Mathej Tomka: Ako na dedine

 

Autonehoda

„Boha tvojho, kura jedna!” a škrípanie bŕzd ma privítalo v mojej rodnej dedine. Ešteže som sa zastavil pri tabuli a kochal sa horami. Sekundu pred preletelo okolo mňa auto. Nezastalo na stopke a letelo doľava. Nasledoval ten výkrik a náraz.

Rozbehol som sa k prvým domom. Niekoho zrazilo. To vykríkla tetka Marka. Pribehol som k nej. Zalamovala rukami a horko plakala.

Z auta vystúpil muž, cynicky utrel z kapoty krv a hodil smerom k tetke červenú bankovku. Naštartoval, obišiel kaluž krvi a fujazdil ďalej.

„Bola moja najmilšia!” prežehnala sa tetuška a za krídlo ju zdvihla z cesty. Jarabá sliepočka. Bankovku si ani nevšimla.    

Vrátil som do rodnej dediny. A vítala ma smrť. Prišiel som sa pred ňou ukryť a ona skoro na mňa siahla. Bankovku som položil na okno a uškrnul som sa na ňu: „I ty si umrel tragicky.”

 

Rodný dom

„Vieš, keď sa sem raz vrátiš, bude všetko inak,” tak sa so mnou lúčil otec. Bolo to toľko rokov. Orech bol dvakrát mohutnejší, zo školy knižnica, a smetisko bolo zrovnané so zemou. 

Tento dom kedysi patril škole. Ale učil tu môj dedo a po rokoch i ja. Tento dom bol pre mňa úplatou. Aby som sem prišiel učiť. Vraj rodákovi. Veď som sa tu narodil!

Nebolo to tak, ale priviezli ma sem z nemocnice. Spomínam si na orgován, slnko a moju prvú dieru do sveta. Priamo pod schodmi.  

Darmo je. Teraz je teraz. Prekročil som prah. V izbe za stolom sedel starý otec a klepal na stroji dedinské noviny, z kuchyne voňali babkine buchty a mama mi kývala od kolísky. Brat mal snáď štyri mesiace a otec bol určite niekde na družstve.

Na ceste zatrúbil jeho moskvič, vyskočil som na verandu, ale už ho nebolo. Hrana schodov sa mi stala osudná a skotúľal som sa po hlave nadol.

„Krochmeľ, nič sa ti nestalo?” počul som takmer zreteľne ustaraný, ale i pobavený hlas.

Nedokázal som vstúpiť dovnútra. Spomienky boli prekrásne, aby sa to zmenilo.

Dvere zaškrípali, ale vnútro bolo upratané. Všetko na svojom mieste ako v kostole. Opatrne som odsunul stoličku do stredu kuchyne.

Takto som sedel po pohrebe. Na otca to prišlo prirýchlo, dva dni a amen. A mame v ten deň puklo srdce. Tak hovorili. Nestihol som prísť z Prahy. Už ani zatlačiť oči. Len pohreb.

A vtedy to začalo. Bolo to ako prekliatie. Starý otec by povedal: „Maťo, to je tvoj osud!”

 

U tetky Márie

„Neprivítala som ťa, môj. Nenechám ťa tu ja ale samého,” vo dverách stála tetka Mária, vlastne sa už hrnula dnu a vzápätí ťahala von. „Pochudol si, ja ťa ale vykŕmim. Veď by mi tvoja nebožka mama dala, keby som sa o teba nepostarala.”

Viaceré detské spomienky patria práve tetke Marke. Robila v starom obchode, pred ním mala priviazanú kozu a my, deti, sme chodili k nej na sladkosti. Dievčatá sa však kozy báli, tak len odvážni dostali od tetky cukrík. Ja som sa vtedy nikdy nebál. Dokonca som i platil. Vrchnákmi od piva. A toho sa pri obchode vypilo vždy hodne.

Tetka ma posadila na drevenú lavicu, naliala čaju a musel som rozprávať. Tak som rozprával. Prikyvovala, že svet je veľký a i ona sa raz ako mladá vydala do Bratislavy, ale o Amerike tiež vie svoje. Že len som mal pekne ostať učiť, lebo keď som učil tu v dedine, bolo tu požehnanie.

„O chvíľu bude polievočka. Z jariabky.” Smutne si vzdychla a priložila polienko.

Či by aj zo mňa uvarila… Trpko som sa uškrnul nad osudom sliepočky, ale niekto mi znad pece pohrozil. Netradičný kríž.

„To je ten od starého otca?” zahrabal som v spomienkach.

