3 pohľady na …

3 pohľady na…

 

Putovanie od existencionalizmu po hedóniu konzumu

Silný duch existencionalistickej filozofie a sofistikovaná depresia sa vinú celým textom Romana Michelka. Raz ako ústredné myšlienky, inokedy ako periférne fenomény, ale stále prítomné, napríklad aj v myšlienkových pochodoch autora, ktorý priznáva ich vplyv, ale to nemusí, pretože sa dajú identifikovať i medzi riadkami. Nielenže sa autor popri mnohých významných filozofoch zaoberá podstatou existencie, ale hľadá a navodzuje v čitateľovi otázky, prečo vzniká takáto literatúra a aký je jej zmysel. Práve východiskom, ktoré ponúka Michelko, je existencialistický prúd, ale oprášený, zbavený nánosov idealizmu a schopný ponúkať nonkonformné riešenia a viacvariantné možnosti.

 

Druhá svetová vojna sa skončila totálnym krachom všetkých ilúzií o ľudskej humanite, ale niekedy sa zdá, akoby bol tento krach neprestávajúcim kolobehom. Veď každodenne prichádzame o ďalšie ilúzie o humanite. Presviedčajú nás o tom médiá priživovaním sa na ľudskom nešťastí, politici predvádzajúci sa pri slabých a bezbranných. A tu sa Michelko dostáva od filozofickej k spoločenskej depresii, ktoré dopĺňa ešte tretia – etická. Autor zhmotňuje dve alternatívy vývoja našej spoločnosti (technokratickú diktatúru s degeneráciou a komercionalizáciou – všeľudovú, demokratickú občiansku spoločnosť), hoci nemáme istotu, že budeme mať možnosť a čas na výber, aspoň pri čítaní R. Michelka môžeme reagovať, a tu si dovolím polemizovať s jeho názorom, že existencia umenia a kultúry je v čase existencie vojen a najhlbšej degenerácie človeka absurdná. Umenie a kultúra sú práveže potrebné neustále. Len ich je možno nedostatok, alebo sú nedostatočne vnímané alebo príliš slabé, keď nedokážu na seba strhnúť masy tak ako hippies alebo punk. Týmito hnutiami a pnutiami sa autor zaoberá v poslednej časti s názvom Revolty mladých. Všetko tu bolo, len s iným názvom, v inej farbe, tónine a vôni. Aj opojné prostriedky a revolty mladých. R. Michelko rozvíja dialóg s celebritami – Dostojevským, Sartrom, Camusom, Kierkegaardom – o existencii, Bohu, ako žiť. A najlepší je ten moment, že ony toto skutočne, ak nie aj priamo ukazujú, tak naznačujú a NIEČO ponúkajú. Na rozdiel od súčasných celebrít, ktoré kĺžu po povrchu a padajú do (vz)duchoprázdna a ešte si v ňom aj levitujú a tvária sa, že to je vrchol bytia, existencie.    

 

R. Michelko sa vo viacerých úvahách zaoberá základnými dielami existencialistického, depresívneho i revoltujúceho myslenia. Z nich sa bližšie venuje, a zároveň pre nás nevedomých tým predstavuje Hajkovu Existenciu v literatúre, Frommovu Budete ako bohovia, Sartrov Hnus ako životný pocit, Vámošov Princíp krutosti. Som presvedčený o tom, že mysliteľ Michelko týmto prvým knižným dielom nekončí a tu treba povedať, že ani zrazu a z ničoho nič nezačína, ale – vychádzajúc z jeho novších textov, ktoré sa do knihy nedostali – dozrieva a naberá plnosť. Dá sa očakávať neprestávajúca (tv)orba slovných zákutí, avšak nemám na mysli grafomanské štylistické cvičenia, ale hodnotnú esej, úvahu. Kto sa im v dnešnej dobe ešte venuje? Chýbajú noví Patočkovia, Mináčovia, Vámošovia… Iba komplexný pohľad na dielo, autora umožňuje plnohodnotný zážitok z celého diela. A tak treba pristupovať aj k Michelkovi, ako mysliteľovi, politológovi, publicistovi, autorovi literatúry faktu a zručnému stylistovi (čítaj stajlistovi), ktorý by mohol formovať vzhľad myslenia našej generácie.

          Peter Kubica

 

 

Roman Michelko: Revoltujúci Sizyfos, SISV BA, 2006

 

Prečo práve existencionalizmus…

            …pravdivo vysvetľuje dnešok, sa R. Michelko pokúša zodpovedať vo viacerých esejach a v závere knihy i v recenziách Revoltujúceho Sizyfa. Samotný knižný titul pritom vznikol kombinačnou hrou z názvov dvoch Camusových esejí Mýtus o Sizyfovi a Revoltujúci človek. Opodstatnenosť existencionalistického postoja v súčasnosti dokazuje historicky v eseji rovnomennej s titulom celej knihy, ale do značnej miery aj v ďalších textoch, ako napríklad v eseji Sacrum a moc o prirodzenom príklone ľudí k prijímaniu diktatúr. Aj v pozadí politologických analytických esejí Koniec superveľmocenskej dominancie, Slovensko na križovatke a Eseji o globalizácii cítiť imanentný autorský záujem o skutočnú slobodu indivídua, spoločenských vrstiev, či dokonca celého ľudstva uprostred klamov a mamov. Pochopiteľne popri tom nemôže obísť ani najvyššiu metafyzickú inštitúciu – Boha. Akosi mimochodom, ale pre terajší stav sveta a vecí „je typické, že práve myslitelia najhlbšie prežívajúci (vo svojom vnútornom mikrokozme) vzťah k Bohu a bolestne si uvedomujúci jeho pozemské deformácie sa nakoniec väčšinou ocitli v opozícii voči všetkým inštitúciám zastupujúcim Boha na zemi”.

