pravda, nejde o podrobný rozbor Machiavelliho myšlienok o štáte a jeho ideálnej forme, ani o ich všestrannú konfrontáciu s myšlienkami Štúrovými, nepovažujeme za potrebné porovnávať ani všetky potenciálne zhodné časti reflexie oboch mysliteľov. Treba však uviesť aspoň to, že najmä v povojnových rokoch, predovšetkým ako ozvena zneužitia Machiavelliho učenia nemeckými i talianskymi fašistami a osobne napríklad aj Mussolinim, ktorý sa vyhlasoval za jeho žiaka, čoraz viac bádateľov vystupuje na obranu Machiavelliho, keď sa usilujú vyriešiť a vysvetliť tzv. machiavellistickú hádanku, spočívajúcu v zdanlivej protirečivosti jeho idealizovania republiky na jednej a pledovania za neobmedzeného, absolutistického samovládcu na druhej strane. Iba tak možno dať samému pojmu politika v Machiavelliho chápaní skutočný, pravý význam.[xvii]
Ideálom Machiavelliho štátnej formy je republika, najvhodnejšia aj pre rodiacu sa a na moc pretendujúcu taliansku buržoáziu, ktorej názory a záujmy Machiavelli vyjadruje. Proti Machiavelliho ideálu objektívnym potrebám talianskej buržoázie však stála skutočná realita v podobe politicky roztriešteného a hospodársky rozdrobeného Talianska s politickou hegemóniou šľachty, ktorá tvrdošijne bránila rozdelenie krajiny na drobné kniežacie štátiky, šľachty – v očiach Machiavelliho hlavného nepriateľa a prekážkou zjednotenia krajiny, a teda aj prekážkou uskutočnenia programu buržoázie, pre ktorú začínalo mať zjednotenie charakter životného záujmu.
Zjednotené Taliansko, jednotný a prísne centralizovaný štát bol pre Machiavelliho základnou podmienkou neskoršej realizácie ideálu štátnej formy, t. j. republiky. Takýto štát však mohol v talianskych podmienkach podľa jeho názoru presadiť iba silný, nemilosrdný, ctižiadostivý absolutistický vládca typu tyrana Cesarea Borgiu. „Šlo mu (Machiavellimu) v zásade vôbec o vytvorenie štátu nového typu v porovnaní so štátnou mocou feudálnou, šlo mu o politickú moc, ktorá by prekonala triedne a skupinové rozpory a zaistila vládu novej nastupujúcej triedy, mladej talianskej buržoázie ako celku…,” preto aj jeho ideálny vladár, „má predovšetkým uskutočňovať protišľachtickú politiku, má zničiť šľachtu ako triedu.”[xviii] V konkrétnych talianskych podmienkach Machiavelli zveril úlohu zjednotiteľa silnému samovládcovi, ktorého vláda má však iba dočasný charakter, jeho moc je síce doživotná, ale nie dedičná, pretože Machiavelli ako moderný filozof jednoznačne vystupuje proti feudálnej dedičnej monarchii. V porovnaní so Štúrom je u Machiavelliho rozhodujúce predovšetkým to, že jeho všeobecné myšlienky o politickej teórii, ale aj úvahy o samovláde a republike „sú nerozlučne späté s konkrétnym triednym programom, ktorý bol vo svojej dobe objektívne historicky pokrokový, protifeudálny“.[xix]
Ak hľadáme v tomto smere, t. j. v smere názorov na štátnu formu, analógiu medzi Ľ. Štúrom a V. Machiavellim, zisťujeme síce vonkajšiu zhodnosť v obrane monarchie, zároveň však zisťujeme podstatnú rozdielnosť východiskových filozofických základní i rozdielnosť konkrétnych cieľov, no najmä ich realizácie za pomoci monarchie.
Štúrov obdiv k absolutizmu mal iné korene, príčiny, ciele i význam vo vzťahu k objektívnej úlohe monarchie v konkrétnych sociálno-politických situáciách, než to bolo u Machiavelliho.
Pravda, sama otázka zjednotenia ako dôvod príklonu Štúra k monarchii hrá taktiež určitú úlohu, ide mu však v prvom rade o zjednotenie národné, t. j. spočiatku o zjednotenie rakúskych Slovanov (neskôr Slovanov vôbec) v rámci mnohonárodnostného štátu, ktorého silu a celistvosť ako záštitu proti separatistickým a roztriešteným tendenciám zaisťuje práve vláda absolutistického vládcu; táto vláda mala, aspoň podľa Štúrových nádejí, súčasne zabezpečiť právo jednotlivých národov na plný národný život. Na rozdiel od Machiavelliho Štúrova viera v zjednotenie rakúskych slovanských národov pod egidou silného absolutistického feudálneho štátu, resp. panovníka, bola vo vtedajších podmienkach v rozpore s objektívnym spoločenským trendom, kým zase v období porevolučnom podobná tendencia slovanskej jednoty pod hegemóniou cárskeho Ruska presiahla hranice reálnosti. V porevolučnom období vidí Štúr záchranu Slovanstva a menovite záchranu slovanských národov v Rakúsko-Uhorsku už v ich vyčlenení z tohto štátneho útvaru, v ich jednote a podriadení sa pod vedenie cárskeho Ruska. Jedine v tejto ceste mohli tieto národy podľa Štúra nájsť zmysel svojej existencie.
Štúrovo obhajovacie plaidoyer za monarchiu v prípade rakúskej ríše aj ruského cárizmu, nebolo v súlade s potrebami hnutia buržoázie ako celku, ani hnutí utláčaných, predovšetkým slovanských národov; národné oslobodenie týchto národov nebolo mysliteľné bez oslobodenia sociálneho a hospodárskeho, teda v podstate bez oslobodenia od feudalizmu. Ani rakúsky, ani ruský mocnár – obidvaja boli v konečnom dôsledku predstaviteľmi feudality a feudalizmu – by takýto jedine možný proces utvárania novodobých národov a ich národného oslobodzovania dobrovoľne nikdy nepripustili, pretože by to znamenalo pád feudalizmu. Z toho dôvodu spájanie programu buržoázie a oslobodzovacieho programu slovanských národov – či už s panovníkom rakúskym alebo ruským – bolo nereálne, neuskutočniteľné a ako také bolo v rozpore s objektívnymi potrebami týchto hnutí. Ani z toho hľadiska teda nemožno Štúra stotožňovať s Machiavellim, ktorý obhajoval za silnú samovládu v období, keď mohla zohrať dočasne pokrokovú úlohu.
Za veľmi dôležitý rozdiel treba považovať aj to, že kým Machiavelli videl v zásade ako ideál štátnej formy republiku a absolutistickú monarchiu iba ako dočasný, nevyhnutný prostriedok realizácie akútneho cieľa, t. j. zjednotenia a porážky šľachty, Štúr videl v monarchii prakticky vždy, v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, svoj ideál a republiku ani všeobecne teoreticky ani vo vzťahu k hnutiu Slovákov a Slovanov nikdy nepripúšťal.
V tejto spojitosti sa zdá byť azda najprijateľnejší názor, že Štúra determinoval najmä vplyv Heglovej filozofie a neoslabili ho ani konkrétne a objektívne rozpory záujmov slovanských národov, do ktorých sa dostávali v súvislosti s takouto koncepciou bez ohľadu na to, či Štúr túto rozpornosť aspoň čiastočne videl a chápal, alebo nie.