„A ako inak. Nik nevedel tak ako Cyro!” prežehnala sa a hodila do misky zo dve hrste domácich rezancov. Veľkou žufankou siahla do hrnca, nabrala naplno. Pozrela sa na mňa a pridala ešte jednu. „Ja ťa vykŕmim,” zdupľovala aj v reči.

Tete Marke sa i s prázdnymi ústami ťažko kontruje a ona v dobrej viere, že po tichu ťažšie trávi, spustila množstvo historiek. O Máriách, lebo v dedine je každá druhá Mária, o tom kto prišiel, častejšie odišiel, čo sa stalo a kde sa umieralo…

Prvá noc ma našla u tetky. Nedala na moje reči, že musím ísť zamknúť dom. Ustlala mi v zadnej izbe, do veľkých duchien.

„Tam sa zaspáva ako v nebíčku…”   

Toho dňa a tej noci ma ani raz neprekvapila bolesť a to, čo ma trápilo. 

 

Príbehy z dediny

Vstal som asi hodinu pred obedom. Dom bol prázdny, tak som vyšiel na priedomie, nik tam nesedel, snáď len slnko. Ale to sa teda rozvalilo po celom dvore.

Keby som sa bol úplne pomeštil, povedal by som, že dedina bola tichá. Vykročil som za jej hlasom a hľadal som spomienky. Dedina bola napohľad rovnaká, ale čosi sa v nej zmenilo.

Vošiel som do školy. Kľúč tam stále pasoval. Bola tichá tá moja prvá škola – jednotriedka.

Chodil som tam ako prvák, učil ma ešte môj dedo. Vtedy nás tu bolo snáď tridsať. Tlačili sme sa po dvoch a snáď i po troch v lavici. Spomínam si, sedel som s Krčmárkou, bola už vtedy dvakrát taká ako ja a strašne som plakal, že s ňou sedieť nechcem. Ale dedo nám všetkým porozprával príbeh o krásnych ľuďoch.

Vrátil som sa sem i učiteľovať. Moja prvá škola. Dedo bol už dávno mŕtvy, neučilo sa v dedine tri roky. Nebol učiteľ. No mňa dedina vždy ťahala. Ponúkli mi i dom. Bol som plný plánov, nápadov a škola – trieda sa zmenila. Len pri maľovaní stien som cítil ešte dym z dedových Čárd.

Bál som sa prvého dňa. Tých dvanástich detí. Prvých pohladení po hlave, prvých písmen a prvých slov. Začal som dedovým príbehom o krásnych ľuďoch.

Teraz to už trieda nebola. Bola to miestnosť zaprataná policami. Prechádzal som prstom po prachu, po obaloch kníh a mnohé som spoznával. Boli dedove, otcove a moje.

Začítal by som sa, ale… „Tu strieľali, veľa sa tu strieľalo. I otca tu…”

Vo dverách stál starec, prešívaný kabát bol o pár čísel väčší. Dano. Pamätal som si ho ako dieťa, ale potom ho dali niekam do ústavu, zabudol som na neho, ale on sa vrátil.

„…Pán učiteľ, prečítaj príbeh!…” vstúpil dovnútra a bral do rúk knihy s veľkým citom.

„Ja nie som, pán Lehotský, učiteľ, ja…”

„Tetka Mara hovorila, že ste sa vrátili. Ja som, úctivo, Dano…” ukláňal sa a podával mi začiernenú ruku. „Prečítate rozprávku a ja vám všetko ukážem…”

Vzal som knihu, zamkol školu a vyšli sme na verandu môjho domu. Poznal on tie rozprávky, dopĺňal ich, občas doplnil nečakanú vetu a šťastne sa usmieval. „To pán učiteľ Cyril nám čítal… Vy ste ako on, pán učiteľ, vy ste ako on!”

Sprevádzal ma až na cintorín, ku každému mal príhodu. Inú ako tetka Marka, o čudesných veciach a obrazoch, ale ja som mu veril. Položil som kvety na hroby našich, ale o všetko bolo postarané. Sedel som a plakal, spomienky boli prisilné a ja som cítil pocit viny. Dano stál za plotom a hľadel na mňa s naklonenou hlavou.

Po cintoríne sa neoplatí blúdiť. Našiel som tam mnohých známych a tak mladých. Peter umrel, nebolo mu ani tridsať. A to sme sa rozchádzali v zlom. Kvôli nejakej Zuze. Ujo Samo je tiež tam, čo nás vozil na strednú na Avii. Mnohé tváre na mňa hľadeli už len z pomníkov a vynárali sa spomienky.

