Almanach 25 – próza

Tomáš Knapko

 CHRÓMOVANÁ RUŽA

 

Prečítal som si, čo všetko sa mi môže stať pri hypervitaminóze áčkom, a poviem vám, bolo tam toho veru dosť, z tých ľahších vecí, čo vás pošlú do autu, červené fľaky na pokožke, bolesť svalov a kĺbov, zvýšená granulácia kože, ale to v pohode rozchodíte, a potom veci, čo vás pošlú do autu a tie už nemusíte rozchodiť, napríklad poruchy pečene a žlčového systému, a nakoniec veci, čo vás pošlú do autu, a ktoré nerozchodíte určite, napríklad tie svinské latinské názvy, ku ktorým nie sú na letákoch žiadne vysvetlivky, ani poznámky pod čiarou.

 Tých nežiaducich účinkov bolo na letáku od superliekov popísaných veľmi veľa a napadlo mi, že možno každý z tých ľudí, čo to svinstvo brali, aby boli krásni a nezakomplexovaní, mali nejaký taký nežiaduci účinok ako pseudotumor cerebri, transaklinázy a podobné strašné latinské sračky, a určite by sa aj u mňa behom liečby vyskytol nejaký nový latinský nežiaduci účinok, z ktorého by som mal ešte väčšie komplexy ako z vredov a ktorý by ma poslal do autu natrvalo.

A tak si hovorím, len tak pre seba a pre vás: „Teda, teda, teda, možno nebude najlepší nápad brať tieto lieky, ktoré som našiel v opustenej lekárni. Radšej sa spoľahnem na tú trochu mystiky, čo prúdi v žilách mesta.”

Nakoniec som sa na to svinstvo vykašlal a začal vzývať starého dobrého kámoša anjela Sabraela, čo má tam hore pod palcom choroby (teda, vlastne vás pred nimi ochráni).

Stále na to treba pentagram, sviece, plus pár kecov, ale ako hovorím, boli sme starí dobrí, až na to, že na otázku, či sme stále starí dobrí, povedal:

„Nuž, kamoš, už len starí, lebo ja som padol.”

A to myslel tak, že sa z neho stal padlý anjel.

Hej, jasné, mal by som vám tu teraz toho Sabraela trochu popísať, aby ste mali predstavu a tak, ale kašlať na to. Poviem vám, je to zbytočné, lebo každý si vidí anjelov po svojom – ako fakt milé bytosti, zlaté vlasy, hebké perie na krídlach a čojaviem čo ešte, poznáte to, ale keby vám ten starý dobrý anjel padol, tak by ste ho zaručene videli s horiacou hrivou okolo hlavy a zlými očami a blanitými slizkými krídlami a vlastne všetkými tými predsudkami. A v tom je ten rozdiel medzi mnou a vami, ja som Sabraela videl stále rovnako a to, že padol, tak na to som zase raz kašlal a vôbec, boli sme si o trochu bližší.

A teraz sedíme u mňa a pijeme pivo a Sabrael povie:

„Počuj, kamoš, musíš zájsť za Kristom, lebo sa schyľuje k akejsi premene, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale pre teba by to mohla byť katastrofa.”

„Ohó, čo tým myslíš, môj starý padlý kamarát?!” zvolám tak trochu teatrálne.

„Ani ja to neviem presne,” odpije si z piva, „ale Kristus vie viac.”

„Už som za ním dlho nebol.”

„Choď za ním čo najskôr. Pomôže ti.”

„To je to až také zlé?”

„Je to až také zlé.”

Kristovi sa často stáva, že mu všelijaké triky nejdú ako kedysi, a nejdú mu hlavne vtedy, keď si pripadá tak trochu menej svätý, alebo teda normálne menejcenný, alebo inak – keď klesne na moju úroveň svätosti. Až na to, že on sa netrápi kvôli bežným veciam ako ostatní ľudia, napríklad kvôli prachom, dĺžke penisu, malým prsiam (teda u žien), alebo nedostatku šuku, on sa cíti menej svätý kvôli tlakom supermodernej doby a tomu, že sa vôbec nechcel reinkarnovať niekde v postapokalyptickom 22. storočí, a aj kvôli tomu, že neodolal trom ženám a ony jemu, tak práve kvôli tým tlakom si pripadá dosť zakomplexovaný.

Nie som ale padnutý na hlavu, je jasné, že to pravý Kristus byť nemusí. To, že je pravý, tvrdí On, a ja mu asi verím, a aj keby nebol, tak je mi to jedno. Snažím sa to brať z nadhľadu.

Vždy sa to dá zistiť, myslím tá pravosť, napríklad ak máte poruke dobré dôkazy – On dokáže nejaké triky s uzdravovaním, a v lepších prípadoch aj čosi viac, lenže na druhú stranu by ste Kristovi tú pravosť asi neverili, keby ste mu prezradili, že ste v ťažkom depe a On by vás z neho chcel ťahať slovami: „Ach, Bože, načo je to všetko dobré, na čo boli dobré tie tisíce rokov utrpenia a zla,” a s tvárou strhanou pochybnosťami by ešte prihodil čosi ako: „Radšej si sa na to mal vykašľať a nechať to tak,” tak takéto veci občas kecne, keď je asi v ťažkom depe, a vtedy mu veľmi nerozumiem.

Ale niekedy povie aj: „Láska nakoniec zvíťazí,” nič viac, staré dobré klišé, to stačí a vtedy má niečo do seba.

Cesta ku Kristovi sa začína tmavou uličkou, uprostred starého mesta, v ktorom už naozaj veľa ľudí nežije, hlavne preto, že je všade rádioaktívny spad. A teraz si klopete prstom na čelo „Ako to, že si odtiaľ ešte nevypadol, ty idiot,” alebo „Ako to, že ťa to ešte nezabilo?”, lenže pre mňa je spad samozrejmá záležitosť, asi ako vzývanie anjelov, pre mňa je spad akurát dobrý fet a ja som akurát len rádioaktívny feťák, alebo čosi podobné, ale je dosť možné, že sú to len keci a tých pár ľudí, plus ja, sú tu stále preto, lebo totálny holokaust by si niekto tam hore nemohol dovoliť.

Bolo to veľké mesto, deväť miliónov obyvateľov, ale 99,9 % ich už vzalo, alebo nestihlo vziať roha. Je nás tu asi deväť ľudí, ak nerátam Krista, lebo on je predsa len niečo extra. A pár anjelov a démonov. 

Takže.

Temná ulica vedúca ku Kristovi je svätá. Alebo inak, keď idete za Kristom a pomalým tempom sa na motorke predierate tmavými úzkymi uličkami, do sýtosti sa môžete vynaobzerať na sochy svätých, ktoré lemujú cestu v mučeníckych pózach a s mučeníckymi výrazmi na tvárach.

Je tu Svätý Sebastián pripútaný k drevenému kolu a dostrieľaný šípmi, ten je vyautovaný najhoršie, potom Svätý Juraj, ale ten to má v pohode, tvári sa ako drsňák (lebo aj je), pravú nohu má vyloženú na hlave draka, ktorého poslal do autu kopijou, a z mojich obľúbencov je tu ešte Svätý Entony, celkom mimo hry, obklopený škeriacimi sa démonmi, ktorí mu rozrývajú plastikovú kožu pazúrmi. A tento svätec je aj trochu interaktívny, lebo ho občas vidieť v objatí skutočných démonov, čo si na ňom liečia svoje komplexy menejcennosti.

Na konci temnej uličky je malý dvor, Kristus a jeho dva kríže, neónový, ten nefunguje, a drevený, na ktorý sa Kristus necháva pribíjať veľkou ručnou klincovačkou, posiatou krvavými odtlačkami rúk démonov, za spasenie od našich hriechov, lenže tu a teraz je to také zlé, že sa nechá pribiť aspoň raz týždenne, aby to do tridsaťtrojky stihol. Má dvadsaťosem a už sa dosť namaká.

Ešte prejdem veľkým tunelom a pretrpím nad sebou desať metrov rozbitých barákov a zbadám Krista, sediaceho v zamyslení uprostred dvora na otrieskanej zelenej lavičke s popraskaným lakom. Plavé vlasy má zopnuté v cope a do tváre mu vrhá slabý tieň červená šiltovka. Je obklopený aurou pokoja, ktorú nevyžaruje len jeho tvár osvietenca, ale aj cudzokrajný strom vyrastajúci zo zdeformovaného asfaltu, o ktorom mi On povedal, že pod ním našiel kedysi osvietenie. Ale je dosť možné, že auru pokoja vyvoláva dym Jeho poslednej cigarety, ktorý sa lenivo prevaľuje okolo.

Ináč má Kristus oblečené to, čo obyčajne – žlté tričko so zelenými fľakmi a červeným nečitateľným nápisom, modré rifle, veľké čierne topánky a digitálne hodinky na pravej ruke.

Dofajčí poslednú cigaretu a venuje mi pozornosť, až keď dám motorku do relaxu. Vydýchne dym a povie:

„Asi by som mal vyzerať viac kristovsky.”

A má pravdu, lebo tu a teraz je prekliato ťažké vyzerať a byť taký, ako chcete. Teraz skôr nikomu nič nevychádza, nech do toho dá neviemkoľko sebaobetovania, a je fakt, že nič nevychádza ani takému majstrovi, akým je On, a to je čo povedať. Vlastne Jemu nevyšlo ani to, že sa reinkarnoval do tejto doby a vôbec, už to, že sa reinkarnoval a že to má čosi spoločné s budhizmom, mu bohvieako nevyšlo.

