Zuzana Fapšová: Detstvo

NA LÚKE

 

I.

Na svitaní sa pred nami zjavila srnka.

Hľadeli sme na ňu ako na hnedý obláčik,

v obrysoch zafarbený do belasa.

Svietila ako slnko.

 

Mával si rukami.

V očiach si mal jemné modré perličky,

ktoré na tebe zbožňujem.

 

Na slame sa kotúľali naše oči

a srnka, zjašená od radosti, začala dvíhať

kopytá a meniť sa na hnedého jednorožca.

 

Pozrel si mi do očí, ako keď niekto veľmi chce uveriť.

 

Tráva na lúke sa začala vlniť,

až sa zdvihla do nebies

a ty si sa vtedy rozdvojil,

tvár sa ti predĺžila do neba

a rukami si ma objal

celú

ako maličké dieťa,

v ktorom je všetko zduchovnené.

 

 

II.

Postavil si sa na strechu malej chatrče

a to drevo bolo ako živočíšna bdelosť,

ako keď sa zvečerí

a duchovia lesa

vsadia do našich tiel rozkošatené stromy.

III.

Na chrbát si mi trávou nakreslil srnku,

opraženú slnkom,

ako jej z čela vyrastá spojenie s Bohom.

 

V šere sme na lúke zaspali

spolu – ty v mojom sne

a ja v tvojom sne.

 

Keď sme zavreli oči, nevideli sme čierne kruhy,

ale biele.

 

 

IV.

V tú noc vyrástli na lúke všetky kvety tak,

ako si ich predstavuje Boh.

Pľúca mali jemné ako telá motýľov –

 

a ty si ich v to ráno všetky vyhladkal.

 

Potom si padol na zem

ako hrom do ucha.

Telom malého chlapca si sa k nim zvinul.

 

Celý čas som sedela pri tebe

a hľadela som na oblohu

ako socha z mramoru,

vytesaná suchými rukami.

 

Vtom začali hrať husle

niečo smutné a také hypnotické,

že takmer pritiahli nebo k zemi.

 

 

V.

Vtedy si ma zdvihol a položil

na korunu stromu,

aby som odletela

ako lienka z malého prsta dieťaťa.

 

Strom sa roztvoril a ja som vpadla do kmeňa,

tak hladko ako užovka.

 

Vtedy si začal chápať,

že len tebe, jedinému na svete

dôverujem úplne.

 

(5. 4. 2007)

 

 

 Môjmu bratovi Michalovi

 

I.

V súmraku máš oči pripevnené na oblohe

ako vtáča.

Lámeš si chlieb na ďalší beh

a vdychuješ vôňu

trávy, ktorú máš už dávno vrastenú do chodidiel.

Večer, pred pochodom, si zažneš malú lampu

a pozeráš jej do očí,

až sa začne zväčšovať do veľkosti slnka.

Usmievaš sa.

To Boh ti vletel do očiek

a zažal v nich iskry.

 

II.

Ako je to dávno, čo sme spolu

zdieľali všetko.

Deti sa vedia zdieľať úplne.

Nikto iný pre mňa nebol,

len ty a tvoj svet

ako telo zavesené na konári stromu,

hlboko veriace v jeho dokonalosť.

 

Babky zažínali svetlá na konci ulice.

Ty si ma držal za ruku

a stromy sa skláňali

ako obesenci.

 

Doma sme si sadli ku koláču

a pohľadom sme sa rozlúčili s celým dňom,

ako sa starí ľudia v sekunde lúčia navždy.

Nebolo nič, čoho by som sa bála.

III.

Spomínam si, ako veľmi som trpela,

keď mi decká pošliapali po škatuli

od topánok, do ktorej si si chcel dávať autíčka

a veľmi si sa na ňu tešil,

lebo to bola lesklá škatuľa,

pripomínajúca perličky.

 

Tvoja tvár zružovela, napla sa a zvlnila vrásky,

oči sa ti zaleskli, stlačili sa dovnútra,

zatriasli a spenili sa,

no ty si ani nezaplakal,

lebo si nechcel, aby ma to mrzelo.

 

Vtedy som vedela, že ma máš rád.

 

 

IV.

Ako je to dávno, však?

Teraz si veľký, oveľa väčší ako ja

a ide z teba svetlo ako z anjela.

 

Prečo som nemohla byť pri tom,

keď si sa začal meniť?

 

Mňa čas zabíjal a teba rodil.

 

Dokonca ešte teraz hrá tá pieseň,

na ktorú sme sa zobúdzali pod jednou perinou

úplne rovnakí,

nepošliapaní, čistí a stmelení v sebe,

v rozprávkach a vo svojej detskej mágii.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.