Robert Puchert: Let do budúcnosti

 

   Terminál letiska pripomínal úľ. Bzučali tu nervózni, nepokojní ľudia, škripot batožín na kolieskach sa strácal v tisíckach krokov. Každý sa ponáhľal. Každý okrem neho. Stál tam ako včelia kráľovná. Sám, celkom v strede. Pokojne. Šťastne. Na rozdiel od všetkých naokolo nemal batožinu, ani len príručnú tašku. Hruď pod novučičkým sakom sa mu dvíhala pokojne, v pravidelnom rytme, ruky voľne splývali pri tele. V jednej držal doklady, druhú mal zovretú v päsť. Nie tak, ako keď ste nervózny či idete niekoho udrieť, nie kŕčovito. Niečo v nej schovával, niečo malé…

   Benjamin bol muž v najlepších rokoch, ktorému učaroval internet a jeho výhody – najmä rýchlosť a anonymita. Začal sa zapájať do internetových aukcií, búrz… Keď mu prvá stodolárovka prenesená na anonymné bankové konto vyniesla ďalšie dve, neváhal ich hneď investovať. A tak investoval a investoval, čo-to stratil, no najmä získaval. A tak po piatich rokoch získal oveľa viac, než by sa odvážil za tie roky snívať. Nezapájal sa vždy do legálnych obchodov… No keďže sa nedala vypátrať pravá identita, nebál sa – a najmä vidina dobrého zisku mu ruku s myšou vždy posunula na tlačidlo odoslať. Keď si spočítal financie na všetkých kontách, okrem zvuku počítača sa izbou začal ozývať jemný tlkot. Jeho srdce. Ešte ho má. Ale časť z neho zomrela. Časť venovaná jej.

  

 Jeho manželka bola… Preňho manželka bola.

   Nikdy o nej nehovoril, v podstate ani nemal komu. Päť rokov bol takmer nepretržite zavretý vo svojej izbe, aby mu neunikol výnosný obchod. Teraz však mlčky sedel a vymýšľal si vhodné meno. Netrápilo ho, že sa zbavuje šance výhodne investovať. Potreboval sa zbaviť niečoho iného. Jej.

   Všetko už pripravil, z katalógu objednal dom v cudzine, cez známosti z čiernych obchodov vybavil novú identitu, doklady, už vymyslel aj meno… Stačilo len zbaviť sa manželky. Trápilo ho, ako vraždu uskutoční – sám by na to nenabral guráž. Nepoznal ľudí, ktorí by mu s celou záležitosťou pomohli. Len internet. Prvýkrát sa ho začal báť – mohla by sa odhaliť jeho identita. Nahnevaný na celý svet vstal od počítača, a keď si mu oči privykli na súmrak, vybral sa von. Potreboval si prevetrať myseľ.

   Prešiel parkom, ktorý lemoval jeho rodinný dom až k starej opustenej železničnej fabrike. Delil ju od parku kamenný násyp z jednej a rieka z druhej strany. Všimol si naložený vozík s provizórnou strieškou z kartónu, ozdobený po krajoch viazaničkami modrých kvetov. Nevenoval mu pozornosť, kým sa vozík nepohol. Zistenie, že na opustenom mieste nie je sám, ho prekvapilo. Nikto sem nechodil… Polorozpadnutá budova pôsobila strašidelne, pravdepodobne slúžila narkomanom. A divoký tok rieky by pohltil akýkoľvek výkrik.

   Keď mu ťažká, nemotorná ruka dopadla na rameno, takmer zakričal aj on. Rýchlo sa zvrtol a vo vrecku zovrel mobil. Samému mu to prišlo komické, no dúfal, že by mobilom protivníka omráčil. Pred ním stál retardovaný muž, žobrák. Nepýtal od neho peniaze, pravdepodobne mu ani nechcel ublížiť. Usmial sa na Benjamina a povedal mu, aby dával pozor, lebo jeho vyleštené topánky sa tu ľahko zašpinia.

   Quasimodo, pomyslel si Benjamin, keď videl zhrbeného muža pred sebou. Nevedel presne, aký pocit sa mu rozlieval po tele. Strach? Ľútosť? Všetky pocity však zahnala jedna odvážna myšlienka. Oči mu zažiarili. Áno! To by šlo!

   Quasimodo zabije jeho manželku! Veď, kto to je? Nikto ho nepozná, nemá rodinu, blízkych. Bol preňho najlepšou voľbou. Človek s nejasnou minulosťou a neistou budúcnosťou. A keby náhodou… Kto by mu veril? Smradľavému žobrákovi. A aj tak – on bude už dávno preč. O dva dni sa stretli, presne ako naplánoval. Benjamin bol šťastný, všetko mu perfektne vychádzalo.

   Jeho dokonalý plán sa plnil, prebiehal bez najmenších komplikácií. Bol naň veľmi, veľmi hrdý. Mal strašnú chuť zdôveriť sa, pochváliť. Nikoho však nemal… Len Quasimoda. Retardovaného hlupáka, žobráka. Prečo by mu nevyrozprával vlastný príbeh? Quasimodo ho zradiť nemôže, nik by si ho nevypočul. Aj tak tomu nebude rozumieť, veď ani nevie, čo je to internet.