Štúr nebol machiavellistom ani v zmysle negatívneho chápania tohto pojmu ako ignorovania morálnych zásad, cynizmu, politiky nečestnej, bezzásadovej, nevyberajúcej v prostriedkoch – v tom zmysle obsahu machiavellizmu, aký mu prisúdila časť historiografov, teda obsahu podstatne iného, než je objektívne interpretovaný zmysel Machiavelliho učenia. Pojmom machiavellizmus sa označuje politika, ktorá sa riadi výhradne účelovými, momentálnymi a praktickými mocenskými záujmami, vyznáva zásadu „účel svätí prostriedky” a uplatňuje svoje záujmy „bez ohľadu na vôľu väčšiny všetkými prostriedkami, vrátane najšpinavejšieho politikárčenia a porušovania všetkých historicky ustálených pravidiel politického boja”.[xx] Aj keď v Štúrových názoroch, ba, prirodzene, aj v niektorých praktických počinoch nemožno nevidieť prvky účelového pristupovania k problémom, ťažiskové miesto jeho politickej teórie i praxe predstavujú prvky priam protikladné negatívnym stránkam machiavellizmu v jeho deformovanej interpretácii. Svoje teoretické i praktické vystupovanie Štúr vždy spájal so záujmami Slovanov a slovenského ľudu, bola mu výsostne cudzia akákoľvek amorálnosť či politické intrigy alebo spiklenectvo, nečestnosť a zákernosť vedenia politického boja či používanie tomu zodpovedajúcich bojových prostriedkov a metód. Štúr nielenže sám takúto politiku a priori odmietal pre hnutie, ktoré viedol, ale, a to je mimoriadne pozitívny prvok jeho vzťahu k politike štátu, ich nepripúšťal ani ako možnosť a právo štátu a panovníka voči národu. Jeho nekompromisná požiadavka legálneho presadzovania práv a záujmov zo strany vlády aj strany obyvateľstva a jeho hnutia sa nám takto javí ako ďalší vážny dôvod nezlučiteľnosti Štúra a machiavellizmu, pretože dokonca ani jeho porevolučné koncepcie slovanskej jednoty pod hegemóniou cárskeho Ruska nemali byť realizované šovinistickou politikou a výbojným panslavizmom.
Ak teda možno hovoriť o aspoň relatívnej analógii medzi Štúrom a Machiavellim, tak nie o analógii názorovej, ale o podobnosti v úsilí o tvorivú reagenciu pre potreby hnutia, ktoré obaja myslitelia reprezentovali, u Štúra v podstate o správne vyjadrenie objektívnych potrieb slovenského národného hnutia napriek niektorým nesprávnym záverom vrátane záverov v oblasti názorov na štát, u Machiavelliho o pochopenie a presadzovanie objektívne pokrokovej potreby zjednotenia Talianska pod hegemóniou buržoázie a o vytváranie tomuto cieľu zodpovedajúcej ideológie.
Pokiaľ ide o Štúra, je nepochybné, že práve toto úsilie v spojení so spôsobilosťou a predpokladmi prirodzenými i vedome pestovanými, ho postavilo do čela slovenského národného hnutia štyridsiatych rokov 19. storočia a zaradilo medzi tých slovenských historických mužov, s ktorými bude navždy spojený proces utvárania moderného slovenského národa i jeho boj za národné, kultúrne, sociálne a politické oslobodenie. Jeho teoretické nazeranie na štát a politické kroky slovenského národného hnutia usmerňovaného predovšetkým Štúrom, pravdaže, sú podmienené historicky danými objektívnymi pomermi v Rakúsko-Uhorsku.
Ľudovít Štúr a slovenská otázka
Štúrova filozofia štátu bola konfrontovaná a overovaná aj pri praktickom vedení politického boja, v konkrétnych otázkach riešenia slovenských národných i politických požiadaviek v rakúskej ríši a Uhorsku.
Pokúsili sme sa ukázať niektoré slabé, dobovými pomermi podmienené, stránky Štúrových názorov na štát, jeho poslanie a význam v živote spoločnosti a národov, úlohu a význam monarchu v štáte, ktoré Štúrovi niekedy logicky zabraňovali zaujať radikálnejší postoj v konkrétnych vzťahoch k ríši. Táto slabá stránka sa do určitej miery negatívne odzrkadlila aj v Štúrových názoroch na štátoprávne riešenie slovenskej otázky, ktoré sa spočiatku pohybovali výlučne na platforme Rakúska a až v záverečnom štádiu Štúrovho pôsobenia prerástli v koncepciu zjednotenia Slovanov pod hegemóniou cárskeho Ruska.
Vychádzajúc zo svojej základnej koncepcie riešenia slovenskej otázky na báze rakúskej ríše Štúr rozpracováva a filozoficky vysvetľuje či zdôvodňuje s tým súvisiace otázky tak, aby optimálne zodpovedali záujmom slovenského národného hnutia a slovenského národa.
V konkrétnych podmienkach, z hľadiska štátoprávneho riešenia slovenskej otázky nadobudla pre Štúra a slovenské národné hnutie mimoriadny význam forma štátneho zriadenia, t. j. systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami. Táto otázka mala značný význam tak z hľadiska konkrétneho boja za slovenskú samobytnosť a formu jej štátoprávneho vyjadrenia, ako aj z hľadiska riešenia národnostnej otázky v rakúskej ríši a Uhorsku.
Štúr sa aj v iných súvislostiach k tejto problematike vyjadroval niekedy iba všeobecne teoreticky, keď sa obmedzoval iba na stručný prehľad či úvahu o možnostiach existencie národných a mnohonárodnostných štátov, inokedy zase z aspektu konkrétnych vzťahov Slovanov a Slovákov k Rakúsku a Uhorsku sa jeho program postupne čoraz väčšmi vyhraňoval v smere odpútania sa Slovanov od tradičného štátneho zväzku až po ich zjednotenie pod hegemóniou Ruska.
Štúr vo všeobecných úvahách o formách štátneho zriadenia predovšetkým z aspektu národného a mnohonárodnostného štátu pripúšťa možnosť existencie a prosperity jedného i druhého. „Môže existovať obec, ktorá môže obsahovať, zaujímať ľudí len takých, ktorí sú údovia len jednej rodiny, ktorí teda k tomu istému národu patria, medzitým obec i tieto medze prirodzenosti prelomí, t. j. na rozličnej podstave prirodzenej zdvihnúť a upevniť sa môže, alebo inými slovami, môže obsahovať ľudí z jednej rodiny nepovstalých, ale k rozličným národom prislúchajúcim.”[xxi] Jedinonárodnosť nie je podľa Štúra podstatným znakom štátu, nie je jeho podmienkou. Takýmto znakom je duchovné spojivo, zákony, poriadok atď., ktoré sú v porovnaní s prirodzeným spojivom národa, t. j. spoločným pôvodom, oveľa vyššie, silnejšie. Na druhej strane jeden národ, resp. národ jedného pokolenia či pôvodu, môže žiť vo viacerých štátoch, ako v Štúrovej dobe národ nemecký, taliansky a iné.