Baviť sa s ním je celkom v pohode, skoro ako keď sa stretnete s dobrými kamošmi odvedľa, akurát, že tu máte stále pocit, že On je čosi oveľa, oveľa viac. Nedá to na sebe poznať, a práve preto sa s ním môžete cítiť v pohode. A aj vďaka jeho rečníckemu štýlu „poviem ti to na rovinu”, alebo „kašľať na to”, ale to len v rámci srandy a hlavne, keď som s ním ja, lebo vie, že potrebujem počuť veci trochu odľahčené.

Po oranžových tehlových stenách sa tiahnu detské čmáranice, obopínajúce dvor ako dvojrozmerný pás, kriedové a nasprejované obrazy, ale keď podídete bližšie, spoznáte Históriu Vekov, zaznamenanú do najmenších podrobností samotným Kristom.

Novodobé nástenné maľby homo polis znázorňujú  Päť Vekov. Atómový hríb Štvrtého Veku a mestá tieňov sú moje obľúbené motívy, a takisto svet prebúdzajúcich sa anjelov, démonov a svätcov, ale ako sa ukázalo, nestrhol sa žiadny Svätý boj, ako predpovedali televízni proroci. Každý anjel, démon alebo človek šiel sám za seba a zmazal hranice medzi dobrom a zlom, pretože v úsvite nového Veku a v žiari utrpenia už nikoho nebavilo predstierať, že ho zaujímajú nejaké zákony – nebeské, fyzikálne alebo akékoľvek iné.

Ja som Kristom starostlivo znázornený na drsnej stene ako postava v čiernom, aj keď čiernu nenosím, s mŕtvolne bledou neživou poďobanou tvárou, veľkými kruhmi pod ľahostajnými očami, ktoré On majstrovsky zachytil hľadiace „do blba” a, samozrejme, čierne krátke strapaté vlasy, ktoré sa stali neoddeliteľným trejdmarkom Piateho Veku. Okolo mňa stojí množstvo ďalších prirodzených i nad-prirodzených postáv a k nim sa  predierajú slnečné lúče priamo z mojej hlavy a každá z tých postavičiek, ktorej lúč prestrelil srdce, už je tak trochu mnou. Tak trochu som pre každú z tých postáv idolom, bez toho, aby ktokoľvek z nich tušil, že nejaký idol má. Pod podobizňou je text „nadchádzajúci negatívny boh transformácie identity”. A to som ja.

Piaty Vek má trvať sedemnásť rokov. Ja som boh tohto Veku. A mám sedemnásť. A keď si dáte dve a dve dohromady, je jasnejšie ako letný slnečný deň a široký úsmev čiernej ženy, že sa to všetko  o chvíľu skončí. A dnes pribudla čiernej postavičke do ruky strieborná ruža a z úst sa jej valia plamene.

„Čo to znamená?” spýtam sa Krista.

Povzdychne si, vždy málovravný, otočí sa k pomaľovanej stene a ukáže prstom:

„Tam, hľaď na poslednú udalosť Piateho Veku. Tá sa ešte nestala.” Zoomorfní obri si razia cestu hustým lesom  ohromnými pažami s dlhými prstami.

Kristus pokračuje:

„Bude to katastrofa. Pre teba to bude koniec a pre mňa takisto, koniec vo všetkom, v čo som veril, čím som bol a čo som učil. Možno ti to znie ako dáke proroctvá, ale ja to, prisámbohu, cítim až v kostiach. Je koniec. Za tých neviemkoľko tisíc rokov všetkých Vekov ľudia v mojom mene veľa nedokázali. Všetko prekrútili. Keby som mal teraz ešte takých tisíc rokov, určite by som dokázal, čo som si zaumienil. Prisámbohu, že by som to dokázal.”

„A čo ja?”

Kristus sa zamyslí a prvýkrát, odkedy som prišiel, mi pozrie do očí.

„Nuž,” vstane a podíde k drevenému krížu, „možno ťa zachráni toto.” Vytiahne zo zeme  kovovú ružu a sadne si späť.

„Pozri,” podá mi ružu do rúk a mňa prekvapí jej chlad, „pod kovovou škrupinou je oheň, je tam naždy uchovaná živá ruža. Tam vnútri je večná praemócia, svet, ktorý nikdy nepoznal utrpenie Vekov.” A ešte dodá: „Je to tvoja atómová bomba.”

V lesklých chrómovaných listoch a lupeňoch sa odrážajú naše tváre.

Možno si teraz hovoríte, že to moje rozprávanie je vskutku depresívne a pesimistické a nikto sa už na nič nezmôže, iba Kristus je posledný mohykán, a máte pravdu, asi sa splnilo moje dávne prianie, aby boli všetci ako ja, poznáte to, ten pocit, že by ste to tu na Zemi dokázali zariadiť lepšie ako ktokoľvek iný, lenže opak je pravdou. Každý chce byť v kútiku duše sám sebou.

Kristova História Vekov začína oranžovou tehlovou stenou a kriedovou kresbou vlády prvých bohov, ktorých s bohmi nasledujúcich Vekov spájala láska k atómovej bombe a jej vylepšeným verziám, ale hlavne presvedčenie, že vedia, ako to tu chodí a ako to tu zariadiť, aby mal každý z nás, z tých nešťastných ľudí, zas na tvári úsmev od ucha k uchu a aby mal radosť aj z akože malých a nedôležitých vecí a aby nikomu nenapadlo, že vzdelanie je na hovno, a že keď máte na tvári vredy a ráno vám smrdí z huby, nemôžete sa rovnať bohom a už vôbec nemôžete mať vlastnú vylepšenú atómovú bombu.

A práve to by ich asi štvalo najviac, že ja som boh Piateho Veku a že vôbec nespĺňam ich požiadavky a že mám dokonca aj vlastnú vylepšenú verziu atómovky.

Kristus podíde ku mne, zrakom upriamený na ružu, riekne: 

„Naveky je tak uchovaná, a ak, kamarát môj, chceš prežiť nasledujúce Veky, musíš ju dať niekomu, na kom ti záleží. Vytvoríš tak puto s dobou, odkiaľ pochádza, a budeš tak naveky zachránený. Pretože v tej ruži je moc bohov minulých Vekov,” takto prorocky a mysticky sa o téme vyjadrí.

„Musím ju dať niekomu, na kom mi záleží?”

„Ja viem,” povie súcitne, „že už nie je príliš z čoho vyberať, viem, že kedysi tu bolo viac ľudí a ty si jednoducho mohol ísť a nájsť svoju stratenú polovičku, ale teraz, bohužiaľ, tu žiadne spriaznené duše nenájdeš, len pár ľudí, o ktorých ti môžem povedať, že bližší sú ti padlí anjeli a démoni ako oni.”

„No, nie je to bohviečo, takto na poslednú chvíľu zachraňovať si kožu.”

Pozorne sa zadívam na čiernu postavu, ktorá ma predstavuje, a sledujem lúče prevŕtavajúce srdcia, sú tu anjeli s čiernymi perami, démoni so strapatými trejdmarkovými vlasmi, pár ľudí s kruhmi pod očami, a potom tu je ešte jedna superminiatúrna postava, čo vyzerá, že sú jej podobné sprostosti ukradnuté a že je asi jediná, koho som nenakazil tou svojou idiotskou povahou – takže, hovorím si, s touto osobou, nech je v skutočnosti kýmkoľvek, si budem musieť dať rande, a ešte si hovorím, s ňou si budem rozumieť, lebo je najmenej mnou.

Kristus mi povie, že má prácu. Zanechám ho samého.

Tlačiac ťažkú motorku, ma čosi napadne:

„Hej, a čo tie plamene, ktoré sa mi valia z úst?”

Kristus povie:

„Na mojich kresbách je všetko zaznačené, sú tu pohyby tektonických dosiek, výbuchy sopiek a padajúcich hviezd, zaznamenal som udalosti Vekov a zrody ich spasiteľov, všetko do najmenších detailov, chránené  kúzlom pred ohňom i vodou, a tak som zvečnil aj teba, od najväčších cností až po najmenšie podrobnosti, akým je aj zápach z úst alebo tvoje problémy s akné. Bol si tak trochu zakomplexovaný boh tohto Veku.”

Do pekla. Uvedomím si, že má pravdu a že sa mi z úst valí asi dosť príšerný smrad, už z dôvodu, že som si zuby neumýval poriadne dlho, ale hlavne preto, že tá prekliata šestka v papuli bola rozvŕtaná zubnými baktériami, opravená zubárom, znova rozvŕtaná baktériami a znova opravená zubárom a tak stále dokola, až kým všetci zubári nevzali roha a zo stoličky mi ostala asi tretina a zvyšok bol zahnívajúci a infekciou potenciálne napadnuteľný koreň. Začínal som mať učebnicový komplex zo smradu z úst a naviac Kristus dnes asi nemal veľa do seba a vyautoval ma tým svojím, ako vždy pravdivým tvrdením.

Vojdem do tmavého tunela a čakám, že na konci tých desiatich metrov uvidím svietiť otvor, chápete, ako to tak normálne býva, ale miesto toho tam je ešte väčšia tma, s čímsi dosť odporne hmatateľným uprostred a zo mňa výjde len slabé „heh, heh”, ako to tak robia malčikovia, keď sú fakt v úzkych a pripravení na nevýrazný hrdinský akt. Ale rýchlo sa dám do relaxu, to je len démon, ktorý má s Kristom nejakú prácu.                          