V dedine sú príbehy nezabudnuteľné a prisilné.

  

 

Krčma

Po pár dňoch som úplne zapadol. Dedina ma vzala za svojho. Bol som Matej, Cyrov vnuk, a tak to bolo. Prechádzal som sa po dedine, počúval príbehy a sledoval zmeny. V dedine je pre mňa nová krčma. Často som tam zavítal. Nie piť, ale na sledovanie. V krčme je totiž spoločenský život. V krčme sa totiž dejú najdôležitejšie, historické veci.

Ondro Kožiar je starosta. Úraduje v poobedňajšej krčme. Sadol som si k nemu.

Bol zamračený, vrásky na širokom čele. Potreboval sa zdôveriť, ale dvakrát radšej myslel.

Krčmárkou bola Krčmárka. Hanka. Vlastne už nie. Už je Lehotská. Nalieva doplna. Rovnako plná je aj ona. Krásna a bacuľatá. Smeje sa hlasným smiechom a roznáša pivo.

„No tak to povedz,” položí pred Ondra polliter. Hanka je najšťastnejšia v dedine.

Ondro rozhodil rukami a zhodnotil vážnosť situácie.

Cyklisti a turisti, ktorí držali krčmu nad vodou, stíchli.

„Vieš, Matej, dedina nežije. Rodí sa málo detí, práce je ešte menej. Aj autobus chodí do dediny len dvakrát. A blížia sa voľby.” Vzdychol a zhlboka sa napil. Tak na pol litra.

Pokrútil som hlavou a pokrčil ramenami. Presne tak to bolo.

Ale dá sa to zmeniť. Veď aj ja som sa vrátil. A porozprával som mu jeden príbeh o starom otcovi. Nosili sme spolu drevo a ťahali ho ako svoj hriech. Tým som začal a každý deň rozprával príbeh iný.

Až raz sa ma Ondro spýtal niečo osobné:

„Prečo si sa vrátil ty?”

Bola to najťažšia otázka, na ktorú som nechcel odpovedať. Dávno som tak dlho nemlčal. Ondro sa vie však pozrieť tuho a nástojčivo.

„Pre smrť, mám rakovinu žalúdka!” Bolelo to menej, ako som čakal.  

 

Kostol

V nedeľu ráno putujú, ako v každej slovenskej dedine, ľudia do kostola. Kostol svätého Ondreja stojí tri kilometre za dedinou.

Pán farár Jankovič je človek z dediny. Žije v dedinskom dome, chová kravy a cez týždeň pracuje v meste. Dosť sme sa zblížili. Vie o mojej chorobe a vie nájsť správne slová. I správne bylinky na utíšenie bolesti.

No po ceste je krčma. Chlapi váhajú a často nedeľné ráno strávia tam.

Často chodím na omšu a pár raz do krčmy. Farár káže v príbehoch. Sú o dedine, jej ľuďoch a o Človeku. Viackrát ma rozplakal a potom rozosmial.   

Inokedy zavítam do krčmy. V nedeľu tam vládne poriadok. Hanka chodí do kostola, ale chlapi sa obslúžia i zaplatia sami. Na stene visí veľký kríž. Prisahal by som, že ho vyrobil starý otec.

Muži sa pred každým pivom prežehnajú a pripomenú sa modlitbou. Občas žartujú, že v nedeľu sa tu stretnú všetci chlapi a kolo bude brať pán farár, lebo on tam bude s nimi.

Tiež sa tu hovorí o Bohu, ale nie rúhavo.

No a pred obedom si po chlapov prídu ženy. Nedeľný obed je posvätný.

Nedeľná dedina nežije len krčmou, kostolom, ale i futbalom.

Ondro, starosta, iba päťdesiatnik, je kapitán mužstva. Najstarší brankár všetkých čias. Čo je mladšie, oblieka dresy. Mal som i ja, ale ospravedlnili ma. Som tréner a manažér.

Celá dedina sa oblečie slávnostne a ide pod Borový háj. Tam sa to kope, hlavne dole kopcom a občas sa i vyhrá. Góly dáva pán farár a Jano Vlas. Oni majú dar.

 A nedeľa je krásna, ak sa chlapi nepobijú. 

 

Príbeh o Janovi

Jano Vlas je útočník. Má silu v nohách i v rukách. Odmlada pracoval v lete na kombajne a v zime pri kravách. A keď si vypije, útočí. Všetci vedia, že bije ženu – Helenu. Už chcela od neho odísť, ale kam sa podieť a čo by povedala dedina? Vravievala: „Ženy, veď on nie je zlý. Len keď si vypije.”  