Jedna národnosť a z nej vyplývajúci jeden jazyk nie je teda podmienkou a znakom štátu, pretože vlasť a štát majú iné základy a spojivá, ktoré z nich utvárajú jednotu, celok. Štúr rozlišuje tri skupiny alebo druhy jednotiacich elementov štátu: a) prirodzené – zem a na nej vyznačené hranice, ktoré môžu byť alebo prírodné (rieky, moria, hory), alebo umelé, resp. umelo vytýčené; b) prirodzeno-duchovné, sem patrí jazyk, obyčaje a mravy národa, „napospol to, čo sa pod národnosťou vyrozumieva“; c) duchovné – náboženstvo, právo, poriadky občianske a politické, ktoré sú viac alebo menej dokonalé podľa stupňa vzdelanosti a vyspelosti národa. „Vidno teda, že rozličné sú základy a spojivá vlasti a že nie je dosť k jednote vlasti len jeden z týchto faktorov, ale aby jednota sa zavŕšila a pevne zovrela, že sú potrební všetci.”[xxii]
Prirodzené faktory považuje Štúr pre existenciu štátu za nevyhnutné. Určitá ohraničenosť územia štátu ako podklad jeho existencie nie je však sama osebe prameňom, resp. príčinou existencie národa, ale je dôsledkom inej príčiny, t. j. vyššej a dokonalejšej jednoty každého národa.
Pokiaľ ide o jazyk ako faktor ovplyvňujúci rozvoj štátu, Štúr predpokladá takýto rozvoj predovšetkým u jednorečových národov, teda národných štátov, pričom okrem jazyka je ich závažným pozitívnym prvkom jednota posilňovaná jednotou mravov a obyčají v celoštátnom meradle. Napriek tomu, že reč (jazyk), a to reč jednotná, upevňuje zväzok národa, stráca faktom dosiahnutia vyššej duchovnej jednoty pôvodný význam a z hľadiska jednoty a sily štátu stáva sa činiteľom iba druhoradým. Štúr sa usiluje na historických príkladoch dokázať, že jednorečovosť nie je a nebola v stave udržať národy v jednotnom štáte, ak im chýbalo a chýba puto duchovné, pretože „vyššie teda spojenie vo vlasti povstáva z vedomej vôle ducha, je spojenie to, ktoré si duch sám dáva, inými slovami, ľudí v jednej vlasti najtuhšie dovedna spojuje náboženstvo, poriadky občianske a politické, práva a vláda“.[xxiii] Ako vidno z citátu, aj v tomto prípade sa Štúr dostáva k vyzdvihovaniu tých javov a činiteľov, ktoré aj v iných súvislostiach považuje za hlavné. Pritom tieto vrcholné jednotiace a štátotvorné princípy požívajú ako vždy u Štúra aj tu plnú ochranu a nedotknuteľnosť. Čím sú dokonalejšie, tým pevnejšia je jednota, tým väčšmi sú jej národy oddané, tým silnejšie je vlastenectvo a láska k vlasti. A naopak, nedostatok takéhoto duchovného spojiva má za následok hľadanie jednoty inou cestou, obyčajne cestou nastolenia despotickej vlády, ktorá však nemôže nastoliť jednotu opravdivú a trvalú, pretože reprezentuje násilie, a na ňom i spočíva, čo odporuje ideálom jednoty ducha.
Podobné následky prinášajú aj pokusy nanútiť rozličným národom jediný spoločný jazyk, teda pokusy spojiť ich jedinorečovosťou a vytvoriť štátny národ. V takýchto prípadoch namiesto túženej jednoty nastupuje nejednota, rozbroje a ďalšie zlé dôsledky, nakoľko, aj keď „je reč nie to najvyššie v národe, predsa čo do jeho osobnosti a znakovitosti je to vlastnosť najväčšmi dôležitá a rozhodná a jeho po otcoch sväté dedičstvo, ktorého kto sa týka, týka sa majetnosti národa nie najvyššej, ale najvlastnejšej“.[xxiv] Štúr zároveň dedukuje, že čím je vyšší duchovný stupeň jednoty vlasti, tým je väčší priestor pohybu jednotlivých národov a naopak.
Štúrove úvahy o národnom a mnohonárodnostnom štáte, o vlasti a jej jednotiacich prvkoch boli jednoznačne reakciou či odozvou na konkrétne podmienky života slovenského národa v rakúskej ríši a Uhorsku a plne zodpovedali zásadám programu slovenského národného hnutia v oblasti riešenia slovenskej otázky na platforme Rakúska, avšak za plného národného a slobodného rozvoja, vrátane rozvoja materinskej reči.
Teoretické priznanie nevyhnutnosti jedinorečovosti ako znaku štátu, prakticky uznanie snáh Maďarov vytvoriť v Uhorsku štátny národ s jediným maďarským jazykom, by bolo znamenalo priamu podporu maďarizácie a v skutočnosti by bolo vopred vylúčilo možnosť existencie inorečových národov, teda aj Slovákov, v uhorskom štátnom útvare, čo Štúr, prirodzene, nechcel a nemohol pripustiť.
Preto uznáva teoretickú i praktickú možnosť spolužitia viacerých národov v jednom štáte za predpokladu uznania ich samobytnosti, národného života, no predovšetkým uznania práva užívať vlastný jazyk. Takáto politika štátu voči národom ho tvoriacim je základným prameňom patriotizmu a lásky k vlasti. Opačný prístup, najmä odopieranie práva na vlastnú reč, má dôsledky jednoznačne negatívne, ako pre súdržnosť štátu, tak aj pre jednotlivé národy.
Popri týchto všeobecných teoretických úvahách vyslovuje sa Štúr ku konkrétnemu usporiadaniu tejto problematiky v Uhorsku, kritizuje nedostatky a naznačuje možnosti riešenia, prirodzene z aspektu boja za vydobytie samobytnosti pre slovenský národ a jeho slobodný národný život.
V obrane národných práv Slovákov vychádza Štúr z faktu, že v Uhorsku žije viac národov, medzi nimi aj národ slovenský, pričom ani tak nezáleží na tom, či sa slovenský národ dostal do spojenia s ostatnými národmi Uhorska podmanením alebo prijatím, resp. dobrovoľným spolčením, rozhodujúce je, že aj Slováci sú národom, keďže majú vlastnú reč, t. j. znak, ktorým sa líšia od všetkých ostatných národov. Jednota s inými národmi a ostatnými spoluobčanmi uhorskej vlasti nemôže byť teda vytváraná na podklade jednorečovosti, t. j. prakticky na podklade zavedenia maďarčiny ako celouhorského úradného jazyka. Slováci sú v očiach Štúra plnoprávnymi občanmi Uhorska, sú však zároveň aj samobytným národom, a preto ich jednota, spojenie s ostatnými národmi a občanmi, ich príslušnosť k vlasti nemôže spočívať v národe samom, ani v jeho reči, ale „jednota naša s druhými občanmi krajiny uhorskej záleží v občianskom a politickom našom s nimi spojení, keď ale jednota v tomto sa zakladá a opravdivá jednota ľudí v jednej vlasti, ako sme už zodpovedali a dokázali, v tomto hľadať sa musí aj tuhý sväzok medzi národmi v uhorskej krajine, jednota teda úzka a silná vykonať sa dá týmto, všetkých nás zaväzujúcim spojivom a ustavičným jeho zdokonaľovaní, popravovaním, nasledovne otužovaním“.[xxv] Zjednocovacím princípom, jednotiacou silou či väzbou národov, občianstva, vlasti je tu štát, vláda, zákony; štát však nemusí byť jedinonárodný, čiže národ môže byť národom aj bez vlastnej a výlučnej štátnej zvrchovanosti, bez vlastného štátu.