Áno, mám za úlohu nájsť jedinú živú dušu, ktorá to odo mňa neschytala do srdca v tomto zlom meste, a poviem vám, ó, milí moji, nie je to sranda, ani sa to tak ľahko nerobí, veď ja som dúfal, keď mi Kristus dával ružu, že prihodí zopár vysvetľujúcich slov, čosi ako „táto strieborná ruža ťa správne nasmeruje k poslednej osobe, ktorej si ešte nezbabral identitu”, niečo také som očakával. Ale On nič, len mi ju dal, a keď som ho nechtiac poškriabal tŕňom, skôr ako som stihol povedať „sorry”, povedal „je ti odpustené”. A rana sa zahojila.

Takže, páni moji a deväťmiliónové mesto, poznám pár rýchlych spôsobov, ako obehnúť toľko ulíc, domov a kanálov, tak napríklad – pekne pomaly, akoby som mal všetok čas na svete, alebo to zariadiť tak, že na tú osobu natrafím hneď za rohom, ako vo filme s happy-endom, alebo to spraviť ako idiotská renderovaná postavička z počítačovej hry, áno, presne tak, to je ten najrýchlejší spôsob, ako obehnúť celé mesto, pretože bohovia nového Veku čakali opodiaľ, priravení zbaviť ma koruny.

Tak fajn, hovorím si, ako idiotská renderovaná postavička s röntgenovým zrakom, začínajúca prvý level s úbohou búchačkou ako primárnou zbraňou, to určite zvládnem a vďaka dvom časovým bonusom získaným v treťom leveli som moju spriaznenú dušu našiel presne za dve hodiny, štyri minúty a dvadsaťsedem sekúnd.

Takže.

Dobehnem k nej a vidím – je to dievča, tvár ako sneh a rusé vlasy jej padajú až po lopatky a napriek tomu, že vyzerá ako zamrznutá, má ten najhrejivejší pohľad, aký som kedy videl, a ako tak zvykne ľudí napadnúť čosi viac ako extra, keď stretnú spriaznenú dušu, mňa napadne toto:

Pomyslím si, že by ma nenechala len tak nečinne stáť, keby som zabŕdol do rozhovoru s úplne tupým človekom a nezmohol sa na nič viac ako na rovnaké tuposti, no a rozuzlenie prichádza, ona by ma zachránila skvelou vetou: „No tak mu povedz nejakú zo svojich múdrych rečí,”, lebo by ma mala prečítaného a nemyslela to ironicky a tým úprimným prejavom dôvery by ma prebudila z predstieranej tuposti k slovnému činu: „Ohohó, milý môj kamarát, lenže dokážeš mi okrem tých svojich hlúpych tlachov vysvetliť, prečo sa vlastne ráno snažíš vstávať, a aký zmysel dávaš tomu svojmu amorálnemu hodnotovému rebríčku, cez ktorý by sa neprepchala ani tvoja tučná riť?” A to by ho odzbrojilo.

A poviem tu a teraz:

„Vieš, rozhodol som sa dať túto ružu najkrajšiemu dievčaťu  v meste, ktoré stretnem, a stretol som teba, a aj keď som neprešiel celé mesto, ťažko by som našiel krajšiu, ako si ty,” tak takýto premúdrelý lživý tlach a hnusný prekec som na ňu vybalil.

„Ach, to je od teba milé,” usmeje sa na mňa a vidí, že od nej očakávam čosi viac, a tak poznamená: „Prepáč, ale táto ruža by asi mala viesť k  bozku, však, potom k súloži a neskôr k väčšiemu počtu súloží a k trvalému manželskému zväzku a, samozrejme, k bez-podmienečnej, úprimnej a obojpohlavne opätovanej láske. A to ti nemôžem sľúbiť, lebo viem, že ty mi nedokážeš poskytnúť istoty, ktoré očakávam.”

„Ale ja som kvôli tebe prešiel hory usadeného rádioaktívneho popola a myslel som na teba každú sekundu, odkedy som zistil, že existuješ.”  A to som teda naozaj myslel každú sekundu z tých dvoch hodín, štyroch minút a neviemkoľkých sekúnd a tiež som dosť myslel na to, ako si lacno zachránim kožu, ale to som si, samosebou, nechal pre seba.

„Lenže toto nie je rozprávka, kde všetko bude podľa tvojich predstáv,” namietne ona a ja tak akosi začnem hĺbať nad tým, čo povedala, tak trochu upriamim pohľad do zeme a skrivím pery ako blázon a medzi obočím mi prebehne vráska ako blesk, a tak akoby pomimo a náhodou si všimnem jej zmätený pohľad, ktorý, dočerta, hovorí: „Snáď si si nemyslel, že si v nejakej rozprávke?!”

Po spustnutej zemi k nám kráča nejaký homo stupidiens v slušáckom kvádre a s dvoma tvárami, s tou jednou tak ako tak zazerá na mňa zlými pohľadmi, ktoré signalizujú „vypadni, ty malé odporné prasa”, a, samozrejme, tou druhou tvárou sa papulí na dievča tým najnežnejším od ucha k uchu úsmevom, ktorý hovorí „ja som tvoja istota”, a to dievča mu to opláca, ale už to nie je žiadny zmätený a odmietavý pohľad, ale pohľad „ach, ty si moja istota”. Lenže ten homo stupidicus, ktorý si to sem pred chvíľou privandroval, je tak trochu mnou, samozrejme, dokonca má aj tie čierne trejdmarkové vlasy a na nose mu pomaly rastie obrovský vred. 

 „Kto je to?” spýta sa ten nový stupído.

Dievča mykne plecami, akože nemá ani poňatia.

A ten chlapík s dvoma tvárami sa na moment celkom zmení na slušného a kamarátskeho chlapíka s otcovským prístupom a naviac si ma zmeria starostlivým pohľadom, akoby mal zrazu miesto dvoch tvárí len jednu, a povie:

„Toto nie je príliš vhodné miesto pre život, chlapče, mal by si si nájsť nejakých fajn kamarátov, s ktorými zoberiete roha z tohto zlého miesta, tak ako to práve robím ja a moje dievča,” a namieri palcom na seba a potom ukazovákom na dievča a ešte dodá záplavu kecov o tom, že ak to nespravím, tak si nikdy nesplním sny a nebudem šťastný, pretože toto miesto je zabijak snov alebo čosi také a spraví zo mňa zlomeného muža. Presne tak to povie a ja som chvíľu udivený a dojatý, kde sa v ňom vzalo toľko bratskej nehy, pretože mi ešte priateľsky stisne rameno. Lenže stisk silnie a silnie, až mi dôjde, že celý ten bratský výstup a otcovský prístup je len maska, vďaka ktorej stúpne v očiach svojho dievčaťa, keď mi akože bratsky poradí, čo mám robiť a ako mám byť šťastný a ako si splniť sny, keď už je svet raz taká veľká nepriateľská stoka v polčase rozpadu. Vôbec pri tom netuší, kto som a koľko toho viem, a že najhoršia vec, ktorú môže spraviť, je byť mnou.

Tí dvaja odídu, až sa im rádioaktívny popol práši za pätami, a nechajú ma samého, škrípajúceho zubami a premýšľajúceho, čo urobiť a ako naložiť s vlastným životom, keď je nablízku vždy nejaký nový pán S. ako stupído, odhodlaný pokaziť vám súkromnú Z. ako zábavu, a preto sa pustím do rátania možností, ako sa zbaviť všetkých antikristov môjho Veku.

A všade je ohromný kľud. Teda skoro. Niekde tam vzadu počuť hlások tých latinských vecí, ako som vám ich na začiatku spomínal, ktoré stále dokola opakujú: „Zachráň nás, zachráň nás,” a ktoré myslia len na to, ako neprísť o kožu, akoby mali nejaký pud sebazáchovy alebo kopu inštinktov a vedeli, že o chvíľu pôjde celý latinský významový systém do čerta, a ja si hovorím, presne tak, už onedlho tu budú bohovia nového Veku a po nejakých pseudotumoroch cerebri neštekne ani pes.

A chrómovaná ruža, na ktorú som medzitým zabudol, a pritom ju držal pevne za stonku, s kovovými tŕňmi skrz naskrz zraňujúcimi dlaň a prsty, sa ohromne rozhecuje, akoby v nej prebiehali ozajstné termonukleárne reakcie. Moja úboha ruka sa konečne spamätá a pustí ju.

Ruža sa zabodne do usadeného popola, a keby ste išli náhodou okolo, prisahali by ste, že je tu takto odjakživa a nepozná žiadny šialený príbeh negatívneho boha transformácie identity, teda mňa, ťažko skúšaného mýtického hrdinu tohto Veku, ktorý má vždy dosť času sa trochu poľutovať.

Rozžeraví sa do biela, chróm a kov z nej stečie, až kým ju celkom neobnaží. Žltá sa stráca v červenej uprostred sivého popola. Z ruže vyskočí ohromná postava, preletí vzduchom a zacloní slabé slnko a mne prebehne pred očami noc. Monštrum dopadne na zem, až sa okolité domy otrasú v základoch.