Bol to piatok. Janov deň. Sedeli sme spolu s pánom farárom a sledovali, ako pije.

Vravím mu: „Jano, nepi.”

Dopil, bez slova sa otočil a pozrel mi do očí. Zaútočil. Bolo to ako terapia. Taký úder som v živote nedostal. Jeho rany mi dali zabudnúť na vnútornú bolesť a chvíľu boleli viac.

Na druhý deň sa konal súd. Na obecný úrad sa zbehla polovica dediny. Druhá sa dnu nezmestila.

Jano sedel na stoličke pred starostom Ondrom a pánom farárom Jankovičom. Boli aj svedkovia a musel som byť i ja. Dnes som ledva vstal, tvár som mal celú opuchnutú a bolesti ma úplne krútili. Ale bývalo i horšie.

Jano celý čas plakal, modlil sa a ospravedlňoval sa. Helena plakala ešte viac, ale nevydala slova. Obecný pranier je najhorší.

„Pán učiteľ rozhodne o treste,” zaznelo z Ondrových úst. Po čele mi stekal pot a hádzal som si práve do úst utišujúci liek. Skoro mi zabehlo. Ale vstal som.

Možno to vyzeralo vznešene, možno trpiteľsky, ale pristúpil som k nemu, položil mu ruku na plece a zahľadel sa mu cez jedno zdravé oko do očí. Mala to byť terapia.

„Jano, nepi!” čakal som ranu, ale neprišla. Jano len so slzami pokýval hlavou.

Ľudia zvolali sláva a vyhrnuli sa na námestie. A z námestia do krčmy. Musel som si sadnúť. Jano odchádzal takmer posledný a ja som ho sledoval.

Nezamieril ku krčme, ale k svojmu domu. K Helene. Stála pred domom, objala ho, pohladila a chytila za ruku. Vykročila ku krčme.

Ono totiž, v krčme sa dejú najdôležitejšie, takmer historické veci. 

 

Voľby

Je ešte jeden čas, kedy dedina ožije. Ľudia v našej dedine sú uvedomelí a vedia, že rozhoduje každý hlas.

Deň sa vítal spevom a vynášaním stolov. Obecný úrad, volebná miestnosť zároveň, bol otvorený už od rána, ale voliť sa pôjde až na obed. Taký bol zvyk. Ľudia si zobrali dovolenky a Ondro vyhlásil dedinský sviatok. Snažil sa dodržať všetky oficiality, ale kdeže…

Veselo sa dišputovalo, kto koho zvolí, že načo tajnosti, najlepšie je zahlasovať na námestí zdvihnutím ruky. Bol to pre mňa obraz dokonalej spoločnosti.

Ondro bol však pevný. Ako v bráne, tak i rozhodovaní. Porušil síce moratórium, keď ma predstavil ako druhého kandidáta na starostu. A ešte podotkol, že ma majú voliť. S tým monoklom od Jana som si pripadal prisprosto. Ale Jano nepil a vykrikoval ako prvý moje meno.

Ondro púšťal ľudí do miestnosti po jednom, pán farár rozdával volebné lístky s dvomi menami. Do hodiny bolo odvolené. Krčmárka počítala hlasy.

A začala sa veselica. Na stoly  sa nosil guľáš, odkiaľsi, asi z krčmy, sa objavil sud piva. Cyklisti, ktorí prechádzali okolo, len krútili hlavami. Vraj obecný sviatok. Obaja s Ondrom, bez ohľadu na výsledok, sme museli sýtiť dedinu.

Pred večernou tancovačkou sa vyhlásili výsledky. Ľudia u nás na starostovo slovo dajú. Vyhral som takmer jednoznačne. Bolo to všetkým jasné, len ja som sedel prekvapene.

Tanec sa rozprúdil, hudba znela z dedinského rozhlasu, Dano búchal po stole, všetci sa vykrúcali, tancovali a ku mne si prisadol pán farár s Ondrom.

„Dobre sa stalo, veru dobre!”

„Ale veď vieš…” snažil som sa Ondrovi oponovať.

„Matej, dokážeš nové veci, ja to viem, a mnohé sa určite zmení,” pridal sa pán farár.

„Veď viete, že to nebude nadlho…” pripomenul som a bodlo ma tak, ako dávno nie.

„To rozhodne Pán…” 

 

Dano, nadarmo…

Nezdalo sa mi to, skutočne mi bolo nevoľno. Najhoršie je, že voľnosti som tu mal priveľa.