Uvádzané myšlienky boli v plnom súlade so Štúrovým úsilím o dokázanie samobytnosti slovenského národa a jeho práva na národný život. Pretože štát kritériom tejto samobytnosti u Slovákov byť nemohol – Slováci v tom čase vlastný štát nemali – hľadá Štúr znak národa v prvom rade vo vlastnej osobitnej reči. Zároveň tiež hľadá a propaguje dôvody na spolunažívanie viacerých národov v jednom štátnom útvare, základy jeho jednoty, ktoré sú v politickej a občianskej sfére. Štúr teda nepovažuje za podmienku existencie a samobytnosti národa danosť suverénneho národného štátu, inými slovami myšlienku samobytnosti národa nepodmieňuje štátnosťou, resp. štátotvornosťou.
Je nesporné, že jedine takáto koncepcia národného a mnohonárodného štátu, ale aj koncepcia samobytného národa, mohla vhodne zapadnúť do konkrétnych uhorských pomerov a jediná mohla slúžiť ako ideová opora v boji proti maďarizácii, za politický a národný program Štúra i slovenského národného hnutia, kým sa riešenie slovenskej otázky ako súčasť tohto programu pohybovalo výlučne na platforme rakúskej ríše a Uhorska.
Vhodnosť a v istom smere výlučnosť Štúrovej koncepcie národného a mnohonárodného štátu i jeho koncepcie národa pre riešenie slovenskej otázky bola, pravda, iba relatívna, a to v jej jednoznačnom redukovaní na bázu rakúskej ríše a Uhorska. Ak by totiž Štúr bol teoreticky pripustil jedinorečovosť za podmienku existencie štátu, bol by v konkrétnej situácii priamo súhlasil s maďarizáciou a koncepciou štátneho maďarského národa. Okrem toho by bol musel nevyhnutne dospieť aj ďalej, k záveru vtedy ešte pre neho priveľmi radikálnemu. Keďže Slovákov považoval bezvýhradne za samobytný národ a ich rečovú asimiláciu vylučoval, uznanie jedinorečovosti za podmienku existencie štátu znamenalo by hľadanie inej cesty národného vyžitia Slovákov, ktorou mohlo byť jedine vytvorenie vlastného národného slovenského štátu, či už v rámci federácie, alebo úplného štátoprávneho osamostatnenia. K takémuto záveru sa však Štúr do revolúcie nikdy nedostal, v názoroch na riešenie slovenskej otázky sa pohyboval na báze rakúskej štátnosti a tomu prispôsobil i vlastné teoretické úvahy o štáte a štátnom zriadení, z hľadiska jeho zámerov jedine logické a možné.
Až do revolúcie 1848 – 1849 možno Štúrov program riešenia slovenskej otázky považovať za maximálne umiernený. Slováci, ako sme už na inom mieste uviedli, neboli oficiálnymi uhorskými miestami uznávaní za samobytný národ a prakticky im zo strany Maďarov boli upierané i tie najzákladnejšie národné práva. To sa, pochopiteľne, odzrkadlilo aj vo sfére politických práv, predovšetkým zastúpení Slovákov v celouhorských inštitúciách a riadení uhorského štátneho útvaru, kde boli bez akéhokoľvek vplyvu. V jednej i druhej otázke je pre Štúra do revolúcie charakteristická absolútna úcta k štátu, k jeho nedotknuteľnosti a stálosti, integrite. Preto jediný spôsob riešenia slovenskej národnej otázky, sociálnych i politických požiadaviek Slovákov vidí v zotrvaní na báze rakúskej štátnosti, práva a uhorskej vlasti.
Na tejto základnej a maximalizovanej slovenskej národnej požiadavke buduje potom celý ďalší systém boja. Preto predpokladajúc za dokázané možnosti dobrého spolunažívania všetkých národov v Rakúsku a Uhorsku, ako aj ich nadnárodný, t. j. občiansky a politický základ jednoty, apeluje na upevňovanie tejto jednoty cestou zdokonaľovania politických a občianskych inštitúcií, uznania osobnosti, spravodlivosti atď., a samozrejme, uznania práva všetkých národov na vlastný národný život. Pri rešpektovaní základov jednoty vlasti, tak ako ich videl Štúr, sa dá očakávať nielen dobré spolunažívanie všetkých uhorských národov, ale aj rozkvet ich reči a kultúry; práve preto „nešťastnú myšlienku dajedných prehnancov o jednej národnosti a jednej reči vybiť a vyhnať treba“.[xxvi] Štúr vidí a poukazuje na všeobecnú tendenciu doby, v ktorej žil, t. j. na tendenciu oslobodzovacieho hnutia porobených národov, vytváranie novodobých národov a hodnotí ju ako spravodlivú a šľachetnú. Brániť národom v tomto pohybe je podľa neho „myšlienka hrozná a ukrutná“. Ani slovenský národ nebol z tohto všeobecného oslobodzovacieho pohybu vyčlenený, naopak, ako Štúr konštatuje, práve jeho prúd prebudil v Slovákoch národné povedomie. Štúr je presvedčený, že Slovákom sa taktiež otvorila brána k novému životu a dokazuje, že zo slovenského národného hnutia, ako cesty k novému životu, „vlasti nič zlé nenastáva, že naša jednota (rozumej jednota v rámci štátu) vlastenská celkom na inšom ako na rovnooblečnosti a vynútenej despotickej pretvorenosti sa zakladá, môžeme teda s pokojným svedomím aj o spoločnú vlasť našu v tomto hýbaní sa i ďalej pokračovať a v národnosti našej sa zveličovať“.[xxvii]
Prekážku dobrého spolunažívania nevidí Štúr dokonca ani v používaní jednej spoločnej reči v krajinských záležitostiach, nekompromisne však trvá na práve užívania materinskej, národnej slovenskej reči v živote cirkevnom, školskom a spoločenskom.
Požiadavka práva používania slovenčiny a možností upevňovať, resp. utvárať národné slovenské povedomie rozvojom národnej kultúry bola z hľadiska národného oslobodenia Slovákov základnou; súčasne s tým sa však čoraz väčšmi aktualizovali aj požiadavky politické, resp. štátnopolitické.