 Je to nejaký sloní boh, alebo čosi podobné, a hneď za ním vyskočia dva ďalšie zvery, diviak, s chocholom na hlave ako Irokéz, a tiger a pustia sa drviť všetko napravo, naľavo, hore aj dole, klami a zubami škrtajú o kov a kamene, až lietajú iskry. Ja sa vedený sympatiou zameriam na diviaka, ktorý sa točí ako besné tornádo v afekte žravosti a len tak pomimo si opakuje chrčavým hlasom:

„Zničiť a zožrať všetkých analytických bezcharakterných egomaniakov, ktorí každú vec a udalosť a zážitok rozpitvajú do najmenších podrobností a až do znechutenia,” presne toto si dookola opakuje, akoby mi čítal myšlienky a nevyskočil pred chvíľou z ruže, ale priamo zo mňa, a tak naňho skríknem:

„Hej, ja k nim nepatrím, aj ja sa chcem zbaviť analytických, večne všetko rozoberajúcich stupído maniakov, ja vlastne patrím k vám,” ale prasa sa po mne ani neobzrie, len ďalej chrúme baráky, z papule mu padajú sliny vytvárajúce jazerá a každým sústom rastie a rastie.

O chvíľu sú tri obludy veľké ako hory a bachraté, že ledva chodia, a vidno, že im toľko žrádla nerobí dobre na pleť. Kníšu sa zo strany na stranu a to irokézske punkové prasa furt reční:

„Požrali sme celé toto analytické egomesto, ale hlavný egomaniak nám ušiel,” a ja sa v rýchlosti zahĺbam a v rýchlosti skrivím pery, a tiež dosť rýchlo ma napadne, že možno hovorí o mne, ale zasraná dôležitosť to vo mne ubije, a tak poviem:

„Hej, ja nepatrím do tohto mesta, ja patrím k vám, bohovia žravosti.”

Prasa si ma konečne všimne, z papule mu výjde hlasný chrapot a z nozdier mu vyšľahnú plamene, akoby rypák bola hlaveň brokovnice, a v tých obrovských očiach vidím bohovraždu.

Spraví krok a zakrochce:

„To je Hlavný Egomaniak!”, ale je také prepchaté, že sa prevráti na bok. Neprejde dlhá chvíľa a zarastie mladou zelenou trávou, za ňou sa k oblohe ťahajú výhonky stromov, ktoré sa za pár sekúnd zmenia na hrubé kmene s košatými korunami.

Tiger a slon sa na to pozerajú z výšok, trochu prekvapene a smutne a trochu akoby to čakali, a potom sami začnú zarastať trávou a mne, tam dole, to pripadá, akoby ich ktosi farbil zeleným sprejom. A zrútia sa s rachotom storočných mohýl.

Možno si teraz na konci hovoríte: „Čo si ten úbožiak počne, celkom sám a opustený,” – ale možno si aj hovoríte: „Môže si za to sám, chcel sa predsa všetkých stupído maniakov zbaviť.” Lenže čo na tom záleží, keď tu nie ste, tú sú dôležité iba moje slová, no a teda ja si hovorím: „Dobre, dobre, dobre, som tu celkom sám a opustený bez všetkých tých homo stupidiens, ktorí síce boli dosť stupído, ale teraz by sa náramne hodili na vyplnenie môjho až príliš voľného času.”

A takto tu hodnú chvíľu chodím pomedzi všetky tie rastliny, ktoré sa idú potrhať, aby čo najrýchlejšie vyrástli, akoby nonstop polievané superhnojivom, dokonca mi pred očami prebehne pes alebo vlk, čo sa predtým túlal mestom s prašivým kožuchom a teraz má dlhé kučery ako baránok, len so mnou tá celosvetová premena nič nerobí.

Ja viem, nedopadlo to so mnou dobre, skončil som ubitý a zničený, dokonca aj pouličné maľby s Kristom sú preč, a ako tak v klasickom zadumaní hľadám cestu z lesa, napadne  mi, že som vlastne potulujúci sa boh minulého Veku, čo nie je až taká zlá predstava a naplnenie môjho ja, no najhoršie na tom je, a rozuzlenie prichádza, že tu nie je nikto, kto by o to stál.

Robo Blaško

 

 

PAT STORY

 

„Nie je tu, bohužiaľ, nič vymyslené.”

 

 

– – – 27. január 16:47 – – –

Sedeli sme v kaviarni oproti sebe a pozerali jeden na druhého, veľmi priamo. To, čo bolo v hlave, bol neudržateľný vír, a to isté sa stalo s tým, čo som videla za oknom. Tisíce útržkov a tvarov a my sme sa nad tým začali vznášať. Všetko okolo stratilo zmysel. Zostala iba radosť. Keď som sa zobudila, možno za sekundu, bolo to preč ako bublina. Tak nejako začal ten list, čo sa mi vymazal.

Som v byte a píšem, pretože to mám tak strašne rada. Byť doma sama a mať len čas pre seba. Keď píšem, tak sa dívam cez okno a vidím mesto zo štrnásteho poschodia. Mosty, rieku, domy, svetlá, neóny. Autá chodia za svojimi cieľmi, dokonca v diaľke vidím malé mestečká, ktoré sú odtiaľto veľa kilometrov. Jednoducho to milujem, aj keď z toho na mňa prichádza nostalgia.

V podstate som ti chcela napísať niečo celkom iné, ale sa ponáhľam. Mám toho veľa, lebo kopa práce a bla bla bla…a vlastne ani nič teraz nevidím za oknom, lebo prší a je tam hmla.

 

p.s.: jedno obdobie som mala strašne rada takú pesničku, kde bolo čosi ako: “I hear the rain/  I hear the rain/ I hear the rain/ got to kill the pain.”

 

 

 

– – – 27. január 23:13 – – –

Ani presne neviem, čo sa to pred tými pár rokmi presne stalo, jediné, čím som si istá, že to bol teda poriadny emocionálny chaos. Neviem, prečo sa to všetko muselo prihodiť. Som presvedčená, že to bolo celé položené na zlých základoch, obidvaja sme podvádzali ľudí, s ktorými sme vtedy boli a nikto ma nepresvedčí, že na podvádzaní môže byť niečo dobré.

…aj keď na druhej strane to bolo istým spôsobom nevinné, tá nevinnosť bola niekde medzi nami (nezdá sa ti, že prvýkrát, čo sme sa uvideli, bolo práve vtedy, ako som sedela v kuchyni za stolom a ty si len tak po niečo prišiel?).

 

 

 

– – – 28. január 11:17 – – –

Čo je najhoršie, že nerozumiem, čo sa deje práve teraz. Neverím ti, keď si mi pred hotelom povedal, že odo mňa nič neočakávaš. Ak by to bola totiž pravda, nepísal by si mi. Ak by si naozaj už nič nechcel, tak by sme sa už nemali vidieť. Také nápady mi prídu dosť zaťažko. Myslím, že nie sme schopní byť ani priatelia. Áno, som to ja, kto nechce, aby sme sa k sebe priblížili. Ja v tom jednoducho nevidím žiadny zmysel. Zdá sa mi totiž, že si ma chceš privlastniť, a to už vôbec nie je dobré.

 

 

 

– – – 30. január 19:40 – – –

Neviem ti to presne napísať, čo k tebe cítim. Ako som ti už povedala, zdá sa mi, že si ma chceš príliš privlastniť. Podľa mňa si sa objavil znovu po rokoch iba preto, aby si si riešil svoje haluze. V skutočnosti ani na mňa nemyslíš.

 

 

 

– – – 17. februára 20:08 – – –

Cítim, že sa mi každým ďalším listom približuješ. Akoby si vošiel do mňa, lákal ma na cukrovinky. Vidím, že si sa trochu zmenil. Zdá sa mi, že sa z teba stal muž a istým zvláštnym spôsobom ma to láka.

 

 

 

– – – 19. február 23:13 – – –

Minulú noc som vypila fľašu mojho obľúbeného červeného vína. Dnes mám taký zvláštny stav. Akoby som bola bližšie sama sebe. Spomínaš si? Zvyčajne po víne sme sa niekde za mestom v záhradách skryli a bozkávali… Niekedy ma chytí taká melanchólia. Všetky spomienky na naše leto ma začnú tupo prenasledovať a začnem sa strácať v minulosti… Je to, akoby som mala niečo vtedy urobiť, a neurobila som to. A práve to ma prepadne…iba niekedy.

 

p.s.: Našiel si nakoniec cestu z toho labyrintu alebo si stále v ňom? Má vôbec cenu o tom všetkom písať?

 

 

 

– – – 22. február 10:42 – – –

Povedal si, že nie si schopný vymazať spomienky. Mne sa však zdá, že iba nedokážeš vymazať tvoju vlastnú predstavu o mne.

 

 

 

– – – 22. február 14:46 – – –

Ak sa znovu stretneme, bude z toho asi aférka. Skončíme pravdepodobne v posteli. Som o tom presvedčená, vlastne som si úplne istá. Potrebujem to?

 

 

 

– – – 22. február 21:21 – – –

Nevidím pre nás žiadnu budúcnosť. Máme zostať dvomi melancholikmi opájajúci sa v minulosti? Máme byť akože priatelia? Alebo to máme risknúť? Ťažké je, že sa nezdáš byť voči mne úplne úprimný. Nenazývaš veci pravým menom.

 

 

 

– – – 26. február 0:55 – – –

Nie, nie, nie, nie! Proste nemôžeme a nebudeme. Raz hore, raz dole, aspoň krátke spojenie? Jednoducho sa už nemôžeme stretnúť. Hlavne mi nevolaj. A už vôbec nie poobede, keď sú všetci doma.

 

 

 

– – – 27. február 19:47 – – –

Nevydržím to. Cítim ťa stále v sebe. Vchádzaš do mňa vetami. Proste píš, píš a píš mi. Hocičo. To je jedno. Potrebujem viac tvojich slov. Prosím ťa, ešte sa ma tak dotýkaj, dotýkaj, dotýkaj. A potom ma zhltni. Ako by si ma najradšej zjedol? A hlavne to urob rýchlo. Asi som sa zbláznila.