Sedel som na autobusovej zastávke, ešte voňala drevom a kreslil nohou kruhy do piesku. Starosta má cez deň mnoho práce. Ale dedina je takto v týždni na obed bez ľudí.

Napľul som si do dlaní a opatrne sa zdvihol. Koryto potoka je opravené, pleso vyčistené, zvonica natretá, krčma obitá drevom. Nová píla dedinu uživí. I obchod býva otvorený v pondelok. Urobil som zmeny a bol som hrdý. Snáď i otec by ma pochválil. Či som aspoň v tomto lepší ako on? Ej, kde ten je? Pôjdem mu zaniesť kvety.

Nebude to však také ľahké. Brucho ma krčilo, chcelo, nech sa klaniam hore, dedine, starej kaplnke. Dedina na obed osirie, je stvorená pre pokoru.

Spoza Mistríčkin dom sa vyvalili kúdole prachu. A spev. To Dano si plnil obecnú úlohu. Bol to fenomenálny vstup na scénu. Cesty ostanú čisté a prach sa nalepí na neho.

„Pán učiteľ,” usmieval sa a mával na mňa. „Keď prídu Nemci, všetko bude v richtigu. Viete prichádzajú na veľkých autách. Ako vtedy, vtedy…” rozháňa sa metlou, pretiera si zaprášenú tvár a odpľúva si. „To viete, tie diery to nespravili Nemci…” rozpráva rozvážne, krúti hlavou, ako keď zvoní vo zvonici, a škrabe sa medzi nohami…

Už tento jeho príbeh nevnímam. Pomaly sa spúšťam na lavicu a neudržím slzy.

„Aj vás trafili?” pýta sa starostlivo, dvíha mi nohy a obzerá si moje brucho. Zdvihne si vlasy z čela a takto z očí do očí pochopím, že vždy vidí viac než ostatní.

„Viete,” prihovára sa mi, „ja som ju pri vás vždy videl. Obchádzala vás, láskala sa s vami a vy ste sa pred ňou krčili. To je pravda, tak…”

Ďalší výstrel bolesti. Vedela to dávkovať. V ústach som cítil krv a v ušiach Danov krik. Nebudem prvý, koho zachráni.    

 

Stretnutie

Už týždeň som nevstal z postele. Niekto by povedal, že lenivý starosta je horší ako zhorená dedina. Aj ja by som radšej mal nejaký plán.

V poslednej dobe to prichádzalo pravidelne. Niekto mal na mňa nastražené. Nie, nesťažujem sa. Pripútal som sa pod perinu a snažil sa trpieť za svoje hriechy. Mal som však v pláne netrpieť, ale často svoje rozhodnutia mením.

Teta Marka mi doniesla slepačí vývar. Spomenul som si na úbohú sliepku a preskočila ma smrť. Tetuška sa rozhovorila o tom, ako zle vyzerám, že nejde dedinský rozhlas a niečo o tom, že prišiel do dediny mäsiar a priamo na námestí porcuje mäso.

Ťažko je ju vnímať, keď je človek pri plnom vedomí. Nieto keď leží na posteli, kde umrela i stará mama. Tak nejako som zatváral oči, dýchal zhlboka, skoro nečujne zavzdychal.

Nad domom zazneli výstrely. Už prichádzajú… Sám by som ešte vyrazil.

„Tak vstaň,” odhrnul mi perinu otec. Bradu mal tmavšiu, telo menej zhrbené. Ale dobre, že tu bol, hoci nemal. Podvihol ma, pomohol.  A v očiach mal slzy. Izba sa zapĺňala.

Starý otec vyklepával fajku, starká pozrela ponad okuliare a usmiala sa. Vždy ma tak vítala. Strýc pomáhal mame do kabáta, všetci sa niekam chystali. Len Človek z kríža, mal dedovu tvár,  zdvihol hlavu, prikývol a usmial sa. 

Dvere boli priveľké, ale stál pri mne otec. To otec vždy vyvádza syna. Tak by to malo byť. Nepripadalo mi to zvláštne, že idem bosý a v nočnej košeli. Jesenné podstenie bolo teplé a kráčal som veľmi opatrne. To len mačka sa vyplašila a utiekla. Nikdy nemala rada ľudí, ale chcel som sa s ňou rozlúčiť.

Za domom stojí kopec. Ako dieťaťu mi pripadal veľmi vysoký a teraz tiež. Pozrel som sa na otca a on urobil posunok hlavou. Musím ísť. Pod nohami zašuchotalo lístie.

Na kopci je les a pred lesom pomníky. Sprievod sa pohol k cintorínu.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.