Koncepcia jednorečovosti a štátneho maďarského národa prakticky zabraňovala Slovákom v širšej miere účastniť sa na politickoštátnom živote Uhorska a tým brzdila v podstate aj presadzovanie záujmov Slovákov a slovenskej inteligencie prostredníctvom účasti v celouhorských štátnych inštitúciách. Okrem toho z hľadiska Slováka „jeho rovnoprávnosť v štátnom živote predpokladala prakticky jeho rečovú a duchovnú asimiláciu, ba asimilácia za takejto koncepcie štátneho národa bola jeho vlasteneckou povinnosťou. Tieto ďalekosiahle dôsledky priviedli slovenskú revolučnú inteligenciu k politickej koncepcii národa, ku koncepcii samobytného národa so všetkými právami etnickými i politickými, štátoprávnymi“.[xxviii]
Proces dospievania slovenského národného hnutia ako celku k štátoprávnemu riešeniu slovenskej otázky[xxix] nebol ani jednoduchý a priamočiary, ani ľahký a vyhranený a narážal tak na ťažkosti vyplývajúce z osobitného historického vývoja Slovákov, ako aj na ťažkosti podmienené ich začlenením do rakúskej ríše ako súčasti užšieho uhorského štátneho útvaru, ťažkosti vyplývajúce z národnostnej politiky Viedne, maďarskej aristokracie i revolučnej maďarskej liberálnej šľachty.
Aj Štúrove názory na štátoprávne riešenie slovenskej národnej otázky prekonali v priebehu jeho pôsobenia pomerne zložitý a dynamický vývoj.
V počiatkoch svojho verejnopolitického pôsobenia a literárneho vystupovania pohybuje sa Štúr v danej otázke v rovine romanticko-oslobodeneckej koncepcie, samobytnosť slovenského národa vidí predovšetkým v existencii a práve používania vlastnej reči, v rozvoji národnej kultúry ako prejavu národného ducha a sebauvedomenia, ktorých realizáciu spája s požiadavkami sociálnymi, politickými a hospodárskymi, ktoré mali byť uvedené do života reformami; riešenie slovenskej otázky však ešte nespája so samobytnosťou politickou, štátoprávnou. Vyplýva to z obsahu Štúrových článkov a prác až do roku 1848, v ktorých ako ťažiskové problémy defilujú práve otázky rečové, kultúrne, otázky všeobecného vzdelanostného a duchovného pozdvihnutia slovenského národa.
Vedomie úzkej podmienenosti kultúrneho povznesenia Slovákov hospodársko-sociálnym povznesením slovenského ľudu a rozšírením jeho politických a občianskych práv, vnieslo do Štúrovho národnooslobodzovacieho programu aj silné prvky sociálno-politické. Vo vzťahu hnutia k štátu Štúr zostáva na platforme Rakúska, nežiada narušenie štátnej integrity. Jeho program z tohto hľadiska vlastne ešte neobsahuje požiadavku štátoprávneho riešenia slovenskej národnej otázky a nanajvýš možno pripustiť požiadavku akéhosi osobitného druhu kultúrnej a rečovej autonómie.
V Štúrovom programe až do roku 1848, pravda, okrem rýdzo národných a sociálnych postulátov, zjavujú sa aj určité náznaky smerujúce k nadobudnutiu práv národnopolitických, tieto sa však obmedzujú na uskutočnenie v rámci existujúcich štátno-politických inštitúcií uhorských. Politická samostatnosť Slovákov s uplatnením vedúcej úlohy slovenského meštianstva bola takto až do revolučného výbuchu viac-menej iba potenciálne skrytá za požiadavky národné, ale aj sociálne a všeobecne politické. V najširšom chápaní môžeme priznať politický obsah a zámer všetkým Štúrovým požiadavkám emancipačno-demokratického charakteru, ktorých splnenie by bolo v každom prípade posilnilo aj politický vplyv slovenskej buržoázie na slovenskom národnom území. Takýto cieľ obsahoval napríklad Štúrov návrh úplného pripustenia nešľachticov, teda prakticky príslušníkov inteligencie a meštianstva, do krajinských úradov, ktoré právo síce stanovil 5. zákonný článok snemu z r. 1844, no jeho aplikácia, najmä pri zastávaní volených miest nezemanmi, nepriniesla očakávaný efekt. Jednak preto, že právo voliť malo iba zemianstvo, z ktorého väčšina patrila podľa Štúra k zemianstvu nízkemu, k tzv. kortešom, jednak pre nevyhnutnú redukciu nositeľov pasívneho volebného práva na najmajetnejších šľachticov. Majetnosť šľachtických kandidátov na jednotlivé úrady im dovoľovala získať úrady kupovaním voličov. „Úradníci v najviacej stoliciach hľadia sa do úradov dostať získaním si nízkeho zemianstva, čo sa istotne inakšie nestáva, ako prekupovaním ho peniazmi alebo inými darmi a zadosť robením jeho nízkym zmyselným potrebám.”[xxx] V dôsledku toho dostávali sa do úradov nie najschopnejší, ale len najmajetnejší príslušníci šľachty, nemajetní nezemania sa na úradné funkcie dostali len zriedkavo, a ak aj nejaké miesta zastávali, išlo o miesta, na ktoré boli menovaní, pritom miesta podradné, nedôležité. Jediný spôsob, ako sa mohla zaistiť účasť nezemanov, t. j. predovšetkým meštianstva a slovenskej inteligencie, vidí Štúr v rozšírení reprezentácie, t. j. v účasti v krajinských a verejných veciach, aj na doteraz nezastúpené stavy.
Požiadavka rozšírenia pasívneho i aktívneho volebného práva na nezemanov bola v súlade s národným i emancipačnodemokratickým obsahom Štúrovho programu, pretože zemianstvo ako privilegovaný stav zaujímalo k tomuto programu v podstate buď negatívny, alebo ľahostajný postoj a ako také nemohlo v krajinských úradoch presadzovať politické či národné postuláty tohto programu. Na druhej strane, rodiace sa slovenské meštiactvo a slovenská inteligencia by bola v prípade väčšieho vplyvu v krajinských úradoch prenášala do nich aj vlastné nároky sformulované v zásadách v programe slovenského národného hnutia.
Aj v mnohých ďalších Štúrových článkoch napísaných do revolúcie sa otázka národného oslobodenia spája s požiadavkami sociálnymi a politickými, s požiadavkami demokratizácie verejného života a rešpektovania občianskej rovnoprávnosti bez ohľadu na národnosť, ešte bez nastolenia myšlienky štátoprávneho usporiadania slovenskej otázky na báze koncepcie politického usporiadania slovenskej otázky na báze koncepcie politického slovenského národa. Napríklad v článkoch Nárady ku zlepšeniu stavu našej krajiny[xxxi], ktoré Štúr napísal a uverejnil v Slovenských národných novinách vo februári a v marci 1847, prináša veľa kritických slov o najpálčivejších otázkach sociálneho, hospodárskeho i verejnopolitického života v Uhorsku, predkladá celú škálu návrhov na ich riešenie; k politickému, štátoprávnemu riešeniu slovenskej národnej veci však ešte nedospieva. Tak isto v článku Kde leží naša bieda[xxxii] z júla a augusta 1847 sa Štúr obmedzuje v oblasti národnej na požiadavky rečové a kultúrne.