 

 

 

– – – 27. február 20:16 – – –

Možno sa nám teraz podarí zostať iba ukážkovými mentálnymi milencami. Pretože tvoje slová sa ma tak veľmi dotýkajú, tak veľmi, tak veľmi tak. Vieme sa spájať slovami. Keď mi píšeš, úplne explodujem.

 

 

 

– – – 27. február 21:21 – – –

Možno by sme mali jednoducho prijať, že už nikdy nebudeme spolu. Nevidím veľmi veľkú šancu, že sa opäť uvidíme. Technicky je to už takmer nemožné. Takže by som si mohla konečne dovoliť sa trochu uvoľniť. A nestresovať sa/teba. Iba si vychutnať to, čo medzi nami je (radosť zo snívania, naše hry).

 

 

 

– – – 27. február 22:22 – – –

Zdá sa mi, akoby sme boli veční stratení kamaráti. Asi by to tak malo aj zostať + mentálni milenci (nikdy sa toho nevzdám!).

 

 

 

– – – 28. február 07:06 – – –

Potom, ako som preflámovala celú noc. Potom, ako sa môj priateľ rozplakal v mojom náručí. Potom, ako som premýšľala nad Cioranom. Potom, ako som tancovala – macabre, po jednom hlte tequilly. Potom, ako som sa s taxikárom snažila baviť po nemecky…, som začala myslieť na teba.

 

 

 

– – – 28. február 09:12 – – –

Nevadí, že si zo všetkého robíš srandu a vtípky (asi by som to nevydržala, ak by si bol nejaký seriózny trtko). Lebo mám stále tendenciu to celé brať príliš tragicky.

 

 

 

– – – 28. február 10:16 – – –

Čo bude potom? Tebe sa narodí syn a ožení sa s mojou dcérou. Tak sa staneme akože príbuznými. Jasné, že nakoniec dopadneme ako milenci. Ako vrchol celej absurdity.

Ako som ti hovorila: „Nezmysel je lepší ako žiadny zmysel.”

 

 

 

– – – 1. marec 14:58 – – –

Čo to malo znamenať? Vidíš, ani nedokážem odpovedať na tvoje posledné otázky. Pokiaľ presne neporozumiem, čo sa presne vtedy medzi nami stalo. Jedine si pamätám, že to bolo úplne nekontrolovateľné a veľmi silné. Myslím, že som chcela byť nejako s tebou.

Ale to hlavné, čo chcem povedať, je, že vtedy som tak strašne túžila, aby si za mnou prišiel. Doteraz nechápem, prečo si nevyužil všetky šance byť so mnou. Vtedy v auguste som stále čakala na každý moment, aby sme mohli byť sami spolu. Mali sme na to tri týždne. Ale vždy som mala dojem, že si do toho nebol úplne ponorený, že si bol príliš racionálny. A ešte k tomu zahľadený iba sám do seba. To je to, ako si ťa vtedy pamätám. Ako by si to pomenoval ty?

 

 

 

– – – 1. marec 18:08 – – –

Nie! Prestali by sme byť mentálnymi milencami a začali byť normálnymi. Neboli by sme to schopní zvládnuť (ja už mám ťažkosti uniesť to, čo sa momentálne deje). Asi by sme úplne stratili akúkoľvek kontrolu a nakoniec by sme si veľmi ublížili.

 

 

 

– – – 1. marec 19:24 – – –

Ty nemáš rodinu, partnerku, ani dieťa. Často ma napadá, že nemyslíš, ako sa v tom celom cítim ja. Ani ťa nenapadne, aké je to pre mňa ťažké. Nikdy si sa o tom nezmienil. Ani jedným slovom… A posledná vec, čo som ti chcela povedať, je, že pred pár dňami, keď sme išli hore po schodoch k hotelu, si ma úplne pohltil. Na moment (možno ešte na menej). Zdalo sa mi, že do teba padám. Dostala som flashback, ako sme sa kedysi spolu dotýkali.

 

 

 

– – – 11. marec 20:00 – – –

Neočakávam, že mi odpovieš úplne na všetko. Čoskoro sa možno stretneme znova. V tejto chvíli je to úplne v našich rukách, ako sa vyrovnáme s prítomnosťou. Je možné, že by sme ani nedokázali spolu existovať. To sa stáva dosť často. S tebou mám iba slová. Sú pre mňa ako básničky. Ale život je asi úplne inde (dokedy by sme boli schopní sa jesť a básniť sa?). Toto všetko je spojené s tým, čoho som sa tak obávala – že by sme sa k sebe mohli príliš priblížiť. Nakoniec je to tu. Tá blízkosť často ničí všetky hranice. Takže teraz hľadám, čo by mohlo zničiť tú našu blízkosť.

 

 

 

– – – 13. marec 09:52 – – –

Dnes som bola v tom našom parku. Z dlane mi jedli žltí vtáci, ako keď sme tam boli spolu. Myslela som na teba. Zašla som s dcérou k doktorovi. Rozprával mi veľa zábavných vecí… a myslela som na teba. Potom som varila. Všetko som strašne presolila… a myslela som na teba.

 

 

 

– – – 27. marec 11:53 – – –

Konečne sa cítim dobre. Moja racionálna časť mi začala opäť fungovať. Som strašne rozlietaná. Musím ísť dnes na prax do nemocnice. Takže strašne rýchlo píšem (neboj sa, nejde o žiadnu mániu po depke). A konečne je mi lepšie, lebo mi prešlo to prechladnutie po tej našej zmoknutej noci.

Potom, ako si mi minule tak dlho neodpísal, sa mi zdalo, že sa všetko medzi nami skončilo. Zmenilo sa mi aj nazeranie na celú situáciu. Úplne som si uvedomila, že obaja sme schopní toto celé konečne opustiť. Nemám šajnu, čo sa nám to prihodilo, ale bolo toho priveľa, príliš sexuálne a príliš emocionálne. Ako si ty povedal – výbuch. A ešte som si uvedomila, že v tom stále priveľmi hľadám nejaký problém a robím z toho tragédiu. Neviem, čo som si namýšľala, ale teraz mi je jasné, že nemám o nič väčšie problémy ako ostatní. Nemám vôbec také vážne problémy, ako som o tom písala – ani so sebou, ani s minulosťou, ani s mojím terajším vzťahom.

 

 

 

– – – 30. marec 17:19 – – –

Minulú noc som sa rozprávala s mojím partnerom (o živote, problémoch, komunikácii, očakávaniach…) a po pár hodinách nášho rozhovoru mi povedal, že ak naozaj všetko vidím tak tragicky a tak čierno, tak som sa zrejme namočila do dákeho romániku. Tak ma to rozosmialo, že som sa nemohla zastaviť. Uvedomila som si, že všetky trable a aj môj hnev pochádzajú z toho, že nie som schopná žiť pre dva rôzne svety naraz. Pocítila som, že s tebou nebudem môcť byť a to ma strašne deptalo. Hneď nato som sa však začala strašne cítiť a nenávidieť môjho partnera/byt/život, pretože som nemohla byť zároveň s tebou.

 

 

 

 

– – – 30. marec 21:54 – – –

Najradšej by si si dal urobiť lobotómiu? Kľudne rob, čo chceš. Hocijaké riešenie bude teraz ťažké. Ja jednoducho budem musieť zabudnúť. Pozriem si smutné filmy. Budem počúvať tie tvoje pomalé platne. Čítať najsmutnejšie knižky a vyplačem sa tak, že vytopím susedov.

Kedy zabudnem na všetky tvoje dotyky/slová? Zase som si pre istotu nastavila tiché zvonenie v mobile a ďalej zabíjam všetky myšlienky na teba.

 

 

 

 

– – – 2. apríl 10:08 – – –

Ok, tak sa na to vykašlime. Už žiadny kontakt. Môžeš mi sľúbiť, že sa už nikdy nevrátiš?

(…ale vždy budeš počuť môj rýchly dych v tvojom ľavom uchu…a nie je to žiadny vánok)

 

 

 

– – – 3. apríl 20:11 – – –

Bola som na jazde v autoškole, jazdili sme po meste. Namiesto sústredenia sa na cestu som na teba celý ten čas myslela. Bolo to trochu zvláštne. Mala som silné pocity: napríklad, keď sme išli cez tunel a oproti išla záchranka. Potom vo výťahu som si zrazu bola istá, že mi práve od teba prišla správa. Vtedy sa mi strašne…

Bola som ako blázon (poznáš tie americké tragédie?).

 

 

 

– – – 3. apríl 23:11 – – –

Páči sa mi úplne všetko, čo so mnou robíš. Súhlasím úplne so všetkým. Nemôžem zastaviť predstavivosť…, nikdy to nezastav…, rozmýšľam rozohrať znovu našu hru v realite.

Myslím, že to povedal Marquéz, že najhorším zločinom je nerealizovať lásku, ktorá je darom.

Ale naša záležitosť je príliš komplikovaná. To nie je literatúra. Najradšej by som zastavila náš príbeh práve teraz…, ale keď teraz tak potrebujem tvoj dotyk…

 

 

 

– – – 7. apríl 23:17 – – –

Moje telo bolo pre teba nedotknuteľné. Ty si sa však okrem toho dotkol niečoho nedotknuteľného (dokonca aj pre mňa samú) vo mne.