   Zdôveril sa mu, medzitým Quasimodo nezaujato pozoroval okolie, sem-tam si ho premeral pohľadom a hrabal sa vo svojom vozíku. Benjamin mu prezradil, ako si v cudzine objednal dom, ako si zriadil účty a vybavil doklady… Stačilo prísť o týždeň presne o jedenástej hodine k istému fotoautomatu v centre a namiesto fotiek do priehradky vypadnú nové, zahraničné doklady. Keď dorozprával, dohodli si posledné stretnutie, kde mu odovzdá fotografiu manželky, adresu domu a… A čo za to bude chcieť? Spýtal sa ho. Odpoveď ho rovnako pobavila ako zaskočila. Žiletky, penu na holenie, tvrdý alkohol a… Dvanásť cigariet. Dvanásť cigariet, hneď a zaraz.

   Presne o týždeň sa stretli na mieste, kde sa zoznámili. Benjamin nechcel ponechať nič náhode, chcel, aby Quasimodo vykonal vraždu v čase, keď bude na odchode. Nech ho už nik neuvidí. Bol nervózny. Veľmi nervózny. Potil sa, ruky sa mu triasli. Siahol do vrecka, no Quasimodo ho stihol ponúknuť svojou cigaretou. S núteným úsmevom ju prijal. Nevenoval pozornosť jemne modrastému filtru. Sotva si párkrát potiahol a jeho sliny z nervozity rozmočili filter, začal sa cítiť zvláštne. Točila sa mu hlava. Nevenoval tomu pozornosť, vedel, že to je od nervov, napätia. Alebo… Alebo nie?!

   Zrazu sa mu podlomili kolená, svaly prestali poslúchať. Sadol si na Quasimodov vozík. Mám halucinácie, pomyslel si. Quasimodo sa totiž pred ním narovnal a stratil z tváre postihnutý výraz. Vyzliekol mu sako, košeľu a nohavice, vyzul drahé topánky. Začal mu plynule (nie ako predtým, keď sa dohadovali) rozprávať o jeho obľúbenom kvete –  Prilbici modrej. Jed z prilbice bol obľúbený už v stredoveku. Znecitlivie organizmus a dvanásť hodín po užití je v tele nezistiteľný. Dávka vo filtre cigarety bola dostačujúca. Benjamin začal strácať zrak. Quasimodo, ktorý ako špinavé káčatko narástol na veľkú, mocnú labuť, privoňal k prilbici visiacej vo zväzkoch z jeho vozíka a rukou sa natiahol za malou škatuľkou. Boli v nej cigarety. Desať cigariet rozmočených vo vode.

   Pomaly, jeden po druhom, namáčal Benjaminove prsty do pripraveného roztoku. Benjaminovi bolo úplne jedno, že v jednej cigarete je šesť miligramov nikotínu a šesťdesiat miligramov je dávka potrebná na poleptanie kože. Podvedome sa desil pokračovania.

   Keď bol Quasimodo spokojný, pustil sa do ďalšej práce. Keď boli všetky zuby vonku, odhodil ich do rieky a alkoholom mu vymyl ústa. Zvyšok alkoholu vylial na vozík. Pokojne vytiahol z tašky ostatné predmety – penu na holenie a žiletky. Žiletkami sa provizórne ostrihal a potom oholil. Poslednýkrát sa pozrel Benjaminovi do očí, poďakoval, vzal jeho ruku s tlejúcou cigaretou a položil ju do alkoholu. Keď vozík vzplanul, nepocítil žiadne vzrušenie. Nestál tam a nepozeral sa na smutné divadlo. Na zahladenie stôp, na zahľadenie Benjamina. Benajmina? Nie, už to nebude Benjamin – pre všetkých to bude žobrák, ktorý sa opil a upálil vlastnou cigaretou. Nikoho nebude zaujímať. Quasimodo cítil žiaru ohňa, no neotočil sa. Pobalil oblečenie a ponáhľal sa do mesta. Musel to stihnúť do jedenástej…

   Na letisku stál najpokojnejšie zo všetkých. On. Nový človek, v novom obleku, s novou identitou. S obrovským majetkom, ktorý naňho čaká. Len naňho. Po kontrole zastrčil doklady do vrecka a vyšiel z letiskovej haly. Zhlboka sa nadýchol.

   Nostalgia, pomyslel si. Už druhýkrát ide za novým životom. Ale teraz, teraz už bude zabezpečený. Nie ako vtedy, keď prišiel sem, do krajiny neobmedzených možností. Okríknutý, čerstvo vyštudovaný farmaceut so snami. Vtedy nevedel, že znalosti z farmácie využije až tak neskoro. Chcel pracovať, hneď ako sem prišiel pred dvadsiatimi rokmi, ale… Keby dostal prácu, nemusel byť na ulici a hrať retardovaného. Nič to – minulosť nezmeníš a budúcnosť si môžeš vytvoriť.

   Opäť sa zhlboka nadýchol. Roztvoril päsť a druhou rukou si siahol do vrecka. Nenašiel to, čo hľadal. Našiel fotografiu, adresu a meno Benjaminovej manželky. Usmial sa a rozhodol, že po prílete anonymne pošle časť peňazí jej. V druhom vrecku saka už našiel vytúženú vec. Prvú drobnosť, ktorú si v tejto krajine kúpil. Bol to zapaľovač. Použil ho a… odhodil.

   So zapálenou dvanástou cigaretou pomaly odkráčal k lietadlu.

One thought on “Robert Puchert: Let do budúcnosti”

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.