V októbri a novembri 1847 Štúr postupne v Slovenských národných novinách uverejňuje Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu[xxxiii], v ktorých popri sociálno-politických požiadavkách predkladá i očakávané riešenie slovenských požiadaviek národných: právo používania materinskej reči v cirkevnom živote Slovákov, v styku úradov so slovenským obyvateľstvom na slovenskom národnom území, národné školstvo atď. opätovne bez náznaku vyslovene štátoprávnych nárokov. Ani v Štúrových vystúpeniach na uhorskom sneme, ktoré predniesol ako poslanec za mesto Zvolen koncom roka 1847 a začiatkom roka 1848, nie je štátoprávne riešenie slovenskej otázky ešte nastolené.
Môžeme teda konštatovať, že Štúrov národnooslobodzovací program sa v tejto otázke až do vypuknutia revolúcie v marci 1848 pohyboval v rámci platformy Rakúska a Uhorska, bez postulátu nového štátoprávneho usporiadania.
Korene takéhoto Štúrovho postoja k riešeniu slovenskej národnej otázky sú zaiste a predovšetkým v jeho filozofickom, teoretickom chápaní národa a národného života v reláciách k štátu, no nie menej aj v jeho pevnej viere v spravodlivosť štátu a vlády, pokiaľ išlo o práva Slovákov. Len tak sa mohlo stať, že v oblasti sociálnej, hospodárskej a politickej Štúr dávno pred revolúciou prebojovával demokratický pokrok, v oblasti národnej však jeho program jazykovo-kultúrnej autonómie sui generis v podstate neprekročil pôvodnú herderovskú koncepciu kultúrnych, a nie politických národov.
* * *
Postoj maďarských vládnucich kruhov k slovenským národným právam, snahám a túžbam bol hlavným hnacím momentom postupnej radikalizácie Štúra vo vzťahu štátu a riešenia slovenskej otázky. Apriórne popieranie existencie slovenského národa a násilné povýšenie maďarčiny na štátnu uhorskú reč, to boli v podstate hlavné príčiny Štúrovho opustenia koncepcie kultúrneho národa, k čomu bezprostredne prispeli najmä marcové udalosti 1848, keď Maďari vo Viedni úspešne presadili schválenie svojich vymožeností. Zároveň uhorský snem pracoval na písanej uhorskej ústave, ktorá v podstate predpokladala oddelenie Uhorska vrátane Slovenska od ostatných krajín rakúskej ríše, teda založenie suverénneho uhorského štátu, pravda, s hegemóniou Maďarov ako štátotvorného národa. Ako uzatvára V. Vaněček, potvrdenie súboru 31 zákonov Ferdinandom I. ako uhorským kráľom zo dňa 11. apríla 1848 znamenalo, že „nimi sa Uhry v podstate oddeľovali od Predlitavska, s ktorým mali mať naďalej spoločného len panovníka (tzv. personálna únia)“.[xxxiv] Maďarské revolučné vymoženosti sa však v oblasti práv uhorských národov obmedzovali iba na Maďarov ako štátotvorný národ, nezohľadňovali požiadavky ostatných národov Uhorska, čo „všetko zrazu vyostrilo v revolučnom ovzduší národnostný konflikt v Uhorsku, zahnalo nemaďarské národy a národnosti a medzi nimi aj Slovákov do existenčnej obrany, prinútilo ich hľadať pomoc a spojenectvo aj u odporcov úsilí maďarských vládnucich tried a siahnuť dokonca po zbrani“.[xxxv]
Prirodzene, Štúr ako vedúca osobnosť slovenského národného pohybu bol do týchto bojov a udalostí v maximálnej miere zainteresovaný a zaangažovaný a s nevšednou energiou a zanietením premietal do nich aj slovenské národné požiadavky, ktoré však maďarská revolúcia ignorovala.
Vytýčenie politickej koncepcie riešenia slovenskej národnej otázky možno v náznakoch badať už v Štúrovom úvodníku Nový vek[xxxvi] z 31. marca 1848. V ňom nadšene vítal prvé úspechy maďarskej revolúcie v podobe zákonodarných výsledkov uhorského snemu v oblasti sociálnej a politickej, vyslovuje však zároveň sklamanie nad tým, že slovenské národné požiadavky splnené neboli, čoho príčinu vidí predovšetkým v nepripravenosti Slovákov, resp. nepripravenosti tzv. rekurzu, ktorý mal tieto požiadavky obsahovať. Keďže rekurz nebol v čase konania uhorského snemu hotový a nemohol mu byť ani predložený, snem vlastne o slovenských požiadavkách ani nebol náležite informovaný. Preto Štúr vyzýval všetkých národovcov, aby rekurz po rozoslaní podpísali a poslali Hodžovi do Liptovského Mikuláša, odkiaľ sa mal originál žiadostí spolu s podpisovými hárkami poslať snemu v Pešti. Ako je známe, táto petičná podpisová akcia prebehla úspešne a ešte pred jej ukončením zvolal i Hurban a ďalší so Štúrovým súhlasom zhromaždenie vedúcich predstaviteľov slovenského národného hnutia, kde 10. mája zostavili Žiadosti slovenského národa.
Aj keď nie je úplne jasne preukázané, akým podielom sa Štúr na zostavovaní mikulášskych žiadostí slovenského národa zúčastnil, je isté, že s nimi plne súhlasil, pretože v podstate boli do nich premietnuté jeho vlastné názory aj v oblasti štátoprávneho usporiadania života slovenského národa.
Žiadosti slovenského národa sú prvým oficiálnym slovenským národným dokumentom, v ktorom sa po prvý raz nastoľuje a konkretizuje štátoprávna koncepcia slovenskej samobytnosti. Z toho vyplýva, že kvalitatívny zvrat v Štúrových názoroch na túto otázku možno časovo spájať so žiadosťami.
Mikulášske žiadosti slovenského národa, z mája 1848, pravda, neboli prvým všeobecným a masovým proklamovaním slovenských národných požiadaviek, ako aj požiadaviek sociálno-politických zo strany slovenského obyvateľstva.
Už 28. marca 1848 sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnilo zhromaždenie ľudu, kde boli schválené Prosby a žiadosti obyvateľov Liptova,[xxxvii] 28. apríla 1848 sa konalo podobné zhromaždenie v Brezovej, kde boli schválené Žiadosti slovenského národa v stolici nitrianskej.[xxxviii]
Obsah týchto významných historických dokumentov sa až na malé odchýlky zhoduje v hlavných otázkach. Zhromaždenie v Liptove vyslovuje vďaku panovníkovi za túžobne očakávanú slobodu a občianske práva a, stručne povedané, (podobne ako zhromaždenie v Brezovej) žiada:
1. zabezpečenie účasti zástupcov slovenského národa v uhorskom sneme;
2. používanie slovenskej reči v úradoch na slovenskom národnom území vrátane vedenia súdnych procesov, pričom v Brezovej žiadali, aby sudcovia boli Slováci, tiež pri úradných stykoch celoštátnych orgánov so slovenským obyvateľstvom;
3. vyučovanie v slovenskej reči na národných školách;
4. zákonné zakotvenie slovenských národných práv;
5. zhromaždenie v Brezovej okrem toho žiadalo povolenie používať popri krajinských aj slovenské národné zástavy a symboly, vyučovanie slovenčiny v maďarských župách v záujme zblíženia maďarskej inteligencie so Slovákmi.
Obidve zhromaždenia žiadali župné orgány, aby tieto petície bezodkladne predložili najvyšším uhorským, chorvátskym i slovinským orgánom a tiež uhorskému miestokráľovi Štefanovi a uhorskému ministerstvu.