Myslím však, že pre teba je celá situácia omnoho ľahšia. Prosím ťa, nenechávaj ma s tým samotnú. Nenechaj ma upadnúť. Určite si uvedomuješ, aké je to pre mňa. Každý raz, keď sa musím stretnúť so svojím partnerom… a dcérou, jednoducho nemôžem upadnúť.

Stále, prosím, jedz ma, hovor so mnou, dotýkaj sa ma, miluj ma, rob si so mnou, čo len chceš, hocičo, všetko…

 

 

 

– – – 11. apríl 23:19 – – –

Ok, stretneme sa, kvôli všetkému. Kvôli rozhovoru, kvôli pohľadu, kvôli dychu, kvôli myšlienkam, kvôli prstom, kvôli pohryznutiu, kvôli tebe. Rada by som bola, keby to bolo také jednoduché, ale práve teraz to nie je. Zdá sa mi ľahšie ťa stretnúť na Mesiaci, ako prekročiť hranice. Prosím, nemysli si, že som vyľakaná alebo neistá, alebo hocičo. Riešim jediný problém – ako to zrealizujeme? Nič viac.

 

 

 

– – – 14. apríl 12:41 – – –

Keď som dnes ráno roztvorila oči, cítila som iba šťastie. Akoby som konečne začala žiť. Odznovu (no a to bol práve moment, keď mi bolo jasné, že to tak nie je).

Inak včera som ti chcela povedať, že už by sme sa naozaj nikdy nemali znovu stretnúť/písať/rozprávať, ale po tvojej správe som si nie celkom istá. Možno je to prirodzené pre ženy hrať hry s viacerými mužmi?

 

 

 

– – – 28. apríl 22:50 – – –

Som rada, že si nikde neodišiel. Obávam sa, že by si tam nedopadol dobre. V podstate na teba tak intenzívne myslím, že nemôžem uveriť, že to necítiš. Povedal si, že celá naša situácia vznikla na základe minulosti. Ale pre mňa to tak nie je. Niečo začalo už vtedy dávno, ale všetky moje túžby vznikajú teraz.

Inak, ochorela mi Nika. Je toho príliš veľa naraz. Škoda, že tu teraz nemôžeš byť pri mne.

 

 

 

– – – 29. apríl 23:12 – – –

Nikdy by som si nepomyslela, že zájdeš na terapiu, aby si na mňa zabudol. A nikdy som si nemyslela, že si chcel úplne odísť, bez akejkoľvek príčiny. Ale ako je možné, že po tej terapii ma stále riešiš?

 

 

 

– – – 29. apríl 23:31 – – –

Čoskoro sa ma dotkneš znova, naozaj.

 

 

 

– – – 29. apríl 23:51 – – –

Teraz, keď sa nám to všetko deje, myslíš, že si ešte budeš môcť niekoho nájsť? Prestaneme si potom písať a…?

 

 

 

– – – 30. apríl 14:17 – – –

Najbližšie tri dni budem doma úplne sama…

 

 

 

– – – 30. apríl 15:51 – – –

Nevieš o strašne veľa veciach (všetky tie veci, čo by som najradšej vyzvracala). Nič nevieš o mojej minulosti. O mojom terajšom vzťahu. Nemôžeš veľa veciam porozumieť.

 

 
– – – 1. máj 11:51 – – –

Moje posledné slová si asi nepochopil, lebo si ich zase čítal tvojou racionálnou časťou. Viem, že ti je nanič. Že si smutný. Úplne chápem tvoje prázdne vety, kde nie je ani jedno iskriace slovo.

Nerozumiem, čo mieniš s tým porovnávaním s Kafkom, ale ak je teraz niekto možný blízko teba, nechaj, nech sa to udeje. A zapamätaj si, že to vždy môžeme zastaviť (nie som si úplne taká istá, ale asi áno).

 

 

 

– – – 2. máj 21:20 – – –

Necháš ma tak ľahko odísť? Veľmi na teba myslím.

Situácia sa má takto: keď si píšeme, je to smutné a únavné. A stále na seba myslíme. Keď to nechávame tak, je to tiež smutné a tiež jeden na druhého myslíme. Je to dookola.

Zostávam v pokoji… inak, do frasa, nemám ani čas to všetko lepšie vysvetliť.

 

 

 

– – – 24. máj 0:20 – – –

Dobre vieš, že milovať sa s tebou znamená podvádzať moju rodinu. Keď budem s nimi, budem zase musieť podvádzať teba. Vieš, že teraz sa nám nepodarí stretnúť tak, aby sme to nerobili (a je mi jasné, že keď budeme mať tak 60 rokov, tak budeme ľutovať, že sme to nerobili), ale čo s tým?

 

 

 

– – – 24. máj 12:05 – – –

Všetky tieto problémy, komplikácie, ktoré som vyrobila, boli založené na mojom strese, a nie na žiadnom hlbšom uvažovaní. Ako som (v mojej situácii) dokázala povedať, že ťa tak veľmi milujem? Že ťa tak strašne chcem? A že je to ešte k tomu pre mňa úplne čisté a nevinné? Myslela som si, že tu nie je žiadne východisko.

 

 

 

– – – 26. máj 07:09 – – –

Bola som uväznená do pravidiel a morálky. A k tomu som bola tak pripútaná k myšlienke, že to celé je hriech a nemalo by sa to. Rozumiem, že takéto veci zabíjajú naše prirodzené impulzy. A že nás nakoniec robia nešťastnými a držia nás v akomsi väzení. Nemohla som pochopiť, že môžem mať aj môj život, rodinu, svoje záležitosti, a zároveň byť aj s tebou, v našom víre. Myslela som, že takéto veci sa nemôžu diať naraz. Že je to proti akémukoľvek zmyslu a limitom. Navrávala som si, že keď prestaneme (lebo som nevedela, čo mám s tým všetkým robiť), budem síce na teba ešte chvíľu myslieť, ale potom to jednoducho prejde a ja zabudnem, …nestalo sa tak.

 

 

 

– – – 30. máj 22:55 – – –

Možno sme my sami skoncovali s minulosťou, ale minulosť neskoncovala s nami. Myslím, že si vedel, že otváraš niečo, čo nie je dovolené otvárať. Musel si vedieť, čo sa udeje, keď sa tak veľmi zblížime. Dnes v parku som ti chcela povedať, že akokoľvek chcem z toho odísť, tak veľmi sa mi to nedarí.

 

 

 

– – – 31. máj 00:27 – – –

Bola som na testoch. Dúfam, že dopadnú dobre. Všetko by sa ešte viac zamotalo…

 

 

 

– – – 31. máj 22:55 – – –

Naozaj nenachádzam žiadnu odpoveď na otázku, či to bolo dobré, že si prišiel po toľkých rokoch. Asi je to mimo dobra a zla.

 

 

 

– – – 2. jún 16:59 – – –

Mohol by si hodiť ešte aspoň jedno slovo na moje telo? Aby som bola aspoň na chvíľu šťastná.

 

 

 

– – – 9. jún 17:02 – – –

Čítam si tisíc knižiek a pozerám tisíc filmov. Prepáč, ale tento list nemôže byť napísaný poporiadku. Myslím, že si ma iba použil, že si sa ku mne zachoval ako ku dákej veci. A keď si konečne odo mňa dostal, čo ťa aspoň napoly uspokojilo, stal si sa chladným. Bez potreby byť ďalej otvorený a priamy. Vtedy som sa na seba strašne nahnevala, že som ti dovolila ísť tak blízko. Nemôžem si odpustiť, že som sa ti tak veľmi otvorila. Je mi z toho úplne nanič. Chcem to zo seba znovu vyzvracať.

 

 

 

– – – 10. jún 00:15 – – –

Myslím, že viem, čo cítiš ty. Včera, keď mi bolo tak strašne, som veľmi plakala. Potom som si išla ľahnúť úplne rozložená. Ale viem sa tomu postaviť. Dnes je už pre mňa nový deň. Všetko je asi ako jablko na strome: najskôr zakvitne, potom dozrieva, potom padá.

 

 

 

– – – 24. jún 23:37 – – –

Končím. Musíš na mňa úplne prestať myslieť. A hlavne oddeliť realitu od predstáv a tvojej zacyklenej obsedancie.

 

 

 

– – – 2. júl 04:11 – – –

Prečo mi neodpisuješ?

 

 

 

 

 

 

 

 

Zuzana Slobodová
 
NUTNÉ JAZYKOVÉ ÚPRAVY A KOREKTÚRY!!!!!!!!!   mg
 

 

Londýnska rozprávka

 

Pani Smith milovala čistotu a poriadok.

Čoho sa dotkla, sa lesklo. 

Kamkoľvek sa pohla, veci poskákali na miesto, špina zneviditeľnela a prach sa odvial.

Bolo to všeobecne známe, že pani Smith miluje čistotu a poriadok.

Vedela to Správna rada. Vedel to riaditeľ. Vedela to Anna.

Dom pani Smith bol najčistejší v celom Detskom domove.

To už niečo znamenalo. Pretože v Detskom domove bolo mnoho, mnoho domov a všetky Matky boli skúsené gazdiné.

Žiadna z nich sa však nevyrovnala pani Smith.

Deti z domu pani Smith bolo rozoznať na prvý pohľad.

Vždy tak pekne oblečené. Vždy také čisté tváričky.

A také krásne bacuľaté.

Dokonca Anna sama bacuľatela, i keď týždeň za týždňom, od rána do večera, od pondelka do soboty drhla, vysávala, leštila, utierala prach, vešala bielizeň a žehlila.

Pani Smith bola skvelá kuchárka.