            Autor ale neprijíma existencialistické názory bez ich kritického prehodnotenia novou spoločenskou situáciou. Jeho úvahy sa sústredne krútia predovšetkým okolo Slovenska, vychádza z jeho doterajšej trajektórie, hľadá perspektívne smery vývoja. Škoda, ža autor až na výnimky (pri rozsiahlej Trilógii depresie a pri Konci superveľmocenskej dominancie?) neuvádza datovania vzniku svojich textov, ktorých zrod sa udial niekedy v posledných pätnástich rokoch. Takto musíme autorovi len pripomenúť, že jeho kritika odborných kruhov, ktoré by mali vypracovať víziu vývoja poznatkovo orientovanej spoločnosti na Slovensku, je neadekvátna, respektíve prichádza ad post, pod vedením Prognostického ústavu SAV a stoviek participujúcich vedcov i zástupcov rôznych rezortov vrátane školstva a kultúry (kultúra mojou delegovanosťou) bola takáto strednodobá vízia pred tromi rokmi vypracovaná, vláda ju však len vzala na vedomie, nijako sa s ňou ďalej nepracovalo. To je aj dôvod, prečo som na rozdiel od autora pesimistickejší, keď v závere svojej brisknej a presne stav sveta pomenúvajúcej eseji Trilógia depresie uvádza, že sa zdá, že sa dnes „nachádzame na vrchole negatívnej sínusoidy…”.

            Michelkova literárno-kritická zdatnosť sa prejavila aj v jeho autorskom Predslove, keď všetky eseje Trilógie depresie hodnotí takto: „Ich najväčšia hodnota  tkvie v ich autentickosti.” Nuž, aj tak by sa to dalo povedať, záleží však od významu pojmu autentickosť. Ak sa za autentickosťou skrýva osobné vnímanie prežitého a filozofujúcim vedomím overeného, kriticky prehodnoteného, potom autor trafil klinec po hlavičke. V tom je obsiahnutá aj Michelkova osobná revolta, ako ju sám vyjadril: „Revolta je jediná hodnota, ktorá môže človeka zachrániť pred nihilizmom a dodať mu dosť síl bojovať so svojím osudom.” Môžeme sa škriepiť, či sily na boj nemusia revolte predchádzať (je to spor o sliepku a vajce), ale tušíme, prečo autor tieto riadky, eseje a mnoho ďalších textov, ktoré do knihy nakoniec z kvalitatívnych alebo iných dôvodov zaradil alebo nezaradil, dôkladne premyslel a napokon prečo sa o svoje myšlienky v písomnej forme podelil s ostatnými.

                                                                                              Ľuboš Svetoň

 

 

Relexie nad Sizyfom

V debutujúcej knihe publicistu a filozofa Romana Michelka s názvom Revoltujúci Sizyfos som našiel viacero myšlienok, ktoré ma pošteklili k množstvu úvah. Podľa Michelka sa dnes na Slovensku vytrácajú proroci. A to povedal autor týchto slov: „Musíme obetovať svoj intelekt, aby sme mohli existovať.”

Sú to určite prorocké slová, keďže aspoň mňa zasiahli. A iste je úlohou prorokov zasievať do ľudí myšlienky, ktoré ich pohnú niekedy v budúcnosti k vyššej kvalite. Toto premieňanie intelektu ako obety za daň vlastnej existencie môže vyznievať značne depresívne, veď Michelko vo svojej zbierke filozofických esejí rozpitváva práve procesy v spoločnosti, ktoré vedú neustále nové a nové generácie k depresii, ktorá akoby sa tak stala hybnou silou našej existencie.

Iste patetické slová, presladené výroky, veľké gestá na jednej strane v podobe akéhosi ideálu, na aký by sme sa chceli hrať, a pravda v podobe účtov, ktoré musíme každý deň za niečo platiť, sú pocitmi, aké môžu tvorivého človeka priviesť do depresie.

No nikdy to nebolo zjavne iné. Ak sa pozrieme do histórie, máloktorému tvorcovi s nadaním génia v skutočnom živote ustielali na ružiach. Aj keď taká ružami posiata posteľ môže aj riadne pichať. Je to akoby daň za intelekt, možno obeta, ako tvrdí Michelko. V každom prípade si takéto osobnosti svoj intelekt vážili viac ako mešec zlata. Zrejme bez toho, aby to dokázali, by nemohli mať ani svoj oslňujúci talent.

Nuž za všetko v živote sa platí. Michelko zrejme k tomuto poznaniu dospel vďaka poznaniu na vlastnej koži: „Zmysel svojej existencie naplníme tým, že dokážeme byť plne tým, čím sme.”

Z citátu vidno, že aj Michelko prišiel na to, že svoj intelekt nemôže obetovať, aby mohol existovať, aj keby chcel, lebo by to už potom nebol on, ale niekto iný.

Stanislav Háber

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.