V oboch petíciách je obsah požiadaviek z národného hľadiska takmer maximálny, neobsahujú však ešte to, čo slovensko-maďarský spor vyostrilo do krajnosti, totiž požiadavku štátnopolitického osamostatnenia Slovákov. A toto proklamovali práve mikulášske žiadosti.
Žiadosti slovenského národa, schválené na porade slovenských činiteľov v dňoch 10. a 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, stali sa takto dokumentom, ktorý po prvý raz verejne proklamoval požiadavku politickej autonómie oblasti obývanej Slovákmi; Slováci predložili Maďarom v podstate tiež federatívny program vychádzajúc pritom z princípu nielen občianskej, ale aj národnej rovnoprávnosti, a to vo všetkých vzťahoch, inkluzívne vzťahov celokrajinských.
Marcové zákony uhorského snemu predpokladali vytvorenie celouhorského dvojkomorového parlamentu, pričom dolná snemovňa mala pozostávať z volených zástupcov všetkých obyvateľov Uhorska, ale bez zvláštneho diferencovania pomerného zastúpenia jednotlivých národov. Naproti tomu Slováci žiadali v žiadostiach práve takéto zastúpenie. Popri celouhorskom sneme mali byť vytvorené osobitné snemy národné, ktoré mali rozhodovať nielen vo veciach čisto národných, ale do určitej miery aj celoštátnych. Ďalej Slováci žiadali vlastnú administratívu na vymedzenom národnom území, vytvorenie slovenskej domobrany, používanie slovenských národných symbolov atď., zo štátoprávneho hľadiska teda úplnú a aj primeraným spôsobom zabezpečenú rovnoprávnosť s Maďarmi a ostatnými nemaďarskými národmi v Uhorsku.
Deklarovanie politického osamostatnenia Slovákov a požiadavka federatívneho štátnopolitického slovenského útvaru nastolená v žiadostiach doslova šokovala uhorskú vládu, ktorá sa preto prakticky okamžite pokúsila zlikvidovať slovenské hnutie, a to predovšetkým tým, že vydala zatykač na jeho vedúce osobnosti, Štúra, Hurbana a Hodžu, a vyhlásila stanné právo, čím postavila medzi seba, resp. maďarskú revolúciu a slovenské hnutie, natrvalo neprekonateľnú bariéru.
Štúr vnímal Žiadosti slovenského národa ako adekvátne vyjadrenie svojich názorov a tým, že ich nová maďarská vláda odmietla, priviedla aj Štúra na nový, vyšší stupeň boja za slovenské národné práva. Treba pritom zdôrazniť, že tak Štúrov boj, ako aj žiadosti boli oprostrené od nacionalizmu a šovinizmu a že Slováci ešte aj v čase prijatia žiadostí považovali Uhorsko za svoju prirodzenú vlasť. Ba možno tvrdiť aj to, že práve v žiadostiach jednoznačne vyjadrená myšlienka znášanlivosti dokumentuje zhodnosť Štúrových názorov s programom žiadostí a určite i jeho priamy, ale skôr nepriamy vplyv na formulovanie ich textu. Veď Štúr napríklad ešte v roku 1843 vystupujúc proti maďarizácii v Ponosách a žalobách Slovanov píše: „Čo sa nás týka, my sa tešíme z duchovného prebúdzania maďarského národa ako zo svojich blížnych a spoluobčanov, s ktorými sme sa dosiaľ podieľali na radostiach i bôľoch, s ktorými sme spoločne neraz svojou krvou napájali otcovskú zem vo vojnách proti lúpeživým barbarským hordám, a blahoželáme im k nastúpenej ceste.”[xxxix] Táto Štúrova myšlienka akoby anticipovala príslušnú pasáž žiadostí: „národ slovenský, ako z jednej strany nechce utláčať iné národy, tak z druhej nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávne meno uhorského vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhého, pod korunou uhorskou bývajúceho národa“.[xl] Je teda prekrucovaním pravdy pripisovať Štúrovi vrodený prepiaty nacionalizmus a hľadať v ňom ospravedlnenie nacionalistického a šovinistického postoja Kossutha a jeho spolubojovníkov k oprávneným požiadavkám Štúra a Slovákov. Je nesporné, že ak sa Štúr neskôr postavil proti maďarskej revolúcii, bol to okrem iného aj dôsledok jeho prechodu na pozíciu protimaďarského slovenského „nacionalizmu”, vyvolaný však šovinizmom maďarským, reprezentovaným Kossuthom. Ten miesto toho, aby získal nemaďarské národnosti pre svoj revolučný program spravodlivým riešením národných požiadaviek, postavil ich proti maďarskej revolúcii. Štúr od okamihu zamietnutia Žiadostí slovenského národa a vydania zatykača na neho a ďalších slovenských činiteľov opúšťa pri názoroch na riešenie slovenskej národnej otázky platformu uhorskej vlasti a orientuje sa na Viedeň.
Tento zlom možno už konkrétnejšie vidieť v Štúrovom vystúpení na Slovanskom zjazde v Prahe, ktorý sa začal 2. júna 1848 a na ktorom sa zástupcovia všetkých Slovanov mali dohodnúť o ďalšom postupe v boji za vlastné oslobodenie. Zjazd bol prerušený 12. júla pražským povstaním.
Na Slovanskom zjazde Štúr jednoznačne proklamoval myšlienku federalizácie Rakúska ako najvhodnejšej formy riešenia otázky Slovanov a Slovákov v podmienkach ríše. Vo vystúpeniach na zjazde sa postavil aj proti nedôslednému a lojálnemu českému austroslavizmu, reprezentovanému najmä Palackým, ale aj proti návrhom na riešenie slovenskej a rusínskej otázky uznaním Slovákov a Rusínov za samobytné národy s vlastnými národnými snemami, ale na báze uhorského štátu a uhorskej vlasti.
Štúr sa postavil aj proti formulácii či vymedzeniu hlavnej myšlienky zjazdu, resp. jeho cieľa, ktorým podľa J. V. Friča malo byť zachovanie Rakúska ako základne ďalších návrhov; v tejto súvislosti okrem iného povedal: „Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu Rakúska? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo, my sme hnili… Pádom Rakúska nepadáme my.”[xli]
Zo Štúrových vystúpení na Slovanskom zjazde vyplýva, že jeho názor sa už utváral pod správnym videním zložitosti pomerov komplikovaných úsilím Nemcov a Maďarov získať v Rakúsku hegemóniu Nemcov a v Uhorsku Maďarov. Štúr z hľadiska záujmov slovanských národov správne videl hrozbu tak v upevnení spojenia Rakúska s Nemeckom, ako aj v porážke rakúskej vlády Maďarmi a tým i v ich prevahe v ríši. Preto tým dôraznejšie apeloval na spoločný postup všetkých rakúskych slovanských národov v smere vytvorenia slovanských obcí, územných samospráv pod rakúskou ríšou, t. j. v smere federalizácie. Za základnú podmienku realizácie tejto úlohy Štúr označil porážku Maďarov, bez ktorej nie je možné prinútiť rakúsku vládu k spravodlivej slovanskej politike, pretože sa Maďarov bojí, robí im ústupky a tým poškodzuje slovanské národy. Preto „nestačí, aby mali všetky obce len rovnaké politické práva, ale aby samostatné boli; najprv sa musí Maďar zničiť a potom nech spojí Dunaj tieto obce.”[xlii] Porážka Maďarov bola podľa Štúra nielen podmienkou politickej samostatnosti Slovákov, ale aj podmienkou samostatného národného a štátneho života Čechov, ktorých záujmy Štúr na zjazde energicky obraňoval najmä proti lojálnym austroslavistom usilujúcim sa o zachovanie Rakúska, ktoré bolo v očiach Štúra „kvintesencia servilizmu, špehúnstva a podobného zločinstva.”[xliii]
Štúrove reči na slovanskom zjazde už dokazujú jeho vyhranenosť v otázkach vzťahu k Uhorsku a Maďarom a do určitej miery už naznačujú jeho neskoršie orientovanie slovenského národného hnutia na ozbrojený boj proti maďarskej revolúcii.