Jej výživné polievky mali všetky chute, jej vždy chrumkavé hranolky boli vždy dozlata a jej nedeľný yorkširský puding sa rozplýval na jazyku.

Anne u nej dokonca chutili aj všade inde odporné [ZS1] pirohy plnené hovädzím a ľadvinkami, zvané steak and kidney pie,  anglická národná pochúťka.

Pani Smith si tiež sama piekla čokoládovo-orieškový nárez, ktorý sa ináč kupoval v obchode. Jeho sladká domácka vôňa napĺňala celý dom a bola cítiť široko-ďaleko aj za nádvorie. Zavoňala aj inšpektorom zo sociálnych služieb a tí potom písali do hlásení, že Detský domov je Skutočným Domovom Opusteným Deťom ako žiaden iný v celom Londýne. 

Pani Smith bola poklad. Vedela to Správna rada. Vedel to riaditeľ. Vedela to Anna.

A vždy taká zdvorilá. Angličanka ako z románu. Keď sa jej niečo navrhne, čo nechce, nepovie Nechcem, ale Možno nie dnes. Keď tresknete do neba volajúcu hlúposť, tvári sa, že vám verí. Keď tá hlúposť prekoná všetky hranice, povie Naozaj? alebo Toto je nezvyčajné. Stúpte jej na nohu a povie Prepáčte. Keď von prší, povie Prepáčte. Keď narazí do skrine, povie Prepáčte. Slovíčko prepáčte k nej patrí tak neodmysliteľne ako stály úsmev na tvári a šálka s čajom na stole. 

 

Anne sa u pani Smith skutočne páčilo.

Čo páčilo. Taká šťastná nebola za celých osemnásť rokov svojho života.

Veď bola aupairka v Londýne!

V beatlesáckom Londýne, ktorý poplietol hlavu celému svetu do tridsať rokov.

V romantickom Anglicku, v rozprávkovom kráľovstve, o ktorom snili všetci jej priatelia. Nikto z nich ho ešte nevidel a všetci jej ho závideli.

Pretože to bolo veľmi, veľmi ťažké zohnať povolenie na cestu do Anglicka. I keď už nie nemožné ako pred  rokom či dvomi.

A stálo to veľmi veľa peňazí. Tisíce a tisíce za letenku. Stovky a stovky za víza. Stovka za každú libru a na čiernom trhu i viac, pretože sa ich oficiálne dávalo ako šafranu.

Iba dcérušky z najlepších bratislavských rodín sa mohli stať aupairkami v Londýne.

A poriadne sa naučiť najužitočnejší jazyk sveta. Novodobú latinu, ktorá otvára cesty do nedoziernych výšin aj vo svete socializmu.

Za niekoľko mesiacov v Anglicku sa naučí o toľko viac ako za desaťročia hodín s pani Bielikovou, najlepšou učiteľkou angličtiny v celej Bratislave.

Je to veľká, neopakovateľná, životná príležitosť.

Politika je vrtošivá dáma. Na rok budú hranice určite zas hermeticky uzavreté.

 

A akí sú na ňu v dome pani Smith dobrí.

Dali jej vlastnú izbu, čo ešte nikdy nemala. Aj keď ich byt v Bratislave mal rozlohu maximálne dovolenú v socialistickom Československu.

Tá slasť, môcť zavrieť dvere a mať úplné súkromie.

I keď jej je v nej zima. Zima, pre Boha živého, v lete.

Ale tu je v Anglicku, kde v auguste musí nosiť pančuchy, a keby ho tu mala, tak aj kabát. Kde sa na zdvojené okná díva so zdvorilým dešpektom, vyhradeným kontinentálnej zmäkčilosti. Kde sa večer nemôže vyzliecť, aby nehľadala nejaký radiátor alebo piecku.

 

Našla iba poniklovanú pologuľu so železnou tyčou. Keď ju zapla, tyč sa rozpálila a vypaľovala diery na šatách, keď sa k nej príliš priblížila, a zas na krok ďalej už vôbec nehriala.

Nepomohlo ani zaliezť si do postele.

Keď zo vzorne zarovnaného lôžka prvý deň odhrnula silonovú pokrývku posiatu ružami, miesto paplónu či periny odhalila natiahnutú spodnú plachtu, na nej ďalšiu plachtu a dve ťažké, tvrdé tmavohnedé deky.

Ako sa poddaní Jej veličenstva Alžbety II. ukladajú večer k spánku?

Logické bolo uložiť sa medzi plachty a pokryť sa dekami.

O dve hodiny ju zobudil chlad. Deky a plachta na zemi.

Nie, do plachty a diek sa treba zakrútiť.

O dve hodiny ju zobudil chlad. Deky nestačili.

Má pridať i tú krásnu silonovú ozdobu na posteľ s volánikmi, posiatu ružami? Veď ju zamaže. A to by bolo strašné. Barbarské.

Chovajú sa k nej ako k hosťovi, dajú jej izbu, dajú jej silonovú pokrývku na posteľ, ktorú doma nedostať ani v Tuzexe a ona sa ňou prikryje. Môže ju zasmradiť, zo spánku jej môže tiecť nos.

Nie, radšej sa ráno pozrie do slovníka, pozrie do gramatiky, poskladá si vetu a poprosí si ešte o deku.

Ďalšiu noc mala o dve deky viac. V posteli bolo skoro teplo, ale gniavila ju váha štyroch tvrdých prikrývok ťažkých ako olovo.

Nič to, na všetko sa dá zvyknúť. Oblečie si na pyžamo sveter a naučí sa spať pod týmito závažiami. Iný kraj, iný mrav.

 

Ale ináč sa na izbu nevedela vynadívať. Ako v historickom filme. Tapety a ťažké podšité závesy. Na nich zase ruže. Ruže i na kobercoch, ba aj na odpadkovom koši. Aj záchodový papier má v rožku ružičku a je mäkučký ako jemná batistová vreckovka do tanečnej.

Doma sú na oknách sieťové záclony, závesy len kde-tu, a aj to len také tenké handričky.

Doma majstri z komunálu či nepovolení súkromníci po dlhom prosíkaní a čakaní natierajú steny štetkami na bielo a za príplatok/úplatok na ne možno láskavo položia  jednu zo všade sa opakujúcich staromódnych nudných vzoriek.

Doma je záchodový papier neprívetivo lesklý a tvrdý. Keď sa ho mame podarí zohnať. Keď nie, nahradzuje ho denná tlač.

A to hlavné, doma sa každý stále ponáhľa a každý každému pchá do života nos. Diriguje. Popoháňa. Radí. Ohovára.

Pani Smith sa usmievala a hovorila „Take your time”. Čo v preklade približne znamená „Len pokojne”.

Tiež často hovorila „Odpočiňte si, pripravím čaj”.

Môžu byť krajšie vety na svete?

Keď Anna mala voľno a vyberala sa do vzrušujúceho stredu Londýna, pani Smith s úsmevom povedala:  „Prajem vám príjemný deň.”

Keď sa Anna vrátila, pani Smith sa spýtala: „Strávili ste čas príjemne?”

To bolo všetko. Pani Smith nikdy nikomu nekládla osobné otázky, ale miesto toho hovorila o počasí. Počasie ju očividne veľmi zaujímalo. Každý deň počúvala predpoveď  počasia a nikam sa nepohla bez dáždnika.

Tiež nikdy nepila kávu, iba čaj, ktorý Anna musela uvariť, hneď ako vstala, a doniesť ho pani a pánovi Smith do spálne.

Pán Smith bol Otec domu a mal k tomu aj skutočné zamestnanie. Každé ráno vstal, obliekol si oblek a košeľu s kravatou, jedol opraženú slaninu s vajíčkami a opekaný chlieb s maslom a marmeládou a čítal si pritom Times. Alebo žeby to bol Daily Telegraph alebo Daily Express? Potom si vzal dáždnik a sendviče a odišiel do úradu. Predtým než vykročil z domu, nikdy nezabudol pani Smith a Anne popriať príjemný deň.  

Anna bola skutočne v Anglicku.

 

Anna napísala rodičom, že by chcela zostať v Anglicku dlhšie. Ak by to šlo, aj rok. Ak to úrady povolia a pani Smith a riaditeľ súhlasia. A nech jej pošlú čo najrýchlejšie perinu. Tú najteplejšiu, zimnú.

Ak na to neplatí nejaký zákaz.

 

Jedného dňa sa v dome pani Smith objavila Jane.

Veľké čierne očká, plavé vlásky, tvárička šibalského anjelika.

Anna si dievčatko okamžite zamilovala. Ostatné deti v dome boli pretučnené s tupým výrazom a zaujímali sa len o jedlo a televíziu, ale Janine očká žiarili bystrosťou. Všetko chcela vedieť, všetko chcela robiť, pri všetkom musela byť, na všetko musela komentovať.

Malý štvorročný rozumbrada.

A taká rozkošná. Mohla by rovno do filmu.

Až na tie šatočky.

Ošúchané, pokrčené, chýba na nich gombík a trčí z nich nitka. Strih ako na strašiaka. A tie farby. Kto to, preboha, vyberal. Svetríček neladí so šatočkami. Šatočky neladia s topánočkami. Ani svetríček, ani šatočky, ani topánočky sa nehodia k Janinej pleti a k jej vláskom a očkám.

V jej kufríku halabalom nahádzané vyšedivelé a deravé ponožky, staré ošúchané tepláky, vyblednuté nevyžehlené tričičká, blúzičky, sukničky a nohavičky. V jej taške beznohá bábika s preriednutými vláskami a obrázková knižka so somárskymi rohmi.