Myšlienka federalizácie Rakúska proklamovaná Štúrom na zjazde bola v porovnaní s predchádzajúcimi koncepciami pokrokovou, ba až revolučnou, a to nielen z hľadiska všeobecného sebaurčovacieho práva národov, ale aj z hľadiska jeho konkrétnej realizácie v danej situácii, v ktorej rakúska vláda už prejavovala ochotu o zavedenie rovnoprávnosti národov ríše, kým „maďarské vládnúce triedy práve naopak v žiadnom smere nepripúšťali národnú rovnoprávnosť a všetky takéto snahy násilne a bezohľadne potierali“.[xliv] Z uvedeného vyplýva, že za takéhoto stavu logika i taktika boja za národnú rovnoprávnosť Slovákov musela priviesť Štúra k inklinácii k Viedni a k vystupňovaniu antimaďarskej orientácie hnutia až po ozbrojený boj.
Za veľmi dôležité považujeme konštatovať, že Štúrove názory na štátoprávne riešenie slovenskej národnej otázky sa až do organizovania ozbrojeného vystúpenia stále ešte pohybujú na báze a v rámcoch pokojného riešenia rokovaním s maďarskými vládnymi orgánmi. Aj tu zrejme cítiť vplyv jeho pôvodnej a základnej koncepcie vzťahu k štátu a riešeniu základných sociálno-politických i národných požiadaviek na jeho báze a bez narušenia integrity, lenže po Slovanskom zjazde už nie integrity uhorskej vlasti, ale širšej integrity rakúskej. Ani tu však Ľ. Štúr ešte nedospel k proklamácii práva každého národa na sebaurčenie až do úplného odtrhnutia a vytvorenia samostatného suverénneho, vlastného národného štátu.
Pravda, treba vidieť, že podobnú krajnú štátoprávnu koncepciu Štúr nevytýčil azda v mene „rakúskeho vlastenectva a lásky k cisárovi“, ale hlavne preto, že nebola na svoju dobu a v konkrétnych podmienkach reálna a uskutočniteľná. Ak totiž konkrétny vývoj situácie dokázal Štúra radikalizovať až po opustenie koncepcie uhorskej štátnosti pri štátoprávnom riešení slovenskej otázky, ukázal mu zároveň, že jediné východisko z nej síce vedie cez bázu samostatnosti, ale súčasne aj jednoty a spoločného postupu slovanských národov v ríši, ktorý jedine mohol priniesť aspoň relatívny úspech. Izolovaný boj jednotlivých slovanských národov bol vzhľadom na mocenské pozície maďarských a nemeckých vládnúcich kruhov vopred odsúdený na neúspech. Pravda, aj v tejto situácii možno a treba vyzdvihovať v Štúrových názoroch vplyv jeho filozofie štátu, ktorá sa najkonkrétnejšie prejavila vo viere sľubom viedenskej vlády spravodlivo riešiť národnostnú otázku, kde sa však, ako to neskorší vývoj udalostí ukázal, trpko sklamal.
POZNÁMKY:
[i] Bližšie sa o tejto problematike hovorí v nasledujúcej podkapitole.
[ii] Dejiny slovenskej literatúry, s. 240.
[iii] Bakoš Ľudovít, citované dielo, s. 136.
[iv] Prednášení historická, s. 629.
[v] Tamže, s. 632.
[vi] Tamže, s. 632.
[vii] Tamže, s. 633.
[viii] Tamže, s. 633.
[ix] Tamže, s. 633.
[x] Tamže, s. 634.
[xi] Politické state a prejavy, s. 320.
[xii] Přednášení historická, s. 626.
[xiii] Tamže, s. 626.
[xiv] Slovania bratia, s. 295.
[xv] Tamže, s. 295.
[xvi] Tamže.
V bývalom Československu to boli predovšetkým Ladislav Štoll (K dejinám politických ideológií, skripta VŠPS, Praha 1946) a neskoršie Zdeněk Mlynář (Z dějin západoevropských politických ideologií, část I., SNPL, Praha 1961).
Mlynář, Zdeněk, citované dielo, s. 119.
[xix] Tamže, s. 124.
[xx] Tamže, s. 142.
[xxi] Politické state a prejavy, s. 112.
[xxii] Tamže, s. 210.
[xxiii] Tamže, s. 212.
[xxiv] Tamže, s. 215.
[xxv] Tamže, s. 216.
[xxvi] Tamže, s. 218.
[xxvii] Tamže, s. 221
[xxviii] Rebro, Karol: Pokusy o štátoprávne riešenie slovenskej národnej otázky v revolučných rokoch 1848 – 1849. In: Právnické štúdie č. 4, 1965, s. 557.
[xxix] K tejto problematike pozri citovanú štúdiu prof. Karola Rebra, ktorá je mimoriadne prínosná, prakticky reprezentuje prvé spracovanie tejto otázky z aspektu teórie štátu a práva. My sa jej venujeme iba z hľadiska Štúrových názorov na jej riešenie, ktoré, pravda, v podstatnej miere boli premietnuté aj do postoja slovenského národného hnutia, a preto ich nemožno od seba izolovať.
Politické state a prejavy, s. 324 – 235.
[xxxi] Tamže, s. 244 a nasl.
[xxxii] Temže, s. 297 a nasl.
[xxxiii] Tamže, s. 322 a nasl.
[xxxiv] Vaněček, Václav: Dějiny státu a práva v Československu do roku 1945. Orbis, Praha 1964, s. 324.
[xxxv] Rebro, Karol, citované dielo, s. 558 – 559.
[xxxvi] Politické state a prejavy, s. 358 a nasl.
[xxxvii] Pozri materiál zo Slovenských národných novín Ľ. Štúra a z Orla tatranského a iné pramene. Novinársky študijný ústav v Bratislave, 1955, s. 48 – 49.
[xxxviii] Pozri tamtiež, s. 50 – 51.
[xxxix] Slovania bratia, s. 124.
[xl] Tibenský, Ján: Chvály a obrany slovenského národa. SVKL, Bratislava 1965, s. 376.
[xli] Slovania bratia, s. 256.
[xlii] Tamže.
[xliii] Tamže.
[xliv] Rebro, Karol, citované dielo, s. 561.