„Pani Jones nemá poňatia, ako sa starať o deti,” povedali pani Smith a pán Smith.

Pani Jones bola Matka v dome, kam Jane patrila. Ale pani Jones odišla na dovolenku, dom na ten čas zavreli a deti sa rozpŕchli k príbuzným.

Jane žiadnych príbuzných nemala. Preto ju poslali do domu pani Smith.

Pani Smith vzala Jane, jej kufrík a tašku a šla za riaditeľom.

 

Riaditeľ sa veľmi nahneval.

Pani Jones je neporiadnica. To jej napíše do posudku. Nech sa má na pozore. Nech sa má na pozore. Detský domov, na ktorý sa toľko prispieva a kde deti majú všetko len to najlepšie, neporiadnice nepotrebuje.

Pani Smith sa ponúkla, že dievčatko dá do poriadku.

Riaditeľ sa na pani Smith usmial, poďakoval jej a povedal, že má jeho plnú dôveru. 

 

Jane bola oficiálne presunutá do domu pani Smith.

Natrvalo.

Anna bola nadšená.

Pani Smith sa vybrala do mesta a kúpila mnoho nových šatočiek, blúzičiek, sukničiek, nohavičiek a ponožiek, kúpila tiež dva svetríčky, nový kabátik a dva páry nových topánočiek.

Anna si v hlave účet prepočítala na koruny v pomere jedna ku sto. Jej otec mal na socialistické Československo vysoký plat, ale toľko nezarobil ani za mesiac.

Siroty a opustené deti sa v tejto bohatej krajiny teda majú.

Jane vyzerala ako vystrihnutá z obrázkového časopisu.

 

„Pozor na šatočky,” povedala pani Smith Jane, keď sa šla von hrať, „stáli veľa peňazí.”

 Ale Jane si pozor nedala.

 Prišla domov strašne zamazaná.

Pani Smith sa nahnevala a Jane bola potrestaná.

Ale potom jej pani Smith odpustila, dala jej ďalšie šatočky, ktoré boli tiež veľmi pekné a Jane sa zas šla von hrať.

Keď sa Jane vrátila domov, bola zafúľaná až po uši.

„Ani jedno z detí v tomto dome sa nikdy takto nezašpiní,” povedala pani Smith pánovi Smith. „Kde táto tu chodí, že sa takto doriadi?”

Jane bola potrestaná prísnejšie a potom mala na týždeň zakázané chodiť von sa hrať.

Týždeň prešiel a Jane mohla znovu von. V čistučkých šatočkách,  s čistučkou tváričkou, so vzorne učesanou hlavičkou.

Tentoraz ale pani Smith šla za ňou. Potichučky ju zdiaľky pozorovala, aby ju nikto nezbadal.

Jane bežala rovno do domu pani Jones.

Všetky deti z domu pani Jones boli v záhrade. Aj pani Jones.                             

Záhrada zarastená, všade rozhádzané hračky. Deti v tričkách a teplákoch. Tie nemožné farby! A také vyšedivené! Čo to tá ženská používa za prášok na pranie? Sama nevyzerá o nič lepšie. V detskom domove, na ktorý sa toľko prispieva, kde je len všetko to najlepšie. A kde chodia inšpektori stále na kontrolu! Že jej to nie je hanba!

Jane vletela pani Jones priamo do náručia.

Potom sa hrala s deťmi.

Pobehovala, kričala a smiala sa v jednom kuse. A váľala sa s tými ostatnými po tráve a piesku.

V dome pani Smith už sedávala pekne potichučky s deťmi pri televízii. Odučila sa i už od tých večných otázok a komentárov. A teraz toto! Ako má potom človek dieťa vychovávať?

 

Deti boli stále špinavšie a špinavšie. Nakoniec mali trávu a piesok dokonca i vo vlasoch.

A pani Jones? Tá sa iba usmievala. A doniesla im von Coca Colu a sušienky.

Veď je to škodlivé, to nevie, že im má dať poriadny džús? Tie sušienky sú najobyčajnejšie z najobyčajnejšieho obchodu. A čo sú to za hrnčeky? Každý iný, jeden obitejší ako druhý.

 

 

„Už tam nikdy nevložíš nohu. Počuješ? Nikdy, nikdy, nikdy!” kričala pani Smith za každou fackou.

Jane skutočne vyzerala ako prasiatko. Špinavšia ako kedykoľvek predtým.

Neplakala. Tá neplakala nikdy.

To pani Smith rozčúlilo ešte viac. Malý zarputilec.

A pritom stále taká anjelská. Najkrajšie dieťa v dome. Ako vie rozkošne vyzerať, keď je ČISTÁ.

 

Jane dostala zákaz vyjsť sama z domu. Čo i na nádvorie. Smela sa hrať len s deťmi z domu pani Smith a ísť von iba s nimi. S poriadnymi, upravenými, čistými, tichými deťmi.

V nedeľu šli všetci spolu do kostola. Tam na nej mohol každý oči nechať.

Krásne štvorročné dievčatko v krásnych šatočkách. Skutočný anjelik.

 

Jedno ráno oknom domu pani Smith preletel kameň.

Kúsky skla pokryli čistulinkú kuchyňu.

Dokonca napadali aj do polievky. Do dobrej, výživnej polievky, akú vie uvariť iba pani Smith.

Pretože bola taká skvelá kuchárka.

Pani Smith vyzrela von rozbitým oknom. Uvidela miznúť za rohom tieň. Tieň malého dievčatka v krásnych šatočkách.

Vybehla z domu, schmatla dieťa a vtiahla ho do domu. Pán Smith bol ešte doma.

   

Anna leštila v kuchyni mosadzné vodovodné kohútiky, ktoré sa už predtým leskli ako zlato, keď z izby o poschodie vyššie začula Janine vzlyky. 

Vybehla k dverám smerom na prvé poschodie. Potom sa zastavila a vrátila sa do kuchyne.

Potom si vybrala adresárik a otvorila ho na strane, kde mala napísané číslo riaditeľa. Potom ho zas zavrela.

Vzlyky silneli a Anna začula Janin výkrik: „Prosím, už nie, už nie!”

Anna sa pozrela z okna. Riaditeľova kancelária bola na druhom konci nádvoria. Stačí vyjsť von a prebehnúť cez dvor.

Alebo mu napísať. To ju za posledných pár dní už napadlo niekoľkokrát. Alebo Správnej rade.

Slovíčka nájde v slovníku, pozrie sa do gramatiky, poskladá si dopis a napíše. Keby gramatika nesedela, význam snáď pochopia. I keď si o nej pomyslia, že píše ako nevzdelaný blbec. 

Potom sa obzrela okolo seba. Kuchyňa bola taká čistá a útulná.

Veď ak by jej to doma zariadili, chce tu zostať rok.

Nedávno začala chodiť na kurz angličtiny. Ak sa bude usilovať, o pár mesiacov sa môže prihlásiť aj na prvú skúšku.

A v nedeľu sa chcela ešte raz podívať na pupok nového sveta, Carnaby Street. Mala v pláne tiež vidieť Greenwich, Oxford a Cambridge, a možno aj Škótsko. A našetriť si na jednu z tých ultramoderných minisukničiek, niekoľko pančuškových nohavíc, možno aj farebných, a na biele plastické čižmy až po kolená.

 

Čo by jej rodičia povedali, keby ju vyhodili z jej prvučičkého miesta? A k tomu po všetkých ťažkostiach a výdavkoch, aby ju dostali do Anglicka?

Čo by povedali kamaráti? Uškŕňali by sa?

Keď sa to tak vezme, dieťa náročky rozbilo okno a musí byť potrestané.

Anna si zakryla uši.

 

Prešiel rok.

 

Anna sedela v kuchyni, popíjala čaj a prikusovala ho pečivom.

Chrumkavým domácim pečivom, aké vedela upiecť iba pani Smith.

„To je od vás pekné, že ste si na nás spomenuli,” povedala pani Smith, stále taká zdvorilá ako v jej spomienkach. To je škoda, že ste vlani nemohli ostať ten rok, ako ste plánovali. Ale aspoň sa vám podarilo znovu prísť tento rok.”

„Áno, teraz nie cestovať problém, Československo Dubček. Ja práca farma, ovocie zbierať.”

„To je dobré,” povedal pán Smith. „To musí byť ľahšia práca ako tu. Pätnásť detí, to je drina.”

Anna pokývala hlavou a vzala si ďalší kus pečiva.

Vošli deti. Medzi nimi Jane.

Mala stále pekné vlásky a bola veľmi pekne oblečená, ale kde zmizlo to čaro? Alebo žeby si ju v pamäti prikrašľovala?

Pretučnené dievčatko, v tvári tupý výraz. Ožilo iba, keď videlo jedlo alebo televíziu.

„Už chodí do školy,” povedala pani Smith. „A vôbec jej to nejde. Taká škoda. V detskom domove dostávajú všetko to najlepšie a vzdelanie by im platili neobmedzene, a ani jedno z detí, čo som tu kedy mala, nikdy nespravilo skúšku do gymnázia. Všetky skončili v tej najhoršej škole.”

„Ako ich rodičia. Gény jednoducho zmeniť nejde,” povedal pán  Smith.

„Vezmite si ešte kúsok pečiva,” povedala pani Smith. „Alebo by ste mali chuť na čokoládovo-orieškový nárez? Vždy vám u mňa chutil, a tak som ho spravila len pre vás.”

Anna prikývla a pustila sa s chuťou do nárezu.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.